Ján Lacko bol rómskym partizánom väzneným v koncentračnom tábore v Dubnici nad Váhom. Keď v ňom vypukla epidémia týfusu, prihlásil sa medzi chorých, aj keď nebol. Nakazených mali odviesť do nemocnice. Na radu jedného Nemca, ktorý mu povedal, že ich vezú na smrť sa schoval. Tak sa mu podarilo utiecť. Ako Róm sa pridal k odboju a aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania.

Josef Serinek vytvoril vlastný partizánsky oddiel s názvom Čapajev.

S nacistami spolupracovali aj ľudia z dediny, kde býval. Mladí chlapci boli dokonca súčasťou Hitlerjugend. Táto mládežnícka polovojenská organizácia mala vychovať mládež, ktorá by bola úplne oddaná nacistickým myšlienkam. Práve miestni mladí Česi z tejto organizácie ukázali a priviedli Gestapo k domom prenasledovaných Rómov.

Osud Jána Lacka

V novembri 1944 vtrhlo Gestapo do domu Jána Lacka v Dolnom Turčeku na strednom Slovensku. Takéto odvetné akcie sa proti podhorským dedinám konali vo viacerých slovenských obciach. Kvôli podozreniu z napomáhania partizánom jeho dom vypálili a Jána Lacka odviedli do koncentračného tábora.

Jeho mamu Máriu (69), manželku Rozáliu (36) a dcéry Margitu (17), Gabrielu (14), Rozáliu (2) a Valériu (2 mesiace) potom odviedli do lesa. Mama Mária, ktorá na rukách niesla dvojmesačnú Valériu z perinky trhala perie, aby za sebou nechala stopy. Dúfala, že ich podľa toho syn Ján nájde.

Keď sa Ján po oslobodení tábora vrátil späť domov a nikoho nenašiel, sledoval cestičku z peria hlboko do lesa. Podľa nej ich napokon objavil prikryté čečinou. Nemci všetky zastrelili. Takto sa príbeh rozprával z generácie na generáciu v rodine Lackových. Vera Lacková, režisérka a pravnučka Jána Lacka, zachytila odkaz nielen tohto príbehu v dokumente Ako som sa stala partizánkou.

Rómov v odboji bolo viac, čoho dôkazom sú dobové dokumenty, o ktorých sa hovorí aj vo filme. Mnohé z týchto dokumentov majú pozostalí po partizánoch stále doma. Na Slovensku nemáme múzeum, ktoré by sa venovalo rómskej kultúre a histórii. Rómovia sa bežne s témou Slovenského národného povstania nespájajú a o ich prínose sa nehovorí.

Prvý Róm v americkej spravodajskej službe

Jediným rómskym partizánom, ktorého príbeh je zachovaný v Múzeu SNP je Anton Facuna. V slovenskej armáde slúžil v ružomberskom delostreleckom pluku a bojoval aj na východnom fronte proti Rusom. Čo je nezvyčajné, nakoľko Rómovia za Slovenského štátu do armády nerukovali.

Na rukách niesla dvojmesačnú Valériu a z perinky trhala perie aby za sebou nechala stopy.

Rómovia sa, tak ako aj Židia, nemohli stať príslušníkmi brannej moci. Boli považovaní za „nespoľahlivých“ a preto im nesmeli byť zverené zbrane. Svoju aktívnu vojenskú činnosť vykonávali v špeciálnych oddieloch. Konkrétne v VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany mali na starosti pomocné zemné a stavebné práce.

Zo slovenskej armády Anton Facuna zbehol k partizánom, keď ho pridelili k technickej brigáde v Taliansku. Neskôr sa pridal k americkej armáde. Bol prvým Rómom v americkej vojenskej spravodajskej službe OSS, ktorá bola predchodcom CIA. U spojencov dostal parašutistický výcvik a krycie meno Novak Tony (Anton Novák).

Operácia Day

Podľa etnografky Zuzany Kumanovej sa na Slovensko vrátil na jar 1944 ako povstalec v rámci operácie Day. Tá bola tvorená 6-člennou výsadkou, v ktorej boli najmä Američania. Facunovou úlohou bolo spravodajsky pokrývať boje slovenského povstania. Bol tiež tlmočníkom pre ďalších amerických výsadkárov.

Získaval informácie o pohybe nemeckých jednotiek, kvôli čomu sa často pohyboval po frontovej línii v prestrojení. Viackrát túto oblasť prekročil, aby získal informácie o pohybe nemeckých vojsk. Mal aj americkú uniformu, ale pri výkone svojich úloh v utajení chodil v civilnom oblečení a s identitou zosnulého letca.

Pamätníci hovoria, že vtedy verili tomu, že v tábore ich učili pracovať.

Táto operácia sa však nevydarila, nakoľko ich Nemci zatlačili a výsadkári sa museli skrývať u evanjelického farára v Zvolenskej Slatine. O Antonovi Facunovi sa dokonca rozprávali legendy kvôli jeho aktivitám počas povstania. Podľa jednej z nich bola na jeho hlavu vypísaná aj odmena od Nemcov.

Nemci skrývajúcich sa príslušníkov partizánskej skupiny nakoniec chytili aj s ich veliteľom Baranským. Následne ich transportovali do koncentračného tábora Mauthausen, kde boli popravení. Antonovi Facunovi a jednému Američanovi sa však podarilo z fary utiecť a dostať sa späť do Talianska na základňu v Bari.

Boj aj po vojne

Po skončení vojny dostal československú medailu za účasť v SNP a aj uznania americkej vlády. Po roku 1948 však práve kvôli jeho účasti v americkej jednotke nemohol pokračovať vo vojenskej kariére. Živil sa ako zememerač, ale aktívne pracoval na zriadení Zväzu československých Cigánov. Rovnako chcel vydať „slovensko-cigánsky slovník“ a knihu o „histórii Cigánov“.

Anton Facuna chodil v utajení v civilnom oblečení a s identitou zosnulého letca.

Podľa historičky Anny Jurovej zo Slovenskej akadémie vied mu komunisti túto požiadavku zamietli s odôvodnením nevyhovujúcich stanov. Vedenie KSČ ale už v tej dobe pripravovalo tvrdý asimilačný kurz voči rómskemu obyvateľstvu. Neskôr v roku 1958 sa začalo s politikou rozptylu a odsunu Rómov.

Rómovia v odboji v Česku

Aj v Česku sa rómski partizáni zapájali do odboja. Josefovi Serinekovi, ktorého aj so ženou a piatimi deťmi deportovali do koncentračného tábora Lety, sa po mesiaci a pol podarilo utiecť. Po úteku sa asi rok skrýval až sa dostal do kontaktu s najväčšou odbojovou organizáciou Protektorátu Čechy a Morava, Rada tří (R3).

Pre ženu a deti sa, po tom ako utiekol, chcel vrátiť a tábor v Letech oslobodiť. Vytvoril aj vlastný 30-členný partizánsky oddiel s názvom Čapajev. Oslobodiť tento tábor sa mu nakoniec nepodarilo a o osude svojej rodiny sa dozvedel až po vojne. Jeho manželka a päť detí sa stali obeťami rómskeho holokaustu.

Podľa českého historika Jana Tesaře, ktorý spracoval spomienky Josefa Serineka, prezývaného „Černý partyzán“, bolo na Slovensku viac rómskych partizánov ako v Česku. „Rómskych partizánov bolo málo, pretože českých Rómov vyvraždili skôr, ako mohli partizánčiť.“ Na Slovensku podľa neho nebola perzekúcia taká dôsledná ako v Česku.

Spomienky Josefa Serineka zaznamenal Tesař ešte v 60. rokoch počas socializmu. Nálada v spoločnosti sa však ani v tomto období nezlepšila a nikto nemal záujem, aby sa Rómovia emancipovali. Vere Lackovej Jan Tesař povedal, že sa mu ostatní historici smiali, že zapisuje príbehy „nejakého cikána“.

Tábor v Letech v okrese Písek bol najprv pracovným táborom a v auguste 1942 bol premenovaný na „Cikánský tábor Lety I“. Deportovali doň výhradne Rómov. Tí boli následne presunutí do iných koncentračných táborov ako Osvienčim. V neľudských podmienkach tu ľudia často zahynuli ešte pred transportmi.

Rómovia sa nesmeli stáť príslušníkmi brannej moci.

Obyvatelia priľahlých obcí v tej dobe o ňom hovorili ako o pracovnom tábore. Mali za to, že sú do neho umiestňovaní tí neprispôsobiví, pretože nechceli pracovať. Pamätníci hovoria, že vtedy naozaj verili tomu, že v tábore ich učili pracovať.

Nenávisť aj po rokoch

Na mieste koncentračného tábora v Letech bol v 70. rokoch vybudovaný poľnohospodársky podnik na chov ošípaných. V 90. rokoch sa na tomto mieste vybudoval pomník a v roku 2022 sa začalo s demoláciou bývalého areálu ošipárne. Veľa miestnym sa táto prestavba nepáči a radšej by na mieste bývalého koncentračného tábora videli ošipáreň.

U spojencov dostal parašutistický výcvik a krycie meno Novak Tony.

Podobné nálady v dokumente badať aj na Slovensku v obci Dolný Turček. Reči o Rómoch v spojitosti s odbojom a Slovenským národným povstaním ani dnes ľudia nechcú počúvať. Starší, ale aj mladí ľudia majú o Rómoch všeobecnú predstavu. Ako hovorí bývalý člen Hitlerjugend v dokumente Very Lackovej o Rómoch: „… tým sa nechce byť ani vojakom, ani nič.“

Verejná mienka o Rómoch sa ani 80 rokov po masovom vyvražďovaní kvôli nenávisti príliš nezmenila. Dokazuje to aj dokument Ako som sa stala partizánkou. Ani obyvatelia obcí, z ktorých v 40. rokoch nacisti deportovali a vraždili Rómov, si, zdá sa, nevzali žiadne ponaučenie. Ponaučenie, kam až môže nenávisť dorásť a kam sme ako ľudstvo schopní klesnúť.

Pri tvorbe článku sme oslovili na pomoc novinárku a knižnú recenzentku Alexandru Jurišovú, píšucu pre Denník SME, .týždeň či Glosoláliu. Pomohla nám zostaviť rebríček kníh a poskytla odborný náhľad, čo v konkrétnych knihách nájdeme a prečo sú pre čitateľa dôležité.

1. Všetci mocní Kremľa

Je dokonalá ukážka reportážnej literatúry, v ktorej autor Michail Zygar podáva komplexný obraz o moci Vladimíra Putina. Postupuje na princípe príčina-dôsledok a nezameriava sa len na samostatného Putina, ale venuje sa taktiež aj okoliu, ktoré ovplyvňovalo jeho rozhodnutia. V publikácií nájde čitateľ aj viacero káuz, ktoré sa za posledné roky udiali.

Kniha je nabitá informáciami, kvôli čomu môže dôjsť k nepochopeniu všetkých dôležitých súvislostí a vzťahov, dôsledkom čoho sa môže čitateľ ľahko stratiť. Všetkých mocných Kremľa odporúčame najmä ľuďom, ktorí sa chcú dozvedieť viac o súčasnej svetovej politickej situácii.

„467 strán o Putinovi, o jeho nástupe k moci od samého začiatku, o všetkých jeho pätolízačoch, nepriateľoch i priateľoch, o nenávisti k USA, o vojne na Ukrajine, o zradách a spojenectvách,” vysvetľuje Alexandra Jurišová.

Táto kniha je perla medzi učebnicami o mechanizme ruskej moci. Publikácia sa dá kúpiť na Martinuse, Panta Rhei, ArtForum alebo prečítať ako E-kniha. Vydavateľom je Absynt.

2. Cesta do neslobody – Rusko, Európa, Amerika

Predstavuje mrazivú analýzu geopolitickej situácie 21. storočia odohrávajúcu sa pred našimi očami. Autorom je Timothy Snyder, ktorý sa zaoberá hlavne dejinami strednej a východnej Európy. Snyder píše, ako po skončení studenej vojny prišli Putinovi vhod fašistické myšlienky na ospravedlnenie oligarchov.

Cesta do neslobody je určená najmä pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o spoločenské a politické dianie. Ale ak ste doteraz nečítali nič o súčasných dejinách “Putinovho” Ruska, pravdepodobne vás zaujmú strany o ceste Putina k moci.

Snyder v diele odhaľuje skutočnú povahu hrozieb ako nárast populizmu, britské hlasovanie za vystúpenie z Európskej únie, či dôsledky zvolenia Donalda Trumpa pre demokraciu a vládu zákona.

Kniha sa dá zakúpiť na Martinuse či v Panta Rhei. Vydavateľom publikácie je Premedia.

3. Donbas – Svadobný apartmán v hoteli Vojna

Mrazivá reportáž slovenského novinára Tomáša Forróa je svedectvom z miesta konfliktu, ktorý je bližšie ako sa zdá. Autor na východe Ukrajiny, na oboch frontoch, zachytil mnoho životných príbehov. Kľúčové sú postavy ako gruzínsky vojak Mamuka, separatista Juraj a civilistka Líza z Luhanska. Už pri tomto delení je vidieť snahu o nezaujatý pohľad, nakoľko sú zastúpené obe strany konfliktu.

Vojnový reportér sa v diele Donbas snaží pochopiť a opísať príčiny, priebeh a aktuálny stav konfliktu na území Donbasu, zahŕňajúcom Doneckú a Luhanskú oblasť na Ukrajine.

Forró odmietal byť súčasťou ruskej propagandy. Dokázal niečo, čo sa žiadnemu inému novinárovi na Slovensku doteraz nepodarilo – získal si dôveru ľudí na oboch stranách vojnového konfliktu na Ukrajine.

„Kniha Donbas je povinné čítanie pre všetkých, ktorí stále nechápu, čo sa dialo, deje a ešte len bude diať,” dodáva Alexandra Jurišová. Zakúpiť sa dá na Martinuse, Panta Rhei, Alze alebo vypočuť ako audio kniha. Vydavateľom je N Press.

4. Natašin tanec

Je jedna z najhrubších kníh o kultúrnej histórií Ruska, ktorá miestami vyvoláva falošný dojem pozitivity, keďže čítanie o umení a kultúre akéhokoľvek národa v sebe väčšinou nesie dávku pokoja.

Názov Natašin tanec pochádza zo scény Vojna a mier Tolstého, kde aristokratická mladá Nataša Rostovová cíti nutkanie tancovať kvôli sedliackej hudbe, ktorú počuje. Autor Orlando Figes si zvolil tento obraz ako metaforu, že ruský zmysel pre identitu je stelesnený v jeho kultúre ako v žiadnej inej.

Dielo ponúka zrozumiteľný a zasvätený výklad prepojenosti ruskej histórie, politiky, spoločnosti i geografie s kultúrou. Figes preplieta veľké diela svetového umenia s ruskou ľudovou výšivkou, ľudovými piesňami, maľovaním ikon a každodenným životom.

Kniha sa dá kúpiť na Martinuse, ArtForum, aj ako E-kniha. Vydavateľom publikácie je Premedia.

5. Rusko, Ukrajina a my

Ako už samotný názov knihy naznačuje, hlavným cieľom publikácie je priblížiť čitateľovi cez rozhovory tému, ktorá je viac než aktuálna a do značnej miery polarizuje názory v súčasnej spoločnosti. Otázky kladie Tomáš Gális, editor a komentátor Denníka N. Odpovede mu poskytuje riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba.

V knižnom rozhovore Rusko, Ukrajina a my sa nachádzajú témy ako dejiny, migračné vlny, vznik a fungovanie štátov. „Nie som fanúšičkou rozhovorov, ale Duleba je Duleba. Navyše Tomáš Gális sa skvelo pýta, a to nielen na Rusko a Ukrajinu, ale aj na iné postsovietske štáty,” vysvetľuje Jurišová.

Duleba sa týmto témam venuje dlho a systematicky, dobre pozná Ukrajinu a Rusko a čerpá informácie z relevantných zdrojov. Kniha sa dá zakúpiť na Martinuse, Panta Rhei, aj ako E-kniha. Vydavateľom je Premedia.

6. Musíme si pohovoriť o Putinovi

Kniha Marka Galeottiho je často označovaná za politický šlabikár pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o motívoch najmocnejšieho muža Ruska. Hneď na začiatku sa v spoločnom dialógu s autorom Galeottim dozvedáme prečo treba o tomto nebezpečnom vládcovi vôbec hovoriť. Potom vás už len nechá premýšľať nad jeho silou a nad tým, či je skutočne taký mocný, ako sa javí.

Autor poukazuje, že je dôležité pýtať sa viac na to ako, než prečo a v čom konkrétne sa Západ a zvyšok sveta v Putinovi mýlil. U nás sa kniha Musíme si pohovoriť o Putinovi dostala do distribúcie v roku 2019 vďaka prekladu Petra Tkačenka. Vydavateľom je Ikar.

Galeotti odhaľuje muža skrytého za mýtmi, demaskuje najzásadnejšie omyly o Putinovi a vysvetľuje, ako môžeme dešifrovať jeho motiváciu a ďalšie kroky. Takisto sa pri vykresľovaní Putinových prvých rokov v KGB opiera o nové ruské zdroje a nikdy nezverejnené svedectvá.

Kniha sa dá kúpiť na Panta Rhei, Megaknihy, ale aj ako E-kniha na Martinuse.

Celkovo sa rozlišujú tri druhy právnych zväzkov homosexuálnych párov. Prvým je manželstvo, v ktorom sú stanovené rovnaké práva a povinnosti ako pri heterosexuálnom manželstve. Ďalej je to registrované partnerstvo, v ktorom sú práva a povinnosti pre homosexuálov špecificky upravené, no v každej krajine sa líšia. Posledným typom je neregistrované spolužitie, v ktorom práva a povinnosti vznikajú automaticky po určitom čase spolužitia.

V súčasnosti povoľuje registrované partnerstvá 27 krajín sveta, z ktorých sa 17 krajín nachádza v Európe. Ako prvé na svete ich pripustilo ešte v minulom storočí Dánsko, a to v roku 1989. Každá krajina však má rozličné regulácie, ktoré akceptujú registrované partnerstvá. Napriek tomu je každý členský štát Európskej únie povinný umožniť obom partnerom vstup do krajiny a pobyt v nej. Odhliadnuc od Európy, zaujímavým príkladom je Izrael. Tam sú registrované partnerstvá, ktoré boli uzatvorené v inom štáte, uznané, pričom samotný štát tento zväzok neumožňuje.

Od roku 2006 je uzatvorenie registrovaného partnerstva legálne aj u našich susedov v Česku. Štatistika z roku 2012, ktorú zrealizovali matričné úrady, dokazuje, že zväzky opačného pohlavia sú trvácnejšie ako heterosexuálne partnerstvá. Rozvodovosť sa pohybuje na polovičnej úrovni na rozdiel od heterosexuálov.

Na Slovensku predložila návrh zákona o legalizácii zväzku rovnakého pohlavia strana SaS v roku 2008. Najmä pre striktný odpor, ktorý prúdil zo strán KDH a SNS, sa do programového vyhlásenia vlády ani nedostal. Slovensko je spolu s Bulharskom, Lotyšskom, Litvou, Poľskom a Rumunskom jednou zo šiestich krajín Európy, v ktorých tento zväzok nie je povolený.

Homosexuáli v histórii

Prvé záznamy o homosexualite pochádzajú už z Mezopotámie a objavili sa v Epose o Gilgamešovi. V starovekom Grécku a Ríme bola homosexualita úplne bežná. Bola dokonca bežnejšia ako heterosexuálny vzťah.

V 4. storočí po Kristovi boli s príchodom kresťanstva homosexuálne partnerstvá zakázané. V minulosti sa ľudia pokúšali o nápravu homosexuality rôznymi nehumánnymi metódami, ako napríklad sťatím hlavy, kastráciou či upálením. Boli však aj pokusy o ,,navrátenie“ do heterosexuálneho stavu, a to najmä lobotómiou, hypnózou, kastráciou či dokonca transplantáciou semenníkov. V nacistických táboroch označovali homosexuálov ružovým trojuholníkom a často sa stávali obeťami lekárskych experimentov.

Až v roku 1990 vyškrtla organizácia WHO homosexualitu z duševných chorôb

Vzťah medzi ženou a ženou je ilegálny v 45 krajinách sveta. Homosexuálny vzťah medzi dvoma mužmi je zakázaný v 72 štátoch. Trest smrti za homosexualitu môžu dostať ľudia v deviatich z nich.

Tradičnú dúhovú vlajku si spájame práve s LGBTIQ komunitou. Viete, čo v skutočnosti symbolizuje? Navrhol ju umelec Gilbert Baker ako symbol ku Gay Pride, hrdému pochodu homosexuálnych mužov.

Pôvodne mala osem pruhov, ktoré sa interpretujú nasledovne: ružový pruh nesie pojem sexualita, červený pruh znamená život, oranžový uzdravenie, žltým pruhom je znázornené takzvané slnečné žiarenie, zelený pruh je znakom prírody, bledomodrý označuje umenie, tmavomodrý pruh značí vyrovnanosť a harmóniu a posledný tmavofialový nesie duchovný význam.

Automatický mlyn NUPOD

Najväčším mlynom v Trnave je Automatický mlyn NUPOD. Projekt objektu pochádza ešte z roku 1936. Objednalo si ho Nákupné ústredie potravinárskych družstiev (skr. NUPOD), pre ktoré Emil Belluš navrhoval budovy v Bratislave. Výstavba sa realizovala ešte pred druhou svetovou vojnou v roku 1938. Ako uvádza stránka ciernediery.sk, objekt pozostáva z protikladne tvarovaných základných objemov. Nachádza sa tam osem valcových zásobníkov a mlyn s dlhými radmi okien. Nadstavba, ktorá premosťuje tieto objekty, je spojená s vodojemom a násypníkom tvoriacim najvyšší bod stavby.

Do zásobníka – odborne sila – sa zmestí 200 vagónov obilia. Dopravu medziproduktov vyriešili spádom, hotové výrobky dopravovali točité sklzy, takzvané šneky. Hlavným protipožiarnym opatrením bola nádrž na streche spojená s hasiacim zariadením. V súčasnosti mlyn NUPOD slúži pôvodnému účelu ako jediný z nižšie menovaných.

Gažov kamenný mlyn

História Gažovho mlyna siaha až do 15. storočia. V roku 1874 ho kúpil mlynár Rudolf Gažo, ktorý ho zveľadil. Po znárodnení komunistami sa zachovala len jeho časť. V súčasnosti sa v jednej z budov nachádza bufet. Z histórie mlyna vieme, že sa Gažo venoval okrem mlynárstva aj včelárstvu.

V rámci modernizácie architektonickej stavby bola pridaná vodná turbína. Nachádzala sa pod dvojpodlažnou západnou stenou starého mlyna. V súčasnosti ju vidno v betónovej komore na vodnom kanáli spolu so zvyškom hrdzavého súkolia.

V roku 1543 sa pre tureckú hrozbu začali na tomto mlyne opevňovacie práce. Zabezpečený bol dokonca delami. Dnes je v lokalite Kamenný mlyn rekreačná oblasť s náučným chodníkom a rybníkmi v jeho okolí.

Vnútorný mlyn

Ďalší mlyn stál až do roku 1999 na ulici Horné Bašty. Išlo o vodný mlyn poháňaný riečkou Trnávka, ktorá pretekala opevneným centrom mesta. Pre Trnavčanov mlel múku s prestavbami od 15. do 19. storočia. Noviny z radnice spomínajú rôzne pomenovania mlyna: „V písomných prameňoch sa tento mlyn vyskytuje pod pomenovaním Mlyn Wnitrny, Mola interna, Mlin Conitrny, Mola intra munia, Belső malom, Itben levő malom, Városi malom a Innere Műhle.“

Pravdepodobne najstaršou písomnou zmienkou o mlyne na tomto mieste je zápis v mestskej knihe farských účtov v roku 1495, v ktorej sa spomína mlyn oproti domu mäsiara Michala na druhej strane potoka. Trnávka obtekala mlyn zo západnej strany.

Prvá polovica 19. storočia však ukončila tradíciu mlynárstva. V roku 1827 sa mlynár Anton Rőder sťažoval mestskému magistrátu na nedostatok vody v Trnávke. Dôvodom bolo, že iný mlynár, konkrétne z Pažitného mlynu, reguloval tok rieky, ktorý Rőderovi poškodzoval mlynské kolesá. Tak sa do koryta Trnávky nedostával dostatočný objem vody na roztočenie mlynských kolies.

Neskôr objekt nikto nevyužíval na mletie múky. Následné rozkradnutie celej strešnej krytiny spustilo okamžitú degradáciu budovy. Prepadla sa veľká časť stropov a mnohé múry boli staticky narušené. Nový majiteľ zamýšľal začiatkom 90. rokov prebudovať objekt na polyfunkčný dom s predajnými priestormi na prízemí, skladovými priestormi v podzemí a s bytmi na poschodí i v podkroví. V obchodných priestoroch sídli dnes železiarstvo.

Parný mlyn

Na Zelenom kríčku pri autobusových zastávkach sa nachádza Parný mlyn so zeleným zásobníkom – silom. Má storočnú históriu. Išlo o prvý trnavský parný mlyn, z ktorého vyvážali múku a krmivá aj do Nemecka a severských štátov. Mlynica bola prerobená v 90. rokoch 20. storočia na byty a kancelárie. Silo nie je využívané. Nachádza sa pri ňom schátraný funkcionalistický sklad. V priestoroch mlynu – v modrej budove – sa nachádzajú byty a lekáreň Farmácia.

Riečka Trnávka

Mlyny často stáli na riečke Trnávka. Ide o pravostranný prítok Dolného Dudváhu s dĺžkou 42 km. Pramení v Malých Karpatoch pod Vápenkovou skalou v nadmorskej výške okolo 430 metrov nad morom. Do nej priteká potok Parná prameniaci taktiež v Malých Karpatoch na úpätí Vápennej v nadmorskej výške okolo 560 metrov nad morom.

Presný tvar malej rieky sa nedá určiť, keďže často podliehala reguláciám. Noviny z radnice píšu, že Trnávka pravidelne zaplavovala údolie, čo dokazuje aj najnovší archeologický nález tzv. haťovej cesty na mieste dnešnej Hviezdoslavovej ulice. Po dostavbe hradieb okolo mesta naplnila Trnávka priekopy vodou, a tak vytvorila obrannú bariéru. Regulácia jej toku mohla neskôr eliminovať záplavy v centre mesta. Za severnými hradbami bol kedysi trnavský rybník. V súčasnosti sa na jeho mieste nachádza športový areál Slávie a športová hala.

Ako prvú sme si zvolili pešiu prehliadku v historickom centre. Prehliadky so sprievodcom sú zadarmo a zamerané na dva typy pamiatok – na svetské a sakrálne.

Svetské pamiatky

Východzie miesto prehliadky bolo pred Mestskou vežou, kde nás privítala sprievodkyňa v dobovom, stredovekom kostýme. Naše prvé kroky viedli do radnice. Ešte predtým sme sa zastavili pri trojrozmernom modeli mesta, ktorý sa nachádza pred budovou. Sprievodkyňa priblížila účastníkom prehliadky historické počiatky Trnavy.

V radničnej budove sme boli na obhliadke väzenia, v ktorom sa zachovali pôvodné kresby väzňov. Podľa slov sprievodkyne sa tu väzni nezdržiavali dlhšie ako týždeň. Pôvodné väzenie malo štyri miestnosti a väzňov pravidelne pribúdalo.

S väzením a trestami súvisí aj povolanie kata. Ten bol aj v Trnave, ktorá v roku 1238 získala štatút slobodného kráľovského mesta. Zaujímavosťou je, že šľachtu nebolo možné v stredoveku popraviť.

Prehliadka pokračovala vstupom do vínnej pivnice. V čase stredoveku mala najväčší rozmach, nakoľko jednou z výhod Trnavy bola križovatka obchodných ciest.

Z radnice sme sa presunuli k bašte na Františkánskej ulici, ktorú spravuje Trnavský šermiarsky cech. Vypočuli sme si krátku históriu opevnenia. Postavených bolo 40 bášt a veží. Pôvodne boli spojené valom a násypmi, ktoré boli postupne nahradenými kamennými múrmi. Prečítajte si tiež náš článok o trnavských hradbách.

Múry mali hrúbku dva metre. Na niektorých miestach boli približne o pol metra užšie. Postavené tak boli z dôvodu nedostatku financií.

V rámci prehliadky sme navštívili aj budovu Divadla Jána Palárika. Sprievodkyňa nám porozprávala o jej výstavbe v roku 1831. Počas obdobia od vzniku Trnavskej univerzity tam mali časť predstavení aj študenti. Tie mali povinné, pričom si mohli vybrať z piatich. Scenáre si písali sami, prípade ich mali od pedagógov.

Sakrálne pamiatky

Prehliadky so sprievodcom sú počas letných prázdnin delené na svetské pamiatky (dni prehliadok: pondelok, streda, piatok) a sakrálne pamiatky (dni prehliadok: utorok, štvrtok). Tentokrát sme sa vybrali cestou tých sakrálnych. Hlavnými bodmi prehliadky boli Katedrála sv. Jána Krstiteľa (Univerzitný Kostol) a Bazilika sv. Mikuláša (Hrubý kostol).

Prehliadky sa začínajú pri Mestskej veži na Trojičnom námestí a inak tomu nebolo ani teraz. Opäť sme sa vybrali k modelu historického centra Trnavy. Sprievodkyňa hovorila o histórii mesta, ale aj o kupeckých osadách.

Cestou k Bazilike sv. Mikuláša sme mali dve menšie zastávky. Najskôr pri Súsoší Najsvätejšej Trojice na Trojičnom námestí. Tou ďalšou bol Dom hudby, v ktorom istý čas pôsobil hudobník Mikuláš Schneider-Trnavský.

Naše ďalšie kroky viedli k neďalekej Bazilike sv. Mikuláša. Sprievodkyňa nám priniesla výklad o histórii kostola. Hovorila tiež o obraze Panny Márie Trnavskej, ktorý ronil slzy napríklad počas Tureckých nájazdov v roku 1663.

Po presune ku Katedrále sv. Jána Krstiteľa sme sa vo vnútri chrámu taktiež dozvedeli niečo málo o jeho histórii. Dôležitým faktom je, že jeho výstavbu podľa slov sprievodkyne zaplatili Mikuláš Estherházy a jeho syn. Dôkazom toho je aj nápis nad dverami

Vo vnútri kostola sa nachádza dvadsať metrový oltár. Ako sa vyjadrila sprievodkyňa v rámci prehliadky, ide o jeden z najväčších v Európe. Zaujímavý je tým, že sochy sú na spodnej časti v nadživotnej veľkosti, pričom tie vrchné sú pomerné malé.

Spred katedrály sme sa vybrali k Mestskej veži, kde bolo aj východzie miesto prehliadky. Sprievodkyňa poďakovala za pozornosť a rozlúčila sa s účastníkmi.

Prehliadka je veľmi sympatická. Sprievodkyňa je veľmi erudovaná, príjemná.

Na záver sme si odchytili účastníkov a opýtali sme sa ich, ako sa im prehliadka páčila. Väčšina ľudí mala strohé odpovede, ale za to pozitívne. Jedna z účastníčok sa vyjadrila nielen k prehliadke, ale aj na adresu sprievodkyne. „Prehliadka je veľmi sympatická. Sprievodkyňa je veľmi erudovaná, príjemná. Dokonca na dodatočné otázky vedela bez problémov odpovedať, takže zlatá, príjemná, aj erudovaná,“ odpovedala s úsmevom.

Cykloprehliadky

V letných mesiacoch si Trnavu môžete prezrieť aj z dvojkolesového tátoša a vypočuť si odborný výklad architekta alebo sprievodcu. Každú sobotu sa totiž v meste uskutočňujú cykloprehliadky. Aj tieto začínajú pred Mestskou vežou. Lístok je potrebné si rezervovať – priamo v Turistickom informačnom centre alebo online. V rámci prehliadok ide o viacero tém – Príbehy hradieb, Mesto na prahu moderny 2.0, Ako melie moderna, Mesto za prahom moderny, Bitka pri Trnave a Cesty repy a cukru.

Z redakcie sme sa zúčastnili cykloprehliadky s témou Bitka pri Trnave. Išlo o jeden z vojenských stretov počas protihabsburského stavovského povstania. Odohrala sa 26. decembra 1704.

Počas prehliadky sprievodca spomínal, že išlo o posledné povstanie. Počet vojakov na strane povstalcov (kurucké vojská) bol 22 000. Na strane cisárskej armády bojovalo 20 000 vojakov.

Velitelia bitky boli kurucký vodca František II. Rákoci a habsburský generál Sigbert Heister. Podľa slov sprievodcu sa bitka odohrala medzi potokmi Trnávka a Parná. V súčasnosti sa medzi týmito potokmi nachádza sídlisko Prednádražie, lesopark, rekreačná oblasť Kamenný mlyn a niekoľko ďalších ulíc a obytných zón.

Zatiaľ čo kurucká armáda mala len 6 diel a zväčša ju tvoril bežný ľud, cisársku armádu tvorili, dnes by sme povedali, profesionálni vojaci s dostatočným výcvikom. Cisárska armáda mala 24 diel.

Sprievodca spomínal, že v deň bitky si išiel František II. Rákoci obzrieť Trnavu, nakoľko terén nepoznal. Do bitky sa zapojil až po jej začatí.

Počasie pred spomínanou bitkou nebolo práve najlepšie. Bola hmla a začalo snežiť. Hmla sa rozostúpila až počas boja, kedy bolo prekvapením, kam všade sa tiahne kurucké vojsko.

Zo začiatku bolo povstalcov sotva niekoľko stoviek až tisíc, kým sa odohrala Bitka pri Trnave. V tej dobe boli ozbrojení tým, čo mali doma, ako napríklad sekery. Vybavenie sa získavalo a strácalo podľa toho, ktorá strana vyhrala počas bitiek.

Bitka pri Trnave: Hoci to zo začiatku vyzeralo, že vyhrajú kuruci, skončila výhrou Cisárskych vojsk.

Opýtali sme  sprievodcu na cykloprehliadky, ktoré Trnava ponúka: „Koncept cykloprehliadok beží už niekoľko rokov pod názvom „Trnava očami architekta” a teda s Miroslavom Beňákom, ktorého môžeme považovať za hlavného realizátora projektu. Každý účastník musí mať bicykel, či už vlastný, alebo vieme požičať. Tému si určuje sprievodca. Hodnotím to pozitívne. Ľudia odchádzajú spokojní, aspoň dúfam (smiech). Počet účastníkov je optimálny pre hladký priebeh cykloprehliadok. Sú určené pre všetkých, ktorí sa chcú dozvedieť niečo o Trnave a vedia bicyklovať.“

Zdroje: regiontrnava.sk

Na dejepise sme sa o nej učili všetci ako o najväčšom a najstrašnejšom vojenskom konflikte vôbec, ktorý sa začal 1. septembra 1939 a mal na svedomí životy desiatky miliónov ľudí. Za 6 rokov jej trvania populácia prišla o mnohé. O domovy, ideály, mladosť, svojich blízkych. No čo je oveľa podstatnejšie, v tom nekonečnom kruhu bojov a krvi niektorí ľudia akosi stratili svoju ľudskosť a dušu. Viera však pretrvala.

A práve vďaka nádeji, že to peklo raz skončí a snahe hrdinov, sa nakoniec podarilo zosnovať jej koniec. Aspoň pre Európu sa vojna oficiálne skončila práve 8. mája 1945, kedy Nemecko podpísalo kapituláciu. Skutočne sa však vojna ukončila až kapituláciou Japonska, ktorej podpísanie urýchlilo zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, 2. septembra 1945.

A práve preto oslavujeme Deň víťazstva nad fašizmom. Nie je to len o sviatku, voľnom dni a tom, že si konečne oddýchneme po dňoch namáhavej práce. Pamätáme na našich padlých, ktorí obetovali svoje životy v nezmyselnom boji za zvrátenú ideológiu či za myšlienku, že to raz skončí a svitne na lepšie časy. Na ich odvahu a vytrvalosť, vnútornú silu a odhodlanie postaviť sa režimu, ktorý videl všade nepriateľa a napokon si z každého nepriateľa aj spravil.

Tohtoročný Deň víťazstva nad fašizmom

Po minulé roky organizovali mestá či obce v tento deň tradičné podujatia. V týchto pohnutých časoch to však nie je možné, a tak mnohé z nich vyzývali svojich občanov k solidarite a apelovali, aby išli vzdať hold obetiam vojny jednotlivo. Takýmto spôsobom sa ľuďom na svojich oficiálnych stránkach prihovorili napríklad obec Litmanová či mestá Trenčianske Teplice a Handlová. Samotní predstavitelia mesta si uctili padlých krátkym príhovorom a uložením kytíc na pamätníky.

https://www.instagram.com/p/B_8HwpznHKu/?utm_source=ig_web_copy_link

Najvyšší slovenskí ústavní predstavitelia sa práve 8. mája stretli v Liptovskom Mikuláši na vojenskom cintoríne Háj Nicovô, aby si uctili pamiatku padlých vojakov. Okrem prezidentky Zuzany Čaputovej, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára a premiéra Igora Matoviča sa tichého kladenia vencov k pamätníku osloboditeľov zúčastnili aj podpredsedovia parlamentu Peter Pellegrini, Milan Laurenčík a Juraj Šeliga. Toto miesto sa malo stať dejiskom celoslovenských osláv 75. výročia Dňa víťazstva nad fašizmom. Kvôli mimoriadnym opatreniam v súvislosti s COVID-19 sa však celoštátne oslavy neuskutočnili. Pieta prebehla v komornej atmosfére. Na prísne strážené miesto prišlo len pár zvedavcov z radov verejnosti.

Na cintorín prišli vzdať úctu aj predstavitelia mesta, rektor Akadémie ozbrojených síl Jozef Puttera a zástupcovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Pietny akt pokračoval pri pamätníku Červenej armády v centre mesta. V podvečer Dňa víťazstva nad fašizmom si prišla delegácia politikov uctiť padlých na bratislavský Slavín. Prítomní boli aj viacerí poslanci NR SR.

Iný dátum – oslava rovnakého víťazstva

V Rusku sa zase víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne oslavuje každoročne 9. mája, konkrétne v podobe vojenskej prehliadky na Červenom námestí v Moskve. Vzhľadom na momentálnu situáciu ju však ruský prezident Vladimir Putin odložil, ako uviedol denník SME. Nácviky prehliadky však prebiehajú a nový termín bol navrhnutý na 24. júna. V ten deň bude totiž rovnako 75. výročie, no tentokrát prvej povojnovej vojenskej prehliadky.

Ani v Trnave sa nezabúda

Na facebookovú stránku Trnavského samosprávneho kraja bol pridaný krátky komentár župana Trnavy Jozefa Viskupiča vo forme videa. Práve v Deň víťazstva nad fašizmom padli z jeho úst výrazy ako nárast xenofóbie, vytrácanie sa slušnosti, popieranie podielu nášho vtedy vojnového štátu na holokauste i výzva, aby sa na toto všetko nezabudlo.

Motív medailí i známok

Tento dátum považovala za dôležitý aj kremnická mincovňa, ktorá ešte pri príležitosti 70. výročia Dňa víťazstva nad fašizmom vytvorila limitovanú edíciu zlatých a strieborných medailí. Okrem nich boli v náklade 300-tisíc vytlačené poštové známky s touto tematikou Poštovní tiskárnou cenin Praha.

Inšpiruje knihy aj filmovú produkciu

Dnes už existujú desiatky filmov a kníh s tematikou 2. svetovej vojny, ktoré nám zabudnúť nedovolia. Rozhodne sa oplatí pozrieť napríklad Pianistu, Schindlerov zoznam, Chlapca v pásikavom pyžame, Život je krásny, Stalingrad, Lidice či Pád Tretej ríše.

V beletrii sa v ostatnom čase stali veľmi populárnymi príbehy s témou vyhladzovacích táborov a kníh s týmto námetom stále pribúda. Spomeniem napríklad Mengeleho dievča, ZlatovláSSka, Odsúdení prežiť, Orgovánové dievčatá alebo Príbeh pôrodníčky.

Veľmi zaujímavá a dobre hodnotená je aj kniha Krutý kontinent od Keitha Loweho, ktorá naopak popisuje, ako to vyzeralo v Európe po ukončení vojny. To sú naše tipy, ktorými si môžete pripomenúť históriu, a tak si aj uctiť nedávny sviatok padlých vojakov – Deň víťazstva nad fašizmom.

Zdroj: dnes24.sk, pravda.sk

Laurent Binet je francúzsky profesor, prekladateľ a spisovateľ. Vyštudoval literatúru na Parížskej univerzite a dnes sa zaoberá modernou politickou scénou vo Francúzsku. K Slovenskej republike má naozaj blízko. Dalo by sa povedať, že Slovensko a Česko sú jeho srdcovou záležitosťou. Niekoľko rokov vyučoval na vojenskej akadémii v Košiciach a následne sa presťahoval do Prahy. Srdce Prahy mu bije v hrudi, hovorí. To ešte nevedel, že príbehy na dobrú noc ho podnietia k dlhoročnému výskumu, až posadnutiu, ktoré vyústilo až do oceňovaného metarománu HHhH – Himmlerov mozog Heydrich.

Atentát na najnebezpečnejšieho muža Tretej ríše, Reinharda Heydricha, je skutočný. Na základe historických dokumentov, denníkov, svedectiev a zápiskov atentátnikov  Binet opisuje situáciu, akoby existoval priamo v tej dobe.

Heydrichov príbeh v knihe sa začína, keď je ešte súčasťou námorníctva a spoznáva sa s jeho budúcou manželkou Linou. Keď ho nemecké námorníctvo postaví pred súd kvôli škandálu z minulosti, práve Lina ho zavedie k národnosocialistickej strane, kde ho zoznámi so správnymi ľuďmi. Reinhard má veľký potenciál a svojou inteligenciou presvedčí samotného Himmlera, šéfa SS, o jeho budúcom prínose k riešeniu ich otázky. Heydrich je meno, ktoré sa vrylo hlboko do pamäti Čechov a Slovákov, keď  mu dal Hitler do správy získané územie Čiech a Moravy. Bol šéfom gestapa a ako prvý prišiel s myšlienkou holokaustu. Sám Hitler ho nazýval „mužom so železným srdcom.”

„Atentát na najnebezpečnejšieho muža Tretej ríše, Reinharda Heydricha, je skutočný.“

Autor zachytáva scény zo zákulisia politickej situácie v Nemecku, v Československu a vo Veľkej Británii. Opisuje Hitlerovu pracovňu, približuje čitateľom autonómiu Slovenska a taktiež noc, kedy bol prezident Hácha prinútený podpísať zverenie Čiech a Moravy „pod ochranu ríše.“ Po obsadení územia nemeckými vojskami, veľká časť československých vojakov ilegálne ušla do Poľska, medzi nimi aj Jozef Gabčík a Jan Kubiš, ktorí vykonali operáciu Antropoid, atentát na Reinharda Heydricha. Popisuje svoje návštevy galérií, krypty pod Kostolom sv. Cyrila a Metoda, kde naši hrdinovia strávili posledné hodiny svojich životov. Z jeho písania sa dá spoznať, že sa vžíva do postavy Jozefa Gabčíka, sympatizuje s ním, chce mu pomôcť pri plnení misie.

Príbeh je rozdelený do troch dejových línií. Jednu si Binet ponechal pre seba. Pre jeho myšlienky a úvahy, do ktorých sa rád zamotáva. Stráca sa na potulkách po milovanej Prahe. Jeho priateľka Natacha, ktorá je tiež súčasť tejto dejovej línie, svoju polovičku často usmerňuje, do akej miery si smie vymýšľať. Binet sa chce čo najviac priblížiť k pravde, preto ho napríklad  štve, keď sa nevie dopátrať, či bol Heydrichov mercedes čierny alebo tmavozelený.

Druhá dejová línia je Heydrichovcoch, Himmlerovi, Hitlerovi a  ich hrôzostrašnej politike a násilných metódach vyhladzovania. Autor sa nesnaží Heydricha psychoanalyzovať. Jeho povahové vlastnosti reprodukuje pomocou replík, ktoré mu pripisuje.

Prvá zmienka o československých hrdinoch je „náhľad do budúcnosti“.  „Jozef Gabčík leží na úzkej železnej posteli a počúva, ako vonku škrípe električka, ktorá stúpa ku Karlovmu námestiu. Hneď vedľa je Resslova uliva: klesá k nábrežiu a ešte netuší, aká tragédia sa na nej onedlho odohrá. Cez zavreté okenice na byte, v ktorom parašutista v týchto dňoch býva a ukrýva sa, prenikajú pásiky svetla. Na chodbe pred dverami zavŕzgajú parkety. Gabčík je v strehu, ako vždy, ale pokojný. Upiera oči na strop a v duchu v nich kreslí mapy rôznych častí Európy.“

„Binet sa chce čo najviac priblížiť k pravde, preto ho napríklad  štve, keď sa nevie dopátrať, či bol Heydrichov mercedes čierny alebo tmavozelený.”

Ján aj Jozef pôsobia z Binetovho rozprávania odhodlaní zachrániť svoju rodnú zem za každú cenu. Keď ich plukovník Moravec upozorní, že s najväčšou pravdepodobnosťou nevyviaznu z misie živí, odpovedajú vďakou, že práve oni môžu obetovať život pri záchrane Československa.

Autor obe tieto postavy obdivuje, chce im pomôcť, zvrátiť ich osud a vzdať hold všetkým odbojárom. Aj týchto ľudí menovite spomína. Nechce, aby tí, ktorí sa podieľali na „jednom z najväčších prejavov odporu v dejinách ľudstva“, zostali zabudnutí.

Autor: Klaudia Horvátová

Dlhá história synagóg

Ak chceme pochopiť fakt, prečo boli synagógy dlhé roky zanedbávané, je dôležité si priblížiť históriu zo života židov na Slovensku. Prvé záznamy o migrácii židov zo súčasného územia Čiech, Rakúska a Nemecka na územie Slovenska pochádzajú už z 11. storočia.

Ako a prečo židia prišli na Slovensko? Pravdou je, že boli šikovnými obchodníkmi, a tak sa obchodnými cestami dostali i na územie dnešného Slovenska. Úplne prvá židovská komunita bola založená koncom 13. storočia v Bratislave. V 16. storočí však prišiel zvrat a židia boli zo slovenských miest vyháňaní, na základe čoho sa šírili mnohé nepravdivé klebety, no skutočnosť bola pomerne jednoduchá. Židia boli odjakživa dobrí obchodníci, ktorí tvorili veľkú konkurenciu pre ostatných miestnych obchodníkov i remeselníkov a práve to sa stalo dôležitým podnetom na myšlienku vyhnať židov z miest, kde prosperovali práve ich podniky.

Opustené synagógy sa následne začali využívať na firemné účely ako sklady a preto boli veľakrát zdevastované. Jedna z dôležitých obchodných ciest prechádzala cez Trnavu, kde dodnes stoja dve synagógy. Keďže židia by už znesvätené priestory nemohli využívať na účely modlitební, v súčasnosti sa stáva najideálnejším riešením rekonštrukcia a premena priestorov. S pomocou miest a investorov sa zničené a schátrané budovy menia na galérie, domy umenia a kaviarne.

Viac nám o živote židov v Trnave porozprávala  Mgr. Emília Izakovičová, sprievodkyňa mesta Trnava.

„Židia boli súčasťou budovania obchodníckej osady Sobota na území dnešného Námestia sv. Mikuláša v Trnave. Neskôr, keď bola osada povýšená na slobodné kráľovské mesto Trnava, dostali do užívania mestskú časť na Haulíkovej ulici, kde si mohli stavať domy. Práve v tejto časti stoja obe trnavské synagógy.

Keďže pre trnavských obchodníkov židia predstavovali silnú konkurenciu, nažívanie v Trnave im dosť komplikovali. Židia však podliehali priamo zákonom panovníka, takže konflikty medzi miestnymi obyvateľmi a židmi riešil on a nie starosta. Práve to bol jeden z najdôležitejších dôvodov, prečo v stredoveku zotrvávali v mestách a neboli z nich rôznymi intrigami vyhnaní.

Situácia sa zmenila po bitke pri Moháči po roku 1526. Nastali spoločenské a politické zmeny. Panovník potreboval peniaze na vedenie bojov. Jediný od koho si mohol peniaze požičať boli židia, keďže im viera povoľovala požičiavanie a zúročovanie peňazí. Týmto spôsobom sa zadĺžil nielen on, ale aj obyvatelia miest.

Predpokladá sa, že z miest židov vyhnal panovník v roku 1536  pre veľké dlžoby mešťanov u židov. Keďže boli vyhnaní zákonom, museli sa vysťahovať tak rýchlo, že nemali ani možnosť v krátkom čase si vymôcť všetky podlžnosti od mešťanov naspäť. Židia sa tak v polovici 16. storočia museli vysťahovať z miest a usadiť v okolitých dedinách.

Počas dlhého obdobia sa nesmeli do miest vrátiť. Mierne povolenia dostali začiatkom 18. storočia, kedy mohli prísť predávať na jarmoky, ale museli zaplatiť pri vstupe do mesta špeciálnu daň. Nažívanie a vytváranie komunít v meste im bolo povolené až po podpísaní Tolerančného patentu Jozefom II. Krátko nato vznikla ortodoxná synagóga na Haulíkovej ulici.“

Najtrpkejší zvrat v osudoch židov

Poslednýkrát boli židia zo slovenských území vyháňaní počas 2. svetovej vojny, ktorá bola najväčším a najtrpkejším zlomom v židovských rodinách a komunitách.

Židia boli deportovaní do koncentračných táborov z dnešného územia Slovenska najmä v rokoch 1941 – 1945. Všetky majetky im boli odobraté arizátormi. Počas 2. svetovej vojny zahynulo až 105 000 slovenských židov. Odhaduje sa, že po skončení vojny žilo na území Slovenska len 30 000 židov a v súčasnosti tu žije asi 3 000 židov.

História viažuca sa k trnavským židovským rodinám

Medzi najvýznamnejšie trnavské osobnosti a národných hrdinov patrí Alfréd Wetzler. V roku 1944 dokázal utiecť z koncentračného tábora Birkenau v Poľsku spolu s Rudolfom Vrbom. Po úteku spísali Protokol o Osvienčime, ktorý sa dostal do mnohých krajín. Toto svedectvo však bolo natoľko drastické, že mu slovenskí vládni činitelia neuverili, takže žiadne kroky proti zverstvám v koncentračných táboroch nepodnikli. Na pozastavenie deportácie židov museli zasiahnuť zahraniční vládni činitelia. V roku 1964 napísal Alfréd Wetzler knihu pod menom Jozef Lánik – Čo Dante nevidel, v ktorej opisoval svoj útek z koncentračného tábora. Reedícia knihy už pod jeho skutočným menom Alfréd Wetzler bola vydaná v roku 2009. Alfréd Wetzler sa narodil v dome na rohu ulice Haulíkovej a Halenárskej v Trnave. Nakoľko jeho dom už nestojí, pamätná tabuľa jemu venovaná je umiestnená v neologickej synagóge.

Veľmi známymi židovskými rodinami, ktoré žili v Trnave boli aj Sesslerovci a Koppelovci. Dodnes fungujúca sladovňa Sessler vznikla v roku 1872. Jozef Sessler prebudoval pôvodne malý pivovar na najväčšiu sladovňu v meste. Sesslerovci ju prevádzkovali do roku 1938.

K najväčším a najbohatším poľnohospodárom v Trnave patrila rodina Koppelovcov. Majiteľmi známej Kopplovej vily boli do roku 1939, no o všetok majetok spolu s vilou prišli počas arizácie. Po roku 1990 sa začali priestory vily využívať ako sídlo Galérie Jána Koniarka, kde sa pravidelne konajú výstavy.

História a príbeh trnavských synagóg

Napriek snahe židov udržať si jednotné náboženské, komunitné a jazykové spojenie, bolo uhorské židovstvo v roku 1868 rozdelené na neologickú a ortodoxnú odnož náboženstva. Práve preto sa v Trnave nachádzajú dve synagógy.

Trnavská ortodoxná synagóga bola postavená začiatkom 19. storočia a stojí na Haulíkovej ulici. Patrí medzi národné kultúrne pamiatky. Po rekonštrukcii sa začala využívať na výstavy fotografického umenia. V súčasnosti sú priestory synagógy využívané na účely jednej z najpozoruhodnejších kaviarní na Slovensku Synagóga Café, ktorá žije kultúrou, odkedy ju odkúpil majiteľ Šimon Štefunko. Pravidelne tu prebiehajú rôzne vernisáže, koncerty či besedy a literárne čítačky. Už len samotné priestory interiéru poskytujú návštevníkom zážitok.

Neologická Synagóga STATUS QUO ANTE, ktorá stojí na Halenárskej ulici, bola postavená neskôr pravdepodobne v roku 1891 podľa návrhu viedenského architekta Jakoba Gartnera. Charakteristická je svojimi orientálnymi prvkami, liatinovými stĺpmi s hlavicami, ale aj neomietnutým tehlovým murivom, ktoré upúta hneď na prvý pohľad. Dispozíciu stavby tvorí apsida (polkruhová kupola) a modlitebňa s galériou pre ženy, v ktorej je vystavená stála expozícia židovských artefaktov judaík.

Pred synagógou taktiež stojí pamätník židovským obetiam holokaustu.

Synagóga bola v minulosti využívaná na firemné účely ako sklad a bola zdevastovaná. V súčasnosti sa synagóga využíva ako Centrum súčasného umenia Galérie Jána Koniarka.

Zabudnuté slovenské synagógy

Medzi významné kultúrne pamiatky patria okrem trnavských synagóg i vrbovská, bratislavská, prešovská, či lučenecká synagóga, ale aj mnohé ďalšie. Na účely modlitební sa synagógy zachovali len v Bratislave, v Košiciach, v Nových Zámkoch a v Bardejove. O ochranu židovského kultúrneho dedičstva, ale aj vytváranie publikácií či prezentácií, sa stará Slovenské centrum židovského kultúrneho dedičstva.

Budúcnosť mnohých synagóg zostáva naďalej otázna

V súčasnosti čaká na obnovu ešte veľké množstvo synagóg. Je skutočne veľmi smutné, že práve tieto kultúrne pamiatky s obrovskou históriou naďalej chátrajú. Problémom miest však nie je len finančná stránka, ale aj majetkové rozpory vo vlastníctve synagóg.

Autor: Monika Dimitrovičová
Foto zdroj: Archív Emílie Izakovičovej, vitajtevtrnave.sk, trnavskyhlas.sk, synagogacafe.sk, aktualne.atlas.sk

Dávno pred tým, ako začal sneh nosiť Martin na bielom koni, sa v starovekom Ríme oslavoval sviatok zvaný saturnálie. Bol to najpopulárnejší sviatok plný osláv, pitia a jedenia, kedy ľudia nepracovali, ale navzájom sa navštevovali a obdarúvali. Tento bujarý čas trval 7 dní, od 17. do 24. decembra, na počesť Saturnovi, rímskemu bohu osív a vládcovi bohov, a zahrňoval taktiež oslavu zimného slnovratu, teda vzdával hold Slnku a jeho znovuzrodeniu.

Na druhej strane, v tomto období silnela kresťanská cirkev, ktorá chcela pohanov obrátiť na vieru, a tak sa v roku 354 nášho letopočtu objavuje prvá zmienka o narodení Ježiša Krista dňa 25. decembra. A máme tu Vianoce! Kresťania od tej doby pokračujú v oslavách pôvodne patriacich Slnku, ale už v duchu pripomínania si udalosti spojenej so zázračným človekom, Spasiteľom, Synom Boha na Zemi. Príbeh o malom Ježiškovi, ktorému sa prišli pokloniť traja mudrci a priniesli mu dary do strohej maštale, v ktorej sa narodil, pozná dnes väčšina sveta. A to vďaka šíreniu kresťanstva v minulosti, ktoré neminulo ani strednú Európu.

Vianoce na Slovensku

Ako sa Vianoce šírili do celého sveta, každá jeho časť si tieto sviatky trochu prispôsobila a vytvorila svoje tradície a zvyky. Aj na Slovensku sa ujali a naši starí otcovia a staré mamy v počte a rôznorodosti tradícií rozhodne nezaostali. Menia sa od kraja ku kraju, rovnako ako od dediny k dedine.

Nie len v svetovej, ale aj v slovenskej histórii vianočných sviatkov má prsty zimný slnovrat. Tento prírodný jav možno len ťažko prehliadnuť a neprehliadli ho ani naši predkovia. Tí si všimli, že dni sa záhadne skracujú a noci predlžujú, že tma prevláda nad svetlom. A tma znamená strach, magické bytosti a zlé sily, pred ktorými je potrebné sa chrániť. Ľudia, najmä na dedinách, praktizovali v tomto období rôzne ochranné úkony a večer nevychádzali z domov, ale aj predpovedali budúcnosť a veštili.

Najväčšia koncentrácia nepriaznivých síl bola predpokladaná najmä na tzv. stridžie dni. To boli dni, kedy ľud veril, že strigy chodia do domov a prinášajú nešťastie, dobytku berú mlieko, ľuďom zdravie, statkom úrodu a potom od radosti tancujú na krížnych cestách. Patrili sem: Katarína (25.11.),  Ondrej (30.11.), Barbora (4.12.), Mikuláš (6.12.), Lucia (13.12.) a Tomáš (21.12. – v súčasnom kalendári 7.3.).

Sv. Katarína – 25.11.

Deň svätej Kataríny je známy ako prvý stridží deň. Vtedy sa aj končili pastvy dobytka a pastieri chodili po dedine trúbiac a praskajúc bičmi, aby vyhnali zlé strigy, ktoré mali škodiť dobytku. Poverčiví ľudia videli v tomto období strigu v každej žene, ktorá prišla na návštevu. Veď prečo by aj chodila, ak by nebola bosorka a nechcela im priniesť pohromu? Preto bolo v tento deň (a aj po väčšinu ostatných stridžích dní) zakázané ženám chodiť na návštevy. Okrem toho, že bol 25. november prvým stridžím dňom, bol aj posledným dňom pred pôstom, a to znamenalo veľkú zábavu a tancovačku, a taktiež aj poslednú možnosť do sýta sa najesť.

Sv. Ondrej – 30.11.

Ľudové povery vravia, že každý človek má osudom určeného partnera a mágiou sa dá zistiť, koho, alebo minimálne aspoň jeho meno či povolanie. Preto tento deň netrpezlivo očakávali najmä slobodné dievčatá, ktoré si takto chceli vyveštiť svojho nastávajúceho. Najznámejšou praktikou bolo liatie olova (alebo za starších čias roztopenej sviečky) do vody. Dievča rozpustilo kúsok olova na lyžičke nad ohňom a potom ho cez ucho kľúča lialo do misky s vodou. Tak už zostávalo len zistiť, aké remeslo predstavuje stuhnutý kúsok olova. Taktiež sa v tento deň varili halušky, do ktorých dievčatá poskrývali papieriky s menami chlapcov. Halušku, ktorá vyplávala v hrnci na povrch prvá, dievča otvorilo a v nej našlo meno svojho budúceho manžela.

Sv. Lucia – 13.12.

Lucia má v poverách prívlastok najväčšej zo všetkých bosoriek (čo je, samozrejme, od pravdy veľmi ďaleko). V ten deň sa ľudia báli najviac, a tomu aj zodpovedali ochranné úkony. Cesnakom sa potieralo prakticky všetko v dome vrátane členov domácnosti a dobytka. Podvečer chodili po domoch dievky v bielych spodných sukniach, zahalené bielou plachtou a so zamúčenými tvárami a s husacím krídlom vymetali pavučiny v rohoch. Tie, ktoré už boli čisté, označili cesnakovým krížom.

Taktiež sa aj v tento deň začínalo veštiť. Dievčatá si napísali 12 papierikov s menami chlapcov a každý deň až do Vianoc si vytiahli jeden. Ten, ktorý ostal, niesol meno ženícha.

Štedrý deň – 24.12.

Štedrý deň, alebo Vilija, bol dňom plným práce. Gazdiné už od skorého rána miesili cesto na vianočné pečivo. To muselo byť na úsvite, prípadne na poludnie hotové. Pečivo malo veľký význam, najmä v oblasti zabezpečenia hospodárstva do budúceho roka. Ľudia natierali cesto na stromy, aby mali dobrú úrodu, jedli pečivo z prvého plechu pred stodolou, aby mali dostatok dobytka, a podobne. Napriek tomu, že sa v tento deň všetko krútilo okolo jedla, udržiavaný bol prísny pôst.

Večera sa mohla začať, až keď na oblohe zasvietila prvá hviezda. Vtedy sa stôl obopol uzamknutou reťazou, čo symbolizovalo súdržnosť rodiny. Gazda doniesol z hory vetvičky, pretože ihličie malo odohnať zlých duchov. Stôl bol posvätné miesto, kde každý pokrm mal svoj význam. Po prípitku (tzv. radostníku) urobil gazda každému na čelo krížik medom, aby ho ochránil od zlého. Ryba symbolizovala bohatstvo, pomocou jabĺk a orechov sa veštilo zdravie a smrť v rodine. Jedla muselo byť hojne, aby sa každý najedol dosýta, a aby ostalo aj pre koledníkov, ktorí sa vybrali vinšovať hneď po skončení večere.

Vianočné stromčeky sa na Slovensku začali objavovať až v 19. storočí, na dedinách až pred prvou svetovou vojnou. Zo začiatku sa vešali zo stropu nad sviatočný stôl a až neskôr ich umiestnili na zem a ozdobili jabĺčkami, orechmi a medovníkmi.

Tradície sa časom menia, takisto ako ľudia, no nie je zlé si občas pripomenúť to, čo bývalo a nahliadnuť trochu do minulosti alebo, dievčatá, aj do budúcnosti?

Autor: Erika Vojtková
Foto: Ilustračné flickr, pixabay