Aj keď dnes máme veľa komunikačných kanálov, neraz si nerozumieme. A teraz si predstavte, že by sme sa rozprávali vo veršoch, ako to robí hlavná postava filmu V rytme veršov Hugo. Projekt študentov z FMK nastavuje ľuďom zrkadlo, aby objavili to, čo v živote najviac potrebujú.
Po tom, čo prežil, dokáže rozprávať už len vo veršoch. Nie, nie je to metafora. Hugo, hlavná postava študentského filmu V rytme veršov, skutočne hovorí v rýmoch. Nie preto, že by chcel byť zaujímavý, ale preto, že inak to už nejde. Po tragédii nachádza jazyk, ktorý bol doteraz pre neho cudzí — poéziu. A v nej sa učí znova dýchať.
Film sleduje aj ďalšieho chalana, Dominika. Títo dvaja by sa v bežnom živote pravdepodobne nikdy nestretli. Hugo je tichý introvert, ktorý po osobnej traume hovorí len vo veršoch. Dominik je jeho úplný opak – hlučný, energický typ človeka, ktorý sa bojí stíchnuť. Jeden hľadá zmysel, druhý únik. A práve tam sa ich svety spoja.
Dva hlasy, jedna melódia
V rytme veršov je príbehom o priateľstve, zraniteľnosti a potrebe byť pochopený. O dvoch extrémoch, ktoré sa učia navzájom hovoriť rečou toho druhého. Hoci v deji možno nie je nič „akčné“, ale každá scéna má váhu. Ako hovorí režisér Goran Matejovič, film sa snažil písať tak, aby každý dialóg mal v svojom zmysle pravdu a dobrú pointu.
„Scéna rozchodu Viktórie a Dominika je pre mňa najsilnejšia. Dve túžby človeka, ktoré si protirečia, ale dávajú zmysel. Dva pohľady na svet, ktoré hľadajú nemožný prienik. Táto scéna, vyobrazuje dôvod, prečo som film začal točiť,“ objasnil.
Zároveň spomína, že niektoré scény preňho neboli len filmové, ale osobné. Dokonca sa natáčali na tom istom mieste, kam kedysi chodieval so svojou priateľkou. Veril, že keď to na pľaci opäť prežije on, divák to bude cítiť tiež.
Pri tvorbe ich poháňala viera
V rytme veršov je projekt mladých tvorcov z Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Namiesto povinnej seminárnej práce sa rozhodli pustiť do projektu, ktorý presahuje rámec školy aj komfortnej zóny – natočiť celovečerný film. Bez grantov, produkčného zázemia a istoty, že to vôbec zvládnu. Len s presvedčením, že ich príbeh si zaslúži sfilmovanie.
Hlavným režisérom a scenáristom je Goran Matejovič. „Napísať a natočiť celovečerný film je túžba, ktorá vo mne rezonovala už dlhé roky ešte pred vysokou školou,“ hovorí. Tvorivý impulz prišiel z osobného prežívania: „Počas toho času som si uvedomoval, že na to, aby bol film dobrý, musí mať silnú myšlienku a hĺbku.“
Okolo seba vytvoril malý, ale odhodlaný tím mladých filmárov. Pri natáčaní bola asistentka réžie Barbora Sabová, produkční Blažej Fabian a Nikola Macejová, ako aj hlavný kameraman Daniil Doliduch. Príbeh na plátne ožil najmä vďaka predstaviteľom hlavných rolí. Dominika si zahral Alexander Papp a Huga stvárnil Alexander Falkovský. V projekte boli zapojení aj ďalší mladí, talentovaní herci ako Veronika Nováková (Viktória) či Laura Hegedüsová (Miriam).
V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce.
Matejovič priznáva, že film je postavený na niečom, čo sa v ňom ukladalo dlhšie než scenár. „V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce,“ hovorí. Práve toto uvedomenie sa stalo základnou myšlienkou, ku ktorej sa počas tvorby vracal – nielen ako režisér, ale aj ako človek.
Film tak vznikol ako kombinácia osobnej skúsenosti a snahy podeliť sa s divákom o niečo, čo presahuje bežný študentský projekt. Študenti chceli vytvoriť príbeh, ktorý má hĺbku a zároveň otvára priestor pre otázky o zmysle života, strachu a hľadaní vlastného hlasu, ktoré si kladieme všetci.
Vyzbierali len niekoľko stoviek
Natáčať celovečerný film ako študent nie je len o kamerách a dialógoch. Veľmi náročný bol samotný proces ešte pred prvou klapkou. Režisér Matejovič zdôraznil. že podľa neho je natáčanie najjednoduchším krokom v celom procese tvorby filmu. Za najťažšiu a najviac neistú časť považuje vybavenie lokalít, hercov, techniky a financií.
„Pre mňa osobne bolo veľmi ťažké udržať si vieru v projekt počas celých desiatich mesiacov tvorby. Ak robíte taký veľký projekt a tak dlho, nesiete dôveru vášho tímu aj hercov. Vie to byť veľký tlak na psychiku,“ priznáva Matejovič.
Trvalo to desať mesiacov, stálo to stovky e-mailov, telefonátov a nekonečné rokovania o lokáciách a dostupnosti hercov. A aký na to mali rozpočet? 500 eur, a to bez záruky návratu a produkčného zázemia. Študenti sa tak museli spoľahnúť na svoje schopnosti a museli si poradiť s každou maličkosťou – od techniky, cez stravu pre štáb až po kostýmy a rekvizity.
Film vznikol aj vďaka crowdfundingu prostredníctvom platformy Donio, kde študenti vyzbierali 601€. Hoci pôvodne plánovali vyzbierať až 3000€, podarilo sa im dosiahnuť len prvý míľnik kampane.
Napriek tomu ich podporovatelia podržali a dodali tvorcom energiu práve v momente, keď ju najviac potrebovali. Medzi nimi bola napríklad aj Lenka L., ktorá im okrem 15 eur zanechala aj správu plnú úprimného povzbudenia: „Jej! To je krásny nápad, dúfam, že sa vám všetko podarí, ako si želáte! Držím palce.“
Finančná zbierka umožnila, aby projekt zostal autentický, nezávislý a pokryl aspoň základné produkčné náklady. Podporovatelia sa zároveň stali súčasťou tvorivého procesu — niektorí získali poďakovanie v titulkoch, iní predpremiérový prístup k filmu či hodinový dokument odhaľujúci zákulisie natáčania.
Ticho sa zmenilo na potlesk
Film V rytme veršov premiérovo predstavili 19. októbra 2025 v košickom Kine Úsmev, kde sa do sály zmestilo približne 150 ľudí. Napätie bolo hmatateľné. Pre režiséra Gorana Matejoviča bolo ťažké predpovedať, ako publikum zareaguje na jeho artovo-filozofický príbeh.
„Keď film skončil, celé kino sa postavilo a začalo kričať, hvízdať a tlieskať. Standing ovation trval okolo piatich minút a donútil nás so štábom postaviť sa pred plátno a pokloniť sa,“ spomína Matejovič. „Chodili za mnou dospelí ľudia, ktorí plakali a ďakovali mi. Samozrejme, film má technické chyby a kopec múch, ale osobne som bol šťastný, že myšlienky môjho príbehu presvedčili také množstvo ľudí, aby tieto chyby odpustili.“
Druhá premiéra sa uskutočnila 25. októbra 2025 v trnavskom Kine Hviezda a priniesla rovnaký dojem. Publikum sa nechalo vtiahnuť do tichých momentov filmu, cítilo priateľstvo, zraniteľnosť a hľadanie zmyslu života Huga a Dominika. Pre tvorcov to bola chvíľa, keď sa všetky mesiace príprav, obetí a neistoty zmenili na čistú radosť.
Len v tichu nájdeme odpovede
V rytme veršov nie je len o príbehu Huga a Dominika. Je to pozvanie zastaviť sa, vnímať ticho, ktoré občas potrebujeme, aby sme počuli samých seba.
„Bol by som veľmi šťastný, ak by si divák odniesol viac širokospektrálny pohľad na svet. Život nie je čiernobiely a ani Boh. V každom pohľade je kúsok pravdy a v každom konflikte viacero odpovedí. Skúsme menej súdiť a zamýšľať sa nad pohnútkami druhých, aj keď sú v rozpore s našim presvedčením,“ hovorí Goran Matejovič.
Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.
Goran pritom otvorene priznáva, že ani preňho to nie je jednoduché: „Je to náročná cesta, na ktorej sa niekedy strácam aj ja, ale verím, že vykročiť na ňu je pointa tohto života. Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.“
Práve toto vnútorné hľadanie tvorí aj jadro filmu. Režisér vysvetľuje, že niekedy človek potrebuje ustúpiť od hluku, aby pochopil, čo má zostať. „A ak cítime, že sme zahltení neistotou, siahame po samote tak ako Hugo. Len v tichu nájdeme odpovede nášho srdca.”
Študenti prekonali očakávania
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o ďalší študentský film s ambíciami väčšími než realita. Ale tento projekt je iný. Je tichý, úprimný a odvážny zároveň. Nechce kričať viac než svet okolo, len mu nastavuje zrkadlo a robí to veršami.
Tvorcovia svojím debutom ukázali, že aj s malým rozpočtom, limitovanými možnosťami a množstvom pochybností sa dá vybudovať niečo, čo v divákovi ostane. Že dôvera v tím a viera v príbeh môže prekonať všetky prekážky. A že film, ktorý vzniká z autentickej potreby porozumieť svetu, dokáže zasiahnuť srdce diváka viac než tisíce virálnych klikov.
A úprimne – aj ja som mala pred pozretím snímky predsudky. Študentské filmy vnímam často ako pokusy, nie vždy vydarené, ale sympatické. No V rytme veršov ma prekvapil. Prichytila som sa, že som sa s postavami vžila, že som sa vrátila do obdobia, keď sme sa aj my sami trápili rovnakými vecami – stratou, neistotou, túžbou byť pochopení. Zrazu som nemala pocit, že sledujem študentský film. Cítila som, že sledujem samotný život.
Možno práve preto V rytme veršov ostáva tichou, ale presvedčivou spoveďou o hľadaní, pochopení a porozumení. A možno si každý z nás po jeho zhliadnutí odnesie niečo iné – kúsok zamyslenia, kúsok pokoja alebo pocit, že aj v tichu sa dá nájsť hlas.
