Teológ Prostredník: Niekto by mal ľudí pripraviť na to, čo sa deje v spálni. Ale rozhodne by to nemali byť biskupi

„Väčšina zodpovedných ľudí v cirkvách na Slovensku žije v presvedčení, že homosexualita je niečo, čo sa dá zmeniť,“ vraví Ondrej Prostredník, evanjelický teológ, bývalý dekan a člen strany Progresívne Slovensko.

V rozhovore s Ondrejom Prostredníkom sa dozviete:

• prečo majú rodičia viesť deti k tomu, aby kládli otázky,
• ako môže covid-19 ovplyvniť vieru mladých ľudí,
• prečo po pápežových vyjadreniach ostalo ticho,
• prečo má cirkev dosah na vzdelávanie na verejných školách,
• čo znamená veta: Boh je láska.

Ako evanjelický teológ a bývalý dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK ste sa s mladými ľuďmi a ich vierou stretávali pomerne často. Pre svetovú pandémiu ostáva mnoho kostolov naďalej zavretých alebo je do nich obmedzený vstup. Myslíte si, že covid-19 by mohol podlomiť nohy viere mladých ľudí?

Korona je určite rozhodujúcim faktorom v pôsobení cirkvi. To môžeme vidieť aj v pomerne čulej diskusii okolo toho, či kostoly majú, alebo nemajú byť otvorené.

Max Weber, známy sociológ, ktorý sa venoval aj otázkam náboženstva, povedal, že bez spoločenstva vlastne nie je odovzdávanie viery možné. Viera ako taká je odkázaná na osobný kontakt, aby bolo možné jej hodnoty odovzdávať aj ďalším generáciám. Fakt, že pandémia znemožňuje osobné stretávanie, má veľmi vážne dopady na všetky oblasti ľudského života. Týka sa to, samozrejme, aj viery.

Na druhej strane pandémia donútila všetky spoločenstvá, aby hľadali alternatívne spôsoby komunikácie. Mladí ľudia už dávno pred pandémiou mali zručnosti vo využívaní technológií. Je to len otázka toho, či tá druhá strana, odovzdávajúca vieru, je schopná využiť tieto technológie a pochopiť, že aj toto je jedna z ciest.

Aké to bolo vo vašom prípade? Spochybňovali ste niekedy svoju vieru?

Určite áno. Viera je vlastne pre mňa ustavičný proces otázok, pochybovania a hľadania odpovedí. Pre mňa je vzácne to, že sa so svojimi otázkami môžem obracať na ľudí okolo seba, ktorí sú alebo boli pre mňa istým vzorom, autoritou v otázkach viery. Alebo môžem (a tomu vďačím predovšetkým štúdiu teológie) kriticky uvažovať nad svojimi otázkami.

To býva pri štúdiu teológie najväčšou výhodou. Postupne sa teológ v procese štúdia stretáva s ťažšími otázkami, s rôznymi typmi odpovedí. Práve štúdiom teológie býva viera vážne spochybňovaná a otrasená.

Ale zároveň tento proces kritického postoja k viere, k odpovediam, v ktorých veriaci žije, umožňuje upevnenie viery a posunutie do ďalšieho štádia, kde sa človek už neuspokojí s nejakými jednoduchými odpoveďami, ale je ochotný byť v dialógu so svedkami viery.

Ako hovoríte, mali ste možnosť sa zaoberať rôznymi otázkami viery a hľadať na ne ako teológ odpovede. Máte pocit, že teológia posilnila, alebo skôr oslabila vašu vieru?

Povedal by som to skôr tak, že teológia transformovala moju vieru a posunula ju z tej nekritickej viery ku viere, ktorá nezaniká tým, že má otázky alebo tým, že sa stretávala s inými veriacimi, ktorí majú tiež otázky. Procesom hľadania odpovedí moja viera nezanikla.

Zásady viery sú pre mňa stále rozhodujúcimi piliermi môjho osobného života, ale sú posilnené práve procesom kritického myslenia.

Slová nedeľa a kostol sú pre niektoré deti výstražným znamením. Staré mamy nás s dobrým úmyslom nútili chodiť do kostola, ísť na prvé sväté prijímanie či birmovku. Je možné ukázať deťom vieru bez toho, aby sme ich nútili, ale zároveň ich k viere priviedli?

Na začiatku som spomínal, že viera je odkázaná na odovzdávanie. A teda záleží na spôsobe, akým vieru odovzdávame. Spôsob, ktorý ste spomenuli, je jeden z tých jednoduchších.

Väčšina ľudí si myslí, že dedenie a odovzdávanie viery, to, čo voláme „tradícia“, sa akosi automaticky stane tým, že tie ďalšie generácie budú zapojené do procesu kultu rituálov a budú to považovať za prirodzenú súčasť života. Do istej miery to je pravda, na toto je viera odkázaná.

Ale ak v tom procese narazíme na to, že tie rituály nám nič nehovoria, tak to je prvá kritická otázka. Keď mladí ľudia začnú premýšľať nad obsahom, ktorý im prostredie cirkvi ponúka, tak sa dostávajú do krízy. Veľký problém je, ak ich kritické otázky prostredie neregistruje.

Rodičia by si teda mali dať veľký pozor, keď nútia deti sa zúčastňovať na rituáloch cirkvi, aby ich nenútili do niečoho, čo im nič nedáva a neodpovedá na ich otázky.

Keď môj vzťah lásky nadobudne podobu sexuálneho vzťahu, tak je dôležité, aby to bol vzťah verný a exkluzívny.

Nadviažem na to, čo ste spomínali. Keď dieťa príde do bodu kritického uvažovania, ako konkrétne by mal rodič v tomto prípade zasiahnuť?

Tým najprirodzenejším spôsobom je potvrdiť oprávnenosť takýchto otázok. Jednoducho povedať: ,,Také otázky som si kládol aj ja.“ To je podľa mňa to najdôležitejšie.

Povzbudiť vlastné deti v schopnosti klásť otázky a nehrať sa na toho, kto má všetky odpovede. Treba stáť pred tou otázkou spolu s tým dieťaťom. A je to napokon tak, že dobrí rodičia sú tí rodičia, ktorí zostávajú v úžase z otázok svojich detí.

Čo tým presne myslíte?

Ak my ako rodičia v deťoch zabijeme ochotu klásť otázky prístupom „teraz mi daj pokoj“ alebo „nemám na to čas“, alebo im dáme nejakú povrchnú odpoveď, tak sa nám to neskôr vypomstí a zamotáme sa vo vlastných odpovediach.

Možno, ak nevieme uvažovať nad takými otázkami, bolo by dobré vytvoriť také prostredie, kde nad tým môže uvažovať viac ľudí. Aj keď to, samozrejme, nie je jednoduché, nakoľko v kontexte viery je to vždy vzťah blízkosti, intimity, a teda ak by sme tie otázky našich detí reflektovali pred niekým cudzím, tak to nemusí fungovať.

Mnoho rodičov má takúto skúsenosť. Keď sa radi chvália otázkami detí, tak tie deti by o tom nemali vedieť. Pretože, keď sa to dozvedia, sú zahanbené a berú to ako zradu dôvery.

Minulý mesiac sa uskutočnila Medzinárodná online konferencia Medzinárodnej federácie pre slobodu voľby terapie a sprevádzania. Jej podtitul znie: Poradenstvo pre mužov a ženy, ktorí prežívajú neželané sexuálne príťažlivosti a rodovú neistotu. Ku konferencii ste už zaujali postoj na vašom Facebooku, no i napriek tomu by ma zaujímalo, či považujete tento počin za istú formu spiatočníctva zo strany cirkvi. Ako majú toto posolstvo vnímať napríklad mladí ľudia, ktorí zápasia so sebaurčením alebo coming outom?

Áno, tá konferencia bola nesmierne problematická. Nielen pre mňa, ale aj pre mnohých ďalších ľudí. Je to tak, že organizovanie týchto konferencií podľa mňa súvisí s tým, že veľa rozhodujúcich ľudí v cirkvách na Slovensku (či už je to rímskokatolícka cirkev, protestantská, evanjelická alebo iné malé cirkvi) sa stále neposunulo vo svojom rozmýšľaní nad sexualitou do tej fázy, ktorú dnes ponúka výskum o ľudskej sexualite.

Odborne tomu hovorím, že je to otázka antropológie, učenia o človeku, toho, čo sa na človeku dá a čo nedá zmeniť. Väčšina zodpovedných ľudí v cirkvách na Slovensku žije v tom presvedčení, že homosexualita je niečo, čo sa dá zmeniť, a preto organizujú takéto konferencie. A to sa potom prenáša aj na ľudí v cirkvi.

Neprenáša sa potom táto metóda „liečenia sexuality“ aj na rodičov, ktorí sa následne snažia postupovať podľa odporúčaní cirkvi?

Ja som mal niekoľko rozhovorov, kde rodičia vedia, že ich deti majú nebinárnu sexualitu. Hľadajú radu, ale nie sú ochotní prijať to, že ich deti túto sexualitu nemôžu zmeniť. Veľa rodičov s týmto stereotypným myslením sa na mňa obracalo so slovami: „Pomôžte mi, aby moje dieťa bolo normálne.“

Existuje aj určitý cirkevný dopyt po takýchto „odborníkoch”, ktorí niečo podobné ponúkajú. Myslím si, že toto je hlavne veľká nezodpovednosť a vina cirkevných lídrov, ktorí by mali pochopiť, že sexuálna orientácia je vec, s ktorou sa máme stotožniť, a nie ju „znormálniť“. Veľa odborníkov vraví, že práve týmto neprijímaním ich skutočnej sexuality týchto ľudí zraňujeme.

Dvadsiateho prvého októbra sa v médiách objavila správa, že pápež František podporil registrované partnerstvá v dokumentárnom filme, ktorý režíroval Evgeny Afinnevsky. Predstavitelia cirkvi sa k tomuto signálu stavajú rôzne. Mohli by pápežove slová rozdeliť cirkev na dve vetvy: za a proti registrovaným partnerstvám?

Pápež v tejto otázke už nemusí cirkev rozdeľovať. Ona už do istej miery rozdelená je. Síce nie v zmysle organizačnom, aj keď to sa tiež deje (mnohé protestantské cirkvi sa na tejto otázke už rozdelili).

To pápežove vyjadrenie zostalo takpovediac „visieť vo vzduchu“, lebo pápež sa k tomu ďalej už vôbec nevyjadroval. A diskusia k tomuto výroku naplno odhalila, ako je rozdelená či už katolícka cirkev, alebo vôbec ľudia, ktorí nad touto témou uvažujú.

Ako si vysvetľujete pápežov postoj?

Je dôležité povedať, že ten výrok bol odložený v archíve. Teda je to autentický výrok, ktorý režisér objavil pri hľadaní materiálu pre svoj film. Pápež výrok povedal v jednom dávnejšom rozhovore pre mexickú televíziu, ale nejakým činom sa to do oficiálnej podoby rozhovoru nedostalo.

Nikto sa nevyjadril k tomu, prečo ten výrok v pôvodnom rozhovore neodznel. Býva to tak, že rozhovory sa autorizujú; ktovie, ako to je v prípade pápeža… Faktom je, že výrok bol z nejakého dôvodu cenzurovaný a nedostal sa do pôvodnej podoby rozhovoru.

Tým, že ho tento režisér zverejnil, už predpokladáme, že zase niekto (asi to bol samotný pápež) súhlasil, že sa táto veta objaví v spomínanom rozhovore. Pápež sa proti tomuto výroku nepostavil, nevyvrátil ho. Vnímam toto jeho rozhodnutie ako opatrný spôsob otvárania diskusie v tejto otázke.

Po vašom vystúpení na Pride vám biskupi Evanjelickej cirkvi odobrali povolenie učiť teológiu. Nie je to tak dávno čo sa biskupi ohradili aj voči vyjadreniu farárky Anny Polckovej, ktorá povedala: „Keby sa Kristus vrátil, mohol by prísť ako gay či rómska žena a opäť by sme ho odsúdili.” Teológ Michal Havran v rozhovore pre denník SME uviedol, že by sa biskupi nemali starať do sexuality iných ľudí. Súhlasíte s jeho tvrdením?

Je to tak, že sexualita je silnou a dôležitou súčasťou každého spoločenstva. Cirkev od nepamäti regulovala sexuálnu morálku vo svojich spoločenstvách. Faktom ale je, že najneskôr od polovice minulého storočia toto už nie je možné a spoločnosť sa v tomto smere posunula.

Preto si myslím, že tá otázka praktizovania sexuálneho života je výsostne otázkou súkromnou. Otázkou, ktorá by mala byť riešená odbornou, dôkladnou a včasnou sexuálnou výchovou.

Ak Michal Havran hovorí, že by sa biskupi nemali pozerať do spální ľudí, ja dodávam, že niekto by mal tých ľudí pripraviť na to, čo sa v tej spálni deje. Ale rozhodne by to nemali byť biskupi. Mali by to byť odborníci z oblasti výchovy, medicíny, psychológie, ktorí včasnou sexuálnou výchovou pripravia mladých ľudí na sexuálny život.

Kde je teda problém?

Je tu paradox: cirkvi si ako keby uzurpovali právo na sexuálnu výchovu. Na jednej strane veľmi rezolútne protestujú proti rozšíreniu a prehĺbeniu sexuálnej výchovy na školách a na druhej strane oni sami chcú hovoriť svojim ľuďom, čo je a čo nie je správna prax sexuálneho života.

Toto je podľa mňa veľmi nebezpečné. Ak majú ľudia v cirkvi otázky v oblasti sexuálneho života a myslia si, že ich vedia položiť len svojim duchovným – okej, v poriadku. Ale duchovní by mali byť naozaj opatrní a nemali by na tieto otázky odpovedať v zmysle nejakého dogmatizmu.

Ako by ste bežnému človeku vysvetlili, čo sa vám stalo? Ako je možné, že cirkev má takéto privilégium a zasahuje do fungovania verejnej vysokej školy?

Je to možné preto, lebo Slovenská republika na to pristúpila v usporiadaní svojho vzťahu, jednak s katolíckou cirkvou prostredníctvom Vatikánskych zmlúv, a potom následne aj s niekoľkými registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami okrem katolíckej cirkvi.

Táto zmluva umožňuje cirkvi zasahovať do záležitostí teológie na vysokých školách. Ide o pozostatok vo vzťahu medzi cirkvami a štátom, kde opäť cirkvi veľmi úzkostlivým spôsobom strážia to, čo je obsahom východy a vzdelávania.

Napríklad dnes je to aj na cirkevných školách tak, že obsah nenáboženských predmetov je naplno v jurisdikcii spoločnosti a cirkvi nemôžu, povedzme, na matematike vyučovať svoj obsah. Ale pokiaľ ide o vyučovanie náboženstva, tak tento obsah je naplno v rukách cirkvi aj na verejných školách. Väčšinu spoločnosti to nevyrušuje a štát napokon preberá aj finančnú zodpovednosť za podávanie tohto obsahu.

A čo vysoké školy? 

Na úrovni vysokoškolského vzdelávania je ale situácia iná. Tam je v podstate spor, že väčšina cirkví a politikov si myslí, že to, čo sa učí na teologických fakultách, je len nejaký vyšší stupeň vyučovania náboženstva.

Lenže to nie je celkom tak, pretože teológia v univerzitnom prostredí je veda. Veda má svoje určité zásady a jednou z podmienok na praktizovanie vedy je akademická sloboda. Akademické slobody sa v univerzitnom prostredí veľmi prísne chránia, vo všetkých odboroch. Každý odbor si dáva veľký pozor na to, aby im nikto z vonka nehovoril: „No ale toto nemôžeš skúmať, lebo toto sa nám nepáči“.

Univerzitné vzdelanie by sa v tomto bode skončilo, ak by sme niečo také pripustili. A teraz, čuduj sa svete, má slovenský vysokoškolský zákon práve v ustanoveniach o akademickej slobode výnimky pre teologické fakulty. Toto je veľký problém.

Sexuálna orientácia je vec, s ktorou sa máme stotožniť, a nie ju „znormálniť“.

Biskup Eľko tvrdí, že Boh je láska, ale láska nie je Boh, de facto lásku nemožno absolutizovať. Toto svoje tvrdenie vysvetľuje na príklade, že ak sa muž zamiluje do milenky, táto láska nie je Boh a to isté platí aj pre lásku medzi homosexuálnymi partnermi. Čo je teda podľa vás láska? A máte pocit, že ju ako spoločnosť absolutizujeme?

Otázkou, ktorú asi biskup Eľko myslí, je, či môj láskavý vzťah má aj rozmer sexuálneho vzťahu. Ak to tam takto vyjadroval, zrejme myslel na toto… Aj keď to asi nechcel priamo povedať.

Podľa mňa keď môj vzťah lásky nadobudne podobu sexuálneho vzťahu, tak je dôležité, aby to bol vzťah verný a exkluzívny. Preto si myslím, že je to taký opäť zvláštny paradox, ak (a na tomto je zrejme aj zhoda s konzervatívnymi kolegami v cirkvi) praktizovanie sexuálneho vzťahu patrí do verného exkluzívneho vzťahu dvoch ľudí, tak ja nerozumiem, prečo im vlastne vadí, že ide o vzťah dvoch osôb rovnakého pohlavia.

Argumentujú náboženskými textami, ktoré sa vyjadrujú k tejto praxi sexuálneho vzťahu dvoch osôb rovnakého pohlavia. Tie texty vlastne vychádzajú z antropológie, z človeka ako z výlučne heterosexuálnej bytosti. Nemali poznanie o ľudskej sexualite, ktoré máme dnes my, a preto je prirodzené, že sa týmto spôsobom vyjadrujú.

Je tento postoj cirkvi a jej predstaviteľov správny?

Ak cirkev má záujem o to, aby sa veriaci ľudia, ktorí majú homosexuálnu orientáciu, cítili v cirkvi prijatí, tak jediná cesta je prijať toto ľudské poznanie o ľudskej sexualite a nenútiť týchto ľudí k praktizovaniu sexuálnej zdržanlivosti.

Ak by som teda mohol doplniť môjho kolegu, priateľa a spolužiaka Ivana Eľka, tak by som povedal, že áno: Boh je láska – pretože prijíma týchto ľudí takých, akí sú a akceptuje aj ich sexuálny život, pokiaľ svojím sexuálnym životom nezraňujú, nezrádzajú iný vzťah.

Na slovenskej politickej scéne je liberálny politik takmer raritou a liberálny teológ skutočne ojedinelým úkazom. Sťažila vám táto skutočnosť pôsobenie a presadenie sa v prevažne konzervatívnej politickej klíme?

Ja si myslím, že moje vyjadrenia a postoje sú pre mnohých ľudí akoby „čerstvým vánkom“.

Áno, súhlasím, že to je v našich podmienkach neobvyklé. Ale ja cítim, že odpovedám svojimi postojmi a vyjadreniami na otázky mnohých ľudí. Takže v tomto zmysle to nechápem ako sťaženie. Na druhej strane však moje postoje a vyjadrenia provokujú iných ľudí. Myslia si, že to je nezlučiteľné, že viera zo svojej podstaty musí byť konzervatívna. Chápu to ako nejakú vyšinutosť, keď ako veriaci človek zaujímam liberálne postoje.

Ja sa ani nesnažím týchto ľudí presvedčiť. Svoje poslanie chápem skôr ako poslanie pre ľudí, ktorí sú zraňovaní neschopnosťou cirkvi odpovedať na ťažké, aktuálne otázky a odchádzajú z nej.

Veľa politikov si svoje PR robí aj na téme interrupcií. Zákon z dielne pani Záborskej neprešiel len o hlas, na čo následne avizovala, že plánuje návrh podať znova, pretože chce ženám pomôcť. Myslíte si, že môžeme v tejto súvislosti hovoriť o pomoci, alebo ide skôr o či už vedomé, alebo nevedomé presadzovanie náboženskej ideológie?

Určite je to snaha presadiť istý náboženský postoj v otázke interrupcií. Sociálne riešenia, ktoré to sprevádzajú – to je len taktika. Myslím si, že predkladatelia sa týmto ani netaja, že im ide o sťaženie prístupu k interrupciám.

Som rád, že na Slovensku (aj keď to bolo len o hlas) je ešte stále dostatok ľudí, ktorí chápu, že interrupcia je veľmi ťažká vec pre každú ženu, ktorá o nej uvažuje alebo ju podstupuje. Napokon by som povedal, že to, čo skúsila pani Záborská teraz, je dobré v istom zmysle.

Pretože ak sa v budúcnosti objaví v parlamente zákon, ktorý akýmkoľvek spôsobom bude chcieť obmedziť prístup k interrupciám, tak zákonodarcovia budú bdelí a budú rozmýšľať, či za tým pekným obalom, ktorý sa snažila pani Záborská predať, nie je skutočný zákaz interrupcií.

https://www.facebook.com/www.zaborska.sk/photos/a.664781556879447/3646634188694154/

Podľa prvej hlavy ústavy, článku jeden sa Slovenská republika neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. A teda, aj v súvislosti s interrupciami či faktom, že Evanjelická cirkev na Slovensku má právo zasahovať do vecí verejnej vysokej školy, dokonca aj RTVS musí zo zákona vysielať náboženské programy, je Slovenská republika skutočne nezávislá od náboženstva alebo ideológie?

Ja používam pojem náboženská neutralita a myslím si, že Slovenská republika nie je nábožensky neutrálny štát. Príkladom je zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ktorý kladie nesplniteľné podmienky. Napríklad požaduje nesplniteľný prah 50 000 členov.

Pretrváva tu istý sentiment, že Slovensko je väčšinovo kresťanské, a preto cirkvi majú ako keby právo hovoriť do viacerých oblastí verejného života, lebo zastupujú nejaký veľký počet ľudí. Toto je veľmi tenký ľad.

Mnohí politici pri robení verejných politík úzkostlivo pozerajú na to, čo na ich návrhy hovorí prostredie cirkvi. Vedia, že majú dočinenia s vplyvným partnerom a myslím si, že toto je veľmi zlý prvok v slovenskom verejnom živote.

Ak je to tak, ako vravíte, ako je možné, že táto téma nie je v spoločnosti viac diskutovaná?

Cirkvi vlastne to zasahovanie do verejného života robia veľmi sofistikovane. Dávajú si pozor, aby ich nebolo možné prichytiť pri miešaní politických kariet. Na druhej strane vždy sa im podarí nejaký prešľap. Napríklad pri prezidentských voľbách boli zrejmé vyjadrenia proti niektorým kandidátom, teda kadidátke, ktorá bola aj neskôr zvolená. Boli tam jasné náznaky podpory Maroša Šefčoviča.

To nie je dobrý postoj. Bytostne sa dotýka ostatných skupín obyvateľstva. My tu máme napríklad veľmi silnú rastúcu skupinu ľudí, ktorí sa nehlásia ku žiadnej viere. A keď oni sledujú, ako tie štátne politiky vychádzajú v ústrety veriacim, tak logicky sa tým cítia byť dotknutí.

Alebo tu máme malé skupiny ľudí, ktoré sa hlásia k nejakému inému vierovyznaniu a na nich tiež ako keby ten verejný diskurz nemyslel, ako keby neexistovali. Z hľadiská ľudských práv je tento postoj problematický, preto má byť štát nábožensky neutrálny a nemá sa viazať na žiadne náboženstvo ani ideológiu.