Dlho som sa nepovažoval za človeka, ktorý by vedel v umení nachádzať skrytú hĺbku. Ako som však dospieval a môj názor na spoločenské problémy a témy sa vyvíjal, aj ja som si v umeleckých dielach začal všímať súvislosti a prepojenia. Počas mojich doterajších rokov štúdia som vďaka šťastene spoznal viacero fotografiek a fotografov z Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA). Dvaja z nich boli súčasťou spomínanej Klauzúrnej výstavy, ktorú som navštívil 8. apríla v podniku OOZI na Skladovej ulici.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa jej chcel zúčastniť. Miesto výstavy zvolili organizátori výborne a hneď pri vstupe pre nás nachystali prípitok. Fotky klauzuristov do priestoru výborne zapadali či už farbami, alebo energiou, ktorá z nich vyžarovala. Klauzúrna výstava KEFA prezentovala fotografie 7 autorov a autoriek – Anety Ľubčikovej, Daniely Baštekovej, Kristiána Kováča, Mareka Tvarožného, Matúša Andráša, Romana Miču a Samuela Sczyrzického, ktorých pedagogicky viedla vedúca ateliéru doktorka Lucia Škripcová.

Začiatok neurobil dobrý dojem

Niekoľko minút pred otvorením sa začali v priestoroch výstavy zhromažďovať návštevníci. V ich tvárach a aj v tvári doktorky Škripcovej bolo vidieť nervozitu. Chýbali fotografi, ktorí im mali túto výstavu zachytiť objektívom. Po pár minútovom meškaní sa nakoniec podarilo klauzúru otvoriť. Úvodný a zároveň aj jediný príhovor mala klauzuristka Daniela Bašteková. Osobne mi tam však chýbal príhovor Lucie Škripcovej.

Po oficiálnom otvorení sa ľudia presunuli k jednotlivým fotografickým sériám, začali diskutovať a skúmať jednotlivé snímky. Šmrc výstave dodával aj DJ Franzen, ktorého môžu študenti univerzity poznať aj zo študentských parties. Hudobný doprovod sedel k výstave fantasticky.

Pestrosť tém bola veľká

Autori a autorky vystavovaných fotografiií si mohli zvoliť rôzne témy, ktoré musela schváliť doktorka Škripcová. Na nafotenie mali necelé dva semestre. Aneta Ľubčíková nazvala svoju sériu „V cudzom svete“. „Moja séria zachytáva tri odlišné a jedinečné ženy v prírode. Majú na sebe relatívne maskulínne oblečenie,“ povedala Aneta. Oblečením a tým, kde snímky nafotila, sa snažila vytvoriť kontrast. Sériu ozvláštnilo aj počasie, ktoré bolo počas fotenia pochmúrne a dodalo fotkám hĺbku.

Séria Daniely Baštekovej niesla názov „Uzemniť sa“. Fotografie odrážajú vnútorné prežívanie autorky v súvislosti so súčasnou enviromentálnou situáciou. „Uvedomujem si, že často zabúdam na to skutočne podstatné, vedome vidieť a vnímať Zem. Nič viac netreba,“ povedala. Ďalším z vystavujúcich bol Kristián Kováč, ktorý na výstavu priniesol na prvý pohľad iný typ fotografií. Bola ňou séria športových záberov s názvom „m o m e n t u m“, ktorú opísal takto: „Rozhodol som sa zamerať na jedného hráča, D’Mitrica Trycea, a vytvoriť vizuálne rozprávanie, ktoré zachytáva nielen jeho výkon, ale aj osobnosť.“

Príjemné emócie, no iba na pár hodín

Pri zamýšlaní sa nad fotkami sa pri mne pristavil jeden z oragnizátorov. Začali sme sa rozprávať a medzi rečou mi napadla otázka, do akého dátumu si budú môcť návštevníci prísť pozrieť vystavované diela. Odpoveď ma zaskočila. Povedal mi, že výstava je dostupná len na pár hodín a potom už série nebudú nikde vystavené. Zostal som sklamaný. Dôvodom bolo, že organizátori začali výstavu riešiť o niečo neskôr, než by bolo vhodné. Prišlo mi to ako nevyužitá príležitosť a zároveň som ľutoval ľudí, ktorí sa výstavy nezúčastnili. O to viac som si začal klauzúru užívať.

Marek Tvarožný nazval svoju sériu „Nepoznané ja“. Táto séria priniesla autoportrét autora. Postaviť sa pred objektív bol pre neho krok mimo komfortnú zónu: „Konfrontoval som sa so svojím najhlbším strachom – obavy z osamelosti.“ Matúš Andráš zachytával vo fotografiách čisté línie modernej architektúry Bratislavy a sériu nazval „Svetlo a tieň“. Jeho fotky boli čiernobiele. „Toto spracovanie posilňuje dôraz na kontrast a kompozíciu, pričom odstraňuje všetky rušivé prvky a necháva vyniknúť samotnú geometriu budov,“ povedal.

Klauzuristi nám dovolili nahliadnuť aj do ich prežívania

Ďalším klauzuristom bol Roman Miča. Séria s názvom „CHAOS“ poskytla návštevníkom pohľad do jeho súkromia a prežívania, ktorý sa snažil zachytiť objektívom. „Niekedy je všetko neprehľadné, hlučné a nepochopiteľné. Moja séria znázorňuje momenty bez pravidiel, kde nechávam chaos hovoriť za mňa,“ priznal. Fotograf Samuel Sczyrzicki nazval svoju sériu „Za maskou krásy“. Vo svojich dielach poukázal na súčasnú dobu, ktorú definujú sociálne médiá. „Krása je na nich často definovaná filtrami a ideálmi spoločnosti. Nasadzujeme si masky, aby sme zapadli a vyhoveli očakávaniam,“ povedal. Sériou sa snažil zachytiť akýsi tlak spoločnosti byť dokonalý.

Klauzúrna výstava KEFA mi priniesla chvíľku upokojenia do veľmi rušných dní. Atmosféra, ktorá sa niesla celou výstavou bola veľmi uvoľnená. Príjemní ľudia, podnetné rozhovory, dobré jedlo a hlavne umenie. Tieto slová vystihujú túto klauzúru asi najlepšie.

Na prvý pohľad si môže človek pomyslieť, že odfotiť prírodu, ľudí či šport môže hocikto. No táto výstava ma presvedčila o opaku. V súčasnej spoločnosti sa umenie, umelci a umelkyne často dohonestujú a urážajú. Som rád, že aspoň naša univerzita ich podporuje a poskytuje priestor na realizáciu.

V živote sem-tam dozrieme na najviac neočakávané veci. Tohtoročná vernisáž výstavy Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA) bola mojou prvou. Jednou z vystavujúcich klauzuristiek bola moja dobrá kamarátka, preto ma zvedavosť, ako vernisáž vyzerá, v jedno utorňajšie poobedie na sklonku semestra dotiahla do trnavskej Mestskej veže. Na spomínaný umelecký snobizmus (so žoviálnym podtónom!) som sa trošku tešila, nepopieram.

Na výstavu som teda patrične vyrazila v outfite à la Carrie Bradshaw (hlavná hrdinka Sexu v meste, pozn. red.), očakávajúc umelecký zážitok z hĺbania nad fotografiami s drinkom v ruke. To sa mi splnilo ako prvé, hneď po príchode som dostala jedno prosecco.

Trochu ma prekvapilo, aký malý výstavný priestor si zvolili, no keďže vystavovali len štyria autori, asi to nebol až taký problém. Zvyčajne vystavuje šesť až desať študentov. Na druhú stranu, hlbšie v centre v Trnavy ako v Mestskej veži už ani byť nemôžete, takže sa nad malosťou priestoru dajú z dôvodu výhodnej polohy privrieť oči.

Vo veži bolo komorne

Niečo po štvrtej popoludní sa návštevníci intuitívne postavili okolo stien a čakali na úvodné slová. Výstavu otvárala vedúca ateliéru KEFA doktorka Lucia Škripcová so štyrmi vystavujúcimi študentmi – Katarínou Hrabušovou, Jánom Kolbenhayerom, Amáliou Mintálovou a Martinom Palkovičom. Od svojich zverencov aj od vedenia dostala kytice. Vystavujúcim aj návštevníkom sa prihovorila aj dekanka FMK Ľudmila Čábyová.

Po príhovoroch to vo veži ožilo šumom prítomnej spoločnosti. Ľudia sa rozptýlili do priestoru a začali debatovať, ochutnávať chlebíčky s jedlými kvetmi a hľadať vo vystavených fotografiách vlastné významy. Zo začiatku tam bolo trochu tesno a dusno, výstavná miestnosť zrejme nie je primárne určená pre toľké obecenstvo. No nebolo to nič, čo by nevyriešilo otvorené okno navyše, popri toľkých ľuďoch sa vám mohlo stať, že narazíte do niekoho známeho, o kom ste ani nevedeli, že príde.

Výstavy fotografií ma, úprimne, nikdy neoslovovali. Možno preto, že boli statické a bez výkladu. V tom spočíva genialita vernisáží. Visiace fotky majú zrazu tvár, hlas a živý príbeh ich vzniku. Umenie sa vďaka tomu stáva osobným.

Dvadsať autorských pohľadov na vec

Sprvu som sa trošku zľakla, že autori fotiek budú odo mňa pri rozhovore očakávať prepracované umelecké analýzy a hlbokú katarziu, no opäť som sa zmýlila. Je síce pravda, že sa musíte na obrázky pozrieť trochu dlhšie a zapojiť fantáziu, no práve to si ich tvorcovia cenia najviac. Že vo vás zanechajú emóciu.

Pri sérii fotiek More a ľudia od Katky Hrabušovej som ju mala, dokonca viaczmyslovú. Z jednej fotky som cítila prímorský vietor, vôňu mora a dokonca slanú chuť na jazyku. Pripomenulo mi to, ako veľmi sa teším na dovolenku po skúškovom.

„Nečakala som, že ľudia v mojich fotkách nájdu toľko myšlienok. Fotila som ich len ako street fotografiu bez nejakých skrytých významov,” povedala pri našom nezáväznom rozhovore Katka. Svoje fotky nafotila v Dubrovníku počas pobytu na Erazme. „Fotografie mi pripomínajú nekonečné túlania po mólach, plážach a útesoch s ľuďmi, ktorých som nepoznala, no vďaka týmto fotografiám si ich budem pamätať,” píše v bulletine.

Sto ľudí, sto chutí významov

Martin Palkovič sa na výstave prezentoval sériou fotografií s názvom Rebélia. Jeho diela mi imponovali kombináciou tmavých odtieňov s oranžovou a hnedou. Vďaka teplým farbám fotky vyžarovali nostalgickú auru zlatej hodinky. Prihovorili sa mi príťažlivou bohémskosťou. Oslavujú mladosť a nespútanosť.

„Séria vznikla v jeden upršaný večer, kedy sme si povedali, že ideme žiť viac rebelsky. Robiť niečo, pri čom zabudneme na každodenné problémy a užiť si každý moment, ktorý nám príde do cesty,” popisuje vznik fotiek Martin.

Fotografov spája fakt, že ich veľmi prekvapí rôznorodosť výkladu ich diel. „Určite som nečakal tak subjektívny názor ľudí na obľúbenú fotku zo série. Každý jeden pokladal za favorita úplne inú snímku, čo ma prekvapilo a zároveň potešilo, pretože v tom každý videl niečo nové a to je fascinujúce,” potvrdil mi Martin.

Vernisáže rodiskom známostí

Zo všetkých vystavovaných fotosérií mi Depersonalizácia Amálie Mintálovej prišla najnáročnejšia na pochopenie – čo je príznačné pre žáner abstrakt, ktorému sa autorka venovala. Fotografie boli farebne a predmetovo minimalistické. „V sérii predstavujem sklo a zrkadlo ako metaforu neviditeľnej hranice medzi realitou a snom,” uvádza v bulletine Amália.

Pri fotke dievčenskej tváre v črepoch zrkadla som sa Ami spýtala, či kvôli tomu schválne rozbila zrkadlo alebo sa k črepom dostala inak. „Schválne. Modelka sa ma vtedy s reálnou obavou spýtala, či z črepov nebude mať smolu. Toto som si dopredu zistila a ubezpečila som ju, že kľudne môžeme spraviť aj nejaký rituál, aby sme ju odvrátili. Nakoniec to zvládla aj bez neho,” ozrejmila fotografka.

S Ami sme sa asi po hodine znova stretli v konverzácii pri koláčikoch. Moja sánka sa ocitla na podlahe, keď mi nadšene povedala, že jedna pani chcela jej fotky dokonca kúpiť, alebo že za ňou prišiel niekdajší zakladateľ ateliéru KEFA fotograf Antonios Vlachou, že by mohli spolu niečo vymyslieť. Vtedy som žasla nad silou fakultných akcií a networkingu ako ich priameho dôsledku.

Sofistikovanosť foto tvorby

Jána Kolbenhayera a jeho tvorbu zbežne poznám už dlhšie, preto ma voľba témy neprekvapila. Vo vystavovaných fotografiách jasne vidieť jeho autorský rukopis. Zaujalo ma, že jednu fotku poskladal zo siedmich a fascinoval vnímavý myšlienkový pochod, ktorý ho touto skladačkou viedol.

Na inscenovaných fotografiách fotosérie Polarita spravodlivosti: New York 1994, mal Johny dve postavy – mafiána a policajta. „Mafián na fotkách je môj kamarát, ktorý sa v deň fotenia tak pohádal s frajerkou, že sa skoro rozišli. Preto mu ten pochmúrny výraz veľmi išiel. Bol zbitý životom ako Jean Reno vo filme Drž hubu,” popísal svojho prvého modela.

Policajt a jeho výraz mi pripomenuli wrestlera Batistu. „Policajt je pán, s ktorým sme sa spoznali na autosalóne, milovník amerických áut. Nemal problém mi zapózovať v uniforme. Fotili sme v garáži ich klubu veteránov,” ozrejmil klauzurista. Aj keď mne osobne autá a atmosféra 90. rokov veľa nehovoria, bavilo ma sledovať a počúvať, ako je pre to Johny zápalený.

Zaslúžená satisfakcia

Klauzuristi si zvyknú celú výstavu – sponzorov, priestory či rámy – zabezpečovať sami, pričom ich doktorka Škripcová len usmerňuje. Niekedy im popri sponzoroch pomôžu príbuzní a prispejú občerstvením vlastnej výroby. Keďže mi väčšinou utkvie v pamäti, kde čo dobré zjem, veľmi chválim chlebíčky a krémové plnené oriešky, ktoré boli obzvlášť skvelým spoločenským tmelom. Zišli sme sa pri nich s Katkou a Ami niekoľkokrát.

V dňoch pred vernisážou som sa necítila najlepšie a nutne potrebovala zažiť niečo nové, preto som takéto umelecké osvieženie privítala. Vďaka známym, ktorých som postretávala, rozhovorom o fotkách a domácim koláčom od Aminej starkej som prišla na iné myšlienky.

Cestou z vernisáže popŕchalo a svietilo slnko, čo vyústilo vo vznik nie jednej, ale dvoch sýtych dúh nad mestom. Všetci na námestí sa v rovnakej chvíli zastavili a začali si dúhy fotiť. Vzhľadom na to, že som bola svedkyňou výstavy fotografií, kompletne ma to dojalo a ešte viac utvrdilo v tom, že fotiť treba aj malé detaily, „každú sprostosť”. Len tak, z plezíru. Aby sme mali v mobiloch (a životoch) radostné galérie.

Klauzúrnu výstavu si môžete v Mestskej veži pozrieť do 25. júna 2023.

OFF Bratislava priebeha súčasne s Mesiacom fotografie. Tento fotofestival si zachováva svoju jedinečnosť ako platforma nových talentov na fotografickej scéne. Od začiatku svojej existencie bolo snahou tohto podujatia vytvoriť veľkorysé podmienky propagácie a podpory mladých umelcov pôsobiacich na poli fotografie a nových médií.

Jedenásty ročník dostal názov Zrodení z morskej peny. Svoju pozornosť upriami na mystérium zrodu, ktoré spočíva v jedinečnosti stvorenia novej entity. Do užšieho výberu samostatných výstav vybrali kurátori 21 projektov. Neoddeliteľnou súčasťou festivalu súčasnej fotografie je však aj sekcia OFF Academy – prezentácia výstav univerzít a iných vzdelávacích inštitúcií.

Predstavíme 10-ročnú prácu

Ocitli sme sa tak medzi poprednými umeleckými školami nielen zo Slovenska a Česka, ale aj Maďarska, Nemecka, Grécka či Fínska.

„Ide o prezentáciu študentských fotografií zo semestrálnych zadaní z rokov 2010 – 2020 (pri príležitosti 10. výročia založenia Galérie Ľudovíta Hlaváča na FMK UCM) z ateliérov AKMF + KEFA + AUF. Niektoré témy boli realizované v spolupráci so študentmi Katedry fotografie a nových médií z bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení a študentmi Súkromnej strednej umeleckej školy dizajnu,” objasňujú pedagógovia z Katedry umeleckej komunikácie Petra Cepková a Jozef Sedlák.

Organizátori festivalu OFF Bratislava nás podľa ich slov oslovili na základe prezentácie prác na sociálnych sieťach.

Fotografie boli realizované pod vedením pedagógov a doktorandov: Jozef Sedlák, Petra Cepková, Lucia Škripcová, Peter Lančarič, Eva Jonisová a Kristián Pribila.

Podujatie sa koná v bratislavskom OD Dunaj. Pozývame vás na vernisáž, ktorá sa pre aktuálnu situáciu uskutoční online 6. novembra 2020 na tomto odkaze.

O peripetiách, ale aj pozitívach súťaže v digitálnom priestore porozprávala Lucia Škripcová.

V čase koronakrízy sa plnia na sociálnych sieťach rôzne výzvy. S jednou, fotografickou, ste prišli aj vy. O čo išlo vo výzve, ktorá nesie názov 35ka?

Absolventi často po tom, čo odišli zo školy, už nenašli cestu k foteniu pre radosť.

Ako sa mohli účastníci dozvedieť o tejto súťaži?

Informácie sme šírili len na našich sociálnych sieťach – na Facebooku a Instagrame. Informovali sme študentov o 35ke na online vyučovaní jednotlivých predmetov. Žiadne veľké promo sa nekonalo, aj preto nás tak potešil počet súťažiacich.

Súťažné práce sa ukladali do digitálneho úložiska. Stalo sa, že niekto nestihol nahrať fotku alebo ju nahral po časovom limite?

35ka mala dve kategórie, a to študenti a absolventi. Čo mali spoločné a čo, naopak, rozdielne?

Koľko prihlásených účastníkov bolo v každej kategórii?

Formát 35ka nevznikol kvôli koronavírusu a štúdiu na diaľku, ale existoval už predtým. Kto stál pri jeho vzniku a odkedy sa výzva vyhlasuje?

Víťazné práce vyberala porota, ktorá navrhla témy. Podľa akých kritérií sa posudzovali najlepšie práce?

Ako by sa dala súťaž posunúť v ďalších ročníkoch?

Výsledky súťaže v kategórii študentov:

Celkový víťaz: Marcel Nagy (Mgr. 2 KOMU)

• Víťaz v téme Žena v červenom: Marcel Nagy (Mgr. 2 KOMU)
• Víťaz v téme Svet za zrkadlom: Zdenka Hamarová (Bc.3 KOMU)
• Víťaz v téme Sila: Alžbeta Labudová (Bc.3 KOMU)
• Víťaz v téme Pohľadnica z domu: Andrej Greguš (Bc.1 KOMU)
• Víťaz v téme Pred a po: Andrej Greguš (Bc.1 KOMU)

Víťaz súťaže zabodoval u porotcov v téme Sila prevrátenou fotografiou.

Pohľad a postoj pána na obálke knihy preniesol fotograf Marcel Nagy aj na modelku.

Absolventka Nikola Fabová a jej Žena v červenom. Alebo aj bez červenej.

Cez kľučovú dierku sa na tému Pohľadnica z domu pozrela absolventka Mona Hurbanová.

---

Kabinet podnecuje študentov kreatívne myslieť, posúva ich ďalej v technike fotenia a zaručuje, že aspoň raz za dva týždne vezmú do ruky fotoaparát a vypracujú zadanú tému. Výstupy z dvojtýždňového zadania, ktoré študenti donesú, sa spoločne hodnotia na hodine a od vyučujúcich dostávajú rady na zlepšenie. Táto dvojstrana obsahuje fotografie vybraných mladších študentov, ktorí poňali tému ,,Dve tváre ženy” v kontrastných situáciách.

Autor: Michaela Stareková
Foto: študenti z ateliéru KEFA