„Pani, nemáte jedno euro, aby som si mohol kúpiť obed,“ pýta sa ma muž bez domova stojaci pred obchodom s dvoma igelitkami. V hlave sa mi objavila automatická odpoveď – nie a prechádzam okolo neho. Pred vstupom do obchodu sa však otočila a odpovedala mu: „Nemám drobné, ale viem vám kúpiť jedlo. Čo si prosíte?“ Ako býva zvykom, moju ponuku odmietol nie úplne slušným spôsobom a naďalej žiadal iba peniaze.

Všetci však vieme, že tie by neslúžili na naplnenie jeho žalúdka, ale na zahriatie celého tela. Pri darovaní peňazí ľuďom bez domova je totiž otázne, kde skončia. Buď im pomôžete, alebo im prispejete na látky, ktoré len zhoršia ich už tak problematickú situáciu. Trnavská arcidiecézna charita preto vymyslela projekt Hlinený dukát, ktorý sa nedá obísť.

Na jedlo, nie na závislosť

Hlinené platidlo si môžete zakúpiť na deviatich miestach v Trnave. Dukát, ktorý si kúpite, však nie je na pamiatku, ale na pomoc ľuďom bez domova. Za cenu jedného eura dokážete darovať teplé jedlo alebo balíček pomoci. Po zakúpení tento dukát odovzdáte človeku bez domova a nasmerujete ho do podniku, kde si ho môže vymeniť za jedlo alebo do Centra pomoci človeku, kde mu dukát vymenia za potravinový balíček.

Prvýkrát som si všimla automat pri Kostole sv. Heleny, keď som opúšťala moju obľúbenú kaviareň, ktorá sídli oproti. Prečo je vedľa kostola automat? Táto tajomná skrinka ma prilákala. Dozvedela som sa z nej, ako tento projekt funguje. Rozhodla som sa, že chcem vedieť viac a vidieť, ako táto pomoc prebieha v praxi, ale aj v zákulisí výroby.

Pre niekoho najlepší, pre niekoho jediná možnosť

V Trnave si ľudia bez domova môžu vymeniť hlinené platidlo za rýchle občerstvenie v Bufete u Tibiho. Podnik sídli na Hviezdoslavovej ulici a hovorí sa, že má najlepší kebab v meste. Zrejme to potvrdzuje aj dlhý rad čakajúcich stravníkov, ktorý sa pred ním pravidelne tvorí.

Od predavačky som sa dozvedela, že túto možnosť využívajú ľudia bez domova často: „Dnes máme už osem dukátov, niektoré dni ich býva aj 20.“ Hodnota dukátu je jedno euro. Podľa toho, koľko ich majú, si môžu vybrať, čím zasýtia hlad. Najčastejšie si vyberajú hot-dog za 1,20€, no ak majú štyri dukáty, zvolia si aj spomínaný kebab.

Miesto, kde hlina získava novú hodnotu

Vo dvore arcidiecéznej charity ma víta Zuzka, ktorá v charite pracuje ako koordinátorka dobrovoľníckeho centra. Hneď na začiatku zisťujeme, že nás spája rovnaká škola. Zuzka vyštudovala Fakultu masmediálnej komunikácie a pôsobila aj v študentskom rádiu Aetter. Po škole pôsobila regionálnej televízii a taktiež zastávala aj PR pozície v dobročinných organizáciách. K práci v Trnavskej arcidiecéznej charite sa dostala po materskej dovolenke.

Dobrovoľnícke dielničky sa konajú každý utorok od 9 do 11 hodiny. Na jednej z nich som sa zúčastnila aj ja. Po príchode som pri dlhom stole našla sedieť šesť žien. Pred nimi boli rozložené šálky s čajom a koláčiky, zatiaľ čo pracovná časť stola patrila hlineným dukátom, ktoré tu dobrovoľníci vyrábajú. Nechýbali ani kartónové krabičky určené na ich balenie. Popri popíjaní čaju a skladaní krabičiek sa dobrovoľníčky postupne schádzali, každý nový príchod oznamoval hlasný zvonček nad vchodom.

Projekt aj za hranicami Trnavy

Zuzke rozprávam o mojej skúsenosti s človekom bez domova a o tom, prečo ma tento projekt zaujal. Taktiež ma zaujímalo, či existuje ešte nejaká pobočka s jedlom v Trnave, ktorá prijíma dukát ako spôsob platby. Okrem bufetu, ktorý som navštívila, sa do projektu zapája aj ďalšie rýchle občerstvenie na ulici Generála Goliána. Na internetovej stránke arcidiecéznej charity sa však táto informácia nenachádza, keďže ide o novú spoluprácu.

Dozvedám sa, že tieto podniky raz za pol roka vyúčtujú sumu, v ktorej vydali jedlo výmenou za dukáty. Charita ich následne prepláca. Projekt sa časom rozrástol aj do ďalších miest. Trnavská arcidiecézna charita rozšírila automaty na dukáty aj do Galanty či Dunajskej Stredy, kde si okrem slovenského popisu vyžiadali aj ten v maďarčine.

Okolo stola sa nazbieralo už deväť žien, ktoré pracujú na ukladaní dukátov do krabičiek. Jedna z nich však nesedí, no vždy čiperne stojí a pracuje. Chvíľu mi asistovala aj pri robení fotiek: „Aha, toto je pekne, to si môžete odfotiť.“ Jej pomoc som s úsmevom prijala a odfotila kasičku s dukátmi, ktoré sa dajú zakúpiť na mieste. Popri fotení zisťujem, že do dobrovoľníckeho centra chodí od roku 2022.

Premena hliny na dukát

Výrobu mincí mi ukazuje študentka Tánička z Trnavskej univerzity, ktorá ponuku o dobrovoľníctve našla na internete. Hlinené dukáty sa tvarujú z keramickej modelovej hmoty v terakotovej farbe. Proces je jednoduchý, ale zároveň precízny. Hmotu sme rozvaľkali na hrúbku vhodnú do krabičiek. Pomohli nám pri tom vešiaky, na ktoré sme položili valček.

Do hliny sme následne pomocou razítka vykrojili samotný tvar dukátu. Pred použitím razítka sme ho jemne naolejovali, aby sa neprilepil na hlinu. Vykrojený dukát sa potom nadvihol pomocou špachtle. Z druhej strany sa do dukátu potom otlačil znak Trnavskej charity. Posledný a zároveň najťažší krok spočíva vo vybraní dukátu z formy v čo najlepšej podobe.

Môj prvý dukát sa prekvapivo podaril, vďaka čomu som sa úspešne mohla posunúť na ďalšie. Sústredením sa na hmotu predo mnou som na chvíľu dokázala „vypnúť“. Príjemnú atmosféru dopĺňal rozhovor žien, ktoré riešili neskoré sadenie paradajok, ale aj nové známosti.

Zmysluplne strávený čas

Veľmi milé bolo, keď staršia žena prišla s papierom v ruke. Oznámila nám, že nám chce niečo prečítať. Na papieri mala napísaný citát o čase a o tom, ako by sme si ho mali vážiť. Motivačný verš našla deň predtým na internete, ale pre jeho dĺžku si ho musela prepísať do papierovej podoby. Motivačné okienko zakončila vetou: „Koľkokrát idem okolo kostola a poviem si: ,Dobre, že tam nie som na parte.‘“

Aj vďaka jej citátu som si uvedomila, že dobrovoľníctvo môže byť zmysluplnou náplňou voľného času. Dozvedela som sa, že do centra nechodia len dobrovoľníčky, s ktorými som sa stretla, ale aj zamestnanci z firiem zapájajúcich sa do dobrovoľníckych programov.

Firemní dobrovoľníci pomáhajú vyrábať dukáty, vydávať stravu v Centre pomoci človeku alebo upravujú záhradu v Domove pokojnej staroby v Cíferi. Firma sa môže zapojiť aj tak, že zrealizuje zbierku potravín či iných potrieb.

Z komunitného centra som odišla po dvoch hodinách, počas ktorých som sa na chvíľu stala dobrovoľníčkou. Dukáty, ktoré som vyrobila spolu s dievčatami, budú schnúť sedem dní. Následne budú distribuované do predajných miest a automatov. Jeden z nich sa nachádza vedľa charity, odkiaľ som si jeden dukát kúpila.

Cieľová stanica dukátu

Zakúpené platidlo som pri sebe nosila dlhšie. Vždy som ho chcela mať pri sebe, aby som ho vo vhodnej chvíli mohla darovať niekomu, kto ho bude potrebovať. Myslela som si, že sa tak stane čoskoro, no opak bol pravdou. Dukát som napokon darovala mužovi, ktorý sedel so ženou na lavičke pred obchodným domom Jednota v strede mesta.

Kým som nabrala odvahu na jeho darovanie, trvalo to dlhšiu chvíľu. Nakoniec som sa odhodlala a opýtala sa ho, či tento projekt pozná. Jeho odpoveď znela jasne: „Áno, poznáme, na Hviezdoslavovej sa dá vymeniť za jedlo.“ Dukát som mu vložila do ruky a popriala mu pekný zvyšok dňa. Na oplátku som dostala milý úsmev a poďakovanie.

Odvtedy v kabelke nosím hlinený dukát. Možno to je práve ten, ktorý som v dielničke sama vyrobila. Keď stretnem niekoho, komu môže aspoň trochu pomôcť, budem pripravená ho darovať. Pretože pomoc nemá byť odkladaná na „ideálny moment“, ale má prichádzať prirodzene – vtedy, keď ju vieme poskytnúť.

Šesť kamarátov – Jakub, Maroš, Lukáš, Damián, Michal a Jaroslav tvoria zohratý tím známy ako HARABURDYtwinGO. Nie sú to žiadni nováčikovia v zdolávaní netradičných trás, ich portfólio už zahŕňa viacero dobrodružných výprav vrátane pravidelných ciest po Baltických krajinách na vozidlách podobného kalibru. Tentokrát si však stanovili cieľ, ktorý posúva hranice ešte ďalej.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo si vybrali staré Renaulty Twingo,
• ktorými krajinami plánujú prejsť a aké extrémy ich čakajú,
• ako sa pripravujú na dlhú cestu cez najnebezpečnejsie cesty,
• koľko ich takáto cesta bude stáť.

Kto vlastne stojí za HARABURDYtwinGO? Ako vznikol váš tím a čo vás spája?

Za projektom HARABURDYtwinGO stojí partia šiestich dobrudruhov. Spojila nás vášeň pre cestovanie, dobrodružstvo a chuť dokázať, že aj malé autá zvládnu veľké veci. Každý z nás prináša svoje skúsenosti, zručnosti, a spoločne tvoríme tím, ktorý drží pohromade aj v tých najťažších podmienkach.

Kedy a ako vznikol nápad pustiť sa na expedíciu cez najnebezpečnejšie cesty sveta?

Nápad vznikol spontánne, z lásky k dobrodružstvu a z túžby posunúť naše hranice ešte ďalej. Po viacerých menších výpravách sme si povedali, že je čas spraviť niečo, čo tu ešte nebolo. Tak sme dali dokopy tím a vybrali trasu, ktorá preverí všetko od techniky až po našu psychiku.

Kedy budete štartovať a koľko vám celá expedícia potrvá?

Štartujeme v júli 2026 a predpokladáme, že cesta potrvá približne štyri až šesť mesiacov, podľa toho, aké budú podmienky a situácia na trase. Veľa ľudí sa nás pýta, prečo až vtedy. Pravda je, že trasa, ktorú sme si vybrali, patrí medzi tie najnebezpečnejšie a zároveň najdobrodružnejšie na svete.

Po našich vlastných prieskumoch sme zistili, že takúto extrémne náročnú výzvu zatiaľ nikto nepodstúpil s autami, aké máme my. Preto chceme byť dôkladne pripravení – fyzicky, technicky aj logisticky. Jednoducho to nie je niečo, do čoho môžeš skočiť z večera do rána.

Koľko ľudí a koľko áut sa na výprave zúčastní?

Na ceste nás bude šesť. Rozdelíme sa do troch áut, konkrétne pôjde o upravené Renaulty Twingo prvej generácie. Každé auto bude dvojmiestne, prispôsobené na extrémne podmienky, ktoré nás čakajú. Aj keď ide o malé mestské vozidlá, veríme, že s dobrou prípravou a odhodlaním zvládnu všetko, čo im situácia postaví do cesty.

Prečo práve Renault Twingo? Čo pre vás znamená toto auto a čo vám na ňom príde výnimočné napriek jeho limitom?

Twingo je ikonické malé auto s obrovským charakterom. Má dušu, ktorá prekonáva limity. Je ľahké, jednoduché na opravu, nenáročné na spotrebu a navyše vyzerá skvelo. Zároveň by nikto nepoužil twingo ako vozidlo na cestu okolo sveta v takých náročných podmienkach. Práve preto sme sa rozhodli, že to je to pravé vozidlo pre nás.

Ako ste si plánovali trasu? Vybrali ste si najdrsnejšie miesta planéty – bol v tom úmysel prekonať extrém?

Presne tak. Od začiatku sme vedeli, že nechceme ísť bezpečnou ani pohodlnou cestou. Chceli sme si siahnuť na dno svojich síl aj možností našich áut. Vyberali sme trasy, ktoré sú známe svojou náročnosťou, izoláciou a nepredvídateľnými podmienkami – od rozbitých horských ciest v Kaukaze, cez nekonečné kazašské pláne, púšť Gobi až po zamrznutú sibírsku divočinu. Cieľom bolo ísť tam, kde sa bežne nechodí, a dokázať, že aj s mestským autom sa dá zvládnuť niečo, čo znie ako úplné šialenstvo.

Aké destinácie vás na vašej ceste čakajú a ktorej sa bojíte najviac?

Naša trasa povedie cez množstvo rôznorodých krajín od strednej Európy cez Balkán až hlboko do Ázie. Začneme na Slovensku a postupne prejdeme Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom, cez Turecko do Gruzínska. Potom pokračujeme Ruskom, Kazachstanom, Uzbekistanom, Turkménskom, Tadžikistanom, Kirgizskom, až sa dostaneme do Mongolska a následne späť cez Rusko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu a Poľsko domov.

Najväčší rešpekt máme pred niekoľkými úsekmi. Gobi v Mongolsku je jedným z najnehostinnejších miest na svete – nekonečné prázdno, extrémne teploty a takmer žiadna infraštruktúra. Cesta Tusheti Road v Gruzínsku, považovaná za najnebezpečnejšiu cestu na svete, preverí nielen naše šoférske schopnosti, ale aj pevné nervy. Prejsť cez Ak-Bajtal vo výške 4700 m n. m. znamená vyrovnať sa s riedkym vzduchom a technickými problémami. A odľahlé oblasti Sibíri – tam môžeme byť tisíce kilometrov od najbližšej pomoci, keď sa niečo pokazí. To všetko sú miesta, ktoré nás fascinujú, ale zároveň vzbudzujú rešpekt.

Čoho sa najviac obávate počas tejto výpravy?

Obavy máme z toho, že nás postihne technická porucha práve v tých najizolovanejších oblastiach, kde široko-ďaleko nie je ani len signál, nieto ešte servis. Na niektorých úsekoch môžeme byť stovky kilometrov od civilizácie a ak sa niečo pokazí, budeme si musieť poradiť sami, bez pomoci, improvizovať, byť kreatívni. Okrem toho je veľkým strašiakom aj nepredvídateľné počasie. V púšti môže byť cez deň 50 stupňov, v noci pod nulou a v horách na Sibíri nás môžu čakať extrémne mrazy, snehové búrky či lavíny. Ale vieme, že najdôležitejšie bude udržať si morálku a pokoj.

Ako vyzerajú vaše prípravy pred štartom?

Prípravy bežia naplno už niekoľko mesiacov a sú komplexnejšie, než by si človek na prvý pohľad pomyslel. Na prvom mieste je, samozrejme, technická stránka. Upravujeme naše Twingá tak, aby zvládli terén, na ktorý neboli nikdy stavané. Každé auto musí byť čo najľahšie, spoľahlivé a zároveň pripravené na extrémne teplotné výkyvy. Testujeme techniku, všetko od podvozku po elektroniku, a skúšame, ako reaguje v rôznych podmienkach.

Okrem áut však pracujeme aj na sebe fyzicky a psychicky. Trénujeme kondičku, odolnosť voči záťaži aj schopnosť zvládať stres. Zároveň detailne plánujeme trasu, každú etapu, každé riziko, každý možný scenár. Musíme mať pripravené alternatívy, záložné riešenia a vedieť, ako reagovať v krízových situáciách.

No a nezabúdame ani na mediálnu stránku projektu. Intenzívne pracujeme na príprave nášho road movie. Dokumentujeme každý krok, aby sme napokon priniesli divákom autentický film o tom, čo všetko takáto výprava obnáša. Je to výzva po všetkých stránkach – technickej, fyzickej, psychickej aj organizačnej.

Absolvovali ste viacero dobrodružných výprav už predtým. Čo vás doterajšie výpravy naučili?

Dali nám pokoru, rešpekt pred prírodou a schopnosť riešiť problémy pod stresom. A hlavne nás naučili, že na ceste ste odkázaní jeden na druhého. Cestujeme niekoľkokrát do roka po Baltických cestách, taktiež s autami podobným twingu. Takže tréning máme za sebou, ideme len 30 000 kilometrov ďalej.

Ako si rozdeľujete úlohy v tíme?

Naša výprava je rozdelená do rôznych rolí, pričom každý člen tímu má svoju špecifickú zodpovednosť. Máme šoférov, navigátorov, ktorí poznajú trasu a vždy vedia, kde sa nachádzame a kam ideme. Potom sú tu mechanici, ktorí sa postarajú o techniku, či už ide o bežnú údržbu, alebo o riešenie nečakaných porúch. Kameraman sa sústredí na dokumentovanie našich zážitkov a vytváranie materiálu na film, ktorý chceme nakoniec predstaviť. A, samozrejme, máme aj osobu, ktorá je zodpovedná za morálku tímu, aby nás udržiavala v pozitívnej nálade a motivovala, najmä v tých najťažších momentoch.

Aj keď sa naše úlohy zdajú jasne rozdelené, všetci sme pripravení pomôcť si navzájom. V prípade nečakanej situácie vieme, že každý z nás musí byť flexibilný a schopný zasiahnuť aj mimo svojej hlavnej úlohy. Práca v tíme je pre nás kľúčová, každý je pre nás rovnako dôležitý, a to platí nielen v bežných, ale aj v krízových situáciách.

Čo pre vás osobne znamená táto expedícia?

Je to splnený sen. Je to spôsob, ako sa vymaniť z bežného stereotypu a ukázať svetu, že odvaha a priateľstvo nepoznajú hranice. Zároveň chceme domov priniesť možnú motiváciu mladým ľudom. A to nie ne všetko, celá cesta bude mať charitatívny účel. Pred cestou vyčleníme časť peňazí a počas celej expedície budeme pomáhať tam, kde je to potrebné. Aby sme boli fér, tak nezabúdame ani na našich ľudí a počas celej expedície bude prebiehať zbierka pre detskú onkológiu na Slovensku.

Ako chcete z tejto cesty rozprávať príbeh ďalej?

Plánujeme natočiť celovečerný dokumentárny film, ktorý ponúkne divákom surový pohľad na naše dobrodružstvo. Film bude určený pre kiná aj streamovacie platformy ako Netflix a HBO Max. Priebežne budeme zdieľať aj krátke série na Instagrame, YouTube, Tiktoku a denné vlogy na Facebooku. Počas prípravy filmu chceme robiť prednášky pre školy, kiná, divadlá a rôzne vystúpenia, kde ľuďom porozprávame naš príbeh a zážitky z cesty.

Ako na plánovanú cestu reaguje vaše okolie?

Ohlasy na našu výpravu sú veľmi rôznorodé. Niekto nás hneď podporil, fandí nám a teší sa s nami na to, čo zažijeme. Sú medzi nimi priatelia, rodina aj úplne neznámi ľudia, ktorí chápu, čo takáto výzva obnáša. Niektorí obdivujú našu odvahu a držia nám palce, aby sme to celé zvládli. Na druhej strane sú aj takí, ktorí sa na to pozerajú skepticky, majú obavy a pýtajú sa, či to vôbec dáva zmysel. Často počujeme vety ako “to nemôže dopadnúť dobre” alebo “čo budete robiť, keď sa vám niečo stane uprostred ničoho?”

Ale to je presne ten dôvod, prečo to robíme. Nepotrebujeme všetkých presvedčiť, že je to dobrý nápad. Vieme, že to nebude jednoduché a že pôjdeme do extrémnych podmienok. Ale poznáme sa, vieme, čo dokážeme ako tím, a keď si niečo zaumienime, ideme za tým. Keď nám niekto povie, že sme blázni, tak s tým vlastne úplne súhlasíme.

Premýšľali ste aj reálne nad možnosťou, že sa ocitnete v ohrození života či na pokraji síl?

Určite áno. Sme si plne vedomí toho, do čoho sa púšťame. Preto k celej expedícii pristupujeme s rešpektom a maximálnou vážnosťou. Nie je to len o tom, naskočiť do Twinga a ísť.

Pripravujeme sa na to psychicky aj fyzicky. Konzultujeme náš plán s odborníkmi. Učíme sa, ako reagovať v krízových situáciách, ako zvládať stres, únavu a vyčerpanie. Len si predstavte, čo robí s telom prostredie vo výške 5 000 metrov nad morom, kde je o 60 % menej kyslíka. V takých podmienkach nie je jednoduché len tak dýchať, nieto ešte šoférovať alebo opravovať pokazené auto. A to je len jeden z mnohých extrémov, ktoré nás čakajú. Nechceme to však brať ako strašiaka, skôr ako niečo, čo musíme akceptovať, pochopiť a pripraviť sa na to najlepšie, ako vieme.

Koľko si myslíte, že vás bude stáť takáto cesta?

Odhadujeme, že celkové náklady na našu výpravu sa budú pohybovať okolo 100 000 eur. Nie je to malá suma, ale keď si človek uvedomí, čo všetko táto cesta obnáša od technického vybavenia, paliva, potravín, víz či poistenia cez prípravu vozidiel až po filmársku techniku a postprodukciu nášho dokumentu – zrazu to dáva zmysel. Navyše budeme niekoľko mesiacov mimo civilizácie, takže si musíme zabezpečiť úplnú samostatnosť a pripraviť sa na každú možnú krízovú situáciu.

Aby sme to všetko zvládli, spustili sme kampaň na Donio s názvom HARABURDYtwinGO (NE)HODVÁBNA CESTA. Je to pre nás veľká pomoc a zároveň spôsob, ako do toho zapojiť ľudí, ktorým sa náš projekt páči. Chceme, aby to bola spoločná cesta – nielen šiestich chalanov v troch Twingách, ale aj všetkých, ktorí nám na nej držia palce.

Ako si spomínate na vysokú školu?

Na svoje študentské časy spomínam veľmi pozitívne. Hneď by som ich vrátila. Samozrejme, musela by tam byť aj moja dcéra a muž, čo by bolo ťažké. Ale boli to krásne roky, kde som sa veľa naučila, spoznala a tiež požúrovala. Každého povzbudzujem, ak sa dá, aby sa z vysokej školy snažil vyťažiť čo najviac a nesnažil sa ňou len preplávať kvôli diplomu.

Vy ste chodila na vysokú školu v zahraničí. Dá sa to vôbec porovnať so slovenskými univerzitami?

Určite aj na Slovensku vysoká škola vie dať človeku veľmi veľa. Vzdelanie nie je samozrejmosť pre každého a keď niekto má tú možnosť, mal by si ju vážiť. Je to privilégium. Aj keď sa nám to nie vždy tak zdá. Vysokoškolské vzdelanie a možnosť ho dostať je dar, nie je to „povinná jazda.“

Boli ste už na vysokej škole na očiach, alebo to prišlo až neskôr?

Keďže som študovala v Amerike, bola som na očiach maximálne svojich spolužiakov, profesorov a kamarátov. Aj keď som už bola s mojim manželom, veľmi sa ma to nedotýkalo. On bol na Slovensku, cez oceán ďaleko. Robil si svoju robotu a ja som do jeho kolobehu nespadala.

Dnes máte na Instagrame viac ako 200-tisíc sledovateľov. Kedy to začalo?

Vôbec neviem. Nabaľovalo sa to postupne. Neprišiel jeden skokový moment. Instagram som mala roky. Nejaký posun isto nastal, keď môj manžel začal robiť vlogy a ľudia ma začali spoznávať z iného hľadiska. Ak ma dovtedy poznali, tak ako redaktorku. Vo vlogoch ma mali možnosť spoznať osobnejšie. Ak ich niečo zaujalo, začali ma sledovať prostredníctvom Instagramu. Išlo to však postupne a tak je to doteraz. Sledovatelia pribúdajú pomaličky.

Uvedomujete si, že keď máte také obrovské publikum, máte aj obrovský vplyv na ľudí?

Skôr si uvedomujem, ako viem veci ľahko pokaziť. (Haha) Vnímam skôr tú negatívnu stránku. V tom zmysle, že si veľmi dávam pozor, čo tam dám. Vždy veľmi zvažujem, ako čo naformulujem a zazdieľam. Mám na Instagrame totiž relatívne uvedomelé publikum. Majú odo mňa isté očakávania a veľmi rýchlo mi dajú najavo, keď sa im niečo nepáči. Nedajú sa len tak „ošáliť“ nejakými zľavovými kódmi navyše. Za tie roky som už trochy vycítila, aké je moje publikum a čo zhruba si môžem dovoliť.

Každopádne, snažím sa Instagram využívať aj na šírenie pozitívnych vecí a mám radosť, keď sa čo i len jeden človek inšpiruje. Občas mi chodia správy v podobnom duchu a ja si ich veľmi vážim. Dokonca nie len od žien, ale i mužov. Mám pocit, že si na Instagrame budujeme komunitu, ktorú vnímam ako takú veľmi peknú bublinku.

Nie každý využíva Instagram na šírenie pozitívnych vecí ale mnoho influencerov to robí najmä vo svoj prospech a ich Instagram je plný nezmyselných spoluprác. Čo si o tom myslíte? 

Ja sledujem na Instagrame to, čo chcem vidieť a čo ma baví. Neposudzujem iných. Každý má taký Instagram, aký chce mať. Na spoluprácach ako takých nevidím nič zlé. Záleží aké, v akom množstve, s akou frekvenciou a hlavne, ako sú spracované nápadovo. Podľa mňa sa to dá urobiť aj zaujímavo. Mňa baví ak sa okrem spoluprác venuje aj iným veciam, ktoré majú pre mňa pridanú hodnotu.

Keď sa nad tým zamyslím, tí najväčší infulenceri s obrovským množstvom spoluprác majú aj obrovské publikum. A tak asi robia niečo dobre. Lebo keby nerobili, publikum by im nerástlo. Poznajú si ho, a robia to, čo sa mu páči. Tu sa znovu dostávame k tomu, že každý si na tom Instagrame nájde to, čo mu vyhovuje a čo chce sledovať.

Aké spolupráce preferujete vy?

Pri výbere si veľmi dávam pozor, o aký produkt ide. Preferujem také spolupráce, kde je myšlienka. Našťastie sa mi práve takéto spolupráce ponúkajú. Môžem spomenúť napríklad vianočnú kampaň, kde sa zbierali veci pre ľudí, ktorí pomoc potrebujú. Alebo propagácia príručky, ktorá hovorí o tom, ako pristupovať k dievčatám, aby to dobre vplývalo na ich sebavedomie. Aj toto sú komerčné spolupráce, ale majú za sebou peknú myšlienku a práve také sa mi páčia.

Ako často dostávate ponuky spoluprác, ktoré musíte odmietnuť?

Veľmi často. Nepreferujem zapájanie sa do projektov, v ktorých je ďalších osem žien, ktoré poznám a ja by som bola deviata. Stáva sa mi pomerne často, že scrollujem Instagram a vidím tam dámy, ktoré propagujú niečo, čo bolo ponúknuté aj mne. Popravde, 95% spoluprác odmietam.

Prečo?

Jednak nechcem, aby bol môj Instagram tým zahltený. Často sú spolupráce na hranici mojej komfortnej zóny, preto ich nerobím veľa. Samú ma to stresuje. Predsa len, všade sú nejaké podmienky, ktoré musím splniť. Musím to pridať v určitom čase, predtým to musia schváliť a podobne. Nie som prototyp influencerky a keby som zajtra skončila so spoluprácami, nebol by to koniec sveta. Živím sa aj inak. Ak nejakú vezmem, je to preto, lebo ten produkt/službu používam, fandím jej, alebo je tam tá spomínaná myšlienka, ktorá ma zaujme.

Máte pocit, že vás ovplyvňujú spolupráce iných?  

Sčasti áno. Od Instagramu si veľmi radiť nenechám, ale sledujem pár kanálov na Youtube. Mám napríklad obľúbenú youtuberku, ktorá mi je sympatická a na základe jej odporúčaní som si už niečo zakúpila. Má podobný vkus ako ja, životný štýl, mám pocit, že nepropaguje hlúposti. Robí síce veľa spoluprác, ale robí to spôsobom, aký mi neprekáža. Rozumným. Takým, ktorý je prirodzený a hlavne propaguje rozumné veci.

Aké profily rada sledujete na Instagrame?

Je super, že na Instagrame pribúdajú ľudia, ktorí robia trochu iný obsah. Bola vlna, kedy prišlo na Instagram veľa novinárov. To ma bavilo sledovať, pretože zrazu som mala informácie úplne z iného uhla, ako keď si ich prečítam, alebo pozriem na internete.

Mňa ale úprimne úplne najviac bavia jednoduché profily. Pre mňa najobľúbenejší profil je Strechy Paríža. Jednoducho krásne fotky striech v Paríži. Žiadna intelektuálna a informačná hodnota, ale páči sa mi to. Tiež ma baví sledovať jogové profily. Keď vidím, čo ženy a muži vedia robiť so svojimi telami, tak mám pocit, že sa musím ísť dať preoperovať, aby som to dokázala.

Baví vás sledovať profily infulencerov, ktorý pridávajú množstvo obsahu zo svojho osobného života a bežných dní?

Veľa z tých „veľkých“ influencerov poznám aj osobne, takže až tak neprahnem vidieť za nejakú „oponu.“ Nepotrebujem vidieť, ako vyzerá ich každodenný život, pretože si to viem zhruba predstaviť. Chápem ale, že to ľudí zaujíma. Ja osobne chcem skôr vidieť inšpiratívne veci, ktoré inde nevidím. Ale mám svoju úchylku – na Instagrame profily venované Harrymu a Meghan Markle, teda vojvodovi a vojvodkyni zo Sussexu, a na YouTube videá „what I eat in a day.“ Je to bizár, ale fakt ma to baví.

Máte pocit, že sa do popredia dostávajú dobročinné spolupráce, napríklad aj u infulencerov, ktorí doteraz nič také nerobili?

Určite, najmä počas Vianoc. A všimnem si to práve u takých! U tých, ktorí to robia pravidelne, to už beriem za akúsi samozrejmosť. Napríklad Fero Joke. Ten pomáha všade, kde sa dá. Môžete ho vidieť v množstve dobročinných projektov, je to úžasný človek.

Akokoľvek sú v mnohých veciach sociálne siete problematické, rýchlosť, akými sa nimi dajú šíriť dobré myšlienky je úžasná.

Nemyslíte, že to niektorí robia len na oko, aby vyzerali dobre v očiach sledovateľov?

Ťažko povedať. Sama nemám rada, keď ma súdia a pritom vôbec nepoznajú. A preto sa sama vedome snažím si takéto predsudky nevytvárať. Veľa ľudí pomáha aj bez toho, aby sa o to podelili na sociálnych sieťach. Možno nešíria dobročinné myšlienky na Instagrame a nerobia dobročinné kampane. Pomáhajú inak – vo svojom súkromí. Každý má svoju cestu a ja to akceptujem. Všeobecne si však myslím, že dobro sa zdieľaním násobí. A často dokáže veľmi inšpirovať aj drobnosť.

Vy svoj Instagram využívate často na prospešné veci. Aj tento rok ste spustili charitatívny adventný kalendár. Ako vznikla táto myšlienka?

Vznikla pred tromi rokmi. Sedeli sme s mojou kamarátkou Zuzkou Záhorovou a Jordanom Nikovom a bavili sme sa o tom, ako využiť Instagram pred Vianocami na niečo, čo môže pomôcť druhým. Vtedy som bola ešte full-time redaktorka, v rámci charity som na Instagrame vždy niečo podporila. Odvtedy mi začali pribúdať návrhy na propagáciu rôznych dobročinných akcií, zbierok a organizácií. Takéto prosby chodili po celý rok, ale v období Vianoc bolo toho ešte viac. Chceli sme tomu dať nejakú ucelenú podobu, a tak vznikol charitatívny adventný kalendár.

V čom spočíva charitatívny adventný kalendár?

Prvý rok som to spravila tak, že som si napísala 24 organizácií a každý deň som jednej prispela. Vyzvala som ľudí, aby to urobili tiež. Výber organizácií som nechala na nich. Ďalší rok som sa rozhodla, že im to uľahčím a  organizácie vyberiem ja. Každý deň som dala na Instagram príbeh, s prelinkom na webstránku, kde môžu prispieť. Tak je to aj tento rok. Môže to uľahčiť živoť ľuďom, ktorí chcú prispieť, ale nevedia kam, nemajú čas si robiť prehľad a podobne.

https://www.instagram.com/p/CIL2WLsJhaj/

Malo to lepšie ohlasy, ako keď ste pridávali podobné výzvy počas roka?

Mám pocit, že charitatívny adventný kalendár je lepšia a konzistentná forma pomoci. Podľa analytiky, koľko ľudí klikne na swipe up, to bolo čoraz menej a menej. Vyhradila som si na to preto 24 dní pred Vianocami a počas roka podobné spolupráce „odmietam“. Respektíve im vysvetlím, že sa tomuto venujem v období Vianoc. Zvykli si a chápu to. Je to určite lepšie, ako keď som zdieľala denne niekoľko výziev.

Ja výzvy pridávam počas celého roka. Akurát charitatívny adventný kalendár je decembrový projekt. Mám pocit, že je to konzistentnejšie a efektívnejšie ako každý deň zverejniť do stories štyri výzvy o pomoc. Keď som to robila podľa analytiky, koľko ľudí klikne na swipe up, nebolo to efektívne. Ľudia to preskakovali. Vo vianočnom čase by som bola rada, aby si ľudia zvykli, že u mňa nájdu charitatívny adventný kalendár. Ak majú chuť niekam prispieť a chcú sa inšpirovať. Počas roka zverejňujem všetko ostatné, čo sa mi zdá vhodné. Nedá sa však zverejniť každú prosbu o pomoc, aj keď mi to je občas ľúto.

Máte pocit, že ľudia sú v tomto období štedrejší ako inokedy?

Určite áno. Ten duch Vianoc robí svoje. Aj keď tento rok som bola na vážkach, či charitatívny adventný kalendár robiť. Pre každého bol predsa tento rok náročný, a tak som nevedela, či je vhodné chcieť od ľudí niečo takéto. Ale potom som si povedala, že ma sleduje 200-tisíc ľudí, a keď sa čo i len tridsať z nich rozhodne prispieť, bude to mať zmysel.

Stretli ste sa aj s negatívnymi odozvami?

Bola som pozitívne prekvapená, že aj v takýto náročný rok boli ľudia ochotní a schopní pomáhať. Naozaj som tento rok očakávala aj negatívne odozvy, vzhľadom k tomu, aký rok máme za sebou. Ale nič také sa nestalo.

Na základe čoho ste si vyberali organizácie?

Tento rok je výnimočný tým, že som ich vyberala na základe tipov od mojich sledovateľov. Uprednostňujem také, s ktorými počas roka nespolupracujem, alebo menšie organizácie, ktoré nemajú také PR a mám pocit, že im to môže pomôcť.

Sú každý rok rovnaké?

Každý rok sa snažím nájsť pre charitatívny adventný kalendár iné organizácie. Ale sú aj také, ktoré som vybrala aj viackrát po sebe. Celkom tri. Jednou je Cesta von, pretože projekt Omama je jeden z najlepších charitatívnych počinov, aké som kedy videla. Tiež IPčko, pretože tento rok bol pre duševné zdravie naozaj náročný. Myslím, že majú toho teraz viac ako inokedy a moje zdieľanie im môže pomôcť. Posledným je Občianske združenie Návrat, ktoré sa snaží sprostredkovať adopcie a náhradné rodičovstvo deťom.

Vedia jednotlivé organizácie o tom, že ste si ich vybrali?

Nikdy ich nekontaktujem. Dozvedia sa o tom až vtedy, keď ich označím v príbehu. Zíde sa im každé euro a za každú pomoc, ktorú získajú vďaka mojim sledovateľom, som vďačná.

Máte prehľad o tom, koľko ľudí prispelo organizáciám práve vďaka kalendáru?

Ako som spomínala, jediné čo viem je, koľko ľudí sa z príbehu na Instagrame prekliklo na web organizácie. A to je celkom dosť. Či prispeli, neviem. Možno by sa to dalo od dotyčných organizácií zistiť, ale nechcem ich tým zaťažovať. Občas mi chodia správy od ľudí, že prispeli a pomohol im práve môj charitatívny adventný kalendár. Už len to, že tým azda trošku rozširujem povedomie o danej organizácií má pre mňa zmysel. Možno niekto neprispeje hneď, ale ak raz bude chcieť, môže si spomenúť na jednu z týchto organizácií, ktoré videl u mňa.

Nie je to len o tom, aby ľudia pomáhali počas Vianoc, ale po celý rok. Nemáte niekedy pocit, že tí, ktorí majú málo, sú ochotní pomáhať viac a naopak?

Je to možné. Ja sa stretávam s rôznymi ľuďmi a vždy ma nesmierne dojme ochota pomôcť, najmä v prípadoch, keď niekto sám nemá veľa, ale nájde spôsob, akým prispieť. Niekedy sú to aj maličkosti.

Ak sa jeden od druhého v tomto na Instagrame inšpirujeme, bude to skvelé. Lebo akokoľvek sú v mnohých veciach sociálne siete problematické, rýchlosť, akými sa nimi dajú šíriť dobré myšlienky je úžasná.