Na fakulte sme sa ich opýtali:

• Čo pre teba znamená sloboda?
• Myslíš, že sme dnes máme väčšiu slobodu než naši rodičia alebo starí rodičia kedysi?
• Zažil si niekedy obmedzenie slobody a myslíš si, že sa história môže opakovať?

Michal, MARK

Sloboda pre mňa znamená slobodu príležitostí a slobodu rozhodovania o sebe samom. Zároveň si však myslím, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. Nevnímam ju ako možnosť hovoriť či robiť čokoľvek bez hraníc. Skôr ide o to, aby som dokázal vyvážiť svoju slobodu s rešpektom k slobode iných. Pre mňa je teda sloboda niečo veľmi citlivé, čo si vyžaduje vedomý prístup. A ak by som si mal vybrať medzi časom a peniazmi, určite by som si zvolil čas. Práve ten mi dáva možnosť rozhodovať o sebe slobodnejšie

Myslím, že to vnímanie je vždy do istej miery subjektívne. Nie každý si počas minulého režimu uvedomoval, že sloboda bola obmedzená. Dnes je jej miera jednoznačne väčšia. Zároveň je to pre nás aj výzva robiť všetko preto, aby sme si ju nielen udržali, ale aj ďalej rozvíjali.

V osobnom živote som našťastie nezažil situáciu, keď by niekto obmedzoval moju slobodu. Skôr vnímam snahy o jej obmedzovanie na spoločenskej úrovni.

Myslím si, že história sa určite môže opakovať  a práve preto je dôležité uvedomiť si, že sloboda a aj demokracia nie je niečo, čo si raz vybojujeme a máme ju navždy. Ide o neustály proces a my by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si ju zachovali a odovzdali aj generáciám po nás.

Michaela, MARK

Pre mňa sloboda znamená možnosť rozhodovať sa podľa seba, no s rešpektom k druhým. Je to rovnováha medzi mnou a svetom okolo. 

Nemám na to úplne názor, ale myslím si, že slobodu dnes berieme ako samozrejmosť, zatiaľ čo kedysi bola vzácnosťou.

Osobne som sa s tým nestretla, no verím, že história sa môže opakovať, ak si nebudeme vážiť to, čo máme.

Nikola, VZME

Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť sa bez strachu z hodnotenia či odsúdenia. Je to aj prístup k informáciám, ktoré nie sú kontrolované alebo ovplyvňované štátom či korporáciami.

Dobu komunizmu som nezažila, ale podľa rozprávania mojej mamy a starej mamy bolo všetko výrazne obmedzenejšie. Dnes máme obrovské možnosti, ktoré predtým neexistovali, napríklad slobodu cestovať. Ja osobne som využila možnosť ísť na Erasmus a považujem to za jednu z najväčších výhod dnešnej slobody. Otvára nám to dvere nielen k novým kultúram, ale aj k osobnostnému rastu a lepším pracovným príležitostiam.

Pocítila som to pri zisťovaní, ako ku konečnému spotrebiteľovi prúdia informácie a správy. Napríklad na internete máme idylický pocit, že vyhľadávače nám ponúkajú neutrálne výsledky, no v skutočnosti sú veľmi prefiltrované. To znamená, že už niekto za nás rozhoduje, čo vidíme. Myslím si, že história sa opakuje, no v inom šate.

Dnes sa sloboda môže ohroziť aj prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá zhromažďuje naše osobné údaje.Ľudia často zdieľajú viac, než by mali, a tieto informácie sa tak stávajú ľahko dostupnými pre veľké spoločnosti či dokonca pre štát. Možno príde čas, keď za svoje dáta budeme platiť slobodou.

Sofia, MARK

Pre mňa je sloboda slova a prejavu základným ľudským právom. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale je to niečo, čo tvorí podstatu nášho bytia. 

Keď počúvam starkých, ktorí žili počas komunizmu, vnímam, aké obmedzenia mali. Nemohli cestovať kamkoľvek, mali množstvo zákazov. Dnes máme neporovnateľne viac možností  od cestovania až po slobodu vo vyjadrovaní sa. 

Ja osobne som obmedzenie nezažila, mám asi šťastie na ľudí okolo seba. Ale verím, že história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, a aby sme zabránili jej opakovaniu sa.

Patrik, TEDI

Sloboda je pre mňa voľnosť kreatívne sa prejaviť — v škole aj mimo nej. Je to možnosť robiť projekty, ktoré ma bavia, a slobodne nakladať so svojím časom. Práve preto je pre mňa čas tou najväčšou formou slobody.

Určite jej máme viac než naši rodičia či starí rodičia. Možno si to však dostatočne nevážime, lebo sme nezažili, aké to je, keď slobodu nemáme.

Nepamätám si, že by ma niekedy niekto obmedzil v mojej slobode. Samozrejme, viem, že v reálnom svete sa to deje — nemôžeme mať dokonalú, absolútnu slobodu. História sa, podľa mňa, určite môže opakovať. Možno sa v niektorých veciach už opakuje. Práve preto by sme mali byť obozretní a v istom zmysle sa toho aj obávať, aby sa nestalo, že by nám niekto znova začal obmedzovať slobodu.

Martina, KOMU

Sloboda pre mňa znamená slobodu prejavu, aj slobodu vyzerať tak, ako chcem. Niečo, čo sa často považuje za samozrejmosť, ale nie je to tak. 

Dnes je jej určite viac. Za socializmu bolo všetko obmedzené, ľudia nemohli hovoriť svoje názory otvorene, ani byť sami sebou.

Zažila som to na strednej škole. Chodila som na hotelovú akadémiu, kde nás veľmi prísne kontrolovali — napríklad za to, ako vyzeráme. Vtedy som sa cítila neslobodne. A úprimne, myslím si, že opakovanie nie je vylúčené — pri súčasnej vláde sa to môže stať.

Martin, KOMU

Sloboda pre mňa znamená, že si môžem robiť, čo chcem a čo ma baví. Je to možnosť žiť podľa seba, bez obmedzení zvonka. 

Myslím si, že máme rovnakú, možno dokonca väčšiu slobodu, než mali naši rodičia. A práve preto, že jej máme viac, si ju často ani neuvedomujeme a nevážime si ju tak, ako si ju vážili oni, ktorí poznali aj jej obmedzenia.

Nepamätám si, že by som niekedy zažil obmedzenie slobody, ale určite sa to môže stať znova. História sa môže opakovať napríklad príchodom nového režimu, nariadeniami či inými formami obmedzenia, ktoré by nám znova zasiahli do života.

Foto: Ema Cígerová

Článok publikujeme v súvislosti s ustanovením 24. júna ako Dňa pamiatky obetí komunistického režimu. Pripomíname si tak 24. jún 1954, keď na súde v Trenčíne počas procesu so Silvestrom Krčmérym zazneli jeho slová: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!”

1. Skutok sa nestal

Najdrastickejším obdobím komunistického režimu boli najmä 50. – 60. roky 20. storočia. Vykonávali sa perzekúcie takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruované súdne procesy. Podľa Ústavu pamäti národa bolo celkovo odsúdených viac ako 71 000 ľudí na viac ako 85 000 rokov väzenia.

Zaujímavé sú aj ďalšie číselné údaje:

• 250 ľudí popravených za tzv. protištátne činy,
• 500 ľudí zahynulo pri úteku na hraniciach,
• 600 ľudí zavraždili vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch,
• 8 000 väzňov režimu zahynulo v baniach, väzniciach alebo lágroch (pracovných táboroch),
• 400 000 ľudí buď ušlo, alebo bolo vyhnaných z republiky.

Mnohé obete režimu boli väznené v pracovných táboroch, v pomocných technických práporoch (PTP) a ich rodinným príslušníkom bol znemožnený prístup k vzdelaniu a spoločenskému uplatneniu.

V súvislosti s politickými procesmi sa spomína najmä Milada Horáková, česká politička a obeť justičnej vraždy. Bola obvinená za vlastizradu a na príkaz Gottwalda bola na dvore pankráckej väznice obesená. Ako jediná popravená žena počas týchto procesov sa stala symbolom odboru voči komunistickej strane.

2. Čo je moje, je aj tvoje a čo je naše, to je štátne

Kolektivizácia postihla za komunizmu zrejme najväčšiu skupinu obyvateľov. Sedliaci a roľníci boli nútení vzdať sa svojej pôdy, dobytka a strojov v prospech vznikajúcich roľníckych družstiev (JRD).

Funkcionári KSČ boli hlavnými agitátormi a členmi komisií národných výborov. Ľudom najskôr sľubovali za vstup do JDR rôzne výhody, no ak to roľníci odmietli, začali sa vyhrážky v podobe vylúčenia ich detí zo stredných a vysokých škôl.

Nepriamou formou nátlaku voči samostatne hospodáriacim roľníkom boli tzv. kontingenty (istú časť úrody, napr. mäsa atď., museli odviesť štátu). Príslušníci štátnej polície už počas žatvy strážili a odoberali vymlátené obilie. Veľakrát sa stalo, že roľník musel štátu odovzdať oveľa viac žatvy, ako vypestoval.

Proti samostatne hospodáriacim roľníkom bola v roku 1951 zameraná akcia ŠTB s názvom Akcia K (kulak) (kulak – dedinský boháč, pozn. red.). Týmto termínom označila roľníkov, ktorí vlastnili viac ako 15 hektárov pôdy (neskôr 2-5 ha) alebo odmietli vstúpiť do JRD.

3. Lacné potraviny: fakt alebo mýtus?

Podľa portálu investujeme.sk pocity mnohých, že za socializmu bolo všetko lacnejšie, vyvracajú čísla. Ceny boli síce nižšie, ale nižšie boli aj mzdy a dostupnosť tovaru.

Analytický tím Poštovej banky porovnáva bežný nákup v potravinách v roku 1989 a 2015, obsahujúci 1 chlieb, 1 maslo, 20 dkg salámy, 20 dkg eidamu, 10 vajec, 2 litre polotučného mlieka, 0,5 kg bravčového bôčiku, 1 kg zemiakov, 0,5 kg jabĺk a 4 pivá. V roku 1989 sme za tento nákup museli zaplatiť 67 Kčs a odpracovať naň 216 minút. Dnes nás takýto nákup vyjde 13,5 eur a priemerne zarábajúci Slovák musí kvôli nemu stráviť v práci 151 minút, teda o vyše hodinu kratší čas ako v roku 1989.

4. Každý mal robotu

„Vojenskou službou a prácou v PTP boli prevychované a ľudovodemokratickému zriadeniu vrátené tisíce robotníkov, maloroľníkov a príslušníkov stredných vrstiev zvedených buržoáziou,“ znela oficiálna správa o potrebe udržania si pomocných technických práporov.

Za komunizmu boli teda pracovné technické prápory pracovné útvary Československej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954. Prešlo nimi približne 60 000 ľudí, ktorí boli takpovediac politicky nespoľahliví. V táboroch ich využívali na ťažké a nebezpečné práce.

Iniciátorom vzniku práporov bolo vojenské obranné spravodajstvo (OBZ), čo bola vlastne tajná vojenská služba.

Pri banských prácach často dochádzalo k úrazom, mnoho z nich bolo aj smrteľných. Po večernom nástupe vo veliteľskom rozkaze bolo čítané: „Zahynul pri výkone vojenských povinností. Odpísať zo stavu stravovaných.“

Výber brancov bol chaotický. Narukovať museli aj študenti, ktorých vylúčili z vysokých škôl pri politických čistkách, ale aj občania, ktorí sa stali obeťami vybavovania si účtov (napr. gazdovia, ktorí odmietali kolektivizáciu majetku).

5. Dobré čísla, zlé následky

Nominálna mzda priemerne zarábajúceho občana v roku 1989 bola v prepočte 118 €. Nominálna mzda priemerne zarábajúceho občana v súčasnosti je 1 086 €. (K tomuto je nutné dodať, že niečo vyše 100 000 Slovákov zarába len súčasnú výšku minimálnej mzdy alebo menej).

Súčasná miera nezamestnanosti je podľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny za mesiac október 2020 7,35 %.

Počas komunizmu to oficiálne bolo 0 %, nakoľko byť nezamestnaný sa považovalo za tretný čin hodný odňatia slobody. Ľudia boli umelo dosadzovaní na nútené pracovné pozície, a tak sa vytvárala umelá nezamestnanosť.

6. Vodné delá tu už raz boli

Sviečková manifestácia bola jedným z najvýznamnejších verejných prejavov odporu voči komunistickému režimu. Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa 25. marca 1988 zhromaždilo približne 2 000 ľudí.

Ďalšie tisíce boli v priľahlých uličkách. Počas manifestácie neodzneli žiadne prejavy. Protestujúci vyjadrili svoj odpor modlitbami a sviečkami, na čo Štátna polícia reagovala násilím. Proti protestujúcim použili obušky a vodné delá. Desiatky ľudí vrátane tých, ktorí sa na mieste vyskytli náhodou, zatkli a vypočúvali.

Správu o surovom zákroku polície odvysielal aj Hlas Ameriky, BBC, Slobodná Európa či Vatikánsky rozhlas.

Hlavných organizátorov Jána Čarnogurského, Vladimíra Jukla a ďalších zadržali predstavitelia štátnej moci, aby im znemožnili zúčastniť sa na zhromaždení. Františka Mikloška prepustili až po 48 hodinách.

„Ašpiráciou komunizmu bolo ovládnuť celý svet. Ovládnuť ho nielen mocensky, ale aj duchovne. V tomto smere bola práve zrážka s cirkvou najsilnejšia. Komunisti si od začiatku dávali za úlohu číslo jeden vysporiadať sa s týmto protivníkom,“ uviedol František Mikloško pre Denník SME.

7. Za hranice nevidím: príbeh železnej opony

Medzi zločiny komunizmu nepochybne patrí aj fakt nemožnosti vycestovať za hranice štátu. Ľudia pokúšajúci sa o útek pred komunistickým režimom boli na hraniciach usmrtení zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom nástražných mín alebo im boli roztrhané služobné pasy príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže.

Nedovolené prekročenie hranice sa považovalo za trestný čin. Na hranici neboli usmrcovaní len občania ČSR/ČSSR, ale aj občania Poľska, NDR a Maďarska, ktorí sa v tom čase pokúšali uniknúť cez územie ČSR/ČSSR.

Nadácia pre súčasné slovenské výtvarné umenie v spolupráci s Mestskou časťou Bratislava Devín a Nadáciou SPP pod záštitou primátora Bratislavy Matúša Valla pri príležitosti 31. výročia pádu železnej opony a Medzinárodného dňa ochrany ľudských práv slávnostne odhalí novú pamätnú tabuľu na pamätníku Srdce Európy vo štvrtok 10. decembra 2020 o 14:00 hod.

https://www.instagram.com/p/B1ML-ECix4m/

Pamätník v tvare srdca, ktorý sa nachádza pod hradom Devín na Slovanskom nábreží, vytvoril umelec Daniel Brunovský na počesť podujatia Ahoj, Európa! organizovaného Verejnosťou proti násiliu 10. decembra 1989.

O zločinoch železnej opony vypovedá aj príbeh Juraja Anoškina, ktorého spolu so sestrou odsúdili za velezradu, pretože povedal kamarátovi, na ktorom úseku by sa mohol pokúsiť utiecť cez hranicu.

Počas revolúcie ste mali 32 rokov. Váš otec bol jedným z aktívnych členov organizácie Verejnosť proti násiliu (VPN). Ako ste vnímali toto obdobie?

Bolo to trochu inak. Môjho otca, ako jedeného z mála občianskych disidentov, aj väznili. Na Slovensku boli viac prenasledovaní katolíci a predstavitelia cirkvi. V začiatkoch protestov ostával otec v úzadí ako intelektuál, ja som bol aktívnym členom v prvej línii. Otec nemal rád davy. Prvé dni sedel doma. Na VPN prišiel neskôr, ako politický poradca.

Vo svojej knihe Medzi Slovákmi ste opisovali, ako ste s davom smerovali k Michalskej bráne. Tam ste čakali policajtov. Nikde však neboli.

Poďme deň za dňom. V piatok 17. novembra zmlátili policajti študentov v Prahe. Na druhý deň sme sa to dozvedeli zo Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Ľudia sa na protest začali organizovať, prví boli pražskí študenti. V nedeľu sa nás pár stretlo v Umeleckej besede. Spísali sme prvé vyhlásenie, ktoré predniesol Milan Kňažko. Večer sa začalo niekoľko stoviek ľudí zhromažďovať na Hviezdoslavovom námestí. Už to bolo zvláštne, bežne by prišli policajti, ale nič sa nedialo. Ľudia hovorili do megafónu, aké je strašné, čo sa v Prahe stalo, a že s tým musia niečo robiť.

To bol začiatok. My z Galérie sme sa dohodli, že sa v pondelok stretneme vo vestibule Malej scény, kde vznikla VPN. Ustanovili sme sa ako výbor, ktorý bude zvolávať demonštrácie a pomáhať študentom s organizáciou protestov. Vďaka Milanovi Kňažkovi a Václavovi Havlovi sme mali dobré spojenie s Prahou. Dôležité bolo aj divadlo. Rušili sa predstavenia a namiesto toho sa diskutovalo o dianí v spoločnosti. Od pondelka sa začalo štrajkovať.

V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní.

Prvé menšie zhromaždenie ste teda zorganizovali na Hviezdoslavovom námestí. Dav sa ale zväčšoval, muselo to byť náročné aj po technickej stránke.

Keď už Hviezdoslavovo námestie nestačilo, študenti zvolali zhromaždenie pred Úrad vlády na Námestí slobody. Prišlo približne 5 až 10 000 ľudí. Nemali sme žiadnu techniku, len megafón so zvukom plechovej rúry. Ján Budaj mal prejav v mene VPN a dav začal fungovať.

Veľká demonštrácia bola v stredu 22. novembra. Vedeli sme, že ľudia opäť prídu, nedovolili sme si však odhadnúť, koľko ich bude. Potrebovali sme tribúnu a techniku. Reproduktory mali len hudobné skupiny – Elán nám ich odmietol požičať, Tublatanka bola ochotnejšia. Teda tí chalani boli odvážnejší.

Prišlo približne 50 000 ľudí. Nepochybovali sme, že sa režim začína rúcať. Ak by sa predtým stretlo len 20 ľudí, rozohnali by ich. Zákon totiž zakazoval zhromaždenia. Ľudia sa prestali báť a násilie si štát pri takom veľkom dave už nedovolili.

Stretávam sa s názorom, že organizátormi zhromaždení boli študenti vďaka ich voľnejšiemu režimu. Pracujúci si nemohli dovoliť len tak ísť protestovať.

Je to čiastočná pravda, no demonštrovalo sa najmä večer. Oveľa ľahšie však bolo obsadiť školu. Prví to urobili študenti Vysokej školy múzických umení. Mladí sú odvážnejší a búrlivejší ako stredná generácia.

Navyše si uvedomme, že aj 17. novembra v Prahe nikto nepočítal s brutálnym správaním polície. Bol to oficiálny sviatok. Mladí ľudia si chceli uctiť pamiatku Jána Opletala, študenta zavraždeného nacistami v roku 1939. Zhromaždenie komunisti schválili. Davy postupovali aj na Národní třídu, kde však manifestáciu povolenú nemali. Policajti ich začali mlátiť, lámali ruky a nohy, postarali sa o obrovské množstvo zranených. Je pochopiteľné, že konflikt nahneval aj tých, ktorí sa na ňom priamo nezúčastnili. To, že v prvej fáze revolúcie demonštrovali najmä študenti, zapríčinila ich vzájomná solidarita.

Prevažoval u vás skôr osobný alebo spoločenský motív? Na jednej strane ste totiž ako syn disidenta nemohli ísť študovať, na strane druhej ste mohli pomôcť získať vašej generácii chýbajúcu slobodu.

Doma sme sa veľakrát rozprávali o spoločnosti ako takej, nielen o politickom režime. Mal som možnosť čítať bežne zakázané knihy. Nahliadol som napríklad do dejín 20. storočia z iného než komunistického pohľadu. Je to veľmi vzrušujúce, keď cítite, že sa dejú historické zmeny. Nenechal som si to ujsť.

Nenamýšľal som si, že som dôležitý. Len som chcel zblízka vidieť, čo sa deje. Dnes je dôležitosť revolúcie jasná. Sám sebe som hovoril: „Zapamätaj si to, každú sekundu“! Vôbec som sa nebál Štátnej bezpečnosti (ŠTB), tú som poznal a zažil. Kvôli protestujúcim ľuďom som mal strach z predstavy, že prídu tanky a rozstrieľajú davy. Režim si to však už nedovolil. Neutajili by to.

Taký zásah by teda „neuhrali“. Možno tiež nechceli ďalšie násilie a zlyhanie.

Nie, nechceli. Nešlo o to, že by boli takí charakterní, skončili by však na šibenici, preto mali strach. Vzhľadom na udalosti, napríklad v Maďarsku či Poľsku, by im nikto neprišiel na pomoc. Ani jedna strana viac nechcela násilie. Konflikt v Prahe bol chybou režimu. Komunisti nevedeli, ako reagovať, a tak zakročili chaoticky. Nikto z Ústredného výboru im to neprikázal.

Pripúšťali ste si okrem šance na úspech aj to, že protesty môžu zlyhať? 

Nikdy neviete, čo bude zajtra. Ani my sme si neboli istí, ako to dopadne. Režim bol oslabený a jednoducho musel rešpektovať davy na námestiach. Bolo jasné, že začnú dialógy medzi VPN, teda nami a režimom. Ako ďaleko však budú ochotní ustúpiť? Niekoľko zlomových bodov signalizovalo, že režim určite nevydrží.

Ktoré to boli?

Prvým bola diskusia v Slovenskej televízii, kde sa búrili redaktori a novinári. To nemali ani v Česku. Približne po týždni sa za prvým „okrúhlym stolom“ v priamom prenose stretol Milan Kňažko, Ján Budaj a Fedor Gál proti trom komunistom.

Televíziu vtedy sledoval asi každý. Po desiatkach rokov niekto naživo pomenoval, čo je zlé, že tu vládne násilie a neprávosť. Hovorili jazykom, za ktorý by ich ešte pred týždňom stíhali. V tom čase to bolo fascinujúce, ako by ste vo vysielaní videli mimozemšťanov. Televízia bola orgánom komunistickej strany. Keďže niečo také dovolili, vedeli sme, že je koniec. Väčšina národa stála na našej strane. Ďalším dôležitým okamihom bol generálny štrajk.

Vo vašej knihe Medzi Slovákmi ste spomínali deň, kedy sa váš otec na pohrebe Dominika Tatarku stretol s Alexandrom Dubčekom. Bolo to v máji 1989 a už vtedy tvrdil, že zmena nepríde z Moskvy, ale zvnútra. Už pol roka dopredu vedel, že sa niečo stane?

Môj otec bol vizionár, málokto predpovedal to, čo on. Všetci, aj Dubček, si mysleli, že o zmenu sa postará Moskva ako posledných 40 rokov. Potom však prišiel Gorbačov.

Ten napríklad zrušil cenzúru v Rusku. 

Gorbačov prestal zasahovať do toho, čo je potrebné robiť. Pre československých komunistov nastala katastrofa. Ostali sami, museli si totiž zvyknúť, že neprišiel príkaz zhora. Napriek tomu si Dubček stále myslel, že Moskva to zariadi. Otec zas, že Moskva na nás kašle. Revolúcie sa ale odohrávajú náhle. Prišlo to z ničoho nič.

Dubček si myslel, že zmena príde z Moskvy.

Bez príkazu z Moskvy alebo ústredného výboru nevedeli, čo majú robiť?

Nemali plán, ako reagovať na spontánne udalosti. 17. november bol nepredvídateľný. Keby nás v ten pondelok pozatvárali, ani by sme sa nebránili. Dvadsiati by sme tak či tak neutiekli. Ja som si zvykol. Veľakrát za mnou prišli, zazvonili a zobrali ma. Ak by sme vzdorovali, mohli nás zabiť. Išli by sme teda s nimi. Nič však nespravili, lebo nevedeli, čo majú urobiť.

Veľký vplyv mali spomínané udalosti v Poľsku a v Maďarsku. Boli komunisti pasívni preto, lebo vedeli, že to majú „nahnuté“?

U našich južných susedov sa začal prevrat povolením demonštrácie počas oficiálneho pohrebu Imreho Nagya. Bol to národný hrdina, ktorého popravili kvôli vzbure proti režimu. Jeho meno sa nemohlo nikde vysloviť. Odrazu mladí demonštrovali. Zriadila sa tak opozícia na čele s Viktorom Orbánom, protikomunistickým liberálom. Komunisti nechceli byť zlí, v Maďarsku predsa vychádzali knihy či filmy, ktoré boli u nás zakázané. Sloboda tam bola relatívne vysoká a vláda pomerne populárna. Maďarsko uznávalo aj západ, keď otvorilo hranice do Rakúska. Prechádzalo tadiaľ množstvo východných Nemcov.

Bol to domino efekt, trend sa presunul aj do Poľska. Zatiaľ čo tam mali prvé slobodné voľby, u nás stále sedeli ľudia vo väzení. V Maďarsku vtedy vznikli aj takzvané „okrúhle stoly” na komunikáciu medzi komunistami a disidentmi. Slávny výrok znie: „V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní“.

Už začiatkom osemdesiatych rokov sa režim uvoľňoval a dostal sa sem vplyv západných kultúr. Vypukli by teda demonštrácie skôr či neskôr? Niektorí označujú Nežnú revolúciu dokonca za výmysel, keďže sa vraj vopred vedelo, že komunizmus padne. 

Je otázne, ako by to dopadlo. Existuje viacero verzií. Režim by padol tak či tak, to bolo nevyhnutné. Študenti urýchlili proces, bez nich by mohli mať komunisti premenu pod kontrolou. Riadili by vývoj vo svoj prospech. Poznám teórie o tom, ako bolo všetko vopred naplánované. Je to nezmysel. Bol som pri tom, prebehlo to úplne spontánne. Áno, ŠTB nás celý čas pozorovala, videli sme ich vonku aj vtedy, keď sme sa v pondelok 20. novembra stretli vo vestibule Novej scény. Nemali však príkaz, preto boli pasívni. Napriek tomu mnohí stále hovoria, že komunisti vyhrali. Niektorí z nich sa stali kapitalistami. Mali množstvo informácií a peňazí a dnes sú to boháči. Žiaľ, nemôžeme im zakázať zúčastňovať sa na kapitalizme.

V septembri ste v rozhovore s Michalom Kovačičom spomenuli, že rozdiel medzi mladými dnes a v minulosti je v odvahe. Vtedy nesmeli mať strach postaviť sa aj napriek hroziacemu trestu. Dnešní mladí chcú žiť v slušnom štáte. Cítia, že niečo nie je v poriadku, že toto nie je ten demokratický štát, o ktorý sa počas revolúcie bojovalo. 

Mladí sú vždy citliví na zmenu, je to obdobie vzdoru. Majú oveľa väčší sklon riskovať. Aj protesty Za slušné Slovensko zorganizovali študenti. Moja generácia si povie – načo niečo organizovať, nikto nepríde, je to trápne. Mladí uvažujú úplne inak. Sadli si za Facebook a vytvorili udalosť. Berú na seba riziko, majú celkovo viac odvahy ako starší. Tým chýba energia a viac si uvedomujú možné negatívne následky.

Myslíte si, že staršia generácia stratila nádej na lepšiu budúcnosť, a preto je k možnej zmene skôr ľahostajná? Počas uplynulých protestov Za slušné Slovensko bola v uliciach najmä mládež. Mohla to spôsobiť skúsenosť z predchádzajúcej revolúcie?

Ja osobne chodím na každý z protestov. Som iba jeden z davu, no len spolu môžeme niečo zmeniť. Je však pravda, že starší ľudia prišli o ideály, sú cynickejší, ničomu neveria. To sa stáva. Taká generácia bola aj za predchádzajúceho režimu. Keby to bolo na strednej generácii, doteraz tu máme komunizmus. Mladí to vidia inak. Tí dnešní vyrastali v slobode, uvažujú slobodne, vidia ju ako samozrejmosť. Idú protestovať, ak vidia neprávosť.

Vo svojej knihe ste tiež spomínali, že ako krajina sme si po revolúcií neurčili smer, ktorým by sme sa chceli uberať. Nemáme spoločný cieľ.

Podobné je to aj v Poľsku či v Maďarsku, všade riešia spoločenské témy. Poľská vláda napríklad ide sama proti sebe. Po revolúcii u nás nikto nevedel, ktorým smerom ísť. Vlastne, doteraz to úplne nevieme. Štát preto nedokáže naplniť princípy, na ktorých je demokracia postavená. Najskôr si to musíme ujasniť a očistiť justíciu.

Martin Milan Šimečka sa narodil 3. novembra 1957 v Bratislave. Pred rokom 1989 pracoval v robotníckych zamestnaniach. Ako spisovateľ vytvoril niekoľko diel, za ktoré dostal významné ocenenia, napríklad Cenu Dominika Tatarku alebo Los Angeles Time. Pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Domino-fórum, denníka SME, bol šéfredaktorom a neskôr editorom českého časopisu Respekt. Od vzniku Denníka N bol šéfom jeho redakčnej rady a pôsobí v ňom dodnes.