Tam, kde lekári nevedia pomôcť, Michal Hančík už pripravuje tréningové plány. V prvom rehabilitačnom centre na Slovensku so zameraním na zranenia miechy mení životy ľuďom na vozíčku. V Rewalku vytvoril komunitu ľudí, ktorá vie, že najdôležitejší je pozitívny prístup a tvrdá práca.

Tvoja kariérna cesta začala v roku 2015, kedy si začal trénovať s kamarátom Bekimom, známym moderátorom a komikom. Stážoval si chvíľu v USA a napokon si otvoril vlastné rehabilitačné centrum špecializované na poranenia chrbtice – Rewalk. Čo aktuálne tvorí základ tvojej práce? 

Počas štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave som začal uvažovať o tom, čo by som chcel robiť. Na Slovensku boli v oblasti s mojím zameraním veľmi obmedzené možnosti. Musel som vycestovať do USA, aby som našiel jasný smer. V Amerike som začal mať reálny prehľad o tom, ako pokračovať.

Teraz sa v prvom rade snažím pomáhať ľuďom s hendikepom nájsť cestu späť k bežnému životu. Hlavným cieľom je pomôcť im stať sa čo najviac sebestačnými. Spolu so mnou to robí aj Bekim. Ja sa zameriavam skôr na samotné fyzické aktivity a cvičenie, Bekim pokrýva na 110 % mentálnu stránku klientov. Snažíme sa ich vrátiť naspäť do normálneho života a minimalizovať dopady ich postihnutia. 

V čom bol v USA prístup k pomoci pre hendikepovaných iný ako na Slovensku?

Skúsenosti v Amerike boli úplne odlišné od toho, čo som poznal doma. Bolo to pre mňa doslova šokujúce, najmä z hľadiska mentálneho prístupu. Bekim to výstižne opísal – keby sa mu úraz stal v Amerike, nebol by ničím zaujímavý. 

Ohromili ma aj bezbariérové možnosti, aké mali vozičkári v Amerike. Prvýkrát v živote som videl vozíčkara samého na káve. Samozrejme, rozdiel som cítil aj v samotnej rehabilitácii. Nebolo to len o nemocničných izbách s bielymi stenami, ale o reálnom fitnes centre s komunitou ľudí, ktorá sa navzájom podporovala. 

Pamätám si svoj pobyt v San Diegu, kde som videl rehabilitovať motocrossových jazdcov a bikerov. Boli to skutoční nadšenci. Depresiu z hendikepu tam podľa mňa ani nepoznajú. A presne toto sme chceli priniesť aj domov. Pre oboch je to výzva, ale chceme šíriť pozitívny prístup a pohľad aj na ťažké životné situácie. Nie je to koniec sveta, život ide ďalej. 

Pre hendikepovaných ľudí sú bežné cviky oveľa náročnejšie. Zdroj: Patrícia Šlachtová

Podarilo sa vám to? Vytvorili ste s Bekimom presne takú komunitu a vo vašom rehabilitačnom centre? 

Áno, síce to nebol to náš primárny zámer, ale začalo to prirodzene. Keď sme cvičili s Bekimom, ľudia nás začali sledovať, a tak sme postupne zistili vážnosť toho, čo robíme. Preto sa snažíme tvoriť pre nich niečo zmysluplné.

Sme otvorení každému, kto chce prísť do našej komunity, aj keď neplánuje cvičiť. Chceme, aby sa stretli s ľuďmi, ktorí majú podobné skúsenosti. Nemajú rovnaké problémy, pretože každý je jedinečný, ale majú spoločné vlastnosti, ktoré im umožňujú pochopiť sa navzájom. Každý má u nás otvorené dvere.

Ako sa do Rewalku dostanú noví klienti? 

Naša komunikácia prebieha prostredníctvom telefónu a sociálnych sietí. Kvôli veľkému záujmu, nemáme vlastnú webovú stránku. Veľa vozíčkarov k nám cestuje aj z Česka, z čoho sa veľmi tešíme. Kontakty si klienti veľmi rýchlo zdieľajú medzi sebou. Stačí zavolať, dohodnúť si termín a ide sa na to. Nasleduje prvá dvojhodinová anamnéza, počas ktorej klienta otestujeme. Spojíme hlavy dokopy a nastavíme si program s prvými cieľmi.

Obyčajný cvik je pre ľudí s hendikepom ako maratón.

Čo je náplňou tvojej práce?

Vykonávam manuálnu terapiu s vozíčkarmi, rôzne cvičenia. Riešim aj spolupráce a podobné veci. Ale nie som v tom sám. V Rewalku máme super tím, napríklad aj recepčného, ktorý je tiež na vozíku. Aj takýmto spôsobom sa snažíme implementovať ľudí späť do normálneho života. Dávame im pracovné možnosti, z čoho sa zväčša veľmi tešia. Celkovo u nás vládne dobrá atmosféra a zábava. Keď k nám zavíta niekto na návštevu, dych mu vyrazí aj náš čierny humor.

Nemáte problém s kapacitou či nedostatkom terapeutov? 

Vždy sa snažíme zabezpečiť, aby klient na terapiu nečakal príliš dlho. Snažíme sa poskytnúť služby tak, aby človek cítil, že sme sa na neho nevykašľali. Myslíme na každého, aby si s nami mohol odcvičiť, akonáhle to bude možné. Niekedy máme málo terapeutov na to, aby sme vedeli všetko pokryť. Je to problém, ktorý chcem vyriešiť v dohľadnej dobe a vyškoliť nových terapeutov. 

Zariadenie rehabilitačného centra Rewalk. Zdroj: Patrícia Šlachtová

Nepremýšľali ste nad rozšírením pobočiek po Slovensku? 

Áno, zvažovali sme to a v minulosti sme to aj skúsili. Hlavným problémom bolo, že ľudia prichádzali ku konkrétnym terapeutom, ktorých poznali. Náš prístup či nálada sú jedinečné a ťažko ich presunúť do iného prostredia. Rovnako máme dlhoročné puto medzi terapeutmi. Poznáme sa 15 rokov, vyštudovali sme spolu vysokú školu a je to z nás cítiť.

Nie je to len o nápade, ale aj o tom, ako ho prenesiete. Je to niečo, čo sa nedá jednoducho zreplikovať do iného centra s novými ľuďmi. Ak by sme boli s Bekimom a ostatnými kolegami v Prahe, naši klienti by prišli za nami do Prahy. V Rewalku sme veľká rodina. 

Aj napriek kope zábavy vo vašom centre či na Instagrame, prídu aj na vás ťažké chvíle?

Určite, problémy existujú, inak by sme neboli ľudia, ale nedávam ich najavo. Čo sa týka môjho mentálneho rozvoja, veľmi mi práca s vozíčkarmi pomohla. Uvedomujem si, že nemám v živote také ťažkosti, akými si prechádzajú oni. Posúva ma vpred, keď pracujem s ľuďmi, ktorí majú skutočné problémy. Snažím sa im pomôcť po fyzickej aj psychickej stránke, čo pomáha aj mne.

Predstavte si situáciu. Chlapec, ktorý mal normálny život, zrazu stratil schopnosť chodiť, šoférovať a iné veci, nad ktorými sa bežne nezamýšľame. Je to vážny psychologický zlom. Preto je pre mňa kľúčové pomôcť im zvládnuť to a zorientovať sa v novom živote. Mojím cieľom je, aby ľudia pochopili, že nemajú vo svojom živote nezvládnuteľné problémy. Je úžasné sledovať, ako sa ľudia dokážu mentálne posunúť a dosahovať úspechy, ktoré ich posilňujú. 

Existuje nejaký konkrétny moment z tvojej kariéry, na ktorý si špeciálne hrdý?

Som hrdý na každého jedného vozíčkara, ktorý k nám príde. Bekim je už viac-menej sebestačný. Zvyknem žartovať, že on už nie je ani vozičkár. Jemu stačí vybrať vozík z auta a funguje sám. Väčšinou k nám príde človek, ktorý nevie ani len sedieť. Predtým by som si vôbec nepripúšťal malé radosti ako schopnosť vozičkára obyčajného sedenia či vstávania z postele. Teraz sa extrémne teším spolu s nimi. 

Častokrát v partnerskom vzťahu majú najmä muži problém s tým, že ich partnerka prekladá z miesta na miesto. Považujú to za blbé či trápne. Po polroku dostane chalan zrazu silu, naučí sa niečo sám, zlepšuje sa a vie sa presadiť. To je takisto veľký progres. Veľmi ma to teší, lebo sme mu pomohli posunúť sa aj v inom ako zdravotnom smere.

Cvičenie by malo byť dennodennou súčasťou života každého z nás.

Takže za úspechy považuješ každý jeden maličký krok.

Áno, konkrétne by som to nechcel menovať, pretože sú to progresy všetkých mojich klientov. Patrí medzi ne, samozrejme, aj pomoc môjmu kamarátovi Bekimovi. Za najväčší úspech však považujem, že sme spoločne aj s kolegami dokázali vytvoriť miesto ako Rewalk. 

Podľa dostupných informácií začínate tréningy vo vašom crossfite už o 5:30 ráno. Je to tak aj v rehabilitačnom centre?

Tam začíname od ôsmej. Denne máme na jedného terapeuta štyroch klientov, vždy po dvoch hodinách. Keďže sme spolu s kolegami traja, vychádza to na dvanásť klientov. Ja som tam každý deň, preto je pre mňa náročné vyhradiť si čas na obyčajné činnosti ako výmena pneumatík na aute či návšteva banky. 

Niektorí vozíčkari sú šialenci, ktorí začínajú o šiestej. Dokonca sme raz s Bekimom trénovali o pol piatej ráno. Najprv to bolo myslené v rámci žartu, keďže sme v ten deň mali odlietať do zahraničia. Keď som sa ráno zobudil na budík, tak som si povedal, že tam musím ísť, lebo čo ak tam naozaj Bekim príde.

A ako to nakoniec dopadlo?

Večer predtým sme sa rozišli, že sa vidíme zajtra ráno o pol piatej. Celý čas som dúfal, že to nemyslí vážne. On takisto prišiel na miesto s tým, že cvičiť nebudeme a bol to vtip. Keď sme si ale privstali, povedal som, že tak to aj odcvičíme.

Nemáte plošinu pre vožičkárov? Volám „žandáre“.

Odhliadnuc od Rewalku a vašich tréningov, čo robiť v prípade, že sa človek ocitne na vozíku? Existuje pre neho nejaký návod, napríklad od lekára, ako pokračovať ďalej s pohybom?

Cvičenie by malo byť každodennou súčasťou života každého z nás bez ohľadu na zdravotný stav. Nejde o to, že som vozíčkar, ale o všeobecnú potrebu pohybu a stimulovania zdravia. Tréningy v našom centre prispôsobujeme individuálne na základe diagnózy a aktuálneho stavu klientov. Niektorí cvičia trikrát do týždňa po celý rok, iní menej. Všeobecne odporúčam cvičiť ideálne minimálne dva až trikrát týždenne celý rok.

V prípade človeka s hendikepom je dôležité učiť aj rodinných príslušníkov. Ako správne cvičiť a manipulovať s rôznymi cvičebnými pomôckami. Je to možné aj bez drahých nástrojov. Stačia zdravé ruky a rozum. Podporujeme myšlienku, že cvičenie by malo byť prístupné pre všetkých bez ohľadu na finančné možnosti. Nielen u nás v centre, ale aj doma. 

V tomto duchu sa snažíme poskytovať naším klientom potrebnú podporu a edukáciu. Ak cvičia pravidelne doma podľa našich pokynov, vidíme výrazný pokrok v ich kondícii.

Spoločne s centrom Rewalk funguje aj crossfit. Zdroj: Patrícia Šlachtová

Mali ste niekedy konzultácie s lekármi, ktorí ako prví informujú ľudí o ich zdravotnom stave po zranení?

S Bekimom sme diskutovali s jedným primárom v Bratislave. Rozprávali sme sa o možnosti prednášok či už v nemocnici pre personál, ale aj pre ľudí s hendikepom. Ide o prístup samotného lekára, mnohí hneď povedia, že sa človek nepostaví už na nohy a bodka. Niektorí však odporúčajú centrá, ako je to naše a sú citlivejší. Nie je to však chyba, je to ich práca. Ani ja by som nedokázal robiť ich povolanie.

Máte aj špeciálne terapie, kde sa stretávate viacerí?

Nemáme špeciálne terapie, skôr sa stretneme viacerí na chodbe či na recepcii, keď sa ľudia striedajú. Veľakrát zastavia Bekima, pretože on im vie najlepšie povedať, čo a ako prežíval. Ja a moji kolegovia im nevieme povedať presné rady do života, keďže sme to nikdy nezažili na vlastnej koži.

Napríklad, ide na teba potreba, akákoľvek, prirodzená a nevieš, čo a ako. To sú veci, ktoré pochopí Bekim a poradí im, čo majú vyskúšať.

To sú naozaj veci, nad ktorými sa zdravý človek ani nezamyslí. Napríklad, zdraví ľudia zvyčajne cvičia, aby mali svaly, alebo aby sa dobre cítili. Ale pre hendikepovaných ľudí znamená pohyb umožniť im to najbežnejšie. Je to tak?

Áno, oni nepotrebujú cvičiť biceps, triceps. Zdravým ľuďom sa nezdá, že naši klienti cvičia náročne, no tými cvikmi stimulujú nervovú sústavu, čo je pre nich omnoho náročnejšie. Veľakrát je pre nich obyčajný cvik niečo ako maratón. Postupne si ale telo navykne, ide to ľahšie a ľahšie, je to droga.

Tu sa robia prvé kroky po paralýze. Zdroj: Patrícia Šlachtová

Spomínal si, že keď sa ti vyskytne nejaký problém v živote, tak to nepovažuješ za niečo vážne v porovnaní s hendikepovanými. Ovplyvnila ťa práca s nimi ešte v niečom?

Brutálne, mám chorobu z povolania. Prídem na dovolenku a sledujem, či to tam je bezbariérové. Nemáte plošinu? Volám „žandáre“ (smiech). Zasklieval som doma terasu a robotníkom som vysvetľoval, že musia znížiť prah, pretože mám kamošov na vozíku.

Prídem niekam a rozmýšľam ako vozíčkar. Ako sa dostanem na toaletu a podobné veci. Napríklad, keď Bekim potrebuje ísť na malú, tak sa automaticky chytí za podbruško. No a ja som sa minule pristihol pritom tiež. Šialené.

Ako je na tom podľa teba Slovensko s bezbariérovým prístupom?

Budete možno prekvapení, ale celá Európa je na tom zle. Slovensko tiež, Česko o nič lepšie. Rakúsko je fajn, tam sme raz boli v karavanovom kempe a mali tam všetko. Bol to vozičkársky raj. V rámci Európy sa nemôžete spoliehať na bezbariérový prístup. Iná liga je Amerika a Austrália. Tam vozičkári nesmú byť obmedzení.

Michal, vďaka tebe sa mnoho hendikepovaných ľudí posunulo v živote ďalej. Je niečo, čo teba vždy posunie?

Pri práci s hendikepovanými som sa naučil nebrať veci vážne. Naozaj je to zbytočné.

Mgr. Michal Hančík

Michal je uznávaným terapeutom, trénerom a expertom v oblasti rehabilitácie na Slovensku. Po absolvovaní štúdia kondičného trénerstva na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave sa stal terapeutom v oblasti aktívnej rehabilitácie po úraze miechy. Jeho prístup a odbornosť ho spolu s kamarátom Bekimom priviedli k založeniu rehabilitačného centra špecializovaného na poranenia chrbtice – Rewalk. Svojimi dlhoročnými skúsenosťami sa snaží postaviť na nohy ľudí s paralýzou či stratou svalových funkcií. Okrem toho je spolumajiteľom CrossFit Pezinok, kde spolu so svojím obchodným partnerom, známym moderátorom a komikom Bekimom, poskytuje komplexné rehabilitačné služby.