Keby sa veci vyvinuli inak, dnes už mohol jazdiť v profi pelotóne. Momentálne strieda šport, školu a prácu. Študent marketingovej komunikácie ĽUBOŠ MALOVEC prezradil, ktoré preteky boli preňho nezabudnuteľné a čo zažil so Saganom.
Trnavčan Ľuboš je reprezentant SR v cestnej cyklistike, majster Slovenska v kategórii U23 v časovke aj v hromadnom preteku. Jazdil za CK Olympik Trnava, Duklu Trenčín, Cycling Academy, Duklu Banská Bystrica, Spartak Tlmače a momentálne si oblieka dres vlastného klubu Trnava Cycling Team. Okrem športu sa venuje štúdiu na vysokej škole.
Kedy a prečo si sa rozhodol pre štúdium marketingu na vysokej škole? Nemal si našliapnuté na kariéru?
Ešte keď som jazdil za Duklu Trenčín Trek (DT), študoval som na MTF. Štúdium som ukončil po tom, ako mi oznámili, že môžem ísť do izraelského klubu Cycling Academy (CA). Dva roky som sa venoval cyklistike naplno, no veci sa zmenili a vrátil som sa späť na Slovensko do Dukly BB (zmena názvu klubu, pozn. red.). Keďže som tam už nepociťoval nejakú perspektívu, súbežne som začal štúdium na UCM. Bolo pomerne náročné vrátiť sa do študentského života, ale chcel som na sebe zapracovať aj v inom smere.
Cyklistika sa nedá robiť na 50 %, ubralo mi to na výkonnosti. V konečnom dôsledku to ale neľutujem.
Takže sa dá cyklistika zosúladiť so štúdiom?
Je to individuálne, podľa úrovne, na akej cyklistiku robíme. Ak by sme sa bavili o profesionálnej cyklistike, tak je veľmi náročné, doslova až nemožné, zosúladiť vrcholovú cyklistiku so štúdiom. Zažil som to na vlastnej koži pri nástupe do Dukly Banská Bystrica a na FMK. Napriek individuálnemu študijnému plánu bolo náročné skĺbiť cyklistiku so štúdiom vzhľadom na to, že ide o časovo náročný šport. Cyklistika sa nedá robiť na 50 %, ubralo mi to na výkonnosti. V konečnom dôsledku to ale neľutujem, veď už som tu štvrtý rok a stále to zvládam, pričom sa ešte držím medzi najlepšími slovenskými cyklistami.
Za ktoré tímy si teda jazdil a aké mali postavenie vo svetovej cyklistike?
V začiatkoch CK Olympik Trnava, miestny mládežnícky klub. Neskôr Dukla Banská Bystrica, ktorý je najvýznamnejší slovenský celok. Na Slovensku mal dlhodobo ako jediný licenciu kontinentálneho tímu. Na domácich pretekoch vždy drží taktovku, ale vo svete už nemá také postavenie. Ďalej CA, o nich nemusím veľa hovoriť. Bolo ich vidieť na Tour de France či Giro d´Italia. Keď som tam bol ja, začínali viac-menej stredoeurópskou zostavou, ktorá sa postupne medzinárodne rozrástla. Bol to nový projekt pre mladých cyklistov, ktorého ambasádorom sa stal aj Peter Sagan. Pôsobil som taktiež v Spartaku Tlmače a momentálne jazdím za Trnava Cycling Team.
Čo zavážilo na tom, že ťa zobrali do izraelského projektu?
V tíme bol slovenský tréner Ján Valach, ktorý si ma tam aj s Máriom Daškom zobral. Ja som mal na konte päť víťazstiev po sebe v slovenskom pohári juniorov a tiež titul majstra Slovenska v U23 (pozn. red. veková kategória pre dospelých pod 23 rokov) na pretekoch jednotlivcov aj v časovke. Podľa výsledkov a celkovej výkonnosti som bol na tom spomedzi Slovákov najlepšie, spolu s Daškom a Erikom Baškom (pozn. red. ktorý teraz jazdí za Boru).
Bolo to tam náročnejšie?
V Cycling Academy bol okolo nás väčší tím ľudí, ktorí sa starali o rôzne oblasti. Jazdili sme aj jednotkové preteky vo Francúzsku, Belgicku, Anglicku atď. Napríklad Tour du Finistère, Tro-Bro Leon, Costa degli Etruschi. Škoda, že som sa tam neudržal doteraz a nemohol ukázať, čo vo mne je. Odchodu predchádzali súvislosti so zranením.
O aké zranenie išlo?
Ku koncu prvej sezóny v CA som si rozrezal šľachy v prstoch na majstrovstvách Európy v estónskom Tartu. Mal som rekonvalescenciu, ale aj extrémnu motiváciu vrátiť sa do cyklistiky a robiť ju naplno. No táto motivácia možno bola ďalším kúskom do skladačky, ktorá ukončila moje nádeje dostať sa do najvyššej ligy.
Hovoril si o titule v U23, ako si na to spomínaš?
Spomínam na to, ako keby to bolo dnes. Boli to úžasné pocity, na ktoré nikdy nezabudnem, a ktoré vo mne budú neustále utvrdzovať myšlienku, že cyklistika bola tá správna voľba. Každého by to potešilo. Mohol som nosiť dres majstra Slovenska, ktorý nemal nikto iný. Mať špeciálny trikot je pre cyklistu najväčšia pocta. Štartoval som v ňom napríklad na Giro Ciclistico della Valle d’Aosta Mont Blanc (pozn. red. etapové preteky v Taliansku). Bol to pre mňa jeden z najväčších zážitkov.
Tohtoročné majstrovstvá sa konali v Česku, ako si obstál?
V časovke som sa umiestnil na ôsmom mieste, pričom prvých 20 km som bojoval o pódium. V pretekoch jednotlivcov som mal vcelku smolu, keďže zhruba na treťom kilometri som dostal defekt a dotiahnuť sa späť už nebolo možné.
Nezaťažovali vás opatrenia kvôli Covid-19?
Najprv nám avizovali, že absolvujeme testy, no napokon sme vypisovali len papiere o zdravotnom stave. Všetko išlo plynulo, bez rozdielov oproti minulým rokom. Zmenu som pocítil až na pretekoch Okolo Slovenska, kde sme už museli nosiť rúška, dezinfikovať si ruky a merali nám aj teplotu. Ubytovanie sa riešilo separátne. Pri stravovaní sme boli rozdelení do miestností podľa tímov.
Ako by si opísal preteky Okolo Slovenska?
Nazval by som ich výkladnou skriňou slovenských pretekov. Každý jeden slovenský pretekár, ak dostane priestor z tímu, rád absolvuje tieto preteky. Nielen kvôli domácemu terénu a fanúšikom, medzi ktorými sa často nachádzajú naši blízki a kamaráti, ale aj kvôli vysokej organizačnej úrovni a kvalitnej konkurencii. Dvakrát som na nich štartoval za reprezentačný výber, ako aj teraz, a dvakrát za kluby (DT a CA).
Ako sa ti darilo tento rok?
Zo Slovákov som skončil celkovo druhý. Výhodou bolo, že preteky sa konali neskôr a mne akurát stúpala forma. Z týchto pretekov som mal veľký rešpekt, nakoľko poznám ich náročnosť a vzhľadom na skutočnosť, že som nebol už „profík“, som mal mierne obavy. Opak bol nakoniec pravdou a každou etapou sa mi išlo stále lepšie.
Potom boli majstrovstvá sveta, bol si adeptom do reprezentácie?
Nebol som predbežne nominovaný, čiže tréner ma nezapísal do „longlistov“, ktoré sa odosielajú v určitom čase na UCI (pozn. red. Medzinárodná cyklistická únia). Na MS môžu potom štartovať len tí pretekári, ktorí v nich boli zahrnutí, a teda majú platnú akreditáciu na tento typ pretekov. Do kariet mi taktiež nehral fakt, že počet osôb v „longlistoch“ je obmedzený. Trénera slovenskej reprezentácie som presvedčil o vhodnosti mojej nominácie v čase, keď už bolo neskoro na vybavenie akreditácie.
Ktoré preteky by si ešte vyzdvihol?
Na Tour de San Luis som sa stretol s najväčším počtom profíkov – Cavendish, Voeckler, Quintana, Modolo. Bola česť s nimi pretekať v jednom pelotóne. Nezabudnuteľná prezentácia tímov, nadšení fanúšikovia, ktorí neustále skandovali. Jednoducho neopísateľná atmosféra, niečo nevídané. Aj tí, ktorí majú za sebou veľa prestížnych pretekov hovorili, že išlo o najkrajšie preteky, pokiaľ ide o fanúšikov a atmosféru celkovo.
Súťažil si aj so Saganom?
S Petrom Saganom som bol v tíme iba na ME v Glasgowe. Častejšie súperíme na národných majstrovstvách, ale tam je okolo neho veľmi uvoľnená atmosféra. Je špecifickou osobou, čo sa týka komunikácie aj správania. Nič nerieši. To je možno aj jeho silná stránka, že nepripúšťa na seba tlak a stále vie racionálne vyhodnocovať situácie. Samozrejme, je to môj subjektívny názor.
Ktoré zážitky so Saganom ti utkveli v pamäti?
Každopádne najväčším zážitkom pre mňa bola jeho výhra na MS v Dohe a v Richmonde, ktorú som mohol zdielať priamo s ním, nakoľko som bol súčasťou vtedajšej reprezentačnej výpravy.
Ukázalo sa, že viem, ako mám trénovať, aby som tú formu mal v správny čas.
Po príchode z izraelského klubu Cycling Academy si jazdil v Dukle Banská Bystrica. Kam si z nej prestúpil?
Práve vtedy, keď som bol na elitných majstrovstvách Európy so Saganom, som už jazdil za Spartak Tlmače. Po Dukle som tam pôsobil dva roky. Stali sme sa druhým najlepším tímom na Slovensku. Ukázalo sa, že viem, ako mám trénovať, aby som mal formu v správny čas. Aktuálne sme si založili vlastný klub Trnava Cycling Team, v ktorom sa stretla parádna partia ľudí a robíme cyklistiku tak, ako nám chutí.
Prečo si ho založil?
Nebol som spokojný s tým, že neviem ovplyvniť nominácie na preteky. Hlavné je, že sme sa združili s ľuďmi, s ktorými sme si sadli. Cyklistiku robíme tak, ako nás baví. Taktiež si sami vyberáme, kedy a na aké preteky budeme chodiť, čo je obrovskou výhodou.
Podľa čoho sa riadiš pri tréningoch?
Často som trénoval podľa seba. Vedel som, čo mi vyhovuje, čo nie. Samozrejme, keď som mal trénera, hlavné slovo mal on. Zadával mi určité veci a ja som mu spätne posielal údaje o každom tréningu. Keď sme boli na sídle CA v Taliansku, tak sme mali počas pobytu kontrolované všetko. Celkovo sa však tréningy odlišujú v závislosti od daností jednotlivca. Zo začiatku, napr. po chorobe alebo po zime, sa dávajú najprv vytrvalostné tréningy a postupne sa pridávajú intervaly a intenzita. V lete idem niekedy aj 200 kilometrov, resp. 6 hodín, v zime asi dve hodiny. Kombinuje sa to tiež so všeobecnou prípravou – posilňovňou, behom, bežkami atď. Napriek tomu, nie každému vyhovujú rovnaké tréningy. Každý je individualita a podľa toho treba zvoliť špecifické tréningy na mieru.
Ak sa aj érou Sagana zvýšil nejaký rozpočet, tak záleží na zväze, aký kľúč pri prerozdeľovaní peňazí určí.
Ako je na tom slovenská cyklistika v porovnaní so zvyškom sveta?
Cyklistika je jednoducho málo finančne podporovaná. Ak sa aj érou Sagana zvýšil nejaký rozpočet, tak záleží na zväze, aký kľúč pri prerozdeľovaní peňazí určí. Či je to dobre nastavené, sa nedá presne povedať, ale všade sa nájdu ľudia, ktorí budú veci spochybňovať. Aktuálne v mládežníckej reprezentácii majú finančné odmeny, čo môžeme brať ako posun dopredu a istú motiváciu pre mládež.
Okrem športu a štúdiu sa venuješ práci. Čo konkrétne robíš?
Momentálne sa v Trnave starám o servis mestských zdieľaných bicyklov. Už dlhší čas riešim bicykle po technickej stránke. Baví ma to, vnímam to ako psychohygienu. Okrem toho pripravujem novú cyklo-predajňu. Potešilo by ma, pokiaľ by som získal nejaké skúsenosti s marketingom, ktoré by som vedel prepojiť so štúdiom.
Keď si spomenul trnavský bikesharing, má potenciál?
Ja osobne využívam bicykle vždy, keď sa dá. Na mobilitu po meste je to super vec a vždy keď je aspoň trochu dobré počasie, uprednostním bicykel pred autom. Teraz fungujú už druhú sezónu, pričom počet ich stálych používateľov je 1 800, čo je pomerne dosť. Síce to zatiaľ nie je ako štandard v zahraničí, že si pre platbu naskenujú QR kód, ale musia reálne podpisovať zmluvy na mestskom úrade. V súčasnosti sa projekt stále vylepšuje.
Čo plánuješ s cyklistikou do budúcna?
Minimálne budem hobby cyklista, pretože ma to baví a napĺňa. Moje telo po tých rokoch aktívneho športu jednoducho potrebuje pohyb. To, či budem absolvovať preteky, sa ešte uvidí. Určite však chcem rozvíjať nový tím vo viacerých smeroch. V prvom rade mám v pláne úspešne ukončiť štúdium, súbežne sa angažovať v bikesharingu a ďalších marketingových aktivitách. Cez obdobie prvej vlny Covid-19 som publikoval články na portáli Mtbiker. V skratke, snažím sa byť aktívny v každom smere a napredovať. Kedysi som viac času investoval do cyklistiky, dnes ho venujem štúdiu a budovaniu kariéry.
