Dedkova smrť bola náhla. Jedného dňa mu mama podávala Paralen na horúčku a na druhý prišla domov s babkou pod pazuchou. Mala som k nemu najbližšie. Každú nedeľu mi strážil miesto v poslednej lavici kostola a na Mikuláša som vždy od neho dostala salónky na vianočný stromček. Už je to šesť rokov od jeho smrti a od chvíle, kedy do môjho života zavítala choroba s menom Alzheimer. Mení život nielen pacientom, ale aj ich blízkym.

Babka ostala sama, ak nepočítam pustenú televíziu a každodenné návštevy jej dcér. Prvé roky jej to stačilo. Choroba sa prejavovala pomaly, skôr v podobe vtipných príhod. Napríklad tak, že sa babka pred Vianocami sťažovala, že treba vymeniť baterky v ovládači, lebo v televízii nie je farebný obraz. Skrýval sa za ním však len čiernobiely film Pyšná princezná.

Náhle sa to zmenilo na zábudlivosť, trochu kriku a veľkú zmätenosť. Verdikt psychiatra rozhodol, že babka potrebuje 24-hodinovú opateru. A tak sa počas môjho výletu vo Viedni presťahovala k nám. V našej domácnosti s tým už rátali dlhšie, mne to však nebolo po chuti. Babku mám rada, ale vedela som, že to naruší moju komfortnú bublinu. Rozkladanie gauča a babkine nočné buntošenie sa stalo našou každodennou realitou.

Dovtedy som si nevedela predstaviť, že sa z domova môže stať len byt. Pocit bezpečia a komfortu sa vytratil a ja som útočisko nachádzala len za zavretými dverami svojej izby. Možno to bolo mojím životom jedináčika, kde som nebola zvyknutá sa deliť o mandarínky či pozornosť rodičov.

Po príchode babky som sa ocitla na druhej koľaji. Nevedela som sa dočkať, kedy zmaturujem a čiastočne sa presťahujem na internát. Na jednu vec som si za tie dva roky stále nezvykla. Vždy, keď chcem ísť von s kamarátmi, musím myslieť na to, či mama nemá niečo naplánované a netreba ostať s babkou. Vtedy sa vo mne stretávajú dve protichodné verzie samej seba. Jedna, ktorá chce mame dopriať „time off“, a druhá, ktorá si chce užívať bezstarostný život.

Nemám problém ostať s babkou pár hodín sama. V hlave sa mi skôr búria myšlienky – prečo ja? Babka má okrem mňa ďalšie štyri vnúčatá. Naposledy ju videli asi na Vianoce. Jeden bratranec si kúpil byt v bloku oproti nám a ani raz sa na babku nebol pozrieť. Prečo by nemohli postrážiť babku na pár hodín oni? Pretože majú vlastné životy? Ten mám aj ja s mamou.

Nebaví ma, keď babka začne počas toho, čo som s ňou doma iba ja, vystrájať. Napríklad začne chodiť po byte a niečo hľadať. Je hrozné pozerať sa na blízkeho človeka, ktorý nevie svoje myšlienky vyjadriť slovami a nedokáže vám povedať, čo chce. Vtedy mi ostáva len hádať.

Z opisu „toto, no veď to, však vieš“ veľa informácií nezískate. Babka sa neupokojí, kým danú vec nemá v rukách. Stále chodí po byte a začína byť nervózna, lebo nedokáže prísť na správne slová. Nakoniec z nej vypadne, že chce krabice na nohy. Z predošlých skúseností mi dôjde, že hľadá topánky. Ukazujem ich jej a musím ju ubezpečovať, že patria jej. Spokojná však nie je dovtedy, kým nesedí na gauči s topánkami na nohách a keksíkom v ruke.

Viem, že každý máme svoje problémy a traumy, ale v daných momentoch mi po rozume beží len to, prečo musím babku naháňať po byte, kým ostatným rovesníkom stará mama varí chutný obed. Príde mi to nefér, a tak sa uzatváram do svojej bubliny.

Neviem, kde je hranica empatie a obetovania svojho života pre druhú osobu. Má to však zmysel, keď vás už nepozná a nemá poňatia, aký je deň a kde sa nachádza? Myslím, že o týchto ľudí sa lepšie dokážu postarať v domove pre seniorov. Babka však nateraz naďalej ostáva bývať s nami.

Alzheimer je dedičná choroba a tak sa obávam, či sa raz neocitnem na maminom mieste. Preto vo mne asi do konca života budú zápasiť dve osobnosti. Jedna, ktorá sa bude chcieť postarať o milovanú osobu, a druhá, ktorá si bude chcieť vybudovať vlastnú kariéru a život. Každý deň sa preto zobúdzam so strachom, čo bude ďalej.

Laura mala 18 rokov, keď zažila prvú skúsenosť so schizofréniou. Jeden večer, vracajúc sa zvonku domov, započula v hlave hlasy. Boli čím ďalej, tým hlasnejšie. „Mala som pocit, akoby boli okolo mňa stále ľudia,“  vraví dnes ako 21-ročná. „Keď mi zrazu začali rozprávať, aby som ukončila svoj život, zobrala som igelitku a utiahla si ju pod krkom. Krátko predtým, ako som skoro omdlela, sa mi podarilo igelitku povoliť a zavolala som kamarátom, aby ma odviezli do nemocnice.“

V nasledujúcich mesiacoch Laura zažila 20 podobných atakov. Po absolvovaní terapie a užívaní predpísaných liekov sa dostala konečne naspäť do normálneho života a našla si prácu. Aj toto je realita človeka, ktorý môže žiť spokojne svoj šťastný život a z momentu na moment je všetko hore nohami.

Čo to schizofrénia vlastne je? Mýty a Fakty

Schizofrénia sa spravidla prejavuje u ľudí v najnádejnejšom období života. U mužov medzi 15. až 25. rokom života a u žien o niečo neskôr, a to medzi 25. až 35. rokom života. Podobne ako pri diagnózach cukrovky či onkologického ochorenia, schizofrénia zasahuje do života nielen konkrétneho človeka, ale aj jeho okolia. Chorobou zasiahnutá teda môže byť aj rodina či priatelia. Trpia ňou jedno až dve percentá populácie, frekvencia postihnutia je pritom rovnaká v rôznych kultúrach a na rôznych kontinentoch.

Ľudia majú mnohokrát mylnú predstavu o tom, čo schizofrénia vlastne je. Zaužívaná predstava, že pacient so schizofréniou má rozdvojenú osobnosť, je hlúposť. Stále je to on, len má v hlave ďalších spoločníkov. Hlasy, ktoré sa k nemu snažia prehovárať, urážať ho či nabádať na zlé veci. Veľakrát sa však môže nájsť aj “spoločník”, ktorý ho, naopak, obraňuje. Spoločníci, teda hlasy, sú úplne cudzie, môžu byť ženské aj mužské. Schizofrenické psychózy sa delia semaforom. „Zelená je, keď sa hlasy rozprávajú. Oranžová, keď sa vás snažia uraziť a červená je, keď hovoria: Teraz si zapáľ cigaretu a uhas si ju o ruku,“ vraví Laura.

Zaužívaná predstava, že človek so schizofréniou má rozdvojenú osobnosť, je hlúposť.

Ako sa schizofrénia prejavuje?

Schizofrénia je ale chorobou mnohých tvárí. U každého človeka sa prejavuje trochu inak a príznaky sa môžu meniť aj u rovnakého pacienta. Medzi základné príznaky môžeme napríklad zaradiť poruchy vnímania. Chorý nedokáže odlíšiť podstatné od nepodstatného. Má halucinácie vo forme rôznych pachov, hlasov či vidín. Stráca orientáciu v tom, čo si myslí a hovorí on sám a čo niekto iný. Nastáva strata hraníc medzi sebou a okolitým svetom. Časté býva aj narušené sebauvedomovanie. Môže mať pocit odcudzenia svojich citov, myšlienok a tela. Uzatvorí sa pred realitou a ponorí do svojho vnútorného sveta.

Pri vzniku schizofrénie môže určitú úlohu zohrávať aj vrodená predispozícia, samotným spúšťačom ochorenia však vo väčšine prípadov býva niečo ďalšie. Napríklad rôzne psychologické faktory, akými sú stres či strata blízkeho človeka. Reč pritom nie je iba o úmrtí, ale napríklad aj o strate zamestnania, ukončení vzťahu či priateľstva. Spúšťačom nezriedka býva aj užívanie marihuany či iných drog.

Na úplnú diagnózu však treba dlhodobé príznaky zväčša trvajúce aspoň mesiac. To ale neznamená, že až po takom dlhom čase treba navštíviť odborníka. Ide o čas, kedy človek podstupuje psychodiagnostické vyšetrenia a CT mozgu. Ak je to potrebné, pristupuje sa aj k rôznym ďalším vyšetreniam, aby odborníci vylúčili iné ochorenia.

Schizofrénia verzus okolitý svet

Ak prejavujete vyššie uvedené príznaky, máte na schizofréniu podozrenie alebo už liečbu podstupujete, je dôležité, aby okolie o vašom probléme vedelo. Zo začiatku to nie je jednoduché, ale časom sa vyhnete zbytočným otázkam. Ak náhodou príde psychóza, je dôležité, aby rodina či priatelia vedeli, ako majú postupovať a kde nájdu potrebné lieky. Nikdy by vás nemali nechávať osamote a bez pomoci. Priebeh psychózy vás však nemusí obmedziť úplne. Stále by ste mali byť schopný komunikovať s okolím. Ak hlasy povedia, že si máte ublížiť, mali by ste zvládnuť povedať to nahlas. Preto je dôležité mať možnosť kontaktovať svojich blízkych vždy, ak si to situácia vyžaduje.

Je dôležité poznamenať, že ako schizofrenik môžete aj napriek všetkým okolnostiam viesť plnohodnotný život, založiť si rodinu a mať deti. Bohužiaľ však stále existuje zhruba 10-percentná šanca, že toto ochorenie zdedia aj vaše deti. Platí, že čím viac vašich príbuzných schizofréniou trpí, tým viac sa táto pravdepodobnosť zvyšuje. Dôležité je poznať pravidlá psychohygieny, pomocou ktorých sa pred prepuknutím tohto ochorenia môžete aktívne chrániť. Patrí k nim napríklad schopnosť lepšie zvládať stres.

Ako je na tom Slovensko?

Podľa dostupných informácií vieme, že na Slovensku sa nachádza asi 50-tisíc pacientov s diagnostikovanou schizofréniou. O osvetu sa v tejto problematike starajú združenia ako napríklad Liga za duševné zdravie a Humanitár. Pre fanúšikov podcastov dávame do pozornosti aj zaujímavý diel zo série „Okná duše dokorán“ o schizofrénii s riaditeľom psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku.

Ako správne kašľať?

To je jedna z informácií, ktorá je možno banálna, ale o to dôležitejšia. Mnoho z nás kašle i kýcha do svojich dlaní. S tými si následne podávame ruky, chytáme kľučky či pomocou prstov ťukáme do telefónov. Takisto nie je správne, ak pri kašli nepoužívame ruky vôbec a vylučujeme kvapôčky (koronavírus je kvapôčková infekcia, ktorá sa šíri vzduchom, pozn. red.) do okolia. Najlepšou a najbezpečnejšou metódou je požívať náš rukáv, resp. predlaktie. Táto časť nášho tela totižto neprichádza tak často do kontaktu s inými predmetmi alebo osobami ako práve dlane.

Ako reagovať pri prejave symptómov?

Ak pociťujete ťažkosti s dýchaním, kašlete alebo máte zvýšenú teplotu, riaďte sa heslom Dr. Medovej: „Telefonicky kontaktujem lekára a za žiadnych okolností nejdem do čakárne.“ Takýmto prístupom by ste ohrozili nie len ostatných, ale aj samých seba.

Následne k vám príde špeciálna infekčná sanitka. Rozdiel medzi infekčnou a obyčajnou záchrankou je v tom, že jej obsluhujúci personál má na sebe špeciálny oblek. Tí vás následne prevezú na infekčné oddelenie, kde sa podrobíte patričným vyšetreniam.

Dokáže alkohol naozaj sám poraziť koronavírus?

Na našu otázku odpovedala pani doktorka veľmi pohotovo: „Alkohol koronavírus nezabije, je to hlúposť.“ Síce by alkohol teoreticky dokázal koronavírus zahubiť, ale to len pri vyššej telesnej teplote ako 56°C. Čo je prakticky nemožné dosiahnuť, resp. pre organizmus to je životu nebezpečné.

„Alkohol koronavírus nezabije, je to hlúposť.“

V niektorých krajinách sa rozšíril trend alkoholoických sprejov, ktoré ľudia po sebe striekajú ako repelent. Ak koronavírus máte, je používanie podobných sprejov zbytočné. Môžu však byť nápomocné, pri dezinfikácii dlaní, ktoré sú kritickou časťou nášho tela.

Ako predísť nakazeniu?

Stopercentná odpoveď na túto otázku neexistuje, keďže žijeme v rýchlej dobe. Ľudia cestujú z kontinentu na kontinent a je prakticky nemožné zamedziť kontaktu s nakazenou osobou. Pani doktorka uviedla tri najdôležitejšie veci, vďaka ktorým môžeme znížiť riziko nakazenia na minimum: pravidelná osobná hygiena, pud sebazáchovy a sebareflexia.

Dôvodom, prečo je veľmi náročné tento vírus izolovať, je vysoká inkubačná doba. Zatiaľ čo prasacia chrípka sa prejavila do šiestich dní, koronavírus sa môže prejaviť v období štrnástich dní. Pre mnoho ľudí je prirodzene náročné vydržať 2 týždne v aspoň relatívnej izolácií, čo je jedným z hlavných dôvodov rýchleho šírenia.

Zdôrazňovala aby sa ľudia, ktorí nedávno navštívili kritické oblasti (Ázia, Južná Kórea alebo severné Taliansko) vyhýbali veľkým davom ľudí, t.j. nákupné centrá, školy, vlakové či autobusové stanice a pod. Je dôležité, aby človek nezatajoval, že sa v daných krajinách nachádzal.

Samozrejme je dôležité sa kritickým oblastiam vyhýbať. Na tejto mape detailne vidíme štatistické údaje a farebne vyznačené oblasti, ktoré by sme určite v najbližšej dobe nemali navštíviť.  Ak by ste náhodou koronavírus dostali, nepodliehajte panike, nie je „automaticky po vás“. Úmrtnosť pri ľuďoch od 20 do 29 rokov je 0,2% čo je takmer rovnaké číslo, aké je bežné pri klasickej chrípke (0,1%).

Môže sa koronavírus rovnať s inými epidémiami modernej histórie?

V priebehu posledných 100 rokov na našej planéte vzniklo niekoľko ničivých pandémií. Napríklad typ vírusu H1N1, ktorý bol príčinou šírenia chorôb pri prasacej aj španielskej chrípke len zriedkavo napádal ľudí s vyšším vekom ako 60. U koronavírusu je to úplne inak. Práve seniori (nad 80 rokov) sú najohrozenejšou vekovou kategóriou kvôli nižšej obranyschopnosti organizmu.

Je dôležité začať od seba a byť disciplinovaný. Dodržiavanie hygieny, správna metóda kašľania a kontrolovanie zdravotného stavu sa môžu zdať banálne, no práve naopak, práve počas týchto dní sú mimoriadne dôležité. Aj v tomto prípade platí, že je nevyhnutné všímať si maličkosti.