Národná rada Slovenskej republiky schválila 26. septembra návrh ústavného zákona, ktorý vyvolal búrlivé reakcie. Niekto schválenie novely oslavoval s jedným poldeci, a niekto riešil zradu v poslaneckom klube. Za novelu hlasovali aj poslanci opozície. Okrem viacerých hlasov z Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) sa počítalo s jedným hlasom aj z klubu Hnutia Slovensko. Preto bolo prekvapením, keď návrh okrem Richarda Vašečku podporili aj Marek Krajčí a Rastislav Krátky.

Po schválení návrhu parlamentom bol potrebný ešte podpis hlavy štátu. Pre niektorých bol tento krok poslednou nádejou jej zastavenia. Podľa prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý novelu podpísal, „nastala v parlamente široká zhoda naprieč politickým spektrom“. Deväťdesiat poslancov však môžeme považovať skôr za tesnú ústavnú väčšinu než za širokú zhodu. Novela ústavy vstúpila do platnosti 1. novembra.

Čo zmenila novela ústavy:

• Ustanovila, že Slovensko si zachováva zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach.
• Obmedzila osvojenie dieťaťa len na manželov, alebo jedeného z manželov, ak žije s rodičom dieťaťa. V prípade úmrtia, dieťa môže adoptovať aj pozostalý z manželstva. Výnimočne môže dieťa osvojiť aj osamelý človek. O adopcii vždy rozhoduje súd
• Zrovnoprávnila mužov a ženy pri odmeňovaní za prácu.
• Zaviedla potrebu súhlasu rodičov na sexuálnu výchovu v školách, ak zachádza mimo štandardného vzdelávacieho programu.
• Zakázal dohody na „porodenie dieťaťa pre iného“, teda surogátne materstvá.
• Slovensko po novom uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.

Tisíce detí v detských domovoch

Táto zmena má podľa podporovateľov ochrániť tradičné hodnoty a tradičnú rodinu. Zákon od novembra povoľuje adopciu dieťaťa prednostne manželským párom. Dieťa si môže osvojiť aj jeden z manželov, ktorý žije v manželstve s rodičom dieťaťa. Rovnako môže dieťa adoptovať aj pozostalý manžel po rodičovi, alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Vo výnimočných prípadoch adopciu umožnia aj jednotlivcom. O každej adopcii však rozhodne súd.

Na Slovensku pritom vyrastá mimo svojej rodiny približne 5-tisíc detí, v Centrách pre deti a rodiny až 3 500. Títo maloletí každý deň túžia po láske a mieste, ktoré môžu volať domovom. Podľa poslancov tento pocit nedokáže dieťaťu poskytnúť jeden rodič. Alternatívou je jeden vychovávateľ v detskom domove, ktorý má niekedy na starosti aj desať detí.

Je to systém, ktorý funguje, keď máte desiatky detí, ale zároveň v ňom zaniká individualita.

Detstvo v inštitúcii strávil aj Peter Jozefík, ktorý sa do domova dostal ako 12-ročný. Okrem straty všetkého známeho ho oddelili aj od jeho sestry, ktorú umiestnili do zariadenia vzdialeného asi sto kilometrov. Život v inštitúcii opisuje presne stanoveným režimom: „Je to systém, ktorý funguje, keď máte desiatky detí, ale zároveň v ňom zaniká individualita.“

„Mali sme zabezpečené základné potreby, ale chýbalo nám niečo, čo je pre vývin dieťaťa kľúčové: osobný záujem, blízkosť a podpora, ktorá by vás nasmerovala a povzbudila v tom, v čom ste dobrý,“ pokračuje Jozefík. Zároveň vysvetľuje, že vyrastanie v detskom domove mládež naučí veľa o sile, prispôsobivosti a o tom, ako veľmi záleží na ľudskosti a blízkosti druhých.

Novela nebola prijatá v záujme detí

Má teda táto zmena skutočne slúžiť najvyššiemu záujmu dieťaťa, ako tvrdia poslanci, alebo ide len o záujem ochrany takzvanej tradičnej rodiny? Jozefík sa s prvou možnosťou nestotožňuje. „Z úrovne zákona sa tým prenesie do ústavnej roviny ideologická predstava o takzvanej ideálnej rodine, ktorá však nereflektuje realitu — deti vyrastajú v rôznych typoch rodín a vzťahov.“ Systém sa podľa neho tak stáva menej flexibilným a bude ťažšie reagovať na životné situácie, ktoré si vyžadujú ľudský, nie formalistický prístup.

Jozefík zdôrazňuje, že realita je však iná: „Rodina je základný pilier spoločnosti, je to faktický stav, nie právny. V roku 2025 to neznamená len ‚otec, mama, deti. Rodinou môže byť aj osamelý rodič s dieťaťom, dve mamy, ktoré spolu vychovávajú dieťa, pár, ktorý prijme dieťa, ktoré nikto iný nechcel, alebo jednotlivec, ktorý tiež dá domov opustenému dieťaťu.“ Štát by mal každému maloletému dopriať lásku, oporu a bezpečie – bez ohľadu na to, v akej rodinnej zostave môže vyrastať.

Zmena ústavy verzus rôznorodosť

Zmena v ústave neskomplikovala len adopcie detí, ale aj život ľudom, ktorý to na Slovensku nikdy nemali ľahké. Ukotvenie dvoch pohlaví – muža a ženy – na základe biologických kritérií sa dotkne najmä LGBTQ+ komunity. Podľa štúdie GLOBSEC z marca 2023 si 63 % Slovákov neželá rovnaké práva pre queer ľudí.

Tento prieskum len ukazuje, že akceptácia LGBTQ+ komunity je na Slovensku stále nízka a spoločnosť zostáva v tejto téme rozdelená. Do horiacej vatry nenávisti a predsudkov prihadzujú politici ukotvenie dvoch pohlaví. Novela taktiež ignoruje existenciu intersex (pozn. red. ľudia narodený s pohlavnými znakmi oboch pohlaví) a nebinárnych ľudí.

Toto rozhodnutie vníma aj Róbert Furiel, zakladateľ a riaditeľ občianskeho združenia Saplinq. „Ide o veľmi nebezpečný politický signál, ktorý priamo útočí na transrodových, intersex, nebinárnych a iných rodovo nekonformných ľudí, ktorým sa 90 poslancov a poslankýň snaží povedať, že neexistujú, že ich životy nie sú hodné ochrany a uznania.“

Riaditeľ najväčšej LGBTI+ organizácie na Slovensku, ktorá každoročne organizuje PRIDE Košice, sa obáva zhoršenia už aj tak nízkej úrovne diskusie o transrodových ľuďoch na Slovensku. Dodáva, že slová plné nenávisti a nepochopenia majú tendenciu zhmotniť sa v nenávistné činy.

Najväčšie otázniky vznikajú pri praktických dôsledkoch, ktoré táto ústavná zmena môže mať na život transrodových ľudí – napríklad pri zmene mena, prístupe k zdravotnej starostlivosti či právnej identite. Furiel vyjadruje neistotu: „Momentálne nevieme povedať, ale podrobne sledujeme, čo sa deje a ako na túto zmenu zareagujú orgány štátnej správy.“

Dodáva, že táto zmena sama o sebe nemení nič podstatné pre transrodových a intersex ľudí, hoci v symbolickej rovine predstavuje jasný odkaz odmietnutia a dešpektu. Situáciu naďalej pozorne sledujú, nakoľko pri tvorbe a prijímaní novely zazneli informácie, že má ísť o prvý krok k znemožneniu právnej zmeny rodu.

Slovenské a žiadne iné

V ústave sa zdôrazní zvrchovanosť Slovenska v základných kultúrno-etických otázkach, pokiaľ ide o ochranu života a ľudskej dôstojnosti, súkromný a rodinný život, manželstvo, rodičovstvo a rodinu, kultúru a jazyk. V realite prinesie možné rozpory. Slovenská republika sa vstupom do Európskej únie vzdala časti suverenity v prospech medzinárodnej organizácie. Členské štáty musia rešpektovať prednosť práva EÚ pred vnútroštátnym právom, a to aj pred ústavou.

Nerešpektovanie európskeho práva by mohlo oslabiť dôveru ostatných členských štátov voči Slovensku.. Podľa politológa Michala Cirnera je najlepším príkladom už prvý krok zo severu Európy. „Holandský parlament prijal uznesenie, ktorým vyzýva holandskú vládu, aby zvážila žalobu voči Slovensku na Súdnom dvore EÚ kvôli ústavným zmenám.“ Tento krok ukazuje, že ostatné členské štáty sledujú zmeny v slovenskej ústave a sú pripravené zasiahnuť.

Novela sa postarala o ešte väčšie rozdelenie slovenskej občianskej spoločnosti. Cirner túto éru výstižne nazýva jedným slovom – polarizácia. „Pre liberálnu časť občianskej spoločnosti pribudol ďalší bojový front, kde musia zvádzať zápas a pokúšať sa podľa nich o nápravu alebo zmenu. Konzervatívna verejnosť sa bude snažiť zmeny ochrániť, prehĺbiť a podporiť.“ Slovensko sa tým dostáva do ďalšej kapitoly rozdielov, ktoré rozdeľujú namiesto toho, aby spájali.

ČO JE ÚSTAVA?

Je to najvyšší zákon štátu, návod, podľa ktorého má fungovať celý systém. Určuje, kto má aké právomoci, ako sa tvoria zákony a aké práva máme my.

Čo ale deti? Aký vplyv to necháva na nich, a ako veľmi ubližuje ich bytiu to, že v nich od mala nepestujeme kritické myslenie? Alebo to, že sa od detstva stretávajú s názormi pomýlených influencerov, ktoré im do izby metie metla menom Instagram? Nielen čo sa týka aktuálnej nezmyselnej skládky názorov ohľadom Covid-19, ale i bežných vecí v živote, ktorými sú komunikácia, ideály krásy či dokonca posielanie nudes.

Dokonalá krása na internete a zničené sebavedomie mladých ľudí

Väčšina detí dnes drží v rukách telefón skôr, ako sa naučia bicyklovať. Od útleho veku vnímajú všetko, čo sa na nich valí z Facebooku, Instagramu alebo Youtube, vrátane odpadu, ktorý sa hrá na dokonalý príspevok. Technológie môžu byť skvelou súčasťou zdravého detstva, pokiaľ sa táto výsada nezneužíva. Vidieť nepravdivý obraz o živote slávnych celebrít vyvoláva v mladých ľuďoch depresiu a závisť.

Namiesto toho, aby ukazovali reálny svet či naozajstné telo, sa správajú ako deti na preliezačke zápasiace o pozornosť rodiča.

Dokonalé telá plné silikónu a plastík, dokonalé dovolenky do exotiky, často gýčové oblečenie za tisíce eur a názor hodný škôlkara. Nehovoriac o slovníku chlapov z krčmy. Reklama za reklamou a manipulatívny proces páchaný aj na našich deťom, bez štipky sebareflexie. Lebo však všetci ma môžete viete čo. Naučené pózy na najlepší výzor, kačacie pery či napnutá tvár zo sťahovania brucha nie sú výnimkou. Nuž, ale obvykle prehlasujú: „Ak chceš hejtovať, tak ma nesleduj.“ Možno vám to aj niekoho pripomenulo. Dokážu deti rozlíšiť, či niečo takéto vôbec majú alebo nemajú sledovať, keď nevedia, že to je zlé? 

Samozrejme, ľudia na sociálnych sieťach nedokážu ovplyvniť, kto a za akým účelom ich sleduje. Vieme však jedno. Bez podpory ostatných by nelietali až tak v oblakoch. Namiesto toho, aby ukazovali reálny svet či naozajstné telo, sa správajú ako deti na preliezačke zápasiace o pozornosť rodiča. Za tento výkon by si nejeden akože influencer zaslúžil Oscara za najlepší herecký výkon v kategórii faloš a umelá identita. Mladí ľudia to vidia a dennodenne sledujú. Myslia si, že ak nebudú vyzerať tak, ako to prezentuje ich nafúkaný idol, tak klesnú. Chudnú, žobrú od rodičov peniaze na nové nepotrebné oblečenie a čítajú názory, ktoré sú hodné maximálne tabule hanby. 

Je to chyba rodičov alebo nastavenie spoločnosti? Ukazujme deťom prirodzenosť a nedovoľme, aby sledovali ľudí, ktorých správanie sa vymyká zdravým zásadám. Je v poriadku mať pár kíl navyše alebo chodiť von v bežnom oblečení bez výrazných značiek. Sebaláska je kľúčom k životu bez komplexov, a nie pozorovanie perfektných bezproblémových účtov na sociálnych sieťach. Prvým krokom k zlepšeniu kritického myslenia by bolo donútiť dieťa či mladistvého zamyslieť sa nad tým, či to, čo mu ukazuje slečna alebo pán na Instagrame je naozaj skutočnosť, alebo len úbohá fikcia a snaha zaujať. 

Tento zvláštny trend vyvracajú napríklad insgramové profily ako @celestebarber – bezprostredná žena, ktorá ukazuje svoju nedokonalosť a pripomína ľuďom, že nie všetko, čo na Instagrame vidíme, je pravda. Ale aj @womenirl, ktorý ukazuje skutočnú tvár žien v bežných situáciách a momentoch.

Prirodzená a vynútená odlišnosť je obrovský rozdiel

To, že sa niektorí ľudia silou-mocou chcú vymykať normálu, je bežné. Je to ich štýl, ich vizitka a ich vnútorné rozpoloženie prenesené do spôsobu obliekania či štýlu vyjadrovania. Ale pokiaľ v živom vysielaní takmer ukáže svoje ochlpenie na intímnych miestach a užíva si na videu s mackom, je to dosť kontroverzné. Alebo čože kontroverzné. Je to maximálne nechutná a neúctivá prezentácia svojej identity. Že to o niečom svedčí, je jasné už na prvý pohľad a na prvé (preafektovené) počutie.

Táto krikľavá pani asi zabúda, že nie všetko je vhodné pre detské oči. Sama však tvrdí opak. Áno, nahota je prirodzená, ale prečo by teraz naše deti mali behať po uliciach v tangá nohavičkách či farebných parochniach ako šašovia a hovoriť celému Slovensku, že ich láka pohlavný styk s koňom? Keby ste na ulici videli obnaženú Alex, pravdepodobne by ste dieťatu a najradšej aj sebe zakryli oči pred týmito plytkými maniermi. Byť odlišný a búrať stereotypy nie je zlé, práve naopak. V tomto prípade sa však skôr bavíme o dehonestácii vlastného bytia jedinca kvôli popularite. 

https://www.instagram.com/p/CLUdXd6rpIE/?utm_source=ig_web_copy_link

Neodborný názor skrývajúci sa za údajnú pomoc naberá na obrátkach

Keď už máte pocit, že to je len zlý sen, a že horšie to už byť nemôže, prebudíte sa do krajiny hoaxov a zavádzajúcich informácií, ktoré si žijú vlastný život na Alexinom instagramovom profile. To, že jej chýba čo i len štipka kritického myslenia, dokázala najnovšie aj tým, že sa zo samozvaného sexuálneho guru preorientovala na epidemiológa, snažiac sa svojimi prihlúplymi názormi prehlušiť trebárs aj hlavného hygienika.

Každý má právo na slobodný prejav, ale nemýľme si podložené informácie, zmysluplné debaty a obstojné argumenty s klamlivými údajmi a plytkými názormi násilne volajúcimi o aspoň 15 minút slávy. Korona vonkoncom nie je o názoroch. Influencerka medzičasom vyzýva ľudí, aby nedodržiavali opatrenia a kritizuje ich plnenie, čo sa dá patrične spozorovať na množstve obhajujúcich faktov, ktoré celé hodiny hľadá na „spoľahlivých” weboch.

Dokážu deti rozlíšiť, či niečo takéto vôbec majú alebo nemajú sledovať, keď nevedia, že to je zlé? 

Dôsledné vysvetľovanie overovania faktov by sme deťom mali odmala pripomínať. Ani my, ani ony nesmú za žiadnu cenu uveriť neovereným a skresľujúcim informáciám. Obzvlásť tým, ktoré majú vplyv na ich zdravotný stav, nielen tých, čo sa týkajú Covid-19. Chybné – podľa spomínanej slečny skôr revolučné – počiny sú to, na čo sa deti a mladí ľudia pozerajú. Nevhodným spôsobom chce vštepiť do ich predstáv, že to, čo robí, je normálne a nemá žiadne hranice. Ale práve ona, s takým veľkým vplyvom, by ich mať mala. Alebo by osvetu mohla šíriť iným, menej vulgárnym a neúctivým spôsobom. A po novom aj neklamlivým. 

Zničená budúcnosť alebo posielanie nahých fotiek nedôveryhodným ľuďom

Pred časom Zuzana Hanzelová vo svoj IGTV videu opisovala príbeh, ktorý sa objavil v českom podcaste Deníka N. Rozprávali príbeh o mladej Američanke, ktorá poslala svojmu kamarátovi obnažené video, kde je vidieť jej nahé telo aj odhalenú tvár. Ten to rozposlal tretím stranám a niekto zavesil toto citlivé video, ktoré malo ostať medzi nimi dvomi, na internet.

Video bolo síce neskôr stiahnuté, ale ako sa vraví, čo sa raz dostane na internet, ostane tam už navždy. Tak to bolo aj v prípade neplnoletej americkej študentky. Video si stiahlo medzitým pár ľudí a zdieľali si ho. Celá táto kauza, alebo nazvime to akt mladíckej nerozvážnosti, sa s ňou ťahá dodnes, bez ohľadu na miesto bydliska či aktuálneho pobytu. Dievča už je dospelé, ale stále jej to ľudia v okolí vyhadzujú na oči a súdia ju podľa tohto činu. Otázkou je, kde sa stala chyba a prečo mladé slečny a mladí chlapci vôbec neuvažujú nad dôsledkami svojho skutku? 

To vedie k zisteniu, že naše deti sú v súčasnosti len veľmi málo oboznámené s nástrahami internetu a aj s tým, že musia rozmýšľať do budúcna. Je jasné, že dieťa netuší, či bude v budúcnosti viesť krajinu alebo bude stáť na serióznom poste, kde by ho toto zistenie mohlo potopiť. Môžeme to však zvrátiť a vysvetliť im, aby si chránili svoje súkromie a nenaleteli sľubom o tom, že sa ich nahé telo nedostane ďalej, ako by skutočne chceli. 

Učiť deti správne vnímať svoje telo a vzhľad je jedna vec. Tou druhou je jeho neželané zdieľanie. Musíme k tomu všetkému pridať učenie o ostražitosti a aj to, že netreba v každej situácii všetkým veriť. Edukatívny podcast sexuálna výchova otvorene rozpáva o posielaní nahých fotiek, o tom, že ak aj niečo také poslať chcú nech zvolia vhodný spôsob a akokoľvek znížia riziko, že ich na danej fotografii ľudia budú spoznávať. Pretože nikdy nevieme, ako sa situácia vyvinie. Pre zaujímavosť, oraginzácia  IUVENTA -Slovenský inštitút mládeže sa podieľala na výskume sextingu u mladých ľudí na Slovensku.

Správne posudzovanie nie je len negatívna kritika

Na slovenských školách chýba kreovanie kritického myslenia detí. Chýba vysvetlenie, ako správne posudzovať situácie a overovať si fakty. Chýbajú aktivity, kde by deti zistili, čo je pre nich prospešné a čo, naopak, škodlivé. Chýba schopnosť správne odsúdiť akýkoľvek pokus o neetické správanie a správne posúdiť či vyhodnotiť situáciu, ktorá sa ich týka. V spoločnosti chýba využívanie kritiky ako nástroja na lepší a kvalitnejší život.

Nemôžeme uveriť všetkému, čo dáva zmysel nášmu spôsobu uvažovania. Jakub Filo na svojom Instagrame zverejnil príspevok s názvom „Kurz kritického myslenia s Alex Wortex“, avšak netýka sa to len tejto slečny. Týka sa to každej situácie, ktorá nás obklopuje a ktorá znižuje ukážky chýb myslenia. 

Ľudia vo veciach prestávajú vidieť hlbšie súvislosti a stáva sa, že skĺznu k jednoduchému rozmýšľaniu o veciach, ktoré jednoduché určite nie sú. Deti sú na takýto spôsob myslenia oveľa náchylnejšie. To, čo vidia v spoločnosti, na internete či v televízii, považujú za pravdivé a vytvárajú si obraz o tom, ako môžu žiť. Ale nie je to vždy pravda.

Nesprávne myslenie je prirodzené, ale vedomé ignorovanie pravdy, faktov a podložených informácií je nebezpečné. Práve preto je dôležité vzdelávať deti o nástrahách a zavádzať do ich života zmysluplné informácie, a nie ich nechávať napospas chybným názorom a predstavám. 

Momentálne sa zdá, že na Slovensku stav televíznej tvorby pre deti prechádza krízou. Myslíte si, že deti dnes skôr zaujme verejné vystúpenie ako relácia v televízii? Ak áno, prečo je to tak?
V divadle je to podobne. Často krát to vyzerá tak, že aj divadelná tvorba pre deti prechádza krízou. Oboje má však vždy šancu deti zaujať, záleží len na tvorcoch, či sa im to podarí.

V čom vidíte výhody priameho vystúpenia pre deti oproti tvorbe televíznej relácie?
Všeobecne – každé priame verejné vystúpenie je vždy jedinečným a neopakovateľným stretnutím živých ľudí. V tom je jeho krása.
Konkrétnou výhodou je pre nás to, že pri príprave i realizácii našich divadelných vystúpení môžeme spolupracovať len s tými ľuďmi, s ktorými chceme – čo je veľmi príjemné a osožné.

Plánujete svoj projekt rozšíriť aj do komerčnej roviny, akou je napríklad predávanie rôznych hračiek, DVD nosičov a pod.?
Hračky určite nie. Vieme, že DVD so záznamami relácie Elá hop by si určite mnohí radi kúpili a i nás by to tešilo, ale všetky práva vlastní RTVS. Takže napriek istej iniciatíve našich divákov v tomto smere, budú kotúče v archíve zrejme i naďalej zapadať prachom.

Zvažujete do budúcnosti nejaké nové projekty pre detského diváka?
My stále pokračujeme v práci. Vymýšľame, pripravujeme, realizujeme a potom hráme divadelné predstavenia pre deti pod hlavičkou nášho Divadla PIKI. Občas režírujeme predstavenia pre deti aj v iných divadlách – u nás i v zahraničí. A k tomu sa podieľame na príprave bábkohercov na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU.

Čo má podľa vás obsahovať dobrá televízna relácia pre deti a ako má na ne pôsobiť? Čo má v nich vyvolať a k čomu ich má podnietiť?
Televízna relácia, rovnako ako každá iná tvorba pre deti, by asi mala byť správne namiešanou zmesou zábavy a výchovy. Zábava by to mala byť inteligentná a vkusná a výchova zábavná a nenápadná. Tvorcovia by mali pristupovať k deťom ako k rovnocennému partnerovi. Mali by vyvolať v deťoch vieru, že tento život má zmysel a podnietiť ich k tomu, aby ho naplnili.

V čom vidíte zmysel tvorby pre deti, čím vás obohatil čas strávený s deťmi a prácou pre deti?
Je všeobecne známe, že práve v detstve sa formuje charakter a celá osobnosť človeka na celý jeho život. Z toho vyplýva zmysel a význam nielen umeleckej tvorby, ale všetkého, čo sa na tomto formovaní podieľa. Paradoxne sa však, bohužiaľ, pokladá všetko, čo sa týka detí, akoby za niečo menejcenné. My si to nemyslíme, a aj preto sa snažíme vkladať do práce čo najpoctivejšie všetok svoj um i srdce. Morálnou odmenou nám je za to naša nestarnúca duša, spontánne reakcie a veríme, že úprimná priazeň našich malých divákov.

Pozn. red.: Juraj Kadáš ako súčasný zamestnanec RTVS skonštatoval, že k otázke o ukončení projektu Elá hop sa nevie vyjadriť, pretože k nej nepristúpil súčasný manažment pod vedením Václava Miku. Krátko po ukončení relácie v roku 2009 bolo na portáli mediálne.etrend.sk uverejnené oficiálne stanovisko Slovenskej televízie, podľa ktorého mala STV naďalej záujem o spoluprácu s tvorcami relácie, v prípade, že by prišli s novým projektom. Pár dní nato uverejnil rovnaký portál odpoveď dvojice tvorcov, ktorí sa vyjadrili, že STV nemala záujem o nové projekty, ani o inováciu Elá hop. Podľa ich vtedajšej výpovede boli dôvodom ukončenia relácie neúnosné podmienky.

Obľúbené detské retro TV relácie

Od Kuka do Kuka
Dlhých 16 rokov vymýšľal nezbedný Kuko v Slovenskej televízii rôzne huncútstva. Úlohou nezabudnuteľnej Patrície Jariabkovej bolo handrovú bábiku vychovávať a spolu s ňou aj všetkých drobcov pred televíznymi obrazovkami..

Objavy Majstra N
Čo iné by sa mohlo spájať s osobou Majstra N alias Jozefa Nodžáka ako skúmavky naplnené bublajúcou kvapalinou? Pred kamerou STV predvádzal hravou formou fyzikálne pokusy a deti ho zato zbožňovali.

Elá hop
Ďalšia relácia z dielne STV. Deti sa počas nej dostali cez televízne obrazovky priamo do čarovného kufríka za Elou a Hopom v podaní Kataríny Aulitisovej a Ľuboša Piktora.

Kakao
Konečne relácia z dielne súkromnej televízia. Dvojica Igor Adamec a Martin Vanek pripravovali pre TV Markíza detskú publicistickú reláciu. V roku 2005 však pozdrav ,,Doskakavenia, priatelia!” zaznel z televíznej obrazovky naposledy.

Lenka Májiková

Prvý príbeh sa odohral v neďalekej Bratislave. Tu so svojím manželom žila a pracovala Janka Morvayová. Študovať na FMK sa rozhodla preto, lebo plánovala pracovať v oblasti, ktorá ju veľmi zaujímala – v marketingu. „Účtovníctvo, ktoré vyštudovala, brala ako zdroj príjmu, no táto práca ju až tak nebavila, a preto sa chcela po skončení magisterského stupňa venovať reklame,“ vysvetľuje Jankin manžel Rastislav. Spomína si na rozhovory s kamarátom, ktorý pracoval v reklamnej agentúre a s ktorým sa rozprávali o reklame.

Náhly a nečakaný odchod
Niektorí sa na vysokej škole riadne natrápia, iní si ju robia len preto „aby bola“. Keď však študuje človek, ktorý má o danú oblasť vážny záujem, tak mu to ide samo a cítiť to na prístupe k štúdiu, čo sa odrazí aj na výsledkoch. A práve študijné výsledky mala Janka vynikajúce. Mala rozpísanú bakalársku prácu, keď tesne pred skončením bakalárskeho stupňa štúdia náhle zomrela pri pôrode. Ani po dvoch rokoch však nikto presne nevie, čo sa stalo. „Prípad je stále v štádiu riešenia. Doteraz stále nie je jasné, čo sa udialo, prečo a či to práve takto muselo skončiť,“ hovorí Rastislav. Podľa úradného rozhodnutia Úradu nad zdravotnou starostlivosťou bola chyba na strane nemocnice, no prípad sa stále prešetruje.

Pomáhal, kto mohol
Jankin náhly odchod prinútil rodinu poriadne sa obracať. Našťastie starostlivosť o narodenú dcérku nezostala len na pleciach otca, ale ochotnú pomocnú ruku mu podala celá rodina. Rastislavovi rodičia si malú zobrali k sebe a jej stará mama išla na „materskú“. Odvtedy sa pri malej dennodenne strieda najbližšia rodina Janky a Rastislava. Od prvého dňa až po súčasnosť je o výchovu dcérky dobre postarané. „Na celú udalosť sa nepozeráme z praktického hľadiska, že kto za to môže – my tomu nerozumieme, nie sme lekári. Berieme to tak ako to je, venujeme sa malej a snažíme sa prijímať život so všetkým, čo prináša,“ dodáva Rastislav. Napriek smutnému osudu si nezúfa. Žije jednoducho ďalej a venuje sa dcére. Tá krátko po narodení prekonala zdravotné ťažkosti, musela podstúpiť operáciu, no teraz je našťastie zdravotne v poriadku.

Ľudskosť definuje ľudí
Iniciatíva pedagógov a študentov vytvoriť kalendár sa Rastislavovi veľmi páčila. V prvom rade ho zaujala samotná myšlienka. Financie pre neho nie sú až také podstatné, skôr prístup fakulty a nápad, ktorý bol atraktívny a preto súhlasil. „V tomto prístupe sa skrýva niečo maximálne ľudské, forma pomoci od ľudí, s ktorými človek nie je v každodennom kontakte.“ S ľudskosťou a pochopením sa stretáva stále. Podporu má nielen v rodine, ale aj u známych a v práci, kde pracovala aj jeho manželka. Dokonca vo firme zriadili škôlku pre deti zamestnancov, takže to má k dcére „na skok“. Zvládnuť túto situáciu bez podpory by bolo rozhodne ťažšie. Vyrovnanosť pomaly nastáva v súkromnej, pracovnej oblasti a aj vďaka finančnej pomoci fakulty má celá rodina pocit, že v tom nie sú sami.
Smutný osud na druhú

Rovnaký odbor – marketing, študovala aj Banskobystričanka Darinka Novosadová. Pracovala v oblasti marketingu distribúcie optických pomôcok, kde pripravovala PR. Štúdiom na FMK si chcela zdokonaliť svoje znalosti a skúsenosti z oblasti marketingovej komunikácie. Krátko po otehotnení lekári určili Darinke rizikovú graviditu. „Pôrod malého vychádzal na druhý januárový týždeň roku 2010. Všetko prebiehalo úplne normálne a všetky pravidelné kontroly u odborných lekárov boli bez problémov alebo komplikácií“ spomína si manžel Martin. Komplikovať graviditu začal kašeľ a teplota približne tri mesiace pred pôrodom. Obvodný lekár diagnostikoval virózu (bolo práve chrípkové obdobie). Darinke však teplota neklesla a tak išla do Roosweltovej nemocnice na urgent. Tam si ju pre istotu nechali na pozorovanie a neskôr určili diagnózu – slabý zápal pľúc. Jej stav sa však nezlepšoval a preto ju previezli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Krátko nato, sa ju snažili stabilizovať a pripravili na predčasný pôrod cisárskym rezom. „Tento zákrok urobili v úplne poslednej chvíli, pretože keď sa narodil malý Filip museli oživovať aj jeho a dávať mu masáž srdca, a umelé dýchanie,“ opisuje ťažké chvíle Martin. Jeho manželka a syn po pôrode ostali v umelom spánku. Nasledujúce dni sa niesli v znamení zhoršeného stavu matky a zlepšujúceho sa stavu dieťaťa. Mladej mamičke diagnostikovali chrípkový vírus h1n1 (prasacia chrípka) a odvtedy k nej nikoho nepustili. „Bojovala statočne, avšak presne tri týždne po Filipkovom narodení mi zavolali, že Darinka nás opustila….“ uzatvára bolestné spomienky manžel.

Smútok, ale nie beznádej
Po bolestnej strate manželky sa Martin naplno venoval synovi. Najviac ho mrzelo, že napriek tomu ako sa na neho tešili, Darinka ho nevidela. „Bol som veľmi zronený, keď zomrela, ale našťastie som mal Filipka a mal som pre koho žiť ďalej,“ hovorí Martin s nádejou. So synom zostal sám, obaja jeho rodičia predtým podľahli rakovine. Tragédie v rodine ho ale naučili, že každý človek je pominuteľný a aj napriek tomu, že niekoho veľmi milujeme, stane sa, že jeden deň je s nami a za sekundu sa to zmení a odíde naveky. Malý Filipko statočne bojoval o život, jeho stav sa postupne zlepšoval a otec si ho mohol zobrať domov. Spočiatku mu s výchovou pomáhala svokra, neskôr známi a napokon šiel Martin na materskú. „Najviac zo všetkých mi pomohla rodina Országhovcov (rodičia a sestry hokejistu Vlada Országha, ktorý bol majstrom sveta v roku 2002) z Banskej Bystrice. Vytvorili pre nás obidvoch druhý domov a doslova sme ako členovia ich rodiny,“ dodáva vďačný otec.

„Mama“ na plný úväzok
Martin okrem výchovy syna a zabezpečovania chodu domácnosti pracoval ako obchodník a živnostník. Snažil sa, no zvládnuť to bolo veľmi ťažké. „Dal som si malú pauzu a predal som predajňu záclon, odišiel som zo zamestnania a teraz sa venujem len malému. Filip rastie ako z vody a každým dňom mi robí radosti, a občas aj starosti, tak, ako každé iné malé dieťa“ vysvetľuje. Filip momentálne navštevuje jasle a otec mu vyberá vhodnú škôlku. Iniciatívu študentov a pedagógov FMK si nesmierne cení. „Ďakujem hlavne dekanke Petranovej a tajomníčke FMK pani Podmakovej. Bolo nám cťou zúčastniť sa Vášho vianočného večierka a pokrstiť tento kalendár.“ Telefonát dekanky ho príjemne šokoval, lebo podobné veci videl len v televízii. „Pedagógovia a študenti FMK sú dobrí a empatickí ľudia, ochotní nezištne pomôcť. Všetkým sa chcem takto poďakovať aj za malého Filipa a prajem vám všetko dobré a nech vás v živote stretnú len šťastné chvíle,“ dodáva Martin.

Nápad, ktorý pomáha
Tieto dva príbehy spojil kalendár, ktorý si mohli záujemcovia kúpiť, a tak finančne podporiť rodiny bývalých študentiek FMK. Nápad na vytvorenie kalendára pochádza z najvyšších miest akademickej pôdy – priamo od dekanky Dany Petranovej. Prvotný nápad bol umiestniť pedagógov do obrazov biblických postáv, čo sa však tvorcom nezdalo také zaujímavé ako filmové postavy. „Je to o niečo bližšie k našej fakulte a predsa sme si pedagógov vedeli lepšie predstaviť práve v rúchu Lary Croft, Nea či Jamesa Bonda,“ prezrádza Antonious Vlachou, autor snímok v kalendári. Vedenie fakulty sa postaralo aj o kostýmy, o niekoľko z nich sa postarali aj šikovné ruky Martinky Jakabovičovej. „Samotné fotografovanie bola zábava, pretože učitelia boli (na moje prekvapenie) veľmi zhovievaví, vôbec nemali problém zapózovať, dokonca by som povedal, že ich to aj pobavilo,“ dodáva mladý nádejný fotograf.

Krok za krokom
Okrem fotografa sa na realizácii tohto projektu podieľali viacerí ľudia – obliekania, štylizácie a dolaďovania detailov pri fotografovaní sa ujala Lucka Osvaldová, čas pedagógov zabezpečili Martinka Jakabovičová s Tatianou Podmakovou, o grafickú úpravu kalendára sa postaral Michal Kabát. No a za celým projektom stála dekanka Dana Petranová, ktorá kalendár iniciovala a dala celému projektu skvelú myšlienku a význam. Na stenách vašich internátnych izieb a privátov tak celý rok môžete obdivovať dvadsaťdva pedagógov a pracovníkov FMK. „Celá realizácia trvala jedenásť dní a verím, že nabudúce si nájdeme na to trošku viac času a dokážeme vytvoriť ešte zaujímavejšie a kvalitnejšie spracovanie samotných fotografií a kalendára,“ opisuje Antonious. Plánom do budúcnosti je vytvoriť kalendár FMK 2012, kde budú pedagógovia ako rozprávkové postavy. Veď dobré myšlienky majú úspech zaručený.
Autor: Ľudmila Krkošková
Foto: archív dekanky