V rozhovore sa dočítate:

• Prečo si myslí, že protesty na zmenu nestačia
• Ako sa snaží znižovať mieru polarizácie spoločnosti 
• Prečo minulý rok odmietal pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch 
• Že namiesto strachu o budúcnosť Slovenska, cíti zodpovednosť 
• Prečo sa vrátil zo štúdia v zahraničí na Slovensko 
• Čo mladí ľudia musia robiť, aby ich staršie generácie vypočuli

Ubehol rok od novelizácie trestného zákona, kedy si sa stal pre niektorých vládnych predstaviteľov a časť spoločnosti kontroverznou osobou. Ako vnímaš toto obdobie s odstupom času?

Keď sa spätne pozerám na to obdobie, nič by som neurobil inak, ani keby som mal hodnotiť všetky naše kroky študentskej iniciatívy – od napísania listu až po neskôršie výstupy v médiách. Možno sa vtedy zdalo, že sme vyvolali vlnu kontroverzie, ale neurobili sme nič neslušné ani nerešpektujúce.

Napríklad to, že som neprijal pozvánku na politicky organizované protesty, vnímam ako dobrý krok, rovnako ako to, že som verejne nevyjadril svoj názor na celú tému. Ostali sme neutrálni, nadstranícki a v strede, vďaka čomu sme neskôr mohli zorganizovať už dve diskusie.

Po roku od prvej diskusie sa uskutočnila v marci druhá o dopade zmien trestného zákona a trestného poriadku. Keďže prvá diskusia vyvolala vlnu negatívnych reakcií, nebál si sa, aká bude odozva politikov alebo verejnosti tentoraz?

Určite nie. Prvotné reakcie vychádzali skôr z misinterpretovania našej snahy. Ktokoľvek si pozrel moje výroky komunikované v médiách, prečítal si list alebo akýkoľvek prvotný zdroj, ktorý prišiel od nás, musel vidieť, že nie sme ďalšia politická sila, ale mladí ľudia, ktorým záleží na tom, čo sa deje v oblasti práva, konkrétne trestného. Preto sme sa nebáli zorganizovať diskusiu. Celú iniciatívu sme spustili, pretože diskusia bola prisľúbená aj mediálne, aj verejne.

Prisľúbil ju aj dekan Právnickej fakulty Burda, keď sa skončia politické protesty, no nakoniec sa tak nestalo (zaštítil ju rektor Univerzity Komenského v priestoroch Filozofickej fakulty – pozn. red.). Ani pri jednej z diskusií sme nechceli robiť rebéliu a vystupovať proti fakulte. Naopak, bolo niečo sľúbené a my študenti sme chceli apelovať na to, aby sa to naozaj uskutočnilo. Nemyslím si, že tam bol prítomný strach. Bola to správna vec a stále si za tým stojíme. 

Reagovali tentoraz na diskusiu politici? 

Nie, a sme radi, že nás nechali robiť si prácu, ktorú sme na začiatku chceli robiť, teda hodnotenie dopadov novely v praktickom živote. Naším cieľom nebolo vyvolať vlnu kontroverzie v médiách akéhokoľvek druhu, ale seriózne a akademicky diskutovať. Problémom bolo, že niektorým sa nepáčilo dať na stôl vecné argumenty, fakty a čísla. 

Aj oni už asi spätne pochopili, že pokiaľ nebudú upozorňovať na to, že akademici, profesionáli a ľudia z praxe ukazujú praktické dopady ich zlej novelizácie zákona, negatívne dopady sa k ľuďom nedostanú v takejto miere.

Pri dohadovaní rozhovoru si mi písal, že sa už nechceš venovať urážkam politikov, vyhrážkam a podobne. Si už unavený z takýchto rozhovorov?

Nemyslím si, že som unavený, skôr to nechcem príliš zdieľať. Mladých ľudí to môže odrádzať od toho, aby boli aktívni vo verejnom živote. Do môjho života to nezasahuje tak výrazne, ako sa môže zdať. Urážok a vyhrážok dostávam veľa, ale neodradia ma od toho, aby som bol aktívny. Nechcem o tom príliš rozprávať, pretože som to už viackrát pomenoval. Vieme sa venovať iným témam, ktoré možno mladých povzbudia a ukážu im, že to má zmysel.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe.

Tejto negatívnej časti netreba venovať veľkú pozornosť. Prakticky sme to videli, keď Daniel Bombic z Anglicka zdieľal moje telefónne číslo a iné osobné informácie. Tým, že sme mu dávali pozornosť a upozorňovali naňho, sa stal slávnym, namiesto toho, aby sme tieto veci ignorovali a nezaoberali sa nimi. Samozrejme, riešim to trestno-právnou cestou, ale nemá veľký prínos o tom donekonečna hovoriť. 

Aj v prípade došlo k nejakému posunu?

Momentálne sme na Ústavnom súde. Prípadu je pridelený senát a už pár mesiacov čakáme, ako sa k tomu súd postaví.

Rušenie špeciálnej prokuratúry spustilo na Slovensku taktiež aj vlnu protestov, ktoré pokračujú doteraz. Vidíš v nich stále zmysel?

Určite áno. To, že človek dokáže prísť na námestie a v prvom rade slušne a vecne vyjadriť svoj názor, je vždy fajn. Avšak je to len jeden z krokov, ktorý nie je všeliekom na túto situáciu. Často som na protestoch vnímal, že nie sú dostatočné, a že by sme sa z námestia mali presunúť možno do akcie v regiónoch a organizovať skôr diskusie s ľuďmi s rôznymi názormi.

Zdieľať si navzájom informácie o tom, ako sa vieme rozprávať s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, a ako vieme zmierniť rozdelenosť spoločnosti a polarizáciu namiesto toho, aby sme ju zväčšovali. Samozrejme, vnímam na protestoch aj veci, ktoré by sa im dali objektívne a kriticky vytknúť, ale nedovolím si kritizovať nikoho, kto na ne chodí. Ja osobne na ne chodím tiež, keď sa mi dá. Organizujeme ich aj tu v Bruseli (Marek je momentálne na v Bruseli na stáži v Európskom parlamente – pozn. red.), akurát dnes budem moderovať protest slovenských občanov.

Ale sú tam určité veci, ktoré možno nestačia. Ak by dnes boli voľby, vládna koalícia, respektíve parlament, by vyzeral žiaľ podobne ako teraz. V tomto prípade je zvláštne požadovať zbúranie niečoho, keď je veľmi možné, že by sa to postavilo znova a presne tým istým spôsobom. 

Aká je potom tvoja motivácia občiansky sa angažovať, keď si spomenul, že ak by sa dnes konali voľby, zloženie parlamentu by sa v podstate nezmenilo?

Konkrétne v Bruseli je to dôležité, nakoľko sa tu do veľkej miery formuje európska a zahraničná politika. Aj počas môjho pôsobenia a stáže sa stretávam s mnohými medzinárodnými aktérmi, ktorí sa na Slovensko pozerajú ako na štát kolaborujúci s Ruskom. Niektorí možno trochu miernejšie, ako na zvláštnu entitu v rámci Európskej únie, ktorá tam úplne nechce patriť. 

Musíme ukázať ľuďom v Bruseli, že premiér Slovenskej republiky nezastupuje názor všetkých Slovákov, ale možno len menšiny, pokiaľ ide o cestu do Moskvy a tak ďalej. Tento nesúhlas je potrebné ukazovať aj v regiónoch, kde som tiež vystúpil na rôznych miestach. Dôležité je stretnúť sa, zoznámiť a hľadať ďalšie spolupráce, ako by sa v daných regiónoch dali meniť konkrétne veci. Na druhej strane netreba veľmi tlačiť na pílu s veľkými požiadavkami a očakávať zmenu len tým, že budeme na proteste. Nestačí to, zmena si vyžaduje oveľa väčšiu akciu.

Slovensko je v súčasnosti rozdelené na dva tábory – my a oni. Nevieme sa medzi sebou rozprávať?

To je v podstate celá idea, s ktorou sme ako študenti na začiatku prišli. Pokiaľ sa v tejto krajine prijíma tak zásadná zmena trestného práva, verejnoprávnych médií alebo mnohých ďalších vecí, má prebehnúť seriózna, pluralitná, vecná, odborná a slušná diskusia. Ale neprebieha, bohužiaľ, často ani v našej bubline. Preto sa snažím byť kritický v rámci mojej vlastnej bubliny, či už na Facebooku alebo v osobnom živote. 

Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni.

Myslím si, že sa ešte vieme rozprávať, ale hlavne musíme vedieť, ako sa rozprávať. Musíme sa zhodnúť na základných veciach týkajúcich sa smerovania našej krajiny. Nehovorím, že sa máme zhodnúť na každej kultúrno-etnickej téme alebo každej názorovej a ideologickej otázke, ale skôr na tom, že smerovanie na západ, transparentné vládnutie a neútočenie ad hominem (obmedzovanie útokov na osoby s iným názorom – pozn. red.) je v záujme Slovenskej republiky. 

Dôvod, prečo som minulý rok odmietol pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch, bolo presne to, že mojím cieľom je primárne hovoriť s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako ja, približovať im ten môj, počúvať ich, aby som ich lepšie pochopil a prípadne aj argumentoval. 

Čo by sme mali robiť, aby sme stierali rozdiely medzi nami?

Ja osobne rád diskutujem s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Predtým, keď som sa rozprával s niekým s odlišným názorom na akúkoľvek tému, mal som tendenciu ho poučovať, podkladať tvrdenia argumentmi a rôznymi dátami. Neskôr som zistil, že aj keď som debatu vyhral podľa debatných pravidiel, človeka som postavil do defenzívnej pozície. Preto začal skôr útočiť a mal pocit, že sa na neho vyvyšujem.

S postupom času som pochopil, že oveľa lepšia stratégia je pýtať sa otázky. Nie z nejakého umelého záujmu, ale aby som seriózne pochopil, v čo daný človek naozaj verí. Väčšinou ide o hlbšiu vieru v niečo, čomu my neveríme. Na základe smerovania mojich otázok sám príde na to, že podľahol dezinformáciám. Možno na konci dňa na to prídem ja. Táto stratégia mi najviac pomohla neargumentovať ako v Slovenskej debatnej asociácii, ale pýtať sa otázky. Taká je najlepšia cesta k spoznaniu pravdy.

Témou aktuálneho čísla atteliéru je strach z budúcnosti. Čoho sa ty osobne obávaš?

Neviem, či z niečoho vyslovene cítim strach. Nechcem, aby to znelo, že som nejaký hrdina. Každá oblasť, v ktorej sa my mladí cítime neisto alebo ktorá predstavuje výzvu, je pre mňa príťažlivá, pretože v nej môžeme zohrávať dôležitú úlohu. Napríklad vojna na Ukrajine, o ktorej vieme šíriť povedomie alebo humanitárne pomáhať tam či utečencom tu. Vieme robiť potrebné zmeny, a preto to vo mne nevyvoláva strach, ale skôr pocit zodpovednosti.

Chcem žiť v našej krajine a stráviť tu niekoľko desiatok rokov, teda dúfam. (smiech) Budem sa musieť pozrieť svojim deťom do očí a odpovedať na otázky: Čo som robil pre ochranu planéty? Ako som prispel v oblasti medzinárodného práva, keď Rusko napadlo Ukrajinu? A čo som robil v čase, keď Robert Fico ničil právny štát a médiá na Slovensku? Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni. Jedinou hranicou sme my sami, naše odhodlanie a to, koľko sme ochotní obetovať.

Takže namiesto strachu o budúcnosť Slovenska cítiš skôr zodpovednosť?

Áno. Strach by som cítil, keby som vedel, že nič nemôžem ovplyvniť a že Slovensko je pevne v rukách jedného muža, ktorý ovláda úplne všetko, ako v Rusku. To však nie je náš prípad a verím, že ani v najbližších rokoch nebude, aj keď k tomu určitým spôsobom smerujeme.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe. Keď sa pozrieme na akékoľvek náročné obdobie na Slovensku či vo svete, pozitívny prístup pomáhal. Najväčším nepriateľom komunizmu a podobných režimov bol práve humor. Lasica a Satinský svojou pozitívnou energiou búrali režim. Aj toto mi pomáha necítiť strach a vyrovnať sa s realitou. 

Takisto je pre mňa osobne dôležitá viera v Boha, pre niekoho iného môže ísť o vieru v iné hodnoty. Neúspech ani externé okolnosti ma tým pádom do veľkej miery nedokážu vykoľajiť.

Strach z budúcnosti si zažil aj počas svojich zahraničných ciest, najvýraznejšie pravdepodobne na Ukrajine. Ako sa s ním vyrovnávali miestni obyvatelia?

Na Ukrajine som paradoxne nezažil najväčší strach z budúcnosti. Ľudia tam ho berú do vlastných rúk a snažia sa z neho urobiť konkrétne činy. Nie sú len schovaní v pivniciach a nečakajú, kým sa vojna skončí. Sú veľmi aktívni, napríklad v rôznych občianskych združeniach, startupoch či pomoci vojakom, civilistom a deťom. 

Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia.

Najväčšiu obavu o budúcnosť som zažil pri ľuďoch v Iraku, pretože ich budúcnosť je objektívne nijaká. Pôsobil som tam na projektoch budovania studní, čo je pre nich existenčný problém. V jednom obkľúčenom utečeneckom tábore žije etno-náboženská skupina Jezídov, na ktorej Islamský štát spáchal genocídu. Tam som cítil najväčšiu bezmocnosť toho, že nevedia nijakým spôsobom pomôcť ani sebe, ani rodine, ani krajine.

Ako sa ľudia v konfliktných zónach vyrovnávajú so strachom v porovnaní s ľuďmi na Slovensku?

Stretávam sa s ľuďmi s neuveriteľnými príbehmi, ktorí pracujú 24/7, aby ich krajina mala budúcnosť. Strach z budúcnosti ich zväzuje najmenej. Možno aj to ma motivuje zamerať sa skôr na zodpovednosť ako na obavy. Na Slovensku nás zväzuje strach z budúcnosti oveľa viac, hoci objektívne nie je až taký veľký. 

Myslím si, že existujú len tri možnosti. Buď ťa strach zlomí, spôsobí ti psychické problémy a nedokážeš sa pohnúť v osobnom alebo verejnom živote. Alebo ťa strach spraví pasívnym, vytesníš ho za svojho života a budeš žiť bez toho, aby si reflektoval na krajinu – to sú tí, ktorí nevolia a riešia si len svoje veci. 

Treťou možnosťou je, že ťa strach motivuje k tomu, aby si prevzal zodpovednosť za nejakú oblasť a snažil sa ju zlepšiť. Nehovorím o veľkých projektoch, ale o svojej dedine, okruhu kamarátov, krúžku, ročníku a tam urobiť zmenu. Ja som si vybral tretiu cestu, ktorá mi najviac vyhovuje. 

Väčšinou hovoríš o cestovaní a štúdiu v zahraničí v pozitívnom zmysle. Máš aj nejaké negatívne skúsenosti z ciest mimo Slovenska?

Už som bol v približne 46 krajinách, tým pádom viem porovnávať rôzne veci. V mnohých z nich som strávil určitý čas, buď rok, alebo niekoľko mesiacov, teda neporovnávam ich iba z pohľadu turistu.

Určite viem pomenovať negatívne stránky každej z týchto krajín, ale to je taká naša slovenská vlastnosť. Zameriavame sa na negatívne aspekty, na to, čo by sa dalo skritizovať a čo nefunguje. Aj toto nás Slovákov drží, aby sme sa posúvali dopredu.

Študoval som v USA na strednej škole, mnohé veci som v porovnaní so Slovenskom nechápal a prišli mi nezmyselné, vrátane nastavenia a vnímania niektorých hodnôt, napríklad peňazí. Ale na konci dňa som sa snažil odniesť si odtiaľ niečo pozitívne pre našu krajinu.

Čím by sme sa teda mohli konkrétne Amerikou inšpirovať?

Najväčšia vec, ktorú by sme si od nich mohli zobrať, je hrdosť na to, že som Slovák, v ich prípade Američan, aj keď s mnohými vecami nesúhlasím. S tým súvisí aj to, že keď rozprávam o Slovensku, nebudem vždy spomínať len negatívne veci. 

Keď sa stretávam so Slovákmi v zahraničí, majú tendenciu hovoriť, že „toto je u nás zlé a vy tu máte toto dobré“ a podobne. Realita je pritom úplne iná. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo mladí odchádzajú do zahraničia. Nevieme predať to, čo doma máme, pritom mnohokrát to funguje aj lepšie.

V čom sa môžeme inšpirovať zo zahraničia v oblasti školstva?  

Rozprával som sa s ministrom školstva Fínska, ktorého školský model je celosvetovo uznávaný, možno až považovaný za najlepší. Počas rozhovoru som vnímal, že je dôležité, koľko informácií dostanete v škole, no najdôležitejšie je, akú osobu z vás škola vychová.

Na Slovensku som zažil veľa úžasných vyučujúcich, či už na strednej, alebo vysokej škole, ktorí svojím prínosom môžu pôsobiť v najlepších svetových školách. Dali mi oveľa viac, ako keď som študoval napríklad vo Francúzsku. Snažili sa študentom odovzdať viac než len informácie, čo je pozitívne. 

Pre študentov vracajúcich sa zo zahraničia si v minulosti organizoval školenia, kde ste riešili otázky „Prečo zostať?“ a „Prečo sa vrátiť?“. Aké argumenty si im ponúkal?

Dva roky som robil v programe, ktorý pripravuje aj školenia pre ľudí vracajúcich sa z USA. Téma nie je vyslovene zameraná na to, aby ostali na Slovensku. Nemám všeliek, aby neodchádzali. Rozumiem, prečo chcú odísť, ale skôr sa ich pýtam, či sa chcú vrátiť a ako by mohli zmeniť negatívne veci, ktoré pomenovali, či už vo svojej dedine, alebo krajine. Často tam cítim rezignáciu na veci verejné a neochotu realizovať sa v krajine. 

Mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať.

Nesnažím sa im vysvetľovať, prečo by mali zostať, ale pýtam sa na praktické veci, ktoré môžu zmeniť. Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia. Možno chce nabrať nové hodnoty a pohľady, ktoré nie sú také toxické. Snažím sa ich motivovať, aby sa so svojimi hodnotami a skúsenosťami vrátili späť na Slovensko a zmenili veci, ktoré tu nefungujú. Je to ale náročné, obzvlášť po minulom roku. Študenti povedia, že chcú zostať na Slovensku, no potom položíš otázku a premiér ťa za to zosmiešni na Facebooku.

Prečo si sa ty osobne rozhodol vrátiť na Slovensko? 

V našej krajine je mnoho problémov, ktoré môžem zmeniť. My mladí sme zaseknutí v tom, že vnímame veľa svetových problémov, od klimatickej krízy, cez vojnu až po geopolitickú situáciu. Zdieľame veci na sociálnych médiách, ale reálne sa nesnažíme založiť občiansku iniciatívu, ktorá by s tým niečo robila. Sme malá krajina, v ktorej vieme veci naozaj meniť.

Samozrejme, mám Slovensko veľmi rád. Z krajín, ktoré som navštívil, sa mi na život objektívne páči najviac – z hľadiska prírody, počasia, ľudí a celkového prostredia. Tieto dôvody sú základné, ale je ich viac, prečo som sa vrátil.

V podcaste V redakcii denníka N si povedal: „Začína sa rozprávať o tom, že mladí nie sú budúcnosť, ale prítomnosť. Potrebujeme ich počúvať.“ Prečo je dôležité počúvať mladých?

Podobnú otázku sa V redakcii pýtali aj Igora Matoviča – ako by chcel motivovať mladých. On im vtedy kuriózne a vtipne odpovedal, že mladí by mali motivovať jeho a mal sčasti pravdu – máme čo ponúknuť, keď nám je ten priestor poskytnutý. 

V tom podcaste som hovoril o tom, že treba počúvať mladých, vo vašom študentskom časopise môžem zase apelovať na to, že aj mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať. Nie je to len jednostranná vec, že spoločnosť nám dá priestor, ale potrebujeme prichádzať s konkrétnymi riešeniami. 

Ak chceme zmeniť staré štruktúry, musíme prísť s novým hlasom, ktorý v nich nie je tak zarytý. Mladí to musia dokázať tým, že budú prítomní a aktívni vo veciach verejného života. Nemyslím tým veľkú politiku, ale napríklad aj voľby v dedine. Nemusí ísť o protesty alebo veľké rozhovory, ale diskusie v rámci školy. Nech mladí nečakajú, že ich niekto pozve ku stolu a zrazu budú mať slovo. Musia sami dokazovať starším, že sú súčasťou a nečakať na pozvanie. 

MAREK JANIGA

Študuje právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas stredoškolského štúdia absolvoval pobyt v americkom Detroite. Po návrate sa zapojil do humanitárnej pomoci na Ukrajine. Neskôr založil neziskovú organizáciu Spolu pomáhať – United for Help, ktorá poskytuje podporu v Iraku a na Ukrajine.

Pozvanie prijali absolventky Patrícia Čertek , ktorá pôsobí v Zaraguze, Katarína Sopková z Istropolitana Oglivy, Marika Tisoňová z agentúry TRIAD a aktuálna študentka FMK Klaudia Némethová z This is Locco. Dievčatá sa podelili o skúsenosti z prvého roka v reklamných agentúrach, ale aj o to, či padli do kolotoča práce alebo či vyhoreli.

O tom, aký bol prvý rok v reklame

S nástupom do novej práce sa tiahnu otázky dostatočnosti. V agentúre sú totiž ľudia, ktorí toho vedia značne viac ako juniori zo začiatku. Patrícia o svojom prvom roku povedala: „Určite presiahol moje očakávania v tom, čo môže človek robiť hneď od nástupu.“ Už ako juniorka mohla pracovať na veľkých zadaniach. Nebola len osobou, ktorá sedí v kancelárii a pripravuje podklady, ako si mnohí môžu myslieť.

Marike už zo začiatku dávali veľkú zodpovednosť a dôveru. „Hneď mi zverili podcasty, pretože vedeli, že pochádzam z rádiového prostredia,“ povedala Marika, ktorá pôsobila päť rokov v našom študentskom rádiu Aetter. Aj v rámci zaúčania ju hneď vzali vymýšľať na brainstorming. Brali ju ako úplne rovnocennú, veľmi ju podporovali a posúvali rýchlo dopredu.

Pred prácou vo veľkej A-čkovej agentúre si Katarína vyskúšala stáže v malej digitálnej a v PR agentúre. Až keď sa dostala do Saatchi & Saatchi ju práca začala viac baviť a napĺňať. „Prvý rok bol o tom, že som sa učila procesy, nakúkala som, ako sa čo robí, ako sa robí digitálna a potom aj printová časť.“ Začiatky sú vždy o tom, že sa človek do toho potrebuje dostať a rozkukať sa. Najskôr dostávala hlavne malé a až postupne väčšie práce. Samozrejme, postupy a prejavená dôvera sa v každej agentúre mierne líšia.

Úvodné faily neboli veľké

Klaudia je v reklamnej agentúre od apríla 2023, čiže svoj prvý rok stále prežíva. Hľadala prácu, v ktorej sa bude rozvíjať. „Je dôležité ísť tam s tým, že sa chceš učiť. Bude to často ťažké, budeš sa sama seba pýtať, prečo si to robíš, ale nakoniec to stojí za to.“ Tvrdí, že ak čokoľvek neviete, pýtajte sa. Tí ľudia sú tam na to, aby pomohli.

Kombinácia praxe a skúšania pomáha.

Keď ste junior, máte okolo seba tím ľudí, ktorý vám pomáha. Nie je to o tom, že niečo urobíte a hneď to dáte von. Vždy to vidí niekto ďalší zo seniorov, čím sa riziko failov eliminuje. „Občas sa mi stalo, že som niečo zabudla publikovať načas. Nikdy sa mi však nestalo nič také, že by som namiesto 50 € minula 500 €,“ hovorí Marika. 

Z komunikačného hľadiska sa môžu vyskytnúť brepty na prezentáciách a nervozita. Patrícia si preto prešla hlasovým koučingom. Tvrdí, že kombinácia praxe a skúšania taktiež pomáha. Na rôznych vzdelávacích kurzoch rozvíjala svoje jemné zručnosti a stretávala inšpiratívnych ľudí. 

Začiatočné makanie a kolegiálne vzťahy spolu súvisia

Práca v agentúre, špeciálne v začiatkoch, trvá dlhšie. Neskôr, keď naberiete prax, to už ide jednoduchšie a rýchlejšie, lebo viete, čo máte kde hľadať. Ste si viac vedomí toho, čo sa od vás očakáva, aký má byť výstup a ako si to celé vyskladať. Pomerne kľúčové je počas voľného času vzdelávať sa vo vami vybranej oblasti. Katarína sa učila kresliť podľa rôznych návodov a po večeroch sa zdokonaľovala v Adobe Illustratore, InDesigne a Photoshope. V agentúre sa už skôr učila celkovo vnímať reklamu.

Takmer všade je aj nejaký absolvent FMK, čo ponúka skvelú možnosť small talku. Agentúry stále potrebujú ľudí, treba len využiť príležitosť. Talent sa vychováva, nebudete hneď pripravení a vedieť všetko. Marika si prácu domov nenosila, svoj voľný čas venovala kope iných projektov. „V agentúre som makala najviac, ako som vedela. Chcela som im ukázať, že som šikovná a potvrdiť, že si dobre vybrali. Tento pocit som však mala pri všetkom a zamotala som sa v hore povinností.“

Klaudia začala pracovať počas školy, čiže tam nebola zo začiatku každý deň. „Viac som sa začlenila do kolektívu hlavne počas leta a teambuildingov. Pokiaľ si extrovert, ide to rýchlejšie. Ja som však introvertnejšia a trvalo to dlhšie.“ Teambuildingy majú aj v TRIADe. Nových kolegov sa hneď snažia zapájať, ukazovať, vysvetľovať a pristupovať k nim ľudsky.

„Povedala by som, že je iné, ako teba berú kolegovia verzus to, ako ty vnímaš samú seba v danom prostredí. Keď prídeš do práce ako junior, máš pocit, že všetci okolo teba sú veľmi seniorní ľudia a že k niektorým veciam je príliš skoro sa vyjadrovať, lebo si príliš juniorná,“ tvrdí Patrícia. Bolo pre ňu prekvapivé, že sa zaujímali o to, čo si myslí. Púšťali ju k veciam skôr, než si myslela, že budú.

Ako na dobrý životopis?

Rada, ktorú dostanete od každého, je prepracovaný životopis. Najhoršie, čo môžete urobiť, je poslať čistý dokument z Wordu. Zaujímavejšie vyzerá, keď je graficky prepracovanejší. Druhou esenciálnou zložkou je portfólio, do ktorého môžete pridať aj školské práce. Nie je na škodu pridať motivačný list, video alebo prezentáciu, z ktorých vidno váš záujem. Dôležité je predať sa.

Nemala takmer žiadny voľný čas a ak aj náhodou bola s kamarátmi, mala výčitky svedomia, že nepracuje.

Marika si vytvorila videoprezentáciu, kde bol posledný slide skutočný životopis. Aj ten však nebol typický, pretože si vo Photoshope prerobila profil na Instagrame a každé okienko niečo predstavovalo. Hlásila sa do TRIADu na pozíciu copywritera, kde nemala žiadne požadované skúsenosti. „Keď ich však zaujmeš, je možné, že sa ti ozvú s nejakou inou otvorenou ponukou, ktorá by bola pre teba vhodnejšia,“ dodáva. Neskôr sa jej naozaj ozvali s inou ponukou: junior social media manažér.

„Radšej zapálení ako vyhorení“ znie slogan v TRIADe

Podľa prieskumu od spoločnosti Fishbowl z roku 2019 až 65 % dopytovaných z reklamných a PR agentúr priznalo, že pociťujú príznaky vyhorenia. Štúdia z roku 2020 od Blindu hovorí o tom, že až 75 % dopytovaných z marketingových a komunikačných profesií zažilo vyhorenie.

„Veľmi som sa zľakla, keď som si začala predstavovať, že sa mi niečo stane. Že nemocnica je už dosť silný argument na to, aby som nemusela robiť,“ popisuje svoje vyhorenie Marika. V piatom ročníku sa jej povinnosti nakopili tak, až nakoniec pracovala 16 hodín denne.

Nemala takmer žiadny voľný čas a ak aj náhodou bola s kamarátmi, mala výčitky svedomia, že nepracuje, či už na školských, pracovných alebo dobrovoľných projektoch. Medzi jej príznaky vyhorenia patrili panické ataky, vypadávanie pamäte, neustály plač a nábeh na tetániu (svalové kŕče v dôsledku nedostatku horčíka a vápnika, pozn. red.).

„Stále som mala pocit, že to dám. Sama. Bez pomoci. Že je toho len veľa a musím si niečo nastaviť inak. Prešli týždne a nič sa nestalo,“ objasňuje ďalej. Preto využila bezplatné psychologické poradenstvo na UCM. Vyhorenie ale nemusí byť len o nakopenej práci. V Marikinom prípade sa k tomu pripočítala nízka sebahodnota, kvôli ktorej potrebovala pracovať stále viac, aby ostatní videli, že zvládne všetko.

Ako teda nevyhorieť v kreatívnej oblasti?

Dôležitá je podľa nej aj sebaláska a dopriať si voľno. Hlúpe je myslieť si, že si nezaslúžime oddych, kým nevidíme výsledok. Nesmieme vynechať aktívnu komunikáciu s nadriadeným a pokiaľ nevládzeme, treba to povedať. Neznamená to, že dostaneme týždeň neplateného voľna, ale nebudeme napríklad dostávať práce, ktoré horia. „Mozog nevypneš, on bude zapnutý stále. Len si musíš vytvoriť podmienky, aby to bolo príjemné,“ dodáva.

Patrícia sa učí spomaliť a hovoriť nie niektorým projektom, aj keď vyzerajú byť zaujímavé. „Keď je toho veľa, snažím sa nezabúdať na to, že sa treba starať aj o telo. Dať si nejaký šport a trochu to vybalansovať,“ hovorí. Katarína sa zas snaží cvičiť jógu, chodiť na prechádzky a relaxovať pri filme alebo hudbe. Tiež tvrdí, že nemá rada, keď sa slovo vyhorenie zneužíva, pretože nie každý nadbytok práce a únava je vyhorenie.

Prečo Slovensko patrí medzi najzakonšpirovanejšie krajiny Európy?

Bárdy: Slovenský človek je veľmi zraniteľný voči dezinformáciám a propagandám. Rovnako inklinuje k autoritatívnym a autokratickým vodcom. Od roku 1993 vyhral len Vladimír Mečiar, Robert Fico a Igor Matovič. Čo ukazuje provodcovský syndróm slovenského občana.

Potrebujeme pána s bičom, ktorý nás šľahá po chrbte. Ak ho nevidíme u nás, potom ho hľadáme niekde v zahraničí. A keď ho nájdeme, zvyčajne je to niekto, kto sa v medzinárodnom ponímaní prezentuje práve tým, že sa snaží fungujúce demokratické štruktúry rozvrátiť dezinformáciami.

Kostolný: Neexistuje jedno vysvetlenie, alebo jeden základný argument. Nefunkčná verejnoprávna televízia a rozhlas sú súčasťou. To je niečo, čo nás odlišuje od okolitých krajín. Nedá sa hovoriť o Maďarsku a Poľsku, kde verejnoprávne médiá zneužila politika absolútne. Keď ľudia hovoria, že neveria médiám, sčasti to znamená, že nemôžu veriť práve verejnoprávnym médiám.

Úlohou médií je kontrolovať politikov a verejný priestor.

Druhý dôvod, ktorý je špecifický pre Slovensko, je miera zakonšpirovanosti a d******* politikov. Nie je úplne bežné, aby exoti a pandrláci, ktorí by v iných krajinách boli niekde na okraji, sú u nás premiérmi. Tí ľudia systematicky útočia na médiá, na zdravý rozum tejto krajiny a spochybňujú všetko, čo by im potom komplikovalo schopnosť vládnuť, vyhrávať voľby a podobne.

Mám pocit, že v posledných rokoch ataky a spochybňovanie novinárov zo strany politikov je čoraz častejšie a naberá na intenzite. Pociťujete aj vy nárast politických atakov v posledných rokoch?

Bárdy: Nepamätám si na obdobie, kedy by útoky neboli. V základnej výbave opozičného politika je predstava, že keď média kritizujú vládu, tak sú automaticky na ich strane. Nie sme tu preto, aby sme robili politickú kampaň pre ktorúkoľvek politickú stranu. Našou úlohou je kontrolovať politikov a verejný priestor. Nemám, možno okrem vlády Ivety Radičovej, nejakú ucelenú predstavu o tom, kedy média neboli pod tlakom politikov. Áno, v poslednej dobe to narastá. Ale narastá to primárne kvôli sociálnym sieťam, pretože ich algoritmus nie je milosrdný.

Politici dnes môžu povedať, že nepôjdu do televíznej diskusie práve preto, že publikum majú na sociálnych sieťach. Je toto problém do budúcnosti pre médiá, prípadne môže sa stať, že čoraz viac politikov bude na sociálnych sieťach a tým budú úplne ignorovať napríklad tradičné mienkotvorné média?

Kostolný: To sa už deje. V týchto voľbách to vyskúšal Robert Fico, ktorý odmietol ísť do Markízy. Zjavne sa dajú vyhrať voľby bez toho, aby Markíza plnila funkciu hlavného média v krajine. Na konci dňa to znamená, že politici sa budú ešte viac uzatvárať do svojich vlastných skupín.

Viete osloviť veľké množstvo ľudí aj priamo cez vlastné sociálne siete. Oslovujete však iba časť verejnosti. Politici sa tým vzdávajú možnosti hovoriť aj k ľuďom, ktorí nie sú ich fanúšikovia.

Ja som vnútorne pokojný, lebo robím v médiu, ktoré nikdy nebude najmasovejšie médium v krajine. Nemám ambíciu ľudí nútiť, aby čítali Denník N. Je doplnkom vo verejnej debate. Dokážeme prinášať témy, ktoré potom riešia všetci ostatní.

V posledných rokoch dezinformácie prebral politický mainstream. Kam to spoločnosť môže posunúť? Robia to, pretože tomu naozaj veria alebo ide o čistý politický kalkul na to, aby si nahrabali politické body a mali čo najviac voličov?

Bárdy: Asi kombinácia. Dezinformácie tu sú minimálne tak dlho ako informácie. Druhá svetová vojna tiež nezačala nejakým serióznym vyhlásením druhej svetovej vojny. Ale konšpiráciami o tom, že Poliaci napadli nemeckú posádku a Nemecko má logicky právo brániť sa.

Treba si povedať, že dezinformácie tu boli, sú a budú. Teraz, častejšie ako inokedy, sú témou verejnej debaty. Namiesto toho, aby sa argumentovalo faktami, argumentuje sa názorom. Môžeme viesť diskusiu, či tá stolička je pohodlná alebo nepohodlná. No nemali by sme sa baviť, či je plastová alebo drevená. Lebo to vidíme. Verejná diskusia, hlavne politická, sa z roviny faktografickej a faktickej presunula do emotívnej.

Na sociálnych sieťach sa stalo akousi novou normou radikalizovať vyjadrenia. Pretože len vtedy zostanete viditeľní. Politici sú ochotní hulvátskym spôsobom zanechať za sebou znetvorenú spoločnosť. Máme nízke percento dôverovať komukoľvek inému okrem seba samého. Bez dôvery človeka s človekom nemôžeme budovať spoločenstvá. Či už ako susedské spolunažívanie, nejaká väčšia komunita alebo štát. Tento problém nabúrava jednotu štátu a medzinárodných spoločenstiev.

Kostolný: Máme tendenciu utápať sa v žiali a smútku. V tom, aké to je zlé. V tejto krajine sa, popri tom všetkom zlom, odohrávajú aj nádejné veci. Vidíme to aj v politike. Vládu zostavili Fico, Danko a Pellegrini s veľmi tesnou väčšinou. Druhá časť politického spektra vzbudzuje nádej. Sú tam ľudia, ktorí rozmýšľajú a snažia sa nejakým spôsobom meniť veci a nerobiť ich tak, ako ich robia Fico alebo Danko.

Všeobecná nedôvera a skepsa prináša a generuje aj túžbu ľudí, ktorí to nechcú vzdať a chcú budovať spoločenstvá. A ja sa chcem na týchto ľudí pozerať. Som presvedčený, že po rokoch zmaru musí prísť obdobie, kedy bude pozitívne. Tak fungujú ľudia a na Slovensku to nemôže byť inak. Aj tu musia nakoniec zvíťaziť ľudia, ktorí budú chcieť niečo budovať a robiť niečo pozitívne.

Aktuality aj Denník N sú v investigatívne veľmi dobré médiá a mám pocit, že veľká časť spoločnosti na tieto zistenia vôbec nereflektuje. Prečo?

Bárdy: Veľa ľudí poriadne nerozumie čo je investigatíva. Pre mnohých je ťažko uchopiteľná hlavne tá, ktorá sa týka korupčných tém. Keď sa bavíme rádovo o miliónoch eur, pre drvivú väčšinu ľudí ide o nepredstaviteľné číslo. Viac si vedia predstaviť, keď napríklad sused zbúra druhému susedovi plot. Susedské spory sú jednoduchšie chápané ako veľké korupčné kauzy s veľmi komplikovanými schémami.

Keď Jano Kuciak u nás pracoval, nerozumel som mnohým veciam, ktoré písal. Išlo o naozaj veľmi prešpekulované procesy ako zakryť tresnú činnosť korupčnou. A keď tomu nerozumiem ja, ako to môžem čakať od iných ľudí? Nie som nahnevaný, smutný ani skeptický, keď sa ľudia odkláňajú od investigatívnej žurnalistiky. Skôr je to pre mňa motivácia hovoriť s autormi, aby písali zrozumiteľnejšie.

Roky sa budeme ako spoločnosť vyrovnávať s tým, v akej špine sa brodíme.

Kostolný: Môžeme sa rozprávať, koľko percent ľudí je vôbec ochotných konzumovať alebo prijímať náročnejšiu žurnalistiku a koľko percent ľudí chce len pozerať obrázky a ľahké texty. Čo sa nám deje je, že tých obrovských káuz bolo tak nehorázne veľa, až sa tie informácie nedali uniesť. V nejakom bode musí nastúpiť prirodzená obrana.

Vražda Jána Kuciaka to svojím spôsobom naštartovala. Nikto z nás nevedel dopredu odhadnúť ako pracovať s tým množstvom informácií, ktoré sa vyplavili na ľudí. Plus posledné tri roky vidíme obrovskú protiofenzívu a snahu spochybniť všetko. To, čo robí Robert Fico a jeho ľudia posledné tri roky, a to, čo im nakoniec stačilo na to, aby sa vrátili späť k moci bolo, že spochybnili všetko.

Kde je hranica uneseľnosti informácií inými? Ľudia nerozumejú. Určite sa to dá robiť lepšie, to je jasné. Ale základom je presýtenosť kauzami. Roky sa budeme ako spoločnosť vyrovnávať s tým, v akej špine sa brodíme. A my sa v nej brodíme ďalej. Omyl by bol myslieť si, že sa to vyčistilo. Teraz si to už nemyslí nikto, lebo sa vraciame späť.

Aby sme neboli len pri vonkajších faktoroch, ktoré ovplyvňujú dôveru ľudí v médiá, ako zlyhávajú samotné tradičné médiá a čo robia zle, že sú hodnoty dôvery také nízke?

Bárdy: V prvom rade robíme chyby. Nie práve faktické chyby a úplne odmietam, že by sme cielene klamali. Dokonca sa za ne ospravedlňujeme a snažíme sa na nich poučiť. Zároveň, možno sme boli odtrhnutí od reality. Asi je to aj veľkosťou redakcie. Dostali sme sa do nejakej bubliny tém, ktoré sme si mysleli, že sú dôležité a zabudli sme sa venovať tým, ktoré sú naozaj dôležité.

Ukázalo sa to nielen v prípade médií, ale aj v prípade politikov. V predvolebnej kampani rezonovali témy, ktoré naozaj neboli až tak dôležité. Napríklad medveď hnedý alebo plagát bratislavského mestského divadla.  

Možno sme tiež netrafili úplne náladu spoločnosti. Na druhej strane, vždy sa snažím hľadať balans čomu by sme sa mali venovať. Či sa pýtať ľudí, alebo by sme mali sami nastoľovať témy. Odpoveď je niekde uprostred. V čom však v Aktualitách robíme zásadnú chybu by som skôr potreboval počuť od ľudí, ktorí Aktuality sledujú. Som príliš vnútri na to, aby som ju vedel nájsť. Lebo keby som ju poznal, tak sa ju snažím odstrániť.

O Denníku N a o SMEčku sa veľmi často hovorí, že to sú médiá bratislavskej kaviarne. Tiež ste spomínali, že častokrát riešia nejaké témy, ktoré nerieši Slovák v bežnej domácnosti. Ako sa s tým dá bojovať, a teda, uvedomujú si média uzavretosť vo svojich vlastných bublinách?

Kostolný: Je to úplne pochopiteľné a logické. Veľká politika sa odohráva v Bratislave, veľké veci sa dejú v Bratislave a médiá to pokrývajú. To vytvára dojem, že sa venujú iba Bratislave. Máme redakciu, kde je väčšina ľudí v hlavnom meste. Slovensko je malá krajina na to, aby ste museli mať sieť regionálnych štábov po celej krajine. Viete urobiť rozumný dvojdňový výjazd aj na najvýchodnejší cíp krajiny a o dva dni sa vrátiť späť.

Máme profesné, etické a vnútroredakčné regulácie. Snažíme sa pristupovať s pokorou k faktom a nepúšťať von neoverené veci. Ak máte na jednej strane médiá, ktoré sa pokúšajú precíznou, pomalou, zodpovednou prácou overovať, a na druhej strane máte človeka, ktorý vypúšťa každý deň nejaké nové klamstvo, tak logicky zaplaví priestor ten druhý, ktorý nemá žiadne brzdy.

Jasné, že máme milión chýb. Nie sme dokonalí, lebo je nás obmedzený počet. Nemáme nekonečné zdroje a nekonečné kapacity. Nevieme reagovať vždy dobre a primerane. To je jednoducho niečo, čomu sa môžeme priblížiť.

Bárdy: Keď Robert Fico prehral prezidentské voľby v roku 2014 proti Andrejovi Kiskovi, obvinil vtedy predsedníctvo Smeru, že nekonali v jeho prospech. Poveril vtedy Pavla Pašku, vtedajšieho predsedu parlamentu, aby pripravil novú programovú konferenciu Smeru. Boris Zala, ako zakladajúci člen Smeru, ho označil až za fašisticko-musolinistický. Jeho základom bolo vyhradenie sa Smeru voči Bratislave.

Bratislava vraj nerozumie Slovensku. Sú to ľudia odtrhnutí od reality. Iba zdravý, sedliacky rozum z regiónov je ten, ktorý dokáže zachrániť Slovensko. A Smer bude zastupovať hlas ľudu, hlas dobrého človeka z regiónu.

Neskôr sa to zmenilo, ale tendencie vytvárajúce akúsi medzeru. Medzi regiónmi a Bratislavou tu zostali, a sú naďalej živené. A nielen ním. Igor Matovič si takisto žije svoju populistickú hru o elitách odtrhnutých od reality a o tom, že obyčajný človek je nositeľom toho správneho. Vraciam sa k tomu, čo povedal Matúš, že spochybnením všetkého sa snažia sami seba odviniť a ukazovať sa v lepšom svetle.

Okrem názorových bublín tu máme ešte jednu zaujímavú vec. Vnímate politický aktivizmus v médiách ako prítomnú vec?

Kostolný: Myslím si, že médiá by mali mať schopnosť prinášať témy a ovplyvňovať verejnú diskusiu. Nesúhlasím, keď ľudia, špeciálne politici, hovoria, že médiá majú len zaznamenávať to, čo sa deje okolo nás. Médiá nie sú len kronikári doby. Úlohou médií nie je iba bez farby, chute a zápachu zapisovať to, čo sa kde škrtlo. V tom prípade nechcem byť novinár. Úlohou médií je aj vzdelávať, zabávať, provokovať, otvárať a posúvať debatu smerom dopredu, zlepšovať spoločnosť okolo nás.

Hovoria nám, že sme stranícky denník PS. Po prvé, skúsme nejaké konkrétne fakty. Po druhé, robím v novinách 29 rokov, už to bude v budúci rok 30 a šéfredaktorom som 17 rokov. Za ten čas nás obviňovali, že sme noviny KDH. Potom sme boli noviny SDKÚ. V čase, keď bol Dzurinda premiérom nás volali Modré noviny. V tom istom čase nás Dzurinda neznášal a hovoril, že pomáhame KDH. A tak je to stále a dookola a znova.

Nie je žiadna strana, pre ktorú by som ja alebo moji kolegovia niečo robili. Jasné, že mám osobné názory. Predstava, že novinár je sklenená figúrka, ktorá nemá city a emócie, že ho nič nebolí alebo nič neteší je nezmysel. Novinári sú ľudia ako všetci ostatní. Predstava, že sú chladní a iba zaznamenávajú, čo sa kde povedalo je urážka. Tak by si novinárov predstavovali politici.

Politici by chceli, aby novinári písali len to, čo im nadiktujú. Ak robíte niečo, čo ich kontroluje a spochybňuje ich tlačové správy, a ak ste schopní priniesť fakty a argumenty, nielen kričať, tak sú z toho nervózni. Pretože zrazu ich divadlo, ktoré vyrábajú, je nabúrané. Preto na nás útočia.

Hlásim sa k tomu, že sme aktivisti. Ja na tom nevidím nič zlé. Aktivisti v zmysle, že mám záujem, aby sa debatovalo, aby sme boli súčasťou, a aby sme otvárali témy vo verejnej debate. Žiadna strana ma k tomu nevedie.

Som tak slobodný, ako si neviete predstaviť, že som slobodný. Ani ja som si to nevedel predstaviť. Je to fantastické, pretože žiadna firma, žiadna politická strana, žiadny veľký inzerent, nikto mi nediktuje čo mám robiť. Nás z veľkej časti platia naši predplatitelia, naši čitatelia, a oni nám dávajú slobodu a nezávislosť robiť to tak, ako si myslíme, že to máme robiť. Robíme chyby? Určite. Každý deň. Veľké, malé, niektoré, ktoré ma trápia a mrzia. Určite však nie sme manipulátori, ktorí by zámerne šírili klamstvá a robili by aktivistické hry.

Vždy sa na začiatku akademického roka mojich študentov pýtam, koľkí z nich si platia nejaké mienkotvorné noviny alebo médium. Vždy ma dosť šokuje, že ide o výraznú menšinu. Čo sa dá robiť, aby takýchto ľudí bolo viac?

Bárdy: Zastupujeme dva úplne odlišné biznis modely. My takmer nič nezamykáme. Prešli sme na systém, ktorý má britský The Guardian. Nezamykať obsah, ale povedať ľuďom, že vďaka tomu, že nám prispievajú mesačne, tak je náš obsah otvorený aj pre ľudí, ktorí by za obsah neplatili. Či už z dôvodu, že platiť nechcú, alebo pretože na to nemajú. A pokiaľ médiá nebudú mať svoju dôveryhodnosť, tak ľudia platiť nebudú.

Ešte jeden doplnok. Pán Bárdy, neviem či Aktuality nie sú jediné také výrazné online-ové médium, ktoré nemá predplatné.

Bárdy: Aj ďalší ako aj Pravda a Nový čas nemajú predplatné. Nechcel by som bulvár dávať nabok. Sú to veľké médiá. Spomínali sme tu na pol vety vraždu Jána Kuciaka. V Česku sa najviac venoval vražde Jána a Martiny práve bulvár, Blesk a AHA. To boli médiá, ktoré mali najpresnejšie informácie. Napríklad televízia Joj robí bulvárnejšie spravodajstvo. Vďaka tomu zasahujú určitú skupinu ľudí a vedia do policajných správ dostať aj veci, ktoré sa týkajú policajnej prevencie. Čo je užitočné. Inde by to tí ľudia možno prehliadli.

Nový čas je dlhodobo najpredávanejší bulvárny denník na Slovensku a asi mesiac dozadu ho kúpila finančná skupina Penta cez svoj News and Media Holding. Do akej miery je kúpa Nového času pre nezávislosť žurnalistiky na Slovensku problematická? Vytvára si Penta monopol?

Bárdy: Väčším ohrozením by to bolo, keby ho kúpili pred desiatimi rokmi. Ukazuje sa, že Penta nevie podnikať vo vydavateľskom biznise. Na čo siahli, to pokazili. Čo malo nejaké čísla, má ich menšie. Kde bola nejaká dôveryhodnosť, je nižšia. To je ako pesnička od Pražského výběru, kde sa spieva: „kde jednou šlap tam více tráva nerostla“. Otázka je, či to robia zle, pretože to nevedia robiť dobre, alebo či to úmyselne kazia.

Generácie čitateľov printových denníkov sa menia. Nie sú v mnohých prípadoch rastúce. Nevieme, čo chce Penta urobiť. Či nechá napríklad Nový čas ako print a bude tlačiť na to, aby sa predávala printová verzia. Či Plus ostane printová alebo len online. Nemyslím si, že si News and Media Holding vytvára monopolné postavenie na Slovensku. Skôr ničí prirodzený vydavateľský enviroment, ktorý tu v minulosti bol.

Kostolný: Nový čas doteraz robil relatívne dobrú bulvárnu žurnalistiku. Spôsob, ako dodnes pracoval bol určite profesionálnejší ako to, čo robila Pluska. Je pravdepodobné, že úroveň Nového času pôjde dole. Nie je to najväčšia udalosť roka, už dávno nemá tú silu, ktorú mal predtým.

V skutočnosti môžete byť spokojní, lebo zažívate najdramatickejšie chvíle médií. Nikdy predtým sa zmeny v médiách nediali tak rýchlo, razantne a opakovane. A je pravdepodobné, že to tak bude aj v najbližších piatich až desiatich rokoch. To, čo sa dnes zdá, že je funkčný model, už o rok alebo dva nemusí byť. To, čo sa zdá, že prežije, nemusí prežiť.

Verím, že predplatné je cesta do budúcnosti. Všetky médiá, ktoré mali zabehané spôsoby ako prežiť, čiže predávať papierové výtlačky, inzerciu, dostávať za to relatívne veľa peňazí a potom ich používať na fungovanie redakcie, to viac-menej končí. Predplatné sa zdá ako udržateľná možnosť. Budujeme si priamy vzťah s čitateľmi, čo je podľa mňa oveľa lepšie a zdravšie ako povrchný klikací vzťah.

Čo si myslíte o regulácii konšpiračných médií a ako veľmi ich treba regulovať, aby nešlo o úplnú cenzúru?

Kostolný: Predstava, že ich nemusíme regulovať, ktorá tu bola posledných x rokov, je podľa mňa mylná a vedie nás do záhuby. Nejde o cenzúru. Vo verejnom priestore poletujú akékoľvek nezodpovedné klamstvá, útoky a odpornosti bez potrestania. To nemôže ďalej pokračovať. Na začiatok si musíme povedať, že umlčať ľudí, ktorí šíria klamstvá, nenávisť a agresivitu, nie je cenzúra.

Klamstvá nám vŕtajú dieru do lode. Ak to nebudeme riešiť, tak sa potopíme.

Keď vedľa vás v krčme sedí niekto, kto rozpráva absolútne blbosti, poviete mu, že má prestať. Prestanete sa s ním stretávať. Odídete alebo nejakým spôsobom budete argumentovať, že to tak nemôže byť. Ak to nechávame vo verejnom priestore bez akejkoľvek kontroly a bez akejkoľvek reakcie, ako spoločnosť prejavujeme slabosť. Lebo tieto klamstvá nám vŕtajú dieru do lode. Ak to nebudeme riešiť, tak sa potopíme.

Bárdy: Doplním. Malo by to mať nejaké úplne jasné pravidlá, aby nedochádzalo k zneužívaniu druhou stranou. Že si oni povedia, že konšpiračné médium sú Aktuality alebo N-ko a zavrú nás alebo vypnú.

Ak by médiá v istej miere začali ignorovať výroky politikov a začali sa venovať iným témam, nezobrali by politikom zbrane z ruky?

Bárdy: Ukázalo sa, že ignorovanie politikov neprináša želané ovocie. V čase sociálnych sietí mi príde ako úplná hlúposť ignorovať politikov. Ďalej, naša úloha je reflektovať politicko-spoločenské dianie. Reagovať naň a posúvať verejnú diskusiu, kultivovať ju alebo rozširovať. Ignorovaním ľudí a politikov to nie je zlučiteľné.

Kostolný: Tento argument sa opakuje často. Niektorí hovoria, že tým, že chodíme na ich tlačovky a že o nich píšeme, tak im pomáhame. A je to úplne základný rozpor. Ja ako občan mám plné zuby výrokov niektorých politikov. Naozaj ma nebavia a ignorujem ich. Ja ako novinár si to nemôžem dovoliť. Ľudí, špeciálne ak sú v exekutívnych pozíciách, ak sú zvolení, riešia verejné statky, verejné peniaze, rozhodujú o našej budúcnosti, o školách a nemocniciach, nemôžeme ignorovať. Ignorovaním nič nedosiahneme.

Neznamená to, že máme dávať amplión pred ich ústa a každú blbosť, ktorú povedia, hneď šíriť.

Ale napríklad s fašistami sa podľa mňa nemá rozprávať. Myslím si, že sa s nimi nemáme rozprávať v médiách. A to neznamená, že ich máme ignorovať. Máme písať o fašistoch. Ale nemyslím si, že sa ich máme pýtať na to, čo si myslia o daniach alebo čo si myslia o školstve a podobne. Fašisti sú ľudia, ktorí chcú zničiť demokratický systém, v ktorom žijeme. Máme ich konfrontovať s tým, ako kradnú, ako sú neschopní, akí sú zlí a nebezpeční. Ale neznamená to, že máme dávať amplión pred ich ústa a každú blbosť, ktorú povedia, hneď šíriť.

Bárdy: A toto by malo platiť pri všetkých politikoch. Nemali by sme byť len prietokový ohrievač akéhokoľvek politika, ktorý niečo povie a my to proste dáme našim čitateľom, divákom a poslucháčom. Takže malo by to vždy prejsť nejakou konfrontáciu. 

Online festival Zhovorka je trojdňový online event, ktorý sa uskutoční 16. až 18. apríla. Návštevníci sa môžu zúčastniť workshopov a diskusií o sebarozvoji a sebaláske, moderných spôsoboch manipulácie, či o tom, ako motivovať mladých ľudí k mimoškolským aktivitám. Silný dôraz kladú organizátorky na interaktivitu. Vďaka nej chcú zabezpečiť, aby jednotlivé prednášky neboli návratom do školy, ale aby sa viac priblížili kamarátskym rozhovorom.

„Hlavnou myšlienkou festivalu má byť poskytnutie priestoru na rozhovor so svojou záujmovou skupinou, ktorý je v rámci momentálnej pandemickej situácie mnohým z nás len ťažko prístupný. Účastníkovi festivalu sa naskytne možnosť diskusie na rôzne témy, nazbieranie nových informácií a tiež spoznanie nových ľudí,“ vraví účastníčka štipendijného programu Nádvorie Kampus Soňa Mikulášová. „Festival však nie je len o rozprávaní sa, ale aj o dozvedaní sa nových vecí a oddýchnutí si príjemnou formou,“ doplňuje spoluorganizátorka Anna Siedykh.

Organizátorky festivalu Zhovorka si pozvali na prednášky aj niekoľko zaujímavých hostí. Diskusie o motivácii mladých ľudí ku mimoškolským aktivitám sa zúčastnia zakladateľka študentského časopisu HMOTA Laura Bilíková a talentovaná fotografka Viktória Suchanová. Na prednášku s diskusiou o umení krajinomaľby zase príde kurátorka zbierok starého umenia SNG, Katarína Beňova.

Kapacita jednotlivých aktivít je obmedzená na pätnásť ľudí tak, aby sa zaistila interaktivita a možnosť porozprávať sa. Najaktívnejší účastníci budú naviac odmenení zaujímavými knihami z vydavateľstva N-Press, Martinus či Madebythe. Všetky workshopy, prednášky a diskusie sú bezplatné, registrácia je možná na linku v udalosti.

V súčasnosti svetová klíma potrebuje naozaj každého človeka vrátane Slovákov. Koncom septembra minulého roka spustili autori zmienenej iniciatívy petíciu „Za klímu, za budúcnosť” na zaviazanie sa Slovenska k uhlíkovej neutralite do roku 2040 a vyhlásenia klimatickej núdze.

128 000. To je počet Slovákov, ktorým nie je život našej planéty ľahostajný. Ľuďom, na čele s ambasádormi Natáliou Pažickou, Michalom Sabom či Zuzanou Dutkovou, ktorí petíciu podpísali, šírili ďalej a robili osvetu, sa snaha vyplatila. Do štvrtka 20. októbra 2020 sa vyzbieral potrebný počet podpisov. Petícia následne putovala na najvyššiu úroveň ešte v minulom roku. Je to historicky najúspešnejšia petícia na Slovensku. Opakovane bola od októbra odkladaná – až doteraz. O petícii rokovala Národná rada v piatok 19. marca 2021, symbolicky práve v deň Globálneho klimatického štrajku, o 13:00 hod.

Dosť bolo prázdnych sľubov

Ľudia sa v petícii spojili. Teraz je rad na vláde, od ktorej ľud očakáva všetko okrem prázdnych sľubov. Čaká sa náprava a zlepšenie klímy na Slovensku, a tým aj celkovo vo svete. O systémových zmenách sa nemá len hovoriť, ale má sa aj konať. Na tomto hesle stavala celosvetová globálna kampaň „Dosť bolo prázdnach sľubov“, ktorá apeluje na politikov a najvyšších predstaviteľov krajiny na zmenu doterajšieho fungovania.

Ako uvádza denník SME: „Štrajk upozorňuje na potrebu zvýšenia ochrany prírody, zdravia, životného prostredia a práva na priaznivé životné prostredie.“ Po minulé roky sa do ulíc hrnuli stovky demonštrantov. Tento rok bol odlišný, účastníci štrajku využívali na zvýšenie povedomia o problematike životného prostredia svoje sociálne siete. Na papiere písali tematické slovné spojenia a vešali si fotografie na svoje profily.

https://www.instagram.com/p/CMcpadnlqXj/

Aktivisti a iniciátori petície majú pre všetkých vrátane politikov jasný odkaz: „Najbližšie desaťročie rozhodne, na akej planéte a v akej krajine budeme žiť my a najmä naše deti. Zachráňme pre ne šancu na budúcnosť.”

Petícia je na dobrej ceste, pokračovať sa bude v utorok

V piatok poslanci stále neprijali uznesenie o vyhlásení stavu klimatickej núdze. Neschválili štátnu stratégiu uhlíkovej neutrality Slovenskej republiky do roku 2040 ani nepodporili sprísnenie klimatických cieľov, ktoré navrhuje Európska únia.

Politické rozhodnutia sú v najbližšej dobe pre riešenie klimatickej krízy absolútne kľúčové. Toto odkazujú na webovej stránke aktivisti, ktorí stoja za iniciatívou Klíma ťa potrebuje. V diskusii sa bude pokračovať v utorok 23. marca 2021, pretože zopár rečníkov nestihlo v piatkovom uznesení predniesť svoje stanoviská. 

Najbližšie desaťročie rozhodne, na akej planéte a v akej krajine budeme žiť my a najmä naše deti.

Ján Karahuta (Sme rodina) skonštatoval: „Národná rada berie na vedomie občiansku iniciatívu Klíma ťa potrebuje a vláda jej vo svojom programovom vyhlásení a problematike zmeny klímy dáva náležitú pozornosť.“

Poslanec Miroslav Suja Suja (ĽSNL) vo svojom vyjadrení spochybnil 128 000 vyzbieraných podpisov a považuje petíciu za klamstvo. Minister životného prostredia Ján Budaj (Oľano) vyhlásil, že vláda bude podporovať opatrenia plynúce z uznesenia. Ako uvádza denník SME, taktiež vyzval celý parlament, aby sa každoročne pýtal, kam sa posunuli. „Ak nebude z roka na rok vidieť nič, tak nečakajme, že v roku 2030 sa náhle otvoria nebesia a u nás bude čistý vzduch,“ zdôraznil.

Bratislavský hrad dodal nádej iniciátorom kampane

19. marca sa večer tohtoročného Globálneho klimatického štrajku rozsvietili steny bratislavského hradu na zeleno s textom „Klíma ťa potrebuje”. Toto symbolické gesto dodalo iniciátorom kampane ešte väčšiu nádej na splnenie klimatických požiadaviek. 

https://www.instagram.com/p/CMnHBisJbbg/

„Už len v utorok v parlamente vyhlásiť stav klimatickej núdze a môžeme sa o klíme nielen rozprávať, ale konečne aj konať,” napísal vo svojom facebookovom statuse jeden zo signátorov petície Michal Sabo.

Aké je to byť najobľúbenejšou osobnosťou televíznej publicistiky na základe ankety TýTý?
To, že si vás verejnosť obľúbi a že vám dáva dôveru je zaväzujúce. Mám štyri ceny TýTý a dve ceny Elsa, ktoré udeľovala Česká filmová a televízna akadémia, čiže kolegovia v oblasti audiovízie. Sú to dve rozdielne ocenenia, no zaväzujúce sú obidve, keďže tam máte laický pohľad publika, ktoré vám pošle sms alebo hlasy. V mnohých ohľadoch vám to pomáha v práci, keď za sebou cítite podporu divákov – viete, že môžete byť tvrdší a viac si dovoliť. Na druhej strane ocenenie od kolegov a odborníkov ma teší tiež.

V médiách sa pohybujete viac ako dvadsať rokov, pracovali ste v komerčných rádiách, doteraz máte rozhlasovú reláciu v rádiu Impuls a okrem toho vediete diskusnú reláciu s politikmi v Českej televízii. Ako vnímate hranicu medzi komerciou a verejnoprávnosťou, keď sa na to pozriete zákulisne?
Musím povedať, že obidve skúsenosti boli pre mňa prínosom. Médium verejnej služby som si vyskúšal v českej redakcii BBC a predtým ešte aj v Českom rozhlase. Vo verejnoprávnom médiu si môžete vážiť zázemia, ktoré ponúka, ale súkromné médiá sú ďaleko flexibilnejšie. Človek musí ovládať viac profesií naraz,  pretože tam to zázemie nie je také veľké. Ja som sa napríklad v rádiu Evropa 2 alebo Frekvence 1, kde som pôsobil najdlhšiu pracovnú dobu v súkromnom sektore, naučil robiť si technika, strihať príspevky a nahrávať ich do počítačových systémov… To znamená, že som si začal viac vážiť zázemia, ktoré ponúka Česká televízia. Zároveň tvrdím, že po skúsenosti v českej redakcii BBC som človek, ktorý si myslí, že verejná služba a médiá verejnej služby by sa mali rozvíjať. Mrzí ma, keď u nás, v Česku alebo u vás, na Slovensku, vidím, ako politici v spolupráci s majiteľmi súkromných médií chcú, aby verejnoprávne médiá boli čo najslabšie. To mi je ľúto.

Keď už sme pri tých verejnoprávnych médiách, určite ste postrehli spojenie STV a SRo pod jednu hlavičku RTVS. Čo na to hovoríte?
(povzdych) Pred časom som sa dokonca odhodlal k netradičnému kroku, že som Danielovi Krajcerovi, vtedajšiemu ministrovi kultúry, napísal osobný list. Nebol som si istý, že toto spojenie je premyslené. Navyše napojenie týchto médií na štátny rozpočet alebo zrušenie koncesionárskeho poplatku a platenie verejnoprávnych médií len zo štátneho rozpočtu vnímam ako niečo, čo oslabuje a deštruuje toto médium. Koncesionársky poplatok je solidárny poplatok, na ktorom by sa verejnosť mala zhodnúť. Viem, že je ťažké uvedomiť si to v období ekonomickej krízy, ale prečo tie médiá máme? Smutným obrázkom na Slovensku je, že sa diváci vo chvíľach mimoriadnych udalostí viac upínajú k TA3, k Markíze či k TV JOJ, a to aj počas volieb, pretože STV si v uplynulých dvadsiatich  rokoch prešla deštrukciou. Myslím si, že spojenie STV a SRo bol krok, ktorý nebol premyslený. SRo mal a ešte aj má u poslucháčov celkom dobré meno, tak hádam toto spojenie neuškodí jeho postaveniu.

O akých vlastných chybách rozprávate svojim študentom? Čoho sa majú aj naši študenti vyvarovať?
Chýb, ktorých sa človek dopustí, je veľmi veľa. Živé vysielanie a to, čo sa vám v ňom stane, hoci sa pripravíte, si neviete dopredu presne predstaviť. Každý, kto chce pracovať v médiách, by mal byť pripravený. Tým eliminujete väčšinu chýb. Keď podceníte prípravu, tak sa to vám  vždy vypomstí. Samozrejme, keď študenti chodia na vysokú školu, tak chcú mať aj nejaký študentský život, niekedy sa mu venujú viac ako napríklad knihám, čítaniu. Vysoká škola vás však naučí kriticky rozmýšľať, dávať dohromady obrovské množstvo zdrojov, v čom je vlastne práca novinára veľmi podobná.

Nebojíte sa syndrómu vyhorenia? Spovedanie politikov s ich jednosmernými názormi musí byť stereotypné...
Nevnímam to stereotypne. Vy si musíte povedať, čo sa vám na tej práci páči. Keď je z vás cítiť, že prácu robíte nerád, stereotypne, divák to pozná. Politika je v mnohom zaujímavá psychologická hra, je zábavne pozorovať v zákulisí, ako sa tam politici správajú a potom ako sa prezentujú na verejnosti. Čiže mňa to baví, aj po 9 rokoch. Keď ste sa ma pýtali, čo by som okrem Otázok VM chcel zvládnuť, možno prácu psychoterapeuta (smiech).To by ma bavilo, keďže aj rozhovor s politikom vnímam ako takú psychoterapiu. Na druhej strane mám pri sebe tím ľudí a priateľov, ktorý ma „kopú do zadku“, aby som syndrómu vyhorenia nepodľahol, aby prichádzali nové prvky, inovácie.

Celý rozhovor s Václavom Moravcom nájdete v tlačenej verzi Atteliéru 01/2012.