Prečo Slovensko patrí medzi najzakonšpirovanejšie krajiny Európy?

Bárdy: Slovenský človek je veľmi zraniteľný voči dezinformáciám a propagandám. Rovnako inklinuje k autoritatívnym a autokratickým vodcom. Od roku 1993 vyhral len Vladimír Mečiar, Robert Fico a Igor Matovič. Čo ukazuje provodcovský syndróm slovenského občana.

Potrebujeme pána s bičom, ktorý nás šľahá po chrbte. Ak ho nevidíme u nás, potom ho hľadáme niekde v zahraničí. A keď ho nájdeme, zvyčajne je to niekto, kto sa v medzinárodnom ponímaní prezentuje práve tým, že sa snaží fungujúce demokratické štruktúry rozvrátiť dezinformáciami.

Kostolný: Neexistuje jedno vysvetlenie, alebo jeden základný argument. Nefunkčná verejnoprávna televízia a rozhlas sú súčasťou. To je niečo, čo nás odlišuje od okolitých krajín. Nedá sa hovoriť o Maďarsku a Poľsku, kde verejnoprávne médiá zneužila politika absolútne. Keď ľudia hovoria, že neveria médiám, sčasti to znamená, že nemôžu veriť práve verejnoprávnym médiám.

Úlohou médií je kontrolovať politikov a verejný priestor.

Druhý dôvod, ktorý je špecifický pre Slovensko, je miera zakonšpirovanosti a d******* politikov. Nie je úplne bežné, aby exoti a pandrláci, ktorí by v iných krajinách boli niekde na okraji, sú u nás premiérmi. Tí ľudia systematicky útočia na médiá, na zdravý rozum tejto krajiny a spochybňujú všetko, čo by im potom komplikovalo schopnosť vládnuť, vyhrávať voľby a podobne.

Mám pocit, že v posledných rokoch ataky a spochybňovanie novinárov zo strany politikov je čoraz častejšie a naberá na intenzite. Pociťujete aj vy nárast politických atakov v posledných rokoch?

Bárdy: Nepamätám si na obdobie, kedy by útoky neboli. V základnej výbave opozičného politika je predstava, že keď média kritizujú vládu, tak sú automaticky na ich strane. Nie sme tu preto, aby sme robili politickú kampaň pre ktorúkoľvek politickú stranu. Našou úlohou je kontrolovať politikov a verejný priestor. Nemám, možno okrem vlády Ivety Radičovej, nejakú ucelenú predstavu o tom, kedy média neboli pod tlakom politikov. Áno, v poslednej dobe to narastá. Ale narastá to primárne kvôli sociálnym sieťam, pretože ich algoritmus nie je milosrdný.

Politici dnes môžu povedať, že nepôjdu do televíznej diskusie práve preto, že publikum majú na sociálnych sieťach. Je toto problém do budúcnosti pre médiá, prípadne môže sa stať, že čoraz viac politikov bude na sociálnych sieťach a tým budú úplne ignorovať napríklad tradičné mienkotvorné média?

Kostolný: To sa už deje. V týchto voľbách to vyskúšal Robert Fico, ktorý odmietol ísť do Markízy. Zjavne sa dajú vyhrať voľby bez toho, aby Markíza plnila funkciu hlavného média v krajine. Na konci dňa to znamená, že politici sa budú ešte viac uzatvárať do svojich vlastných skupín.

Viete osloviť veľké množstvo ľudí aj priamo cez vlastné sociálne siete. Oslovujete však iba časť verejnosti. Politici sa tým vzdávajú možnosti hovoriť aj k ľuďom, ktorí nie sú ich fanúšikovia.

Ja som vnútorne pokojný, lebo robím v médiu, ktoré nikdy nebude najmasovejšie médium v krajine. Nemám ambíciu ľudí nútiť, aby čítali Denník N. Je doplnkom vo verejnej debate. Dokážeme prinášať témy, ktoré potom riešia všetci ostatní.

V posledných rokoch dezinformácie prebral politický mainstream. Kam to spoločnosť môže posunúť? Robia to, pretože tomu naozaj veria alebo ide o čistý politický kalkul na to, aby si nahrabali politické body a mali čo najviac voličov?

Bárdy: Asi kombinácia. Dezinformácie tu sú minimálne tak dlho ako informácie. Druhá svetová vojna tiež nezačala nejakým serióznym vyhlásením druhej svetovej vojny. Ale konšpiráciami o tom, že Poliaci napadli nemeckú posádku a Nemecko má logicky právo brániť sa.

Treba si povedať, že dezinformácie tu boli, sú a budú. Teraz, častejšie ako inokedy, sú témou verejnej debaty. Namiesto toho, aby sa argumentovalo faktami, argumentuje sa názorom. Môžeme viesť diskusiu, či tá stolička je pohodlná alebo nepohodlná. No nemali by sme sa baviť, či je plastová alebo drevená. Lebo to vidíme. Verejná diskusia, hlavne politická, sa z roviny faktografickej a faktickej presunula do emotívnej.

Na sociálnych sieťach sa stalo akousi novou normou radikalizovať vyjadrenia. Pretože len vtedy zostanete viditeľní. Politici sú ochotní hulvátskym spôsobom zanechať za sebou znetvorenú spoločnosť. Máme nízke percento dôverovať komukoľvek inému okrem seba samého. Bez dôvery človeka s človekom nemôžeme budovať spoločenstvá. Či už ako susedské spolunažívanie, nejaká väčšia komunita alebo štát. Tento problém nabúrava jednotu štátu a medzinárodných spoločenstiev.

Kostolný: Máme tendenciu utápať sa v žiali a smútku. V tom, aké to je zlé. V tejto krajine sa, popri tom všetkom zlom, odohrávajú aj nádejné veci. Vidíme to aj v politike. Vládu zostavili Fico, Danko a Pellegrini s veľmi tesnou väčšinou. Druhá časť politického spektra vzbudzuje nádej. Sú tam ľudia, ktorí rozmýšľajú a snažia sa nejakým spôsobom meniť veci a nerobiť ich tak, ako ich robia Fico alebo Danko.

Všeobecná nedôvera a skepsa prináša a generuje aj túžbu ľudí, ktorí to nechcú vzdať a chcú budovať spoločenstvá. A ja sa chcem na týchto ľudí pozerať. Som presvedčený, že po rokoch zmaru musí prísť obdobie, kedy bude pozitívne. Tak fungujú ľudia a na Slovensku to nemôže byť inak. Aj tu musia nakoniec zvíťaziť ľudia, ktorí budú chcieť niečo budovať a robiť niečo pozitívne.

Aktuality aj Denník N sú v investigatívne veľmi dobré médiá a mám pocit, že veľká časť spoločnosti na tieto zistenia vôbec nereflektuje. Prečo?

Bárdy: Veľa ľudí poriadne nerozumie čo je investigatíva. Pre mnohých je ťažko uchopiteľná hlavne tá, ktorá sa týka korupčných tém. Keď sa bavíme rádovo o miliónoch eur, pre drvivú väčšinu ľudí ide o nepredstaviteľné číslo. Viac si vedia predstaviť, keď napríklad sused zbúra druhému susedovi plot. Susedské spory sú jednoduchšie chápané ako veľké korupčné kauzy s veľmi komplikovanými schémami.

Keď Jano Kuciak u nás pracoval, nerozumel som mnohým veciam, ktoré písal. Išlo o naozaj veľmi prešpekulované procesy ako zakryť tresnú činnosť korupčnou. A keď tomu nerozumiem ja, ako to môžem čakať od iných ľudí? Nie som nahnevaný, smutný ani skeptický, keď sa ľudia odkláňajú od investigatívnej žurnalistiky. Skôr je to pre mňa motivácia hovoriť s autormi, aby písali zrozumiteľnejšie.

Roky sa budeme ako spoločnosť vyrovnávať s tým, v akej špine sa brodíme.

Kostolný: Môžeme sa rozprávať, koľko percent ľudí je vôbec ochotných konzumovať alebo prijímať náročnejšiu žurnalistiku a koľko percent ľudí chce len pozerať obrázky a ľahké texty. Čo sa nám deje je, že tých obrovských káuz bolo tak nehorázne veľa, až sa tie informácie nedali uniesť. V nejakom bode musí nastúpiť prirodzená obrana.

Vražda Jána Kuciaka to svojím spôsobom naštartovala. Nikto z nás nevedel dopredu odhadnúť ako pracovať s tým množstvom informácií, ktoré sa vyplavili na ľudí. Plus posledné tri roky vidíme obrovskú protiofenzívu a snahu spochybniť všetko. To, čo robí Robert Fico a jeho ľudia posledné tri roky, a to, čo im nakoniec stačilo na to, aby sa vrátili späť k moci bolo, že spochybnili všetko.

Kde je hranica uneseľnosti informácií inými? Ľudia nerozumejú. Určite sa to dá robiť lepšie, to je jasné. Ale základom je presýtenosť kauzami. Roky sa budeme ako spoločnosť vyrovnávať s tým, v akej špine sa brodíme. A my sa v nej brodíme ďalej. Omyl by bol myslieť si, že sa to vyčistilo. Teraz si to už nemyslí nikto, lebo sa vraciame späť.

Aby sme neboli len pri vonkajších faktoroch, ktoré ovplyvňujú dôveru ľudí v médiá, ako zlyhávajú samotné tradičné médiá a čo robia zle, že sú hodnoty dôvery také nízke?

Bárdy: V prvom rade robíme chyby. Nie práve faktické chyby a úplne odmietam, že by sme cielene klamali. Dokonca sa za ne ospravedlňujeme a snažíme sa na nich poučiť. Zároveň, možno sme boli odtrhnutí od reality. Asi je to aj veľkosťou redakcie. Dostali sme sa do nejakej bubliny tém, ktoré sme si mysleli, že sú dôležité a zabudli sme sa venovať tým, ktoré sú naozaj dôležité.

Ukázalo sa to nielen v prípade médií, ale aj v prípade politikov. V predvolebnej kampani rezonovali témy, ktoré naozaj neboli až tak dôležité. Napríklad medveď hnedý alebo plagát bratislavského mestského divadla.  

Možno sme tiež netrafili úplne náladu spoločnosti. Na druhej strane, vždy sa snažím hľadať balans čomu by sme sa mali venovať. Či sa pýtať ľudí, alebo by sme mali sami nastoľovať témy. Odpoveď je niekde uprostred. V čom však v Aktualitách robíme zásadnú chybu by som skôr potreboval počuť od ľudí, ktorí Aktuality sledujú. Som príliš vnútri na to, aby som ju vedel nájsť. Lebo keby som ju poznal, tak sa ju snažím odstrániť.

O Denníku N a o SMEčku sa veľmi často hovorí, že to sú médiá bratislavskej kaviarne. Tiež ste spomínali, že častokrát riešia nejaké témy, ktoré nerieši Slovák v bežnej domácnosti. Ako sa s tým dá bojovať, a teda, uvedomujú si média uzavretosť vo svojich vlastných bublinách?

Kostolný: Je to úplne pochopiteľné a logické. Veľká politika sa odohráva v Bratislave, veľké veci sa dejú v Bratislave a médiá to pokrývajú. To vytvára dojem, že sa venujú iba Bratislave. Máme redakciu, kde je väčšina ľudí v hlavnom meste. Slovensko je malá krajina na to, aby ste museli mať sieť regionálnych štábov po celej krajine. Viete urobiť rozumný dvojdňový výjazd aj na najvýchodnejší cíp krajiny a o dva dni sa vrátiť späť.

Máme profesné, etické a vnútroredakčné regulácie. Snažíme sa pristupovať s pokorou k faktom a nepúšťať von neoverené veci. Ak máte na jednej strane médiá, ktoré sa pokúšajú precíznou, pomalou, zodpovednou prácou overovať, a na druhej strane máte človeka, ktorý vypúšťa každý deň nejaké nové klamstvo, tak logicky zaplaví priestor ten druhý, ktorý nemá žiadne brzdy.

Jasné, že máme milión chýb. Nie sme dokonalí, lebo je nás obmedzený počet. Nemáme nekonečné zdroje a nekonečné kapacity. Nevieme reagovať vždy dobre a primerane. To je jednoducho niečo, čomu sa môžeme priblížiť.

Bárdy: Keď Robert Fico prehral prezidentské voľby v roku 2014 proti Andrejovi Kiskovi, obvinil vtedy predsedníctvo Smeru, že nekonali v jeho prospech. Poveril vtedy Pavla Pašku, vtedajšieho predsedu parlamentu, aby pripravil novú programovú konferenciu Smeru. Boris Zala, ako zakladajúci člen Smeru, ho označil až za fašisticko-musolinistický. Jeho základom bolo vyhradenie sa Smeru voči Bratislave.

Bratislava vraj nerozumie Slovensku. Sú to ľudia odtrhnutí od reality. Iba zdravý, sedliacky rozum z regiónov je ten, ktorý dokáže zachrániť Slovensko. A Smer bude zastupovať hlas ľudu, hlas dobrého človeka z regiónu.

Neskôr sa to zmenilo, ale tendencie vytvárajúce akúsi medzeru. Medzi regiónmi a Bratislavou tu zostali, a sú naďalej živené. A nielen ním. Igor Matovič si takisto žije svoju populistickú hru o elitách odtrhnutých od reality a o tom, že obyčajný človek je nositeľom toho správneho. Vraciam sa k tomu, čo povedal Matúš, že spochybnením všetkého sa snažia sami seba odviniť a ukazovať sa v lepšom svetle.

Okrem názorových bublín tu máme ešte jednu zaujímavú vec. Vnímate politický aktivizmus v médiách ako prítomnú vec?

Kostolný: Myslím si, že médiá by mali mať schopnosť prinášať témy a ovplyvňovať verejnú diskusiu. Nesúhlasím, keď ľudia, špeciálne politici, hovoria, že médiá majú len zaznamenávať to, čo sa deje okolo nás. Médiá nie sú len kronikári doby. Úlohou médií nie je iba bez farby, chute a zápachu zapisovať to, čo sa kde škrtlo. V tom prípade nechcem byť novinár. Úlohou médií je aj vzdelávať, zabávať, provokovať, otvárať a posúvať debatu smerom dopredu, zlepšovať spoločnosť okolo nás.

Hovoria nám, že sme stranícky denník PS. Po prvé, skúsme nejaké konkrétne fakty. Po druhé, robím v novinách 29 rokov, už to bude v budúci rok 30 a šéfredaktorom som 17 rokov. Za ten čas nás obviňovali, že sme noviny KDH. Potom sme boli noviny SDKÚ. V čase, keď bol Dzurinda premiérom nás volali Modré noviny. V tom istom čase nás Dzurinda neznášal a hovoril, že pomáhame KDH. A tak je to stále a dookola a znova.

Nie je žiadna strana, pre ktorú by som ja alebo moji kolegovia niečo robili. Jasné, že mám osobné názory. Predstava, že novinár je sklenená figúrka, ktorá nemá city a emócie, že ho nič nebolí alebo nič neteší je nezmysel. Novinári sú ľudia ako všetci ostatní. Predstava, že sú chladní a iba zaznamenávajú, čo sa kde povedalo je urážka. Tak by si novinárov predstavovali politici.

Politici by chceli, aby novinári písali len to, čo im nadiktujú. Ak robíte niečo, čo ich kontroluje a spochybňuje ich tlačové správy, a ak ste schopní priniesť fakty a argumenty, nielen kričať, tak sú z toho nervózni. Pretože zrazu ich divadlo, ktoré vyrábajú, je nabúrané. Preto na nás útočia.

Hlásim sa k tomu, že sme aktivisti. Ja na tom nevidím nič zlé. Aktivisti v zmysle, že mám záujem, aby sa debatovalo, aby sme boli súčasťou, a aby sme otvárali témy vo verejnej debate. Žiadna strana ma k tomu nevedie.

Som tak slobodný, ako si neviete predstaviť, že som slobodný. Ani ja som si to nevedel predstaviť. Je to fantastické, pretože žiadna firma, žiadna politická strana, žiadny veľký inzerent, nikto mi nediktuje čo mám robiť. Nás z veľkej časti platia naši predplatitelia, naši čitatelia, a oni nám dávajú slobodu a nezávislosť robiť to tak, ako si myslíme, že to máme robiť. Robíme chyby? Určite. Každý deň. Veľké, malé, niektoré, ktoré ma trápia a mrzia. Určite však nie sme manipulátori, ktorí by zámerne šírili klamstvá a robili by aktivistické hry.

Vždy sa na začiatku akademického roka mojich študentov pýtam, koľkí z nich si platia nejaké mienkotvorné noviny alebo médium. Vždy ma dosť šokuje, že ide o výraznú menšinu. Čo sa dá robiť, aby takýchto ľudí bolo viac?

Bárdy: Zastupujeme dva úplne odlišné biznis modely. My takmer nič nezamykáme. Prešli sme na systém, ktorý má britský The Guardian. Nezamykať obsah, ale povedať ľuďom, že vďaka tomu, že nám prispievajú mesačne, tak je náš obsah otvorený aj pre ľudí, ktorí by za obsah neplatili. Či už z dôvodu, že platiť nechcú, alebo pretože na to nemajú. A pokiaľ médiá nebudú mať svoju dôveryhodnosť, tak ľudia platiť nebudú.

Ešte jeden doplnok. Pán Bárdy, neviem či Aktuality nie sú jediné také výrazné online-ové médium, ktoré nemá predplatné.

Bárdy: Aj ďalší ako aj Pravda a Nový čas nemajú predplatné. Nechcel by som bulvár dávať nabok. Sú to veľké médiá. Spomínali sme tu na pol vety vraždu Jána Kuciaka. V Česku sa najviac venoval vražde Jána a Martiny práve bulvár, Blesk a AHA. To boli médiá, ktoré mali najpresnejšie informácie. Napríklad televízia Joj robí bulvárnejšie spravodajstvo. Vďaka tomu zasahujú určitú skupinu ľudí a vedia do policajných správ dostať aj veci, ktoré sa týkajú policajnej prevencie. Čo je užitočné. Inde by to tí ľudia možno prehliadli.

Nový čas je dlhodobo najpredávanejší bulvárny denník na Slovensku a asi mesiac dozadu ho kúpila finančná skupina Penta cez svoj News and Media Holding. Do akej miery je kúpa Nového času pre nezávislosť žurnalistiky na Slovensku problematická? Vytvára si Penta monopol?

Bárdy: Väčším ohrozením by to bolo, keby ho kúpili pred desiatimi rokmi. Ukazuje sa, že Penta nevie podnikať vo vydavateľskom biznise. Na čo siahli, to pokazili. Čo malo nejaké čísla, má ich menšie. Kde bola nejaká dôveryhodnosť, je nižšia. To je ako pesnička od Pražského výběru, kde sa spieva: „kde jednou šlap tam více tráva nerostla“. Otázka je, či to robia zle, pretože to nevedia robiť dobre, alebo či to úmyselne kazia.

Generácie čitateľov printových denníkov sa menia. Nie sú v mnohých prípadoch rastúce. Nevieme, čo chce Penta urobiť. Či nechá napríklad Nový čas ako print a bude tlačiť na to, aby sa predávala printová verzia. Či Plus ostane printová alebo len online. Nemyslím si, že si News and Media Holding vytvára monopolné postavenie na Slovensku. Skôr ničí prirodzený vydavateľský enviroment, ktorý tu v minulosti bol.

Kostolný: Nový čas doteraz robil relatívne dobrú bulvárnu žurnalistiku. Spôsob, ako dodnes pracoval bol určite profesionálnejší ako to, čo robila Pluska. Je pravdepodobné, že úroveň Nového času pôjde dole. Nie je to najväčšia udalosť roka, už dávno nemá tú silu, ktorú mal predtým.

V skutočnosti môžete byť spokojní, lebo zažívate najdramatickejšie chvíle médií. Nikdy predtým sa zmeny v médiách nediali tak rýchlo, razantne a opakovane. A je pravdepodobné, že to tak bude aj v najbližších piatich až desiatich rokoch. To, čo sa dnes zdá, že je funkčný model, už o rok alebo dva nemusí byť. To, čo sa zdá, že prežije, nemusí prežiť.

Verím, že predplatné je cesta do budúcnosti. Všetky médiá, ktoré mali zabehané spôsoby ako prežiť, čiže predávať papierové výtlačky, inzerciu, dostávať za to relatívne veľa peňazí a potom ich používať na fungovanie redakcie, to viac-menej končí. Predplatné sa zdá ako udržateľná možnosť. Budujeme si priamy vzťah s čitateľmi, čo je podľa mňa oveľa lepšie a zdravšie ako povrchný klikací vzťah.

Čo si myslíte o regulácii konšpiračných médií a ako veľmi ich treba regulovať, aby nešlo o úplnú cenzúru?

Kostolný: Predstava, že ich nemusíme regulovať, ktorá tu bola posledných x rokov, je podľa mňa mylná a vedie nás do záhuby. Nejde o cenzúru. Vo verejnom priestore poletujú akékoľvek nezodpovedné klamstvá, útoky a odpornosti bez potrestania. To nemôže ďalej pokračovať. Na začiatok si musíme povedať, že umlčať ľudí, ktorí šíria klamstvá, nenávisť a agresivitu, nie je cenzúra.

Klamstvá nám vŕtajú dieru do lode. Ak to nebudeme riešiť, tak sa potopíme.

Keď vedľa vás v krčme sedí niekto, kto rozpráva absolútne blbosti, poviete mu, že má prestať. Prestanete sa s ním stretávať. Odídete alebo nejakým spôsobom budete argumentovať, že to tak nemôže byť. Ak to nechávame vo verejnom priestore bez akejkoľvek kontroly a bez akejkoľvek reakcie, ako spoločnosť prejavujeme slabosť. Lebo tieto klamstvá nám vŕtajú dieru do lode. Ak to nebudeme riešiť, tak sa potopíme.

Bárdy: Doplním. Malo by to mať nejaké úplne jasné pravidlá, aby nedochádzalo k zneužívaniu druhou stranou. Že si oni povedia, že konšpiračné médium sú Aktuality alebo N-ko a zavrú nás alebo vypnú.

Ak by médiá v istej miere začali ignorovať výroky politikov a začali sa venovať iným témam, nezobrali by politikom zbrane z ruky?

Bárdy: Ukázalo sa, že ignorovanie politikov neprináša želané ovocie. V čase sociálnych sietí mi príde ako úplná hlúposť ignorovať politikov. Ďalej, naša úloha je reflektovať politicko-spoločenské dianie. Reagovať naň a posúvať verejnú diskusiu, kultivovať ju alebo rozširovať. Ignorovaním ľudí a politikov to nie je zlučiteľné.

Kostolný: Tento argument sa opakuje často. Niektorí hovoria, že tým, že chodíme na ich tlačovky a že o nich píšeme, tak im pomáhame. A je to úplne základný rozpor. Ja ako občan mám plné zuby výrokov niektorých politikov. Naozaj ma nebavia a ignorujem ich. Ja ako novinár si to nemôžem dovoliť. Ľudí, špeciálne ak sú v exekutívnych pozíciách, ak sú zvolení, riešia verejné statky, verejné peniaze, rozhodujú o našej budúcnosti, o školách a nemocniciach, nemôžeme ignorovať. Ignorovaním nič nedosiahneme.

Neznamená to, že máme dávať amplión pred ich ústa a každú blbosť, ktorú povedia, hneď šíriť.

Ale napríklad s fašistami sa podľa mňa nemá rozprávať. Myslím si, že sa s nimi nemáme rozprávať v médiách. A to neznamená, že ich máme ignorovať. Máme písať o fašistoch. Ale nemyslím si, že sa ich máme pýtať na to, čo si myslia o daniach alebo čo si myslia o školstve a podobne. Fašisti sú ľudia, ktorí chcú zničiť demokratický systém, v ktorom žijeme. Máme ich konfrontovať s tým, ako kradnú, ako sú neschopní, akí sú zlí a nebezpeční. Ale neznamená to, že máme dávať amplión pred ich ústa a každú blbosť, ktorú povedia, hneď šíriť.

Bárdy: A toto by malo platiť pri všetkých politikoch. Nemali by sme byť len prietokový ohrievač akéhokoľvek politika, ktorý niečo povie a my to proste dáme našim čitateľom, divákom a poslucháčom. Takže malo by to vždy prejsť nejakou konfrontáciu. 

Podľa výsledkov prieskumu denníka SME za rok 2020, počúva podcasty najviac poslucháčov medzi mladými ľuďmi do 35 rokov. Denník SME za mesiac september 2021 zaznamenal takmer 2 milióny prehratí.

Témy, ktoré polarizujú spoločnosť sú medzi nimi na dennom poriadku. Rôznorodé názory nás bezprostredne obklopujú a stretávame sa s nimi v škole, práci, na ulici či v obchode. Je však vôbec možné so zaužívanými predsudkami bojovať?

1. Odsúdení na neúspech

Podcast bol vytvorený denníkom SME v spolupráci s organizáciou Človek v ohrození. Vykresľuje reálnu podobu života Rómov na Slovensku, ktorá sa počúva veľmi neľahko. Sprevádzajúcou moderátorkou je Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá vás vtiahne do života Rómov na Slovensku. Tak ako my, aj Hanzelová sa vo svojej novinárskej profesii stretla s nesmiernym počtom negatívne podfarbených názorov na Rómov.

Každá epizóda sa zaoberá konkrétnym problémom, ktorému Rómovia čelia. Hanzelová rozoberá bývanie, školstvo, štátny prístup k rómskym deťom, generačnú chudobu a tiež aj izoláciu Rómov od majority.

2. Sabo Sebou

Podcast rádia Expres moderuje Michal Sabo, ktorý je známy aj vďaka enviromentálnemu aktivizmu. V obsahu vieme nájsť široký prehľad názorov ohľadom rôznych spoločensky aktuálnych tém, ktoré poslucháča prinútia zamyslieť sa nad konvenčným fungovaním sveta.

Sabo upriamuje svoju pozornosť okrem klimatickej zmeny aj na široké spoločenské témy, pričom prizvaní hostia aktívne odpovedajú na otázky a diskutujú.  Témy, ktoré Sabo otvára sú načasované podľa aktuálnosti. Venuje sa tiež dlhodobo tabuizovaným témam, napríklad depresii či LGBTQ+ komunitue.

3. V ženskom rode

Vychádza pravidelne od roku 2019 pod hlavičkou Denníka N. Sprevádzajúcou moderátorkou je Katarína Strýčková. Hlavnou myšlienkou vzniku tohto projektu bolo posilniť hlas žien v slovenskej spoločnosti. Nahrávky vznikli vo forme rozhovorov s inšpiratívnymi ženami.

Obsah sa zoberá aktuálnymi spoločenskými témami, napríklad diskrimináciou žien v rodine a kariére či generačne odovzdávanými rodovými stereotypmi. Fanúšikovia majú možnosť nájsť v policiach kníhkupectiev dokonca aj rovnomennú knižnú publikáciu. Môžu sa tak začítať do podnetných diskusií s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, Magdou Vášaryovou, Ivetou Radičovou a mnohými ďalšími.

4. Ľudskosť

Nasledujúce dielo je opäť výtvorom denníka SME, moderuje ho redaktorka Barbora Mareková pričom nové epizódy vychádzajú pravidelne každy štvrtok. Jeho hlavnou témou je duševné zdravie a vonkajšie vplyvy, ktoré ho formujú.

Podcasty sa vedú formou dialógov a životných príbehov ľudí, ktorí sa stretli s neľahkými životnými situáciami. Svoje príbehy zdieľajú aj známe tváre, napríklad moderátor Viktor Vincze, novinár Adam Valček alebo aj bývalý župan Pavol Frešo. Poslucháči majú možnosť započúvať sa do nevšedného, no zároveň hĺbavého pohľadu do ľudskej duše.

5. Nevyhorení

Nasledujúci podcast zastrešuje známy biznis magazín Forbes. Moderuje ho redaktorka Zuzana Matuščáková a nové epizódy vychádzajú každý druhý utorok.

Podcast Nevyhorení vás prevedie témami ohľadom duševného zdravia, blahobytu a pohody. Čo ho robí odlišným? Svoju jedinečnosť dokazuje v diskutovaných témach, ktoré sa zaoberajú pracovným prostredím.

Prečo je pocit duševného blahobytu tak dôležitý? Vplýva toxická pozitivita na ľudskú psychiku? Aký je vplyv digitálnej doby na psychické zdravie? Pokiaľ chcete poznať odpovede na tieto ale aj ďalšie otázky, tak viete kde máte hľadať.

6. Rozhovory ZKH

Ďalší atraktívny podcast z dielne denníka SME, ktorý opäť moderuje redaktorka Zuzana Kovačič Hanzelová. Prebieha formou diskusnej relácie, do ktorej sú pravidelne pozývaní zaujímaví hostia.

Rozhovory ZKH sa zameriavajú na slovenské politické a tiež spoločenské témy. Radí sa k jedným z najúspešnejších formátov denníka SME. O úspechu svedčia aj mesačné čísla, ktoré pukazujú na viac ako 200-tisíc vypočutí. Pravidelne vychádzajú aj vo forme videorozhovorov, ktoré sú dostupné na platforme Youtube.

7. Disinfo report

Aktuality.sk v spojení s projektom infosecurity.sk vytvorili prostredie, v ktorom sa pravidelne venujú dezinformáciám, hoaxom a propagande.

V čom tento koncept môže zmeniť zaužívané názory? Podľahnúť ľahko šíreným neovereným informáciam je veľmi jednoduché. Podcast je jediný svojho druhu na Slovensku a poslucháčov ľudsky oboznamuje s nástrahami online priestoru.

Medzi témami sa neobjavuje len slovenská dezinformačná scéna. Spomínajú tiež aj problémy, ktorým čelia vlády v zahraničí. Ako príklad môžeme spomenúť vplyv propagandy v Číne alebo Rusku.

Zima bez tradičných vianočných trhov

Mesto nebude v tomto roku organizovať tradičné trhy s názvom Advent v Trnave. Dôvodom je zhoršujúca sa epidemiologická situácia súvisiaca s ochorením COVID-19 a aktuálne preventívne opatrenia.

„Za normálnych okolností by už v tomto čase mali bežať prípravy a komunikácia s predajcami pre podujatie Advent v Trnave naplno. Počet infikovaných však stúpal a do 15. novembra bol na území Slovenska vyhlásený núdzový stav. Žiaľ, je nepravdepodobné, že bude možné usporiadať toto podujatie pre veľké množstvo návštevníkov,“ informovala hovorkyňa mesta Veronika Majtánová.

Viceprimátor Trnavy, Tibor Pekarčík, doplnil, že vedenie má snahu Trnavčanom spríjemniť predvianočný čas iným spôsobom, ktorý bude z epidemiologického hľadiska bezpečný.

Zelený kríček sa má konečne dočkať kompletnej obnovy

Trnavčania by sa budúci rok mali konečne dočkať sľubovanej kompletnej rekonštrukcie Zeleného kríčka. V návrhu rozpočtu na rok 2021 mesto vyčlenilo investíciu 1,4 milióna eur. Mestské zastupiteľstvo by rozpočet malo schváliť na začiatku novembra.

Naplánovaná je výmena konštrukcií oboch vozoviek Zeleného kríčka. Robiť sa budú nové chodníky a cyklochodníky, vrátane lávky cez Trnávku. Na pešom ťahu v priestore pred Kopplovou vilou sa vytvorí priestor s fontánou a sedením.

Existujúce predajné stánky sa nahradia centrálnym objektom, v ktorom sa budú nachádzať verejné toalety a priestor s komerčnou funkciou. Súčasťou stavby je aj návrh nového verejného osvetlenia, prípravy pre kamerový systém či sadové úpravy vrátane závlahového systému.

Primátor Trnavy Peter Bročka avizoval obnovu tejto lokality ešte v novembri 2016, kedy zverejnil aj vizualizácie jej budúceho vzhľadu.

Otvorené vonkajšie terasy gastropodnikov aj v zime

Medzi novinky, ktoré Trnava má, patrí aj fakt, že umožní prevádzku exteriérových terás reštaurácií, kaviarní a podobných podnikov aj v zimných mesiacoch.

Za prenájom mestských pozemkov na tieto účely zaplatia prevádzkovatelia len 1 euro za celú zimu. Obvykle odvádzajú mestu nájomné vo výške 20 centov za meter štvorcový na deň. Osobitnú dobu nájmu od 16. novembra 2020 do 28. februára 2021 pre nich schválilo mestské zastupiteľstvo.

V tomto roku sa prvé sezónne terasy v centre Trnavy objavili už začiatkom marca. Po 16. marci ich podnikatelia v dôsledku opatrení počas prvej vlny pandémie ochorenia COVID-19 zrušili. Po uvoľnení opatrení sa terasy pred prevádzky opäť vrátili a počas leta mnohým podnikom pomáhali prežiť náročné obdobie.

Úspešná Trnava počas Európskeho týždňa mobility 2020

Európsky týždeň mobility je iniciatíva zameraná na udržateľnú mobilitu v mestách, ktorú každoročne na medzinárodnej úrovni organizuje Európska komisia.

Trnava za svoju tohtoročnú kampaň získala hneď dve ocenenia – prvé miesto v kategórii Originálna aktivita a druhé miesto v kategórii Efektívne trvalé opatrenia. Do národnej kampane ETM 2020 sa v tomto roku zapojilo 55 samospráv. Udeľovanie ocenení sa konalo online prostredníctvom videokonferencie v pondelok 19. októbra.

Originálnou aktivitou ocenenou prvým miestom bolo zapečatenie automobilu na nádvorí radnice. Pečať tvorila viac než dvojmetrová koláž kresieb detí z Centra pre deti a rodiny.

Druhé miesto získal projekt Trnavská rodina na kolesách, ktorý mal túto jeseň odštartovať svoju skúšobnú prevádzku systému výpožičiek pre verejnosť. Hoci koronakríza tieto plány zmenila, veríme, že na budúci rok sa kolesá cargobicyklov roztočia naplno.

„Úspech našej kampane nás veľmi teší. Centrálnu tému Čistejšia doprava pre všetkých sme doplnili o heslo dve sú viac ako štyri. S týmto motívom sme sa pohrávali vo viacerých aktivitách. Hlavnou myšlienkou bolo, že využitie našich vlastných nôh, bicyklov či kolobežiek je dobré pre nás i naše okolie. Navyše má neporovnateľne menší dopad na životné prostredie, pretože nezanecháva takú vysokú uhlíkovú stopu ako cesta autom,“ hovorí Petra Vráblová, koordinátorka ETM za Mesto Trnava.

Čoraz viac mladých ľudí sa zaujíma o dianie vo svete, ale aj doma. Spoločnosť Ringier Axel Springer sa rozhodla umožniť vybraným študentom nahliadnuť za oponu žurnalistiky s projektom Digital Media Campus (DMC). Jeho ponuka je naozaj široká – od práce v konkrétnych redakciách až po zaujímavé workshopy.

Ako sa študent prihlási do Digital Media Campusu?

Študent má možnosť poslať prihlášku na ich oficiálnej webovej stránke. Prihláška musí obsahovať životopis a motivačný list, na základe ktorých si vyberú užšiu skupinu ľudí. Výberové konanie pokračuje osobným pohovorom s koordinátorkou projektu Dáriou Chriašteľovou. Na tomto stretnutí sa uchádzač dozvie, do akých pozícií potrebujú ľudí v rámci DMC.

Program pre vybraných študentov

Samotný program Digital Media Campusu je rovnaký pre všetkých študentov. Podľa preferencií uchádzajúceho študenta a na základe dostupnosti pozície si môže zvoliť redakciu, v ktorej chce pracovať. „U mňa osobne to bol napríklad technologický portál zive.sk, u mojich kolegýň lifestylový magazín diva.sk. Cieľom bolo vytvoriť projekt, ktorý nebol len jednorazový, ale na ktorom sa dá ďalej stavať a pokračovať v ňom,” priblížil svoje skúsenosti študent Michal, ktorý sa do projektu zapojil.

Prednášky prebiehajú samostatne a nemajú takmer žiadny vplyv na prácu v konkrétnej redakcii. Študenti musia pre absolvovanie programu vytvoriť kreatívny projekt – facebookovú stránku, podcast alebo sériu článkov. Skrátka niečo pre web, do ktorého sú zaradení. „Je to spôsob, ako účastníkov Campusu iniciovať ku vlastnej tvorbe,” dodáva Michal.

Náučné prednášky a zaujímavé výlety

Existujú dva typy prednášok – diskusné s výkladom a diskusné s praktickými úlohami. Diskusie prebiehajú s mnohými známymi osobnosťami, ako sú napríklad Michal Hvorecký, Patrik Herman, Peter Bárdy a ďalší. Ich úlohou je čo najviac priblížiť zákulisie médií, vysvetliť, ako pracovať s video výstupom v pozícii moderátora, priblížiť, ako fungujú médiá v online prostredí, ale aj ako správne písať a editovať články.

Týmito zaujímavými a prínosnými prednáškami sa to však nekončí. Študenti majú príležitosť navštíviť napríklad Štrasburg, centrálu OSN vo Viedni alebo europarlament v Bruseli. Tento rok mali študenti možnosť stretnúť sa s našimi europoslancami a po prednáškach s nimi spravili aj rozhovory, ktoré boli uverejnené na ich facebookovej stránke.

Prečo sa prihlásiť?

Pokiaľ sa študent chce stať novinárom a zaujíma ho žurnalistika, je to perfektná príležitosť získať aspoň praktické skúsenosti. Ak to bude brať vážne, popracuje na svojich zručnostiach a ukáže, že je dobrý, je dosť veľká šanca, že ho v niektorej z redakcií môžu zamestnať.

Využíval pri tom najmä informácie z množstva súdnych spisov týkajúcich sa tých najbrutálnejších zločinov v dejinách samostatného Slovenska. Reportér Aktuality.sk a autor knihy Slovenská mafia: Príbehy písané krvou nás v prvej časti rozhovoru zasväcuje do tajov fungovania slovenskej mafie v období 90. rokov minulého storočia.

Aká bola vaša prvá skúsenosť s prácou v médiách?

Na vysokej škole som napísal článok, ktorý mi publikovali v Národnej obrode. Už si ale celkom nespomínam, o čom bol. No a jeden človek z Národnej obrody poznal niekoho v Slovenskej televízii, tak ma zobral do produkcie spravodajstva. Potom ma už veľmi rýchlo chceli za redaktora. Práve vtedy sa ale rozbiehali Raňajky STV, tak som odišiel tam. Až potom, keď sa spravodajstvo „stavalo na nohy“ po mečiarovskej ére, som nastúpil do redakcie.

Kedy to bolo?

Do redakcie spravodajstva som nastúpil na jeseň 1998. Keď prestali fungovať Raňajky STV, robil som občiansku publicistiku, susedské problémy. Niečo také, ako je dnes Občan za dverami, vtedy sa to volalo Zoči-voči. Zaoberali sme sa problémami bežných ľudí, spotrebiteľskými problémami a podobne.

Vtedy sa z vás stal investigatívny novinár?

Ja osobne sa nepovažujem za investigatívneho novinára. V spravodajstve STV sa po nejakom čase (alebo aj hneď) začne človek špecializovať na konkrétnu oblasť. Ja som robil predovšetkým krimi. Starším, skúsenejším redaktorom sa príliš nechcelo „rýpať sa“ v zločinoch. Nepovažovali to za „top žurnalistiku“. Bolo to obdobie konca 90. rokov, keď vrcholila vojna podsvetia a stávali sa všelijaké streľby, výbuchy. Práve tieto prípady som začal pokrývať. Neskôr mi k tomu ešte pribudla aj armáda a obrana.

Takže ste sa k týmto témam dostali skôr nasilu, alebo vás bavili vždy?

Bavilo ma to. Všetky tie udalosti spolu istým spôsobom súviseli. Aj keď my sme vtedy o tom mali veľmi málo informácií, väčšinou sa o tom len šepkalo. Platilo nepísané pravidlo, že novinári začali o zločincoch písať až v okamihu, keď ich pri niečom pristihli a policajti ich zobrali, prípadne keď ich zabili. Bola to éra, v ktorej vnútorné štruktúry organizovaných skupín zostávali pre verejnosť ešte trochu tajomné.

https://www.instagram.com/p/B40Do_FHkTp/

Kto teda vedel, ako organizované skupiny fungujú?

„Zasvätení“ ľudia, ktorí s organizovaným zločinom prichádzali do styku. No a, samozrejme, aj policajti, ale tí o tom takmer nikdy nič nepovedali. Vždy zaznelo len to, že je to skutok, ktorý súvisí s vyrovnávaním si účtov v podsvetí. Bolo zaujímavé zisťovať, aké majú štruktúry. V tých dobách to už v podsvetí veľmi vrelo. Ja som zastihol v podstate len záver mafiánskej vojny.

Prečo s tým policajti nič nerobili?

Nedá sa celkom povedať, že by s tým nič nerobili. Na začiatku 90. rokov fungovali násilné zločinecké skupiny na štýl talianskych, amerických alebo juhoamerických mafií, kde existuje hierarchia a kde je násilnosť prostriedkom na dosiahnutie zisku. Tam sa nedá hovoriť o tej „súčasnej“ ekonomickej mafii, ktorá má dosah napríklad aj na štátne peniaze. Po roku 1989 sa polícia tak trochu hľadala.

V akom zmysle?

Vôbec nebola pripravená na to, že sem príde taký silný prvok organizovanosti a že sa tu rozprúdi takáto brutalita. Napriek tomu mali gangy medzi sebou ľudí, ktorí videli obrovské peniaze, ktoré sa sem dostali aj cez malú privatizáciu, cez rozbeh podnikania, naivitu niektorých podnikateľov, ktorí boli ochotní dávať na faktúry obrovské peniaze, ktoré nikdy nedostali preplatené.

Jednoducho videli, že sa tu točí veľmi veľa peňazí, pričom mali skúsenosť z konca socializmu, ako sa ľudia nechávali okrádať pri vekslovaní. Niekoľko ľudí sa aj vrátilo z emigrácie zo západu, kam odišli nie ako politickí migranti, ale preto, aby sa tam mohli venovať „kšeftárčeniu“. Policajti na to neboli vôbec pripravení. A potom prišlo veľké zemetrasenie v polícii.

Boli mafiáni schopní zájsť až tak ďaleko, že by si dovolili zlikvidovať aj nejakých vysokopostavených členov policajného zboru?

Mnoho ľudí, ktorí mali minulosť v ŠtB alebo boli inak sprofanovaní z minulého režimu, zo zboru odišlo, mnohí sa pridali na stranu organizovaného zločinu alebo dokonca začali budovať gangy. Takže presne vedeli, akými metódami proti nim polícia pracuje. Každá organizovaná skupina mala svojich policajtov-informátorov zvnútra, ktorí im vynášali informácie, na koho sa chystá akcia, koho sledujú, koho chcú zadržať. Za toto svojim policajným kontaktom zvnútra aj platili.

Je veľmi pravdepodobné, že tieto skupiny mali svojich ľudí aj v radoch prokuratúry a na súdoch, ale nikdy sa to oficiálne nepreukázalo, takže málokedy končili vo väzbe. Mali tak veľa peňazí, že si vedeli zaplatiť aj veľmi fundovaných advokátov. Svedkovia proti nim nechceli vypovedať, pretože ich zastrašovali, bili ich alebo niekoho z ich rodiny, vypaľovali prevádzky. Zrodilo sa to s prechodom zo socializmu, kedy tí ľudia skúšali, čo si môžu dovoliť.

Svedkovia proti nim nechceli vypovedať, pretože ich zastrašovali, bili ich alebo niekoho z ich rodiny, vypaľovali prevádzky.

Dá sa teda povedať, že využili nepripravenosť systému po zmene zo socializmu na demokraciu?

To bola jedna línia. Mali medzi sebou ľudí, ktorí vedeli „točiť“ peniaze, mali skúsenosti s vekslovaním, zháňali zo zahraničia tovar, ktorý bol v Československu a ďalších socialistických krajinách nedostatkový, aby ho neskôr „šmelili“. Využívali svoje kontakty v zahraničí. No a zo „šmelenia“ napríklad elektroniky sa ľahko prejde na pašovanie drog, čo je obrovský „čierny“ biznis.

A tá druhá skupina?

Zrodil sa tu cyklus podnikateľov, z ktorých bol každý niekomu druhotne platobne neschopný. Neboli schopní zaplatiť za tovar, lebo aj im stále niekto dlžil istú sumu. No a takíto si začali najímať násilnícke typy ľudí, aby vymohli aspoň istú časť sumy. A rýchlo zistili, že keď niekomu pohrozili alebo ho zbili, veľká časť peňazí, ku ktorým najskôr nemali žiadny vzťah, im zostávala. Z tohto vzniklo vydieranie, vymáhanie peňazí a následne aj výpalné.

Napríklad keď zistili, že z Poľska doviezli dva kamióny falošného alkoholu, ktorý sa vydával za ruskú vodku, a pritom to bol nejaký úplne iný destilát, išli za tým, kto to doviezol a jeden celý kamión si zobrali pre seba. Vedeli, že ten dovozca sa na políciu sťažovať nepôjde, keďže sám „má za ušami“. A keď už mali podchytených takýchto, postupne sa začali posúvať aj k poctivým podnikateľom. Neskôr vypaľovali napríklad aj krčmy, kaderníctva či hračkárstva. Napokon si začali vypaľovať svoje vlastné podniky navzájom.

Je práve toto rozdiel, kto sa za mafiána označoval v minulosti a koho mafiánom nazývame dnes?

Áno. Dnes je za mafiána označovaný ktokoľvek, kto nemusí inklinovať k násiliu, ale využíva svoje kontakty s mocnými a vplyvnými ľuďmi, aby sa dostal najčastejšie nelegálnymi spôsobmi k veľkým ziskom.

Nájdeme to takto definované aj v zákone?

V zákone to definované nemáme. Na Slovensku neexistuje „protimafiánsky” zákon ako v Taliansku. V Trestnom zákone sú konkrétne druhy trestnej činnosti, ako je neodvedenie dane, poistného a rôzne druhy daňových podvodov. Tie sú presne klasifikované. Ale že by bolo presne definované, kto je mafián, to nie. Definovaná je však zločinecká organizovaná skupina.

Dalo by sa nejako zovšeobecniť, kto bol typický mafián 90. rokov?

Najprv išlo o násilnícke typy. To boli ľudia, ktorí mali za sebou veľkú zločineckú minulosť s krádežami alebo násilnosťami ešte za socializmu. Tí sa dostali z väzenia na začiatku 90. rokov. V tom čase bolo udelených veľa amnestií, veľa ľudí bolo omilostených, veľa podmienečne prepustených. Vtedy vládla nálada, že spoločnosť by mala dať druhú šancu každému. Spoza mreží sa tak dostali desiatky tisíc ľudí. Práve oni boli najímaní tými, ktorí videli perspektívu budovania silných obchodných štruktúr nelegálneho biznisu ako akési prvotné „baranidlá“. Ako tí, ktorí ich budú jednak ochraňovať a budú dohovárať tým, ktorí nebudú súhlasiť s ich podmienkami čierneho biznisu. Spájali sa teda „ekonomickí zdatní“ podvodníci s násilníkmi.

Takže to boli akísi nie celkom poctiví podnikatelia?

Nechcem povedať, že to boli biznismeni, lebo to neboli ľudia, ktorí by svojou šikovnosťou dokázali vybudovať výrobný podnik, ale takí, ktorí dokázali skôr používať pravidlá vo svoj prospech. Napríklad v Bratislave bol jedným z prvých Miroslav Sýkora, čo bol inak veľmi inteligentný človek. Bol dieťa diplomatov, ktoré študovalo diplomaciu v Moskve. Ale hneď po návrate z Moskvy sa dal dokopy s násilníckymi typmi. Začali robiť neplechu okolo malej privatizácie, z ktorej si vytiahli veľké peniaze aj do veľkej privatizácie. Robili veľké podvody s faktúrami, čo neskôr prerástlo najmä do podvodov s pohonnými hmotami. Išlo o obrovské objemy kšeftovania – niekedy len fiktívneho „na papieri“, niekedy s nekvalitnými palivami. Až neskôr prerástli do toho, že robili dnes „najpopulárnejšie“ medzi zločincami daňové podvody.

Vo svojej knihe spomínate aj mnoho Ukrajincov, Rusov a ďalších zahraničných gangstrov, s ktorými sa slovenské podsvetie 90. rokov spájalo…

Áno. Zločinci z bývalého „východného bloku“, kde sa rozpadal Sovietsky zväz, sem prichádzali páchať trestnú činnosť, ku ktorej „pričuchli“ už doma. Boli známi tým, že sú drsní, ľudia sa ich báli, keď začali rozprávať nejakým východným dialektom. Mnohí z nich, ale aj slovenských členov gangov, boli bývalí športovci, najmä zo zápasníckeho športu. Jednoducho zahraniční gangsteri navodzovali pocit väčšieho nebezpečenstva ako domáci. Pokiaľ za nejakým podnikateľom prišiel po rusky alebo po ukrajinsky hovoriaci človek, tak to na toho človeka zapôsobilo z hľadiska mafie oveľa lepšie. Na druhej strane, niektoré slovenské skupiny tu nechceli mať žiadnych Ukrajincov, a tak sa medzi sebou aj vytláčali.

Ale áno, na začiatku 90. rokov sem poprechádzala časť zločincov z východnej Európy, keďže tam ich už bolo veľa. Dokonca za pomoci kumpánov na východnej hranici pašovali tovar cez ukrajinskú a čiastočne aj cez poľskú hranicu na Slovensko. Postupne prišli do všetkých krajov Slovenska. Napríklad Miroslav Sýkora takto využíval svoje kontakty zo štúdia v Moskve a jeden z jeho prvotných súpútnikov Sergej Miňajlenko tu aj zostal a dnes si odpykáva trest za vraždu vysokopostaveného člena sýkorovskej skupiny Petra Čongrádyho.

Z filmov poznáme praktiky americkej a talianskej mafie, známa je aj balkánska mafia…

Skôr by som povedal, že vo filmoch sa objavuje talianska mafia ako taká a talianska „vývozná“ mafia do Ameriky. Ale áno, Balkáncov tu máme veľmi veľa. V tých časoch, o ktorých sa rozprávame, tu boli dve skupiny Balkáncov. Už za socializmu na Slovensko napríklad v rámci programu RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, pozn. red.) poprichádzalo niekoľko desiatok až stoviek Balkáncov, ktorí sa tu pousádzali. Najprv prišli za bežnou pracovnou výmenou v rámci socialistického bloku. Začali napríklad predávať zmrzlinu a podobné typické „balkánske“ činnosti. Etablovali sa tu už za socializmu, naučili sa po slovensky, zobrali si Slovenky za ženy. To bola jedna skupina.

A tí zvyšní Balkánci, o ktorých ste hovorili?

Na začiatku 90. rokov utekali z Juhoslávie ľudia z rôznych etník pred vojnovými konfliktmi, ktoré sa tam začali v rámci juhoslovanskej vojny. To neboli len vojnoví utečenci, ktorí sa báli o svoj život, ale aj takí, čo využili situáciu a prišli sem na skusy zistiť, ako sa dá vo vtedajšom Československu robiť biznis v rámci týchto štruktúr. Tieto dve skupiny Balkáncov si tu vytvorili niekoľko oblastí, ktoré ovládli. V Bratislave s nimi dosť súperili takáčovci ako zločinecká skupina v Ružinove, kde mali prevádzky najmä Albánci. O tých sa hovorí, že boli styčnými bodmi na pašovanie drog balkánskou drogovou cestou na Slovensko.

Ak by sme sa pozreli na praktiky slovenskej mafie, dalo by sa povedať, že sa inšpirovala niekde v zahraničí?

Myslím, že áno, ale nemám o tom úplne presné informácie. Ale myslím si, že mali veľmi schopných radcov. Obávam sa, že aj z prostredia tajných služieb. Existuje veľké podozrenie, že niektorí členovia Slovenskej informačnej služby (SIS) spolupracovali, zrejme aj dlhodobo, so zločineckými skupinami. Viacerí čelní predstavitelia mafiánskych skupín spomínajú najmä na stretnutia s Jaroslavom Svěchotom, bývalým námestníkom riaditeľa SIS, známou postavou tajných služieb z čias socializmu, ale aj po Nežnej revolúcii.

Mali mafiánski bossovia nejaké kontakty aj vo „veľkej“ politike?

Mali kontakty najmä na regionálnej úrovni. Sú známe príklady vo viacerých krajoch, napríklad čo sa týka privatizácie, v ktorej privatizéri mohli byť aj dohodnutí. Tam boli rôzne podmienky splátkových kalendárov a súm, kedy a ako majú platiť. Vtedy si títo ľudia na splátky brali rôzne úvery z bánk, a potom sa robila druhá a tretia nadstavba tejto trestnej činnosti. Niekto získal istú fabriku alebo známu prevádzku, následne si na ňu zobral úver, prehodil ho na nejakého „bieleho koňa“ a predal technológiu z tejto prevádzky, z čoho mal jeden zisk, zobral úver z banky, ktorý nesplatil, z čoho mal druhý zisk a navyše stále bol majiteľom nejakej fabriky, ktorú mu mal Fond národného majetku naspäť stiahnuť, čo sa ale často zanedbávalo.

Zaujímavou kapitolou sú aj rodinní príslušníci mafiánskych bossov. Vieme, že napríklad bratia Černákovci či Mellovci spolu tvorili mafiánske skupiny.

Bratských skupín, ktoré takto spolu fungovali, je veľmi veľa. Napríklad Okoličányovci, ďalej Pápayovci, ktorí mali v Dunajskej Strede vo svojej skupine aj ďalší rodinný klan Csehovcov. Ďalej boli aj bratia Adamčovci. Bratské skupiny sú takým javom, že keď už niekto vstúpil do organizovaného zločinu, tak so sebou zobral ľudí, ktorým najviac dôveroval. Okrem rodinných príslušníkov sa využívali aj kamaráti z detstva či zo školských čias.

To boli bratia. Aký vzťah však mali muži organizovaného zločinu k svojim manželkám, priateľkám či družkám?

Mali veľkú záľubu v „misskách” a v dievčatách, ktoré sa predvádzali na prehliadkových mólach. Vyberali si, samozrejme, najkrajšie dievčatá. Vôbec nebolo výnimkou, že prichádzali na diskotéky – vyberať si dievčatá buď len na krátkodobú zábavu, alebo aj aj za dlhodobé partnerky.

Vieme aj o nejakom prípade, kedy sa niektorá z týchto žien člena mafiánskej skupiny stala obeťou sporov?

Je jeden známy prípad z Mosta pri Bratislave. Avšak ani po približne pätnástich rokoch ešte stále nie je právoplatné vyšetrený, a tak o ňom musíme hovoriť ako o údajnom. Išlo o objednávku vraždy istého policajta, ktorý mal začať podnikať v hazardnom biznise. Podozrivým z objednávky tejto vraždy je Karol Mello, ktorý si ju mal objednať u Branislava Adamča z Kapušian a jeho ľudí. Práve z ich strany sa mal stať veľký omyl pri pokuse o vraždu spomínaného policajta.

O aký omyl malo ísť?

Ten muž prišiel so svojou vtedajšou partnerkou a so svojím synom z prvého manželstva domov z podniku, kde sa boli navečerať. Partnerka tohto policajta mala ísť ešte svojho nevlastného syna odviezť k jeho mame, prvej manželke policajta. Vypýtala si auto, ktorým práve prišli, keďže bolo vykúrené a nechcela si sadať do svojho „studeného“ auta.

Keď ľudia od Adamča videli, že auto vyštartovalo, tak naň začali strieľať. Až keď prestrelili okno a zbadali dlhé vlasy, tak si uvedomili, že to nie je ich terč. Napriek tomu prišiel jeden zo strelcov k nabúranému autu a zabil aj dieťa, ktoré bolo v aute. Vo vnútri mafie je útok na rodinných príslušníkov a deti považovaný za zavrhnutia hodný. Rovnako je to aj v talianskej mafii, že deti nemajú byť súčasťou konkurenčných bojov, pokiaľ nie sú samy členmi skupiny.

Používali partnerky ako prostriedok vydierania?

Určite sa našli aj takéto prípady. Čo je však podľa mňa horšie, je, že niekedy im neprekážalo, že pri ich zločinoch zahynú nevinné obete. Napríklad Okoličányovci išli zabiť svojho údajného konkurenta pri požičiavaní peňazí Jozefa Eštoka, no streľba zranila aj náhodných svedkov – chlapca s dievčaťom, pričom chlapec na tieto zranenia zomrel. Známa je aj streľba v Irish Pube, kde mal strieľať jeden piťovec na majiteľov podniku, no náhodná guľka zranila chlapca menom Arnold a zabila ho. Čiže skôr by som povedal, že neboli nikdy natoľko obozretní, aby nedošlo k náhodným obetiam.

Deti nemajú byť súčasťou konkurenčných bojov, pokiaľ nie sú samy členmi skupiny.

Ja som vyrastal koncom 90. rokov v Bratislave a pamätám si, že sme sa v noci občas budili na to, ako niekde vybuchlo auto. Ako konkurenčný boj mafiánskych skupín ovplyvňoval život bežných ľudí?

To bolo veľké nebezpečenstvo. Ale ešte by som povedal, že na to, aká je Bratislava veľká, bolo tu veľa vybuchnutých áut, ktoré boli však väčšinou ako výstraha pre rôznych podnikateľov. Azda najznámejšie boli asi tri prípady výbuchov. Prvý bol, keď pravdepodobne černákovci so sýkorovcami nechali ako demonštratívne gesto vybuchnúť auto s cieľom zbaviť sa nenávideného mafiána Tutiho, ktorý aj podľa nich všetko preháňal a neakceptoval žiadne mafiánske pravidlá.

Druhým bol atentát na Petra Križanoviča alias Durana, ktorého podozrievali z vraždy Miroslava Sýkoru. V tomto prípade dali výbušninu do auta stojaceho vedľa Duranovho. Tretí je prípad Eduarda Diniča, ktorého odpálili v aute na Zlatých Pieskoch. Potom tu bola výbušnina v aute Róberta Remiáša, ale to nesúviselo s vojnou mafiánskych skupín. Tam to vyzerá, že to mohlo byť aj na objednávku tajnej služby.

Boli teda výbušniny pod autami v 90. rokoch, keď to povieme trochu necitlivo, bežnou záležitosťou?

Výbušniny sa dávali pod autá ľuďom, ktorí nechceli spolupracovať, nechceli previesť nejaké svoje podiely. Auto nechali buď vybuchnúť, alebo ho skôr zapálili. Oveľa viac výbuchov ako v Bratislave však bolo v Žiline. Tam niekedy v 96. alebo 97. roku bolo aj nebezpečné v niektorých časoch byť na niektorých konkrétnych uliciach. Ľudia si dnes už takmer ani nevedia predstaviť takúto situáciu. Sem-tam sa ešte objaví nejaký výbuch auta, ale v tých časoch to bolo skutočne masívne.

Prejdime už konkrétne k vašej knihe Slovenská mafia: Príbehy písané krvou. Kníh o slovenskej mafii je pomerne veľa, väčšinou však nejde o úplne hodnoverné publikácie. Vaša kniha je však založená na citátoch z vyšetrovacích spisov a nájdeme v nej aj rozhovory či už s vtedajším vyšetrovateľom a dnes policajným prezidentom Milanom Lučanským, alebo dokonca s Mikulášom Černákom. Chceli ste takto dodať knihe väčšiu výpovednú hodnotu v porovnaní s inými titulmi o slovenskej mafii?

Táto kniha nevznikla z toho, že by som ja mal silnú vnútornú túžbu napísať knihu. Ja už som v podstate o všetkých tých veciach, ktoré sa tam spomínajú, aspoň čiastkovo písal a pracoval na nich vo svojej doterajšej novinárskej praxi. Ale napokon ma k tomu prehovoril šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy.

Aká bola teda vaša vízia, s ktorou ste túto knihu začínali písať? 

Chcel som to urobiť tak, aby som ľuďom, ktorí zažili éru 90. rokov a sem-tam zachytili niečo v novinách, urobil istý komplexný obraz, prečo sa to celé dialo. Toto som chcel dosiahnuť pre ľudí, ktorí to zažili. A druhá skupina sú tí, ktorí to nezažili. Dnes tu už žije veľa dospelých ľudí, ktorí niekedy až krútia hlavou, že niečo takéto sa tu dialo. Tým som chcel zase predostrieť istý obraz tej doby, že tu fungovali určité skupiny, ktoré takýmto spôsobom prevádzkovali svoj biznis. Takže keď som už do toho išiel, chcel som, aby to bolo celistvé. Samozrejme, nedá sa zachytiť činnosť úplne každého mafiána na Slovensku. Ale myslím, že do knihy som dostal všetky hlavné línie.

Pozn. red.: Rozhovor s Jánom Petrovičom sme sa kvôli jeho rozsahu rozhodli rozdeliť na dve časti. Pokračovanie zverejníme v sobotu 29. februára o 8:00 hod.