Sú dve hodiny ráno a vy ležíte v posteli. Z telefónu vychádza zvuk podcastu. Z druhého poschodia sa ozýva bubnovanie hudby a smiech. Niekto sa pravdepodobne dobre baví. Myseľ vám okamžite zaplavia myšlienky, či by ste aj vy nemali byť niekde a baviť sa.

Ak ste niekedy takto premýšľali, pravdepodobne ste zažili FOMO – strach z toho, že vám niečo unikne. Jedným z jeho vinníkov sú sociálne siete. Štúdia od World Journal of Clinic Cases poukazuje na fakt, že vďaka sociálnym sieťam si nepretržite dokážeme uvedomovať v čom sa od ostatných líšime. Tým sa nám kvôli upraveným životom druhých na internete vytvára skreslený pohľad na realitu.

FOMO, ale nie je prítomný len v spleti sociálnych sietí, môžeme sa s ním stretnúť aj v reálnom živote. Vyčkáva v zadných častiach našich hláv a vychádza, keď vidíme, ako sa nášmu kamarátovi, kolegovi, či len náhodnému okoloidúcemu podarilo niečo, čo nám nie.

Sedím na káve s kamarátom a z ničoho nič mi povie, že tento rok prečítal už 30 kníh. Zrazu je moja myseľ králičia nora a ja padám na dno. Prečo som ich prečítala len 15? Čítam pomaly? Nečítam dosť?

World Journal of Clinical Cases nám predkladá aj to, že FOMO môže mať za následok zhoršenie schopnosti prijímať dohody a záväzky s ostatnými. Cítime potrebu mať viacero možností, a nechceme riskovať stratu ani jednej z nich. Znie to presne tak vyčerpávajúco aké to aj je.

Ak sa ale neustále snažíme držať krok s dobou môžeme si rovno prichystať hosťovskú izbu pre vyhorenie. Strach, že sme pozadu nás tlačí, aby sme makali na stodesať percent. V práci si berieme na plecia viac úloh, ako dokážeme uniesť. V škole sa snažíme zapájať do všemožných mimoškolských aktivít. Vo voľnom čase neoddychujeme, snažíme sa ho zaplniť povinnosťami.

Takéto počínanie môže mať za následok úzkosť, nespavosť, nervozitu. Náš mozog týmto tempom nemá čas na oddych. Chytá sa každej novej informácie a každý deň prijíma nespočetné množstvo nových podnetov. Balansujeme na hranici vyhorenia a berieme to ako normálnu súčasť života.

Všetko, ale nemusí byť stratené. Je nutné stanoviť si priority a hranice. Strach z vymeškania nám zväzuje jazyk a my sa meníme len na pritakávajúce figúrky v aute. Vedieť, kedy povedať nie a naučiť sa ho používať častejšie, je prvým krokom k víťazstvu nad týmto strachom.

Svoju pozornosť by sme mali odkloniť od vecí, ktoré nám v živote chýbajú a nasmerovať ju na tie, ktoré už máme. Netreba sa neustále porovnávať so životmi iných ľudí. Nemáme totožné životy, preto nemôžeme čakať totožné výsledky.

Skvelým nápadom je aj vedenie si denníka. Dopomôžem si slovami Anny Frankovej z najslávnejšieho denníka všetkých čias: „Pri písaní môžem zo seba striasť všetko, môj smútok zmizne, moja odvaha sa znovu zrodí.“ Sme schopní zapísať si veci, vrátiť sa k nim a poučiť sa z nich.  

Všetci chceme byť výnimoční a niečo dokázať. Poháňa nás to ďalej. Je to ako palivo. No čím dlhšie ho prilievame do krbu, tým bude oheň väčší a my nakoniec vyhoríme.