Fotografii sa venujete už nejaký ten rok. Ako to vlastne začalo? Čo bolo vaším podnetom k štúdiu fotografie?
Umenie ma zaujímalo už od detstva. Keďže obaja moji rodičia sú umelci a hlavne fotografi, tak bolo logické, kam budú smerovať moje kroky. Na strednej umeleckej škole som vyštudovala grafiku, ale už tu som sa vo voľnom čase venovala fotografii. Popritom neustále kreslím a maľujem. Mojim cieľom bolo študovať fotografiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, čo sa mi aj podarilo. Splnil sa mi sen a zároveň sa naplnila aj moja budúcnosť.
Každý umelec sa niekde inšpiruje. Čo je pre vás najväčšou múzou?
Fotografia ako každé iné umenie je podľa mňa o tom, že tvoriť musíte, lebo bez toho jednoducho nemôžete žiť. A tak sa pre mňa inšpiráciou stal môj život, ľudia a veci, ktoré sa každodenne dejú okolo mňa, situácie, pocity, nálady, sny, túžby a nevyhnutná konečnosť. Samozrejme, mala som a aj mám množstvo autorov, fotografov, ktorých tvorba ma inšpiruje a neustále uchvacuje. Ale ak by som mala hovoriť o mojej najväčšej múze, tak potom by to boli určite medziľudské vzťahy, ktoré často analyzujem vo svojich fotografiách, teda vnímanie sveta, priestoru a času, v ktorom žijeme.
,,Fotografia je o tom, že tvoriť musíte, lebo bez toho jednoducho nemôžete žiť”
A naopak, ako sa vyrovnávate s tvorivým blokom? Mali ste niekedy chuť sa na všetko vykašľať?
Myslím, že každý umelec prežíva takýto typ krízy niekoľkokrát počas života. Kladie si otázky, či to všetko má vôbec zmysel, váha a pochybuje. No vždy sa k tvorbe opäť vráti. Ani nie preto, že chce, ale preto, že musí.
No nakoniec ste to nevzdali a teraz nás vyučujete. Je pedagogická práca na našej fakulte vaša vysnívaná?
Nikdy by sme sa nemali vzdávať ničoho a už vôbec nie snov alebo túžob. Vysnívaná práca je taká, ktorá má zmysel. V prípade školy je to vtedy, keď to napĺňa obidve strany, teda študentov aj pedagóga. Pre mňa osobne je najdôležitejšie, keď u študentov vidím záujem, zvedavosť, kreativitu, chuť objavovať a poznávať kontexty. Teda najdôležitejší je ich rast, a teda aj môj.
Viete medzi nami študentmi rozpoznať ozajstný talent?
Áno, verím, že to dokážem, i keď je to vždy individuálne. Niekto môže tvoriť výborné veci rýchlejšie a od začiatku, niekomu tento proces trvá dlhšie, ale o to krajšie je sledovať takúto premenu. Je to čarovné…”
,,Nikdy by sme sa nemali vzdávať našich snov a túžob.”
Vidíte dokonca v niektorých študentoch konkurenciu?
Konkurencia je dobrá vec a pre tvorbu je veľmi užitočná, pretože je jedným z hnacích motorov pre umelca. Keď sa študentom našej školy niečo podarí, nevnímam to ani tak ako konkurenciu, ale skôr cítim radosť a nadšenie z ich tvorivého rastu. Vtedy viem, že to celé má zmysel. Konkurencia, samozrejme, príde a keď je ,,zdravá”, je to iba pozitívum, pretože nás núti, aby sme na sebe neustále pracovali a posúvali sa ďalej. Nie preto, kto z nás bude lepší, ale preto, ako dokážeme posúvať hranice našej imaginácie a prinášať nové myšlienky.
Čo si myslíte o vyučovaní fotky na našej fakulte? Ako sa zmenilo po odchode Tibora Huszára?
To, že FMK poskytuje taký priestor práve médiu fotografie, je veľmi dôležité a dobré.
Jednak je to médium, ktoré ide stále dopredu, ale hlavne sa otvára interdisciplinárnym možnostiam v umení. Možnosť kreatívne tvoriť je veľmi cenná pre všetkých študentov a myslím, že na našej škole majú možnosť vybrať si z troch dobre vyprofilovaných ateliérov. Fotografické výsledky našich študentov môžeme sledovať či už na výstavách na pôde našej školy v Galérii Ľudovíta Hlaváča, v knihách ako je MUUZA, časopisoch o umení ako je EJMAP alebo na autorských a skupinových výstavách v rôznych inštitúciách po celom Slovensku i v zahraničí. Tibor bol jedinečný fotograf a osobnosť. Jeho stopa stále rezonuje v tvorbe, myslení a spomienkach jeho študentov, ale aj nás kolegov. Tí študenti, ktorých učil, si budú navždy pamätať jeho pohľad na fotku, jeho filozofiu, jeho príbehy. Smerovanie tohto ateliéru sa nezmenilo, venuje sa naďalej dokumentárnej a reportážnej fotografii.
Máme tu až tri ateliéry. Ako hodnotíte spoluprácu medzi nimi?
Keďže každý z ateliérov je zameraním smerovaný úplne inam, vznikol zaujímavý ,,diapazón“ vnímania a možností média fotografie. Dokument a reportáž sú rovnako dôležité fotografické žánre ako aj experimentálna fotografia a voľná tvorba, a takisto nezaostáva ani postmoderné vyjadrovanie a konceptuálna estetika. Najdôležitejšie je podľa mňa naučiť študentov fotograficky, a teda vizuálne myslieť. Je pritom jedno, ktorý ateliér navštevujú. Spolupráca medzi ateliérmi je vždy otvorená, i keď sa každý z nich vyprofiloval do svojej špecifickej podoby. Čo má význam, je komunikácia a otvorenosť k tvorbe.
Umelci sú známi rôznymi výstrednosťami. Od nezastaviteľnej lásky žien až po odrezanie si ucha. Máte vy nejakú ,,úchylku“?
Keď som začala fotografovať, mojimi najvďačnejšími modelmi boli členovia rodiny. Pri pózovaní a mojom dosť náročnom inscenovaní si prešli rôznymi fázami, od vzdoru a únavy až po otrávenosť. A jedného dňa sa stalo, že to brali ako úplne bežnú vec, samozrejmosť. To je pre mňa na fotografii najmagickejšie, že je tak šialene úprimná. Ak ide o ,,úchylky“, tak potom by to bola určite moja snaha, vychádzajúca zo smútku, zastaviť na fotografiách čas a navždy zachytiť blízkosť človeka.
,,Niekomu tvorivý proces trvá dlhšie, ale o to krajšie je sledovať takúto premenu. Je to čarovné…”
Na Skladovej ste usporiadali už pár výstav. Ktorú považujete za najúspešnejšiu?
Všetky. Nie je podľa mňa podstatné, akej téme sa výstavy venovali. Dôležité je to, že u študentov bola chuť tieto diela tvoriť a že naša škola nám pre to poskytuje priestor.
Kde najďalej ste sa dostali vďaka fotografii? Počuli sme o vašom pobyte v Španielsku...
Španielsko bolo pre mňa z fotografického hľadiska veľmi cennou skúsenosťou. Vďaka výzve Domu fotografie v Liptovskom Mikuláši som v roku 2009 vyhrala niekoľkomesačný tvorivý výmenný fotografický pobyt na Univerzite vo Valencii v rámci projektu SETSE (pozn.red. Seeing Europe Through The Strangers Eyes), na ktorom participovalo 9 krajín. Cieľom bolo priblížiť kultúru danej krajiny prostredníctvom média fotografie. Bola to pre mňa neuveriteľne cenná skúsenosť.
Teraz prejdime k budúcnosti. Aké sú vaše plány na najbližší rok?
Tvoriť…fotografovať, maľovať a tešiť sa z toho. Tešiť sa zo života.
Je niečo, čo by ste odkázali študentom?
Byť na seba náročný a nikdy sa v tvorbe neuspokojiť s výsledkom, neupadnúť do šedého priemeru, vždy byť poháňaný túžbou po nových myšlienkach, lebo iba pravdivosť v umení má hodnotu a zmysel.
5 zaujímavostí/Čo ste o Petre Cepkovej nevedeli?
- miluje spontánnosť
- má rada chuť a vôňu kávy
- jej najobľúbenejší TV seriál je Hercule Poirot
- miluje zvieratá a chcela byť veterinárkou
- je ,,snílek“
