Reportáž: Frustrácia, nekončiaci boj aj nádej. Takto vyzeral protivládny protest v Košiciach

Pred siedmimi rokmi som stál na námestí po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Dnes, o niekoľko zhromaždení neskôr, sa tu ocitám opäť. V dave Košičanov rezonujú slová o spravodlivosti, korupcii a smerovaní Slovenska. Má to ešte zmysel?

Na chvíľu som si začínal myslieť, že sa to už stalo mojou rutinou. Prvého protivládneho protestu po vymenovaní súčasnej vlády som sa zúčastnil ešte v januári minulého roku. Vtedy som si myslel, že vďaka nesúhlasu tisícok ľudí musí zmena prísť čoskoro. Ako to dopadlo, asi tušíte…

Hoci sa považujem za optimistu, plameň nádeje vo mne postupne zhasínal a na námestí som sa objavoval stále s menšou emóciou a čoraz sporadickejšie. Na Západe nás neberú vážne, kultúra sa stala nekultúrnou, zo životného prostredia sa postupne stáva len prostredie. Zdá sa ale, že väčšine ľudí to neprekáža.

Frustrácia mi vieru premenila na rutinu

V čase, keď mi prišlo zadanie na túto reportáž, som sa zúčastnil diskusie pod záštitou Študentskej rady UCM s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou a diplomatkou, herečkou a političkou Magdou Vášáryovou. Aj keď bola skvelá, zrodila sa vo mne myšlienka strachu, akým smerom ide naša krajina. Tá ma prenasledovala až do začiatku demonštrácie.

Protesty zvyknem navštevovať v Trnave. Pre tentokrát som však bol kvôli absencii práčky na internáte prinútený vybrať si moje rodné mesto – Košice. Koniec koncov mi to vyhovovalo viac, keďže sa ho zúčastnila aj riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková, vďaka ktorej som výmenou za fotografie dostal akreditáciu, ktorá mi pomohla nahliadnuť do zákulisia.

Na Hlavnú ulicu, kde sa konal, sme prišli približne desať minút pred začiatkom. Pôvodným plánom bolo opýtať sa účastníkov na ich názory. Rýchlo som si nastavil foťák, no práve vtedy sa začal prvý príhovor. Alebo som si to aspoň myslel. Na rozdiel od Bratislavy, Trnavy či iných miest, v Košiciach po krátkom úvode nasleduje pochod, ktorý vedie takmer celou ulicou. Moje otázky som tak musel odložiť na úplný koniec.

V Košiciach protestovalo približne 8 až 10-tisíc obyvateľov. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

Výnimočnosť protestu v Košiciach ma vytrhla z pocitu beznádeje

Hlúposť mojej prvej otázky „Prečo ste sem dnes prišli?“ som si uvedomil takmer okamžite. Ulicou sa z megafónu a hlasov ľudí niesli hromadné heslá, ako „Fico do Ruska!“, „Slovensko je Európa!“ či „Spoločne za Európu!“, čo bolo zobrazené aj na transparente v čele pochodu. Moje pochybnosti o tom, či na tom občanom vôbec záleží, jemne ustúpili.

Celý sprievod som absolvoval približne za desať minút, no na tých, čo vyštartovali z posledných radov, sa čakalo ďalších pätnásť. Upozornil na to aj moderátor večera, ktorým bol pedagóg a slam poet Andrej Klobušník. Spolu s ostatnými usúdil, že v ten večer mohlo prísť na Hlavnú ulicu viac než 10-tisíc ľudí.

Keď sa na svoje miesta vrátili poslední protestujúci, prišiel rad na prvú rečníčku, ktorou bola práve Zuzana Petková. Ešte predtým, než vyšla na pódium, ma požiadala, aby som jej príhovor natočil. Postavil som sa priamo pred dav ľudí a snažil sa s mojimi od narodenia trasúcimi sa rukami udržať mobil čo v najstabilnejšej polohe. Ako som balansoval medzi telefónom a fotoaparátom, modlil som sa, aby bol aspoň jeden zo záberov použiteľný.

Vo svojom prejave sa v odľahčenej forme venovala najmä korupcii. Upozorňovala na kauzy a prešľapy nielen vládnej koalície. Celým príhovorom však mňa ani ľudí naokolo neodradila, práve naopak, povzbudila. Zakončila ho slovami: „Skutoční vlastenci stoja tu na námestí.“

Následne som sa skrz dav prebojoval naspäť k stanu pri pódiu, ktorý slúžil ako backstage. Keďže Zuzana Petková prišla až z Bratislavy, zo zhromaždenia musela po namáhavej ceste odísť o niečo skôr. Na rečníckom stupienku ju medzitým vystriedal historik Lukáš Glesk, ktorý mapuje obete totalitných režimov.

Máriin príbeh nezasiahol len dav

Svoje vystúpenie venoval príbehu 19-ročnej Márie Zaitsevy z Bieloruska. Počas protivládnych protestov v jej rodnej krajine ju zasiahol omračujúci granát, v dôsledku čoho sa musela liečiť v Prahe. Aj napriek tomu, že na tvári jej zostala jazva a na jedno ucho prestala počuť, nezastavilo ju to.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine začala pomáhať utečencom. Najskôr v zdravotníckom centre, neskôr sa pridala k druhej legionárskej légii, ktorá bojuje po boku Ukrajincov.

Svoj názor na vládu v Košiciach vyjadrili Andrej Klobušník, Zuzana Petková, Lukáš Glesk, Diana Renner a Marek Vagovič. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

V bojoch utrpela zranenia. Po liečbe sa však opäť vrátila na front, kde deň po svojich 24. narodeninách zomrela. „Zatiaľ čo ona bojovala a umierala, naši vládni predstavitelia sa boli v Moskve pokloniť jej vrahom a poďakovať sa za dobre odvedenú prácu. Nám tu hovoria o nízkej cene ruského masla, ale ani raz som ich nepočul hovoriť o hodnote ľudského života,“ spomenul v prejave Glesk.

Príbeh chytil za srdce všetkých prítomných. Keď Glesk schádzal do zákulisia, jeden z organizátorov mu jeho prejav pochválil. Historik len podotkol, že ho čítal už asi po štvrtý raz. Hoci črtajúci sa rozhovor bol zaujímavý, na pódium prichádzala komička zo Silných rečí, Diana Renner.

Aj po viac ako 35 rokoch chceme to isté

Aj keď dlhé roky žila v zahraničí, rozhodla sa vrátiť späť na Slovensko. Dôvodom bola okrem – ako sama povedala – babkinho paprikáša a horaliek aj vízia možnej zmeny. Následne však prišla krutá realita. „Ani by mi nenapadlo, že vláda bude chcieť ten moment zlepšovania zastaviť a zaradiť spiatočku. Fico a jeho vládnutie narobili kopec škody – a to len pre ich zranené egá a túžbu po peniazoch,“ uviedla.

Zároveň rozprávala o svojej babke, ktorá bola po Nežnej revolúcii námestníčkou primátora. Keďže som si kvôli povinnostiam s fotografovaním nestihol vypočuť celý príbeh, opýtal som sa jej naň znovu. Zasmiala sa, že tu rečnila aj pred dvomi týždňami. „Je to ako nekončiaci kolobeh. Čo hovorila v tom ‘89, bolo podobné tomu, čo teraz – že tu nechceme kosák a kladivo, fašistov ani žiadnu totalitu,“ odvetila.

Na otázku, či verí, že protesty niečo zmenia, odpovedala, že jednoducho musia. „Je to o osobnom nastavení každého z nás. Ja tomu verím a budem sem chodiť, až kým sa to nezmení. Keď som nespokojná s tým, ako sa tu žije, musím s tým niečo urobiť. Som preto aj veľmi rada za toto pozvanie rečniť. Môžem byť vďaka tomu súčasťou zmeny – ak teda nejaká nastane,“ dodala.

Po nej prevzal štafetový mikrofón investigatívny novinár Marek Vagovič. Svoj prejav adresoval aj samotnému Ficovi. Zastal sa v ňom Branislava Dunčka, Róberta Magulu, Volodymyra Zelenského, Čurillovcov a v neposlednom rade aj Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Vlastnou hlavou sa snažím nájsť zmysel

Po všetkých vystúpeniach sa ku mne nádej v lepšiu budúcnosť ako tak vrátila. Na záver ešte odznela hymna Európskej únie a Slovenska. Mne zostávalo sa už len opýtať ľudí z publika, ako vidia situáciu oni. V tom sa však naskytla príležitosť položiť pár otázok samotnému Marekovi Vagovičovi, ktorý je pre mňa veľkým vzorom. Vystál som si preto plný rad fanúšikov.

V odpovedi porovnával protesty za Jána a Martinu so súčasnými. Spomenul, že vtedy tam chodieval ešte ako občan, nevystupovali za Aktuality a určite ich navštevovalo viac ľudí. „Pre mňa tá emócia bola určite silnejšia, keďže Ján Kuciak sedával priamo vedľa mňa a bol to môj blízky spolupracovník, takže určite som mal väčšie zimomriavky. Ale samozrejme, aj tieto, majú svoju energiu,“ povedal.

Zároveň dodal, že je smutné, že na námestia chodíme z rovnakých dôvodov ako vtedy. Avšak situácia podľa neho určite nie je rovnaká. „Odmietame korupciu a mafiu a teraz sa k tomu ešte pridružila zahraničná politika a ťahanie Slovenska na východ,“ dodal.

Okrem toho si myslí, že s Robertom Ficom len tak niečo nepohne. Dlhodobo totiž o svojom odstúpení po protestoch za Jána a Martinu hovorí ako o chybe. Súčasných demonštrácií by sa musela tak zúčastniť aspoň pol miliónová masa.

Odchádzam s odhodlaním i so skepticizmom

Keď sa rozhovor skončil, na námestí z davu už nikto nezostal. Otvoril som mobil, kde mi svietila správa od spolužiaka, či náhodou nefotím na Hlavnej. Ukázalo sa, že tiež tam bol. Po krátkom písaní vysvitlo, že taktiež to nebol jeho prvý protest a budúceho smerovania Slovenska sa obáva rovnako ako ja.

Či to bol môj posledný protest neviem s istotou určiť. Aj keď by som veľmi rád povedal, že bol, v tomto sa musím zhodnúť s Dianou Renner. Ak s aktuálnym nastavením krajiny nie som spokojný, musím s tým niečo urobiť. Čo sa týka optimizmu ohľadom zmeny, prikláňam sa skôr k skeptickému Marekovi Vagovičovi.