Absolventka FMK a dnes novinárka Denníka N Lucia Osvaldová sa vo svojej práci primárne venuje politickému spravodajstvu a extrémizmu.

V posledných mesiacoch Robert Fico rozdelil spoločnosť jeho vyhlásením, ktorým označuje Denník N, SME, portál Aktuality a Televíziu Markíza za nepriateľské médiá, čím kopíruje kroky Viktora Orbána. Budeme na tom podobne ako Maďarsko?

Tento problém sa nedá tak jednoducho zovšeobecňovať. Nepriateľské kroky voči médiám sú v politike prítomné už dlhšie. Zažívame veľkú vlnu hejtu. Situácia sa stala ešte citlivejšou po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. S nárastom dezinformácií a prítomnosťou osôb z tejto oblasti v politike sa útoky na médiá zintenzívňujú. Či to povedie k situácii podobnej Maďarsku, to zatiaľ nevieme. Dúfajme, že nie.

Má byť v súčasných podmienkach sloboda tlače predmetom obáv?

Určite. Sloboda tlače je základným pilierom demokratického právneho štátu. Je nevyhnutné, aby novinári mohli vykonávať svoju prácu slobodne, bez strachu zo zastrašovania alebo tlaku. Ich nezávislosť je kľúčová pre spravodlivý a informovaný spoločenský diskurz.

V náplni tvojej práce je aj pokrývanie diania v parlamente. Aká nálada je momentálne medzi vašimi kolegami?

Sme dlhodobo výrazne vyčerpaní. Momentálne v parlamente prebieha obštrukcia zo strany opozície, čo nám značne komplikuje prácu (pozn. red.: rozhovor bol realizovaný ešte pred schválením novely Trestného zákona). Snažíme sa sústrediť na pokrývanie udalostí, ale je to náročné. Okrem toho sa udiali ďalšie veci – autonehoda Andreja Danka či spory na právnickej fakulte. Tiež je dôležité spomenúť snahu o schválenie novely Trestného zákona a z nej vyplývajúce skrátenie premlčacej lehoty v prípade znásilnení.

Parlament je súčasťou našej práce a musíme ho pokrývať, aj keď to vyžaduje veľa úsilia. Opozícia má právo na obštrukcie, ale je to pre nás občas výzva. Už sa nestáva, že po hlasovaní o piatej môžeme ísť domov. Naopak, zostávame dlhšie, často do neskorých večerných hodín.

Tvojou doménou je politické spravodajstvo a extrémizmus. Spomenieš si na konkrétny článok, pre ktorý si doposiaľ znášala najväčšiu kritiku?

Kvôli mojim textom o extrémizme dostávam slušnú dávku kritiky najmä z dezinformačnej scény. Niektorí ma označujú za „slniečkára”, či spochybňujú moju dôveryhodnosť kvôli môjmu veku. Čo sa týka politikov, ešte pred voľbami ma pán Mazurek verejne kritizoval v Kulturblogu, kedy mi odporúčal, aby som ich naďalej sledovala, aby som sa ,,niečo priučila”. Vedia, že citujem vyjadrenia z ich vysielania, keďže sa týmto témam venujem.

Kritika je prirodzenou súčasťou práce novinára, najmä ak mapujeme správanie politikov. Väčšia vlna kritiky prišla po mojej účasti na neonacistickom koncerte bývalého poslanca a hovorcu hnutia Republika – pána Ďuricu. Nepáčila sa mu reportáž a neskôr mi venoval dlhý status.

V rokoch 2015 až 2018 si pracovala pre RTVS ako redaktorka Rádiožurnálu. Čo si myslíš o návrhu na rozdelenie inštitúcie na samostatný rozhlas a televíziu?

Vzhľadom na politickú povahu tejto záležitosti sa radšej nebudem vyjadrovať, ale z mojej osobnej skúsenosti v RTVS môžem povedať, že spolupráca medzi rozhlasom a televíziou v spravodajstve fungovala dobre. Redaktori si navzájom pomáhali, či už som pracovala v rozhlase a môj kolega v televízii, alebo naopak. Myslím si, že to pozitívne ovplyvňovalo kvalitu spravodajstva a odvysielaných príspevkov. Z mojich informácií a skúseností nemám dojem, že by RTVS finančne zvládla takéto rozdelenie. Chápem však, že pre koalíciu to môže byť mocenský krok a politické rozhodnutie, ktoré zrejme urobia.

Projekt Mediadelcom, ktorý sa zameral na analýzu mediálneho prostredia za posledných 20 rokov naznačuje, že Slovensko sa nachádza na spodku v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami v mediálnej gramotnosti. Aké kroky by sme mali podniknúť na zlepšenie tejto situácie?

Kľúčovou prioritou by malo byť zvyšovanie povedomia o dezinformáciách a hoaxoch medzi žiakmi, študentmi a dospelými. V Denníku N sa o to aktívne snažíme. Môj kolega organizuje workshopy na stredných školách, kde žiakov učí, ako rozpoznávať dezinformácie a hoaxy a ako rozlišovať dôveryhodné zdroje od tých menej spoľahlivých, ktoré nájdu na internete. Verím, že posilňovanie boja proti dezinformáciám by malo zahŕňať nielen workshopy, ale aj hodiny a webináre venované tejto téme.

Mnoho informácií, ktoré sa šíria online, často nie je pravdivých a preto je dôležité, aby sme poskytovali nástroje na kritické myslenie a hodnotenie informácií.

Si absolventkou FMK, momentálne pokračuješ v doktorandskom štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe. Ako ti univerzita pomohla formovať si obraz o médiách ako vtedajšej študentke?

Veľmi prínosným bol pre mňa časopis Atteliér, kde som stretla vtedajšiu šéfredaktorku Nového času Júliu Kováčovú, ktorá mala náš kabinet na starosti. Naozaj sa nás snažila „cepovať“ a ukázať nám, ako to vyzerá v reálnych médiách. Pre mňa, ako čerstvého absolventa, bol začiatok v novinárstve veľmi náročný. FMK mi v tomto smere pomohla aj tým, že mi umožnila stážovať už počas školy.

Sú vedomosti a prax , ktoré si počas štúdia nadobudla, nápomocné aj v tvojej terajšej práci?

FMK mi poskytla základné pochopenie fungovania printových médií, avšak viac sa vtedy zameriavala na teóriu, než na praktické skúsenosti, ktoré sú v novinárstve kľúčové. Je dôležité poznať základy, ale prax je v novinárstve skutočným učiteľom. V kritických situáciách, ako je pád vlády alebo tvorba reportáže, ustupujú teoretické aspekty do úzadia a dôležité je mať schopnosť rýchlo, efektívne a presvedčivo pracovať s overenými faktami.

Bolo niečo, čo ti FMK nedokázala poskytnúť a bolo nevyhnutné túto skúsenosť nadobudnúť v praxi?

Keď sa na to spätne pozerám, chcela by som viac praktickejších predmetov. Vedieť, ako to funguje v redakcii a v teréne. Už len keď sa človek ocitne prvýkrát na Úrade vlády, nevie ako čo funguje. Pre politických novinárov by bolo dobré mať seminár či kurz so základnými znalosťami fungovania legislatívnych procesov či politiky na Slovensku. Chápem, je to vysoká škola, počas ktorej musí človek pracovať sám na sebe, pokiaľ chce preraziť.

Aký moment v tvojom kariérnom živote vnímaš ako zlomový?

Prvým bol príchod do RTVS, ktorý mi otvoril dvere do novinárskeho sveta. Naučila som sa poskladať rozhlasový príspevok, správne dýchať a čítať. Ten druhý a kľúčovejší moment, bol môj odchod a odchod ďalších kolegov z RTVS na znak protestu proti vtedajšiemu vedeniu. Nesúhlasili sme so zásahmi do spravodajstva, ktoré sa tam diali. Vtedy som nastúpila do Denníka N, zmenila som médium a tým pádom aj celý spôsob fungovania práce. Zatiaľ som veľmi spokojná.

Naši študenti sa v mnohých prípadoch rozhodujú aj pre novinársku kariéru. Ako môžu podporiť dôveru v médiá a angažovať sa v aktuálnych spoločenských témach?

Tu mi napadá konkrétny prípad, keď pred Vianocami Robert Fico vyhlásil, že Denník N, SME, portál Aktuality a televízia Markíza sú nepriateľské média, ktoré budú neželanými hosťami na Úrade vlády. Študenti žurnalistiky z Univerzity Komenského vtedy pred spomínaným Úradom vlády protestovali, čo demonštruje ich túžbu po slobodných médiách. Zároveň by však novinári mali zostávať neutrálnymi a vyhýbať sa politickému angažovaniu. Nemali by sme podpisovať napríklad ani petície. Študenti sa môžu angažovať už len tým, že sa budú zaujímať o to, čo sa okolo nich deje, či podporovať napríklad aktivity mimovládok.

Vieme, že na Slovensku je šírenie konšpirácií a dezinformácií veľkým problémom. Aký postup využívate pri overovaní správ a informácií v redakcii vy?

Nepreberáme neoverené informácie z dezinformačných webov. Ak sa na nich nejaké zaujímavé informácie objavia, starostlivo ich overujeme. Aj pri rôznych senzačných správach platí, že ich novinár musí mať overené aspoň z dvoch nezávislých zdrojov.

Je redakcia otvorená stážistom?

Áno. Myslím, že stážistov mávame celoročne, najviac však počas leta.

Čo študent musí mať, aby mohol písať pre Denník N?

Musí niečo cvične napísať. Na základe týchto textov sa uchádzači vyhodnocujú a vyberajú. Neskôr musí prichádzať s vlastnými témami, ktorým by sa chcel venovať, mať chuť, vytrvalosť, odvahu a odhodlanie naučiť sa nové veci. Aj my, skúsenejší novinári sa učíme každý deň.

Prečo Slovensko patrí medzi najzakonšpirovanejšie krajiny Európy?

Bárdy: Slovenský človek je veľmi zraniteľný voči dezinformáciám a propagandám. Rovnako inklinuje k autoritatívnym a autokratickým vodcom. Od roku 1993 vyhral len Vladimír Mečiar, Robert Fico a Igor Matovič. Čo ukazuje provodcovský syndróm slovenského občana.

Potrebujeme pána s bičom, ktorý nás šľahá po chrbte. Ak ho nevidíme u nás, potom ho hľadáme niekde v zahraničí. A keď ho nájdeme, zvyčajne je to niekto, kto sa v medzinárodnom ponímaní prezentuje práve tým, že sa snaží fungujúce demokratické štruktúry rozvrátiť dezinformáciami.

Kostolný: Neexistuje jedno vysvetlenie, alebo jeden základný argument. Nefunkčná verejnoprávna televízia a rozhlas sú súčasťou. To je niečo, čo nás odlišuje od okolitých krajín. Nedá sa hovoriť o Maďarsku a Poľsku, kde verejnoprávne médiá zneužila politika absolútne. Keď ľudia hovoria, že neveria médiám, sčasti to znamená, že nemôžu veriť práve verejnoprávnym médiám.

Úlohou médií je kontrolovať politikov a verejný priestor.

Druhý dôvod, ktorý je špecifický pre Slovensko, je miera zakonšpirovanosti a d******* politikov. Nie je úplne bežné, aby exoti a pandrláci, ktorí by v iných krajinách boli niekde na okraji, sú u nás premiérmi. Tí ľudia systematicky útočia na médiá, na zdravý rozum tejto krajiny a spochybňujú všetko, čo by im potom komplikovalo schopnosť vládnuť, vyhrávať voľby a podobne.

Mám pocit, že v posledných rokoch ataky a spochybňovanie novinárov zo strany politikov je čoraz častejšie a naberá na intenzite. Pociťujete aj vy nárast politických atakov v posledných rokoch?

Bárdy: Nepamätám si na obdobie, kedy by útoky neboli. V základnej výbave opozičného politika je predstava, že keď média kritizujú vládu, tak sú automaticky na ich strane. Nie sme tu preto, aby sme robili politickú kampaň pre ktorúkoľvek politickú stranu. Našou úlohou je kontrolovať politikov a verejný priestor. Nemám, možno okrem vlády Ivety Radičovej, nejakú ucelenú predstavu o tom, kedy média neboli pod tlakom politikov. Áno, v poslednej dobe to narastá. Ale narastá to primárne kvôli sociálnym sieťam, pretože ich algoritmus nie je milosrdný.

Politici dnes môžu povedať, že nepôjdu do televíznej diskusie práve preto, že publikum majú na sociálnych sieťach. Je toto problém do budúcnosti pre médiá, prípadne môže sa stať, že čoraz viac politikov bude na sociálnych sieťach a tým budú úplne ignorovať napríklad tradičné mienkotvorné média?

Kostolný: To sa už deje. V týchto voľbách to vyskúšal Robert Fico, ktorý odmietol ísť do Markízy. Zjavne sa dajú vyhrať voľby bez toho, aby Markíza plnila funkciu hlavného média v krajine. Na konci dňa to znamená, že politici sa budú ešte viac uzatvárať do svojich vlastných skupín.

Viete osloviť veľké množstvo ľudí aj priamo cez vlastné sociálne siete. Oslovujete však iba časť verejnosti. Politici sa tým vzdávajú možnosti hovoriť aj k ľuďom, ktorí nie sú ich fanúšikovia.

Ja som vnútorne pokojný, lebo robím v médiu, ktoré nikdy nebude najmasovejšie médium v krajine. Nemám ambíciu ľudí nútiť, aby čítali Denník N. Je doplnkom vo verejnej debate. Dokážeme prinášať témy, ktoré potom riešia všetci ostatní.

V posledných rokoch dezinformácie prebral politický mainstream. Kam to spoločnosť môže posunúť? Robia to, pretože tomu naozaj veria alebo ide o čistý politický kalkul na to, aby si nahrabali politické body a mali čo najviac voličov?

Bárdy: Asi kombinácia. Dezinformácie tu sú minimálne tak dlho ako informácie. Druhá svetová vojna tiež nezačala nejakým serióznym vyhlásením druhej svetovej vojny. Ale konšpiráciami o tom, že Poliaci napadli nemeckú posádku a Nemecko má logicky právo brániť sa.

Treba si povedať, že dezinformácie tu boli, sú a budú. Teraz, častejšie ako inokedy, sú témou verejnej debaty. Namiesto toho, aby sa argumentovalo faktami, argumentuje sa názorom. Môžeme viesť diskusiu, či tá stolička je pohodlná alebo nepohodlná. No nemali by sme sa baviť, či je plastová alebo drevená. Lebo to vidíme. Verejná diskusia, hlavne politická, sa z roviny faktografickej a faktickej presunula do emotívnej.

Na sociálnych sieťach sa stalo akousi novou normou radikalizovať vyjadrenia. Pretože len vtedy zostanete viditeľní. Politici sú ochotní hulvátskym spôsobom zanechať za sebou znetvorenú spoločnosť. Máme nízke percento dôverovať komukoľvek inému okrem seba samého. Bez dôvery človeka s človekom nemôžeme budovať spoločenstvá. Či už ako susedské spolunažívanie, nejaká väčšia komunita alebo štát. Tento problém nabúrava jednotu štátu a medzinárodných spoločenstiev.

Kostolný: Máme tendenciu utápať sa v žiali a smútku. V tom, aké to je zlé. V tejto krajine sa, popri tom všetkom zlom, odohrávajú aj nádejné veci. Vidíme to aj v politike. Vládu zostavili Fico, Danko a Pellegrini s veľmi tesnou väčšinou. Druhá časť politického spektra vzbudzuje nádej. Sú tam ľudia, ktorí rozmýšľajú a snažia sa nejakým spôsobom meniť veci a nerobiť ich tak, ako ich robia Fico alebo Danko.

Všeobecná nedôvera a skepsa prináša a generuje aj túžbu ľudí, ktorí to nechcú vzdať a chcú budovať spoločenstvá. A ja sa chcem na týchto ľudí pozerať. Som presvedčený, že po rokoch zmaru musí prísť obdobie, kedy bude pozitívne. Tak fungujú ľudia a na Slovensku to nemôže byť inak. Aj tu musia nakoniec zvíťaziť ľudia, ktorí budú chcieť niečo budovať a robiť niečo pozitívne.

Aktuality aj Denník N sú v investigatívne veľmi dobré médiá a mám pocit, že veľká časť spoločnosti na tieto zistenia vôbec nereflektuje. Prečo?

Bárdy: Veľa ľudí poriadne nerozumie čo je investigatíva. Pre mnohých je ťažko uchopiteľná hlavne tá, ktorá sa týka korupčných tém. Keď sa bavíme rádovo o miliónoch eur, pre drvivú väčšinu ľudí ide o nepredstaviteľné číslo. Viac si vedia predstaviť, keď napríklad sused zbúra druhému susedovi plot. Susedské spory sú jednoduchšie chápané ako veľké korupčné kauzy s veľmi komplikovanými schémami.

Keď Jano Kuciak u nás pracoval, nerozumel som mnohým veciam, ktoré písal. Išlo o naozaj veľmi prešpekulované procesy ako zakryť tresnú činnosť korupčnou. A keď tomu nerozumiem ja, ako to môžem čakať od iných ľudí? Nie som nahnevaný, smutný ani skeptický, keď sa ľudia odkláňajú od investigatívnej žurnalistiky. Skôr je to pre mňa motivácia hovoriť s autormi, aby písali zrozumiteľnejšie.

Roky sa budeme ako spoločnosť vyrovnávať s tým, v akej špine sa brodíme.

Kostolný: Môžeme sa rozprávať, koľko percent ľudí je vôbec ochotných konzumovať alebo prijímať náročnejšiu žurnalistiku a koľko percent ľudí chce len pozerať obrázky a ľahké texty. Čo sa nám deje je, že tých obrovských káuz bolo tak nehorázne veľa, až sa tie informácie nedali uniesť. V nejakom bode musí nastúpiť prirodzená obrana.

Vražda Jána Kuciaka to svojím spôsobom naštartovala. Nikto z nás nevedel dopredu odhadnúť ako pracovať s tým množstvom informácií, ktoré sa vyplavili na ľudí. Plus posledné tri roky vidíme obrovskú protiofenzívu a snahu spochybniť všetko. To, čo robí Robert Fico a jeho ľudia posledné tri roky, a to, čo im nakoniec stačilo na to, aby sa vrátili späť k moci bolo, že spochybnili všetko.

Kde je hranica uneseľnosti informácií inými? Ľudia nerozumejú. Určite sa to dá robiť lepšie, to je jasné. Ale základom je presýtenosť kauzami. Roky sa budeme ako spoločnosť vyrovnávať s tým, v akej špine sa brodíme. A my sa v nej brodíme ďalej. Omyl by bol myslieť si, že sa to vyčistilo. Teraz si to už nemyslí nikto, lebo sa vraciame späť.

Aby sme neboli len pri vonkajších faktoroch, ktoré ovplyvňujú dôveru ľudí v médiá, ako zlyhávajú samotné tradičné médiá a čo robia zle, že sú hodnoty dôvery také nízke?

Bárdy: V prvom rade robíme chyby. Nie práve faktické chyby a úplne odmietam, že by sme cielene klamali. Dokonca sa za ne ospravedlňujeme a snažíme sa na nich poučiť. Zároveň, možno sme boli odtrhnutí od reality. Asi je to aj veľkosťou redakcie. Dostali sme sa do nejakej bubliny tém, ktoré sme si mysleli, že sú dôležité a zabudli sme sa venovať tým, ktoré sú naozaj dôležité.

Ukázalo sa to nielen v prípade médií, ale aj v prípade politikov. V predvolebnej kampani rezonovali témy, ktoré naozaj neboli až tak dôležité. Napríklad medveď hnedý alebo plagát bratislavského mestského divadla.  

Možno sme tiež netrafili úplne náladu spoločnosti. Na druhej strane, vždy sa snažím hľadať balans čomu by sme sa mali venovať. Či sa pýtať ľudí, alebo by sme mali sami nastoľovať témy. Odpoveď je niekde uprostred. V čom však v Aktualitách robíme zásadnú chybu by som skôr potreboval počuť od ľudí, ktorí Aktuality sledujú. Som príliš vnútri na to, aby som ju vedel nájsť. Lebo keby som ju poznal, tak sa ju snažím odstrániť.

O Denníku N a o SMEčku sa veľmi často hovorí, že to sú médiá bratislavskej kaviarne. Tiež ste spomínali, že častokrát riešia nejaké témy, ktoré nerieši Slovák v bežnej domácnosti. Ako sa s tým dá bojovať, a teda, uvedomujú si média uzavretosť vo svojich vlastných bublinách?

Kostolný: Je to úplne pochopiteľné a logické. Veľká politika sa odohráva v Bratislave, veľké veci sa dejú v Bratislave a médiá to pokrývajú. To vytvára dojem, že sa venujú iba Bratislave. Máme redakciu, kde je väčšina ľudí v hlavnom meste. Slovensko je malá krajina na to, aby ste museli mať sieť regionálnych štábov po celej krajine. Viete urobiť rozumný dvojdňový výjazd aj na najvýchodnejší cíp krajiny a o dva dni sa vrátiť späť.

Máme profesné, etické a vnútroredakčné regulácie. Snažíme sa pristupovať s pokorou k faktom a nepúšťať von neoverené veci. Ak máte na jednej strane médiá, ktoré sa pokúšajú precíznou, pomalou, zodpovednou prácou overovať, a na druhej strane máte človeka, ktorý vypúšťa každý deň nejaké nové klamstvo, tak logicky zaplaví priestor ten druhý, ktorý nemá žiadne brzdy.

Jasné, že máme milión chýb. Nie sme dokonalí, lebo je nás obmedzený počet. Nemáme nekonečné zdroje a nekonečné kapacity. Nevieme reagovať vždy dobre a primerane. To je jednoducho niečo, čomu sa môžeme priblížiť.

Bárdy: Keď Robert Fico prehral prezidentské voľby v roku 2014 proti Andrejovi Kiskovi, obvinil vtedy predsedníctvo Smeru, že nekonali v jeho prospech. Poveril vtedy Pavla Pašku, vtedajšieho predsedu parlamentu, aby pripravil novú programovú konferenciu Smeru. Boris Zala, ako zakladajúci člen Smeru, ho označil až za fašisticko-musolinistický. Jeho základom bolo vyhradenie sa Smeru voči Bratislave.

Bratislava vraj nerozumie Slovensku. Sú to ľudia odtrhnutí od reality. Iba zdravý, sedliacky rozum z regiónov je ten, ktorý dokáže zachrániť Slovensko. A Smer bude zastupovať hlas ľudu, hlas dobrého človeka z regiónu.

Neskôr sa to zmenilo, ale tendencie vytvárajúce akúsi medzeru. Medzi regiónmi a Bratislavou tu zostali, a sú naďalej živené. A nielen ním. Igor Matovič si takisto žije svoju populistickú hru o elitách odtrhnutých od reality a o tom, že obyčajný človek je nositeľom toho správneho. Vraciam sa k tomu, čo povedal Matúš, že spochybnením všetkého sa snažia sami seba odviniť a ukazovať sa v lepšom svetle.

Okrem názorových bublín tu máme ešte jednu zaujímavú vec. Vnímate politický aktivizmus v médiách ako prítomnú vec?

Kostolný: Myslím si, že médiá by mali mať schopnosť prinášať témy a ovplyvňovať verejnú diskusiu. Nesúhlasím, keď ľudia, špeciálne politici, hovoria, že médiá majú len zaznamenávať to, čo sa deje okolo nás. Médiá nie sú len kronikári doby. Úlohou médií nie je iba bez farby, chute a zápachu zapisovať to, čo sa kde škrtlo. V tom prípade nechcem byť novinár. Úlohou médií je aj vzdelávať, zabávať, provokovať, otvárať a posúvať debatu smerom dopredu, zlepšovať spoločnosť okolo nás.

Hovoria nám, že sme stranícky denník PS. Po prvé, skúsme nejaké konkrétne fakty. Po druhé, robím v novinách 29 rokov, už to bude v budúci rok 30 a šéfredaktorom som 17 rokov. Za ten čas nás obviňovali, že sme noviny KDH. Potom sme boli noviny SDKÚ. V čase, keď bol Dzurinda premiérom nás volali Modré noviny. V tom istom čase nás Dzurinda neznášal a hovoril, že pomáhame KDH. A tak je to stále a dookola a znova.

Nie je žiadna strana, pre ktorú by som ja alebo moji kolegovia niečo robili. Jasné, že mám osobné názory. Predstava, že novinár je sklenená figúrka, ktorá nemá city a emócie, že ho nič nebolí alebo nič neteší je nezmysel. Novinári sú ľudia ako všetci ostatní. Predstava, že sú chladní a iba zaznamenávajú, čo sa kde povedalo je urážka. Tak by si novinárov predstavovali politici.

Politici by chceli, aby novinári písali len to, čo im nadiktujú. Ak robíte niečo, čo ich kontroluje a spochybňuje ich tlačové správy, a ak ste schopní priniesť fakty a argumenty, nielen kričať, tak sú z toho nervózni. Pretože zrazu ich divadlo, ktoré vyrábajú, je nabúrané. Preto na nás útočia.

Hlásim sa k tomu, že sme aktivisti. Ja na tom nevidím nič zlé. Aktivisti v zmysle, že mám záujem, aby sa debatovalo, aby sme boli súčasťou, a aby sme otvárali témy vo verejnej debate. Žiadna strana ma k tomu nevedie.

Som tak slobodný, ako si neviete predstaviť, že som slobodný. Ani ja som si to nevedel predstaviť. Je to fantastické, pretože žiadna firma, žiadna politická strana, žiadny veľký inzerent, nikto mi nediktuje čo mám robiť. Nás z veľkej časti platia naši predplatitelia, naši čitatelia, a oni nám dávajú slobodu a nezávislosť robiť to tak, ako si myslíme, že to máme robiť. Robíme chyby? Určite. Každý deň. Veľké, malé, niektoré, ktoré ma trápia a mrzia. Určite však nie sme manipulátori, ktorí by zámerne šírili klamstvá a robili by aktivistické hry.

Vždy sa na začiatku akademického roka mojich študentov pýtam, koľkí z nich si platia nejaké mienkotvorné noviny alebo médium. Vždy ma dosť šokuje, že ide o výraznú menšinu. Čo sa dá robiť, aby takýchto ľudí bolo viac?

Bárdy: Zastupujeme dva úplne odlišné biznis modely. My takmer nič nezamykáme. Prešli sme na systém, ktorý má britský The Guardian. Nezamykať obsah, ale povedať ľuďom, že vďaka tomu, že nám prispievajú mesačne, tak je náš obsah otvorený aj pre ľudí, ktorí by za obsah neplatili. Či už z dôvodu, že platiť nechcú, alebo pretože na to nemajú. A pokiaľ médiá nebudú mať svoju dôveryhodnosť, tak ľudia platiť nebudú.

Ešte jeden doplnok. Pán Bárdy, neviem či Aktuality nie sú jediné také výrazné online-ové médium, ktoré nemá predplatné.

Bárdy: Aj ďalší ako aj Pravda a Nový čas nemajú predplatné. Nechcel by som bulvár dávať nabok. Sú to veľké médiá. Spomínali sme tu na pol vety vraždu Jána Kuciaka. V Česku sa najviac venoval vražde Jána a Martiny práve bulvár, Blesk a AHA. To boli médiá, ktoré mali najpresnejšie informácie. Napríklad televízia Joj robí bulvárnejšie spravodajstvo. Vďaka tomu zasahujú určitú skupinu ľudí a vedia do policajných správ dostať aj veci, ktoré sa týkajú policajnej prevencie. Čo je užitočné. Inde by to tí ľudia možno prehliadli.

Nový čas je dlhodobo najpredávanejší bulvárny denník na Slovensku a asi mesiac dozadu ho kúpila finančná skupina Penta cez svoj News and Media Holding. Do akej miery je kúpa Nového času pre nezávislosť žurnalistiky na Slovensku problematická? Vytvára si Penta monopol?

Bárdy: Väčším ohrozením by to bolo, keby ho kúpili pred desiatimi rokmi. Ukazuje sa, že Penta nevie podnikať vo vydavateľskom biznise. Na čo siahli, to pokazili. Čo malo nejaké čísla, má ich menšie. Kde bola nejaká dôveryhodnosť, je nižšia. To je ako pesnička od Pražského výběru, kde sa spieva: „kde jednou šlap tam více tráva nerostla“. Otázka je, či to robia zle, pretože to nevedia robiť dobre, alebo či to úmyselne kazia.

Generácie čitateľov printových denníkov sa menia. Nie sú v mnohých prípadoch rastúce. Nevieme, čo chce Penta urobiť. Či nechá napríklad Nový čas ako print a bude tlačiť na to, aby sa predávala printová verzia. Či Plus ostane printová alebo len online. Nemyslím si, že si News and Media Holding vytvára monopolné postavenie na Slovensku. Skôr ničí prirodzený vydavateľský enviroment, ktorý tu v minulosti bol.

Kostolný: Nový čas doteraz robil relatívne dobrú bulvárnu žurnalistiku. Spôsob, ako dodnes pracoval bol určite profesionálnejší ako to, čo robila Pluska. Je pravdepodobné, že úroveň Nového času pôjde dole. Nie je to najväčšia udalosť roka, už dávno nemá tú silu, ktorú mal predtým.

V skutočnosti môžete byť spokojní, lebo zažívate najdramatickejšie chvíle médií. Nikdy predtým sa zmeny v médiách nediali tak rýchlo, razantne a opakovane. A je pravdepodobné, že to tak bude aj v najbližších piatich až desiatich rokoch. To, čo sa dnes zdá, že je funkčný model, už o rok alebo dva nemusí byť. To, čo sa zdá, že prežije, nemusí prežiť.

Verím, že predplatné je cesta do budúcnosti. Všetky médiá, ktoré mali zabehané spôsoby ako prežiť, čiže predávať papierové výtlačky, inzerciu, dostávať za to relatívne veľa peňazí a potom ich používať na fungovanie redakcie, to viac-menej končí. Predplatné sa zdá ako udržateľná možnosť. Budujeme si priamy vzťah s čitateľmi, čo je podľa mňa oveľa lepšie a zdravšie ako povrchný klikací vzťah.

Čo si myslíte o regulácii konšpiračných médií a ako veľmi ich treba regulovať, aby nešlo o úplnú cenzúru?

Kostolný: Predstava, že ich nemusíme regulovať, ktorá tu bola posledných x rokov, je podľa mňa mylná a vedie nás do záhuby. Nejde o cenzúru. Vo verejnom priestore poletujú akékoľvek nezodpovedné klamstvá, útoky a odpornosti bez potrestania. To nemôže ďalej pokračovať. Na začiatok si musíme povedať, že umlčať ľudí, ktorí šíria klamstvá, nenávisť a agresivitu, nie je cenzúra.

Klamstvá nám vŕtajú dieru do lode. Ak to nebudeme riešiť, tak sa potopíme.

Keď vedľa vás v krčme sedí niekto, kto rozpráva absolútne blbosti, poviete mu, že má prestať. Prestanete sa s ním stretávať. Odídete alebo nejakým spôsobom budete argumentovať, že to tak nemôže byť. Ak to nechávame vo verejnom priestore bez akejkoľvek kontroly a bez akejkoľvek reakcie, ako spoločnosť prejavujeme slabosť. Lebo tieto klamstvá nám vŕtajú dieru do lode. Ak to nebudeme riešiť, tak sa potopíme.

Bárdy: Doplním. Malo by to mať nejaké úplne jasné pravidlá, aby nedochádzalo k zneužívaniu druhou stranou. Že si oni povedia, že konšpiračné médium sú Aktuality alebo N-ko a zavrú nás alebo vypnú.

Ak by médiá v istej miere začali ignorovať výroky politikov a začali sa venovať iným témam, nezobrali by politikom zbrane z ruky?

Bárdy: Ukázalo sa, že ignorovanie politikov neprináša želané ovocie. V čase sociálnych sietí mi príde ako úplná hlúposť ignorovať politikov. Ďalej, naša úloha je reflektovať politicko-spoločenské dianie. Reagovať naň a posúvať verejnú diskusiu, kultivovať ju alebo rozširovať. Ignorovaním ľudí a politikov to nie je zlučiteľné.

Kostolný: Tento argument sa opakuje často. Niektorí hovoria, že tým, že chodíme na ich tlačovky a že o nich píšeme, tak im pomáhame. A je to úplne základný rozpor. Ja ako občan mám plné zuby výrokov niektorých politikov. Naozaj ma nebavia a ignorujem ich. Ja ako novinár si to nemôžem dovoliť. Ľudí, špeciálne ak sú v exekutívnych pozíciách, ak sú zvolení, riešia verejné statky, verejné peniaze, rozhodujú o našej budúcnosti, o školách a nemocniciach, nemôžeme ignorovať. Ignorovaním nič nedosiahneme.

Neznamená to, že máme dávať amplión pred ich ústa a každú blbosť, ktorú povedia, hneď šíriť.

Ale napríklad s fašistami sa podľa mňa nemá rozprávať. Myslím si, že sa s nimi nemáme rozprávať v médiách. A to neznamená, že ich máme ignorovať. Máme písať o fašistoch. Ale nemyslím si, že sa ich máme pýtať na to, čo si myslia o daniach alebo čo si myslia o školstve a podobne. Fašisti sú ľudia, ktorí chcú zničiť demokratický systém, v ktorom žijeme. Máme ich konfrontovať s tým, ako kradnú, ako sú neschopní, akí sú zlí a nebezpeční. Ale neznamená to, že máme dávať amplión pred ich ústa a každú blbosť, ktorú povedia, hneď šíriť.

Bárdy: A toto by malo platiť pri všetkých politikoch. Nemali by sme byť len prietokový ohrievač akéhokoľvek politika, ktorý niečo povie a my to proste dáme našim čitateľom, divákom a poslucháčom. Takže malo by to vždy prejsť nejakou konfrontáciu. 

Nedá sa mi na úvod nespýtať. Túžil si byť novinárom už pri nástupe na vysokú školu? 

Vôbec nie, vždy som túžil ísť umeleckým smerom, byť hercom. Mám za sebou dve neúspešné talentové skúšky na vysoké školy herectva v Bratislave a Banskej Bystrici. Okrem toho som premýšľal nad tým, že by som bol divadelný režisér alebo scenárista. V tom spočívalo aj moje detstvo, robil som v ochotníckom divadle, nakrúcal som amatérske filmy. Toto ma bavilo. Keďže sa mi však nepodarilo dostať na školu, hľadal som alternatívu a tou sa stala FMK. Keď som neskôr po nástupe na fakultu uvidel logo Atteliéru, vedel som, že toto je niečo pre mňa. Využil som príležitosť a začal som sa v ňom angažovať.

Neľutuješ teda, že ťa “dielo náhody” priviedlo na našu školu? 

Bolo to o tom, či sa budem celý život ľutovať, že sa mi niečo nepodarilo, alebo sa chopím inej príležitosti. Dnes už takmer 10 rokov po mojom nástupe na FMK môžem povedať, že neľutujem.

Všetko zlé je teda na niečo dobre? 

Áno, je to tak. 

Obdobie, počas ktorého si prispieval do školských periodík, sa ti určite spája so súťažou Štúrovo pero. Na nej si získal individuálne, ale aj kolektívne ocenenia.

Ak si dobre spomínam, máme zo Štúrovho pera za rozhovory v spoluautorstve s Braňom Opralom, ktorý aktuálne pôsobí na FMK ako odborný asistent, dve druhé miesta. Sú to veľmi príjemné spomienky. Spoznal som tam veľa zaujímavých ľudí, utužil sa nám kolektív, začali sa nové priateľstvá. Štúrovo pero je síce súťaž, ale v novinárčine by to nikdy nemalo byť iba o tom. V prvom rade je to prehliadka kvalitnej tvorby. Ja som sa veľmi inšpiroval Riou Gehrerovou (novinárkou z Denníka N – pozn. red.), ktorá už vtedy pracovala v médiách a vlastne jej “vinou” nadpriemernosti a šikovnosti sme nikdy to Štúrovo pero nevyhrali. Keď s nami počasch oboch ročníkov súťažila ona, museli sme akceptovať prehru (smiech). 

Muselo ti to dať veľa skúsenosti, keď si mal možnosť porovnávať sa s budúcimi novinármi, no nie? 

Áno, presne ako hovoríš. Vďaka tomu som neskôr ako doktorand na FMK nabádal svojich študentov, aby posielali na túto súťaž svoje príspevky. Nie preto, aby vyhrali, ale aby získali spätnú väzbu z iného prostredia ako je to školské, mimo Atteliéru. Dôležité je nebáť sa vyjsť z komfortnej zóny a akceptovať kritiku.

Keď si ako doktorand vyučoval v Atteliéri, videl si tam paralelu so svojimi začiatkami v žurnalistike v niektorom zo študentov?

Určite áno, ale pri práci pedagóga v Atteliéri som pochopil, že ten čas, ktorý pedagógovia venovali mne, napríklad u mňa to bola Magda Švecová, by som mal teraz ja venovať študentom. Musel som ich lepšie pochopiť a snažiť sa pomôcť tým menej nadaným. Niekedy je to psychológia. Ak bol so študentom problém, bolo potrebné to riešiť pragmaticky a pokúšať sa odstrániť nedostatky. Bol som tiež dosť striktný, keď študenti neplnili stanovené zadania. Prvý som hovoril, že im musíme udeliť FX. Verím však, že na mňa spomínajú v dobrom. Ako budúci novinári sa totiž musia naučiť pracovať nielen pod tlakom, ale aj v rýchlosti. Spracovať nejakú aktualitu dva týždne po tom, čo sa udiala, nemá žiadny význam, je to výsmech žurnalistiky. 

Bola pre teba práca tvojich pedagógov motiváciou nastúpiť na doktorandské štúdium a vyskúšať si ju na vlastnej koži, alebo v tom bolo niečo iné? 

Boli za tým dva dôvody. V piatom ročníku som ešte nemal v rámci práce žiadnu istotu. Nikde som nepracoval na plný úväzok. V Denníku N sme fungovali formou externej spolupráce. Druhý dôvod bol, že počas môjho štúdia na FMK som veľa hundral. Na všetko… Na spolužiakov, vyučujúcich, alebo systém. Vtedy som si povedal, že do toho musím ísť a ukázať, že to môže vyzerať inak. Že prinesiem nový prístup a budem so študentami či kolegami viac komunikovať. Nehovorím, že som všetko zvládol na jednotku, ale s odstupom času to vnímam ako skvelé rozhodnutie. Keby bola možnosť ostať na doktorandskom štúdiu dlhšie ako tri roky, využil by som ju. 

Po obhajobe dizertačnej práce si neostal v akademickom prostredí, ale presunul si sa na plný úväzok do Denníka N. Prečo? Nelákalo ťa naďalej učiť? 

Opäť sú za tým dva dôvody. Jeden je čisto pragmatický. Keď som končil moje doktorandské štúdium, mal som už asi rok na stole ponuku od Denníka N venovať sa športovej žurnalistike na plný úväzok – to som dlhé roky chcel. Pri práci pedagóga som nevedel, či budem mať možnosť ďalej na fakulte pokračovať ako odborný asistent. Keď máš nejaké životné náklady a predstavy o svojom smerovaní, nemôžeš si takúto neistotu dovoliť. Každopádne, bola to jednoznačná voľba. Žurnalistiku milujem a Denník N si ako médium mimoriadne vážim. Nemohol som to odmietnuť. 

Ako teda vyzerá tvoj bežný pracovný deň v pozícii novinára? 

Fungujem prevažne formou home office. Je to z toho dôvodu, že veľa vecí v športe sa udeje poobede, večer, alebo cez víkend. Občas môže byť kontraproduktívne prísť do redakcie o ôsmej ráno, keď viem, že svoje články budem písať vo večerných či nočných hodinách. Keď som písal články o zápasoch futbalového Slovana Bratislava, ktoré prebiehali večer, končil som aj o tretej-štvrtej ráno. Nedá sa však presne popísať môj deň. Pracovný čas mám veľmi flexibilný a nevyspytateľný. Stačí, že sa nejaký významný športovec rozhodne ukončiť kariéru. Vtedy sa takémuto textu musím venovať bez ohľadu na to, či som mal predpripravené už niečo iné. 

Športová žurnalistika funguje v Denníku N v trochu inom formáte, na aký sme zvyknutí pri tradičných športových médiách. Nesnažíte sa byť najrýchlejší, téme sa venujete viac do hĺbky, viac analyzujete. 

Je otázne, ako majú pracovať tradičné športové médiá. Ja sa inšpirujem prestížnou športovou žurnalistikou, ktorú robí The Athletic, BBC, Guardian alebo The New York Times. Ak treba, zaplatím si predplatné, pretože je to investícia do vzdelania, kvalitného obsahu a progresívnejšieho myslenia. Napríklad reportér, ktorý mapuje svetový šampionát v Katare, by nemal rozumieť iba futbalu, ale aj pochybným praktikám a korupčným škandálom organizácie FIFA.

A teraz k tvojej poznámke. Áno, nesnažíme sa byť zakaždým najrýchlejší, ale zároveň si uvedomujeme princípy webovej žurnalistiky a extrémne rýchleho starnutia obsahu. Ak si to neprečítajú u nás, prečítajú si to niekde inde. Aktuálnosť zvykne byť niekedy rozhodujúca. Zároveň zvyčajne dbáme na to, aby mal text aspoň 900 či 1000 slov, ak nejde o iný špecifický formát. 

Keď tak veľa pracuješ na home office, neláka ťa možnosť vyraziť do “terénu” a pripravovať články priamo z “miesta činu”?  Podobne ako nedávno tvoj kolega Štefan Bugan, ktorý mapoval úvodne týždne Juraja Slafkovského v NHL priamo z Montrealu.

To ma veľmi láka. Verím, že to časom príde. Či už to bol Štefan Bugan v Kanade alebo Peťo Kováč v Keni, kde behal s Keňanmi. Priniesol odtiaľ výnimočné texty a rozhovory. Veľmi rád by som v budúcnosti zažil to isté. Vášeň pre písanie niekedy spočíva v tom, že vyrazíš na konkrétne miesto spoznávaš kultúru a vytváraš si ucelený obraz. Som však nohami na zemi, v N-ku som polroka. Mám čas. V redakcii sme dobrý kolektív, máme super vedenie. Teším sa z chalanov, že dostali takú možnosť.

Evidentne ste dobrý kolektív. Konzultuješ teda so svojimi kolegami články, ktoré sa netýkajú iba športu? 

Áno, určite. U nás nie je nikto ten typ športového novinára, ktorý komentuje iba výsledok súťaže. Všetci máme presah aj do iného odvetvia. Komunikujeme spolu navzájom o tom, čo zlepšiť, čo nové prinesieme, máme porady. Som rád, že to u nás takto funguje. 

Napísal si tiež 12-dielny seriál o chudnutí. Namiesto športu to boli skôr články o zdravom životnom štýle. Ktorá téma ti je bližšia? 

Osobne si neviem predstaviť svoju prácu bez toho, aby som sa nemohol venovať obom oblastiam. Obe ma mimoriadne zaujímajú a považujem ich za dôležité. Pri športe mám možnosť venovať sa aj témam, ktoré sa týkajú spoločnosti. Urobil som tak pri futbalových MS v Katare. Pri témach o zdravom životnom štýle – tak ako bol seriál o chudnutí, musím veľa komunikovať s odborníkmi, hľadať si nové informácie a veľa vecí sa dozvedám. Vzdelanie v týchto oblastiach považujem za mimoriadne dôležité. Informácie musím do seba vstrebať, aby mal text nejakú výpovednú hodnotu. 

Seriál o chudnutí bol tvoj dlhodobý projekt, boli to dlhšie texty. Bol to náznak toho, že v budúcnosti by si chcel napísať knihu? 

Určite, ale zároveň na to nijako netlačím. V Denníku N venujem pozornosť iným veciam. Vždy som chcel napísať knihu, ale všetko má svoj čas. 

Tvoje začiatky v Denníku N boli pri rozhovoroch o spoločenských témach, chvíľu si sa venoval aj filmovému priemyslu, keďže to je jedna z tvojich vášni. Nakoniec si zakotvil pri športe. Neplánoval si ostať napríklad pri rozhovoroch? 

Že som skončil pri športe bola opäť tak trochu náhoda. Sú to už zhruba tri roky dozadu, keď som cítil, že potrebujem zmenu. Keďže športu som sa odmalička venoval a milujem ho, bola mi táto téma blízka. Oslovil som môjho kolegu Michala Červeného, že by som mal záujem písať texty v tejto oblast a začal som prvým článkom. Za všetkým bolo to, že som nechcel ostať iba pri rozhovoroch, hľadal som progres. Rozhovory o spoločenských témach však boli super skúsenosť, aj dnes premýšľam, že by som nejaký uskutočnil o výhradne celospoločenskej téme. Tejto oblasti sa však venujem aj pri športe, napríklad pri spomínaných MS v Katare. 

Pri rozhovoroch si bol ako spoluautor za rozhovor s Václavom Moravcom nominovaný na Novinársku cenu 2018 a Cenu nadácie otvorenej spoločnosti. Považuješ to za svoj najväčší novinársky úspech? 

Nevnímam to tak. Ako som spomínal pri Štúrovom pere, nemyslím si, že by sa novinári mali posudzovať podľa ocenení, ale skôr na základe toho, ako systematicky vyzerá ich práca vo verejnom záujme a ich prínos pre spoločnosť. Novinársku cenu si veľmi vážim. Keď sme boli spoločne s Braňom Opralom nominovaní, vnímali sme to ako zadosťučinenie za našu prácu a dlhé hodiny prípravy, zároveň sme však hľadali možnosti, ako sa ďalej zlepšiť a posunúť. Skôr nás to motivovalo, než aby sme to brali ako úspech. Bol to taký “ťukes”, že robíme dobrú prácu. 

Neuvažuješ teda, že by si v budúcnosti opäť prešiel na rozhovory? 

Momentálne nad tým neuvažujem. Občas mám totiž pocit, že sa viac venujem týmto témam aj pri športe. Nie preto, že by som čitateľom chcel posúvať negatívne veci, ale niekedy sú v športe také nekalosti, že je ťažké si to odmyslieť. Pred futbalovými MS v Katare som mal morálny problém, či si užijem tie zápasy pri informáciách, ktoré máme o tom, čo sa v Katare dialo a deje. 

Tvoje ďalšie vízie sú napísať knihu a vyraziť do terénu ako tvoji kolegovia. Je ešte niečo? 

Mám veľa vízii a cieľov. Tieto dve patria medzi ne, ale viem, že všetko má svoj čas.

Podľa výsledkov prieskumu denníka SME za rok 2020, počúva podcasty najviac poslucháčov medzi mladými ľuďmi do 35 rokov. Denník SME za mesiac september 2021 zaznamenal takmer 2 milióny prehratí.

Témy, ktoré polarizujú spoločnosť sú medzi nimi na dennom poriadku. Rôznorodé názory nás bezprostredne obklopujú a stretávame sa s nimi v škole, práci, na ulici či v obchode. Je však vôbec možné so zaužívanými predsudkami bojovať?

1. Odsúdení na neúspech

Podcast bol vytvorený denníkom SME v spolupráci s organizáciou Človek v ohrození. Vykresľuje reálnu podobu života Rómov na Slovensku, ktorá sa počúva veľmi neľahko. Sprevádzajúcou moderátorkou je Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá vás vtiahne do života Rómov na Slovensku. Tak ako my, aj Hanzelová sa vo svojej novinárskej profesii stretla s nesmiernym počtom negatívne podfarbených názorov na Rómov.

Každá epizóda sa zaoberá konkrétnym problémom, ktorému Rómovia čelia. Hanzelová rozoberá bývanie, školstvo, štátny prístup k rómskym deťom, generačnú chudobu a tiež aj izoláciu Rómov od majority.

2. Sabo Sebou

Podcast rádia Expres moderuje Michal Sabo, ktorý je známy aj vďaka enviromentálnemu aktivizmu. V obsahu vieme nájsť široký prehľad názorov ohľadom rôznych spoločensky aktuálnych tém, ktoré poslucháča prinútia zamyslieť sa nad konvenčným fungovaním sveta.

Sabo upriamuje svoju pozornosť okrem klimatickej zmeny aj na široké spoločenské témy, pričom prizvaní hostia aktívne odpovedajú na otázky a diskutujú.  Témy, ktoré Sabo otvára sú načasované podľa aktuálnosti. Venuje sa tiež dlhodobo tabuizovaným témam, napríklad depresii či LGBTQ+ komunitue.

3. V ženskom rode

Vychádza pravidelne od roku 2019 pod hlavičkou Denníka N. Sprevádzajúcou moderátorkou je Katarína Strýčková. Hlavnou myšlienkou vzniku tohto projektu bolo posilniť hlas žien v slovenskej spoločnosti. Nahrávky vznikli vo forme rozhovorov s inšpiratívnymi ženami.

Obsah sa zoberá aktuálnymi spoločenskými témami, napríklad diskrimináciou žien v rodine a kariére či generačne odovzdávanými rodovými stereotypmi. Fanúšikovia majú možnosť nájsť v policiach kníhkupectiev dokonca aj rovnomennú knižnú publikáciu. Môžu sa tak začítať do podnetných diskusií s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, Magdou Vášaryovou, Ivetou Radičovou a mnohými ďalšími.

4. Ľudskosť

Nasledujúce dielo je opäť výtvorom denníka SME, moderuje ho redaktorka Barbora Mareková pričom nové epizódy vychádzajú pravidelne každy štvrtok. Jeho hlavnou témou je duševné zdravie a vonkajšie vplyvy, ktoré ho formujú.

Podcasty sa vedú formou dialógov a životných príbehov ľudí, ktorí sa stretli s neľahkými životnými situáciami. Svoje príbehy zdieľajú aj známe tváre, napríklad moderátor Viktor Vincze, novinár Adam Valček alebo aj bývalý župan Pavol Frešo. Poslucháči majú možnosť započúvať sa do nevšedného, no zároveň hĺbavého pohľadu do ľudskej duše.

5. Nevyhorení

Nasledujúci podcast zastrešuje známy biznis magazín Forbes. Moderuje ho redaktorka Zuzana Matuščáková a nové epizódy vychádzajú každý druhý utorok.

Podcast Nevyhorení vás prevedie témami ohľadom duševného zdravia, blahobytu a pohody. Čo ho robí odlišným? Svoju jedinečnosť dokazuje v diskutovaných témach, ktoré sa zaoberajú pracovným prostredím.

Prečo je pocit duševného blahobytu tak dôležitý? Vplýva toxická pozitivita na ľudskú psychiku? Aký je vplyv digitálnej doby na psychické zdravie? Pokiaľ chcete poznať odpovede na tieto ale aj ďalšie otázky, tak viete kde máte hľadať.

6. Rozhovory ZKH

Ďalší atraktívny podcast z dielne denníka SME, ktorý opäť moderuje redaktorka Zuzana Kovačič Hanzelová. Prebieha formou diskusnej relácie, do ktorej sú pravidelne pozývaní zaujímaví hostia.

Rozhovory ZKH sa zameriavajú na slovenské politické a tiež spoločenské témy. Radí sa k jedným z najúspešnejších formátov denníka SME. O úspechu svedčia aj mesačné čísla, ktoré pukazujú na viac ako 200-tisíc vypočutí. Pravidelne vychádzajú aj vo forme videorozhovorov, ktoré sú dostupné na platforme Youtube.

7. Disinfo report

Aktuality.sk v spojení s projektom infosecurity.sk vytvorili prostredie, v ktorom sa pravidelne venujú dezinformáciám, hoaxom a propagande.

V čom tento koncept môže zmeniť zaužívané názory? Podľahnúť ľahko šíreným neovereným informáciam je veľmi jednoduché. Podcast je jediný svojho druhu na Slovensku a poslucháčov ľudsky oboznamuje s nástrahami online priestoru.

Medzi témami sa neobjavuje len slovenská dezinformačná scéna. Spomínajú tiež aj problémy, ktorým čelia vlády v zahraničí. Ako príklad môžeme spomenúť vplyv propagandy v Číne alebo Rusku.

Trafiky a obchodné centrá zostali v určitých etapách otvorené, no frekvencia nákupov periodickej tlače klesla, keďže ľudia pre mnohé opatrenia ostali doma. Firmy znížili inzerciu v novinách, čo zapríčinilo pre redakcie stratu ziskov. Hoci médiám stúpal počet digitálnych predplatiteľov, príjmy z onlinového predaja nedokázali nahradiť chýbajúce peniaze z printu, ktorý stále tvorí hlavný biznis niektorých vydavateľstiev.

Viaceré printové médiá zamykajú zaujímavý a jedinečný obsah, ku ktorému sa dostanú čitatelia a návštevníci webu po zaplatení predplatného. V aktuálnom období sa tak zvýšil predaj elektronických verzií periodík. Pre vydavateľstvo je spoplatnenie obsahu a predaj digitálneho predplatného stabilnejším zdrojom príjmu ako tržba z každoročne klesajúcej reklamy.

Systém predplatného sa inak nazýva monetizácia. Ide o prevod čohokoľvek do zákonných platobných hodnôt. Pojem môže vyjadrovať prevod cenných papierov, ale často sa tiež používa v súvislosti s nadobudnutím práva na inkasovanie financií za akékoľvek hodnoty. Zjednodušene povedané, monetizácia je spoplatňovanie, ktoré sa týka aj žurnalistického obsahu na webe.

Niektoré slovenské tlačené periodiká, ktoré kríza postihla, uverejnili svoje dáta. Nový Čas sa od jari definitívne prepadol pod 60-tisíc denne predaných výtlačkov a denník SME sa posunul pod hranicu 20-tisíc. Všetky veľké spravodajské weby majú aktuálne každý deň trojnásobne viac návštevníkov oproti obdobiu pred pandémiou. Viac čitateľov a klikov však vôbec neznamená, že sa im darí lepšie.

Čítanosť onlinového obsahu stúpa

S poklesom predaja tlačeného vydania novín však vydavatelia zaznamenali nárast záujmu o ich elektronickú verziu. Najvýraznejší nárast dosiahli Hospodárske noviny, ktoré zvýšili predaj digitálnej verzie až o 167 %, z 1 142 kusov vo februári na 3 047 v marci. V októbri to bolo až 3 589 kusov.

Denník SME si pripísal v marci nárast digitálnej verzie novín o 4,1 %, podľa údajov ABC dosiahol v októbri najviac predaných kusov, bolo to presne 46 341 elektronických výtlačkov. V meraní elektronického predaja tlače je zaradený aj týždenník Trend vydavateľstva News and Media Holding, ktorý v marci dosiahol takmer 5-tisíc predaných kusov.

SME má viac ako 50-tisíc predplatiteľov

Počet predplatiteľov SME.sk prekročil začiatkom apríla novú hranicu – digitálne predplatné si zakúpilo už 50 112 čitateliek a čitateľov. Dôvodom nárastu je obdobie pretrvávajúcej epidémie, a teda dopyt po aktuálnych a overených informáciách. SME navyše na svojom webe informuje, že k informáciám o šírení koronavírusu majú prístup aj čitatelia bez predplatného, informovanie o epidémii považuje redakcia za službu verejnosti.

„Jarná vlna pandémie hrozila výpadkom až 30 % tržieb z predaja a z inzercie. Príjmy printového aj digitálneho predplatného nám rástli a tržby z predaja na stánku klesli v tomto roku o 4 %,“ vraví Alexej Fulmek, riaditeľ vydavateľstva Petit Press, ktoré vydáva denník SME. Ďalej povedal, že neskôr nastal obrat a čitatelia aj inzerenti sa začali vracať k svojim novinám.

„Denník SME klesol medziročne v príjmoch z printovej reklamy len o 5 %, ale regionálna časť vydavateľstva poklesla takmer o 20 %,“ dodal Fulmek. V budúcom roku očakáva vydavateľstvo Petit Press výpadky v predaji a inzercie o takmer 5 %.

Ďalej tvrdí, že predaj digitálneho predplatného tento rok narástol o 50 %. Avšak aktuálna situácia prinútila vydavateľstvo prejsť do obmedzeného režimu. „V personálnych nákladoch sme šetrili 9,5 % a pri tomto šetrení naďalej zostaneme, nebudeme ho zvyšovať,“ doplnil riaditeľ vydavateľstva.

Denník N kríza nepoložila

Lukáš Fila, riaditeľ vydavateľstva Denníka N, sa vyjadril, že sa im aj v období krízy naďalej darí dobre. „Je to možné kvôli podpore predplatiteľov, ktorých je už 60-tisíc. Pribúdajú vďaka viac ako 1,3 milióna ľuďom, ktorí chodia mesačne na našu stránku, a vďaka inzerentom, ktorí nám ostávajú verní aj v ťažkých časoch.” 

V liste, ktorý venoval svojim predplatiteľom tiež uvádza, že ich priazeň opätuje skvalitnením obsahu a služieb. V septembri spustili regionálny projekt Denník N ide za vami, v rámci ktorého sa redakcia presunula do Rožňavy. Priniesla odtiaľ desiatky textov, videá, diskusiu o pandémii, debatu s ministrom životného prostredia Jánom Budajom a ministrom pôdohospodárstva Jánom Mičovským.

Platené konferencie museli rušiť aj Hospodárske noviny. Nahrádzajú ich onlinové podujatia, ktoré sú síce lacnejšie na organizáciu, no účastnícke poplatky – a teda aj tržby – sú výrazne nižšie. Hospodárske noviny presiahli už 60-tisíc digitálnych predplatiteľov.

Na slovenskom trhu nie je veľa prevádzkovateľov webových portálov s novinárskym obsahom, avšak o to viac si cenia svojich predplatiteľov. Čitatelia, ktorí sú zároveň aj predplatiteľmi, pomáhajú rozvoju segmentu „publisherov”. Podľa štúdie Reuters – Digital New Project – tie médiá, ktoré sa zamerali na platby od čitateľov, začínajú prosperovať. 

Našu digitálnu verziu časopisu Atteliér si môžete prezerať bez skrytého obsahu. Archív tlačených vydaní je rovnako prístupný bezplatne.