Niekedy to začína celkom nenápadne. Pohľadom na kopu riadu v dreze alebo zachytením tónu, ktorým mama odpovedala otcovi na úplne banálnu otázku. Kým ostatní v miestnosti ešte riešia, čo bude na večeru, ja už v hlave rozbieham krízový manažment. Môj mozog nefunguje v režime „tu a teraz“, ale v móde „predpoveď búrok“.

Som ten povestný tlmič nárazov, ktorý filtruje krik na šepot a rodinný chaos na upratanú obývačku. Naučila som sa čítať atmosféru skôr, než som sa naučila poriadne abecedu. Môj pocit bezpečia sa stal priamo úmerným tomu, či sú všetci okolo mňa v pohode.

Mám jedného súrodenca. A možno práve preto som si tak prirodzene osvojila rolu tej, ktorá má veci pod kontrolou. Tej, ktorá nerobí problémy. Tej, ktorá vie, čo sa patrí. Medzi nami to nikdy nebolo o konflikte, ale skôr o tom, že som častejšie bola tá, ktorá drží, než tá, ktorá sa môže oprieť.

Veľakrát som zostala posledná v miestnosti. Už som neriešila, čo sa stalo, ale ako to všetko nejako upratať. Počúvam, vysvetľujem, tlmím emócie. Robím mediátora, psychológa aj záchrannú sieť v jednom. A až potom mi dôjde, že nikto sa nespýtal, ako sa mám ja.

Som ako postava z pesničky „Eldest Daughter“ od Taylor Swift, ktorá stojí na stráži a drží celú stavbu pokope, kým jej vlastné ruky začínajú tŕpnuť od námahy. Som tou, ktorá vie, kedy stíšiť hlas a kedy nahodiť ten správny úsmev, aby sa krehká dynamika domova nerozsypala ako domček z kariet.

Na sociálnych médiách sa o tom hovorí ako o „Eldest Daughter Syndrome“ (Pozn. red. – syndróm najstaršej dcéry). Algoritmy nám servírujú vtipné videá, v ktorých prvorodené dcéry organizujú životy všetkým naokolo. Pod nánosom hashtagov sa však skrýva skutočná daň – kapitulácia vlastnej slobody výmenou za rodinnú pohodu.

Okolie si na moju bezchybnosť zvyklo s takou samozrejmosťou, až sa z môjho daru stal štandard a z mojej vôle povinnosť. Som väzňom vlastnej kompetencie a začala som veriť tej nebezpečnej lži, že moja hodnota stojí a padá na tom, koľko problémov dnes vyriešim. Že ak by som raz, len jeden jediný raz, neurobila nič a nechala veci proste vybuchnúť, stratila by som nárok na pozornosť.

V priateľstvách preto som tou vŕbou, do ktorej každý vryje svoj odkaz. Avšak málokto sa opýta, či moja kôra ešte drží pokope. A v láske? Tam ma to magneticky ťahá k „zlomeným krídelkám“. Pretože som si zvykla, že milovať znamená zachraňovať a byť potrebná znamená byť v bezpečí.

Otázka teda nezvie, či to zvládnem. Vždy to totiž zvládnem, no otázne je, za akú cenu. Naozajstná sloboda totiž neprichádza s tým, že túto silu stratím, ale že si s ňou dovolím občas nepracovať. Začína tichým „neviem“ alebo momentom, keď pustím kormidlo z rúk, aj keď sa loď rozkýve.

Svet sa nerozpadne. Možno zistím, že moji blízki dokážu kráčať aj sami. A možno konečne začujem vnútorný hlas hovoriť: „A čo potrebuješ ty, aby si sa konečne cítila doma vo vlastnej koži?“

Sedíme spolu doma. V jednej miestnosti a v tom istom čase. Avšak každý trochu inde. Moje oči sú prilepené k mobilnej obrazovke, mama má v ruke knihu a otec pozerá televíziu. Je to úplne obyčajná situácia, ktorá sa vyskytuje v mnohých rodinách naprieč Slovenskom. A možno práve preto je zaujímavá.

Naša generácia si často neuvedomuje, ako veľmi sa obrazovka stala kulisou každodennosti. Je pri raňajkách, v autobuse, v čakárni, pri pive či trápnom tichu. Mobil je výplňou času aj únikom z reality. Svet mojich rodičov však dlho fungoval bez neho. Neprirovnávajú ho k skanzenu, ako by to možno urobili mladí, ale hovoria o ňom ako o normálnom živote.

Najprv povinnosti, potom zábava

Keď som sa ich spýtala, čo bolo v ich detstve úplne bežné, no nám by to dnes prišlo zvláštne, paradoxne nehovorili o absencii internetu. Spomenuli si na povinnosti a na to, ako deti boli prirodzenou súčasťou chodu domácnosti. Cez prázdniny pomáhali doma, v záhrade či pri zvieratách. Voľný čas prišiel až po povinnostiach.

Nemali ho menej, ale svet sa riadil inou logikou. Psychológovia hovoria o odloženej odmene. Ide o princíp, pri ktorom jednotlivec odolá okamžitému malému uspokojeniu, pričom neskôr získa väčšiu odmenu. Asi aj preto zábavu vnímali intenzívnejšie. A keďže voľný čas nebol samozrejmosťou, možno práve preto si ho pamätajú dodnes.

Keď nebola iná možnosť, pozerali sa okolo seba. Vraj aj len tak sa dalo byť.

Keď o ňom začali rozprávať, mala som pocit, akoby sa otvorila nejaká kolektívna pamäť leta. Knižnica, guma, panák, vybíjaná, kúpalisko, jazero, futbal, les, táboráky, gitara a historky do noci. Zaznelo aj slovo „čundre“. Dnes už síce znie ako historizmus, ale kedysi znamenalo obyčajné dobrodružstvo mimo domu.

Podľa rodičov sa vonku vždy dialo niečo nové, aj keď to navonok vyzeralo stále rovnako. Otec mal so svojou partiou zaužívané miesta stretnutia – futbalové ihrisko, park alebo kultúrny dom. Ak niekto meškal, musel premýšľať, kde ostatných nájde. „Nemali sme mobily, ale vždy sa našiel spôsob ako sa nájsť,“ vysvetlil.

Stretneme sa vonku

Dnes sa nevieme dohodnúť na posedenie pri káve bez toho, aby sme si nevymenili niekoľko správ. Niekedy sa nimi dokonca uisťujeme, že plány platia. U nich to fungovalo inak. Stačilo povedať miesto a čas. Mama spomínala, že niekedy mali aj „spojku“. Niekoho, kto obehol ostatných s odkazom o najbližšom stretnutí.

Vtedy to bol zväčša mladší súrodenec, ktorý nemal veľmi na výber. Dnes na to máme skupinový chat na Messengeri či WhatsAppe. Technológie nám dnes uľahčili logistiku, ale zároveň nás trochu odnaučili plánovať a myslieť dopredu. Telefón nám pomáha, no zároveň odkláňa cestu k vlastnej vynaliezavosti.

Okrem už spomínaných hier a činností veľkú časť ich detstva tvorilo zberateľstvo. Zbierky plagátov, plechoviek, „céčiek“ či kartičiek vznikali celé roky. Veci podľa nich mali hodnotu, lebo sa k ním nedalo dostať tak jednoducho. Keď mama dostala knihu alebo pyžamo, bol to darček, ktorý mal skutočnú váhu.

Okrem časov stretnutí si spomenuli aj na presne daný čas návratu. „Keď sa povedalo, že o piatej máme byť doma, tak sme boli doma. Bez vyjednávania cez telefón s frázou ‚ešte chvíľu‘,“ zhodnotili. Na dedinách fungovali aj takzvané „klakanice“. Išlo o večerné zvonenie zvona, ktoré symbolizovalo koniec dňa a nutnosť ísť domov.

Nuda bola bežnou súčasťou života

Významnú časť ich života tvorilo čakanie. Ten zvláštny medzipriestor, ktorý dnes takmer okamžite vypĺňame siahnutím po mobile. Rodičia však opísali iný zvyk – ľudia sa viac rozprávali. Keď vedeli, že budú dlho čakať, zobrali si so sebou knihu, časopis alebo krížovky. Keď nebola iná možnosť, pozerali sa okolo seba. Vraj aj len tak sa dalo byť.

Všetko sa počítalo z hlavy. Aj preto, aby si ten mozog vedela používať.

„Nemali sme čím zabiť čas, tak sme ho museli prežiť,“ objasnili. Zdanlivo jednoduchá poznámka rodičov presne vystihuje rozdiel medzi dobami. V psychológii sa hovorí o nízko podnetnom prostredí. Mozog v ňom nie je zahltený stimulmi, a práve v takých chvíľach vzniká nuda. Dnes ju často ani nestihneme zažiť, keďže telefón ju preventívne zruší.

Digitálna doba je komfortná, ale pohodlie má svoju psychologickú cenu. Rýchle informácie a neustále podnety skracujú pozornosť a znižujú trpezlivosť. Mozog si zvykne, že všetko je hneď. To nás robí menej sústredených a viac uponáhľaných ľudí. Rodičia skutočne trafili citlivé miesto. Scrollovanie je zvláštny druh čakania bez čakania. Človek stále niečo robí, a pritom nič poriadne.

Učitelia ako umelé inteligencie

Rozdiel medzi dobami bolo cítiť aj v školstve. Neučili sa toho menej, ale spôsob získavania informácií bol iný. Keď som sa rodičov spýtala, kde hľadali odpovede na otázky, odpoveď bola prekvapivo jednoduchá: „Pýtali sme sa múdrejších a starších. Učiteľa a rodičia boli naše umelé inteligencie – len odpovedali zo života, nie z databázy.”

Keď robili projekty, strihali články z novín, opisovali texty, kreslili obrázky, písali rukou. Nútilo ich to viac rozmýšľať. Keď chceli niečo vedieť, informácie museli pracne hľadať Dnes sa dá veľa vecí nájsť za pár sekúnd. Vtedy to znamenalo čas, námahu a často aj improvizáciu. Otec si pamätá, že na základnej škole neexistovalo, že by niekto používal kalkulačku. “Všetko sa počítalo z hlavy. Aj preto, aby si ten mozog vedela používať,” zdôvodňuje.

„Naša doba nás nútila viac nad informáciami rozmýšľať. Dnešná ich vie veľmi rýchlo podať, ale nie vždy vás naučí, čo s nimi robiť,“ pokračuje. Časť premýšľania dnes nechávame na technológie, pretože je to pohodlné. Nazýva sa to kognitívny outsourcing. Hoci to môže odľahčiť našu mentálnu záťaž, postupne môžeme prísť o vlastné schopnosti.

Aj z môjho detstva si pamätám tréningy premýšľania. Každé sobotňajšie ráno som čítala z novín a následne som rodičom mala povedať, o čom bol daný článok. Nie len prečítať, ale vlastnými slovami ho vysvetliť. Vtedy som pochopila, že čítať a rozumieť nie je to isté. A dvojnásobne to platí pri internete a moderných technológiách.

Čo je to emotikon?

Rodičia o internete dodnes hovoria s rešpektom. Podľa otca je ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán. Pomáha pri zadaniach do školy či práce, uľahčuje vybavenie administratívne záležitosti. Zároveň však dokáže byť zlodejom času a niekedy aj pozornosti.

Mama si spomína na jej začiatky na Facebooku, kedy zo sociálneho média mala strach. „Ty si mi to musela ukazovať. Pre nás to bolo nové. Človek mal rešpekt, aby niečo nepokazil,” spomína. Dodnes sa vyhýba používaniu internet bankingu. Nie preto, že by ho nechcela používať, ale skôr kvôli tomu, že mu stále úplne neverí.

Generačný rozdiel sa ukázal aj v maličkostiach. Keď som sa otca spýtala na emotikony, odpovedal úplne vážne: „Ja ani neviem, čo to je emotikon.” O digitálnej komunikácii starších generácií tým vystihol viac než dlhé úvahy.

Viac prepojení, menej spolu

„Digitálna doba berie ľuďom obyčajný osobný kontakt, pochopenie a vzájomnú empatiu,” hovoria. Opätovne pripomenuli, že kedysi sa ľudia viac rozprávali, a to so susedmi, s kamarátmi alebo s rodinou. Nemali viac času, len nemali kam „újsť“, čo už dnes neplatí. Stačí odomknúť mobil a preniesť sa do „krajiny“ neobmedzených možností.

Namiesto otvorených dvorov si okolo seba staviame veľké kamenné múry a každý sedí vo svojej bubline s malou krabičkou istoty vo vrecku. V nej je zábava, správy, názory aj pocit spojenia. A pritom často sedíme vedľa seba a mlčíme.

Zatiaľ čo oni sa museli prispôsobiť zrýchľujúcemu sa svetu, my sa musíme naučiť spomaliť.

Mama to zhodnotila jasne: „Kedysi sme sa viac stretávali. Teraz si viac píše online.” Pohľadnice nahradili hromadné správy, rozhovor pri káve často prerušuje zvuk notifikácii a aj pri pive sa stane, že polovica stola pozerá do obrazovky. Psychológia má pre to výraz paradox konektivity – čím viac sme spojení technicky, tým menej sa niekedy cítime spojení ľudsky.

Adaptácia je potrebná, rozmýšľanie tiež

Dnešná doba podľa nich nie je zlá, len je iná – rýchlejšia, pohodlnejšia a menej trpezlivá. „My sme zažili obidve doby, preto to vieme porovnať,” vysvetľuje otec. Internet im neprekáža skôr, no znepokojuje ich, ako rýchlo mu ľudia začali veriť. Hovoria, že kedysi sa tiež verilo väčšine veciam, ktoré boli niekde napísané.

Priznávajú, že nebolo to vždy správne. Zároveň však tvrdia, že nebolo ani toľko podvodov, anonymných názorov a ľudí, ktorí sa schovávajú za cudzie mená. Dnes môže ktokoľvek napísať čokoľvek. A čím je toho viac, tým ťažšie sa rozlišuje, čo je pravda. Preto podľa nich nestačí naučiť sa používať technológie. Treba sa naučiť aj rozmýšľať nad tým, čo vidíme.

Rozlišovanie dobrého od zlého sa nezačína v mobile ani v škole. Začína sa doma. Nie tým, že dieťaťu mobil zakážeme, ale tým, že ho naučíme, že telefón nie je celý svet. Všetko je o výchove – o tom, kedy dieťaťu kúpite prvý mobil, koľko času mu na ňom dovolíte stráviť, ale aj o tom, aby ste ho viedli k iným aktivitám – čítaniu kníh či športovaniu.

Zvládli by sme život bez mobilov?

Zaujímalo ma aj to, či si myslia, že by dnešná generácia dokázala žiť bez mobilov. Odpoveď nebola dramatická. „Chvíľu by to bolelo, ale zvykli by ste si,“ povedal úsmevne otec. Prirovnal to k autu. Keď ho nemáte, prvé dni máte pocit, že nič nestíhate. A potom zistíte, že sa to dá aj bez neho.

Možno práve v tom je najväčší rozdiel medzi mojou a ich generáciou. Zatiaľ čo oni sa museli prispôsobiť zrýchľujúcemu sa svetu, my sa musíme naučiť spomaliť. Byť online dnes vieme automaticky. Byť offline je čoraz viac vedomé rozhodnutie. Digitál zmenil tempo sveta. A my sa ešte stále učíme, ako v ňom nestratiť samých seba.

Po tom, čo prežil, dokáže rozprávať už len vo veršoch. Nie, nie je to metafora. Hugo, hlavná postava študentského filmu V rytme veršov, skutočne hovorí v rýmoch. Nie preto, že by chcel byť zaujímavý, ale preto, že inak to už nejde. Po tragédii nachádza jazyk, ktorý bol doteraz pre neho cudzí — poéziu. A v nej sa učí znova dýchať.

Film sleduje aj ďalšieho chalana, Dominika. Títo dvaja by sa v bežnom živote pravdepodobne nikdy nestretli. Hugo je tichý introvert, ktorý po osobnej traume hovorí len vo veršoch. Dominik je jeho úplný opak – hlučný, energický typ človeka, ktorý sa bojí stíchnuť. Jeden hľadá zmysel, druhý únik. A práve tam sa ich svety spoja.

Dva hlasy, jedna melódia

V rytme veršov je príbehom o priateľstve, zraniteľnosti a potrebe byť pochopený. O dvoch extrémoch, ktoré sa učia navzájom hovoriť rečou toho druhého. Hoci v deji možno nie je nič „akčné“, ale každá scéna má váhu. Ako hovorí režisér Goran Matejovič, film sa snažil písať tak, aby každý dialóg mal v svojom zmysle pravdu a dobrú pointu.

„Scéna rozchodu Viktórie a Dominika je pre mňa najsilnejšia. Dve túžby človeka, ktoré si protirečia, ale dávajú zmysel. Dva pohľady na svet, ktoré hľadajú nemožný prienik. Táto scéna, vyobrazuje dôvod, prečo som film začal točiť,“ objasnil.

Zároveň spomína, že niektoré scény preňho neboli len filmové, ale osobné. Dokonca sa natáčali na tom istom mieste, kam kedysi chodieval so svojou priateľkou. Veril, že keď to na pľaci opäť prežije on, divák to bude cítiť tiež.

Pri tvorbe ich poháňala viera

V rytme veršov je projekt mladých tvorcov z Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Namiesto povinnej seminárnej práce sa rozhodli pustiť do projektu, ktorý presahuje rámec školy aj komfortnej zóny – natočiť celovečerný film. Bez grantov, produkčného zázemia a istoty, že to vôbec zvládnu. Len s presvedčením, že ich príbeh si zaslúži sfilmovanie.

Hlavným režisérom a scenáristom je Goran Matejovič. „Napísať a natočiť celovečerný film je túžba, ktorá vo mne rezonovala už dlhé roky ešte pred vysokou školou,“ hovorí. Tvorivý impulz prišiel z osobného prežívania: „Počas toho času som si uvedomoval, že na to, aby bol film dobrý, musí mať silnú myšlienku a hĺbku.“

Okolo seba vytvoril malý, ale odhodlaný tím mladých filmárov. Pri natáčaní bola asistentka réžie Barbora Sabová, produkční Blažej Fabian a Nikola Macejová, ako aj hlavný kameraman Daniil Doliduch. Príbeh na plátne ožil najmä vďaka predstaviteľom hlavných rolí. Dominika si zahral Alexander Papp a Huga stvárnil Alexander Falkovský. V projekte boli zapojení aj ďalší mladí, talentovaní herci ako Veronika Nováková (Viktória) či Laura Hegedüsová (Miriam).

V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce.

Matejovič priznáva, že film je postavený na niečom, čo sa v ňom ukladalo dlhšie než scenár. „V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce,“ hovorí. Práve toto uvedomenie sa stalo základnou myšlienkou, ku ktorej sa počas tvorby vracal – nielen ako režisér, ale aj ako človek.

Film tak vznikol ako kombinácia osobnej skúsenosti a snahy podeliť sa s divákom o niečo, čo presahuje bežný študentský projekt. Študenti chceli vytvoriť príbeh, ktorý má hĺbku a zároveň otvára priestor pre otázky o zmysle života, strachu a hľadaní vlastného hlasu, ktoré si kladieme všetci.

Vyzbierali len niekoľko stoviek

Natáčať celovečerný film ako študent nie je len o kamerách a dialógoch. Veľmi náročný bol samotný proces ešte pred prvou klapkou. Režisér Matejovič zdôraznil. že podľa neho je natáčanie najjednoduchším krokom v celom procese tvorby filmu. Za najťažšiu a najviac neistú časť považuje vybavenie lokalít, hercov, techniky a financií.

„Pre mňa osobne bolo veľmi ťažké udržať si vieru v projekt počas celých desiatich mesiacov tvorby. Ak robíte taký veľký projekt a tak dlho, nesiete dôveru vášho tímu aj hercov. Vie to byť veľký tlak na psychiku,“ priznáva Matejovič.

Film vznikol aj vďaka crowdfundingu prostredníctvom platformy Donio, kde študenti vyzbierali 601€. Hoci pôvodne plánovali vyzbierať až 3000€, podarilo sa im dosiahnuť len prvý míľnik kampane.

Napriek tomu ich podporovatelia podržali a dodali tvorcom energiu práve v momente, keď ju najviac potrebovali. Medzi nimi bola napríklad aj Lenka L., ktorá im okrem 15 eur zanechala aj správu plnú úprimného povzbudenia: „Jej! To je krásny nápad, dúfam, že sa vám všetko podarí, ako si želáte! Držím palce.“

Finančná zbierka umožnila, aby projekt zostal autentický, nezávislý a pokryl aspoň základné produkčné náklady. Podporovatelia sa zároveň stali súčasťou tvorivého procesu — niektorí získali poďakovanie v titulkoch, iní predpremiérový prístup k filmu či hodinový dokument odhaľujúci zákulisie natáčania.

Ticho sa zmenilo na potlesk

Film V rytme veršov premiérovo predstavili 19. októbra 2025 v košickom Kine Úsmev, kde sa do sály zmestilo približne 150 ľudí. Napätie bolo hmatateľné. Pre režiséra Gorana Matejoviča bolo ťažké predpovedať, ako publikum zareaguje na jeho artovo-filozofický príbeh.

„Keď film skončil, celé kino sa postavilo a začalo kričať, hvízdať a tlieskať. Standing ovation trval okolo piatich minút a donútil nás so štábom postaviť sa pred plátno a pokloniť sa,“ spomína Matejovič. „Chodili za mnou dospelí ľudia, ktorí plakali a ďakovali mi. Samozrejme, film má technické chyby a kopec múch, ale osobne som bol šťastný, že myšlienky môjho príbehu presvedčili také množstvo ľudí, aby tieto chyby odpustili.“

Druhá premiéra sa uskutočnila 25. októbra 2025 v trnavskom Kine Hviezda a priniesla rovnaký dojem. Publikum sa nechalo vtiahnuť do tichých momentov filmu, cítilo priateľstvo, zraniteľnosť a hľadanie zmyslu života Huga a Dominika. Pre tvorcov to bola chvíľa, keď sa všetky mesiace príprav, obetí a neistoty zmenili na čistú radosť.

Len v tichu nájdeme odpovede

V rytme veršov nie je len o príbehu Huga a Dominika. Je to pozvanie zastaviť sa, vnímať ticho, ktoré občas potrebujeme, aby sme počuli samých seba.

„Bol by som veľmi šťastný, ak by si divák odniesol viac širokospektrálny pohľad na svet. Život nie je čiernobiely a ani Boh. V každom pohľade je kúsok pravdy a v každom konflikte viacero odpovedí. Skúsme menej súdiť a zamýšľať sa nad pohnútkami druhých, aj keď sú v rozpore s našim presvedčením,“ hovorí Goran Matejovič.

Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.

Goran pritom otvorene priznáva, že ani preňho to nie je jednoduché: „Je to náročná cesta, na ktorej sa niekedy strácam aj ja, ale verím, že vykročiť na ňu je pointa tohto života. Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.“

Práve toto vnútorné hľadanie tvorí aj jadro filmu. Režisér vysvetľuje, že niekedy človek potrebuje ustúpiť od hluku, aby pochopil, čo má zostať. „A ak cítime, že sme zahltení neistotou, siahame po samote tak ako Hugo. Len v tichu nájdeme odpovede nášho srdca.”

Študenti prekonali očakávania

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o ďalší študentský film s ambíciami väčšími než realita. Ale tento projekt je iný. Je tichý, úprimný a odvážny zároveň. Nechce kričať viac než svet okolo, len mu nastavuje zrkadlo a robí to veršami.

Tvorcovia svojím debutom ukázali, že aj s malým rozpočtom, limitovanými možnosťami a množstvom pochybností sa dá vybudovať niečo, čo v divákovi ostane. Že dôvera v tím a viera v príbeh môže prekonať všetky prekážky. A že film, ktorý vzniká z autentickej potreby porozumieť svetu, dokáže zasiahnuť srdce diváka viac než tisíce virálnych klikov.

A úprimne – aj ja som mala pred pozretím snímky predsudky. Študentské filmy vnímam často ako pokusy, nie vždy vydarené, ale sympatické. No V rytme veršov ma prekvapil. Prichytila som sa, že som sa s postavami vžila, že som sa vrátila do obdobia, keď sme sa aj my sami trápili rovnakými vecami – stratou, neistotou, túžbou byť pochopení. Zrazu som nemala pocit, že sledujem študentský film. Cítila som, že sledujem samotný život.

Možno práve preto V rytme veršov ostáva tichou, ale presvedčivou spoveďou o hľadaní, pochopení a porozumení. A možno si každý z nás po jeho zhliadnutí odnesie niečo iné – kúsok zamyslenia, kúsok pokoja alebo pocit, že aj v tichu sa dá nájsť hlas.

Na fakulte sme sa ich opýtali:

• Čo pre teba znamená sloboda?
• Myslíš, že sme dnes máme väčšiu slobodu než naši rodičia alebo starí rodičia kedysi?
• Zažil si niekedy obmedzenie slobody a myslíš si, že sa história môže opakovať?

Michal, MARK

Sloboda pre mňa znamená slobodu príležitostí a slobodu rozhodovania o sebe samom. Zároveň si však myslím, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. Nevnímam ju ako možnosť hovoriť či robiť čokoľvek bez hraníc. Skôr ide o to, aby som dokázal vyvážiť svoju slobodu s rešpektom k slobode iných. Pre mňa je teda sloboda niečo veľmi citlivé, čo si vyžaduje vedomý prístup. A ak by som si mal vybrať medzi časom a peniazmi, určite by som si zvolil čas. Práve ten mi dáva možnosť rozhodovať o sebe slobodnejšie

Myslím, že to vnímanie je vždy do istej miery subjektívne. Nie každý si počas minulého režimu uvedomoval, že sloboda bola obmedzená. Dnes je jej miera jednoznačne väčšia. Zároveň je to pre nás aj výzva robiť všetko preto, aby sme si ju nielen udržali, ale aj ďalej rozvíjali.

V osobnom živote som našťastie nezažil situáciu, keď by niekto obmedzoval moju slobodu. Skôr vnímam snahy o jej obmedzovanie na spoločenskej úrovni.

Myslím si, že história sa určite môže opakovať  a práve preto je dôležité uvedomiť si, že sloboda a aj demokracia nie je niečo, čo si raz vybojujeme a máme ju navždy. Ide o neustály proces a my by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si ju zachovali a odovzdali aj generáciám po nás.

Michaela, MARK

Pre mňa sloboda znamená možnosť rozhodovať sa podľa seba, no s rešpektom k druhým. Je to rovnováha medzi mnou a svetom okolo. 

Nemám na to úplne názor, ale myslím si, že slobodu dnes berieme ako samozrejmosť, zatiaľ čo kedysi bola vzácnosťou.

Osobne som sa s tým nestretla, no verím, že história sa môže opakovať, ak si nebudeme vážiť to, čo máme.

Nikola, VZME

Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť sa bez strachu z hodnotenia či odsúdenia. Je to aj prístup k informáciám, ktoré nie sú kontrolované alebo ovplyvňované štátom či korporáciami.

Dobu komunizmu som nezažila, ale podľa rozprávania mojej mamy a starej mamy bolo všetko výrazne obmedzenejšie. Dnes máme obrovské možnosti, ktoré predtým neexistovali, napríklad slobodu cestovať. Ja osobne som využila možnosť ísť na Erasmus a považujem to za jednu z najväčších výhod dnešnej slobody. Otvára nám to dvere nielen k novým kultúram, ale aj k osobnostnému rastu a lepším pracovným príležitostiam.

Pocítila som to pri zisťovaní, ako ku konečnému spotrebiteľovi prúdia informácie a správy. Napríklad na internete máme idylický pocit, že vyhľadávače nám ponúkajú neutrálne výsledky, no v skutočnosti sú veľmi prefiltrované. To znamená, že už niekto za nás rozhoduje, čo vidíme. Myslím si, že história sa opakuje, no v inom šate.

Dnes sa sloboda môže ohroziť aj prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá zhromažďuje naše osobné údaje.Ľudia často zdieľajú viac, než by mali, a tieto informácie sa tak stávajú ľahko dostupnými pre veľké spoločnosti či dokonca pre štát. Možno príde čas, keď za svoje dáta budeme platiť slobodou.

Sofia, MARK

Pre mňa je sloboda slova a prejavu základným ľudským právom. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale je to niečo, čo tvorí podstatu nášho bytia. 

Keď počúvam starkých, ktorí žili počas komunizmu, vnímam, aké obmedzenia mali. Nemohli cestovať kamkoľvek, mali množstvo zákazov. Dnes máme neporovnateľne viac možností  od cestovania až po slobodu vo vyjadrovaní sa. 

Ja osobne som obmedzenie nezažila, mám asi šťastie na ľudí okolo seba. Ale verím, že história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, a aby sme zabránili jej opakovaniu sa.

Patrik, TEDI

Sloboda je pre mňa voľnosť kreatívne sa prejaviť — v škole aj mimo nej. Je to možnosť robiť projekty, ktoré ma bavia, a slobodne nakladať so svojím časom. Práve preto je pre mňa čas tou najväčšou formou slobody.

Určite jej máme viac než naši rodičia či starí rodičia. Možno si to však dostatočne nevážime, lebo sme nezažili, aké to je, keď slobodu nemáme.

Nepamätám si, že by ma niekedy niekto obmedzil v mojej slobode. Samozrejme, viem, že v reálnom svete sa to deje — nemôžeme mať dokonalú, absolútnu slobodu. História sa, podľa mňa, určite môže opakovať. Možno sa v niektorých veciach už opakuje. Práve preto by sme mali byť obozretní a v istom zmysle sa toho aj obávať, aby sa nestalo, že by nám niekto znova začal obmedzovať slobodu.

Martina, KOMU

Sloboda pre mňa znamená slobodu prejavu, aj slobodu vyzerať tak, ako chcem. Niečo, čo sa často považuje za samozrejmosť, ale nie je to tak. 

Dnes je jej určite viac. Za socializmu bolo všetko obmedzené, ľudia nemohli hovoriť svoje názory otvorene, ani byť sami sebou.

Zažila som to na strednej škole. Chodila som na hotelovú akadémiu, kde nás veľmi prísne kontrolovali — napríklad za to, ako vyzeráme. Vtedy som sa cítila neslobodne. A úprimne, myslím si, že opakovanie nie je vylúčené — pri súčasnej vláde sa to môže stať.

Martin, KOMU

Sloboda pre mňa znamená, že si môžem robiť, čo chcem a čo ma baví. Je to možnosť žiť podľa seba, bez obmedzení zvonka. 

Myslím si, že máme rovnakú, možno dokonca väčšiu slobodu, než mali naši rodičia. A práve preto, že jej máme viac, si ju často ani neuvedomujeme a nevážime si ju tak, ako si ju vážili oni, ktorí poznali aj jej obmedzenia.

Nepamätám si, že by som niekedy zažil obmedzenie slobody, ale určite sa to môže stať znova. História sa môže opakovať napríklad príchodom nového režimu, nariadeniami či inými formami obmedzenia, ktoré by nám znova zasiahli do života.

Foto: Ema Cígerová

Vypnúť mobil neznamená len odpojiť sa od sveta, ale aj pripojiť sa k sebe. Keď zmizne digitálny šum, ostaneš ty – so svojimi myšlienkami, nepohodlím aj tichom, ktoré si bežne prehlušíš skrolovaním. V psychológii sa čoraz častejšie spomína pojem digitálna závislosť. Sme online viac ako 8 hodín denne. Stále dostupní, stále zaneprázdnení, stále pod tlakom, že niečo môžeme zmeškať. A pritom to najcennejšie – prítomnosť – nám uniká medzi prstami. Skrolujeme, odpovedáme, plánujeme a fotíme. Ale kedy sme naposledy len boli? Nie cez Instagram, nie cez Messenger, ale naozaj. Prítomní. Bez filtra.

Rozhodla som sa pre jednoduchý experiment: offline deň bez mobilu. Pre niekoho banálna výzva, pre iného takmer nemysliteľná. Že ho nielen nevytiahnem z vrecka, ale ho ani mentálne nebudem vyhľadávať ako falošný pocit úľavy. Dobre, telefón so mnou fyzicky bol – nie som až taký extrémista –, ale jeho displej bol celý deň tmavý ako moje kruhy pod očami počas skúškového. Ale čo sa stane, keď človek žijúci medzi neustálymi notifikáciami, postami a insightami – rozhodne stlačiť mute?

Čo z toho vzniklo? Trochu psychológie, trochu sarkazmu, zopár trapasov, ale hlavne išlo o návrat. K sebe, k svetu, k nudnému tichu, ktoré už vlastne nevieme uniesť.

Prebudená realitou

Keď vám ráno nezazvoní telefón, zistíte, že vaša spolubývajúca sa stáva vaším najdôležitejším alarmom. Bez telefónu neexistuje žiadna prechodná fáza medzi snom a realitou – žiadne skrolovanie Instagramu, žiadna ranná dávka TikTokov, len… stena, zrkadlo, tanier a ticho. Na raňajky som si urobila staré dobré cereálie s mliekom – bez multitaskingu. Len ja a miska s cereáliami. Už tu som si uvedomila, ako veľmi sme si zvykli robiť všetko a nič naraz. Jesť s telefónom, počúvať podcast a ešte odpovedať na správu – naše mozgy žijú v permanentnom multitaskovom móde. A ten podľa výskumov vedie k zníženej pozornosti a horšej pamäti. Bravo, technológie.

Cesta, ktorú som pred tým ani nevidela

Nečakala som, že budem musieť oprášiť svoje staré ručičkové hodinky, aby som vôbec vedela, koľko je hodín. Vôbec by mi nezišlo na um, že aj takú banalitu ako kontrolu času vykonávame prostredníctvom telefónu. Cestu do školy zvyčajne preletím so slúchadlami v ušiach a horúcim kelímkom kávy v ruke. Tentokrát to bolo iné. Štyridsaťpäť minút peši – bez podcastu, bez hudby, bez odpovedania na správy alebo bez bezduchého skrolovania medzi semaformi. Len ja, cesta a mozog, ktorý chvíľu nevedel, čo so sebou.

Vraví sa, že moderný mozog je ako rozmaznané dieťa – keď nemá hračku, začne vymýšľať. A tak vymýšľal. Premýšľala som, či som zamkla byt, zhasla svetlo, či som si zobrala svoju ISIC kartu. Po pár kilometroch som pochopila, že najťažšie na offline dni nie je absencia informácií, ale absencia stimulov. Psychológovia tomu hovoria podnetová deprivácia  – keď nám chýbajú bežné zmyslové alebo kognitívne stimuly, mozog prepne do módu vnútorného monológu. A to je moment, keď sa začneš pýtať otázky, ktoré bežne prehlušíš reelsami. Napríklad: Vieš byť len sama so sebou? Bez rozptýlenia?

Čím viac som kráčala, tým menej som bola nervózna. Krok za krokom sa niečo v hlave spomalilo. Zrýchlené myšlienky sa prestali biť o pozornosť, objavil sa pokoj. Nie taký ten ezoterický, ale úplne normálny. Neupotený. Len stav, keď nemusíš nič konzumovať. Len byť.

Prednáškové déjà-vu

Na škole to bola zrazu úplne iná skúsenosť. Poznámky perom do zošita – a nie, to nie je estetický bullet journal. To je realita. Roztrasený rukopis, škrtance, šípky, chaos. Ale aj pamäť. Lebo, ako hovoria psychológovia, písanie rukou aktivuje oblasti mozgu spojené s porozumením, tvorbou myšlienok a dlhodobou pamäťou. Zistila som, že som si viac zapamätala, lebo som si musela vyberať, čo stojí za to si zapísať. Nie ako pri mobile – fotiť celý slajd a tváriť sa, že „sa k tomu ešte vrátim“.

Prestávky boli… trápne. Všetci v mobiloch. A ja? Chvíľami outsider, chvíľami tichý pozorovateľ. O niektorých rozhovoroch som ani netušila, pretože „videli ste ten TikTok?“ mi nedávalo žiadny kontext. Až som si uvedomila – koľko konverzácií sa dnes rodí z obrazoviek, nie zo života.

Logistika po starom

Vlak do Bratislavy. Potom autom do Prahy s kamoškou. Ale ešte predtým? Logistika ako v roku 2006. Vytlačené lístky, papierik so spojmi, dokonca vytlačený QR kód na koncert (vtipné, ale až príliš nostalgické). K tomu české koruny, lebo keď už bez technológií, tak nech to má grády.

Mobil som mala celý čas pri sebe – len bol vypnutý. A hoci som ho vôbec nepoužila, samotný fakt, že tam je, ma upokojoval. Zvláštne, že? Psychológovia to volajú digitálny exil – chvíľa, keď nemôžeme používať mobil, hoci sme zvyknutí byť s ním nonstop prepojení. Je to ako byť na chvíľu vyhodený zo sveta, ktorý nosíme vo vrecku. A keď sa doň nemôžeme „vrátiť“, strácame pôdu pod nohami.

Paradoxne – kým kedysi bol život bez mobilu normálny, dnes sa bez neho cítime odrezaní. Nie preto, že by sme ho naozaj potrebovali. Ale preto, že sme si naň zvykli ako na náplasť na neistotu.

Koncert s očami, nie cez šošovku

Bola som tam. V dave. Obklopená ľuďmi, ktorí sa hýbali, ale nepozerali. Na Kaytranadovi to hučalo. Ľudia skákali, svetlá lietali, bass vibroval ako druhé srdce. Každý z nich držal mobil ako štít – pred dažďom, pred nudou, pred realitou. Pozerali sa na zážitok cez štvorec displeja, ako keby to, čo sa deje, nebolo dosť dobré na to, aby to len prežili.

A keď som okolo seba videla les mobilov, napadlo mi – možno nezabúdame momenty preto, že si ich neodfotíme. Ale preto, že sme v nich vlastne nikdy naozaj neboli.

Keď ti nezostáva nič, len kráčať

Príchod na trnavskú stanicu. Autobusy nepremávali. Bolt? Bez appky neexistuje. Tak som šla pešo. Zase som bola len ja a nočný vzduch. A niekde medzi krokom číslo tristo a tristopäťdesiat som si uvedomila, že som dnes ani raz nezaháňala nudu mobilom. A… nič sa nestalo. Svet sa nezrútil.

Čo som si z toho odniesla?

Na druhý deň ma čakali desiatky notifikácií. Kamoši si ani nevšimli, že som bola deň offline bez mobilu (čo možno hovorí viac o mne než o nich). Premeškala som jednu mini drámu v práci, dve kamošské krízy a niekoľko memečiek, ktoré už v čase môjho návratu neboli „fresh“. Ale nič z toho nepotrebovalo moju okamžitú prítomnosť a všetko sa vyriešilo.

Psychológovia hovoria o digitálnej slepote – keď zrak máme, ale nevidíme. Lebo sa stále dívame na displeje. Možno preto stojí za to byť raz za čas slepý na ten mobilný spôsob a znovu vidieť. Svet, ľudí, seba.

A možno je offline deň bez mobilu trochu ako detox po párty. Najskôr bolí, potom oslobodzuje. A nakoniec – závislosť znovu čaká za rohom. Ale aspoň vieš, že sa z nej dá na chvíľu vyliečiť. Odpojiť sa neznamená byť mimo, znamená to byť konečne na mieste.

Ak ste si mysleli, že najťažšou výzvou semestra budú skúšky, skúste uskutočniť za desať minút cestu zo Skladovej do Jamy. Pre šťastlivcov, ktorí dostali tento „expresný transfer“ do rozvrhu, sa otvára možnosť experimentu na hranici fyzikálnych zákonov. Tieto budovy sú od seba vzdialené tri kilometre, pešo vám to podľa Google Maps najkratšou cestou potrvá presne 41 minút. No podľa rozvrhu to musíte dať za desať. Ak sa teda chystáte na tento výlet, tu sú niektoré potenciálne spôsoby presunu:

• bežecký tréning – ak máte v žilách aspoň kvapku športového ducha, môžete sa pokúsiť trénovať na polmaratón a vyraziť šprintom. Samozrejme, za predpokladu, že nebudete čakať na semaforoch alebo sa nezaseknete za niekým, kto má na všetko čas. Bonusový efekt? Do ďalšej hodiny dorazíte nielen spotení, ale aj s pľúcami v plameňoch. Aspoň si tak môžete hneď na začiatku semestra vyskúšať skúšku zo sebaovládania.

• taxi syndróm – znie to ako riešenie, kým si nespočítate, že jedna cesta vyjde na približne štyri eurá. Ak sa poskladáte štyria, je to lepšie, ale ak to máte takto trikrát týždenne, do konca semestra budete jesť instantné polievky a rozhodovať sa medzi MHD lístkom a kávou;

• MHD lotéria – teoreticky existuje, prakticky však nepremáva v čase, keď ju potrebujete. A ak by aj išla, tak so všetkými zastávkami a presunom do budovy by to bolo stále nereálne;

• teleportácia – žiaľ, zatiaľ len v štádiu vývoja.

Výsledok? Niekto pri tvorbe rozvrhov opäť podcenil existenciu priestoru a času. A študenti sú tí, ktorí sa každý deň rozhodujú, či sa pokúsia o teleportáciu, alebo budú trpezlivo vysvetľovať vyučujúcemu, prečo meškajú.

Našťastie, v tejto chaotickej hre na presun zo Skladovej do Jamy máme aj pedagógov, ktorí rozumejú našej situácii a prejavujú toleranciu voči našim oneskoreným príchodom. Vďaka tomu sa cítime menej ako v neustálom závode s časom a viac ako súčasť akademického prostredia, ktoré chápe, že nie všetko sa dá naplánovať.

Na FMK dokonca už aj kvantová superpozícia nie je len teória, ale denná prax. Študenti majú dve vyučovacie hodiny naraz, pedagóg učí predmety, ktoré sa ironicky prekrývajú, a všetci sa tvária, že to dáva zmysel. Keby sa to dalo predať ako metóda time managementu, možno by nám raz aj Steve Jobs závidel.

Riešením by mohlo byť zohľadnenie reality pri zostavovaní rozvrhov. Nemuseli by sme tak každé ráno stáť pred budovou so stopkami v ruke a riešiť, koľko svetelných rokov máme na presun alebo či zvládneme byť na dvoch miestach naraz. Ak už musíme ovládať teleportáciu a kvantovú superpozíciu, aspoň by mohli zaviesť študentské zľavy na taxíky. Prežiť semester by predsa nemalo byť finančne likvidačné.