Bezcieľne scrollujeme, hltáme videá bez pointy a potom sa čudujeme, prečo sa nevieme sústrediť. „Brain rot” nie je len internetový vtip, ale stav, v ktorom náš mozog pomaly stráca schopnosť oddychovať aj premýšľať.
Vždy sa to začne rovnako. Otvorím si Instagram alebo TikTok len na pár minút. A zrazu je polhodina preč. Hlava úplne prázdna, myslenie je spomalené, neviem sa sústrediť a ani si nepamätám, čo som vlastne pozerala. To je brain rot. Tichá hmla, ktorá príde po príliš dlhom čase online.
Zaujímavosťou je, že termín brain rot bol organizáciou Oxford University Press v roku 2024 vyhlásený za slovo roka. Definuje ho ako zhoršenie duševného či intelektuálneho stavu človeka, ktoré vzniká v dôsledku nadmernej konzumácie jednoduchého až bezduchého obsahu.
Keď sa oddych zmení na preťaženie
Psychológovia a neurovedci hovoria, že brain rot nie je len metafora, ale reálny stav duševného preťaženia. Vzniká, keď trávime priveľa času pri obrazovkách a sledujeme nekonečný prúd nenáročných videí či príspevkov. „Je to stav, keď človek prijíma priveľa nekvalitného obsahu, ktorý je ako rýchle občerstvenie pre mozog,“ vysvetľuje Dr. Andreana Benitez z Medical University of South Carolina. Takýto typ stimulácie síce krátkodobo zabaví, no z dlhodobého hľadiska oslabuje schopnosť sústrediť sa, premýšľať a všímať si svet okolo seba.
Štúdie tiež upozorňujú na to, že viac času stráveného pred obrazovkou znamená menej času na osobný kontakt, pohyb a skutočné zážitky. Tie, ktoré mozog skutočne stimulujú a trénujú.
Zabúdame, aké to je, nudiť sa, pozerať z okna, rozmýšľať bez stimulov.
Skoro každý, s kým som sa rozprávala, tento pojem dobre poznal. Na základe môjho „mini prieskumu” medzi študentami deväť z desiatich ľudí povedalo, že o brain rote už počulo. No nedozvedeli sa o ňom z učebníc psychológie, ale z internetu. TikTok ho premenil na vtipný pojem, ktorý vystihuje našu závislosť od obrazoviek.
Rýchle videá, pomalá myseľ
Stačí si spomenúť na virálnu Ballerinu Cappuccinu. Postavičku, ktorá opakuje dookola tie isté tanečné pohyby so zvláštnym zvukom v pozadí. Klip nemá pointu, ale niečo na ňom núti človeka pozerať ďalej. Alebo takzvané split-screen videá, kde sa na jednej polovici obrazovky sa hrá Subway Surfers (mobilná hra – pozn. red.), zatiaľ čo na druhej niekto rozpráva o úplne nesúvislej téme. Cieľom nie je zaujať obsahom, ale udržať pozornosť, aby mozog ani na sekundu nevypadol z prúdu stimulov.
Podobne fungujú aj NPC livestreamy, kde streameri ako postavy z hier monotónne opakujú tie isté frázy ako „ice cream so good“ či „yes, yes, yes“ zakaždým, keď im niekto pošle darček. Súčasťou ich popularity je práve to, že sú zvláštne, až hypnotizujúce. Psychológovia hovoria, že takýto obsah pracujú s veľmi rýchlym cyklom odmeny. Každých pár sekúnd dostávame nový zvuk, pohyb alebo reakciu, čo spúšťa mikrodávky dopamínu. Mozog si na to rýchlo zvykne a začne vyhľadávať podobný typ stimulov.
Algoritmy nás neučia pozornosť rozvíjať, ale trieštiť a brain rot je jej dôsledkom. Videá ako Ballerina Cappuccina, NPC livestreamy či nekonečné satisfying klipy sú obsahom, ktorý nás síce okamžite upúta, no zanechá po sebe len prázdno. Aj keď brain rot znie vtipne predstavuje skutočný problém.
Každý druhý študent z dvadsiatich šiestich, ktorých som sa pýtala odpovedal, že sa po scrollovaní často cíti otupene a unavene. Zvyšok priznal, že sa im to stáva niekedy. Ani jeden človek neuviedol, že sa mu to nikdy nestalo. Je až zvláštne, ako sme si na tú únavu zvykli. Akoby mentálne vyhorenie bolo len ďalšou bežnou súčasťou pripojenia na Wi-Fi.
Láska a nenávisť
A predsa to robíme ďalej. Jeden študent to zhrnul ako love hate relationship (vzťah lásky a nenávisti – pozn. red.). Mnohí to opisujú ako zvláštnu zmes závislosti a frustrácie, z ktorej sa nevedia úplne vymaniť. Našli sa však aj takí, ktorí majú používanie sociálnych sietí pod kontrolou a algoritmy dobre nastavené. Berú ich ako nástroj, nie ako únik.
Chápem to. Sociálne siete sú miesto, kde som v kontakte s ľuďmi, ale aj miesto, kde najviac zabíjam čas. Psychológovia by to nazvali preťažením. Neustále skákanie z jedného videa na druhé nám rozhádže pozornosť. Ja to vnímam skôr tak, že si tým učím myseľ nevydržať ani chvíľu v pokoji.
Ešte päť minút
Najhoršie je to večer. Ležím v posteli a viem, že by som mala ísť spať, ale ruka mi automaticky siahne po mobile. Poviem si: „Ešte päť minút.“ Pozriem jednu správu, jedno video, jeden príbeh a potom ďalší. Zhasnem svetlo, ale displej stále svieti.
Ráno sa zobúdzam unavená a s pocitom, že som si vlastne vôbec neoddýchla. Najprv obviňujem stres, školu alebo počasie, ale viem, že za to môže včerajší večer s mobilom v ruke. Spánok po hodinách scrollovania nie je skutočný oddych. Je plytký, prerušovaný a hlava sa aj po ôsmich hodinách cíti unavená.
A napriek tomu to robím znova. Poznám ten moment, keď sa snažím odložiť mobil, no ruka akosi automaticky znova klikne na TikTok. Nie preto, že by ma niečo zaujímalo, ale preto, že som si na ten pohyb zvykla. Mozog si vypýta rýchlu odmenu. Krátke reelsko, smiech, zvuk a zrazu je minúta preč. Potom druhá, tretia…
Strácame schopnosť byť v pokoji
Uvedomila som si, že už ani neviem súvislo pozerať film bez toho, aby som nesiahla po mobile. Stačí chvíľa, keď sa v príbehu nič nedeje, a už prekliknem na Instagram. Počas učenia sa idem len pozrieť na jednu správu a o desať minút som na videu o receptoch, ktoré nikdy nevarím.
Najťažšie však nie je odložiť telefón. Najťažšie je odolať pokušeniu vziať ho späť do ruky.
Štúdie ukazujú, že už len prítomnosť telefónu na stole znižuje schopnosť sústrediť sa. Aj keď ho nepoužívame, mozog je neustále v pokušení skontrolovať ho, ako keby čakal niečo dôležité. A tak sa učíme rozptyľovať. Stále častejšie a rýchlejšie. Brain rot teda nie je len o tom, že pozeráme priveľa online obsahu. Je o tom, že strácame trpezlivosť. Zabúdame, aké to je, nudiť sa, pozerať z okna, rozmýšľať bez stimulov. Nudu sme vymenili za hluk, ktorý nikdy neutícha.
Sociálne siete sú navrhnuté tak, aby nás udržali pri obrazovke. Každé nové video či príspevok nám dáva drobnú dávku potešenia a po čase si ani nevšimneme, že nám ticho začne prekážať. To je skutočná pasca brain rotu. Nejde len o stratu času, ale o to, že nedokážeme udržať pokoj a prirodzený rytmus mysle.
Zaujímavé je, že aj keď vieme, ako na nás tieto mechanizmy pôsobia, málokedy sa podľa toho správame. Je to trochu ako vedieť, že káva po ôsmej večer nie je dobrý nápad a aj tak si ju dáme. V tej chvíli to pôsobí nevinne. Ale potom sa čudujeme, prečo nevieme zaspať.
Rovnováha, ktorú všetci hľadáme
Aj malé zmeny dokážu spraviť veľký rozdiel. Nie je potrebné odstrániť všetky aplikácie ani odkladať telefón. Stačí si nastaviť krátke prestávky. Nepozerať sociálne siete pred spaním, počas jedla alebo si obmedziť čas v aplikáciách. Už len uvedomenie si, koľko času týmto spôsobom denne strácame, dokáže otvoriť oči.
Niektorí spolužiaci skúšali obmedziť čas strávený na mobile. Väčšina z nich povedala, že im to pomohlo. Už krátka pauza dokáže zmeniť pohľad na deň. Všímate si viac okolie, rozhovory pôsobia hlbšie a čas akoby spomalil. Najťažšie však nie je odložiť telefón. Najťažšie je odolať pokušeniu vziať ho späť do ruky.
Keď si spätne čítam tie odpovede „strata času“, „láska a nenávisť“, „mám to pod kontrolou“ dochádza mi, že všetci len hľadáme rovnováhu. Skúšame nájsť spôsob, ako byť online a pritom sa sústrediť na každodenný život.
Naše hlavy nie sú stavané na nekonečné scrollovanie, ale na premýšľanie, cítenie a načerpanie energie. Chrániť si tento priestor je na nás aj keď to znamená odložiť telefón skôr, než pocítime nutkanie pozrieť si len jedno ďalšie video. Práve tieto malé rozhodnutia nám dávajú šancu obnoviť pozornosť a kontrolu nad vlastným časom.
