S režisérom, producentom a doktorandom Lacom Halamom sme sa porozprávali nielen o tomto seriáli, ale aj:

• o odovzdávaní tohtoročných Oscarov,
• o vzrastajúcej kvalite českého a slovenského filmu,
• o súčasných problémoch slovenskej filmovej a televíznej tvorby,
• o tom, či môže na Slovensku vzniknúť pôvodná veľká a konkurencieschopná televízna show.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Streamovacie služby ako Netflix či HBO GO získavajú stále viac na popularite, avšak málokto tuší, na akom princípe vlastne fungujú. Nielen o tom sme sa v ďalšom Podcastte porozprávali s docentkou Janou Radošinskou.

Pani docentka nám viac povedala aj o:

• prednáške pre malajzijských študentov, ktorou spolu s docentom Višňovským reprezentovali FMK na medzinárodnej pôde,
• fungovaní streamovacích služieb Netflix, HBO GO a Disney+,
• ako sa môže slovenský film alebo seriál dostať na streamovaciu službu,
• problémoch filmového štúdia Marvel Studio.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru.

Naše pozvanie prijal docent Ján Višňovský – predseda akademického senátu FMK UCM a vedúci Katedry masmediálnej komunikácie. Ten nám v zaujímavej debate priblížil:

• čo je mediácia,
• aké vzdelanie potrebuje mediátor na výkon svojej funkcie,
• či má mediátor svojou činnosťou bližšie k sudcovi alebo právnikovi,
• prečo sa na vysokej škole so zameraním na masmédiá študuje predmet o mediácii,
• do akej miery na Slovensku využívame služby mediátorov.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru.

Preto sme sa porozprávali s doktorom Martinom Solíkom, odborným asistentom na FMK, ktorý vyštudoval filozofiu na FF UCM v Trnave a právo na PF UK v Bratislave. Študenti ho poznajú najmä z predmetov zameraných na právnickú tematiku.

Ak si vypočujete túto epizódu Podcasttu, okrem iného sa dozviete:

• kam sa po víťazstve Joe Bidena v prezidentských voľbách posunú Spojené štáty v otázke dodržiavania ľudských práv,
• akým spôsobom zasiahla do dodržiavania ľudských práv pandémia koronavírusu,
• ako sa pozerá na zatýkanie policajných prezidentov, sudcov a prokurátorov,
• čo si myslí o obmedzení kompetencií Ústavného súdu SR zo strany parlamentu.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie Podcastty Atteliéru.

V rozhovore sa dozviete:

• čo ich viedlo k myšlienke začať nahrávať podcast na takúto tému,
• prečo si doposiaľ nepozývali takmer žiadnych odborných hostí,
• kto Sexuálnu výchovu najčastejšie počúva,
• či sa Miška s Valou neboja toho, že by mohli svojich poslucháčov ovplyvniť aj negatívne.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty Atteliéru.

Koľko stála celá mesačná kampaň, ktorá predchádzala vyzbieranu viac ako 120-tisíc podpisov? Čo je uhlíková neutralita? Aj to sa dozviete v najnovšom podcaste časopisu Atteliér.

„Pôvodne sme chceli urobiť len jednodňovú kampaň spojenú s 25. septembrom a veľkým klimatickým štrajkom a skončilo to absolútnym maximalizmom. Ale to sa občas stáva, keď sa spoja ľudia, ktorí sú zapálení pre nejakú tému, ktorých spája pocit občianskej zodpovednosti,” hovorí Michal Sabo, ktorý je predsedom petičného výboru najväčšej petície v histórii Slovenska Klíma ťa potrebuje.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty Atteliéru.

V uvoľnenej debate medzi dvoma spolužiakmi prišla reč nielen na Zuzanu Kovačič Hanzelovú a jej viac ako 70-tisíc followerov, ale aj jej kolegu z Dennníka SME Adama Valčeka a jeho vysvetľovacie Instagram stories, či ďalších slovenských novinárov: Petra Bárdyho z Aktualít, či redaktorky a redaktorov Televízie Markíza a ďalších slovenských médií.

Posledné štyri týždne sa to na nás valí jedna radosť. Zatvorené školy, kaviarne, kadernícke salóny, kiná, divadlá. Radosti, bez ktorých si mnohí z nás nevedia predstaviť nie mesiac, ale ani týždeň svojho života. Dvadsiateho prvého marca však dorazila na Slovensko skutočne smutná správa. Nie, nemám na mysli vymenovanie Matovičovej vlády, ale zrušenie tohtoročných majstrovstiev sveta v hokeji vo Švajčiarsku.

Popularita tohto športového sviatku medzi Slovákmi je niekedy až zarážajúca. Akoby sa každoročne v máji na Slovensku na dva týždne zastavil život. Vlajky, dresy, šály, no hlavne návleky na spätných zrkadlách sa v strede jari stávajú v týchto končinách takmer povinným módnym doplnkom. Okrem reštaurácií, krčiem, pubov a rôznych iných pajzlov zažívajú zlaté časy aj stávkové kancelárie. Slováci a Slovenky so začiatkom každých majstrovstiev akoby strácali zábrany. Na výsledky, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako z ríše najšialenejších fantázií, sú schopní staviť skutočne horibilné sumy.

Tento rok je však všetko inak. Na najbližšie mesiace môžeme zabudnúť nielen na kaviarne, kiná, posilňovne či kaderníctva, no prvýkrát sa ulicami našich miest v máji nebude každý Boží večer ozývať to otravné: „Slovenskooo, Slovenskooo!” Namiesto tipovania, koľko inkasovaných gólov či trestných minút si pripíšu naši chlapci, budeme môcť tipovať akurát tak počet nových nakazených. Tí tentokrát nebudú čakať na výsledky hokejových zápasov, ale na výsledky svojich testov na koronavírus. Ak však chceme, aby počet „korona-pozitívnych“ neatakoval hodnoty kapacity napríklad hokejového štadióna, musíme byť zodpovední. A preto zostaňte doma. Ani lyžovačka v Jasnej, ani korčuľovanie na petržalskej hrádzi vám za to nestojí.

Nasledujúci text nadväzuje na prvú časť rozhovoru.

Ako vyzerá práca na takejto informáciami nabitej publikácii? Sú všetky zdroje, ktoré ste pri písaní tejto knihy využívali, verejne dostupné?

Aj áno, aj nie. Keď človek pracuje na takýchto prípadoch a stretáva sa s nimi každý deň, množstvo vecí si aj pamätá a taktiež má nazbierané staršie výstupy z predchádzajúcich rokov. Ale keď som ľuďom, ktorých som oslovoval na spoluprácu na knihe, povedal, že na tom idem komplexne pracovať, tak mi pomohli. Uviedli mi aj niektoré skutočnosti, ktoré som dovtedy neskúmal.

Mohli by ste povedať, s ľuďmi z akých oblastí ste na tejto knihe spolupracovali?

Stretával som sa s ľuďmi z bezpečnostných zložiek, z justície, ale aj z organizovaného zločinu, aby som si ešte nejaké informácie doplnil. Z hľadiska presnosti považujem za mimoriadne cenné rozsudky, ktoré sa dajú získať buď na základe kontaktov, alebo legálnou cestou cez zákon o informáciách. Lenže sú dosť anonymizované, takže človek, ktorý s nimi niekoľko rokov neprichádzal do styku, by z niektorých rozsudkov mal poriadny zmätok. Videl by len samé „vyiksované“ alebo vyčiernené časti a vôbec by nevedel, o čo ide. Je to zmes autentických zážitkov a skúseností popretkávaných s informáciami z oficiálnych dokumentov a dokladov.

Veľkou zvláštnosťou knihy je korešpondenčný rozhovor s Mikulášom Černákom. Ako vznikol nápad napísať najznámejšiemu slovenskému mafiánovi list so žiadosťou o rozhovor?

S Černákom si píšeme už dlhšie. Od polovice roka 2017 sme na Aktualitách vydávali sériu článkov 25 rokov Slovenska. Ja som mal vždy na stredu pripraviť nejaký príbeh z prostredia organizovaného zločinu. To bol akýsi predskokan tejto knihy. Už vtedy, keď som písal o Černákovi, som mu posielal nejaké otázky ku konkrétnym skutkom.

Takže tak ako vy jeho, aj on vás a vašu prácu za tie roky už registruje.

Áno. Absolvoval som veľmi veľa pojednávaní v jeho súdnych procesoch. Od prvého na prelome milénií, keď jeho skupinu súdili ešte „len“ za nejaké vydierania, jeden únos a vraždu Poliaka Szymaneka, cez rôzne disciplinárne konania, keď sa pokúšal vybaviť si podmienečné prepustenie, až po ďalšie súdne spory, kde mu pribúdali oveľa závažnejšie skutky. Čiže on registruje, že chodievam na pojednávania, pravdepodobne aj čítava články, je možné, že aj videl reportáže, ktoré som robil ešte v televízii zo súdov. No a aj v minulosti som mu už písal. No predovšetkým v roku 2014 prelomil mlčanie a aj vďaka tomu sa ľudia na Slovensku dozvedeli, kde skončili obete týchto násilných trestných činov.

Čo všetko sa rozhodol Černák prelomením mlčania prezradiť?

Ukázal mafiánske hroby a popísal, ako sa to stalo. Niektoré sa skončili tým, že aj on za ne chcel dohodu o vine a treste, v iných zase museli obvinených ľudí prepustiť, keďže viaceré skutky už boli premlčané. Ale keďže Mikuláš Černák prelomil mlčanie, tak nemá problém rozprávať sa aj s novinármi o tých skutkoch. Keď mu novinár napíše, tak to neodmietne, skôr to považuje za príležitosť vyrozprávať sa o tej dobe. Vedie sa veľká polemika, aké sú jeho motívy, prečo to robí. Samozrejme, veľké množstvo ľudí z bezpečnostných zložiek si myslí, že je to preto, že zhruba o dva-tri roky môže po odpykaní 25 rokov trestu požiadať o podmienečné prepustenie, i keď je odsúdený na doživotie.

O 2-3 roky môže Černák požiadať o podmienečné prepustenie, i keď je odsúdený na doživotie.

Ako tento krok zhodnotil samotný Černák vo vašom rozhovore?

Interpretoval mi to tak, že vo väzení pochopil hrôzu tých zločinov. Takže nebolo pre mňa až také zložité získať tie informácie. Našťastie som ich získal aj od ďalších ľudí z tohto prostredia, ktorí už majú aj niečo odsedené, sú vonku z väzenia alebo ešte aj figurujú v nejakých súdnych konaniach. Je však pravda, že od niektorých ľudí, od ktorých som chcel, aby prehovorili, ako napríklad Róbert Lališ, Juraj Ondrejčák alebo Dušan Borženský, som nedostal žiadnu odozvu. Na druhej strane reakcie na knihu mám aj od nich.

Myslíte si, že práve vaša kniha môže pomôcť k tomu, že niektorí z bývalých členov mafiánskych skupín sa takpovediac „rozrozprávajú“?

Áno, je pravda, že niektorí prejavili záujem povedať mi alebo len tak viesť diskusiu o niektorých z tých skutkov. Takže áno, javia takýto záujem.

V knihe viackrát spomínate, že najmä Róbert Lališ alias Kýbel stále odmieta akúkoľvek vinu v skutkoch, za ktoré bol súdený.

V každej z týchto skupín sa našiel aspoň jeden človek alebo menšia skupina ľudí, ktorá vypovedá a dala tak orgánom činným v trestnom konaní istý obraz o tom, ako sa to dialo. Myslím si, že väčšina z nich to nerobí z nejakého vnútorného precitnutia, ale skôr z dôvodu, že môžu získať rôzne úľavy, keď prehovoria a usvedčia svojich kumpánov. Pokiaľ nie sú návodcovia a organizátori, majú možnosť rôznych úľav – dočasné prerušenie trestného stíhania, zastavenie, odloženie obvinenia alebo vynesenie miernejšieho trestu. Vlastne z každej skupiny už niekto hovorí a dokonca už začínajú hovoriť aj bossovia.

Napríklad?

Hovorí napríklad Ladislav Bališ alias Dlhý Laco, šéf bratislavských sýkorovcov, Martin Bihari, bývalý šéf seneckých sýkorovcov. Juraj Ondrejčák začal hovoriť a vyzval všetkých piťovcov, aby spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní. Lališ nie je jediný, kto úplne odmieta svoju vinu. Okrem neho vinu odmieta napríklad aj Branislav Adamčo. Lališ je dnes síce už právoplatne odsúdený na doživotie, no stále hovorí, že neexistovala žiadna skupina sýkorovcov, že to bola len partia kamarátov, čo chodili na kávu a že oni žiadnu trestnú činnosť nepáchali.

Dovolili by ste si vy ako človek, ktorý sa touto problematikou zaoberá už dlhé roky, povedať, či bolo Slovensko v 90. rokoch mafiánskym štátom?

Bol to štát s významným vplyvom činnosti mafie na chod spoločnosti. Mafia v 90. rokoch nebola okrajová zložka, o ktorej sa takmer nevedelo, ale veľmi významne ovplyvnila ekonomický chod štátu a mala, bohužiaľ, väzby až do niektorých poschodí politického života, predovšetkým na regionálnej úrovni, čo potvrdzuje napríklad aj samotný Mikuláš Černák.

Mafia chce vyslať svojich ľudí do bezpečnostných zložiek, do politiky, jednoducho všade, kde treba získať vplyv.

Vedeli by ste uviesť aj nejaké konkrétne príklady?

Medzi Sátorovcami nájdeme ľudí, ktorých nasadili priamo do politiky. Napríklad Sátorova družka, neskôr družka aj Zsolta Nagya prezývaného Čonty, ktorá sa už nedožila súdneho procesu, bola členkou Most-Híd. Aj v prípade sýkorovcov je evidentné, že museli mať v Bratislave kontakty na politikov, ktorí im pomáhali aj pri získavaní podnikov. Spomedzi takáčovcov je známa fotka Jozefa Surovčíka, ako popíja víno s regionálnym politikom a neskôr poslancom SDKÚ. V Košiciach sa hovorí o silných väzbách skupiny holubovcov na VSŽ za čias, keď jej šéfovali Rezešovci. V rôznych krajoch teda mali rôznych ľudí. Ale tak je to vždy. Mafia chce vyslať svojich ľudí do bezpečnostných zložiek, do politiky, jednoducho všade, kde treba získať vplyv.

Výťažok zo zisku z predaja knihy ste sa rozhodli venovať na podporu nezávislej žurnalistiky.

Áno, to je taká naša redakčná vízia. Dnes nie sú ľahké časy pre bežnú žurnalistiku, nie pre „pseudožurnalistiku“ rôznych konšpirátorov, ktorí žijú z rôznych záhadných zdrojov a zapĺňajú predovšetkým internet a sociálne siete. Bežná žurnalistika žije z výťažkov z predajnosti periodík. Táto kniha je pokus. Pokiaľ jej predajom získame nejaké prostriedky, vydavateľstvo Ringier Axel Springer ich akoby spätne bude používať na to, že bude podporovať našu redakciu Aktualít, pod ktorej hlavičkou aj kniha vyšla.

My publikujeme primárne na webe, to je naša domovská platforma. Aj keď nedávno sme vydali ročenku Kauzy 2019, ktorá tiež vyšla v tlačenej podobe. Je to sumár tých najdôležitejších káuz, ktoré zasiahli spoločenské dianie v uplynulom roku.

https://www.instagram.com/p/B4hK5piH_P-/

Čo bolo hlavným motívom, pre ktorý ste sa rozhodli spomínanú ročenku vydať?

Samozrejme, že tam dominujú udalosti okolo Mariána Kočnera, všetkých ľudí, ktorí boli naňho napojení, a všetkých odhalení, ktoré priniesli jeho komunikačné kanály. Aj kniha, aj ročenka majú prispieť k tomu, že sa bude podporovať investigatívna žurnalistika. My máme investigatívny tím, ale povedal by som, že u nás je už každý svojím spôsobom „investigatívec“. Robíme už takmer výlučne investigatívnu žurnalistiku.

Je táto podpora nezávislej žurnalistiky nejakým spôsobom prepojená s Investigatívnym centrom Jána Kuciaka?

Nie, to nie je naša aktivita, aj keď ju, samozrejme, podporujeme. Myšlienkovo je nám to veľmi blízke, že vznikla takáto platforma. Podľa mňa slúži skôr na „nadredakčné“ spájanie novinárov, ktorí inklinujú k odhaľovaniu zákutí „šedej“ ekonomiky alebo neprijateľných prepojení. My sme boli ešte predtým, než, bohužiaľ, Janka Kuciaka zastrelili, jednou z mála redakcií, ktoré skúšali budovať investigatívny tím so všetkým, čo k tomu patrí. Ostatné redakcie mali novinárov, ktorí pokiaľ mali nejakú tému, tak sa jej investigatívne venovali, ale že by mali nejaký tím, to nie. To existovalo len u nás. My sa v novodobej investigatíve cítime ako pionieri, lebo to je iná investigatíva, ako som zažil ja, keď som začínal.

V čom je iná?

Zažil som žurnalistiku, kde veľmi rozhodovali kontakty na zdroje, ktoré mi prinášali rôzne dobré informácie, keď sa mi podarilo tieto informácie overiť, tak som ich mohol publikovať. Novodobá investigatíva je skôr o tom, že tí naši investigatívni novinári sa viac venujú zberu a analýze dát, často z verejných zdrojov. I keď pripúšťam, že niekedy dostanú aj podnet od nejakých anonymných čitateľov, ktorí majú pocit, že sú svedkami nejakých nekalostí. Ale vo svete sa už zverejňuje oveľa viac informácií o nelegálnom biznise, než si ľudia na Slovensku, ktorí sa takémuto biznisu venujú, vedia predstaviť.

Základným pravidlom každého novinára, aj toho, ktorý nerobí investigatívu, je prijímať informácie kriticky.

Každý novinár, ktorý sa venuje či už investigatíve, alebo podobnému typu žurnalistiky, má svoje tajné zdroje. Stalo sa vám niekedy, že vás zdroj, ktorý ste považovali za dôveryhodný, oklamal takým spôsobom, že to negatívne ovplyvnilo vašu prácu?

Človek si musí všetko stále overovať. Existujú napríklad skupiny ľudí, ktoré chcú niekoho očierniť len preto, že ho nemajú radi. Novinár si musí sám zvážiť, či sú informácie pravdivé a či sú publikovateľné v takej podobe, v akej ich dostal, alebo koľko s nimi ešte musí pracovať. Nikdy to nie je tak, že vám prinesú napísaných desať viet a tie sa na druhý deň objavia v novinách napísané nekriticky. Základným pravidlom každého novinára, aj toho, ktorý nerobí investigatívu, je prijímať informácie kriticky.

Vy spomínate kritický náhľad, žurnalistická teória zase hovorí o objektivite. Dajú sa tieto dva faktory nejakým spôsobom skĺbiť? Nevylučujú sa navzájom?

Práve v tom je tá objektivita. To, že sa novinár pozrie na informáciu kriticky, ešte neznamená, že k nej bude kritický aj vo svojom texte. Ale pri prvotnom poskytnutí ju nemôže zobrať ako holý fakt. Každú informáciu musí podrobiť svojmu preskúmaniu, aby zistil, či je vhodná v tej podobe, v akej ju dostáva a čo ďalšie k nej ešte potrebuje zistiť, aby ju mohol publikovať. V tom nevidím žiaden konflikt s objektívnosťou. Práve toto je podľa mňa objektívnosť.

Objektivitu vidím skôr v tom, že napríklad nejaké noviny nedávajú väčší priestor svojim myšlienkovo spriazneným ľuďom. Lebo existujú aj názorové noviny, ktoré sa netaja tým, že inklinujú k určitému politickému alebo ekonomickému názoru, a potom aj publikujú informácie o nositeľoch takýchto názorov. Tie sú ale bežné najmä v zahraničí.

Okrem „kriminálnej“ investigatívy máme aj na Slovensku investigatívnych novinárov, ktorí sa venujú napríklad politickým záležitostiam viac do hĺbky, no potom je tu aj akási „občianska“ investigatíva, ktorá rieši napríklad prípady zneužívania detí, týrania zvierat a podobne.

Áno, bolo by ideálne, keby každá redakcia mala aspoň jedného človeka na každú takúto oblasť žurnalistiky. Ale realita je taká, že stále častejšie dochádza k nejakej špecializácii a myslím, že aj tým, že noviny sa postupne „internetizujú“, tak sa dá očakávať, že táto špecializácia bude pokračovať. Myslím si, že ľudia už vedia, kde majú hľadať kriminálne, kde politické a kde napríklad ekonomické kauzy. Predpokladám, že ľudia, ktorí sa zaujímajú o spoločenské dianie, sa dokážu v mediálnom priestore veľmi rýchlo zorientovať. Ale bolo by skvelé, keby existovali také platformy, kde by boli všetky druhy investigatívnej žurnalistiky. Avšak ako som už povedal, skôr očakávam stále väčšiu špecializáciu.

Existuje spolupráca aj medzi novinármi z konkurenčných redakcií alebo máte v tomto smere nejaké obmedzenia?

Nie, vôbec. Práve Janko Kuciak bol prvotným nositeľom tej myšlienky, že keď odhalil nejaké neprávosti, tak sa veľmi rád delil s novinárskymi kolegami, ku ktorým mal dôveru. A v tomto sme aj my chceli pokračovať. My nie sme egocentrici, že by sme si hovorili, že toto je konkurencia, nepovieme im nič. Naopak si myslím, že keď ide o niečo závažnejšie, tak je dobré, keď o tom vyjdú články vo viacerých médiách.

Takže my takéto súboje medzi sebou nezvádzame, skôr budeme vždy preferovať spoluprácu. Druhá vec je, že my nemáme za sebou žiadnu spoločnosť pôsobiacu v nejakých sférach slovenskej ekonomiky. Máme medzinárodné vydavateľstvo, ktoré je známe svojou pôsobnosťou v mnohých európskych krajinách. Aj vďaka tomu dostávame voľnosť tém. Samozrejme, nemôžeme „tliachať“ nezmysly, ale nedávajú nám žiadne usmernenia, že by sme o niekom mohli a o niekom nemohli písať.

Knihu Slovenská mafia ste venovali najmä dvom ľuďom, a to Paľovi Rýpalovi a Jánovi Kuciakovi…

Áno, no povedal by som, že v tomto prípade viac asi Paľovi Rýpalovi. A to preto, že na konci 90. rokov, keď sme viacerí prechádzali do žurnalistiky o organizovanej kriminalite, on pôsobil ako tútor mladých novinárov. Veľmi rád im pomáhal zorientovať sa, poskytoval kontakty a aj pri samotnom písaní článkov bol ochotný sa na ne pozrieť, aby po publikovaní nevznikli nejaké problémy. Myslím si, že viacerým slovenským žurnalistom pomohol. A zhruba mesiac po tom, čo zavraždili Janka Kuciaka, mal Paľo smutné výročie. Bolo to desať rokov odvtedy, čo zmizol. Dodnes nevieme, čo sa vlastne stalo v roku 2008 a čo s ním je.

Ale tým, že to bolo tak blízko tej tragickej udalosti, tak sa o ňom opäť začalo veľa hovoriť ako o ďalšom príklade novinára, ktorý mohol doplatiť na to, o čom písal. I keď v jeho prípade nie je celkom isté, aké sú dôvody jeho zmiznutia. Jednoducho, veľmi sa začalo o ňom rozprávať, ale málokto vedel o jeho práci. Tak ja som si myslel, že aj voči nemu by bolo celkom fér, nech sa ľudia pozrú na to, čo robil. Tak som dal do knihy pár príbehov, na ktoré som si spomenul, že sme na nich spolu robili, lebo práve kriminalistika bola téma, ktorej sa on venoval. Aby o ňom ľudia nepočúvali len toľko, že zmizol, že ktovie, čo s ním je a či sa to už nestalo jemu ešte desať rokov pred Kuciakom. Preto som to tam napísal, aby ľudia vedeli, kto to bol a čo robil.

Mohli by ste najmä mladším ľuďom, ktorí si prácu Paľa Rýpala nepamätajú, pripomenúť, čomu sa venoval? Dalo by sa povedať, že práve on bol akýmsi priekopníkom investigatívnej žurnalistiky na Slovensku?

Teraz je veľmi moderné hovoriť o investigatívnej žurnalistike. Ale ja vlastne neviem, či sa dá aj v súvislosti s Paľom hovoriť o nejakej investigatíve. On bol jedným z prvých novinárov, ktorí sa zaoberali organizovaným zločinom. Vtedy tomu dával priestor najmä týždenník Plus 7 dní, pre ostatné médiá to boli okrajové záležitosti. Paľo patril medzi prvých novinárov na Slovensku, ktorí uverejnili článok o tom, že černákovci môžu mať prsty v likvidácii poľského detektíva Krzysztofa Rutkowskeho. To bola prvá vražda, za ktorú ich aj súdili.

Zaoberal sa rôznymi mafiánskymi prípadmi predovšetkým na západnom Slovensku, no keďže bol z Rajca, tak mal dobré kontakty aj v žilinskom regióne. Paradoxne, ku koncu kariéry sa už ale týmto témam nevenoval, čo sa však nevylučuje s tým, že by nepracoval na nejakom prípade, o ktorom nikto iný okrem neho nevedel.

Máte nejaké informácie o tom, čomu sa v období svojho zmiznutia Paľo Rýpal venoval?

Vydával seriál, ktorý nazval Stratení ľudia. Bol o ľuďoch, ktorí sa rôznymi spôsobmi stratili. Nemuselo ísť len o násilnú smrť. Takže on bol jedným z prvých priekopníkov, ktorí pokrývali temnú stránku života spoločnosti, tých najzávažnejších vrážd na Slovensku, chodil na miesta činov. Vtedy takmer každý týždeň na Slovensku zabili nejakého mafiána.

Myslíte si, že násilná smrť Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej pomohla k tomu, že si spoločnosť začala viac vážiť prácu investigatívnych novinárov?

Ja si myslím, že Janko Kuciak, za tých pár rokov, čo písal, dal najmä tej uvedomelejšej zložke spoločnosti veľmi jasné kauzy na stôl, kde hovoril o skutočne závažných prepojeniach a prepojeniach čudných biznisov, no verejnosťou to nebolo prijímané ako niečo veľmi vážne. Ako keby si spoločnosť začala zvykať, že keď sa valí kauza za kauzou, tak je to normálne. Boli nejakí verejní kritici, ktorí to odmietali, ale väčšina spoločnosti obrnená voči tým informáciám, lebo ich bolo veľmi veľa.

No to, že ho zavraždili, dalo tej angažovanej spoločnosti okuliare. Zrazu videli veľké výkričníky pred očami, že pozor, toto je naozaj nebezpečné. Nemyslím si, že by tá udalosť priniesla niečo pozitívne, lebo vražda nemôže nikdy nič pozitívne priniesť, ale myslím si, že sekundárne spôsobila jav, ktorý by sme možno mohli považovať za pozitívny.

Nemyslím si, že by Kuciakova smrť priniesla niečo pozitívne, lebo vražda nemôže priniesť nikdy nič pozitívne.

Ako sa tento jav podľa vás prejavil na atmosfére v spoločnosti?

Zmenil sa dôraz ľudí na to, že je potrebné odmietať takéto praktiky. Ale to nestačí, lebo príde obdobie, kedy sa spoločnosť upokojí a prídu noví „démoni“, ktorí budú chcieť túto situáciu využiť. Preto musia byť novinári ostražití a spoločnosť senzitívna, aby to rýchlo odhalila. Neverím tomu, že nastane zázračná zmena v spoločnosti, že doteraz nám to málo prekážalo a odteraz sme ostražití, stále treba toto povedomie budovať. Ale ja si myslím, že to je náš osud.

My sme do 89. žili v režime, ktorý absolútne ovládal naše životy a hovoril nám, čo si máme myslieť, takže musia nejaké generácie v tom slobodnom svete odžiť. Už teraz vidím generáciu mileniálov, ktorí už dnes sú plnohodnotne pracujúci, oni rozmýšľajú úplne ináč, úplne ináč tlačia na svoje práva. Takže nemyslím si, že je to až taká katastrofa, ale musíme byť ostražití. Keď sa ľudia veľmi upokoja, že všetko je v pohode, práve vtedy v mútnych vodách už plávajú šťuky a iné dravce, ktoré to budú chcieť zneužiť.

Mám pocit, akoby sa najmä v období po vražde Jána a Martiny na internete vyrojilo obrovské množstvo nielen konšpirátorov, ale aj rôznych internetových “trollov”. Aký na to máte názor, ako s takýmito ľuďmi komunikovať?

Oni využívajú to, že je časť ľudí, ktorí buď nechcú, alebo nevedia odhaliť pravdivosť informácie, ktorá im je podsúvaná. Lebo rozdiel medzi informáciou a konšpiráciou je v tom, že každá informácia je dohľadateľná, je potvrditeľná jej pravdivosť, zatiaľ čo pri konšpirácii zistíme už po krátkom hľadaní, že vznikla z ničoho, že nemá žiadny podklad alebo že je veľmi ľahko vyvrátiteľná.

V internetovom priestore existuje veľa skupín, ktoré začínajú odhaľovať aj týmto menej odhodlaným hľadačom pravdy, že konšpirácie sa dajú ľahko vyvracať a myslím si, že toto bude stále silnieť. Ale konšpirátori tu budú, lebo ľudia radi uveria tomu, že veď to nie je len tak, za tým niečo je. Prakticky v každej diskusii sa vyskytuje človek, ktorý tvrdí, že to nie je tak, ako je to tam napísané, ja som sa rozprával s tým a tým a celé je to úplne inak.

Čo by podľa vás pomohlo tomu, aby takýchto ľudí bolo čo najmenej?

Musí sa nájsť veľa jedincov, ktorí budú vytrvalí takýmto ľuďom vysvetľovať, že niečo je len konšpirácia. Žiaľ, internet je také médium, kde za veľmi malé náklady viete šíriť veľmi veľkému spektru ľudí aj konšpirácie. Na to už musia nájsť nejaký spôsob regulátori sociálnych sietí, ako sa dá robiť táto kontrola.

Ja si ale myslím, že to súvisí aj s vývojom. Každá doba prináša niečo také. Začalo sa to diskusiami pod internetovými článkami, ktoré sú dnes už pri spoplatňovaní obsahu veľmi obmedzené, no a už sa to prenáša všetko na sociálne siete. No a zase prevádzkovatelia sociálnych sietí budú musieť byť ostražitejší a budú musieť zvýšiť svoje náklady na odhaľovanie tohto obsahu. Síce s nejakým miernym oneskorením, ale ono to vždy príde. Nie som úplný pesimista, že konšpirácie ovládnu svet.

Konšpirácie tu budú vždy, ale najväčší boom už majú za sebou.

Takže si myslíte, že sa s týmto problémom budeme vedieť vysporiadať do budúcna…

Úplne nie. To nezmizne. Konšpirácie nás budú sprevádzať, budú tu aj o desaťtisíc rokov, ale ten boom už majú za sebou. Ľudia sa ku konšpiráciám uchyľujú najmä vtedy, keď sú v obavách, takže si myslím, že to budú v tomto smere také „návalové“ krivky.

Vy ste pracovali najskôr v televízii, potom ste prešli do agentúry, no a cez menší agentúrny spravodajský portál ste sa v roku 2015 dostali do Aktualít. Ktorá z týchto prác vám najviac vyhovovala?

Asi tá súčasná, lebo web vám dáva možnosť veľmi rýchlej reakcie, je aj responzívny, keď sa človek chce o niečom trochu viac rozpísať. Nie je obmedzovaný nejakým počtom znakov, a to mi vyhovuje.

V slovenských médiách sa začína objavovať stále viac mladých novinárov, aj v redakcii Aktualít ich máte hneď niekoľko. Myslíte si, že dnešní mladí ľudia, ktorí začínajú pracovať v médiách, to majú ľahšie v porovnaní s dobou, v ktorej ste začínali vy?

Dnes je oveľa viac médií. Za mojich čias nebolo toľko televízií, noviny boli len tie tradičné a web prakticky vôbec nebol. Ale zase je to náročnejšie tým, že majú oveľa väčšiu konkurenciu. Je oveľa širší záujem zo strany mladých ľudí vyskúšať to, takže musia byť naozaj dobrí. Čo sa ale vytráca, je akési porovnávanie spracovania závažnejšej témy. Za mojich čias sa ešte porovnávalo, kto ako danú tému spracoval.

Myslím si, že príde doba, kedy spravodajské prejavy budú riešené skôr telegraficky a médiá budú hodnotené cez nejakú svoju pridanú hodnotu, ktorú prinášajú. O to to budú mať mladí novinári ťažšie. Hoci majú viac príležitostí, budú musieť oveľa viac kriticky prijímať informácie, analyzovať, byť kreatívni a hľadať cesty k tomu, čo bude zaujímať recipientov. Aby to stále nebolo len vyrábanie bombastických titulkov s prázdnym obsahom, aby dokázali nájsť tú mieru, že to, čo vytvoria, bude aj čitateľsky atraktívne, aj spoločensky závažné.

Fenoménom mediálneho priestoru nielen na Slovensku sú v poslednej dobe podcasty. Aj v Aktualitách máte štvorčlenný podcastový tím, ktorý tvorí dva podcasty každý pracovný deň. Nerozmýšľali ste, že by ste doň prispievali napríklad historkami zo súdnych pojednávaní?

Ja som okrem iného aj zástupca šéfredaktora, čo obnáša i organizovanie života reportérskej skupiny mimo investigatívneho tímu. Myslím, že by to možno bolo na úkor kvality. My chodíme do podcastov, pokiaľ je to o témach, o ktorých píšeme. Navyše, teraz som písal aj tú knihu, čo mi tiež zobralo nejaký čas aj sily. Na podcasty musí byť človek tiež dobre hlasovo vybavený. Podľa môjho názoru máme u nás v tomto smere špičku. Slovenský rozhlas pod hlavičkou RTVS týchto ľudí nechcel, pričom všetci štyria tam pôsobili. Ale my sme za nich vďační.

V posledných rokoch napísal knihu Marek Vagovič, ako kolektív reportérov ste napísali knihu o Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, teraz vyšla vaša kniha o mafii. Chystá vydavateľstvo, pod ktoré patria Aktuality, nejaké ďalšie projekty?

Marek Vagovič napísal knihu pod iným vydavateľstvom a dal to dokopy s jedným grafickým štúdiom z Trnavy, ktoré teraz aj pre mňa robilo grafické úpravy. My sme napísali Umlčaných, no a teraz moju knihu. Takže áno, je vysoko pravdepodobné, že v tom budeme pokračovať. Ale zatiaľ sa k tomu nechcem bližšie vyjadrovať.

V roku 2020 Slovensko čakajú nielen parlamentné voľby, ale napríklad aj výber nového generálneho prokurátora. Ako sa vy pozeráte na rok, ktorý nás čaká? Ako bude Slovensko vyzerať na konci roka 2020?

Alfa a omega sú februárové parlamentné voľby. Nielen kvôli tomu, či vyhrá súčasná koalícia, alebo opozícia, ale aj kvôli tomu, či ten výsledok umožní rozbeh zmien, na ktoré od toho februára 2018 čakáme. Čakáme na to, kým táto koalícia dovládne. Lebo ja z nej nemám pocit, že by sa venovala nejakej zásadnej zmene v smerovaní štátu, viac-menej len „hasila požiare“, ktoré po tej tragédii vyplávali na povrch. Takže toto je podľa mňa dôležité – či výsledok prinesie zásadný posun v dosadzovaní aktívnych profesionálov do kľúčových pozícií.

Dúfam, že nebudeme niekoľko mesiacov vajatať, kto s kým by spravil vládu a že sa chod spoločnosti nezastaví. Skôr očakávam, že ľudia, ktorí dostanú do rúk moc, veľmi rýchlo pochopia, že tento štát potrebuje pokročiť, že vyčkávania od februára 2018 už bolo dosť a že sa to rozbehne. Ak by sme mali potom trištvrte roka rozmýšľať len nad tým, ako odstaviť politických pravicových extrémistov od možnosti chytiť sa moci, to by som považoval za ten najhorší možný výsledok.

Využíval pri tom najmä informácie z množstva súdnych spisov týkajúcich sa tých najbrutálnejších zločinov v dejinách samostatného Slovenska. Reportér Aktuality.sk a autor knihy Slovenská mafia: Príbehy písané krvou nás v prvej časti rozhovoru zasväcuje do tajov fungovania slovenskej mafie v období 90. rokov minulého storočia.

Aká bola vaša prvá skúsenosť s prácou v médiách?

Na vysokej škole som napísal článok, ktorý mi publikovali v Národnej obrode. Už si ale celkom nespomínam, o čom bol. No a jeden človek z Národnej obrody poznal niekoho v Slovenskej televízii, tak ma zobral do produkcie spravodajstva. Potom ma už veľmi rýchlo chceli za redaktora. Práve vtedy sa ale rozbiehali Raňajky STV, tak som odišiel tam. Až potom, keď sa spravodajstvo „stavalo na nohy“ po mečiarovskej ére, som nastúpil do redakcie.

Kedy to bolo?

Do redakcie spravodajstva som nastúpil na jeseň 1998. Keď prestali fungovať Raňajky STV, robil som občiansku publicistiku, susedské problémy. Niečo také, ako je dnes Občan za dverami, vtedy sa to volalo Zoči-voči. Zaoberali sme sa problémami bežných ľudí, spotrebiteľskými problémami a podobne.

Vtedy sa z vás stal investigatívny novinár?

Ja osobne sa nepovažujem za investigatívneho novinára. V spravodajstve STV sa po nejakom čase (alebo aj hneď) začne človek špecializovať na konkrétnu oblasť. Ja som robil predovšetkým krimi. Starším, skúsenejším redaktorom sa príliš nechcelo „rýpať sa“ v zločinoch. Nepovažovali to za „top žurnalistiku“. Bolo to obdobie konca 90. rokov, keď vrcholila vojna podsvetia a stávali sa všelijaké streľby, výbuchy. Práve tieto prípady som začal pokrývať. Neskôr mi k tomu ešte pribudla aj armáda a obrana.

Takže ste sa k týmto témam dostali skôr nasilu, alebo vás bavili vždy?

Bavilo ma to. Všetky tie udalosti spolu istým spôsobom súviseli. Aj keď my sme vtedy o tom mali veľmi málo informácií, väčšinou sa o tom len šepkalo. Platilo nepísané pravidlo, že novinári začali o zločincoch písať až v okamihu, keď ich pri niečom pristihli a policajti ich zobrali, prípadne keď ich zabili. Bola to éra, v ktorej vnútorné štruktúry organizovaných skupín zostávali pre verejnosť ešte trochu tajomné.

https://www.instagram.com/p/B40Do_FHkTp/

Kto teda vedel, ako organizované skupiny fungujú?

„Zasvätení“ ľudia, ktorí s organizovaným zločinom prichádzali do styku. No a, samozrejme, aj policajti, ale tí o tom takmer nikdy nič nepovedali. Vždy zaznelo len to, že je to skutok, ktorý súvisí s vyrovnávaním si účtov v podsvetí. Bolo zaujímavé zisťovať, aké majú štruktúry. V tých dobách to už v podsvetí veľmi vrelo. Ja som zastihol v podstate len záver mafiánskej vojny.

Prečo s tým policajti nič nerobili?

Nedá sa celkom povedať, že by s tým nič nerobili. Na začiatku 90. rokov fungovali násilné zločinecké skupiny na štýl talianskych, amerických alebo juhoamerických mafií, kde existuje hierarchia a kde je násilnosť prostriedkom na dosiahnutie zisku. Tam sa nedá hovoriť o tej „súčasnej“ ekonomickej mafii, ktorá má dosah napríklad aj na štátne peniaze. Po roku 1989 sa polícia tak trochu hľadala.

V akom zmysle?

Vôbec nebola pripravená na to, že sem príde taký silný prvok organizovanosti a že sa tu rozprúdi takáto brutalita. Napriek tomu mali gangy medzi sebou ľudí, ktorí videli obrovské peniaze, ktoré sa sem dostali aj cez malú privatizáciu, cez rozbeh podnikania, naivitu niektorých podnikateľov, ktorí boli ochotní dávať na faktúry obrovské peniaze, ktoré nikdy nedostali preplatené.

Jednoducho videli, že sa tu točí veľmi veľa peňazí, pričom mali skúsenosť z konca socializmu, ako sa ľudia nechávali okrádať pri vekslovaní. Niekoľko ľudí sa aj vrátilo z emigrácie zo západu, kam odišli nie ako politickí migranti, ale preto, aby sa tam mohli venovať „kšeftárčeniu“. Policajti na to neboli vôbec pripravení. A potom prišlo veľké zemetrasenie v polícii.

Boli mafiáni schopní zájsť až tak ďaleko, že by si dovolili zlikvidovať aj nejakých vysokopostavených členov policajného zboru?

Mnoho ľudí, ktorí mali minulosť v ŠtB alebo boli inak sprofanovaní z minulého režimu, zo zboru odišlo, mnohí sa pridali na stranu organizovaného zločinu alebo dokonca začali budovať gangy. Takže presne vedeli, akými metódami proti nim polícia pracuje. Každá organizovaná skupina mala svojich policajtov-informátorov zvnútra, ktorí im vynášali informácie, na koho sa chystá akcia, koho sledujú, koho chcú zadržať. Za toto svojim policajným kontaktom zvnútra aj platili.

Je veľmi pravdepodobné, že tieto skupiny mali svojich ľudí aj v radoch prokuratúry a na súdoch, ale nikdy sa to oficiálne nepreukázalo, takže málokedy končili vo väzbe. Mali tak veľa peňazí, že si vedeli zaplatiť aj veľmi fundovaných advokátov. Svedkovia proti nim nechceli vypovedať, pretože ich zastrašovali, bili ich alebo niekoho z ich rodiny, vypaľovali prevádzky. Zrodilo sa to s prechodom zo socializmu, kedy tí ľudia skúšali, čo si môžu dovoliť.

Svedkovia proti nim nechceli vypovedať, pretože ich zastrašovali, bili ich alebo niekoho z ich rodiny, vypaľovali prevádzky.

Dá sa teda povedať, že využili nepripravenosť systému po zmene zo socializmu na demokraciu?

To bola jedna línia. Mali medzi sebou ľudí, ktorí vedeli „točiť“ peniaze, mali skúsenosti s vekslovaním, zháňali zo zahraničia tovar, ktorý bol v Československu a ďalších socialistických krajinách nedostatkový, aby ho neskôr „šmelili“. Využívali svoje kontakty v zahraničí. No a zo „šmelenia“ napríklad elektroniky sa ľahko prejde na pašovanie drog, čo je obrovský „čierny“ biznis.

A tá druhá skupina?

Zrodil sa tu cyklus podnikateľov, z ktorých bol každý niekomu druhotne platobne neschopný. Neboli schopní zaplatiť za tovar, lebo aj im stále niekto dlžil istú sumu. No a takíto si začali najímať násilnícke typy ľudí, aby vymohli aspoň istú časť sumy. A rýchlo zistili, že keď niekomu pohrozili alebo ho zbili, veľká časť peňazí, ku ktorým najskôr nemali žiadny vzťah, im zostávala. Z tohto vzniklo vydieranie, vymáhanie peňazí a následne aj výpalné.

Napríklad keď zistili, že z Poľska doviezli dva kamióny falošného alkoholu, ktorý sa vydával za ruskú vodku, a pritom to bol nejaký úplne iný destilát, išli za tým, kto to doviezol a jeden celý kamión si zobrali pre seba. Vedeli, že ten dovozca sa na políciu sťažovať nepôjde, keďže sám „má za ušami“. A keď už mali podchytených takýchto, postupne sa začali posúvať aj k poctivým podnikateľom. Neskôr vypaľovali napríklad aj krčmy, kaderníctva či hračkárstva. Napokon si začali vypaľovať svoje vlastné podniky navzájom.

Je práve toto rozdiel, kto sa za mafiána označoval v minulosti a koho mafiánom nazývame dnes?

Áno. Dnes je za mafiána označovaný ktokoľvek, kto nemusí inklinovať k násiliu, ale využíva svoje kontakty s mocnými a vplyvnými ľuďmi, aby sa dostal najčastejšie nelegálnymi spôsobmi k veľkým ziskom.

Nájdeme to takto definované aj v zákone?

V zákone to definované nemáme. Na Slovensku neexistuje „protimafiánsky” zákon ako v Taliansku. V Trestnom zákone sú konkrétne druhy trestnej činnosti, ako je neodvedenie dane, poistného a rôzne druhy daňových podvodov. Tie sú presne klasifikované. Ale že by bolo presne definované, kto je mafián, to nie. Definovaná je však zločinecká organizovaná skupina.

Dalo by sa nejako zovšeobecniť, kto bol typický mafián 90. rokov?

Najprv išlo o násilnícke typy. To boli ľudia, ktorí mali za sebou veľkú zločineckú minulosť s krádežami alebo násilnosťami ešte za socializmu. Tí sa dostali z väzenia na začiatku 90. rokov. V tom čase bolo udelených veľa amnestií, veľa ľudí bolo omilostených, veľa podmienečne prepustených. Vtedy vládla nálada, že spoločnosť by mala dať druhú šancu každému. Spoza mreží sa tak dostali desiatky tisíc ľudí. Práve oni boli najímaní tými, ktorí videli perspektívu budovania silných obchodných štruktúr nelegálneho biznisu ako akési prvotné „baranidlá“. Ako tí, ktorí ich budú jednak ochraňovať a budú dohovárať tým, ktorí nebudú súhlasiť s ich podmienkami čierneho biznisu. Spájali sa teda „ekonomickí zdatní“ podvodníci s násilníkmi.

Takže to boli akísi nie celkom poctiví podnikatelia?

Nechcem povedať, že to boli biznismeni, lebo to neboli ľudia, ktorí by svojou šikovnosťou dokázali vybudovať výrobný podnik, ale takí, ktorí dokázali skôr používať pravidlá vo svoj prospech. Napríklad v Bratislave bol jedným z prvých Miroslav Sýkora, čo bol inak veľmi inteligentný človek. Bol dieťa diplomatov, ktoré študovalo diplomaciu v Moskve. Ale hneď po návrate z Moskvy sa dal dokopy s násilníckymi typmi. Začali robiť neplechu okolo malej privatizácie, z ktorej si vytiahli veľké peniaze aj do veľkej privatizácie. Robili veľké podvody s faktúrami, čo neskôr prerástlo najmä do podvodov s pohonnými hmotami. Išlo o obrovské objemy kšeftovania – niekedy len fiktívneho „na papieri“, niekedy s nekvalitnými palivami. Až neskôr prerástli do toho, že robili dnes „najpopulárnejšie“ medzi zločincami daňové podvody.

Vo svojej knihe spomínate aj mnoho Ukrajincov, Rusov a ďalších zahraničných gangstrov, s ktorými sa slovenské podsvetie 90. rokov spájalo…

Áno. Zločinci z bývalého „východného bloku“, kde sa rozpadal Sovietsky zväz, sem prichádzali páchať trestnú činnosť, ku ktorej „pričuchli“ už doma. Boli známi tým, že sú drsní, ľudia sa ich báli, keď začali rozprávať nejakým východným dialektom. Mnohí z nich, ale aj slovenských členov gangov, boli bývalí športovci, najmä zo zápasníckeho športu. Jednoducho zahraniční gangsteri navodzovali pocit väčšieho nebezpečenstva ako domáci. Pokiaľ za nejakým podnikateľom prišiel po rusky alebo po ukrajinsky hovoriaci človek, tak to na toho človeka zapôsobilo z hľadiska mafie oveľa lepšie. Na druhej strane, niektoré slovenské skupiny tu nechceli mať žiadnych Ukrajincov, a tak sa medzi sebou aj vytláčali.

Ale áno, na začiatku 90. rokov sem poprechádzala časť zločincov z východnej Európy, keďže tam ich už bolo veľa. Dokonca za pomoci kumpánov na východnej hranici pašovali tovar cez ukrajinskú a čiastočne aj cez poľskú hranicu na Slovensko. Postupne prišli do všetkých krajov Slovenska. Napríklad Miroslav Sýkora takto využíval svoje kontakty zo štúdia v Moskve a jeden z jeho prvotných súpútnikov Sergej Miňajlenko tu aj zostal a dnes si odpykáva trest za vraždu vysokopostaveného člena sýkorovskej skupiny Petra Čongrádyho.

Z filmov poznáme praktiky americkej a talianskej mafie, známa je aj balkánska mafia…

Skôr by som povedal, že vo filmoch sa objavuje talianska mafia ako taká a talianska „vývozná“ mafia do Ameriky. Ale áno, Balkáncov tu máme veľmi veľa. V tých časoch, o ktorých sa rozprávame, tu boli dve skupiny Balkáncov. Už za socializmu na Slovensko napríklad v rámci programu RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, pozn. red.) poprichádzalo niekoľko desiatok až stoviek Balkáncov, ktorí sa tu pousádzali. Najprv prišli za bežnou pracovnou výmenou v rámci socialistického bloku. Začali napríklad predávať zmrzlinu a podobné typické „balkánske“ činnosti. Etablovali sa tu už za socializmu, naučili sa po slovensky, zobrali si Slovenky za ženy. To bola jedna skupina.

A tí zvyšní Balkánci, o ktorých ste hovorili?

Na začiatku 90. rokov utekali z Juhoslávie ľudia z rôznych etník pred vojnovými konfliktmi, ktoré sa tam začali v rámci juhoslovanskej vojny. To neboli len vojnoví utečenci, ktorí sa báli o svoj život, ale aj takí, čo využili situáciu a prišli sem na skusy zistiť, ako sa dá vo vtedajšom Československu robiť biznis v rámci týchto štruktúr. Tieto dve skupiny Balkáncov si tu vytvorili niekoľko oblastí, ktoré ovládli. V Bratislave s nimi dosť súperili takáčovci ako zločinecká skupina v Ružinove, kde mali prevádzky najmä Albánci. O tých sa hovorí, že boli styčnými bodmi na pašovanie drog balkánskou drogovou cestou na Slovensko.

Ak by sme sa pozreli na praktiky slovenskej mafie, dalo by sa povedať, že sa inšpirovala niekde v zahraničí?

Myslím, že áno, ale nemám o tom úplne presné informácie. Ale myslím si, že mali veľmi schopných radcov. Obávam sa, že aj z prostredia tajných služieb. Existuje veľké podozrenie, že niektorí členovia Slovenskej informačnej služby (SIS) spolupracovali, zrejme aj dlhodobo, so zločineckými skupinami. Viacerí čelní predstavitelia mafiánskych skupín spomínajú najmä na stretnutia s Jaroslavom Svěchotom, bývalým námestníkom riaditeľa SIS, známou postavou tajných služieb z čias socializmu, ale aj po Nežnej revolúcii.

Mali mafiánski bossovia nejaké kontakty aj vo „veľkej“ politike?

Mali kontakty najmä na regionálnej úrovni. Sú známe príklady vo viacerých krajoch, napríklad čo sa týka privatizácie, v ktorej privatizéri mohli byť aj dohodnutí. Tam boli rôzne podmienky splátkových kalendárov a súm, kedy a ako majú platiť. Vtedy si títo ľudia na splátky brali rôzne úvery z bánk, a potom sa robila druhá a tretia nadstavba tejto trestnej činnosti. Niekto získal istú fabriku alebo známu prevádzku, následne si na ňu zobral úver, prehodil ho na nejakého „bieleho koňa“ a predal technológiu z tejto prevádzky, z čoho mal jeden zisk, zobral úver z banky, ktorý nesplatil, z čoho mal druhý zisk a navyše stále bol majiteľom nejakej fabriky, ktorú mu mal Fond národného majetku naspäť stiahnuť, čo sa ale často zanedbávalo.

Zaujímavou kapitolou sú aj rodinní príslušníci mafiánskych bossov. Vieme, že napríklad bratia Černákovci či Mellovci spolu tvorili mafiánske skupiny.

Bratských skupín, ktoré takto spolu fungovali, je veľmi veľa. Napríklad Okoličányovci, ďalej Pápayovci, ktorí mali v Dunajskej Strede vo svojej skupine aj ďalší rodinný klan Csehovcov. Ďalej boli aj bratia Adamčovci. Bratské skupiny sú takým javom, že keď už niekto vstúpil do organizovaného zločinu, tak so sebou zobral ľudí, ktorým najviac dôveroval. Okrem rodinných príslušníkov sa využívali aj kamaráti z detstva či zo školských čias.

To boli bratia. Aký vzťah však mali muži organizovaného zločinu k svojim manželkám, priateľkám či družkám?

Mali veľkú záľubu v „misskách” a v dievčatách, ktoré sa predvádzali na prehliadkových mólach. Vyberali si, samozrejme, najkrajšie dievčatá. Vôbec nebolo výnimkou, že prichádzali na diskotéky – vyberať si dievčatá buď len na krátkodobú zábavu, alebo aj aj za dlhodobé partnerky.

Vieme aj o nejakom prípade, kedy sa niektorá z týchto žien člena mafiánskej skupiny stala obeťou sporov?

Je jeden známy prípad z Mosta pri Bratislave. Avšak ani po približne pätnástich rokoch ešte stále nie je právoplatné vyšetrený, a tak o ňom musíme hovoriť ako o údajnom. Išlo o objednávku vraždy istého policajta, ktorý mal začať podnikať v hazardnom biznise. Podozrivým z objednávky tejto vraždy je Karol Mello, ktorý si ju mal objednať u Branislava Adamča z Kapušian a jeho ľudí. Práve z ich strany sa mal stať veľký omyl pri pokuse o vraždu spomínaného policajta.

O aký omyl malo ísť?

Ten muž prišiel so svojou vtedajšou partnerkou a so svojím synom z prvého manželstva domov z podniku, kde sa boli navečerať. Partnerka tohto policajta mala ísť ešte svojho nevlastného syna odviezť k jeho mame, prvej manželke policajta. Vypýtala si auto, ktorým práve prišli, keďže bolo vykúrené a nechcela si sadať do svojho „studeného“ auta.

Keď ľudia od Adamča videli, že auto vyštartovalo, tak naň začali strieľať. Až keď prestrelili okno a zbadali dlhé vlasy, tak si uvedomili, že to nie je ich terč. Napriek tomu prišiel jeden zo strelcov k nabúranému autu a zabil aj dieťa, ktoré bolo v aute. Vo vnútri mafie je útok na rodinných príslušníkov a deti považovaný za zavrhnutia hodný. Rovnako je to aj v talianskej mafii, že deti nemajú byť súčasťou konkurenčných bojov, pokiaľ nie sú samy členmi skupiny.

Používali partnerky ako prostriedok vydierania?

Určite sa našli aj takéto prípady. Čo je však podľa mňa horšie, je, že niekedy im neprekážalo, že pri ich zločinoch zahynú nevinné obete. Napríklad Okoličányovci išli zabiť svojho údajného konkurenta pri požičiavaní peňazí Jozefa Eštoka, no streľba zranila aj náhodných svedkov – chlapca s dievčaťom, pričom chlapec na tieto zranenia zomrel. Známa je aj streľba v Irish Pube, kde mal strieľať jeden piťovec na majiteľov podniku, no náhodná guľka zranila chlapca menom Arnold a zabila ho. Čiže skôr by som povedal, že neboli nikdy natoľko obozretní, aby nedošlo k náhodným obetiam.

Deti nemajú byť súčasťou konkurenčných bojov, pokiaľ nie sú samy členmi skupiny.

Ja som vyrastal koncom 90. rokov v Bratislave a pamätám si, že sme sa v noci občas budili na to, ako niekde vybuchlo auto. Ako konkurenčný boj mafiánskych skupín ovplyvňoval život bežných ľudí?

To bolo veľké nebezpečenstvo. Ale ešte by som povedal, že na to, aká je Bratislava veľká, bolo tu veľa vybuchnutých áut, ktoré boli však väčšinou ako výstraha pre rôznych podnikateľov. Azda najznámejšie boli asi tri prípady výbuchov. Prvý bol, keď pravdepodobne černákovci so sýkorovcami nechali ako demonštratívne gesto vybuchnúť auto s cieľom zbaviť sa nenávideného mafiána Tutiho, ktorý aj podľa nich všetko preháňal a neakceptoval žiadne mafiánske pravidlá.

Druhým bol atentát na Petra Križanoviča alias Durana, ktorého podozrievali z vraždy Miroslava Sýkoru. V tomto prípade dali výbušninu do auta stojaceho vedľa Duranovho. Tretí je prípad Eduarda Diniča, ktorého odpálili v aute na Zlatých Pieskoch. Potom tu bola výbušnina v aute Róberta Remiáša, ale to nesúviselo s vojnou mafiánskych skupín. Tam to vyzerá, že to mohlo byť aj na objednávku tajnej služby.

Boli teda výbušniny pod autami v 90. rokoch, keď to povieme trochu necitlivo, bežnou záležitosťou?

Výbušniny sa dávali pod autá ľuďom, ktorí nechceli spolupracovať, nechceli previesť nejaké svoje podiely. Auto nechali buď vybuchnúť, alebo ho skôr zapálili. Oveľa viac výbuchov ako v Bratislave však bolo v Žiline. Tam niekedy v 96. alebo 97. roku bolo aj nebezpečné v niektorých časoch byť na niektorých konkrétnych uliciach. Ľudia si dnes už takmer ani nevedia predstaviť takúto situáciu. Sem-tam sa ešte objaví nejaký výbuch auta, ale v tých časoch to bolo skutočne masívne.

Prejdime už konkrétne k vašej knihe Slovenská mafia: Príbehy písané krvou. Kníh o slovenskej mafii je pomerne veľa, väčšinou však nejde o úplne hodnoverné publikácie. Vaša kniha je však založená na citátoch z vyšetrovacích spisov a nájdeme v nej aj rozhovory či už s vtedajším vyšetrovateľom a dnes policajným prezidentom Milanom Lučanským, alebo dokonca s Mikulášom Černákom. Chceli ste takto dodať knihe väčšiu výpovednú hodnotu v porovnaní s inými titulmi o slovenskej mafii?

Táto kniha nevznikla z toho, že by som ja mal silnú vnútornú túžbu napísať knihu. Ja už som v podstate o všetkých tých veciach, ktoré sa tam spomínajú, aspoň čiastkovo písal a pracoval na nich vo svojej doterajšej novinárskej praxi. Ale napokon ma k tomu prehovoril šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy.

Aká bola teda vaša vízia, s ktorou ste túto knihu začínali písať? 

Chcel som to urobiť tak, aby som ľuďom, ktorí zažili éru 90. rokov a sem-tam zachytili niečo v novinách, urobil istý komplexný obraz, prečo sa to celé dialo. Toto som chcel dosiahnuť pre ľudí, ktorí to zažili. A druhá skupina sú tí, ktorí to nezažili. Dnes tu už žije veľa dospelých ľudí, ktorí niekedy až krútia hlavou, že niečo takéto sa tu dialo. Tým som chcel zase predostrieť istý obraz tej doby, že tu fungovali určité skupiny, ktoré takýmto spôsobom prevádzkovali svoj biznis. Takže keď som už do toho išiel, chcel som, aby to bolo celistvé. Samozrejme, nedá sa zachytiť činnosť úplne každého mafiána na Slovensku. Ale myslím, že do knihy som dostal všetky hlavné línie.

Pozn. red.: Rozhovor s Jánom Petrovičom sme sa kvôli jeho rozsahu rozhodli rozdeliť na dve časti. Pokračovanie zverejníme v sobotu 29. februára o 8:00 hod.

Pozn: Pri tvorbe článku sme si pomáhali slovníkovým portálom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied.

Zahájiť neznamená otvoriť

Tak to teda poďme zahájiť. Teda pardon, odštartovať. Sloveso zahájiť sa totiž často používa v nesprávnom význame ako synonymické výrazy pre otvoriť alebo začať. V skutočnosti však podľa aktuálneho výkladového slovníka slovenského jazyka ide o zastaraný výraz vo význame zahradiť, zatarasiť. Keďže však toto sloveso stále viac Slovákov a Sloveniek používa práve pri vyjadrení otvárania či začínania napríklad nejakého podujatia, tak aj podľa Sibyly Mislovičovej z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra existuje možnosť, že po najbližšej úprave výkladového slovníka sa sloveso zahájiť už bude môcť aj v spisovnej reči používať vo význame, v akom sa dnes už bežne, no nesprávne, používa.

Nerobte si z nikoho srandu

Určite ste si už neraz uťahovali zo svojho kamaráta či kamarátky. Občas sa takéto vtipné situácie končia tou známou vetou: „To bolo zo srandy.” Avšak. Podstatné meno sranda je podľa platného vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka považované za nespisovné. Ide o jeden z veľkého množstva bohemizmov, teda slov, ktoré náš jazyk prebral z češtiny. V slovenčine však pre srandu existuje niekoľko spisovných ekvivalentov. Podľa významu vety môžeme toto slovo nahradiť slovami zábava, žart či vtip.

Na Slovensku sa psy nevenčia

Nasledujúca situácia bude povedomá najmä tým, ktorí svoju energiu občas venujú aj najlepšiemu priateľovi človeka. Je sobota ráno, vy sa konečne chcete vyspať po ťažkom týždni v škole a v tom sa vo dverách vašej izby objaví mama s vetou: „Choď vyvenčiť psa!” Vedeli ste ale, že ani sloveso venčiť nenájdete v slovenskom slovníku ako spisovné? Slovenský jazyk nemá pre túto aktivitu špeciálne sloveso. Opäť totiž ide o sloveso, ktoré sme si „požičali” od našich západných susedov a jeho základ je v českom slove ven. No a keďže v žiadnych kodifikovaných pravidlách slovenčiny žiadne sloveso ako vončiť nenájdeme, tak namiesto venčenia chodíme so psom von alebo ho  vodíme von.

Chodievate vonku? Mali by ste chodiť von

Mimochodom, von. To je ďalšie slovo, ktoré mnohým ľudom robí problémy. Príslovka von sa v bežnej komunikácii často zamieňa s príslovkou vonku. Ak sa vás totiž niekto spýta: „Kam ideš?” Vaša odpoveď by mala znieť: „Idem von.” Naopak, keď niekoho bude zaujímať, kde ste boli, správne by ste mali odpovedať: „Bol som vonku.”

Tomu sa nedá chápať

No a teraz sa pozrieme na niečo, čo robí problém aj niektorým veľkým rečníkom. Slovesá chápať a rozumieť. Ľudia akoby často tieto slová považovali za synonymá, a tak v spojitosti s oboma používajú slová v treťom páde (napr. chápem tej otázke, tomu celkom nechápem a pod.). Sloveso chápať sa však v spisovnej slovenčine spája vždy len so štvrtým pádom. Naopak, tretí pád používame v spojení so slovesom rozumieť. Takže: chápem to, ale rozumiem tomu.

Radšej potenciálny ako potencionálny

Ďalším problémom, ktorý sa v posledných rokoch stále viac rozširuje, je nahrádzanie slova potenciálny slovom potencionálny. Prídavné meno potenciálny má podľa Slovníka slovenského jazyka význam možný, eventuálny, uskutočniteľný. Slovo potencionálny je tiež možné použiť v tomto význame, avšak Slovník ho zaraďuje medzi cudzie slová. Aj odborníci slovami Sibyly Mislovičovej odporúčajú používať v tomto prípade radšej výraz potenciálny.

Práčka neperie prádlo, ale bielizeň

Ďalším príkladom slova, ktoré sa v slovenčine používa tak často, až sme ho začali považovať za spisovné, je prádlo. Pritom ide len o ďalší čechizmus, ktorý sa do slovenského jazyka dostal vďaka dlhoročnému spolužitiu Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi. A to aj napriek tomu, že takmer každý pozná aj spisovný slovenský výraz pre „české” prádlo, ktorým je bielizeň.

Neukľudňujte sa, radšej sa upokojte

Rovnakým prípadom ako prádlo, je aj slovo kľud, ktoré sa vyvinulo z českého klid. Pri tomto podstatnom mene je ten akýsi „pocit spisovnosti” o to väčší, že sa v ňom nachádza ľubozvučná slovenská hláska „Ľ”. Ani slovo kľud však nepatrí do slovníka spisovnej slovenčiny, a to aj napriek tomu, že sa v nej pomerne výrazne udomácnilo. Jeho spisovným ekvivalentom je pokoj.

Ide o to, že v slovenčine sa o nič nejedná

Teraz si pomôžem citátom z obľúbenej českej komédie Pelíšky od učiteľky Evy, ktorú stvárňuje Eva Holubová: „Rozmohl se nám tady takový nešvar.” No a tým „nešvárom” je slovné spojenie jedná sa o to… Toto slovné spojenie náš jazyk nepozná a opäť ide len o akési dedičstvo z českého jazyka. Slovenský jazyk uvádza v slovníku spisovný výraz ide o to… Ak by som mal vybrať nejakú konkrétnu chybu, ktorá sa v poslednom období najčastejšie vyskytuje v slovenských médiách, tak je to práve táto. Stále viac moderátorov, redaktorov či športových komentátorov nahrádza spisovné isť o nespisovným jednať sa o.

Napadnúť ťa môže medveď v lese, ale nie myšlienka

Už vás niekedy niečo napadlo? Tak dúfam, že to príliš nebolelo. Pretože podľa pravidiel spisovného slovenského jazyka je veľký rozdiel v tom, či sloveso napadnúť spojíte s tretím pádom (napr. mi) alebo so štvrtým pádom (napr. ma). Veľa ľudí pri vysvetľovaní rozdielnosti významov týchto dvoch slovných spojení používa vtipnú, no jednoduchú pomôcku: „Napadnúť ťa môže len medveď v lese.” Ak vám teda najbližšie skrsne v hlave nejaká myšlienka, tak radšej povedzte: „Niečo mi napadlo.” Aby ste náhodou ľudí vo svojom okolí príliš nevystrašili.

Hráme Vadí/nevadí, alebo Prekáža/neprekáža?

Už ste niekedy hrali hru Prekáža/neprekáža? Práve tak by sa podľa kodifikovaných pravidiel slovenského jazyka mala volať známa hra, ktorá je obľúbená najmä na tínedžerských večierkoch a všetci ju poznajú pod názvom Vadí/nevadí. Okrem toho, aj v bežnej konverzácii používame často vetu: „To nevadí.” Aj toto slovo má svoje korene v českom jazyku. Je síce pravda, že slovenčina ho nepovažuje za nespisovné, na druhej strane však aj Krátky slovník slovenského jazyka odporúča používa skôr verziu prekážať, resp. neprekážať.

Vada (nie) je chyba

So slovom vadiť súvisí aj ďalšia chyba, ktorú v slovenčine často robíme bez toho, aby sme si to uvedomovali. Podstatné meno vada používame ako synonymum slova chyba. Pravidlá spisovného slovenského jazyka však hovoria, že vada je hovorovým ekvivalentom pre spisovné slová zvada či hádka.

Doporučovať sa neodporúča

Ďalším častým prehreškom voči spisovnému slovenskému jazyku je používanie slovesa doporučiť namiesto odporučiť. Ak totiž niekomu dávate tip napríklad na dobrú knihu alebo reštauráciu, tak mu ju vlastne odporúčate, nie doporučujete, ako si mnohí mylne myslia.

Chlieb je lepší s nátierkou než s pomazánkou

Teraz si trochu podráždime chuťové poháriky. Rybacia, vajíčková či cesnaková. Máte radi pomazánky? Potom by ste mali vedieť, že to, čo si natierate na chlieb, v slovenčine nenazývame pomazánkou, ale nátierkou. Podstatné meno pomazánka je len ďalším príkladom z dlhého zoznamu slov, ktoré sa do nášho jazyka dostali z češtiny, no stále ich považujeme za nespisovné.

Kým Češky koja, Slovenky dojčia

Nadnesene by sme mohli povedať, že rozdiely medzi češtinou a slovenčinou sa v našom jazyku začínajú objavovať už od nášho narodenia. Kým totiž Česi nazývajú dieťa po jeho narodení kojencom, slovenčina pozná len výraz dojča. Rovnako je to aj v prípade pomenovania činnosti, pri ktorej matka kŕmi novorodenca materským mliekom. V spisovnej slovenčine nájdete len výraz dojčenie, zatiaľ čo kojenie absentuje.

No a takto by sme mohli pokračovať ešte pomerne dlho. V našom zozname sme nespomenuli napríklad slová neni, vodítko, sáčok, rohlík, kelímok a ďalšie, ktoré sa v slovenských médiách často vyskytujú. Ako však povedala jazykovedkyňa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied Sibyla Mislovičová v rozhovore pre Denník N: “To, že sa v médiách vyskytujú chyby, sa môže stať, nikto nie je bezchybný. Problém je, ak sa rovnaká chyba pravidelne opakuje. Vtedy je jasné, že nejde o omyl, ale o nevedomosť.”

Tuuka Saarni, 19-ročný čerstvý maturant, je typickým príkladom šťastného mladého chalana. Práve on je dôkazom toho, prečo sa Fínsko už druhý rok spolu s ďalšími škandinávskymi krajinami umiestnilo na úplnom čele rebríčka najšťastnejších krajín sveta UN’s World Happiness Report. ,,Nemôžeme sa sťažovať,” hovorí mladý predavač z obchodu s potravinami, ,,mávame tu pekné počasie, a tiež kvalitné školstvo a zdravotníctvo.”

Ani Tuukka, ani nikto z jeho priateľov a známych netrpí žiadnymi mentálnymi ťažkosťami. Také šťastie však nemá približne 16 % fínskych žien a 11 % mužov vo veku od 18 do 23 rokov. Podľa prieskumu neziskovej organizácie Mieli (Menthal Health Finland) z roku 2017 každý piaty Fín či Fínka vo veku do 30 rokov zažil za posledný rok svojho života nejaké príznaky depresie.

Ľudia s depresiou si často siahajú na život

Ešte v 90. rokoch minulého storočia mali vo Fínsku obrovský problém s množstvom samovrážd. Vznikla však celonárodná kampaň, ktorá okrem iného pomáhala ľuďom trpiacim depresiami. Aj vďaka nej je dnes počet siahnutí na vlastný život v tejto krajine o polovicu nižší. Napriek tomu je jedna tretina úmrtí mladých ľudí vo veku 15 – 24 rokov spôsobená samovraždou. „Tieto čísla môžu byť v blízkej budúcnosti ešte horšie, no na druhej strane ten nárast nie je taký extrémny, ako sa snažia ukázať niektoré médiá,” hovorí psychológ Juho Mertnanen z organizácie Mieli.

„Keď žijete v krajine, ako je Fínsko, máte pocit, že ani nemáte právo upadnúť do depresie.”

Jedným z ľudí, ktorí napriek životu v najšťastnejšej krajine sveta prežili psychicky náročné obdobie, je aj 34-ročná Kirsi-Marja Mobergová. Tá s ťažkými psychickými stavmi bojovala od svojich tínedžerských rokov až takmer do tridsiatky. „Keď žijete v krajine, ako je Fínsko, máte pocit, že ani nemáte právo upadnúť do depresie.”

Kirsi-Marju dopĺňa 27-ročný Jonne Juntura, lekár, ktorý si tiež prešiel depresiami. „Vo Fínsku máte pocit, že všetko by malo byť v poriadku. Aj keď nie je. Hoci sme štatisticky najšťastnejšou krajinou na svete, čísla neodhalia celú pravdu. V období, keď som sa cítil chorý, bolo v mojom živote všetko v poriadku. Bavilo ma chodiť do školy, užíval som si svoje koníčky, mal som vzťah. Napriek tomu som cítil, že na tom nie som dobre.”

Inštitúcia Nordic Centre for Welfare and Social Issues, ktorá sa zaoberá rozvojom sociálnych iniciatív v severskom regióne, v roku 2017 vydala správu, ktorá poukazuje na niekoľko spolu súvisiacich faktorov.

Spomedzi všetkých škandinávskych krajín je práve Fínsko krajinou s najvyššou spotrebou alkoholu. Narastá aj počet drogovo závislých. Ďalšie číslo, ktoré spomínaná správa odhalila, je percentuálny nárast nezamestnaných mladých ľudí. Podľa slov psychológa Juha Mertanena je to práve ekonomická neistota, ktorá má vplyv na mentálne zdravie súčasných mladých Fínov.

Vyhľadať pomoc je potrebné už pri prvom pocite depresie

Obyvatelia Fínska sú vo svete známi ako ten „chladný” severský národ. Prispieva k tomu aj to, že si mimoriadne vážia súkromie a na verejnosti sa snažia o svojich osobných problémoch nehovoriť. Juha Mertanen poukazuje na liečbu mužov trpiacich depresiou ako na jednu z veľkých výziev. „Psychické problémy sú znakom toho, že ste slabý a v maskulínnej kultúre je pre niektorých ľudí ťažké priznať si, že sa cítia zle.”

Ešte donedávna bola téma psychického zdravia vo Fínsku tabu. Vďaka kampani bojujúcej proti vysokému počtu samovrážd nastala viditeľná zmena. Obyvatelia začali častejšie vyhľadávať pomoc v tejto oblasti. Tú majú na starosti štátne orgány, ktoré sú dotované daňovými poplatníkmi. Človek preto pri vyhľadaní odbornej pomoci nemusí riešiť finančné ťažkosti.

Juho Mertanen zdôrazňuje, že vyhľadať pomoc čo najrýchlejšie by mali najmä mladí ľudia, ktorí pocítili príznaky depresie po prvý raz v živote. Emmi Kuosmanen, ktorý pracuje so študentmi na jednej z helsinských stredných škôl, však upozorňuje, že to nie je také jednoduché: „Je náročné dostať sa rýchlo k pomoci. Môže to trvať aj niekoľko týždňov či dokonca mesiacov. Naliehavosť poskytovania pomoci je stále väčšia, no mám pocit, že zdravotnícky systém ju ešte celkom nezachytil,” konštatuje Kuosmanen.

Online platforma pre ľudí s psychickými problémami

Na pomoc, ktorú potrebujú ľudia s depresiou, zareagovali pred pár rokmi profesor Grigori Joffe a doktor Matti Holi z Helsinskej univerzitnej nemocnice. Vyvinuli online platformu s názvom Mental Health Hub, ktorá sa v posledných rokoch teší stále väčšej popularite.

Reagovali ňou na nesúrodý program pomoci mentálne chorým ľuďom a chceli upozorniť na potrebu liečiť aj obyvateľov v riedko osídlených vidieckych oblastiach. V súčasnosti sa už tento systém využíva v celom Fínsku, poskytuje informácie, kam ísť na liečbu a ponúka aj svojpomocné nástroje či dokonca videoterapiu pre ľudí s príznakmi miernej až stredne ťažkej depresie.

Medzi ľuďmi sa veľmi rýchlo rozšírila aj petícia, ktorá má garantovať krátke psychoterapeutické vyšetrenie pre každého, kto pocíti túto potrebu. Viac ako 50-tisíc podpísaných podporila aj fínska ministerka sociálnych vecí a rodiny Krista Kiuruová. Detský lekár Jonne Juntura verí, že Fínsko sa bude v pomoci mladým ľuďom trpiacim depresiami posúvať stále ďalej. „Ľudia pomaly začínajú chápať, akým veľkým problémom mentálne zdravie je a aký to má vplyv na spoločnosť. Stále máme v tomto smere čo robiť, ale ja som optimista,” uzatvára Juntura.

Ako sú na tom so šťastím Slováci?

Naša krajina sa v spomínanom rebríčku šťastia umiestnila na 38. priečke, čo je najlepší výsledok od začiatku meraní, čiže od roku 2013.

V porovnaní s vlaňajškom sme si polepšili o jednu priečku. Napriek tomu sa nemáme čím chváliť. Aktuálne štatistiky hovoria, že takmer pol milióna ľudí na Slovensku trpí psychickými problémami. Približne päťtisíc ľudí sa minulý rok pokúsilo o samovraždu. Vyše 500 obyvateľov ju aj vykonalo.

Medzi smutnými štatistikami sú tiež štyri samovraždy maloletých detí do 14 rokov a 15 samovrážd mladistvých vo veku 15 – 19 rokov. Až dve tretiny mladistvých ukončili svoj život pod vplyvom alkoholu alebo psychotropnej látky.

Podľa Petra Blaškovitza z Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) sú hlavnými motívmi pri samovraždách detí konflikty a zlá rodinná situácia. Spôsobujú ich tiež školské problémy. Liga za duševné zdravie preto pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia (10. október) zorganizovala na celom Slovensku dobročinnú zbierku s názvom Dni nezábudiek 2019.

Heslom tejto akcie bola na prvý pohľad banálna, no často mimoriadne dôležitá otázka: „Ako sa máš?” Tá sa snaží upozorniť ľudí na dôležitosť rozhovoru a aktívneho počúvania druhých. Kampaň, ktorej súčasťou je zbierka Dni nezábudiek, sa týka tých, ktorí sa potrebujú vyrozprávať, ale aj tých, ktorí sa potrebujú pýtať.

Žijeme v dobe, kedy najmä mladí ľudia medzi sebou komunikujú už len prostredníctvom mobilov, počítačov či tabletov. Tie však nikdy nenahradia skutočný osobný kontakt. Preto najbližšie, keď stretnete svojho kamaráta či známeho, nezabudnite sa ho opýtať: „Ako sa máš?” Možno sa vám za túto otázku raz zo srdca poďakuje.