V najnovšej epizóde nášho Podcastu sme privítali Magdalénu Tomalovú, doktorandku a fotografku, ktorú môžete stretnúť na chodbách či v triedach našej fakulty. Magda študovala na FMK UCM a po sedemročnom pôsobení v praxi sa vrátila na svoju alma mater, kde momentálne učí viac ako pol roka. Vo fotkách odkrýva to, čo väčšina ľudí prehliada a nachádza krásu v obyčajných situáciách.

V rozhovore sa dozviete:

• ako sa Magda dostala k foteniu,
• čo ju na fotografii najviac baví,
• ako sa mení naše vnímanie fotky a ako sa na ňu pozerať inak,
• kde sú hranice fotografa a kedy prestáva byť len tvorcom

S Magdou sa rozprávala Patrícia Lehká

Dlho som sa nepovažoval za človeka, ktorý by vedel v umení nachádzať skrytú hĺbku. Ako som však dospieval a môj názor na spoločenské problémy a témy sa vyvíjal, aj ja som si v umeleckých dielach začal všímať súvislosti a prepojenia. Počas mojich doterajších rokov štúdia som vďaka šťastene spoznal viacero fotografiek a fotografov z Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA). Dvaja z nich boli súčasťou spomínanej Klauzúrnej výstavy, ktorú som navštívil 8. apríla v podniku OOZI na Skladovej ulici.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa jej chcel zúčastniť. Miesto výstavy zvolili organizátori výborne a hneď pri vstupe pre nás nachystali prípitok. Fotky klauzuristov do priestoru výborne zapadali či už farbami, alebo energiou, ktorá z nich vyžarovala. Klauzúrna výstava KEFA prezentovala fotografie 7 autorov a autoriek – Anety Ľubčikovej, Daniely Baštekovej, Kristiána Kováča, Mareka Tvarožného, Matúša Andráša, Romana Miču a Samuela Sczyrzického, ktorých pedagogicky viedla vedúca ateliéru doktorka Lucia Škripcová.

Začiatok neurobil dobrý dojem

Niekoľko minút pred otvorením sa začali v priestoroch výstavy zhromažďovať návštevníci. V ich tvárach a aj v tvári doktorky Škripcovej bolo vidieť nervozitu. Chýbali fotografi, ktorí im mali túto výstavu zachytiť objektívom. Po pár minútovom meškaní sa nakoniec podarilo klauzúru otvoriť. Úvodný a zároveň aj jediný príhovor mala klauzuristka Daniela Bašteková. Osobne mi tam však chýbal príhovor Lucie Škripcovej.

Po oficiálnom otvorení sa ľudia presunuli k jednotlivým fotografickým sériám, začali diskutovať a skúmať jednotlivé snímky. Šmrc výstave dodával aj DJ Franzen, ktorého môžu študenti univerzity poznať aj zo študentských parties. Hudobný doprovod sedel k výstave fantasticky.

Pestrosť tém bola veľká

Autori a autorky vystavovaných fotografiií si mohli zvoliť rôzne témy, ktoré musela schváliť doktorka Škripcová. Na nafotenie mali necelé dva semestre. Aneta Ľubčíková nazvala svoju sériu „V cudzom svete“. „Moja séria zachytáva tri odlišné a jedinečné ženy v prírode. Majú na sebe relatívne maskulínne oblečenie,“ povedala Aneta. Oblečením a tým, kde snímky nafotila, sa snažila vytvoriť kontrast. Sériu ozvláštnilo aj počasie, ktoré bolo počas fotenia pochmúrne a dodalo fotkám hĺbku.

Séria Daniely Baštekovej niesla názov „Uzemniť sa“. Fotografie odrážajú vnútorné prežívanie autorky v súvislosti so súčasnou enviromentálnou situáciou. „Uvedomujem si, že často zabúdam na to skutočne podstatné, vedome vidieť a vnímať Zem. Nič viac netreba,“ povedala. Ďalším z vystavujúcich bol Kristián Kováč, ktorý na výstavu priniesol na prvý pohľad iný typ fotografií. Bola ňou séria športových záberov s názvom „m o m e n t u m“, ktorú opísal takto: „Rozhodol som sa zamerať na jedného hráča, D’Mitrica Trycea, a vytvoriť vizuálne rozprávanie, ktoré zachytáva nielen jeho výkon, ale aj osobnosť.“

Príjemné emócie, no iba na pár hodín

Pri zamýšlaní sa nad fotkami sa pri mne pristavil jeden z oragnizátorov. Začali sme sa rozprávať a medzi rečou mi napadla otázka, do akého dátumu si budú môcť návštevníci prísť pozrieť vystavované diela. Odpoveď ma zaskočila. Povedal mi, že výstava je dostupná len na pár hodín a potom už série nebudú nikde vystavené. Zostal som sklamaný. Dôvodom bolo, že organizátori začali výstavu riešiť o niečo neskôr, než by bolo vhodné. Prišlo mi to ako nevyužitá príležitosť a zároveň som ľutoval ľudí, ktorí sa výstavy nezúčastnili. O to viac som si začal klauzúru užívať.

Marek Tvarožný nazval svoju sériu „Nepoznané ja“. Táto séria priniesla autoportrét autora. Postaviť sa pred objektív bol pre neho krok mimo komfortnú zónu: „Konfrontoval som sa so svojím najhlbším strachom – obavy z osamelosti.“ Matúš Andráš zachytával vo fotografiách čisté línie modernej architektúry Bratislavy a sériu nazval „Svetlo a tieň“. Jeho fotky boli čiernobiele. „Toto spracovanie posilňuje dôraz na kontrast a kompozíciu, pričom odstraňuje všetky rušivé prvky a necháva vyniknúť samotnú geometriu budov,“ povedal.

Klauzuristi nám dovolili nahliadnuť aj do ich prežívania

Ďalším klauzuristom bol Roman Miča. Séria s názvom „CHAOS“ poskytla návštevníkom pohľad do jeho súkromia a prežívania, ktorý sa snažil zachytiť objektívom. „Niekedy je všetko neprehľadné, hlučné a nepochopiteľné. Moja séria znázorňuje momenty bez pravidiel, kde nechávam chaos hovoriť za mňa,“ priznal. Fotograf Samuel Sczyrzicki nazval svoju sériu „Za maskou krásy“. Vo svojich dielach poukázal na súčasnú dobu, ktorú definujú sociálne médiá. „Krása je na nich často definovaná filtrami a ideálmi spoločnosti. Nasadzujeme si masky, aby sme zapadli a vyhoveli očakávaniam,“ povedal. Sériou sa snažil zachytiť akýsi tlak spoločnosti byť dokonalý.

Klauzúrna výstava KEFA mi priniesla chvíľku upokojenia do veľmi rušných dní. Atmosféra, ktorá sa niesla celou výstavou bola veľmi uvoľnená. Príjemní ľudia, podnetné rozhovory, dobré jedlo a hlavne umenie. Tieto slová vystihujú túto klauzúru asi najlepšie.

Na prvý pohľad si môže človek pomyslieť, že odfotiť prírodu, ľudí či šport môže hocikto. No táto výstava ma presvedčila o opaku. V súčasnej spoločnosti sa umenie, umelci a umelkyne často dohonestujú a urážajú. Som rád, že aspoň naša univerzita ich podporuje a poskytuje priestor na realizáciu.

Štyri z nasledujúcich výstav ti otvoria svoje brány bezplatne, na ďalšie dve si ako študent môžeš kúpiť lístky len za pár eur.

1. CityLove

Svet digitálnych technológií a rýchlych spoločenských zmien prináša nové výzvy pre pouličnú fotografiu. Českí umelci Jana Jabůrková a Jiří Turek predstavujú sériu fotografií CityLove. Vystavené fotografie približujú jedinečnú atmosféru a emócie. Zameriavajú sa na zachytenie pohybu a na bežné príbehy ulice.

Pre mladých je výstava CityLove nielen príležitosťou objaviť nový svet pouličnej fotografie, ale tiež inšpiráciou na to, aby si sami vytvorili svoje umelecké diela. Autori povzbudzujú, nech sa mladí autori nezameriavajú len na popis, ale nech odvážne zachytia náladu, dojem a emócie prostredníctvom fotografií. Navštíviť ju môžeš bezplatne, v bratislavskej Univerzitnej knižnici, do 29.11.2023.

2. Pozeraj sa! Mariupoľ!

Od 24. februára 2022 sa Mariupoľ stáva pravidelným cieľom ruských vojsk. Jeho obyvatelia tak pravidelne čelia podobnej hrôze, ako pri prvých ruských pokusoch o jeho dobitie z roku 2014. Návštevníci výstavy budú mať jedinečnú príležitosť priblížiť sa k miestu, ktoré sa stalo obrazom ukrajinskej odvahy a solidarity. Prostredníctvom fotografií na nej však uvidia predovšetkým to, aký zničujúci dopad má na toto východoukrajinské prístavné mesto nezmyselná vojna. Výstava je pre verejnosť prístupná bezplatne, do 31. 12. 2023 v Historickom múzeu SNM pod Čestným nádvorím Bratislavského hradu.

3. ANIMA- L

V trnavských vežiach Synagógy získala priestor Oľga Pašteková, slovenská maliarka s jej jedinečnou výstavou. Unikátna je hlavne tematikou, ktorá vychádza zo staroslovanskej mytológie a prepojenia kultu predkov, zvierat, animizmu a živlov.

Pre mladých umelcov a umelecky zvedavých je táto výstava skutočnou výzvou. Oľga Pašteková kombinuje tradičné maľovanie s experimentálnymi technikami, ako je maľba citrónom, ohňom a vypaľovaním. Výsledkom je fascinujúce spojenie prírody a zvierat v komplexnom vizuálnom prostredí. Ak hľadáš novú perspektívu v umeleckom svete a zaujíma ťa spojenie minulosti a súčasnosti prostredníctvom umenia, výstava ANIMA- L je presne pre teba. Vstup pre dospelú osobu sú 4 eurá, ako študent zaplatíš o euro menej. Výstavu môžeš navštíviť do 1. 12. 2023.

4. Malý princ

Literárna klasika, Malý princ od Antoina de Sain-Exupéryho, ožíva v novom svetle vďaka ilustráciám Elišky Podzimkovej. Táto česká umelkyňa pripravila unikátnu interaktívnu výstavu, ktorá spája svet detí a dospelých a prináša príbeh Malého princa k divákom prostredníctvom pohyblivých ilustrácií.

Cieľom výstavy je vytvoriť magický svet, ktorý oslovuje nielen zrak, ale aj ostatné ľudské zmysly. Budeš tak môcť v pohodlí stanu počúvať audioknihu a s pomocou svetla vytvoriť tieňohru. Pre odvážnejších návštevníkov je pripravené obrovské drevené vajce, ktoré je možné vnútorne preskúmať a neskôr nakresliť. Výstava sa koná v bratislavskom Pistoriho paláci. Ponáhľať sa nemusíš, vychutnať si ju môžeš bezplatne až do 20. 12. 2023.

5. Artists from Lab of Experimental Art – Madrid & Miso Ormos: Conga !

Táto jedinečná výstava ponúka vzrušujúcu cestu do sveta Miša Ormoša, talentovaného umelca, ktorý sa vyjadruje rôznymi technikami, formami a žánrami. Od kresby po objekt, od videa po text, od zvuku cez maľbu, až po rap.

Jeho diela sa dotýkajú ľudskej zraniteľnosti, boja o šťastie a hľadania životného významu. Výstava nie je len pasívne pozorovanie umenia, ale ponúka aj interaktívne prvky. Môžeš ju bezplatne navštíviť do 1. 12. 2023. Nachádza sa v Bratislave, na Panskej ulici číslo 13.

6. Beautiful Accidents

Martin Stranka je talentovaným umelcom, ktorý vytvára fotografické scény, ktoré prelínajú hranicu medzi skutočnosťou a snívaním. Vo svojich dielach sa venuje konzumnej tvári života a kontrastuje ju s návratom k prírode.

Beautiful accidents je séria, ktorá mapuje úzku hranicu medzi estetickou krásou a osudovými udalosťami. Jeho diela sú zámerne vizuálne nedokončené príbehy, ktoré zdôrazňujú, že jediný okamih môže zmeniť priebeh života. Výstavu nájdeš kúsok od Bratislavy – v múzeu moderného umenia Danubiana. Navštíviť ju môžeš do 28. 1. 2024. Vstup pre dospelú osobu je 10 eur, pre študenta o polovicu menej.

Na internetovej platforme TikTok sa od leta 2023 začali čoraz častejšie objavovať videá upravovania fotografií pomocou umelej inteligencie (AI). Obyvatelia Veľkej Británie ich primárne využívali ako profilové fotky na platformu LinkedIn. 

Ide najmä o aplikáciu Remini, Try it on Al alebo Al Suit Up. Práve vďaka nim si dokážete vytvoriť štýlové profilové fotografie, ktoré môžete použiť napríklad v životopise. Na to, aby fotografie vyzerali ako dielo profesionálneho fotografa, využívajú aplikácie softvér na báze umelej inteligencie.

Jednoduchá aplikácia, ktorá robí zázraky

Aplikácia Remini vás požiada nahrať desať fotografií, z ktorých po pár minútach automaticky vygeneruje umelecké fotografie. Okrem výberu množstva pozadí dokáže upravovať účesy, meniť oblečenie, ba aj vylepšiť váš make-up. Výsledok je tak len otázkou vkusu. Zatiaľ čo niektorí považujú fotografie za prirodzené a realistické, iní označuju ich vzhľad za umelý.

Divya Shishodia, 24-ročná digitálna marketérka z Austrálie v rozhovore pre BBC hovorí, že pre mnohých ľudí môže byť predovšetkým z časového a finančného hľadiska prijateľnejšie vytváranie reprezentatívnych fotografií pomocou moderných aplikácií, hoci dokonalý výsledok nezaručujú. Remini aj ďalší poskytovatelia obvykle ponúkajú bezplatné skúšobné obdobia trvajúce niekoľko dní. 

Aký vplyv má na sebavedomie? 

Podľa psychológa Paula Marsdena umožňuje umelá inteligencia ľuďom prezentovať najlepšiu stránku seba samého a vytvárať tak svoj vymyslený obraz, ktorý chcú prezentovať svetu. Práve tento aspekt fotografií vytvorených pomocou AI považuje za problematický. „Môže to ovplyvniť sebavedomie ľudí tým, že ich utvrdí v pocite menejcennosti voči dokonale vygenerovanému AI obrazu samých seba,” vysvetľuje v rozhovore pre BBC.

Nielen pomocníkom, ale aj hrozbou

Témou AI vo fotografii sa zaoberá aj FMK UCM. Fakulta koncom septembra návštevníkom počas Európskej noci výskumníkov odprezentovala problematiku zneužívania osobných fotografií.

V priestoroch bratislavskej Starej tržnice si ktokoľvek mohol vyskúšať, ako dokáže umelá inteligencia vylepšiť, ba až úplne zmeniť ľudskú tvár. Na internete sa totiž čoraz častejšie objavujú anonymné profily, ktoré využívajú umelú inteligenciu na šírenie dezinformácii.

„Máme tu aktivitu zameranú na deepfakes, kde ukazujeme ľuďom, aké ľahké je ich vytvoriť,”  pre fakultný web objasnil prodekan Peter Murár. Na tomto podujatí sa so študentmi snažili poukázať na to, že je potrebné si svoju digitálnu identitu pred zneužitím chrániť. Pri dostatočnom množstve osobných fotografií je totiž pomocou AI jednoduché vytvoriť fiktívny model tváre. Tá dokáže byť natoľko dôveryhodná, že je len veľmi náročné rozoznať ju od originálu. 

Na sociálnych sieťach aj na internete som zaznamenala, že ste fotili kampaň pre českého prezidenta Petra Pavla. Ako ste sa k tomuto projektu dostali?

V podstate to bolo cez kontakty. Minulý rok mi volala Pavla Nýdrle, bývalá šéfka komunikácie v agentúre, kde som predtým pracoval. Bol som prekvapený, pretože sme sa síce poznali, ale neboli sme v kontakte. Spýtala sa ma, či by som nechcel skúsiť fotiť prezidentskú kampaň. V tej chvíli som ani nevedel, o koho ide. Meno Petr Pavel mi v tej dobe nič nehovorilo.

Keďže mi volala práve Pavla, tak som mal tušenie, že to bude zaujímavá vec. Následne som už komunikoval s Martinom Burgrom, ktorý v minulosti viedol komunikáciu či kampaň aj pani prezidentke Čaputovej alebo koalícii strán PS-Spolu. Ako som počúval o projekte a o ľuďoch, tak mi to dalo impulz, aby som do toho šiel.

Ako to potom ďalej prebiehalo?

V Pavlovom tíme sa na začiatku kampane medzi sebou rozprávali a hľadali človeka, ktorý bude pri pánovi generálovi blízko a bude mu pravidelne vytvárať content. Tam sa spomenulo aj moje meno. Aký to malo priebeh so súčasným pánom prezidentom, neviem, ale myslím si, že on to neschvaľoval. Či sa k tomu vyjadril alebo nie, išlo mimo mňa.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s Petrom Pavlom?

Keď som sa rozhodol do toho ísť, išli sme na prvý výjazd do regiónu. Boli sme v takom malom zložení. Ja, Martin Burgr, generál Petr Pavel a asi tam bola aj produkčná. Počas cesty sme sa oťukávali a zisťovali, či si spolu sedíme. Prvý deň bol podľa mňa veľmi dobrý. Myslím, že sme si veľmi sadli a bolo to príjemné. Od tej doby som ale so súčasným pánom prezidentom už do takéhoto bližšieho osobného kontaktu neprišiel. Sadli sme si na obed, dali sme si pivo a pokecali sme. Panovala tam uvoľnená atmosféra. Najdôležitejšie bolo to, že si sedíme ako ľudia.

Nemali ste obavy, či budú s vašimi fotografiami spokojní?

Ani nie. Veril som, že to bude v poriadku. Skôr som sa bál, ako si budeme sedieť, aká bude atmosféra, aký bude pán generál. V tom som bol v očakávaní. To ma zaujímalo viac.

Považujete toto za jeden z vašich najúspešnejších projektov?

Určite je toto ten najúspešnejší. Ťažko sa niečo rovná tomu, keď s tímom vyhráte prezidentské voľby. Ja si zásluhu nepripisujem, ale keď ste súčasťou tímu, ktorý celý čas drel a nakoniec sa to podarí, tak nič väčšie okolo mňa ani len náznakom nešlo okolo.

Za tie roky som cez agentúry robil rôzne projekty pre T-Mobile či Coca-Colu. Momentálne spolupracujem so značkou Magu, ktorá je na českom trhu zásadná. Príde mi to ako pekný projekt, mám ho rád, ale ťažko sa to porovnáva s prezidentskou kampaňou. Najmä pocitmi eufórie, ktoré sme cítili po víťazstve.

Okrem iného ste aj absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie. Bola FMK Vašou prvou voľbou?

Nebola to moja prvá voľba. Mal som len predstavu, že tento smer by ma bavil. Na strednej škole som sa zaujímal o literatúru, ale nevenoval som sa audiovizuálnej tvorbe alebo fotografii. Nemal som k tomu vzťah. Prijali ma na leteckú fakultu do Košíc, ale keď som sa dostal aj na FMK, tak už to bola pre mňa jasná voľba.

Boli ste príjemne prekvapený zo štúdia na vysokej škole alebo ste, naopak, mali aj chvíle, kedy ste sa na to chceli vykašlať?

Som chalan z dediny a prvé mesto, s ktorým som prišiel do kontaktu, bol Ružomberok. Tam som chodil na strednú školu a občas som sa zatúlal do Banskej Bystrice. Keď som prišiel do Trnavy, do študentského mesta, bolo to pre mňa niečo veľké. Mnoho nových ľudí a kamarátov.

Spomínam si, že ako prvé ma dostali dejiny filmu s pánom doktorom Zábojníkom. Tam som sa ponoril do audiovizuálnej tvorby a viac-menej som sa začal zaujímať o film. Už vtedy som mal pocit, že sa tomu budem možno v budúcnosti venovať. Vtiahlo ma to hneď v prvom ročníku. Prvý semester som sa síce hľadal, no potom moje kroky smerovali k filmu a audiovizuálnym dielam.

Keď som prišiel do Trnavy, bolo to pre mňa niečo veľké.

Navštevovali ste počas školy aj nejaký fotografický ateliér, napríklad AKMF, KEFU alebo niečo podobné?

Všetky tieto veci som preskočil a neabsolvoval. Vedel som o nich, ale počas vysokej školy som ešte nefotil a nemal som ambíciu sa tam prihlásiť. Začal som sa venovať kamere a audiovizuálnemu dielu, no fotografia ma obchádzala až do konca štúdia. Vôbec som sa jej nevenoval.

Spomínam si ale na svojich spolužiakov – výborných fotografov, ako je napríklad Peťo Lančarič či Jožko Pajerský. Stretávali sme sa celkom často kvôli videu. V tom čase som sa nestaval do role fotografa a nefotil som statický obraz, ale zaujímali ma video, strih, úprava či postprodukcia.

Na začiatku vám teda učarovala kamera a snažili ste sa sústrediť len na ňu?

Áno. Spomínam si na chalanov ako Marek Šimončič či Antonios Vlachou. Oni sa najviac zaoberali filmom a audiovizuálnou tvorbou. Vtedy sa spúšťala fakultná televízia FMK TV, inak bolo v tom čase na Skladovej iba rádio Aetter. Všetko sa rekonštruovalo, robil sa greenscreen. Štúdio bolo pre nás obrovská vec. Šiel som teda cestou kabinetu audiovizuálnej tvorby, ktorý myslím, že viedol Tomáš Hučko.

Momentálne sa už viac pokladám za fotografa, pretože v tom sa cítim komfortnejšie.

Kedy ste sa začali viac zaujímať o fotografiu?

Keď som skončil vysokú školu, odišiel na do Prahy. Hľadal som si stáže či miesta vo filmových alebo reklamných produkciách, kde by sa tvorilo a vyrábalo. Bolo mi jedno, čo by mi dali za prácu. Odpísali mi z reklamnej agentúry Leo Burnett, či by som to nechcel vyskúšať u nich. Tak som si povedal, že by som bol asi hlúpy, keby som to neskúsil.

Postupom času som sa dostal do digitálnej sekcie, kde mali oddelenie Farmhouse, kde sme sa zaoberali digitálom. Tým pádom sa ku mne dostal, napríklad strih videí, ľahké animácie, vytváranie videí na sociálne siete a postupne sa cez toto všetko dostal viac k fotografii.

Odvtedy som začal pravidelne fotiť. Prvé fotky som robil pre Fantu a bolo to úplné hrozné. Dnes sa na to pozriem a poviem si, že to je peklo. Ale zostal som pri tom a začal som fotiť čoraz viac. Počas piatich rokov v reklamnej agentúre, kde som robil content creatora, som už pomerne často fotil alebo nakrúcal videá.

Momentálne pracujete viac s kamerou, s fotoaparátom alebo s obomi?

Ono sa to vyvíjalo. Už sa viac pokladám za fotografa, pretože tam sa cítim komfortnejšie. Čo sa týka projektov, je to stále pol na pol. Ak mám nejaký projekt, ktorý je náročnejší, čo sa týka kamery, tak si zoberiem na pomoc kameramanov, ktorí mi to urobia kvalitne, a potom sa už nad tým nemusím trápiť v postprodukcii.

Aké typy fotografií či záberov vás bavia najviac odhliadnuc od práce?

Najbližší vzťah mám asi k dokumentu alebo reportáži. To pramení z posledných mesiacov, keď som fotil spomínanú prezidentskú kampaň. K tomuto žánru som už mal ale bližšie aj predtým. Ateliér ma nikdy tak nebavil, ako napríklad street fotografia alebo dokumentárna fotografia.

Ľutoval som, že som nešiel na Erazmus aj počas štúdia.

Čiže uprednostňujete exteriér pred ateliérom?

Asi áno. Ale mám rád aj zaujímavý ateliér či interiér s dobrým svetlom. Nemám rád čisté ateliéri, kde je iba čistá biela plocha. Mám aj klientov, napríklad Raiffeisen banku, kde fotím interné portréty a mám to rád, pretože je to dobrá komunita ľudí a cítim sa tam fajn. Nevadí mi to, lebo z toho ide dobrá energia. Viac ma ale baví exteriér. Sledovať svetlo, hrať sa s prirodzeným svetlom, spomaliť a uvedomovať si veci. To je to, čo ma na fotografii zaujíma.

Vedeli ste ešte pred ukončením štúdia, že chcete odísť do Prahy? Plánovali ste to?

Do Prahy som sa dostal cez projekt Erazmus + ako absolvent po škole. Vždy som ju mal rád. Vybral som si ju preto, že je blízko, nie je tam jazyková bariéra nie je a vedel som, že som ako keby jednou nohou stále na Slovensku. Dával som si ešte jednu prihlášku do Slovinska, ale uprednostnil som Prahu.

Využili ste aj počas štúdia nejakú inú formu Erazmu alebo toto bola vaša prvá skúsenosť?

Nie, toto bola moja prvá skúsenosť. Potom som ale ľutoval, že som nešiel na Erazmus aj počas štúdia. Mrzelo, že som to mohol absolvovať aj počas školy, ale nedostal som sa k tomu.

Keby ste mohli študentom dať nejaké rady a tipy, čo by ste im odkázali?

Neviem, ako by som mal radiť, keďže ja sám občas potrebujem radu a hľadám pomoc niekde inde. Myslím si, že najdôležitejšie je nevzdávať sa. Keď zlyháte alebo sa vám niečo nepodarí, vtedy je potrebné iba viac makať a robiť to stále dookola, zlepšovať sa v tom. Mať cieľ je základ. Ja som cieľ často nemal. Ale ak už ho človek má, stačí ísť iba za ním. Občas prídu horšie chvíle, ale výsledok sa nakoniec vždy dostaví.

Fotenie v ateliéri ma nikdy extra nebavilo.

Veľa ľudí začína fotením akcií, ako je napríklad stužková, svadba či eventy. Prešli ste si aj vy niečím takýmto?

Jasné, prišlo aj toto. Stužkové sme dokonca ako študenti nakrúcali a bolo to hrozné. Dúfam, že to už nie je dohladateľné. Potom som fotil aj svadby. Je dobré si to vyskúšať, ale ak s tým nie ste stotožnený, nebaví vás to a robíte to len pre peniaze, tak to podľa mňa nie je cesta.

Sledujete aj tvorbu iných slovenských či českých fotografov alebo kameramanov? Inšpirujú vás?

Určite mám nejakých obľúbených, ktorých sledujem. V poslednom čase sa mi napríklad páčia portréty od Aleca Sotha. Má také zaujímavé portréty ľudí v prostredí. Potom z českých fotografov mám rád Davida Gaberleho pre jeho estetiku a pre to, čo robí pre fotku. Zachytil som ho cez podcasty o fotografii. Mám rád aj Igora Zacharova, ktorý je režisér aj fotograf.

Momentálne sa stretávam s veľa fotografmi, ktorí pracujú pre rôzne média, takže mi napadajú ešte napríklad Milan Jaroš alebo Gabriel Kuchta z Denníka N. Minulý rok som absolvoval semestrálny kurz pod fotografom Jiřím Thýnom, ktorý mi dal veľmi veľa o fotografii. Tento kurz mi veľmi otvoril oči a začal som sa na fotografiu pozerať zase úplne inak.

Pri príležitosti 10. výročia fungovania Galérie Ľudovíta Hlaváča (GĽH) pedagógovia a študenti, združení okolo Ateliéru komunikácie v médiu fotografie, sprístupňujú pre verejnosť dve výstavy v Trnave. Projekty oboch výstav z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rekonštrukcia obrazových spomienok na Skladovej

Študenti, absolventi a pedagógovia v priestoroch Galérie Ľudovíta Hlaváča na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave v utorok 14. septembra o 15.00 hod. otvoria výstavu s názvom Rekonštrukcia obrazových spomienok /gorila/nežná/prezidentské voľby/voľby/. Kurátorom je doc. MgA. Jozef Sedlák.

Fotografický archív študentských prác na FMK UCM v Trnave uchováva po desiatich rokoch koncepčnej práce s médiom fotografie bohatý archívny a obrazový materiál. írkou interpretácie vizuálne mapuje nielen viditeľnú realitu – verejný priestor, ale aj udalosti, príbehy ľudí či urbánny alebo environmentálny priestor. Dokumentárne fotografie študentov predmetu žurnalistická fotografia zaznamenávajú v časových intervaloch spoločensky známe udalosti protestov Gorila (január – marec 2012), prezidentské voľby (marec 2019), výročie Nežnej revolúcie (november 2019) a parlamentné voľby (február 2020).

Línia kritickej, grotesknej či vážnej interpretácie nemá zamlčovať predpoklady nového pohľadu, generačnej výmeny a skúseností.

Táto téma predstavovala pre študentov výzvu dostať sa do priestorov – verejných miestností samotného aktu volieb alebo na diskusné relácie kandidátov, resp. do centrál politických strán a zaznamenať atmosféru volieb. Zábery tak zachytávajú popri reprezentatívnosti (narušenosti) bilbordov, verejných priestranstvách, univerzitných diskusiách, mítingoch aj samotných politických kandidátov, ich ľudské reakcie, niekedy groteskné nechcené situácie.

Línia kritickej, grotesknej či vážnej interpretácie nemá teda zamlčovať predpoklady nového pohľadu, generačnej výmeny a skúseností. Naopak, školské cvičenia majú zviditeľniť premeny dokumentu, preskúmať ich platnosť tak z hľadiska možnosti individuality autora, ako aj teórie fotografie. Na druhej strane majú strážiť normatíva média fotografie, vyvarovať sa falošného znovunadobudnutia pravdy (fotografovanie je vždy hodnotenie o dôveryhodnosti obrazu), ktoré sa príliš odchyľuje od tradičného technologického stavu, čím sa fotografia sama deštruuje a stáva sa nepodstatnou paradigmou vizuálnej kultúry. 

Posledný sen sa presúva do mesta

Výstava s názvom Posledný sen o budúcnosti, ktorá bola doteraz prístupná v spomínanej univerzitnej GĽH, bude v ten istý deň, teda v utorok 14. septembra, reinštalovaná v priestoroch trnavského Divadla Jána Palárika. Pre epidemiologickú situáciu sa slávnostná vernisáž neuskutoční, o 16.00 hod. však bude výstava sprístupnená verejnosti formou komentovanej prehliadky. Kurátorkou výstavy je Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.

Antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby. 

Posledný sen o budúcnosti reflektuje tému antropocénu. Moderné dejiny ľudstva píšu svoju neslávnu históriu najmä vďaka produkcii plastov, ktorá prešla z 1 milióna ton na 300 miliónov ton za rok. Neustále pritom dochádza k výraznému rastu populácie, industrializácie, urbanizácie a globalizácie. S istotou však môžeme tvrdiť, že antropocén je znepokojivým konceptom. 

Študenti mapovali a zaznamenávali konkrétny krajinný alebo mestský priestor v kombinácii s poetickou výpoveďou, poukazovali na našu spoločenskú klímu cez neviditeľné súvislosti vzťahujúce sa ku kultúrnym, geografickým a biologickým vrstvám, ako aj na časopriestorové charakteristiky miesta a jeho génia loci. Hybridizácia sa v ére postčlovečenstva a v aktuálnom vizuálnom fotografickom jazyku už nedotýka iba tvaroslovia ako takého, ale stále častejšie zasahuje aj do samotného média a jeho filozofie. Nevyníma pri tom ani premeny obsahové, štrukturálne, teda narábajúce s kontextmi tela, portrétu a dokonca aj konceptuálneho dokumentu. A antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby. 

Fotografický koncept Jozefa Sedláka sa zaoberá odpadom (tzv. skúškami), ktorý vzniká v tmavej komore pri klasickom procese zväčšovania. Sú to fragmenty – prúžky fotografického papiera, niekedy odtrhnuté malé pásiky z väčšieho formátu zväčšovacieho barytového papiera, ktorými sa overuje správna expozícia pri zväčšovaní fotografií. Skúšky nie sú, resp. nemusia byť následne chemicky ustálené v ustaľovači.

Ešte vlhké (od vývojky alebo ustaľovača) sa odkladajú ako nepotrebný odpad. Obyčajne sa nechávajú na kraji vyvolávacej misky, kde sa podľa frekvencie laborovania fotografií vrstvia do náhodne zoskupených kompozícií. Oxidáciou, vplyvom vývojky, ustaľovača a svetla postupne vysychajú, lepia sa a menia svoju čitateľnosť, tonalitu, farebnosť a charakter obrazu.

Fotografický odpad povýšil na umelecký a filozofický koncept

Projekt Pocta tmavej komore (V karanténe obrazov) tak predstavuje fotografické asambláže, náhodne zoskupeného odpadu – skúšok. Časozber kompozícií – fotografických skúšok – vznikal spontánne pri príležitostnom zväčšovaní v rozpätí rokov 2000 – 2008. Analógový proces je synonymom stálosti obrazu, dlhovekosti fixácie obrazu na striebro–citlivom podklade. Projekt Pocta tmavej komore tento názor spochybňuje, narušuje fyzikálno–chemický proces „nedokonalosti – dokonalosti“ analógového obrazu, ktorý garantuje strieborný barytový papier.

Ide o špecifickú „hru“ na alternáciu tvorby – v klasickom duchu ready made – nájdeného fotografického odpadu, ktorý je povýšený na umelecký a filozofický koncept. Jednotlivé kompozície a skúšky sú digitalizované a postprodukčne upravené, čo metaforicky zastavuje proces chemického znehodnotenia. Vzniká technologický paradox – nestabilný digitálny obraz bez fyzikálno–chemickej fixácie analógového obrazu, ktorá je dejinným odkazom analógovej fotografie. Projekt kladie otázky súvisiace s „kultúrnosťou“ tejto cesty – symbolickej referencie vnímania digitálneho a analógového obrazu ich nestability a prelínania od symbolu k významu a opačne.

Digitálne fotografie analógových obrazov (skúšok) sú personalizovanými meta–obrazmi ako protiargument voči depersonalizácii (zabudnutím, rozpustením osobného), straty symbolického vzťahovania sa ku koreňom analógového záznamu sveta prostredníctvom média fotografie. Pocta tmavej komore reflektuje otázku časozbernej hodnoty tohoto nepotrebného materiálu (obrazu života, spoločnosti) a nahrádza ho intenzitou viery v nový obraz v zmysle Derridovej „gramatológie“, aspektu čiary ako ťahu, rysu, stope, kedy „každá (viditeľná analógová) čiara je stopou tej čiary neviditeľnej (digitálnej)” – je analógom obrazu sveta.

Názov výstavy: Jozef Sedlák, Pocta tmavej komore (V karanténe obrazov), 2001 – 2008
Miesto a čas: Galéria Photon, Zieglergasse 34, 1070 Viedeň, 20. 4. – 5. 5. 2021
Kurátor výstavy: prof. Václav Macek

Plagát k výstave nájdete na tomto odkaze.

www.photongallery.at

Note: It is possible to view the exhibition every day of the working hours of the gallery in accordance with the recommendations of The National Institute of Public Health. However, please make an appointment in advance if possible!

Výstava Jozefa Sedláka pod názvom Fotografická eschatológia je tematickou výpoveďou o podobách smrti, zomierania, pretrvávania, znovuzrodenia i vzopretia sa voči pominuteľnosti nekonečnosťou ľudského ducha.

Sprístupnená bude v GUS v Spišskej Novej Vsi od 22. februára a potrvá do 6. júna 2021.

Pamätaj, že zomrieš

Zobrazuje podobenstvo „Memento mori“ (latinské príslovie Pamätaj, že zomrieš). To sa po stáročia objavuje v umeleckej symbolike ako pripomienka nevyhnutnosti smrti v rôznych interpretáciách. Pri zostavovaní výstavy sme nemali potuchy o prichádzajúcom ataku novodobého moru – Covidu-19, a tak jej uvedenie v najhoršom čase eskalácie globálnej infekcie nadobúda nadčasovú hodnotu v posolstve „Vanitas vanitatum et omnia vanitas…“ (Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť).

Pokúsili sme sa tak vytvoriť priestor pre ojedinelý dialóg, skúmajúci prchavú povahu života, ktorý pri nestálosti vedomia zvyšuje hodnotu súčasnosti, a to z viacerých uhlov pohľadu: ako oslavu či adoráciu smrti, znamenie márnosti či zobrazenie zmien a rôznych foriem transformácie.

4 dekády tvorby Jozefa Sedláka

Rozsiahla tvorba Jozefa Sedláka sa pohybuje na pomedzí viacerých žánrov, a to od subjektívneho dokumentu cez inscenovanú fotografiu i experiment ku konceptuálnym dielam a inštaláciám. Výstavný projekt sa zameriava na inscenované a konceptuálne polohy tvorby, ktoré uvádzame v deviatich vybraných celkoch v časovom diapazóne štyroch dekád, spojených tematickou naráciou a osobitou symbolikou.

Fotografické objekty v cykloch Latencia (2011) a Portréty pod tvárou (1995 – 2017) symbolizujú prchavosť času, prelínanie spomienok, konfrontáciu identity či „metafyziku fotografie“, prekračujúc hranice média. Sekvencia Päť sekúnd klinickej smrti (1979) je pozastavením sa v medzičase na krehkej hranici života a nekonečna. Na výstave priamo komunikuje s adoráciou zomrelých v inštalácii Svätí (1977 – 2016), spomienkovými príbehmi o blízkych v časozbere fotografických záznamov takmer cez tri desaťročia.

Akcentom prezentovanej témy sa stáva fotografia z cyklu Intuícia násobku (1994) s nepriamou referenciou na klasické „Memento mori“. Séria diptychov O demokracii svetla II. (1989 – 2011) spája klasické analógové fotografie s digitálne transformovanými konceptuálnymi skicami. Sú symbolikou tvarov, svetla a rúk, tvoriac vyzývavý dialóg subtílnych chemických čiernobielych fotografií s digitálne generovanými farebnými plátnami, poukazujúc tak na neobmedzené možnosti postprodukcií vo veku nových technológií.

Modifikáciami z bohatého autorského archívu sú aj inštalácie monumentálnych diel z cyklov Pocta inštalácii (1995 – 2018) a O demokracii svetla I. (1989 – 2018). Nadväzujú na luminografické diela z 90. rokov 20. storočia: multiplikácia motívov vytvára expresívne novodobé „kostnice“ a autorskú svetelnú abecedu – „gramatiku vnútorného svetla“. Nekompromisné a silné posolstvo prezentovaných diel uzatvára nóvum – konceptuálna mozaika Firenze (2013). Tvorí rekonštrukciu renesančných náhrobkov projekciou súdobých portrétov rodinných príslušníkov autora s referenciou na „vizuálne vzkriesenie“.

Výstava zámerne spája a prelína štyri dekády tvorby Jozefa Sedláka v predmetnej téme posledných reflexií bytia, a to v rôznych mediálnych formátoch. Poukazuje pritom na nekompromisný vývoj média a otváranie nekonečných technologických možností pre hmotné spracovanie klasického odkazu „Memento mori“.

Nadčasovosť ideového, filozofického a estetického odkazu poukazuje na význam autorovej tvorby v kontexte súčasnej histórie stredoeurópskej fotografie i výtvarného umenia.

Mgr. Lucia Benická, kurátorka výstavy

Dôležité informácie

Galéria umelcov Spiša, Spišská Nová Ves
22. 2. 2021 – 6. 6. 2020
Sprístupnenie výstavy z dôvodov pandémie: od 22. 2. 2020
Kurátorka výstavy: Mgr. Lucia Benická

Ako by si vysvetlila našim čitateľom pojem konceptuálne umenie?

Je to umelecký smer, ktorého podstatou je reprezentácia autorových myšlienkových procesov a ideí. Celkový výstup, ktorý môže mať rôzne formy, divákovi alebo poslucháčovi nemá ukázať priamu ideu diela, ale núti ho premýšľať. To, čo vidí, nie je to, čo má vnímať. Konceptuálne umenie počíta s tým, že vnímateľovi sa vytvorí v interakcii s dielom vo vedomí nejaká myšlienka, ktorú on potom reflektuje. Keďže každý jedinec je iný, tak aj spôsob, akým pochopí dielo môže byť rôznorodý.

Prečo si sa rozhodla práve pre tento druh umenia?

Vždy bolo pre mňa oveľa príťažlivejšie, ak som mohla nad dielom premýšľať a polemizovať, prípadne diskutovať o ňom a komentovať ho. Väčšiu váhu má pre mňa výtvor, ktorý so sebou nesie premyslenú ideu a v divákovi zanechá nejaký individuálny pocit, donúti ho premýšľať nad svojim zmyslom a tým sa stáva jeho súčasťou na časovo neohraničený moment.

Kedy si sa začala rozvíjať v tomto smere?

Na strednej škole som mala výborného profesora, ktorý ma viedol týmto smerom. Prvé, začiatočnícke práce teda vznikali na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, kde som študovala animovanú tvorbu a teraz pokračujem ďalej v štúdiu intermédií a digitálnych médií na Akadémii umení v Bánskej  Bystrici, ktorá mi poskytuje v tvorbe úplnú slobodu. Momentálne sa najviac venujem fotografii, videu a performance.

Kde čerpáš inšpiráciu na nové projekty?

V každodennom živote. Pozorujem okolie a jeho rôzne podnety a detaily, z ktorých si následne vyvodzujem svoju vlastnú realitu, ktorú chcem ďalej rozvíjať a prezentovať. Veľmi často je to tiež poézia, hudba, ba dokonca aj chute a všetky dary tohto sveta. Najviac inšpirujúce sú však pre mňa bytosti, s ktorými tvorím a ich jedinečné osobnosti.

Aká bola pre teba najmenej komfortná spolupráca? Prečo si sa ju rozhodla prijať?

Ak sa mi doposiaľ naskytla príležitosť na spoluprácu, ktorá sa zo začiatku zdala nekomfortná, vnímala som to ako výzvu. Nevedela som si predstaviť, ako by som fotila napríklad produktovú fotografiu alebo rôznu techniku. Taktiež bolo pre mňa nepredstaviteľné fotiť šaty a módne kúsky, keďže som skôr naklonená nahote, ktorá mi príde vo fotkách oveľa prirodzenejšia. Avšak doposiaľ sa mi vždy podarilo spojiť požiadavky zákazníka s mojim osobitým rukopisom, ktorý je pre mňa pri tvorení prioritný.

Ak by si si mohla vybrať, s kým by si chcela spolupracovať?

V súčasnosti je pre mňa veľkým vzorom fotografka Mária Švarbová, takže ak by sa mi niekedy naskytla možnosť spolupracovať s ňou, bola by to veľká česť. Veľmi ma však bavia aj spolupráce s umelcami rôznych smerov – muzikantmi, maliarmi, módnymi návrhármi a podobne. Rada pracujem s ľuďmi, ktorí sú rovnako zapálení pre umenie ako ja.

Dokázala by si kvôli väčšej čiastke peňazí zmeniť svoj štýl tvorby?

Jednoznačne nie. Osobitný rukopis pri tvorení je podľa mňa jeden z najdôležitejších aspektov v umení a taktiež je ojedinelé, ak sa autorovi podarí nájsť si svoju originalitu. Síce tvorím určitým štýlom len pár rokov a viem, že sa budem ďalej vyvíjať, no nikdy by som nenechala okolité podnety aby vstupovali do môjho prezentovania sa.

Čo považuješ zatiaľ za svoj najväčší úspech a za čo si najviac vďačná?

Najväčším úspechom je pre mňa uznanie od umelcov, ktorých sama obdivujem za ich tvorbu a považujem ich za osobnosti. Myslím, že nič cennejšie a motivujúcejšie nejestvuje. Neskutočne si vážim dôveru modelov, s ktorými pracujem, pretože často vstupujem do ich intimity a osobnej zóny. A najvďačnejšia som za každú jedinečnú bytosť, ktorú som spoznala vďaka umeniu a tvorbe. Práve vďaka ľuďom s chuťou tvoriť niečo nekonvenčné je každý moment procesu výnimočný.

Bojovala som so strachom, aby niektorý z modelov nebol napadnutý, zneužitý alebo neobdržal nevhodné narážky.

Čo bol tvoj najväčší projekt a aká bola jeho podstata?

Doposiaľ mám za sebou rôznorodé projekty, ku ktorým patria fotenia, videá či rôzne performance, kde som pracovala sama so sebou alebo s inou skupinou ľudí. Najväčším projektom bol však projekt Naneživo. Dlhý proces a cesta k výslednému videu sprevádzali série fotografií na Hlavnej železničnej stanici v Čadci. Priestory stanice mali poukazovať na stereotypný, uponáhľaný chod života a modely odeté v spodnom prádle nehybne stáli v dave. Hlavnou myšlienkou Naneživo bolo zastavenie času a zachytenie momentu, kedy sa živé bytosti transformovali do figurín nastavených systémom. Okoloidúci sa tak zamýšľali o čo pri tejto performance ide. Ide o každého, kto zabudol podstatu žitia, o systém, ktorý núti jedincov byť neustále v strese a taktiež aj o  každodenný stereotyp.

Aké si mala z neho pocity?

Každý z nás bol určite veľmi vystresovaný, plný očakávaní a tiež plný nadšenia. Bojovala som so strachom, aby niektorý z modelov nebol napadnutý, zneužitý alebo neobdržal nevhodné narážky, keďže pózovali len v spodnom prádle alebo v body, aby vynikli z davu. Tiež som sa pohrávala s myšlienkou, čo ak niekto zavolá políciu za obnažovanie sa na verejnosti. Avšak, keď sa začalo konečne tvoriť, vytvorila som si vlastnú bublinu, kde som sa sústredila len na danú chvíľu a úlohu zachytiť všetky odohrávajúce sa momenty.

Ako ho vnímali tvoje modely?

Rovnako to bolo aj pri modeloch. Síce niektorí z nich chceli z projektu vycúvať, prekonali sa a počas performance sa dokonca dostali do meditačných stavov. Veľmi úsmevné pre mňa bolo, keď mi opisovali ako ich svrbel nos alebo noha a nemohli s tým nič robiť. Projekt vznikal počas zimných mesiacov, takže museli bojovať aj s chladom. O to viac si vážim ich záujem podieľať sa na tomto projekte. Zo začiatku vnímali okolie, no po určitom čase sa dištancovali od reality a prestali vnímať, že sú vo verejnom priestranstve a hĺbali vo svojich myšlienkach.

Prekvapilo ťa niečo počas samotného tvorenia tohto projektu?

Jednej z modeliek sa prihovorila pani, ktorá z našej akcie bola veľmi pohoršená a dožadovala sa vysvetlenia. Prekvapivý bol pre mňa fakt, že ľudia sa najviac vypytovali o čo ide modelov, ktorí potichu stáli v jednej polohe 50 minút a nie mňa, ktorá som sa pohybovala v dave s fotoaparátom v rukách.

Podľa čoho si vyberáš modelov do svojich projektov?

Najdôležitejšie pre mňa je, aby v sebe mal zápal pre umenie a chuť tvoriť. Rovnako záleží na tom, či ma zaujme jeho osobnosť a jedinečnosť. Ľudia sú rôzni a keď z nich cítim inakosť, viem, že s nimi chcem aj tvoriť.

Ako okolie vníma tvoju tvorbu?

Stretla som sa s rôznymi názormi a vzhľadom na to, že sa venujem najmä konceptuálnemu umeniu, sú často moje práce nepochopené laickým okom. Sociálne siete vedia byť dobrým vodičom negatívnych názorov hlavne pre ľudí bez dostatku prehľadu a informácii. Predsa len, internet má veľkú moc a ľudia sa cítia v bezpečí, ak sa k témam vyjadrujú v pohodlí obývačky bez fyzického kontaktu. Komentujúci sú však medzi sebou interaktívni a vďaka tomu medzi nimi vznikajú diskusie s rôznymi pohľadmi na moje projekty. V spoločnosti, v ktorej sa pohybujem, sú však ohlasy na moju tvorbu veľmi pozitívne a povzbudzujúce.

Ako sa vysporiadávaš s názormi okolia?

Vždy rada prijímam konštruktívnu kritiku, ktorá ma dokáže posúvať ďalej. Dokážem však aj oponovať a tým si obhájiť svoju prácu a budovať si tak vyššie sebavedomie. S nenávistnými komentármi na internete som sa zo začiatku ťažko zmierovala, keďže som bola označovaná za drogovo závislú a podobne, no prišla som k uvedomeniu, že práve jedinci, ktorí neprevládajú prehľadom, reagujú takýmito primitívnymi obvineniami. Dnes sa ich už snažím ignorovať. A ľudia, ktorí ma podporujú, sú moji najväčší poháňači vpred a aj ak by ich mala byť na svete len malá hŕstka, majú pre mňa najväčšiu cenu.

Čo ťa najviac posúva v tvorbe?

Túžba a potreba dostávať svoje myšlienky na povrch skrz umenie, pocit neodkladne kreatívne tvoriť a hlavne výsledky. Domnienka, že odovzdám kúsok seba každému, kto o to bude stáť a možno ho to aj nejakým spôsobom poženie vpred. Podpora od ľudí, ktorí moju prácu oceňujú a sebauspokojenie, keď svoje idey dostanem von vo forme umeleckého diela.

Máš nejaký odkaz pre spoločnosť?

Prestaňme sa oddeľovať, urážať a odsudzovať na základe povrchnosti. Inakosť je krásna a podľa mňa pre každého výnimočná, aj ak sa ju bojí zo začiatku prijať. Svet je pestrofarebný a niekedy si ho sami robíme jednotvárnym a tým aj nudným. Nemajme strach z iného a nepochopeného, pokúsme sa nájsť harmóniu a naučme sa svet vnímať bez predsudkov. Vtedy sa zmení dialóg spoločnosti na oveľa hodnotnejší.

OFF Bratislava priebeha súčasne s Mesiacom fotografie. Tento fotofestival si zachováva svoju jedinečnosť ako platforma nových talentov na fotografickej scéne. Od začiatku svojej existencie bolo snahou tohto podujatia vytvoriť veľkorysé podmienky propagácie a podpory mladých umelcov pôsobiacich na poli fotografie a nových médií.

Jedenásty ročník dostal názov Zrodení z morskej peny. Svoju pozornosť upriami na mystérium zrodu, ktoré spočíva v jedinečnosti stvorenia novej entity. Do užšieho výberu samostatných výstav vybrali kurátori 21 projektov. Neoddeliteľnou súčasťou festivalu súčasnej fotografie je však aj sekcia OFF Academy – prezentácia výstav univerzít a iných vzdelávacích inštitúcií.

Predstavíme 10-ročnú prácu

Ocitli sme sa tak medzi poprednými umeleckými školami nielen zo Slovenska a Česka, ale aj Maďarska, Nemecka, Grécka či Fínska.

„Ide o prezentáciu študentských fotografií zo semestrálnych zadaní z rokov 2010 – 2020 (pri príležitosti 10. výročia založenia Galérie Ľudovíta Hlaváča na FMK UCM) z ateliérov AKMF + KEFA + AUF. Niektoré témy boli realizované v spolupráci so študentmi Katedry fotografie a nových médií z bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení a študentmi Súkromnej strednej umeleckej školy dizajnu,” objasňujú pedagógovia z Katedry umeleckej komunikácie Petra Cepková a Jozef Sedlák.

Organizátori festivalu OFF Bratislava nás podľa ich slov oslovili na základe prezentácie prác na sociálnych sieťach.

Fotografie boli realizované pod vedením pedagógov a doktorandov: Jozef Sedlák, Petra Cepková, Lucia Škripcová, Peter Lančarič, Eva Jonisová a Kristián Pribila.

Podujatie sa koná v bratislavskom OD Dunaj. Pozývame vás na vernisáž, ktorá sa pre aktuálnu situáciu uskutoční online 6. novembra 2020 na tomto odkaze.

Všetko to začalo, keď Katka vytvorila svoju prvú profesionálnejšiu fotografiu v roku 2014. Vďaka internetu si našla rôzne návody, ako správne fotografiu upraviť a prerobiť na svoje projekty.

Zo začiatku študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v rámci divadelnej fakulty, no po roku sa rozhodla prestúpiť na Univerzitu sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Fakulta masmediálnej komunikácie jej ponúkla rozvoj vo fotografovaní a tvorbu úspešných projektov.

Vďaka fotografii objavila nové priateľstvá, ale má aj veľa zaujímavých skúseností. Toto všetko, ale ešte oveľa viac prezradila počas nahrávania nášho podcastu.

O peripetiách, ale aj pozitívach súťaže v digitálnom priestore porozprávala Lucia Škripcová.

V čase koronakrízy sa plnia na sociálnych sieťach rôzne výzvy. S jednou, fotografickou, ste prišli aj vy. O čo išlo vo výzve, ktorá nesie názov 35ka?

Absolventi často po tom, čo odišli zo školy, už nenašli cestu k foteniu pre radosť.

Ako sa mohli účastníci dozvedieť o tejto súťaži?

Informácie sme šírili len na našich sociálnych sieťach – na Facebooku a Instagrame. Informovali sme študentov o 35ke na online vyučovaní jednotlivých predmetov. Žiadne veľké promo sa nekonalo, aj preto nás tak potešil počet súťažiacich.

Súťažné práce sa ukladali do digitálneho úložiska. Stalo sa, že niekto nestihol nahrať fotku alebo ju nahral po časovom limite?

35ka mala dve kategórie, a to študenti a absolventi. Čo mali spoločné a čo, naopak, rozdielne?

Koľko prihlásených účastníkov bolo v každej kategórii?

Formát 35ka nevznikol kvôli koronavírusu a štúdiu na diaľku, ale existoval už predtým. Kto stál pri jeho vzniku a odkedy sa výzva vyhlasuje?

Víťazné práce vyberala porota, ktorá navrhla témy. Podľa akých kritérií sa posudzovali najlepšie práce?

Ako by sa dala súťaž posunúť v ďalších ročníkoch?

Výsledky súťaže v kategórii študentov:

Celkový víťaz: Marcel Nagy (Mgr. 2 KOMU)

• Víťaz v téme Žena v červenom: Marcel Nagy (Mgr. 2 KOMU)
• Víťaz v téme Svet za zrkadlom: Zdenka Hamarová (Bc.3 KOMU)
• Víťaz v téme Sila: Alžbeta Labudová (Bc.3 KOMU)
• Víťaz v téme Pohľadnica z domu: Andrej Greguš (Bc.1 KOMU)
• Víťaz v téme Pred a po: Andrej Greguš (Bc.1 KOMU)

Víťaz súťaže zabodoval u porotcov v téme Sila prevrátenou fotografiou.

Pohľad a postoj pána na obálke knihy preniesol fotograf Marcel Nagy aj na modelku.

Absolventka Nikola Fabová a jej Žena v červenom. Alebo aj bez červenej.

Cez kľučovú dierku sa na tému Pohľadnica z domu pozrela absolventka Mona Hurbanová.

---