Médiá tvoria značnú úlohu pri informovaní o sexuálnom násilí. Ich úlohu tvorí vyvracanie stereotypov spájaných s obeťou, ale aj s agresorom, či edukovanie spoločnosti o tom, ako k podobným situáciám pristupovať. Existujú však prípady, kedy pochybia, nakoľko nezvolia dostatočne citlivý jazyk.

Za príklad možno považovať prípad študentky Vysokej školy múzických umení v Bratislave, po ktorej polícia pátrala 26 hodín. Viaceré internetové portály informovali o jeho priebehu, pričom došlo k narušeniu súkromia poškodenej osoby a jej rodiny.

Ako informuje portál Teraz.sk, podľa štatistík slovenské súdy právoplatne odsúdili počas rokov 2018 až 2021 za trestné činy sexuálneho násilia 1 305 ľudí. Na základe toho sa dôraz kladie na to, aby médiá k jednotlivým témam pristupovali citlivo. O tom, ako správne informovať o znásilnení, radí aj redaktorka denníka SME Michaela Žureková a psychologička Viera Škopová, ktorá pôsobí v online psychologickej poradni Mojra.cz.

Dôležitosť novinárskych kódexov

Ako uvádza Michaela Žureková, na Slovensku nedisponujeme s kódexom určujúcim, ako by redakcie mali pristupovať k témam ohľadom domáceho alebo sexuálneho násilia. Existuje však Etický kódex novinára.

Jeho cieľom je, aby redaktor pristupoval so zvýšenou citlivosťou a zodpovednosťou k osobám, ktoré nemajú skúsenosti s komunikáciou s médiami, neuvedomujú si dôsledky svojho konania, alebo sa ocitli v zložitej životnej situácii. Patria k ním obete a svedkovia trestných činov a iných udalostí, ktoré ich mohli emočne zasiahnuť.

Mnohé redakcie fungujú aj na báze vlastných všeobecných kódexov. Príkladom je denník SME, kde sa jednotliví pracovníci hlásia k tomu, že sa budú snažiť presadzovať hodnoty osobnej slobody, spravodlivosti a slušnosti.

Výnimku pri práci s podobne citlivými témami netvoria ani odporúčania a postupy, na ktoré odkazujú organizácie pracujúce s preživšími znásilnenia. „Veľakrát som sa stretla aj so zahraničnými zdrojmi odporúčaní, ale na Slovensku sa o nich možno hovorí menej. Boli by však určite efektívnym nástrojom aj u nás,“ dodáva Žureková.

Z psychologického hľadiska Škopová odporúča, aby sa pracovníci v médiách vcítili do toho, čo daná situácia môže spôsobiť dotknutému jedincovi. Za vhodné sa považuje aj to, aby sa na výstupe podieľal tím odborníkov, napríklad v podobe novinára, advokáta, psychológa a policajta.

Problematika bulvárnych médií

K negatívnemu javu sa pri jednotlivých prípadoch pripisujú najmä bulvárne médiá. Mnohé z nich sa snažia zaujať čitateľa s titulkom, z ktorého ide strach alebo zveličenie situácie. Výnimku netvorí ani vyobrazenie podrobných informácií o obeti, vrátané fotografií. Podľa Žurekovej sa nedá vylúčiť, že aj po zavedení pravidiel zahŕňajúcich citlivé informovanie o sexuálnom násilí by určité médiá zaujali pasívny postoj.

Kým nevznikne tlak na to, že takéto informovanie je necitlivé a ubližujúce, zmena sa bude diať len veľmi pomaly, ak vôbec.

Príkladom sú najmä portály bulvárneho charakteru, ktoré bežne hľadajú pozornosť prostredníctvom ohýbania etických pravidiel. „Už v minulosti sme veľakrát videli zverejnené fotografie obetí, detaily z ich súkromia a ďalšie informácie, najmä ak išlo o ženy,“ upresňuje. Existujú prípady, kedy k podobným chybám došlo z dôsledku redaktorovej neskúsenosti. V praxi ide ale o niečo, čo sa má ošetriť v editorskom procese.

„Ak sa voči takýmto prešľapom niektorých médií nezačnú ozývať aj čitatelia či dokonca samotné organizácie zastupujúce obete násilia, a kým nevznikne tlak na to, že takéto informovanie je necitlivé a ubližujúce, zmena sa bude diať len veľmi pomaly, ak vôbec,“ dodáva.

Jednou z efektívnych možností by mohlo byť penalizovanie jednotlivých médií. Treba sa však zamerať na to, kto by bol dozorným orgánom a penalizátorom, alebo čo by obnášali pravidlá. V dôsledku toho by mohlo dôjsť k prípadom, kedy by bolo obtiažne určiť, že došlo k porušeniu etických zásad.

Aj preto je podľa Žurekovej efektívnejšie vzdelávanie a osveta, aby novinári a novinárky neboli motivovaní písať citlivo len kvôli strachu z pokuty, ale snahe neubližovať obetiam a preživším znásilnenia.

Nastavenie hraníc

Ako tvrdí Škopová, určitá skupina ľudí hraničné témy považuje za povzbudzujúce vo vzťahu k riešeniu ich vlastných nespracovaných zážitkov. Netreba však z pozície novinára zabúdať na to, že citlivé informovanie o sexuálnom násilí si vyžaduje odborný prístup.

Už v minulosti sme veľakrát videli zverejnené fotografie obetí, detaily z ich súkromia a ďalšie informácie, najmä ak išlo o ženy.

Otázka toho, čo možno považovať za prijateľné, rozpútava v spoločnosti diskusiu. „V dnešnej dobe asi nenájdeme v určitých témach striktný konsenzus, čo je prijateľné a čo prekračuje hranice. Je potrebné uvažovať, zamerať sa na hodnoty, morálne a etické zásady, a zároveň nekryť realitu,“ radí.

Žureková ďalej upozorňuje na to, že obzvlášť citlivo treba pristupovať k maloletým. Zároveň obeť by nemala byť v pasívnej roli. Dôraz sa kladie aj na nespochybňovanie jej činov v podobe vytvárania „victim blamingu“ (obviňovanie obete – pozn. red.). Jeho príkladom je, či bola pod vplyvom omamných látok, alebo aké vzťahy mala v minulosti.