Matej Martovič je hovorcom Fakultnej nemocnice v Trnave a pedagógom na FMK. Počas svojho štúdia, konkrétne pri výbere dizertačnej práce sa dostal ku téme zdravotníctva v marketingovej komunikácii. Rok po úspešnom ukončení štúdia ho oslovili s pracovnou pozíciou hovorcu v FNTT.

Ako sa človek dostane zo štúdia marketingu do zdravotníctva?

Moja téma dizertačnej práce súvisela práve s marketingovou komunikáciou v zdravotníctve. Keď som hľadal, čomu sa chcem venovať v dizertačnej práci, vybral som si nemocnice. Hneď po tom som začal bádať, ako funguje systém zdravotníctva na Slovensku. Neskôr som sa zameral na fakultné a univerzitné nemocnice na Slovensku a nakoniec som v tejto oblasti napísal dizertačnú prácu. Rok po ukončení doktorandského štúdia som nastúpil do FNTT na pozíciu hovorcu, pretože bola voľná a oslovili ma, či by som nechcel pre nich pracovať.

Vždy ste inklinovali ku tejto sfére alebo ste sa ku nej dostali až po tom?

Vôbec, asi ako každý som obchádzal nemocnicu s tým, že som vedel, kde sa v Trnave nachádza a to bolo všetko čo som o zdravotníctve tušil. (smiech) Pôvodne som tú tému dizertačnej práce nechcel, ale témy, ktoré sa mi z ponúknutých páčili, už neboli voľné. Asi to tak malo byť.

A ako to doktorandské štúdium prebiehalo?

Celé to bolo niečo ako samoštúdium najprv práva a potom marketingu. Musel som si veľmi veľa legislatívy naštudovať, pochopiť ako vôbec fungujú nemocnice, čo je to koncová sieť nemocníc, čo sú to poskytovatelia a v neposlednom rade kto ich zriaďuje. Bolo toho veľa. Napríklad som si musel nájsť konkrétne zákony a pochopiť ich, aby som vedel, ako dokáže fungovať marketing v nemocniciach.

Keď ste sa dostali do nemocnice, bolo náročné kombinovať prácu hovorcu a zároveň vyučovanie na vysokej škole?

Nastúpil som tam ešte v období, kedy ochorenie COVID-19 nebolo vôbec známe, v tom čase bolo práce omnoho menej. Bolo to ešte v dobe, kedy zdravotníctvo nebolo v hľadáčiku novinárov tak, ako je tomu dnes. Vtedy sa všetko ľahšie manažovalo. Po trištvrte roku čo som pracoval v nemocnici prišiel COVID-19 a povinností bolo viac a viac. Vtedy však prešla škola na dištančné vyučovanie, a tak som sa jej mohol venovať aj z nemocnice. Niekde práce pribudlo, inde zas ubudlo.

Čo je pracovnou náplňou hovorcu nemocnice?

V prvom rade je to externá komunikácia s novinármi a verejnosťou a komunikácia dovnútra ku zamestnancom, pretože aj ich musíme informovať o aktivitách nemocnice. Ďalej je to správa sociálnych sietí a webovej stránky, záležitosti, ktoré patria celkovo do PR, od darčekových predmetov až po používanie loga. V podstate všetko čo spadá do komunikácie nemocnice.

Aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je dôležité odkomunikovať, to je náš cieľ.

Začiatkom tohto roku bola ukončená súťaž o novú vizuálnu identitu FNTT. Pracujete v súčasnosti aj na nejakom podobne veľkom projekte v rámci komunikácie nemocnice?

Momentálne pripravujeme projekt, ktorého cieľom je nový a jednotný vizuál budov, interiérov a označenia kliník. Pripravujeme nový plán navigácie v priestoroch nemocnice, aby sa tam pacienti necítili ako v bludisku a vyhli sa vizuálnemu smogu v interiéroch. Nadväzujeme tým práve na novú identitu, ktorú, mimochodom, navrhol náš študent a vyhral s ňou súťaž, na čo sme v rámci školy veľmi hrdí.

Ako vyzerá váš obyčajný pracovný deň?

Záleží na tom, či začínam deň v škole alebo v nemocnici. Inak sa to nedá úplne definovať, pretože každý deň je iný. Napríklad pondelky bývam väčšinou v nemocnici, lebo po víkende prichádza viac novinárskych otázok. Na začiatku týždňa je viac práce, pretože býva aj väčší nárast prípadov ochorenia na COVID-19. Celý ten priebeh dňa v podstate stojí na tom či učím, či prídu novinárske otázky, či prídu novinári osobne, či máme poradu počas dňa a tak ďalej. Ale celkovo som rád, že moja práca nie je stereotypná. Ak by som mal každý deň robiť to isté, asi by ma to omrzelo.

Nemocnica v Trnave v súčasnosti zamestnáva niečo okolo 1 400 zamestnancov. To je obrovský kolos, ktorý musí byť náročné riadiť. Ako funguje delegácia informácií a komunikácie v takomto priestore?

Zamestnanci sa v nemocnici delia na zdravotníckych a nezdravotníckych. Ak ide o nezdravotníckych, ako napríklad odbor ľudských zdrojov, tak každý má svojho riaditeľa, ktorý je súčasťou vedenia. Jeho úlohou je delegovať informácie na nižší personál, ten zas na svojich podriadených.

Pokiaľ ide o zdravotníckych zamestnancov, každé oddelenie alebo klinika má svojho prednostu, primára a vedúcu sestru. Oni stoja na čele týchto úsekov a majú svoje vlastné interné porady, na ktorých predávajú informácie nižšie postaveným zamestnancom. Ako aj u nezdravotníckeho personálu, aj v tomto prípade musia dodržať hierarchiu.

Ako sa komunikujú informácie smerom von? Nielen voči širokej verejnosti, ale aj ak nastane nejaký problém s pacientom, ktorý napísal napríklad sťažnosť. Komunikujete to všetko vy?

Mám ešte jednu kolegyňu, tá zastáva pozíciu PR manažérky. Ak ale ide iba o oficiálne sťažnosti, tak na to má nemocnica zamestnanca, ktorý okrem oficiálnych sťažností rieši aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám.

V zahraničí je normálne, že spoločnosť vníma lekárov ako celebrity.

Pred rokom a trištvrte sa na Slovensku objavil prvý prípad ochorenia COVID-19, pár týždňov na to prišiel prvý lockdown. O tom, že sem prichádza koronavírus z Číny sme vedeli ale už dlhšie. Ako vyzerali prípravy na pandémiu? Mali ste naplánovanú aj komunikačnú stratégiu?

Pripravovali sme sa najmä z toho zdravotníckeho hľadiska, keďže nikto nevedel, čo nás čaká. Pripravovali sme manažment tejto situácie a trénovali sme na simulácii ako postupovať a postarať sa o takéhoto pacienta. Vytvorili sme simuláciu situácie ako ho prijať, izolovať a hospitalizovať. Taktiež v čom musíme byť oblečení, na akom oddelení budú títo pacienti hospitalizovaní, ale aj čo s jedlom, ktoré nedojedol.

Pokiaľ ide o komunikáciu, boli sme intenzívne spojení s ministerstvom zdravotníctva, ktoré nám bolo nápomocné. V tom čase vypúšťalo informácie primárne ministerstvo, keďže tých pacientov nebolo veľa a my sme nechceli rozpútať nejakú paniku. Dokonca vtedy každý deň vystupoval s informáciami o tom, koľko je nakazených a testovaných, aj predseda vlády.

Od tlieskania z okien až ku nadávaniu a fyzickým útokom. Ako vnímate toto obdobie a nastavenie v spoločnosti, kedy zdravotníctvo napádajú konšpirátori?

My sme našťastie nemali taký konflikt. Možno preto, lebo v Trnave nemáme veľkú komunitu antivaxerov. Samozrejme, tým nevravím, že neexistuje, ale v porovnaní s ostatnými časťami Slovenska nie je až tak viditeľná.

V prvej vlne sa tlieskalo zdravotníkom, druhá vlna priniesla problém s testovaním, tretia vlna s očkovaním. Úprimne neviem, čo si o tom mám myslieť. Osobne sa snažím nevnímať facebookové komentáre. Neviem, čo je väčším dôkazom toho, že je tu pandémia, ako to, keď vidíme stav našich nemocníc.

Digitálna doba sa veľmi rýchlo posúva vpred a taktiež aj možnosti, ktoré ponúka marketing. Aké je to spájať zdravotníctvo, ktoré je viac-menej službou práve s marketingom a popularizáciou tohto segmentu?

V súčasnosti sa tejto téme venujem vo svojich publikáciách. V každej oblasti je dôležitá komunikácia a aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je treba odkomunikovať. Napríklad momentálne spolupracujeme s nadáciou Nie rakovine, s ktorou vytvárame produkty, poradne pre pacientov, osvetu počas mesiaca, ktorý je venovaný rakovine, tvoríme vizuály, nahrávame podcasty a tak ďalej. Na Slovensku sme stále lajdáci, ak ide o vlastné zdravie. Nechodíme na preventívne prehliadky aj keď na to máme nárok. Ako som vravel, aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je dôležité odkomunikovať, to je náš cieľ.

Ako vnímate zdravotníkov, ktorí sa počas pandémie stali influencermi na sociálnych sieťach? 

Vnímam to veľmi pozitívne, aj lekár si môže budovať svoju osobnú značku. Som rád, že práve oni objavili a pochopili sociálne siete. Lekári majú veľakrát čo povedať svetu. Je to vzdelaná skupina ľudí, ktorej názor by mal mať priestor a mal by byť vypočutý rovnako, ako aj hlasy učiteľov alebo vedcov. V zahraničí je normálne, že spoločnosť vníma lekárov ako celebrity.