Či už ste v kaviarni, reštaurácii alebo nákupnom centre, všade môžete vidieť mladých „superhrdinov“ – brigádnikov – ktorí sa v noci pokúšajú učiť na skúšku, aby mohli na ďalší deň ráno otvoriť podnik. „Veď si mladý, to zvládneš“, je veta, ktorá legitimizuje všetko. Nadčasy, nepredvídateľné zmeny či telefonáty typu „Môžeš dnes prísť?“

Zamestnávatelia sa ohrádzajú flexibilitou, ktorá by mala byť však obojstranná. Často je celý tím firmy zostavený len na študentoch, od ktorých sa očakáva výkon zamestnanca na trvalom pracovnom pomere. Rozvrh sa tak pre šéfa stáva len osobným problémom či nedostatočnou výhovorkou.

Práve štúdium je dôvodom, prečo mladí ľudia potrebujú finančný príjem. Nemôžu len tak odísť, hľadať si nový zdroj financií je dlhodobý proces. V dobe rastúcich cien je brigáda čoraz viac existenčnou nutnosťou, nie voľbou. Nájom sa ešte zo vzduchu nikomu nepodarilo zaplatiť.

V malých podnikoch, ako sú napríklad kaviarne, sú majitelia často len „pekným pozlátkom“. Celý chod prevádzky hádžu na brigádnikov. Ak niečo nefunguje, sú to oni, kto znáša následky. Ak všetko funguje, zabúda sa na akékoľvek pochvalu či povzbudenie.

Výplatná páska je často prezentovaná ako forma vďaky. Teda, ak sa ju rozhodnú poslať načas a neodpočítajú z nej náhodné škody, ako rozbitý pohár či tanier. Aj študenti, aj zamestnávatelia sa snažia šetriť. V dnešnej ekonomike sa im to vlastne nedá ani vyčítať.

Zatiaľ čo si ale rátame každé euro a dúfame, že budeme mať na obede zľavu na Isic, šéfovia si za naše “náhodné náklady” zarezervujú predĺžený víkend v Tatrách.

Študenti by mali byť obozretnejší

Zakonník práce presne vymedzuje, koho a za akých okolností môže zamestnávateľ zamestnávať. Síce to obnáša samé výhody, v realite často dochádza k opačnému scenáru.

Dohodu o brigádnickej práci študentov je povinné uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Bohužiaľ sa ale často začína a končí pri slovách ,,Nastupuješ od budúceho týždňa.”

Zároveň na základe danej zmluvy možno vykonávať prácu v rozsahu najviac 20 hodín týždenne. V praxi to znamená približne 20 hodín práce, 10 hodín „len na chvíľu pomôcť“ a 5 hodín zaistuješ vypadnutého kolegu, pretože študent nemá čo robiť a je predsa flexibilný.

Dalo by sa to prirovnať k toxickému vzťahu. Len bez romantiky a s rozpisom zmien. Rozchod neprichádza do úvahy. Možno by pomohla párová terapia, ale na to ešte nikto nezobral odvahu. A tak hľadáme alternatívy, kedy si aspoň na chvíľu môžeme pozrieť poznámky. Všetko sme upratali, kaviareň je prázdna. Ide len o chvíľu medzi ďalšími cappuccinami.

Ale náš pracovný „partner“ má výnimočný zmysel pre humor. V jeho očiach to vyzerá, že sa asi nudíme, a preto si vymýšľa rôzne úlohy, aby nás zabavil. „Mohla by si prosím pozametať sneh?“ alebo „Keď prestane pršať, poleješ kvety?“

Tieto logické úlohy dokážu vyčerpať viac ako celý deň v práci. Napriek tomu sa ako flexibilný brigádnik postavíme a konáme, lebo hrozí, že by sa niekto mohol uraziť.

Študenti si neodnášajú len fyzické vyčerpanie, ale aj psychické. Neustály nátlak, dostupnosť a nezmyselné úkony vedú k vyhoreniu, najmä ak necítia pochopenie alebo perspektívu rastu. Spoločnosť neustále hovorí o dôležitosti vzdelávania, ale nebuduje priestor, v ktorom by to bolo jednoduchšie.

Aj keď by mali byť vysokoškolské roky najkrajšie, trávime ich medzi prácou a prednáškami bez možnosti osobného života. Nejde o to, že by sme boli leniví. Neprekáža nám študovať a pracovať zodpovedne, musel by sa ale zmeniť prístup k výkonu brigádnikov, ktorý stále kolíše.

Keď som bol mladší, jedna z mojich letných brigád bola umývanie riadu v jednej reštaurácii. Bola to náročná robota, počas ktorej som si celé dni nemohol ani len vydýchnuť, nie to ešte starať sa o jednu z mojich telesných potrieb, ktorou bola v tom čase inhalácia drveného tabakového listu obaleného v belavom papieriku.

Býval som nervózny, ovalený nikdy nekončiacou robotou, pretože kým som umyl jeden tanier, na pulte ma už čakali ďalšie štyri. Celý čas som premýšľal, ako si prácu zjednodušiť. Úspešný človek predsa nemaká ťažko, ale múdro.

Priznávam, že vytvorenie dokonalého plánu mi zabralo hodnú chvíľu. Po čase som však umýval taniere, hrnce, panvice a iné nástroje len na tých miestach, o ktorých som si myslel, že sú špinavé. Práce ubudlo, nálada sa mi zlepšila a kolegovia začali byť podozrievaví. Chválili moju šikovnosť a ja som len krčil plecami. „Kto vie, ten vie,“ napadlo mi. Netrvalo však dlho a odhalili ma.

Rýchlo neznamená dobre

Svoju robotu som označoval slovným spojením „šikovné flákanie“. Nerobil som veci tak, ako sa robiť mali, ale to ani nebolo treba. Aspoň na chvíľu bol výsledok stále rovnaký, a tým výsledkom bol čistý tanier. Raz mi však unikla drobná špinka na zadnej strane riadu. Keď prišla vedúca s nasrdeným pohľadom, dobre som vedel, kde bude problém.

Realita bola taká, že mi neušiel len jeden tanier, ale hneď niekoľko. Tie mi naskladala vedľa kopy ďalších, ktoré sa počas špičky nazbierali a odrazu sa z roboty stalo peklo, aspoň v ten deň. Problémom nebola moja nepozornosť, ale lenivosť.

Určite poznáte ten pocit. Máte pred sebou nejakú úlohu, či už je to umývanie riadu, alebo písanie bakalárskej práce. Možno si poviete, že som blázon a porovnávam hrušky s jablkami, no každá úloha nás môže skoliť len preto, lebo sa nám do nej nechce pustiť. Čakáme na moment, ktorý neprichádza a v hodine dvanástej sa snažíme stihnúť urobiť všetku prácu skôr, ako odbije jedna. Paradoxom je, že hodinová robota sa naozaj dá stihnúť aj za štyridsať minút, no existuje dosť veľké riziko, že ju budete musieť robiť dvakrát.