Tie háky sú do mäsiarstva? Nie, do človeka!
Samotný princíp moderného Body Suspension, ktorý sa rozšíril z USA, spočíva jednoducho v tom, že vám pod kožu pichnú oceľové háky (najčastejšie dva) a následne vás za ne zavesia do vzduchu. Do akej výšky, na ako dlho, ako rýchlo vás zdvíhajú, kam vám háky pichnú a čo vo vzduchu budete robiť (hojdanie, točenie, moonwalk, meditácia, desiata, statusovanie na facebooku), závisí v podstate len od vás. Existujú rôzne spôsoby zavesenia, na začiatok sa však odporúča tzv. suicide suspension, čo sú dva háky zavedené pod kožu na chrbte, približne v miestach, kde sa nachádzajú lopatky. Ak si trúfate na viac a ste už pokročilý suspenzer (človek, ktorý sa vešia), môžete si po dohode háky nechať zaviesť prakticky hocikam, kde to koža vydrží. To potvrdzujú aj slová jedného z organizátorov, hlavného „napichovača“ Braňa: „Koža je neuveriteľný materiál, je veľmi pružná, pevná, rýchlo sa regeneruje. V podstate sa dá zavesiť podľa akejkoľvek fantázie a požiadavky. Sú miesta, o ktorých si človek myslí, že to koža nemôže vydržať, ale nie je tomu tak.“ Limitom závesu tak nie je koža, ale samotný človek a jeho psychický a fyzický stav, pretože náročnejšie druhy závesov môžu byť aj viac bolestivé. Ako Braňo ďalej dodáva, za komplikovanejšie závesy možno považovať záves za jeden hák na hrudi, ďalej lakte, kolená, zadok, alebo tandem závesy, kde je jeden človek zavesený za jedny háky a za druhé, ktoré má na sebe, na ňom visí ďalší človek. Mohlo by sa zdať, že ďalej to už nejde, ale napríklad v Rusku uskutočnili na hákoch kyvadlo (zoskok podobný bungee jumpingu, kde na rozdiel od neho ale neprichádza k trhnutiu).
Osvietenie
O Suspension som sa prvýkrát dozvedel asi pred tromi rokmi, keď som sa o jednom známom dozvedel, že „visel na hákoch“. Vtedy som to pokladal za „haluz“, nevenoval som tomu väčšiu pozornosť, bral som to síce bez predsudkov, ale nerozumel som tomu, prečo sa vlastne nechať zavesiť, prečo podstupovať nejakú bolesť, keď už by som sa rozhodol vyskúšať niečo extrémne.
Druhýkrát som sa o Suspension dozvedel náhodne pri prepínaní televíznych programov, kde na jednom z nich práve bežala talentová šou Česko Slovensko má talent. Vystupujúcu skupinu predvádzajúcu Suspension vtedy jeden z porotcov, Jaro Slávik, komentoval pri jednohlasnom rozhodnutí poslať ju ďalej slovami: „Nič dramatickejšie, čistejšie, nič prekvapujúcejšie som nevidel. Nie je to o niečom, čo je zlé, je to iné. A tým, že to je iné, to ľudí trošičku straší.“ Vtedy ma to síce zaujalo, ale ešte stále som v tom nevidel žiaden zmysel. Až som sa raz ráno (asi pol roka po zhliadnutí danej časti spomínanej talentovej šou) zobudil, precitol som a od tohto okamihu som vedel, že toto musím vyskúšať. A tretíkrát som sa s Body Suspension stretol, keď som sa zavesiť nechal ja.
Prišli sme sa obesiť
Považujem sa za otvorenú myseľ a človeka bez predsudkov, ale pokiaľ by niekto vedel, na čo sa chystám a povedal mi „ty si šialenec“, nielen že by som mu neoponoval, ale asi by som s ním aj plne súhlasil. Prichádzam na miesto určenia, samozrejme s patričným meškaním. Človeku sa jednoducho nechce vstávať v nedeľu ráno tak, aby bol niekde v použiteľnom stave o jedenástej ráno. A to ešte s vidinou toho, že síce nevie, čo presne má očakávať, ale existuje tu možnosť, že ho to bude sakramentsky bolieť. Celkom sa zabávam na tom, že takáto záležitosť sa koná v priestoroch telocvične gymnázia. Zábava ma však prejde v momente, keď vchádzam do jeho veľkého areálu a absolútne netuším, kam mám ísť. V diaľke ale vidím dve dievčiny s dredmi, podľa vzhľadu nie veľmi vzdialené od momentu dosiahnutia plnoletosti a bola by veľmi veľká náhoda, keby tu práve ony dve boli omylom. Pýtam sa na cestu, ale sú rovnako mimo ako ja. Po telefonáte organizátorom nasledujem ich smer. Blížime sa k telocvični, na zemi pred vchodom leží mŕtvy vták. Rozmýšľam nad tým, či mi osud nechce niečo naznačiť, ale nakoniec to vnímam iba ako peknú metaforu dnešného netradičného dňa – lietajúci tvor mŕtvy na zemi, pozemský tvor vo vzduchu. Snáď živý. Vchádzame do budovy a stratení sme znovu, zachraňuje nás vrátnička. Trošku morbídne a komicky súčasne mi v tejto situácii pripadajú slová jednej z dievčin: „Dobrý, my sme sa sem prišli obesiť. Kam máme ísť?“
My vás tu tak zavesíme…
Keď už sú na mieste všetci suspenzeri, privítajú nás organizátori (hlavný zodpovedný za realizáciu a dvaja asistenti), podpisujeme vyhlásenie a dostávame úvodné informácie. Prebieha to nasledovne. Prítomných je deväť suspenzerov. Najskôr pôjdu tí, ktorí sa nevešajú prvýkrát, následne začiatočníci. Systém funguje tak, že dotyčný príde na „prípravovňu“ a posadí sa. Pripraví sa a uvoľní sa. Prebehne zameranie, otestovanie vhodných bodov a sterilizácia. Od tohto momentu je všetko na suspenzeroch- až keď si povedia, že sú na vpich pripravení, pichá sa. Keď je pod kožou zavedený prvý z hákov, človek dostane chvíľu na predýchanie a keď je pripravený a dá znamenie, vpichne sa mu druhý hák. Môže to byť pre telo šok, treba sa napiť vody, možno sa chvíľu vydýchať, poprípade sa prejsť. Ideál ale je, keď záves nasleduje takmer bezprostredne po vpichoch, ale keď sa človek necíti, počká sa. Keď si suspenzer určí, že teraz je ten vhodný čas, prechádza sa k samotnému závesu. Človek príde pod špeciálnu kladku s lanami a do hákov sa mu zapnú laná, keď dá znamenie, laná sa postupne začnú napínať. V momente, keď človek pocíti, že laná sú napnuté, nasleduje chvíľka pauzy, potom sa laná napínajú podľa reakcií zaveseného. Postupuje sa pomaly, lano sa vždy natiahne len o kúsok, človek ešte stále nevisí, len postupne čoraz viac pudovo stojí na špičkách nôh. Lano sa potiahne o malý kúsok, počká sa a vtedy treba, aby človek, keď si zvykne na ten stav, snažil sa opäť dosadnúť na päty. Jednak sa tým telo na to pripraví a na druhej strane sa zas lano zdvihne len o ten kúsok. Až človek zistí, že už mu to na tie päty nejde a síce tesne, ale v tom momente visí vo vzduchu. Celý čas sa kontrolujú jeho reakcie a zdvíha sa tak, ako si to zaželá. Keď už visíte vo vzduchu je úplne na vás, čo tam budete robiť a ako dlho tam budete, všetko sa riadi podľa vás.
Ľudia vo vzduchu na rôzne spôsoby
Neviem ako je to možné, ale aj napriek tomu, že neviem, čo presne mám očakávať, tak strach necítim. Som pripravený na to, že to môže neskutočne bolieť a že práve touto bolesťou a jej prekonaním sa dostanem do určitého stavu tranzu a eufórie. Skôr ako strach zo samotného aktu a bolesti pociťujem strach z toho, že žiadne obavy necítim a neviem vyhodnotiť, či je v poriadku, že to považujem za normálnu a samozrejmú vec. Popravde, omnoho viac som bol „vyklepaný“ na promóciách, ako teraz. So závesom začína chalan, ktorý sa ide zavesiť nie po prvýkrát. Pozerám mu do tváre a veru i keď hrávam poker len občasne, viem odhadnúť, že tento by bol isto priebojník, pretože na mimike jeho tváre absolútne nepoznať, kedy mu vpichli hák do chrbta. Je fajn, že borci idú ako prví, amatérom to dodáva istotu, že naozaj o nič nejde. Chvíľku to trvá, ale zrazu je vo vzduchu. Telocvičňou sa rozľahne potlesk, ktorý následne doprevádza každého suspenzera, ktorý preruší spojenie so zemou (potlesk počujem pri každom zavesení, jedine pri svojom nie, ale o tom neskôr). Vyzerá to na ťažkú pohodičku. Ďalší ide tiež už niekoľkonásobný suspenzer. Poznať to podľa toho, že okrem toho, že na hákoch visí vo vzduchu, nechá sa rozhúpať rýchlosťou, z ktorej by mi bolo zle i keby som bol v tejto rýchlosti na obyčajnej hojdačke. Ďalším znakom, že nevisí po prvýkrát je to, že keď visí, nechá ďalšieho človeka, aby ho objal. Zo začiatku v pohode, ale keď vidíte, ako na dvoch hákoch o priemere 3 – 6 mm, ktoré držia iba na koži suspenzera, visia dvaja ľudia, najskôr vám nie je všetko jedno, ale potom si pomyslíte, že keď čisto len vaša koža unesie dvoch ľudí, takže keď budete visieť sám, tak naozaj o nič nejde. Nasleduje niekoľko suspenzerov, medzi nimi tri dievčatá. Jedna z nich zo začiatku neskutočne výska, neskôr zavesená na hákoch vo vzduchu desiatuje. Jeden chalan sa dokonca necháva zavesiť za háky vpichnuté pod kožu na prsiach.
Hák do chrbta
Konečne sa dostávam na rad ja. Sadám si na pripravené miesto, nasleduje pre opakovanie pár základných pokynov. Najskôr vám nariasia a natiahnu kožu na pár miestach a vy si podľa bolestivosti vyberiete to najmenej bolestivé miesto. Popravde, už v tomto momente zomieram od bolesti. Nasleduje zameranie stredu chrbtice a podľa toho presné vymeranie a zaznačenie štyroch miest vpichu a ich dôkladná sterilizácia. Na tomto mieste treba spomenúť, že všetko je dôkladne sterilné- od ihiel, cez jednorazové háky, presne na to určené, až po sterilné rukavice.
Uvoľním sa a dávam znamenie na vpich. Ten sám o sebe nie je extrémne bolestivý, bolesť sa dá odfiltrovať, skôr je to pocit nepríjemný ako bolestivý. Nepríjemné na tom je, že dôkladne cítite ako vám hák vniká pod kožu a oddeľuje sa vám koža od mäsa. Na chrbte cítim stekajúcu krv.
Druhý vpich je menej nepríjemný, pretože už viete, čo od neho očakávať. Pomaly vstávam, prechádzam sa, pohybmi uvoľňujem chrbát a pijem asi tretí pohár vody. Posledná kontrola vpichnutých hákov a ide sa na samotný záves!
Aké je to lietať na zemi
Do hákov mi zakladajú laná a začínajú ich pomaly napínať až cítim, že sa mi koža na chrbte napína. Dávam znamenie, že môžeme pokračovať. Koža sa začína silno naťahovať a ja začínam cítiť nepríjemné ťahanie, no nie nevydržateľnú bolesť. Automaticky stúpam na špičky a ťahám sa hore, v smere ťahania. Niekoľkokrát dosadám na päty, až to napokon nejde a visím!
V tomto momente pre mňa prestáva existovať okolitý svet, stráca sa obraz, zvuk a aj čas začína plynúť akosi zvláštne. Jediné čo existuje, je to, čo mám v hlave. Úplná čistota a niekde veľmi vzdialene ukrytý pocit neosobnej bolesti. Po chvíľke visenia a opadnutia úvodného stresu sa popravde začínam mierne nudiť a tak poprosím, nech ma rozhojdajú. Ale hneď v zápätí zisťujem, že to nebol najlepší nápad, pretože z knísavých pohybov mi začína byť vážne zle od žalúdka a bojím sa dávenia, tak radšej po dohúpaní dávam znamenie na zvesenie. S momentom ako sa dotknem zeme prichádza aj pocit, že to neustojím a odpadnem. V ušiach mi hučí a píska súčasne, zahmlieva sa mi pred očami, potím sa a mám dojem, že strácam vedomie. Asi to je na mne aj patrične vidno, pretože ma nechávajú sadnúť si a napiť sa. Nie veľmi ich vnímam. Po vypití asi šiesteho pohára vody sa konečne upokojujem, všetko zo mňa opadáva a telo mi zaplavujú endorfíny. Je ich veru celkom slušná nádielka, pretože som maximálne uvoľnený telom i mysľou, na tvári mám úsmev od ucha k uchu a asi nikdy v živote som sa necítil šťastnejší. Cítim neopísateľnú energiu a mám chuť skákať od radosti. Skáčem od radosti. Paradoxne pocit, že lietam sa nedostavil, keď som bol vo vzduchu, ale až teraz, keď som opäť na zemi. Nával endorfínov je taký neskutočný, že háky, ktoré mám ešte stále v chrbte, vôbec nevnímam a nechcem sa ich ani vzdať. Telo mám uvoľnenejšie než po dobrej reflexnej masáži. Pocit eufórie ma neopúšťa celý nasledujúci deň a ja začínam chápať, prečo napríklad adrenalínové športy môžu spôsobovať závislosť a už v tomto momente viem, že v najbližšom možnom termíne pôjdem na záves opäť. Akurát, že nabudúce už dám vedieť ľuďom zo svojho okolia, na čo sa chystám, lebo rany na chrbte napriek veľkým náplastiam zvyknú krvácať (o čom vedia svoje moje tričká a zakrvavená kožená sedačka). A keďže sa tieto rany nachádzajú na chrbte, potrebujete niekoho, kto vám ich previaže. A vysvetľovať doma, že ste nešťastnou náhodou padli chrbtom na hrable, naozaj nefunguje.
