Na Slovensku sú už niekoľko rokov. Po invázii Ruska na Ukrajinu sa vedenie televízie TA3 rozhodlo poskytnúť informačnú pomoc pre Ukrajincov. Ponúkli im možnosť podieľať sa na projekte Ukrajinských správ. Viac o tom, ako sa začala ich kariéra v televízii, nám prezradili v podcaste.

V rozhovore s Dariou Mierhut a Juliou Didyk sa dozviete:

• kedy prišli na Slovensko a ako sa im tu žije,
• ako ovplyvnila vojna ich vzťah k domovine a či sa plánujú vrátiť,
• ako sa dostali k ponuke pracovať pre televíziu TA3,
• ako vyzerali ich začiatky pred kamerou,
• či sa stretli s negatívnou odozvou,
• kde hľadajú motiváciu a čím sa inšpirujú.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Prázdne mesto, noci na slovenskej ambasáde v centre Kyjeva v improvizovaných podmienkach a vojenské kontroly na ulici. Takto opisuje svoje vojnové dni na Ukrajine novinár Mirek Tóda z Denníka N. „Sedeli sme vo vlaku z Kyjeva do Donbasu, keď Putin vyhlásil vojnu na Ukrajine. Volal som ľuďom, čo sa tam deje a už sa schovávali v krytoch. Na druhý deň sme sa hneď vrátili naspäť do Kyjeva, ale bolo to úplne iné mesto – mesto duchov,“ hovorí o začiatkoch svojho dvojtýždňového pobytu. Ako by sa ocitol o niekoľko desaťročí späť, vo filme zobrazujúcom druhú svetovú vojnu.

Pod drobnohľadom vojakov

V období, keď sa nachádzal v Kyjeve, situácia bola vypätá. V uliciach množstvo vojakov a všadeprítomné kontroly. „Musel som ukázať pas a novinársky preukaz. Stále nás prehľadávali, boli nervózni. Bolo to v čase, keď sa Kyjev bál diverzantov,“ opisuje vojnový novinár Tóda bežný pracovný deň. 

Spolu s kolegom dennodenne pozerali ukrajinské správy. Riešili, čo sa deje a vyhodnocovali situáciu. „Keď nebol zákaz vychádzania, tak sme išli tam, kde sa dialo niečo zaujímavé a zhovárali sa s miestnymi. Rozprával som sa aj s ľuďmi v krytoch, ako to prežívajú. Rovnako s tými, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do teritoriálnej obrany, aby bránili Kyjev pred ruskými vojakmi.“ 

Podobne to mal aj vojnový fotograf Ján Husár. Ten strávil so svojim tímom v krajine tri týždne. „Ak nebol zákaz vychádzania, tak sme sa snažili byť väčšinou v mestách, na ktoré padali rakety, v Irpine, alebo na miestach, odkiaľ utekali utečenci.“ Mesto Irpiň sa po ruskej invázii stalo dejiskom ťažkých bojov. Práve tu zničila ukrajinská armáda most, aby zabránila postupu okupantov do hlavného mesta.

Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmy

Každodenné vyhodnocovanie bezpečnostných rizík ide ruka v ruke s prácou vo vojnovom prostredí. Je totiž nutnosť vyhnúť sa zbytočnému nebezpečiu. V mestách, z ktorých ostatní utekajú, musia reportéri pracovať, čo je mimoriadne náročné. „Človek je v extrémnej situácii a stáva sa toho súčasťou. Viac to emotívne prežíva, ale berie to ako fakt. Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmu. Teraz je to povinnosť,“ vysvetľuje Tóda. 

Všetko je to však o zvyku, zhodujú sa obaja reportéri. „Musíte si zvyknúť na to, keď sa strieľa, keď sú okolo vás výbuchy, a nepanikáriť. Situácia je finančne aj psychicky ťažká. Ďalej je to náročné naplánovať, urobiť tú prácu a prísť domov nažive,“ hovorí Husár. 

„Sirény boli na začiatku strašidelné, ale časom si človek zvykne. Rovnako je to aj pri streľbe, či výbuchoch. Ak ich máte príliš blízko, je to nepríjemné. Jedno ráno ma zobudila streľba, ktorá sa odohrávala o dve ulice ďalej,“ dopĺňa Husárove slová novinár Denníka N. Opisuje aj to, ako si predstavoval, že po ňom začne niekto strieľať, a on uvažuje, kde by si ľahol, aby sa cítil čo najbezpečnejšie. Nebál sa, ale mal rešpekt.  

Treba počítať s tým, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť.

„Videl som ľudí okolo mňa zomierať a vždy som sa im snažil pomôcť – obzvlášť, keď sú to ľudia, ktorí so mnou spolupracujú. Vždy treba podvedome počítať, že sa niečo stane a byť pripravený na to, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť,“ približuje fotograf ďalšie riziko povolania.

Psychický tlak sa objaví, až keď ste v bezpečí

Ide o prácu, ktorá je psychicky aj fyzicky vyčerpávajúca. „Keby som sa fyzicky nepripravoval, tak by som tu tie tri či štyri týždne nevydržal, pretože človek málo spí, hladuje a má nedostatok potravín,“ poukazuje Husár na podmienky, ktoré musí reportér zvládnuť. Navyše vyčerpáva aj psychický tlak z bezprostredného ohrozenia života. Ten sa však podľa neho paradoxne objaví až keď človek príde do bezpečia. 

„Keď vidím ľudí umierať v teréne a ľudí, ktorým nemám ako pomôcť, je to tá najsilnejšia trauma v živote. Byť neschopný niekomu pomôcť a zachrániť mu život,“ hovorí vojnový fotograf a približuje konkrétnu emotívnu situáciu, „niekedy sa mi stalo, že som točil rozhovor pri utečencoch v kyjevskom nemocničnom kryte. Filmoval som a plakal zároveň“. 

Hlavné je podľa neho nedusiť v sebe emócie. Po práci v Iraku sa mu totiž stalo, že bol po návrate niekoľko mesiacov otrasený. Ak sa nachádzate na mieste, kde počujete výbuchy a sirény, je to psychicky veľmi náročné. Tóda preto tvrdí, že je dôležité mať vedľa seba ľudí, s ktorými môžete zdieľať svoje pocity a emócie. V ukrajinskom prostredí sa mohol spoľahnúť na priateľské vzťahy s novinármi.

V Sýrii by mi za prácu vojnového fotografa odrezali hlavu

Zvládnuť vojnovú situáciu si vyžaduje množstvo odvahy a trpezlivosti. Človek sa musí vynájsť za každých okolností. Aby vôbec mohol Tóda pracovať, jednou z prvých vecí, ktorú spolu so svojimi kolegami urobili bolo, že si zakúpili ukrajinskú SIM kartu s predplatenými dátami. „Na slovenskej ambasáde sme sa mohli pripojiť na Wi-Fi, ale väčšinou nefungovala. K dispozícii mali len stôl a stoličku. Zmena pracovného prostredia nepripadala do úvahy, keďže sa podniky zavreli.“

Vojnovému fotografovi podmienky práce vyhovovali, inak by do toho nešiel. Napríklad do Sýrie by sa už nevrátil, pretože za prácu, ktorú tam robil by mu odrezali hlavu. V súčasnosti sa usiluje dostať do Ruska. „Uvidím, ako ma budú vnímať. Podmienky sa mi zdajú teraz lepšie. Viem, kam mám ísť za príbehmi, ktoré môžem predať do sveta.“ 

Problémom však bolo vžiť sa do cítenia Ukrajincov, ktorí doslova za pár minút prišli o strechu nad hlavou, čo je priam nemožná úloha. Ešte horšie je vidieť ako umierajú nevinní ľudia. Podľa fotografa Husára je jeho práca intímneho charakteru a je nutné dať ľuďom priestor a nefotiť bezhlavo. „Je to zvláštne, ale najviac ma baví fotiť portréty ľudí, ktorí zomierajú,“ tvrdí. Opisuje, ako je tvorba takejto fotky náročná, pretože ľudia sú na dne svojho života a nechcú byť videní v takom svetle. 

Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe.

Sila fotografie je však postavená na tom, že dokáže človeku preniesť emóciu. Niektorí ľudia jeho prácu vnímali pozitívne z toho hľadiska, že tam bol s nimi a pre nich. Iným to bolo nepríjemné. Musel im vysvetľovať, kto je a dokázať im, že nie je „sup, ktorý nad nimi krúži.“ 

Putin už bude nepriateľom navždy

Ako ďalej približuje Husár, so situáciou na Ukrajine absolútne nepočítal. Plánom bolo ísť na východ krajiny a pomôcť nemocniciam. Nečakal, že na druhý deň sa zobudí do vojny a Kyjev bude ostreľovaný. Počas troch týždňov tak bol zrazu pod paľbou mínometov a útočných ostreľovacích pušiek. „Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe,“ tvrdí.

Vojnový tlak nebol ničím novým pre novinára Mireka Tódu. Zažil vojnu v Gruzínsku, alebo na Donbase. Kyjev má veľmi rád, preto bolo smutné sledovať, ako málo stačí na to, aby sa život ľudí obrátil naruby. Ukrajinci však boli statoční. Nepozoroval medzi nimi paniku či hystériu. Našli sa aj ľudia, ktorí to zvládali o niečo horšie. Plakali a boli bezradní. Počas práce sa však stretol s viacerými odvážnymi, ktorí boli veľmi milí a chceli sa rozprávať. Kontaktovali ho aj Ukrajinci žijúci na Slovensku, ktorí boli radi, že tam bol a považovali to za dôležité.

Odpovedať na otázku ohľadom budúcnosti Ruska si Tóda netrúfol. „Putin už bude navždy nepriateľom pre väčšinu ľudí na svete,“ pričom dodáva, že ruská agresia, ktorú rozpútal šéf Kremľu, je neospravedlniteľná.

Vojnový novinár Denníka N ďalej poukazuje na to, že slovenská politická elita sa dlhé roky vyhýbala kritike Ruska a Putina vykresľovala v ružových farbách. Na druhej strane, Spojené štáty boli stavané do role agresora, aj keď bola to práve Moskva, ktorá okupovala Slovensko desiatky rokov, a vďaka nej sme žili v komunistickom režime.

Dezinformácie, ktorým nemožno zabrániť

Žijeme vo svete, kde má takmer každý prístup k internetu a k sociálnym sieťam. V poslednej dobe na nich pretrváva akýsi zlozvyk v podobe dezinformácií a svojvoľne vysvetleného pojmu sloboda slova. Novinár Tóda preto rozdeľuje ľudí do dvoch skupín. Jednou skupinou sú tí, ktorí veria, že existuje niekto, kto vedie spoločnosť. Tú druhú tvoria davy ľudí, ktorí sa snažia manipulovať a ovládať. 

Pre ľudí, ktorí nepracujú v médiách, je to pomerne ľahké. Môžu otvorene klamať a nenesú za to žiadnu zodpovednosť. Naopak, novinárska práca je z tohto hľadiska náročná. „Dôležité je, aby ľudia získavali informácie zo serióznych médií. Nejde iba o intelekt, skôr o nedostatok kritického myslenia,“ hodnotí novinár.

Vojnoví reportéri nevidia v získavaní informácií problém, keďže obaja majú kontakty po celom svete. Keď bol Tóda na Ukrajine, hlavným zdrojom informácií pre neho boli ukrajinské médiá, následne kombinácia verejne dostupných zdrojov a siete kontaktov, ktoré získal počas rokov praxe. Podobne to bolo aj v prípade Jána Husára, ktorý využíval kontakty so špeciálnymi a záchrannými jednotkami, vďaka čomu sa pri vojnových konfliktoch alebo humanitárnych katastrofách dokázal dostať k informáciám, ktoré bežná verejnosť k dispozícii nemá.

Keď vojdete do priestorov Jazykového ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ), poviete si jediné: „Presne takto som si to tu predstavoval/a.“ Navôkol vonia história a knihy. V budove je slabé osvetlenie, pôvodné steny a teplo. Všetci pracujú vo svojej malej útulnej kancelárii obklopení organizovaným neporiadkom.

Nám pozorovateľom príde fascinujúce sledovať, ako si každý člen ústavu žije vo svojom vedecko-pracovnom svete a sústredí sa na jednu vec. Steny lemujú dlhé dvadsaťmetrové skrine zvané kartotéky. V nich ležia zažltnuté papiere a na nich slovíčka, ktorých význam už viacerí z nás ani nepoznajú. Sú prehľadne zatriedené podľa abecedy, napísané rukou alebo na písacom stroji. Tí, ktorí milujú slovenský jazyk, jeho gramatiku či jazykovú kultúru, by si tu určite prišli na svoje. 

Podobné pocity nás neminuli ani v Ústave materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS), ktorý sme navštívili po JÚĽŠ. Ocitli sme sa vo svete výkonných strojov, techniky, čistých línií a presvetlených priestorov. Nechýbalo ani moderné vybavenie a pokojná hudba v kancelárii riaditeľa.

Paradoxom tohto čistého priestoru bola pracovná dielňa s hliníkovým práškom, preplnenými škatuľami a plastovými nádobami. Pracovníci v nej majú možnosť vyrábať experimentálne zariadenie. „Časť našich strojov sme kúpili, časť sme si vyrábali sami. Najväčšiu cenu má pre nás podomácky vyrobené zariadenie,“ uviedol inžinier Peter Krížik. 

Deň vedca

Prídete na neznáme miesto a vôbec nemáte pocit, že ste tu prvýkrát. Ľudia naokolo prívetivo odpovedajú na každú otázku z nášho zoznamu, od ktorého sme aj tak po chvíli upustili. Nevynechali sme jazykovú poradňu, ktorá denne odpovedá na otázky verejnosti ohľadom slovenčiny, ani ľudí, ktorí sa venujú nárečiam.

Rovnako aj v ÚMMS nám ochotná vedecká tajomníčka Alena Opálková Šišková poukazovala zákutia vedeckého ústavu. Ten vznikol v roku 1973 spojením Ústavu kovových materiálov a Ústavu mechaniky strojov. Pre ďalšie informácie sme zašli k riaditeľovi inžinierovi Martinovi Noskovi. Nahliadli sme do oddelenia mikroskopie a aj do dielne, kde aktuálne prebieha prášková metalurgia.

Ak chcú študenti prísť s vlastným nápadom, majú dvere otvorené.

Ako vo väčšine zamestnaní, pracovníci ústavov prídu do práce ráno. Teda vlastne len fyzicky, pretože pracujú takmer nonstop, aj keď sú práve doma. Podľa nich to ani nijak inak nejde. „Tu v Jazykovednom ústave stačí počítač, internet a prístup do databáz. Nepotrebujeme žiadne laboratóriá, iba kartotéku, z ktorej čerpáme. Tá jediná sa nedá priniesť domov a pracovať formou ,home-office‘. Cez pandémiu to pre nás znamenalo, že ak sme si potrebovali niečo zistiť z kartotéky, mohli sme si zobrať určitý počet kartotečných lístkov domov, ale, samozrejme, nedalo sa to so všetkými. Museli sme prísť fyzicky do práce a overiť si to. Počas lockdownu to bolo naozaj ťažké, “ porozprával nám vedecký pracovník doktor Chochol o tom, ako fungujú v ústave najmä teraz cez pandémiu.

Okolo týchto ľudí sa stále niečo deje. Ide o terénne výskumy a ich následné spracovanie, dopĺňanie informácií z prameňov, zadania od firiem či vlastná motivácia. „Každý deň pracujeme na niečom novom. Tie najnaliehavejšie úlohy urobíme čo najskôr. Odskakuje sa od práve rozrobenej práce a potom sa k nej vraciame späť,“ objasnila nám vedúca oddelenia nárečí, filozofka Adriana Ferenčíková.

Časť výskumov je priemyselne orientovaná, tak fungujú v Ústave materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS). Zákazky od firiem si na začiatku týždňa rozdelia a na jeho konci spisujú vyhodnotenie výsledkov. „Robíme zákazky pre firmy, ktoré chcú vyvinúť nový materiál. Napríklad taký, ktorý slúži na uskladnenie jadrového paliva. Máme vymedzený čas a jasný harmonogram,“ porozprával o svojej každodennej práci Peter Krížik, vedecký pracovník SAV.

Chcú pomáhať

Na oboch ústavoch sa našlo niečo, čo nám vyrazilo dych. Napríklad výskum v oblasti medicíny, ktorý môže priniesť obrovský pokrok. Biodegradovateľné kovy sú materiály, ktorými lekári dávajú „dohromady“ chrbtice alebo iné časti tela po nehodách, zlomeninách a neskôr ich vyberajú.

„Naším cieľom je vytvoriť materiál, ktorý sa v tele rozpustí kontrolovateľne. Najprv splní účel a potom sa rozpustí. Je to výzva, pretože korózia kovov prebieha nekontrolovateľne, veľmi pomaly alebo vôbec,“ predstavil nám víziu ústavu Peter Krížik. Spomeňte si na hodiny biológie a na optické mikroskopy, ktoré dokázali zväčšiť objekt 200-krát.

Tie na mikroskopickom oddelení Ústavu materiálov a mechaniky strojov to vedia až 100-tisíckrát. „Pri transmisnom mikroskope hovoríme o zväčšení na úrovni atómov. Každý materiál má iné zloženie atómov a podľa toho vieme identifikovať, o aký materiál a farbu ide,“ objasnili vedeckí pracovníci. Tí sa dostávajú k vzorkám od archeológov, k biologickým prototypom či ku vzorkám z ústavu polymérov.

„Musia mať rozhľad a musia zabrdnúť do viacerých období, aj odborov. Napríklad z náleziska v Spišskom Štvrtku majú vedci zistiť, či existovala zlievareň už tritisíc rokov pred našim letopočtom. Všetko vedie k tomu, že áno,“ objasnil multidisciplinaritu tohto oddelenia riaditeľ ústavu Nosko.

Ak ste si mysleli, že tri strany dotazníkov, ktoré sme občas dostávali v škole, je veľa, mali by ste vidieť tie, čo pripravujú pracovníci Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Sú vo forme celej knihy. „Týchto tritisíc štyristo otázok sa skúmalo vo všetkých lokalitách, ktoré sa vyskytujú v atlase. Nazýva sa to aj terénny výskum a niečo takéto zostavujeme aj desať rokov,“ prezradil Martin Chochol.

Neskôr ho použijú ako odrazový mostík k tvorbe Atlasu nárečí. Mimochodom, prvý vyšiel v roku 1958 a podieľala sa na ňom aj Adriana Ferenčíková, ktorá nás okamžite vedela podľa intonácie a prízvuku zaradiť do konkrétnej oblasti Slovenska k nárečiu.

Ceny patentov sú vysoké

Prišla reč na patenty. Jediné, čo sme kedy o nich zachytili, bolo, že patent na žiarovku nemali pripísať Edisonovi, ale hodinárovi, ktorý nemal peniaze na zaregistrovanie objavu. A potom nám došlo prečo. V prvom rade treba prísť na niečo, čo má zmysel patentovať.

Stále sme tí, ktorí sa každý deň učia. Reflektujeme svet, ktorý je okolo nás.

„Na ÚMMS sme 10 rokov skúmali jemnozrnné hliníkové prášky. Hliník stráca mechanické vlastnosti už pri 200 stupňoch, no tieto prášky sú stabilné do teploty 500 stupňov,“ prezradil o ich výskume riaditeľ. Ohlásiť patentovú prihlášku je pomerne lacné a ráta sa v desiatkach eur. No to, čo nasleduje potom, nie je lacný špás.

Validácia patentov sa v európskych krajinách pohybuje v desiatkach tisíc eur. Najideálnejší patent je taký, ktorý si nájde nejaká firma a investuje do neho. „Keď vidíme, že nie je záujem zo strany firiem, tak si len zaplatíme patentovú prihlášku a máme čiarku, že máme patent, ale neposúvame ho ďalej,“ doplnila naša sprievodkyňa Šišková.

Jazyková poradňa praskala vo švíkoch

Vchádzame do jazykovej poradne a za stolom pri počítači sedí pani, ktorá má pred sebou telefón. Keď jej od 9:00 do 11:00 zazvoní, odpovedá volajúcim na otázky o slovenskom jazyku. Denne do poradne prichádza množstvo otázok. Odpovedajú, samozrejme, len na tie slušné. Pracujú aj z domu, ale počas home office komunikujú len mailom.

Keď v marci prepukla pandémia, v jazykovej poradni zvonil telefón neustále. Neistí učitelia a rodičia, ktorí sa začali učiť so svojimi ratolesťami, či samotní študenti denne vyzváňali na linku poradne s prosbou o pomoc. „Každý deň odpovedáme približne na 10 otázok telefonicky. Počas pandémie nastal enormný nárast. Prichádzalo ich v priemere 60 denne,“ spomína pracovníčka oddelenia jazykovej kultúry.

Aktuálne vyšiel v JÚĽŠ tretí zväzok Slovníka slovenských nárečí od písmena P po R. Pramene, z ktorých jazykovedci čerpajú, prinášajú stále nové slovíčka, no slovník sa tak často neaktualizuje, pretože jeho príprava je časovo náročná. „Uchovávať nárečové bohatstvo je dôležité, nakoľko v súčasnosti nárečia ustupujú,“ hovorí riaditeľka JÚĽŠ, docentka Gabriela Múcsková. 

Nahliadli sme aj do zákulisia tvorby najmladšieho oddelenia, do Slovenského národného Korpusu, o ktorom sme dovtedy veľa nevedeli. Neznámy názov skrýva databázu textov v rôznych štýloch a žánroch, ktorý sa skladá z publicistiky, odborných textov a beletrie.

V jednoduchosti to môžeme opísať ako obrovský digitálny súbor, ktorý obsahuje veľa menších súborov. „Na základe toho môžeme vytvárať špecializované korpusy, napríklad Špecializovaný korpus ekonomických textov. Aj široká verejnosť môže používať Korpus pri práci s výskumom,“ ozrejmuje jeho funkciu odborná pracovníčka, doktorka Gajdošová.

„Teraz vyrábame Slovník slovenského jazyka, na ktorom primárne pracujú všetci z oddelenia,“ objasňuje Chocholová. Paralelne vždy pracujú na dvoch zväzkoch. Keďže teraz dokončili štvrtý zväzok, už majú urobenú približne polovicu z piateho. Jazykovedci tiež musia evidovať svoju publikačnú činnosť výsledkov, vedecké články, štúdie či projektové činnosti. 

Mladí môžu prísť

„Dostávame sa do uzavretého kruhu. Spolupráce s firmami vyriešime, ale tie myšlienky by sme mohli ďalej rozvíjať a na to nemáme kapacitu. Tu vidíme výborný priestor na bakalárky, diplomovky, ale chýbajú študenti,“ povedal nám o nedostatku mladých ľudí vo vedeckých ústavoch riaditeľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov Nosko.

Odkazujú, že ak študenti chcú prísť s vlastným nápadom, majú dvere otvorené. Do budúcna potrebuje robiť ďalšie výskumy aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. Mali by skúmať výskyt syntaxu či syntaktických rozdielov v nárečiach. „Roboty je veľa, ale pripravených, šikovných a dobrých ľudí je málo,“ hovorí doktorka Ferenčíková.

Našťastie, o chvíľu stretávame mladú doktorandku, ktorá hľadá atlas a s vydýchnutím si pomyslíme, že predsa len niekto zachová našu minulosť v slovníkoch. Poväčšine robia študenti na témach, ktoré im vypíšu vedúci na oddeleniach. „Ak sa chce niekto zapojiť, môže tak urobiť aj formou letných stáží. Vytvoríme mu prostredie a určíme, s kým môže pracovať,“ uvádza Alena Šišková.

Spolu s riaditeľom dopĺňajú, že ústav organizuje aj vzdelávacie aktivity pre deti základných škôl: „Deti z jednej školy chodia každý rok na deň nahliadnuť do vedeckého sveta, aby sme ich dostali bližšie k vede. Každý rok sa venujeme niečomu inému. Teraz robíme aj letnú školu mladých vedcov. Deti si sami napíšu tému, ktorej sa chcú venovať a my to potom zariadime.“ 

Letná škola ale spadá pod občianske združenie, ktoré spolu s viacerými vedcami z rôznych ústavov založili. Tieto deti potom celý týždeň pracujú s nejakým vedcom. Deti si robia o práci reálny obraz a získajú poznatky priamo z praxe. „Teraz pripravujeme komplexný projekt na vzdelávanie, ktorý by mal slúžiť na vytvorenie súboru pokusov interaktívnej vedeckej výchovy, aby to bolo možné implementovať do osnov,“ uvádza ďalej Nosko.

Ako vyplynulo z rozprávania, deti veda baví. Problémom však je, že im chýba prax v skúšaní vedeckých pokusov v škole. Preto často neinklinujú k vede a nemajú motiváciu vymyslieť niečo vlastné. Riaditeľ ÚMMS inžinier Nosko dovysvetľuje: „Pre mladých vedcov je dôležité, aby čítali, boli rozhľadení, čerpali informácie z novín, zákonov, reforiem. Musia denne počúvať, zbierať podnety, konfrontovať sa s inými odborníkmi a prísť na nové nápady na konferenciách, ktoré sa uskutočňujú v zahraničí.“ 

SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED

Vedecké inštitúcie na území Slovenska začali písať svoj príbeh v 16. a 17. storočí, kedy sa rodila moderná veda aj v ostatných krajinách.
Vyvrcholením dlhoročnej snahy bolo zriadenie Slovenskej akadémie vied v roku 1942. Odvtedy prešla viacerými zmenami, hlavne počas Nežnej revolúcie.