Vďaka pápežovi Františkovi v uplynulom roku nastalo niekoľko zmien, ktoré upravili jej postavenie v cirkvi. Najvyššie postavenou ženou vo Vatikáne sa stala Raffaella Petriniová.

Zmenil sa tiež paragraf kanonického práva, ktorý upravuje službu lektora (číta Božie slovo na liturgickom zhromaždení, pozn. red) a akolytu akolyta pomáha diakonovi a kňazovi pri liturgických úkonoch, teda zväčša miništrant, pozn. red.) a rozšíril ju aj o ženy.

Štyri Slovenky z troch cirkví sa podelili o to, v čom spočíva pozícia ženy v kresťanstve.

Každá žena si vie nájsť v cirkvi to svoje

Prvou zo spomínaných štyroch žien je Michala Mrázová, manželka gréckokatolíckeho kňaza. Jej manžel pôsobí na eparchii (biskupstvo gréckokatolíckej cirkvi, pozn. red.) ako tajomník a hovorca.

Úlohu ženy v cirkvi vidí rovnako, ako úlohu každej inej ženy. „Mali by byť príkladom pre iných. Napríklad materstvom, rolou manželky. Empatiou voči blízkym, pomocou tým, ktorí ju potrebujú. Byť príkladom láskavosti.“

Neviem si predstaviť, že by bola žena v pozícii farárky.

Michala je sociálna pracovníčka. Na fare si otvorila si vlastné poradenstvo pre rodičov s deťmi, ktoré majú problémové správanie. V rámci svojho spoločenstva pracuje veľa s mamičkami na materskej dovolenke. „Táto služba sa teda spája s mojim povolaním, ale je to aj moja vášeň.“

Výrazný rozdiel medzi zapájaním mužov a žien nevidí. To, že na bohoslužbe čítajú muži a miništrujú chlapci vníma ako niečo zaužívané. Ženy majú jednoducho iné oblasti. Každá z manželiek kňazov má inú rolu. Niektoré vedú spevácke zbory, iné pomáhajú na stretnutiach s deťmi.

Byť manželkou kňaza je tiež povolanie

Podľa Michaly musí byť žena presvedčená o tom, že chce byť manželkou kňaza. Často ich prekladajú do rôznych farností, preto je takýto život spojený aj so sťahovaním. Pri plnení služby v cirkvi je náročné si budovať vlastnú kariéru. „U nás si neviem predstaviť, že by bola žena v pozícii farárky. Tým, že sme tradičnejšia cirkev, kňazi majú množstvo povinností.“

Manželka kňaza je tá, ktorá vytvára a udržuje teplo domova.

Väčšinou sa ženy uplatňujú ako učiteľky, zdravotné sestry, lekárky, sociálne pracovníčky. Manželka kňaza je podľa nej práve tá, ktorá vytvára a udržuje teplo domova. „Cítim sa byť takou oporou svojho manžela. Je dôležité, aby bol v rodine niekto stabilný. Po celom dni práce, keď príde manžel domov, má niekoho, kto ho čaká, ku komu sa môžu vrátiť, kto mu pomôže a posilní ho.“

Niekedy sú na to samé

Spoločenstvá kňazských rodín sú ešte na začiatku svojej cesty. „Keď som sa vydávala, myslela som si, že prídem do spoločenstva a tam ma zasvätia manželky, ktoré majú manželov kňazov už dlhšie. Predstavia mi ako to tam funguje.“

To sa však nestalo. Michala a jej rodina našli podobné spoločenstvo. Veľkou pomocou je možnosť rozprávať sa o problémoch, ktoré sú špecifické pre kňazské rodiny. „Je veľmi dobré zdieľať problémy s ľuďmi, ktorí vedia ako to je, ako to funguje a vedia, čo prežívame.“

Rímskokatolícka cirkev je v plnom zapájaní žien ešte len na ceste

Monika Golianová je rehoľná sestra z Inštitútu dcér Márie Pomocnice. V otázke mužov a žien v cirkvi hovorí o dvoch princípoch. Prvý je Petrovský, ten hierarchický. Existuje istá cirkevná hierarchia, niekto, kto nám slúži ako kňaz.

Druhý je Mariánsky. Mária, ktorá môže z úzadia sledovať a upozorniť. Nie je to konkurenčný princíp, ale doplňujúci. „Našou paradigmou je Mária, ktorá je prítomná. Vidí, uvažuje, čo treba urobiť a potom ide za Ježišom. Vzbudzuje dôveru v Ježiša. Príkladom ženy v cirkvi je biblicky príbeh svadby v Káne Galilejskej. Mária pôsobí, že je v úzadí, ale nakoniec sa stáva hlavnou postavou príbehu. Je vyobrazená ako tá, ktorá dáva veci do pohybu.“

Ženy ordinované nebudú

Tieto zmeny však neznamenajú to, že sa katolícka cirkev blíži k tomu, aby mohli byť ženy vysvätené za kňažky. V spoločnosti je však utváraný obraz, že štúdium samotnej teológie je určené predovšetkým pre budúcich kňazov. „Na fakulte ženy študujú, ale je potrebné, aby sa viac oceňovala ich prítomnosť,“ hovorí sestra Monika. Na jednej strane musia prejaviť záujem ony samé. Je však taktiež je potrebné, aby povzbudivé slová prišli aj od mužov. „Niekedy musí doslova zaznieť pozvanie. Veľa sa dá urobiť aj keď sa zmení mentalita mužov.“

V evanjelickej cirkvi sú vo farskej službe muži a ženy v približne rovnakom zastúpení.

V prípade formácie žien je samozrejmé, že prichádzajú do kontaktu s mužmi. Kňazmi sú iba muži, preto je to úplne bežné. Pri ich formácii si vystačia, takpovediac, sami. V tom vidí sestra Monika nebezpečenstvo. „Neuvedomia si aký dôležitý je ženský prvok a ich vzor. Je potrebné oceniť ženy ako psychologičky, pedagogičky, vychovávateľky, teologičky aj pri formácii kňazov a rehoľníkov.“

Prvá žena na pozícii generálnej dozorkyne

V roku 2021 bolo sedemdesiate výročie prvej ordinácie ženy, evanjelickej farárky na Slovensku. Bola to Darina Bancíková. Odvtedy urobila evanjelická cirkev veľký krok vpred v otázke ordinácie žien do služby farárok.

„Nebolo to vtedy samozrejmé a dokonca ani úplne prijaté. Niektorí jej spolužiaci sa odmietli dať ordinovať zároveň s ňou. Medzi nimi dokonca vládol názor, že poškvrní oltár, keď bude ordinovaná ona, ako žena,“ hovorí Renáta Vinczeová, ktorá je dištriktuálnou dozorkyňou a v súčasnosti vykonáva aj úlohu zastupujúcej generálnej dozorkyne. Touto funkciou je momentálne najvyššie postavenou ženou Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku a prvou ženou v spomínanej pozícii.

Záujem o službu v cirkvi je zo strany žien a dievčat veľký

„V našej cirkvi sú v službe farárov a farárok muži a ženy v približne rovnakom zastúpení.” Výrazné rozdiely medzi mužmi a ženami Vinczeová nevníma, skôr to vidí ako istý spoločenský postoj, z ktorého sa cirkev nevyníma.

„Je to podobne ako v iných sférach spoločenského života, či samospráve. Čím je vyšší stupeň, tým je žien menej.“ Dôvod vidí predovšetkým v tom, že ženy majú rodiny, deti a z toho dôvodu sa do vysokých pozícií nehrnú v takom množstve. Veľký je v evanjelickej cirkvi aj záujem žien o štúdium teológie. Počet študentov a študentiek je väčšinou vyrovnaný.

Cirkev vnímam ako svoje zázemie. Viem, že niekam patrím.

„Na našej fakulte sa dá študovať osobitne teológia so zameraním na sociálnu prácu. Tu vidno, že väčšina sú ženy.“ Idú skôr do smeru učiteľského či sociálnej práce viac, ako napríklad do manažérstva.

Rozdiel je aj v ich prístupe k veciam, ako aj k ľuďom. Sú viac empatické, u niektorých sa prejavuje taký „mamičkovský“ prístup. „Všímam si to aj medzi farárkami. Vedia sa viac vcítiť do rodinných problémov a problémov s deťmi. Vedia poskytnúť iný pohľad. Z toho dôvodu si myslím, že je veľmi dobré, že sú aj vo farárskej službe.“

Ako prvá žena na poste dištriktuálnej dozorkyne sa určite zapíše do histórie evanjelickej cirkvi. „Aj na mojej pozícii si mnohí mysleli, že by to nemala robiť žena. Hovorili si, že tam by ženu nezvolili. Verím, že aj iné ženy to povzbudí a do budúcna možno budú aj ony nad niečím takým uvažovať. Určite môže aj žena zastávať takúto pozíciu.“

Cirkev ako priestor pre sebarealizáciu

Život laičky v cirkvi je rozdielny. Popri svojom bežnom živote si samé vyberú ako a do akej miery sa budú zapájať. Emília Deverová je dobrovoľníčka v Saleziánskom centre voľného času. V súčasnosti vedie dievčenský spevácky zbor.

Presne na to sú podľa mňa v spoločenstve laici. Aby svojich kňazov viedli.

„Cirkev vnímam ako svoje zázemie. Viem, že niekam patrím. Toto je pre mňa najhlavnejšia myšlienka. Nepociťujem, že by som niečo nemohla len na základe toho, že som žena. Práveže mám pocit, že v stredisku to je presne opačne.“ Má za to, že zapájanie chlapcov je prirodzené a dané aj vďaka Saleziánskemu poslaniu. „Dievčatá, práve preto, aby sa necítili mimo, majú viac možností zapájať sa.”

Žena ako vychovávateľka

Emília vníma svoju úlohu z pozície vychovávateľa. Pracuje ako učiteľka v materskej škole a túto funkciu prenáša aj do dobrovoľníckej činnosti. „Je veľmi dôležité naučiť sa s mladými správne rozprávať. Tak, aby to nenarušilo názory či hodnoty, ktoré si prinášajú z domu.“

„Aby sa spoločenstvo vyvíjalo, je potrebná ženská kreativita a spontánnosť. Žena príde s nápadom, kreatívnou myšlienkou a muži by mohli byť tí, ktorí sa tohto nápadu chytia a rozvinú ho.“ Koordináciu a spoluprácu medzi nimi považuje Emília ako veľmi dôležitú. V Saleziánskom spoločenstve, kde pôsobí pracujú kňazi a sestry spoločne.

„Týmto spôsobom sa učia počúvať, spolupracovať. Aj keď je to veľakrát náročné, pretože musí chcieť aj jedna aj druhá strana.“ Úlohou laikov je podľa nej viesť ich. Vedieť povedať aj veci, ktoré nie sú dobré. Úlohou kňazov a sestier je potom počúvať a minimálne sa zamyslieť. „Presne na to sú podľa mňa v spoločenstve laici. Aby svojich kňazov viedli. Inak by spoločenstvo stagnovalo a nevyvíjalo sa ďalej.“

Zuzana Podmanická zo Štatistického úradu Slovenskej Republiky, demograf Branislav Šprocha a hovorca Konferencie biskupov Martin Kramara sa stretli a hovorili o dôležitosti sčítavania obyvateľov. TV Lux v poslednom čase vyvíja nátlak na registráciu v cirkvi, najmä čo sa týka dotazníka.

Podnetom na upozorňovanie vyznania viery je financovanie, ktoré môže štát poskytnúť cirkvi vďaka spomínanému sčítavaniu. Martin Kramara poznamenal: ,,My si však vedieme vlastné štatistiky,“ uviedol pre reláciu Tv Lux. Toto tvrdenie z jeho strany nebolo celkom na mieste, keďže sa vyjadril o fakte, že rímskokatolícka cirkev si vedie svoje vlastné evidencie a teda sa necítia byť nijako zaviazaní výsledkami elektronického sčítavania.

Potvrdil aj, že je to povinnosť voči štátu. Jeho odpovede na položené otázky neboli smerodajné. Podnecoval nepravdu voči financovaniu štátu pre cirkev. Kramara prejavil väčší záujem o plynutie príspevkov od  štátu do pokladníc registrovaných cirkví ako o získanie spoľahlivých podkladov a dát, s ktorými by sa dalo v budúcnosti pracovať. Z jeho strany to možno považovať za ,,mlátenie prázdnej slamy“.

My na billboardy peniaze nemáme

Na základe výpovede Kramaru nešlo len o sčítanie obyvateľov, ale najmä o sprostredkovanie informácií z hľadiska médií. Hovorcovi KBS prekáža, že organizácie podporujúce hnutie ,,bez vyznania“ míňajú peniaze na medializáciu svojich názorov prostredníctvom billboardov alebo sociálnych sietí. Kramara vysvetľuje, že takéto presvedčenia môžu viesť k znehodnoteným výsledkom kvôli propagácii a namotávaniu občanov.

Navyše tvrdí, že cirkev nemá financie na propagáciu akéhokoľvek vierovyznania a vyzval občanov, aby sa v situácii, v akej sa Slovensko nachádza, podujali na pomoc nemocniciam namiesto šírenia informácií o sčítavaní a cirkvi. Viackrát spomenul, že čiastka, ktorú štát na cirkev poskytuje, je minimálna a počas koronakrízy niektoré farnosti nemajú elektrinu či prívod vody.

Snažil sa najmä uistiť divákov, že ohrozenie financií cirkvi je jednoducho bezprostredné: ,,Vám to zoberieme a dáme to nemocniciam. Takto to vôbec nefunguje.“ Napriek tomu stále o financiách hovoril.

Relácia mala mať viac odborníkov na sčítanie

Kontroverzia TV Lux sa zvyšuje najmä vďaka hosťom v ich reláciách. TV Lux mohla do televíznej debaty pozvať aj zástupcu niektorej inej štátom registrovanej cirkvi, možno aj štátneho zamestnanca ministerstva kultúry, pod ktoré spadá problematika registrácie a udeľovanie dotácii od štátu.

Zamestnanec by sa im vedel odbornejšie vyjadriť k problematike analýzy dát získaných z elektronického sčítavania. Napriek tomu, že je televízia založená na náboženstve a ľuďoch v cirkvi, do debaty mohli prispieť aj tí, ktorí nie sú registrovaní v žiadnej cirkvi Slovenskej republiky, a preto by mohli obhájiť názory ohľadom systému dotácii a príspevkov od štátu.

Koľko sa v obci sčíta obyvateľov, toľko príde príspevkov. Napriek tomu, niektoré otázky ohľadom vierovyznania, rodinného stavu, ale aj zamestnania sú považované za nekorektné alebo nepotrebné. Zároveň dotazník neobsahuje niektoré možnosti, ktoré občania Slovenskej republiky majú.

V rozhovore s Ondrejom Prostredníkom sa dozviete:

• prečo majú rodičia viesť deti k tomu, aby kládli otázky,
• ako môže covid-19 ovplyvniť vieru mladých ľudí,
• prečo po pápežových vyjadreniach ostalo ticho,
• prečo má cirkev dosah na vzdelávanie na verejných školách,
• čo znamená veta: Boh je láska.

Ako evanjelický teológ a bývalý dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK ste sa s mladými ľuďmi a ich vierou stretávali pomerne často. Pre svetovú pandémiu ostáva mnoho kostolov naďalej zavretých alebo je do nich obmedzený vstup. Myslíte si, že covid-19 by mohol podlomiť nohy viere mladých ľudí?

Korona je určite rozhodujúcim faktorom v pôsobení cirkvi. To môžeme vidieť aj v pomerne čulej diskusii okolo toho, či kostoly majú, alebo nemajú byť otvorené.

Max Weber, známy sociológ, ktorý sa venoval aj otázkam náboženstva, povedal, že bez spoločenstva vlastne nie je odovzdávanie viery možné. Viera ako taká je odkázaná na osobný kontakt, aby bolo možné jej hodnoty odovzdávať aj ďalším generáciám. Fakt, že pandémia znemožňuje osobné stretávanie, má veľmi vážne dopady na všetky oblasti ľudského života. Týka sa to, samozrejme, aj viery.

Na druhej strane pandémia donútila všetky spoločenstvá, aby hľadali alternatívne spôsoby komunikácie. Mladí ľudia už dávno pred pandémiou mali zručnosti vo využívaní technológií. Je to len otázka toho, či tá druhá strana, odovzdávajúca vieru, je schopná využiť tieto technológie a pochopiť, že aj toto je jedna z ciest.

Aké to bolo vo vašom prípade? Spochybňovali ste niekedy svoju vieru?

Určite áno. Viera je vlastne pre mňa ustavičný proces otázok, pochybovania a hľadania odpovedí. Pre mňa je vzácne to, že sa so svojimi otázkami môžem obracať na ľudí okolo seba, ktorí sú alebo boli pre mňa istým vzorom, autoritou v otázkach viery. Alebo môžem (a tomu vďačím predovšetkým štúdiu teológie) kriticky uvažovať nad svojimi otázkami.

To býva pri štúdiu teológie najväčšou výhodou. Postupne sa teológ v procese štúdia stretáva s ťažšími otázkami, s rôznymi typmi odpovedí. Práve štúdiom teológie býva viera vážne spochybňovaná a otrasená.

Ale zároveň tento proces kritického postoja k viere, k odpovediam, v ktorých veriaci žije, umožňuje upevnenie viery a posunutie do ďalšieho štádia, kde sa človek už neuspokojí s nejakými jednoduchými odpoveďami, ale je ochotný byť v dialógu so svedkami viery.

Ako hovoríte, mali ste možnosť sa zaoberať rôznymi otázkami viery a hľadať na ne ako teológ odpovede. Máte pocit, že teológia posilnila, alebo skôr oslabila vašu vieru?

Povedal by som to skôr tak, že teológia transformovala moju vieru a posunula ju z tej nekritickej viery ku viere, ktorá nezaniká tým, že má otázky alebo tým, že sa stretávala s inými veriacimi, ktorí majú tiež otázky. Procesom hľadania odpovedí moja viera nezanikla.

Zásady viery sú pre mňa stále rozhodujúcimi piliermi môjho osobného života, ale sú posilnené práve procesom kritického myslenia.

Slová nedeľa a kostol sú pre niektoré deti výstražným znamením. Staré mamy nás s dobrým úmyslom nútili chodiť do kostola, ísť na prvé sväté prijímanie či birmovku. Je možné ukázať deťom vieru bez toho, aby sme ich nútili, ale zároveň ich k viere priviedli?

Na začiatku som spomínal, že viera je odkázaná na odovzdávanie. A teda záleží na spôsobe, akým vieru odovzdávame. Spôsob, ktorý ste spomenuli, je jeden z tých jednoduchších.

Väčšina ľudí si myslí, že dedenie a odovzdávanie viery, to, čo voláme „tradícia“, sa akosi automaticky stane tým, že tie ďalšie generácie budú zapojené do procesu kultu rituálov a budú to považovať za prirodzenú súčasť života. Do istej miery to je pravda, na toto je viera odkázaná.

Ale ak v tom procese narazíme na to, že tie rituály nám nič nehovoria, tak to je prvá kritická otázka. Keď mladí ľudia začnú premýšľať nad obsahom, ktorý im prostredie cirkvi ponúka, tak sa dostávajú do krízy. Veľký problém je, ak ich kritické otázky prostredie neregistruje.

Rodičia by si teda mali dať veľký pozor, keď nútia deti sa zúčastňovať na rituáloch cirkvi, aby ich nenútili do niečoho, čo im nič nedáva a neodpovedá na ich otázky.

Keď môj vzťah lásky nadobudne podobu sexuálneho vzťahu, tak je dôležité, aby to bol vzťah verný a exkluzívny.

Nadviažem na to, čo ste spomínali. Keď dieťa príde do bodu kritického uvažovania, ako konkrétne by mal rodič v tomto prípade zasiahnuť?

Tým najprirodzenejším spôsobom je potvrdiť oprávnenosť takýchto otázok. Jednoducho povedať: ,,Také otázky som si kládol aj ja.“ To je podľa mňa to najdôležitejšie.

Povzbudiť vlastné deti v schopnosti klásť otázky a nehrať sa na toho, kto má všetky odpovede. Treba stáť pred tou otázkou spolu s tým dieťaťom. A je to napokon tak, že dobrí rodičia sú tí rodičia, ktorí zostávajú v úžase z otázok svojich detí.

Čo tým presne myslíte?

Ak my ako rodičia v deťoch zabijeme ochotu klásť otázky prístupom „teraz mi daj pokoj“ alebo „nemám na to čas“, alebo im dáme nejakú povrchnú odpoveď, tak sa nám to neskôr vypomstí a zamotáme sa vo vlastných odpovediach.

Možno, ak nevieme uvažovať nad takými otázkami, bolo by dobré vytvoriť také prostredie, kde nad tým môže uvažovať viac ľudí. Aj keď to, samozrejme, nie je jednoduché, nakoľko v kontexte viery je to vždy vzťah blízkosti, intimity, a teda ak by sme tie otázky našich detí reflektovali pred niekým cudzím, tak to nemusí fungovať.

Mnoho rodičov má takúto skúsenosť. Keď sa radi chvália otázkami detí, tak tie deti by o tom nemali vedieť. Pretože, keď sa to dozvedia, sú zahanbené a berú to ako zradu dôvery.

Minulý mesiac sa uskutočnila Medzinárodná online konferencia Medzinárodnej federácie pre slobodu voľby terapie a sprevádzania. Jej podtitul znie: Poradenstvo pre mužov a ženy, ktorí prežívajú neželané sexuálne príťažlivosti a rodovú neistotu. Ku konferencii ste už zaujali postoj na vašom Facebooku, no i napriek tomu by ma zaujímalo, či považujete tento počin za istú formu spiatočníctva zo strany cirkvi. Ako majú toto posolstvo vnímať napríklad mladí ľudia, ktorí zápasia so sebaurčením alebo coming outom?

Áno, tá konferencia bola nesmierne problematická. Nielen pre mňa, ale aj pre mnohých ďalších ľudí. Je to tak, že organizovanie týchto konferencií podľa mňa súvisí s tým, že veľa rozhodujúcich ľudí v cirkvách na Slovensku (či už je to rímskokatolícka cirkev, protestantská, evanjelická alebo iné malé cirkvi) sa stále neposunulo vo svojom rozmýšľaní nad sexualitou do tej fázy, ktorú dnes ponúka výskum o ľudskej sexualite.

Odborne tomu hovorím, že je to otázka antropológie, učenia o človeku, toho, čo sa na človeku dá a čo nedá zmeniť. Väčšina zodpovedných ľudí v cirkvách na Slovensku žije v tom presvedčení, že homosexualita je niečo, čo sa dá zmeniť, a preto organizujú takéto konferencie. A to sa potom prenáša aj na ľudí v cirkvi.

Neprenáša sa potom táto metóda “liečenia sexuality” aj na rodičov, ktorí sa následne snažia postupovať podľa odporúčaní cirkvi?

Ja som mal niekoľko rozhovorov, kde rodičia vedia, že ich deti majú nebinárnu sexualitu. Hľadajú radu, ale nie sú ochotní prijať to, že ich deti túto sexualitu nemôžu zmeniť. Veľa rodičov s týmto stereotypným myslením sa na mňa obracalo so slovami: „Pomôžte mi, aby moje dieťa bolo normálne.“

Existuje aj určitý cirkevný dopyt po takýchto „odborníkoch”, ktorí niečo podobné ponúkajú. Myslím si, že toto je hlavne veľká nezodpovednosť a vina cirkevných lídrov, ktorí by mali pochopiť, že sexuálna orientácia je vec, s ktorou sa máme stotožniť, a nie ju „znormálniť“. Veľa odborníkov vraví, že práve týmto neprijímaním ich skutočnej sexuality týchto ľudí zraňujeme.

Dvadsiateho prvého októbra sa v médiách objavila správa, že pápež František podporil registrované partnerstvá v dokumentárnom filme, ktorý režíroval Evgeny Afinnevsky. Predstavitelia cirkvi sa k tomuto signálu stavajú rôzne. Mohli by pápežove slová rozdeliť cirkev na dve vetvy: za a proti registrovaným partnerstvám?

Pápež v tejto otázke už nemusí cirkev rozdeľovať. Ona už do istej miery rozdelená je. Síce nie v zmysle organizačnom, aj keď to sa tiež deje (mnohé protestantské cirkvi sa na tejto otázke už rozdelili).

To pápežove vyjadrenie zostalo takpovediac „visieť vo vzduchu“, lebo pápež sa k tomu ďalej už vôbec nevyjadroval. A diskusia k tomuto výroku naplno odhalila, ako je rozdelená či už katolícka cirkev, alebo vôbec ľudia, ktorí nad touto témou uvažujú.

Ako si vysvetľujete pápežov postoj?

Je dôležité povedať, že ten výrok bol odložený v archíve. Teda je to autentický výrok, ktorý režisér objavil pri hľadaní materiálu pre svoj film. Pápež výrok povedal v jednom dávnejšom rozhovore pre mexickú televíziu, ale nejakým činom sa to do oficiálnej podoby rozhovoru nedostalo.

Nikto sa nevyjadril k tomu, prečo ten výrok v pôvodnom rozhovore neodznel. Býva to tak, že rozhovory sa autorizujú; ktovie, ako to je v prípade pápeža… Faktom je, že výrok bol z nejakého dôvodu cenzurovaný a nedostal sa do pôvodnej podoby rozhovoru.

Tým, že ho tento režisér zverejnil, už predpokladáme, že zase niekto (asi to bol samotný pápež) súhlasil, že sa táto veta objaví v spomínanom rozhovore. Pápež sa proti tomuto výroku nepostavil, nevyvrátil ho. Vnímam toto jeho rozhodnutie ako opatrný spôsob otvárania diskusie v tejto otázke.

Po vašom vystúpení na Pride vám biskupi Evanjelickej cirkvi odobrali povolenie učiť teológiu. Nie je to tak dávno čo sa biskupi ohradili aj voči vyjadreniu farárky Anny Polckovej, ktorá povedala: „Keby sa Kristus vrátil, mohol by prísť ako gay či rómska žena a opäť by sme ho odsúdili.” Teológ Michal Havran v rozhovore pre denník SME uviedol, že by sa biskupi nemali starať do sexuality iných ľudí. Súhlasíte s jeho tvrdením?

Je to tak, že sexualita je silnou a dôležitou súčasťou každého spoločenstva. Cirkev od nepamäti regulovala sexuálnu morálku vo svojich spoločenstvách. Faktom ale je, že najneskôr od polovice minulého storočia toto už nie je možné a spoločnosť sa v tomto smere posunula.

Preto si myslím, že tá otázka praktizovania sexuálneho života je výsostne otázkou súkromnou. Otázkou, ktorá by mala byť riešená odbornou, dôkladnou a včasnou sexuálnou výchovou.

Ak Michal Havran hovorí, že by sa biskupi nemali pozerať do spální ľudí, ja dodávam, že niekto by mal tých ľudí pripraviť na to, čo sa v tej spálni deje. Ale rozhodne by to nemali byť biskupi. Mali by to byť odborníci z oblasti výchovy, medicíny, psychológie, ktorí včasnou sexuálnou výchovou pripravia mladých ľudí na sexuálny život.

Kde je teda problém?

Je tu paradox: cirkvi si ako keby uzurpovali právo na sexuálnu výchovu. Na jednej strane veľmi rezolútne protestujú proti rozšíreniu a prehĺbeniu sexuálnej výchovy na školách a na druhej strane oni sami chcú hovoriť svojim ľuďom, čo je a čo nie je správna prax sexuálneho života.

Toto je podľa mňa veľmi nebezpečné. Ak majú ľudia v cirkvi otázky v oblasti sexuálneho života a myslia si, že ich vedia položiť len svojim duchovným – okej, v poriadku. Ale duchovní by mali byť naozaj opatrní a nemali by na tieto otázky odpovedať v zmysle nejakého dogmatizmu.

https://www.facebook.com/prostrednik/photos/1388586988009011

Ako by ste bežnému človeku vysvetlili, čo sa vám stalo? Ako je možné, že cirkev má takéto privilégium a zasahuje do fungovania verejnej vysokej školy?

Je to možné preto, lebo Slovenská republika na to pristúpila v usporiadaní svojho vzťahu, jednak s katolíckou cirkvou prostredníctvom Vatikánskych zmlúv, a potom následne aj s niekoľkými registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami okrem katolíckej cirkvi.

Táto zmluva umožňuje cirkvi zasahovať do záležitostí teológie na vysokých školách. Ide o pozostatok vo vzťahu medzi cirkvami a štátom, kde opäť cirkvi veľmi úzkostlivým spôsobom strážia to, čo je obsahom východy a vzdelávania.

Napríklad dnes je to aj na cirkevných školách tak, že obsah nenáboženských predmetov je naplno v jurisdikcii spoločnosti a cirkvi nemôžu, povedzme, na matematike vyučovať svoj obsah. Ale pokiaľ ide o vyučovanie náboženstva, tak tento obsah je naplno v rukách cirkvi aj na verejných školách. Väčšinu spoločnosti to nevyrušuje a štát napokon preberá aj finančnú zodpovednosť za podávanie tohto obsahu.

A čo vysoké školy? 

Na úrovni vysokoškolského vzdelávania je ale situácia iná. Tam je v podstate spor, že väčšina cirkví a politikov si myslí, že to, čo sa učí na teologických fakultách, je len nejaký vyšší stupeň vyučovania náboženstva.

Lenže to nie je celkom tak, pretože teológia v univerzitnom prostredí je veda. Veda má svoje určité zásady a jednou z podmienok na praktizovanie vedy je akademická sloboda. Akademické slobody sa v univerzitnom prostredí veľmi prísne chránia, vo všetkých odboroch. Každý odbor si dáva veľký pozor na to, aby im nikto z vonka nehovoril: „No ale toto nemôžeš skúmať, lebo toto sa nám nepáči“.

Univerzitné vzdelanie by sa v tomto bode skončilo, ak by sme niečo také pripustili. A teraz, čuduj sa svete, má slovenský vysokoškolský zákon práve v ustanoveniach o akademickej slobode výnimky pre teologické fakulty. Toto je veľký problém.

Sexuálna orientácia je vec, s ktorou sa máme stotožniť, a nie ju „znormálniť“.

Biskup Eľko tvrdí, že Boh je láska, ale láska nie je Boh, de facto lásku nemožno absolutizovať. Toto svoje tvrdenie vysvetľuje na príklade, že ak sa muž zamiluje do milenky, táto láska nie je Boh a to isté platí aj pre lásku medzi homosexuálnymi partnermi. Čo je teda podľa vás láska? A máte pocit, že ju ako spoločnosť absolutizujeme?

Otázkou, ktorú asi biskup Eľko myslí, je, či môj láskavý vzťah má aj rozmer sexuálneho vzťahu. Ak to tam takto vyjadroval, zrejme myslel na toto… Aj keď to asi nechcel priamo povedať.

Podľa mňa keď môj vzťah lásky nadobudne podobu sexuálneho vzťahu, tak je dôležité, aby to bol vzťah verný a exkluzívny. Preto si myslím, že je to taký opäť zvláštny paradox, ak (a na tomto je zrejme aj zhoda s konzervatívnymi kolegami v cirkvi) praktizovanie sexuálneho vzťahu patrí do verného exkluzívneho vzťahu dvoch ľudí, tak ja nerozumiem, prečo im vlastne vadí, že ide o vzťah dvoch osôb rovnakého pohlavia.

Argumentujú náboženskými textami, ktoré sa vyjadrujú k tejto praxi sexuálneho vzťahu dvoch osôb rovnakého pohlavia. Tie texty vlastne vychádzajú z antropológie, z človeka ako z výlučne heterosexuálnej bytosti. Nemali poznanie o ľudskej sexualite, ktoré máme dnes my, a preto je prirodzené, že sa týmto spôsobom vyjadrujú.

Je tento postoj cirkvi a jej predstaviteľov správny?

Ak cirkev má záujem o to, aby sa veriaci ľudia, ktorí majú homosexuálnu orientáciu, cítili v cirkvi prijatí, tak jediná cesta je prijať toto ľudské poznanie o ľudskej sexualite a nenútiť týchto ľudí k praktizovaniu sexuálnej zdržanlivosti.

Ak by som teda mohol doplniť môjho kolegu, priateľa a spolužiaka Ivana Eľka, tak by som povedal, že áno: Boh je láska – pretože prijíma týchto ľudí takých, akí sú a akceptuje aj ich sexuálny život, pokiaľ svojím sexuálnym životom nezraňujú, nezrádzajú iný vzťah.

https://www.instagram.com/p/B9GdvRonMex/?utm_source=ig_web_copy_link

Na slovenskej politickej scéne je liberálny politik takmer raritou a liberálny teológ skutočne ojedinelým úkazom. Sťažila vám táto skutočnosť pôsobenie a presadenie sa v prevažne konzervatívnej politickej klíme?

Ja si myslím, že moje vyjadrenia a postoje sú pre mnohých ľudí akoby „čerstvým vánkom“.

Áno, súhlasím, že to je v našich podmienkach neobvyklé. Ale ja cítim, že odpovedám svojimi postojmi a vyjadreniami na otázky mnohých ľudí. Takže v tomto zmysle to nechápem ako sťaženie. Na druhej strane však moje postoje a vyjadrenia provokujú iných ľudí. Myslia si, že to je nezlučiteľné, že viera zo svojej podstaty musí byť konzervatívna. Chápu to ako nejakú vyšinutosť, keď ako veriaci človek zaujímam liberálne postoje.

Ja sa ani nesnažím týchto ľudí presvedčiť. Svoje poslanie chápem skôr ako poslanie pre ľudí, ktorí sú zraňovaní neschopnosťou cirkvi odpovedať na ťažké, aktuálne otázky a odchádzajú z nej.

Veľa politikov si svoje PR robí aj na téme interrupcií. Zákon z dielne pani Záborskej neprešiel len o hlas, na čo následne avizovala, že plánuje návrh podať znova, pretože chce ženám pomôcť. Myslíte si, že môžeme v tejto súvislosti hovoriť o pomoci, alebo ide skôr o či už vedomé, alebo nevedomé presadzovanie náboženskej ideológie?

Určite je to snaha presadiť istý náboženský postoj v otázke interrupcií. Sociálne riešenia, ktoré to sprevádzajú – to je len taktika. Myslím si, že predkladatelia sa týmto ani netaja, že im ide o sťaženie prístupu k interrupciám.

Som rád, že na Slovensku (aj keď to bolo len o hlas) je ešte stále dostatok ľudí, ktorí chápu, že interrupcia je veľmi ťažká vec pre každú ženu, ktorá o nej uvažuje alebo ju podstupuje. Napokon by som povedal, že to, čo skúsila pani Záborská teraz, je dobré v istom zmysle.

Pretože ak sa v budúcnosti objaví v parlamente zákon, ktorý akýmkoľvek spôsobom bude chcieť obmedziť prístup k interrupciám, tak zákonodarcovia budú bdelí a budú rozmýšľať, či za tým pekným obalom, ktorý sa snažila pani Záborská predať, nie je skutočný zákaz interrupcií.

https://www.facebook.com/www.zaborska.sk/photos/a.664781556879447/3646634188694154/

Podľa prvej hlavy ústavy, článku jeden sa Slovenská republika neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. A teda, aj v súvislosti s interrupciami či faktom, že Evanjelická cirkev na Slovensku má právo zasahovať do vecí verejnej vysokej školy, dokonca aj RTVS musí zo zákona vysielať náboženské programy, je Slovenská republika skutočne nezávislá od náboženstva alebo ideológie?

Ja používam pojem náboženská neutralita a myslím si, že Slovenská republika nie je nábožensky neutrálny štát. Príkladom je zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ktorý kladie nesplniteľné podmienky. Napríklad požaduje nesplniteľný prah 50 000 členov.

Pretrváva tu istý sentiment, že Slovensko je väčšinovo kresťanské, a preto cirkvi majú ako keby právo hovoriť do viacerých oblastí verejného života, lebo zastupujú nejaký veľký počet ľudí. Toto je veľmi tenký ľad.

Mnohí politici pri robení verejných politík úzkostlivo pozerajú na to, čo na ich návrhy hovorí prostredie cirkvi. Vedia, že majú dočinenia s vplyvným partnerom a myslím si, že toto je veľmi zlý prvok v slovenskom verejnom živote.

Ak je to tak, ako vravíte, ako je možné, že táto téma nie je v spoločnosti viac diskutovaná?

Cirkvi vlastne to zasahovanie do verejného života robia veľmi sofistikovane. Dávajú si pozor, aby ich nebolo možné prichytiť pri miešaní politických kariet. Na druhej strane vždy sa im podarí nejaký prešľap. Napríklad pri prezidentských voľbách boli zrejmé vyjadrenia proti niektorým kandidátom, teda kadidátke, ktorá bola aj neskôr zvolená. Boli tam jasné náznaky podpory Maroša Šefčoviča.

To nie je dobrý postoj. Bytostne sa dotýka ostatných skupín obyvateľstva. My tu máme napríklad veľmi silnú rastúcu skupinu ľudí, ktorí sa nehlásia ku žiadnej viere. A keď oni sledujú, ako tie štátne politiky vychádzajú v ústrety veriacim, tak logicky sa tým cítia byť dotknutí.

Alebo tu máme malé skupiny ľudí, ktoré sa hlásia k nejakému inému vierovyznaniu a na nich tiež ako keby ten verejný diskurz nemyslel, ako keby neexistovali. Z hľadiská ľudských práv je tento postoj problematický, preto má byť štát nábožensky neutrálny a nemá sa viazať na žiadne náboženstvo ani ideológiu.

Baháji ako najmladšie svetové náboženstvo oslávili pred dvoma rokmi 200. výročie, ku ktorému tento rok vznikol dokument Light to the World.

Bahájska viera má korene v dvoch hlavných postavách. Prvou je Báb, zvestovateľ viery. Na začiatku 19. storočia prorokoval príchod Božieho posla, ktorý prinesie ľudstvu mier. Tým bol Bahá’u’lláh, v preklade Sláva Božia, podľa ktorého dostala bahájska viera pomenovanie. Na počiatku veriaci moslim zreformoval šiitsky islam do nového náboženstva.

Počet bahájov sa v súčasnosti pohybuje kdesi medzi šiestimi až ôsmimi miliónmi. „Treba povedať, že bahá’izmus stojí na špičke štatistík zaoberajúcich sa najrýchlejšie rastúcimi náboženstvami na svete,“ potvrdzuje Matej Karásek, odborný asistent Katedry porovnávacej religionistiky Univerzity Komenského. Dodáva, že Jazykovedný ústav názvy niektorých náboženstiev prepisuje nesprávne, preto ich používa po svojom.

V súvislosti s počtom prívržencov tejto viery musíme vziať do úvahy aj fakt, že každý nový člen pohne štatistikou výraznejšie, než je to u veľkých náboženstiev. Podiel bahájov vo svetovej populácii je totiž len 0,1 %.

Vychádzajú z islamu, ten ich zabíja

Soňa Herdová, členka Bahájskeho spoločenstva na Slovensku pracujúca na sekretariáte v Bratislave, vysvetľuje: „Baháji sú v Jemene a v Iráne, kde sa začala ich história, prenasledovaní a väznení. Študenti sa nedostanú na univerzity. Násilné vtrhnutie do domácnosti je bežná vec.” Pritom dôvodom, prečo západ nazýva bahaizmus „vierou intelektuálov”, je práve radikálne odlíšenie sa od moslimov. 

Jedným z dôležitých princípov tohto náboženstva je rovnoprávnosť ženy a muža. Dokonca aj v prípade, že sa narodí dieťa dvom bahájom, nemusí zdieľať ich vieru. Podľa intelektu a schopnosti rozhodovať za seba si v istom veku samo vyberie svoje náboženstvo či ateistický spôsob zmýšľania.

Voľnosť aplikujú aj do obradov. Bahájsky sobáš takmer kompletne režírujú novomanželia. Jediné, čo musia splniť, je súhlas všetkých žijúcich rodičov, dvaja prítomní svedkovia a prednesenie sobášneho verša: „My, všetci, vskutku budeme verní Božej vôli”.

Ani jedno náboženstvo nemá pravdu

V roku 2011 povedal Peter Srpoň, vtedy zástupca Bahájskeho spoločenstva na Slovensku, pre denník SME: „Žiadne náboženstvo neprezentuje celú pravdu, spolu vytvárajú len jej časť.”  Baháji tvrdia, že vo svojej podstate náboženská rôznorodosť neexistuje, pravda je len jedna.

Aj podľa Herdovej majú Abrahám, Mojžiš, Ježiš, Muhammad, Krišna, Buddha, Zoroaster, Báb a Bahá’u’lláh rovnakého Ducha stále v inom tele. V danom čase prinášajú ľuďom to, čo kvôli aktuálnej spoločenskej a osobnej situácii potrebujú.

Jednota všetkých konfesií – predstava lákavá, ale utopistická. „Veď dokonalý náboženský konsenzus nie je realizovateľný ani v rámci jedného vierovyznania. Bolo by naivné domnievať sa, že vidiecka babička, kardinál z Vatikánu, homosexuál a politik jednej relígie majú totožný prístup k náboženskej náuke a praxi,“ vysvetľuje Karásek vplyv sociálneho statusu na duchovné cítenie. 

Baháji nespochybňujú žiadnu svätú knihu iných náboženstiev. Vo svojich vlastných spisoch dokonca cudzie texty vysvetľujú. Dôvodom je, že si ich ľudia často interpretujú doslovne. To podľa nich bráni správnemu pochopeniu.

Do ich kontinentálnych domov uctievania môžu prísť ľudia bez ohľadu na vierovyznanie. „Začali sme stavať aj národné a miestne. V blízkosti každého budú postavené školy, nemocnice či detské domovy,“ hovorí Herdová o plánoch do budúcnosti.

Nie predmanželskému sexu, áno rozdávaniu kondómov

Veda a viera predstavujú v mnohých náboženstvách nezlučiteľné oblasti. Baháj vám však povie, že idú ruka v ruke. Za podstatu viery totiž označujú málo slov a veľa skutkov. Dobrých skutkov prameniacich zo štúdia svätých textov. Otázkou ostáva, či sa každé štúdium dá stotožňovať s vedou. 

„Náboženstvo by malo poskytnúť morálne vedenie v oblastiach, v ktorých vedecký pokrok prináša neistotu vo svedomí.“ Takými sú podľa Herdovej napríklad genetické a transgenetické experimenty, ktorým sa venujú aj bahájske texty. Rozoberajú tiež produkciu a distribuovanie potravín, klimatickú krízu či militarizáciu. Tá by mala byť využívaná len na zabezpečenie pokoja v krajine, čo je však veľmi relatívne.

Baháji sú naklonení pokroku a svojich veriacich odmietajú získavať akoukoľvek formou donucovania. Potvrdil to aj Ian Sample, ktorý bol viac ako 40 rokov členom Svetového domu spravodlivosti, najvyššej svetovej inštitúcie bahájov. „Vláda Tanzánie sa rozhodla rozdávať kondómy kvôli zastaveniu šírenia AIDS. Katolícka cirkev sa postavila proti. Volený orgán bahájov v krajine požiadal Svetový dom spravodlivosti o stanovisko. Ten odpovedal, že je nutné veriacim pripomenúť jeden z ich hlavných princípov – sex patrí do manželstva, ale zároveň sa nesmie zabúdať na obyvateľov, ktorí nie sú bahájmi. Preto môžu vládu podporiť,“ vysvetlil na príklade v rozhovore pre denník SME.

Baháji – nová slovenská sekta?

Na Slovensku sú baháji registrovanou cirkvou od roku 2007. Podľa ich štatistík mali o 5 rokov neskôr 256 evidovaných veriacich, no v rovnakom období sa k tejto viere pri sčítaní obyvateľstva prihlásilo až 1 065 Slovákov.

Herdová predpokladá, že pri zbieraní 20-tisíc podpisov potrebných na registráciu novej cirkvi rozšírili povedomie o spoločenstve: „Tiež nás prekvapil veľký rozdiel. Ľudia si pravdepodobne našli informácie na internete a hodnotovo k nám začali inklinovať, aj keď neboli registrovaní.“ Baháji u nás žijú vo viac ako 35 lokalitách. Národný sekretariát má byť podľa ich spisov v hlavnom meste. V Bratislave, Stupave, Banskej Bystrici a Košiciach funguje Miestna duchovná rada, teda je tam viac než 9 bahájov starších ako 21 rokov.

Miestnu duchovnú radu si veriaci volia, keďže nepoznajú kňazov či duchovných. Voľby sú tajné, nominácie neexistujú a zvolený môže byť prakticky ktokoľvek bez nároku na mzdu. Členovia hlasujú za zástupcov aj do Národnej duchovnej rady. Tí sa na päťročnej báze zúčastňujú na medzinárodných voľbách v izraelskom Hajfe. Delegáti 130 krajín prichádzajú do Svetového domu spravodlivosti prevažne v tradičných krojoch svojej krajiny.

Voľby v cirkvi predsa len nie sú až takou raritou. Kardináli hlasujú za hlavu katolíckej cirkvi a po smrti súčasného Dalajlámu sa jeho nasledovník už nebude hľadať, ale voliť. V hlavnej miestnosti centra bahájov je okrúhly stôl a vysoká knižnica, žiadne „posvätné“ predmety nemajú. Priestor pôsobí skôr ako kancelária. Symbol ich viery, ktorý uctievajú, je kaligrafia Najväčšieho mena, čo je označenie pre Bahá’u’lláha.

Registrácia bahájom síce uľahčila komunikáciu s úradmi, avšak v očiach niektorých sú stále sektou. „V religionistike sa týmto slovom označuje náboženský útvar odlúčený od pôvodného. Aj rané kresťanstvo je v tom prípade židovskou sektou,“ vysvetľuje Karásek.

Dodáva, že by sme sa mali pýtať, kde je koreň stereotypných názorov o nových náboženských hnutiach: „Stopa vedie k veľkým cirkvám, aj tie totiž sčasti fungujú na trhových princípoch a o „klienta“ musia bojovať.“

Štátnu dotáciu odmietajú

„Všetky naše aktivity, iniciatívy či budovy na celom svete musia byť financované výlučne z príspevkov bahájov. Tak to ustanovil Bahá’u’lláh vo svojich spisoch,“ približuje Herdová.

Okrem toho by sa bahájom podľa nového zákona o financovaní cirkví veľa neušlo. Doteraz bola výška sumy od štátu stanovená na základe toho, koľko duchovných má daná cirkev. Po novom je rozhodujúci počet prihlásených v rámci sčítania obyvateľstva, čo navyše býva, ako vidíme aj na príklade bahájov, značne zavádzajúce. Rímskokatolíci si tak prilepšia v prepočte o 28 miliónov eur ročne, gréckokatolíci približne o 5 miliónov a evanjelici o 4,5 milióna.

V marci jedia a pijú len, keď je tma

Baháji sú napriek absencii štátnych peňazí aktívni. Miestne duchovné rady usporadúvajú pravidelné bohoslužby. Herdová vysvetľuje, prečo ich nazývajú slávnosťou 19 dní: „Konajú sa vždy na začiatku nového bahájskeho mesiaca, ktorý má práve 19 dní. Rovnaký je aj počet mesiacov v našom roku.“ 

Okrem modlitieb a spevov sa počas bohoslužby veriaci venujú spoločenským či finančným problémom, dokonca je čas aj na neformálne rozhovory pri občerstvení.

Počas 9 svätých dní si zas pripomínajú významné udalosti spojené so vznikom ich náboženstva. V marci dodržiavajú baháji 19-dňový pôst, kedy sa napijú a najedia len pred východom a po západe slnka. Má to budovať ich neochvejnosť a pevnú vôľu vo vyhýbaní sa hriechu.

„Nespovedáme sa,“ vysvetľuje Herdová, „máme modlitby za odpustenie, v ktorých Bohu hovoríme o našich nedostatkoch.“ Nebo sa podľa nich totiž dá zažívať už na zemi, tak ako aj peklo. Tieto dva protipóly nepovažujú za miesta, ale za stavy duše.

„Novým náboženským útvarom sa darí najmä v ťažkých dobách, kedy sa otázka života a smrti dostáva do popredia,“ predikuje Karásek podobný vývoj aj v budúcnosti. Napríklad kritickú situáciu v Japonsku po druhej svetovej vojne, pre obrovský nárast nových konfesijných hnutí, nazývajú religionisti „dopravná špička bohov“.