Ján Lacko bol rómskym partizánom väzneným v koncentračnom tábore v Dubnici nad Váhom. Keď v ňom vypukla epidémia týfusu, prihlásil sa medzi chorých, aj keď nebol. Nakazených mali odviesť do nemocnice. Na radu jedného Nemca, ktorý mu povedal, že ich vezú na smrť sa schoval. Tak sa mu podarilo utiecť. Ako Róm sa pridal k odboju a aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania.

Josef Serinek vytvoril vlastný partizánsky oddiel s názvom Čapajev.

S nacistami spolupracovali aj ľudia z dediny, kde býval. Mladí chlapci boli dokonca súčasťou Hitlerjugend. Táto mládežnícka polovojenská organizácia mala vychovať mládež, ktorá by bola úplne oddaná nacistickým myšlienkam. Práve miestni mladí Česi z tejto organizácie ukázali a priviedli Gestapo k domom prenasledovaných Rómov.

Osud Jána Lacka

V novembri 1944 vtrhlo Gestapo do domu Jána Lacka v Dolnom Turčeku na strednom Slovensku. Takéto odvetné akcie sa proti podhorským dedinám konali vo viacerých slovenských obciach. Kvôli podozreniu z napomáhania partizánom jeho dom vypálili a Jána Lacka odviedli do koncentračného tábora.

Jeho mamu Máriu (69), manželku Rozáliu (36) a dcéry Margitu (17), Gabrielu (14), Rozáliu (2) a Valériu (2 mesiace) potom odviedli do lesa. Mama Mária, ktorá na rukách niesla dvojmesačnú Valériu z perinky trhala perie, aby za sebou nechala stopy. Dúfala, že ich podľa toho syn Ján nájde.

Keď sa Ján po oslobodení tábora vrátil späť domov a nikoho nenašiel, sledoval cestičku z peria hlboko do lesa. Podľa nej ich napokon objavil prikryté čečinou. Nemci všetky zastrelili. Takto sa príbeh rozprával z generácie na generáciu v rodine Lackových. Vera Lacková, režisérka a pravnučka Jána Lacka, zachytila odkaz nielen tohto príbehu v dokumente Ako som sa stala partizánkou.

Rómov v odboji bolo viac, čoho dôkazom sú dobové dokumenty, o ktorých sa hovorí aj vo filme. Mnohé z týchto dokumentov majú pozostalí po partizánoch stále doma. Na Slovensku nemáme múzeum, ktoré by sa venovalo rómskej kultúre a histórii. Rómovia sa bežne s témou Slovenského národného povstania nespájajú a o ich prínose sa nehovorí.

Prvý Róm v americkej spravodajskej službe

Jediným rómskym partizánom, ktorého príbeh je zachovaný v Múzeu SNP je Anton Facuna. V slovenskej armáde slúžil v ružomberskom delostreleckom pluku a bojoval aj na východnom fronte proti Rusom. Čo je nezvyčajné, nakoľko Rómovia za Slovenského štátu do armády nerukovali.

Na rukách niesla dvojmesačnú Valériu a z perinky trhala perie aby za sebou nechala stopy.

Rómovia sa, tak ako aj Židia, nemohli stať príslušníkmi brannej moci. Boli považovaní za „nespoľahlivých“ a preto im nesmeli byť zverené zbrane. Svoju aktívnu vojenskú činnosť vykonávali v špeciálnych oddieloch. Konkrétne v VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany mali na starosti pomocné zemné a stavebné práce.

Zo slovenskej armády Anton Facuna zbehol k partizánom, keď ho pridelili k technickej brigáde v Taliansku. Neskôr sa pridal k americkej armáde. Bol prvým Rómom v americkej vojenskej spravodajskej službe OSS, ktorá bola predchodcom CIA. U spojencov dostal parašutistický výcvik a krycie meno Novak Tony (Anton Novák).

Operácia Day

Podľa etnografky Zuzany Kumanovej sa na Slovensko vrátil na jar 1944 ako povstalec v rámci operácie Day. Tá bola tvorená 6-člennou výsadkou, v ktorej boli najmä Američania. Facunovou úlohou bolo spravodajsky pokrývať boje slovenského povstania. Bol tiež tlmočníkom pre ďalších amerických výsadkárov.

Získaval informácie o pohybe nemeckých jednotiek, kvôli čomu sa často pohyboval po frontovej línii v prestrojení. Viackrát túto oblasť prekročil, aby získal informácie o pohybe nemeckých vojsk. Mal aj americkú uniformu, ale pri výkone svojich úloh v utajení chodil v civilnom oblečení a s identitou zosnulého letca.

Pamätníci hovoria, že vtedy verili tomu, že v tábore ich učili pracovať.

Táto operácia sa však nevydarila, nakoľko ich Nemci zatlačili a výsadkári sa museli skrývať u evanjelického farára v Zvolenskej Slatine. O Antonovi Facunovi sa dokonca rozprávali legendy kvôli jeho aktivitám počas povstania. Podľa jednej z nich bola na jeho hlavu vypísaná aj odmena od Nemcov.

Nemci skrývajúcich sa príslušníkov partizánskej skupiny nakoniec chytili aj s ich veliteľom Baranským. Následne ich transportovali do koncentračného tábora Mauthausen, kde boli popravení. Antonovi Facunovi a jednému Američanovi sa však podarilo z fary utiecť a dostať sa späť do Talianska na základňu v Bari.

Boj aj po vojne

Po skončení vojny dostal československú medailu za účasť v SNP a aj uznania americkej vlády. Po roku 1948 však práve kvôli jeho účasti v americkej jednotke nemohol pokračovať vo vojenskej kariére. Živil sa ako zememerač, ale aktívne pracoval na zriadení Zväzu československých Cigánov. Rovnako chcel vydať „slovensko-cigánsky slovník“ a knihu o „histórii Cigánov“.

Anton Facuna chodil v utajení v civilnom oblečení a s identitou zosnulého letca.

Podľa historičky Anny Jurovej zo Slovenskej akadémie vied mu komunisti túto požiadavku zamietli s odôvodnením nevyhovujúcich stanov. Vedenie KSČ ale už v tej dobe pripravovalo tvrdý asimilačný kurz voči rómskemu obyvateľstvu. Neskôr v roku 1958 sa začalo s politikou rozptylu a odsunu Rómov.

Rómovia v odboji v Česku

Aj v Česku sa rómski partizáni zapájali do odboja. Josefovi Serinekovi, ktorého aj so ženou a piatimi deťmi deportovali do koncentračného tábora Lety, sa po mesiaci a pol podarilo utiecť. Po úteku sa asi rok skrýval až sa dostal do kontaktu s najväčšou odbojovou organizáciou Protektorátu Čechy a Morava, Rada tří (R3).

Pre ženu a deti sa, po tom ako utiekol, chcel vrátiť a tábor v Letech oslobodiť. Vytvoril aj vlastný 30-členný partizánsky oddiel s názvom Čapajev. Oslobodiť tento tábor sa mu nakoniec nepodarilo a o osude svojej rodiny sa dozvedel až po vojne. Jeho manželka a päť detí sa stali obeťami rómskeho holokaustu.

Podľa českého historika Jana Tesaře, ktorý spracoval spomienky Josefa Serineka, prezývaného „Černý partyzán“, bolo na Slovensku viac rómskych partizánov ako v Česku. „Rómskych partizánov bolo málo, pretože českých Rómov vyvraždili skôr, ako mohli partizánčiť.“ Na Slovensku podľa neho nebola perzekúcia taká dôsledná ako v Česku.

Spomienky Josefa Serineka zaznamenal Tesař ešte v 60. rokoch počas socializmu. Nálada v spoločnosti sa však ani v tomto období nezlepšila a nikto nemal záujem, aby sa Rómovia emancipovali. Vere Lackovej Jan Tesař povedal, že sa mu ostatní historici smiali, že zapisuje príbehy „nejakého cikána“.

Tábor v Letech v okrese Písek bol najprv pracovným táborom a v auguste 1942 bol premenovaný na „Cikánský tábor Lety I“. Deportovali doň výhradne Rómov. Tí boli následne presunutí do iných koncentračných táborov ako Osvienčim. V neľudských podmienkach tu ľudia často zahynuli ešte pred transportmi.

Rómovia sa nesmeli stáť príslušníkmi brannej moci.

Obyvatelia priľahlých obcí v tej dobe o ňom hovorili ako o pracovnom tábore. Mali za to, že sú do neho umiestňovaní tí neprispôsobiví, pretože nechceli pracovať. Pamätníci hovoria, že vtedy naozaj verili tomu, že v tábore ich učili pracovať.

Nenávisť aj po rokoch

Na mieste koncentračného tábora v Letech bol v 70. rokoch vybudovaný poľnohospodársky podnik na chov ošípaných. V 90. rokoch sa na tomto mieste vybudoval pomník a v roku 2022 sa začalo s demoláciou bývalého areálu ošipárne. Veľa miestnym sa táto prestavba nepáči a radšej by na mieste bývalého koncentračného tábora videli ošipáreň.

U spojencov dostal parašutistický výcvik a krycie meno Novak Tony.

Podobné nálady v dokumente badať aj na Slovensku v obci Dolný Turček. Reči o Rómoch v spojitosti s odbojom a Slovenským národným povstaním ani dnes ľudia nechcú počúvať. Starší, ale aj mladí ľudia majú o Rómoch všeobecnú predstavu. Ako hovorí bývalý člen Hitlerjugend v dokumente Very Lackovej o Rómoch: „… tým sa nechce byť ani vojakom, ani nič.“

Verejná mienka o Rómoch sa ani 80 rokov po masovom vyvražďovaní kvôli nenávisti príliš nezmenila. Dokazuje to aj dokument Ako som sa stala partizánkou. Ani obyvatelia obcí, z ktorých v 40. rokoch nacisti deportovali a vraždili Rómov, si, zdá sa, nevzali žiadne ponaučenie. Ponaučenie, kam až môže nenávisť dorásť a kam sme ako ľudstvo schopní klesnúť.

Po viac ako sedemdesiatich rokoch Európa čelí vojnovému konfliktu. Do verejnej mienky sa opäť vrátili pojmy ako fašista, nacizmus, genocída či banderovci. Ako to však s niekotrými pojmami naozaj je?

O vyjadrenie sme požiadali aj rešpektovaných historikov Jakuba Drábika a Tomáša Černáka.

Rusi? Nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti

Rusko ako fašistický štát

„Putinov režim je dnes svetovým centrom fašizmu,“ napísal americký historik Timothy Snyder v jednom zo svojich článkov ešte začiatkom apríla tohto roka. Pojem fašizmus je ale častokrát zamieňaný, alebo dokonca úplne zle vysvetľovaný.

„Fašista je človek, ktorý seba vníma ako príslušníka uvedomelej elity. Tá dokáže odvrátiť úpadok a krízu vo svojom národe, etniku alebo rase a priviesť ho k svetlejším zajtrajškom. To je podľa fašistov možné urobiť len tým, že sa národ, etnikum alebo rasa očistí od nepriateľov, ktorí tento úpadok spôsobili,“ vysvetľuje Drábik.

Drábik tiež uviedol, že označovanie celého národa Rusov ako fašistov je nezmysel. Rovnako ako aj v iných krajinách, vrátane Slovenska, aj v Rusku sa nachádza niekoľko prívržencov tejto ideológie. Nemôžeme však „škatuľkovať“ celý národ.

„Pre väčšinu ruskej strednej a staršej generácie nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti. V bývalom Sovietskom zväze bola nadávka „ty fašista“ asi jedna z najhorších, keďže národy Sovietskeho zväzu bojovali v druhej svetovej vojne proti nemeckému nacizmu, ktorý vyrástol práve z fašizmu,“ dodal Černák.

Propaganda na Ukrajine

Okrem označovania Rusov ako fašistov sa objavilú tiež tvrdenia o tom, že práve Ukrajinci majú byť nacistický národ. Súvisí to s ďalekou históriou, ku ktorej sa Rusko stavia ako obeť.

„Stačí si pozrieť históriu ukrajinského boja za nezávislosť, a pochopíte, prečo často padajú takéto nálepky,” vysvetľuje Černák, „organizácia ukrajinských nacionalistov, zjednodušene povedané ,Banderovci´ sú v Rusku synonymom pre masakre, genocídu a vraždenie.

Pravda je podľa Černáka trochu zložitejšia, ale faktom zostáva, že členovia Ukrajinskej povstaleckej armády bojujúci za nezávislosť Ukrajiny a proti boľševizmu sa dopustili dokázateľných masových zločinov na civilnom obyvateľstve viacerých národností.

Je teda otázne, či išlo o útok alebo obranu. Všeobecne však ide iba o ruskú propagandu.

Podľa niektorých správ môže práve 8. mája invázia na Ukrajine utíchnuť. Neexistujú však zrejme žiadne vyjadrenia ani podložené fakty, ktoré by tieto informácie potvrdzovali. Aj keď prepojenie medzi 2. svetovou vojnou a vojnou na Ukrajine je minimálne, ľudia veria v lepšie časy.

Černák sa však vyjadril negatívne: „Určite nebude 9. mája tohto roka žiadna slávnostná ruská vojenská prehliadka v Kyjeve na námestí. Vyzerá to tak, že táto vojna bude trvať a naťahovať sa
ešte dlho.“

Na dejepise sme sa o nej učili všetci ako o najväčšom a najstrašnejšom vojenskom konflikte vôbec, ktorý sa začal 1. septembra 1939 a mal na svedomí životy desiatky miliónov ľudí. Za 6 rokov jej trvania populácia prišla o mnohé. O domovy, ideály, mladosť, svojich blízkych. No čo je oveľa podstatnejšie, v tom nekonečnom kruhu bojov a krvi niektorí ľudia akosi stratili svoju ľudskosť a dušu. Viera však pretrvala.

A práve vďaka nádeji, že to peklo raz skončí a snahe hrdinov, sa nakoniec podarilo zosnovať jej koniec. Aspoň pre Európu sa vojna oficiálne skončila práve 8. mája 1945, kedy Nemecko podpísalo kapituláciu. Skutočne sa však vojna ukončila až kapituláciou Japonska, ktorej podpísanie urýchlilo zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, 2. septembra 1945.

A práve preto oslavujeme Deň víťazstva nad fašizmom. Nie je to len o sviatku, voľnom dni a tom, že si konečne oddýchneme po dňoch namáhavej práce. Pamätáme na našich padlých, ktorí obetovali svoje životy v nezmyselnom boji za zvrátenú ideológiu či za myšlienku, že to raz skončí a svitne na lepšie časy. Na ich odvahu a vytrvalosť, vnútornú silu a odhodlanie postaviť sa režimu, ktorý videl všade nepriateľa a napokon si z každého nepriateľa aj spravil.

Tohtoročný Deň víťazstva nad fašizmom

Po minulé roky organizovali mestá či obce v tento deň tradičné podujatia. V týchto pohnutých časoch to však nie je možné, a tak mnohé z nich vyzývali svojich občanov k solidarite a apelovali, aby išli vzdať hold obetiam vojny jednotlivo. Takýmto spôsobom sa ľuďom na svojich oficiálnych stránkach prihovorili napríklad obec Litmanová či mestá Trenčianske Teplice a Handlová. Samotní predstavitelia mesta si uctili padlých krátkym príhovorom a uložením kytíc na pamätníky.

https://www.instagram.com/p/B_8HwpznHKu/?utm_source=ig_web_copy_link

Najvyšší slovenskí ústavní predstavitelia sa práve 8. mája stretli v Liptovskom Mikuláši na vojenskom cintoríne Háj Nicovô, aby si uctili pamiatku padlých vojakov. Okrem prezidentky Zuzany Čaputovej, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára a premiéra Igora Matoviča sa tichého kladenia vencov k pamätníku osloboditeľov zúčastnili aj podpredsedovia parlamentu Peter Pellegrini, Milan Laurenčík a Juraj Šeliga. Toto miesto sa malo stať dejiskom celoslovenských osláv 75. výročia Dňa víťazstva nad fašizmom. Kvôli mimoriadnym opatreniam v súvislosti s COVID-19 sa však celoštátne oslavy neuskutočnili. Pieta prebehla v komornej atmosfére. Na prísne strážené miesto prišlo len pár zvedavcov z radov verejnosti.

Na cintorín prišli vzdať úctu aj predstavitelia mesta, rektor Akadémie ozbrojených síl Jozef Puttera a zástupcovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Pietny akt pokračoval pri pamätníku Červenej armády v centre mesta. V podvečer Dňa víťazstva nad fašizmom si prišla delegácia politikov uctiť padlých na bratislavský Slavín. Prítomní boli aj viacerí poslanci NR SR.

Iný dátum – oslava rovnakého víťazstva

V Rusku sa zase víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne oslavuje každoročne 9. mája, konkrétne v podobe vojenskej prehliadky na Červenom námestí v Moskve. Vzhľadom na momentálnu situáciu ju však ruský prezident Vladimir Putin odložil, ako uviedol denník SME. Nácviky prehliadky však prebiehajú a nový termín bol navrhnutý na 24. júna. V ten deň bude totiž rovnako 75. výročie, no tentokrát prvej povojnovej vojenskej prehliadky.

Ani v Trnave sa nezabúda

Na facebookovú stránku Trnavského samosprávneho kraja bol pridaný krátky komentár župana Trnavy Jozefa Viskupiča vo forme videa. Práve v Deň víťazstva nad fašizmom padli z jeho úst výrazy ako nárast xenofóbie, vytrácanie sa slušnosti, popieranie podielu nášho vtedy vojnového štátu na holokauste i výzva, aby sa na toto všetko nezabudlo.

Motív medailí i známok

Tento dátum považovala za dôležitý aj kremnická mincovňa, ktorá ešte pri príležitosti 70. výročia Dňa víťazstva nad fašizmom vytvorila limitovanú edíciu zlatých a strieborných medailí. Okrem nich boli v náklade 300-tisíc vytlačené poštové známky s touto tematikou Poštovní tiskárnou cenin Praha.

Inšpiruje knihy aj filmovú produkciu

Dnes už existujú desiatky filmov a kníh s tematikou 2. svetovej vojny, ktoré nám zabudnúť nedovolia. Rozhodne sa oplatí pozrieť napríklad Pianistu, Schindlerov zoznam, Chlapca v pásikavom pyžame, Život je krásny, Stalingrad, Lidice či Pád Tretej ríše.

V beletrii sa v ostatnom čase stali veľmi populárnymi príbehy s témou vyhladzovacích táborov a kníh s týmto námetom stále pribúda. Spomeniem napríklad Mengeleho dievča, ZlatovláSSka, Odsúdení prežiť, Orgovánové dievčatá alebo Príbeh pôrodníčky.

Veľmi zaujímavá a dobre hodnotená je aj kniha Krutý kontinent od Keitha Loweho, ktorá naopak popisuje, ako to vyzeralo v Európe po ukončení vojny. To sú naše tipy, ktorými si môžete pripomenúť históriu, a tak si aj uctiť nedávny sviatok padlých vojakov – Deň víťazstva nad fašizmom.

Zdroj: dnes24.sk, pravda.sk