V novembri 1989 mali reproduktory len hudobné skupiny. Elán ich odmietol požičať, Tublatanka bola ochotnejšia, hovorí Martin Milan Šimečka.

 

Počas revolúcie ste mali 32 rokov. Váš otec bol jedným z aktívnych členov organizácie Verejnosť proti násiliu (VPN). Ako ste vnímali toto obdobie?

Bolo to trochu inak. Môjho otca, ako jedeného z mála občianskych disidentov, aj väznili. Na Slovensku boli viac prenasledovaní katolíci a predstavitelia cirkvi. V začiatkoch protestov ostával otec v úzadí ako intelektuál, ja som bol aktívnym členom v prvej línii. Otec nemal rád davy. Prvé dni sedel doma. Na VPN prišiel neskôr, ako politický poradca.

Vo svojej knihe Medzi Slovákmi ste opisovali, ako ste s davom smerovali k Michalskej bráne. Tam ste čakali policajtov. Nikde však neboli.

Poďme deň za dňom. V piatok 17. novembra zmlátili policajti študentov v Prahe. Na druhý deň sme sa to dozvedeli zo Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Ľudia sa na protest začali organizovať, prví boli pražskí študenti. V nedeľu sa nás pár stretlo v Umeleckej besede. Spísali sme prvé vyhlásenie, ktoré predniesol Milan Kňažko. Večer sa začalo niekoľko stoviek ľudí zhromažďovať na Hviezdoslavovom námestí. Už to bolo zvláštne, bežne by prišli policajti, ale nič sa nedialo. Ľudia hovorili do megafónu, aké je strašné, čo sa v Prahe stalo, a že s tým musia niečo robiť.

To bol začiatok. My z Galérie sme sa dohodli, že sa v pondelok stretneme vo vestibule Malej scény, kde vznikla VPN. Ustanovili sme sa ako výbor, ktorý bude zvolávať demonštrácie a pomáhať študentom s organizáciou protestov. Vďaka Milanovi Kňažkovi a Václavovi Havlovi sme mali dobré spojenie s Prahou. Dôležité bolo aj divadlo. Rušili sa predstavenia a namiesto toho sa diskutovalo o dianí v spoločnosti. Od pondelka sa začalo štrajkovať.

 

V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní.

Prvé menšie zhromaždenie ste teda zorganizovali na Hviezdoslavovom námestí. Dav sa ale zväčšoval, muselo to byť náročné aj po technickej stránke.

Keď už Hviezdoslavovo námestie nestačilo, študenti zvolali zhromaždenie pred Úrad vlády na Námestí slobody. Prišlo približne 5 až 10 000 ľudí. Nemali sme žiadnu techniku, len megafón so zvukom plechovej rúry. Ján Budaj mal prejav v mene VPN a dav začal fungovať.

Veľká demonštrácia bola v stredu 22. novembra. Vedeli sme, že ľudia opäť prídu, nedovolili sme si však odhadnúť, koľko ich bude. Potrebovali sme tribúnu a techniku. Reproduktory mali len hudobné skupiny – Elán nám ich odmietol požičať, Tublatanka bola ochotnejšia. Teda tí chalani boli odvážnejší.

Prišlo približne 50 000 ľudí. Nepochybovali sme, že sa režim začína rúcať. Ak by sa predtým stretlo len 20 ľudí, rozohnali by ich. Zákon totiž zakazoval zhromaždenia. Ľudia sa prestali báť a násilie si štát pri takom veľkom dave už nedovolili.

úloha počas revolúcie
Rokovanie Verejnosti proti násiliu. Zdroj: Denník N/J. Lőrincz

Stretávam sa s názorom, že organizátormi zhromaždení boli študenti vďaka ich voľnejšiemu režimu. Pracujúci si nemohli dovoliť len tak ísť protestovať.

Je to čiastočná pravda, no demonštrovalo sa najmä večer. Oveľa ľahšie však bolo obsadiť školu. Prví to urobili študenti Vysokej školy múzických umení. Mladí sú odvážnejší a búrlivejší ako stredná generácia.

Navyše si uvedomme, že aj 17. novembra v Prahe nikto nepočítal s brutálnym správaním polície. Bol to oficiálny sviatok. Mladí ľudia si chceli uctiť pamiatku Jána Opletala, študenta zavraždeného nacistami v roku 1939. Zhromaždenie komunisti schválili. Davy postupovali aj na Národní třídu, kde však manifestáciu povolenú nemali. Policajti ich začali mlátiť, lámali ruky a nohy, postarali sa o obrovské množstvo zranených. Je pochopiteľné, že konflikt nahneval aj tých, ktorí sa na ňom priamo nezúčastnili. To, že v prvej fáze revolúcie demonštrovali najmä študenti, zapríčinila ich vzájomná solidarita.

Prevažoval u vás skôr osobný alebo spoločenský motív? Na jednej strane ste totiž ako syn disidenta nemohli ísť študovať, na strane druhej ste mohli pomôcť získať vašej generácii chýbajúcu slobodu.

Doma sme sa veľakrát rozprávali o spoločnosti ako takej, nielen o politickom režime. Mal som možnosť čítať bežne zakázané knihy. Nahliadol som napríklad do dejín 20. storočia z iného než komunistického pohľadu. Je to veľmi vzrušujúce, keď cítite, že sa dejú historické zmeny. Nenechal som si to ujsť.

Nenamýšľal som si, že som dôležitý. Len som chcel zblízka vidieť, čo sa deje. Dnes je dôležitosť revolúcie jasná. Sám sebe som hovoril: „Zapamätaj si to, každú sekundu“! Vôbec som sa nebál Štátnej bezpečnosti (ŠTB), tú som poznal a zažil. Kvôli protestujúcim ľuďom som mal strach z predstavy, že prídu tanky a rozstrieľajú davy. Režim si to však už nedovolil. Neutajili by to.

Taký zásah by teda „neuhrali. Možno tiež nechceli ďalšie násilie a zlyhanie.

Nie, nechceli. Nešlo o to, že by boli takí charakterní, skončili by však na šibenici, preto mali strach. Vzhľadom na udalosti, napríklad v Maďarsku či Poľsku, by im nikto neprišiel na pomoc. Ani jedna strana viac nechcela násilie. Konflikt v Prahe bol chybou režimu. Komunisti nevedeli, ako reagovať, a tak zakročili chaoticky. Nikto z Ústredného výboru im to neprikázal.

Pripúšťali ste si okrem šance na úspech aj to, že protesty môžu zlyhať? 

Nikdy neviete, čo bude zajtra. Ani my sme si neboli istí, ako to dopadne. Režim bol oslabený a jednoducho musel rešpektovať davy na námestiach. Bolo jasné, že začnú dialógy medzi VPN, teda nami a režimom. Ako ďaleko však budú ochotní ustúpiť? Niekoľko zlomových bodov signalizovalo, že režim určite nevydrží.

Ktoré to boli?

Prvým bola diskusia v Slovenskej televízii, kde sa búrili redaktori a novinári. To nemali ani v Česku. Približne po týždni sa za prvým „okrúhlym stolom“ v priamom prenose stretol Milan Kňažko, Ján Budaj a Fedor Gál proti trom komunistom.

Televíziu vtedy sledoval asi každý. Po desiatkach rokov niekto naživo pomenoval, čo je zlé, že tu vládne násilie a neprávosť. Hovorili jazykom, za ktorý by ich ešte pred týždňom stíhali. V tom čase to bolo fascinujúce, ako by ste vo vysielaní videli mimozemšťanov. Televízia bola orgánom komunistickej strany. Keďže niečo také dovolili, vedeli sme, že je koniec. Väčšina národa stála na našej strane. Ďalším dôležitým okamihom bol generálny štrajk.

Vo vašej knihe Medzi Slovákmi ste spomínali deň, kedy sa váš otec na pohrebe Dominika Tatarku stretol s Alexandrom Dubčekom. Bolo to v máji 1989 a už vtedy tvrdil, že zmena nepríde z Moskvy, ale zvnútra. Už pol roka dopredu vedel, že sa niečo stane?

Môj otec bol vizionár, málokto predpovedal to, čo on. Všetci, aj Dubček, si mysleli, že o zmenu sa postará Moskva ako posledných 40 rokov. Potom však prišiel Gorbačov.

Ten napríklad zrušil cenzúru v Rusku. 

Gorbačov prestal zasahovať do toho, čo je potrebné robiť. Pre československých komunistov nastala katastrofa. Ostali sami, museli si totiž zvyknúť, že neprišiel príkaz zhora. Napriek tomu si Dubček stále myslel, že Moskva to zariadi. Otec zas, že Moskva na nás kašle. Revolúcie sa ale odohrávajú náhle. Prišlo to z ničoho nič.

 

Dubček si myslel, že zmena príde z Moskvy.

 

Bez príkazu z Moskvy alebo ústredného výboru nevedeli, čo majú robiť?

Nemali plán, ako reagovať na spontánne udalosti. 17. november bol nepredvídateľný. Keby nás v ten pondelok pozatvárali, ani by sme sa nebránili. Dvadsiati by sme tak či tak neutiekli. Ja som si zvykol. Veľakrát za mnou prišli, zazvonili a zobrali ma. Ak by sme vzdorovali, mohli nás zabiť. Išli by sme teda s nimi. Nič však nespravili, lebo nevedeli, čo majú urobiť.

Veľký vplyv mali spomínané udalosti v Poľsku a v Maďarsku. Boli komunisti pasívni preto, lebo vedeli, že to majú nahnuté?

U našich južných susedov sa začal prevrat povolením demonštrácie počas oficiálneho pohrebu Imreho Nagya. Bol to národný hrdina, ktorého popravili kvôli vzbure proti režimu. Jeho meno sa nemohlo nikde vysloviť. Odrazu mladí demonštrovali. Zriadila sa tak opozícia na čele s Viktorom Orbánom, protikomunistickým liberálom. Komunisti nechceli byť zlí, v Maďarsku predsa vychádzali knihy či filmy, ktoré boli u nás zakázané. Sloboda tam bola relatívne vysoká a vláda pomerne populárna. Maďarsko uznávalo aj západ, keď otvorilo hranice do Rakúska. Prechádzalo tadiaľ množstvo východných Nemcov.

Bol to domino efekt, trend sa presunul aj do Poľska. Zatiaľ čo tam mali prvé slobodné voľby, u nás stále sedeli ľudia vo väzení. V Maďarsku vtedy vznikli aj takzvané „okrúhle stoly” na komunikáciu medzi komunistami a disidentmi. Slávny výrok znie: „V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní“.

Už začiatkom osemdesiatych rokov sa režim uvoľňoval a dostal sa sem vplyv západných kultúr. Vypukli by teda demonštrácie skôr či neskôr? Niektorí označujú Nežnú revolúciu dokonca za výmysel, keďže sa vraj vopred vedelo, že komunizmus padne. 

Je otázne, ako by to dopadlo. Existuje viacero verzií. Režim by padol tak či tak, to bolo nevyhnutné. Študenti urýchlili proces, bez nich by mohli mať komunisti premenu pod kontrolou. Riadili by vývoj vo svoj prospech. Poznám teórie o tom, ako bolo všetko vopred naplánované. Je to nezmysel. Bol som pri tom, prebehlo to úplne spontánne. Áno, ŠTB nás celý čas pozorovala, videli sme ich vonku aj vtedy, keď sme sa v pondelok 20. novembra stretli vo vestibule Novej scény. Nemali však príkaz, preto boli pasívni. Napriek tomu mnohí stále hovoria, že komunisti vyhrali. Niektorí z nich sa stali kapitalistami. Mali množstvo informácií a peňazí a dnes sú to boháči. Žiaľ, nemôžeme im zakázať zúčastňovať sa na kapitalizme.

úloha počas revolúcie
M. M. Šimečka na pochode Za slušné Slovensko. Zdroj: Denník N/T. Benedikovič

V septembri ste v rozhovore s Michalom Kovačičom spomenuli, že rozdiel medzi mladými dnes a v minulosti je v odvahe. Vtedy nesmeli mať strach postaviť sa aj napriek hroziacemu trestu. Dnešní mladí chcú žiť v slušnom štáte. Cítia, že niečo nie je v poriadku, že toto nie je ten demokratický štát, o ktorý sa počas revolúcie bojovalo. 

Mladí sú vždy citliví na zmenu, je to obdobie vzdoru. Majú oveľa väčší sklon riskovať. Aj protesty Za slušné Slovensko zorganizovali študenti. Moja generácia si povie – načo niečo organizovať, nikto nepríde, je to trápne. Mladí uvažujú úplne inak. Sadli si za Facebook a vytvorili udalosť. Berú na seba riziko, majú celkovo viac odvahy ako starší. Tým chýba energia a viac si uvedomujú možné negatívne následky.

Myslíte si, že staršia generácia stratila nádej na lepšiu budúcnosť, a preto je k možnej zmene skôr ľahostajná? Počas uplynulých protestov Za slušné Slovensko bola v uliciach najmä mládež. Mohla to spôsobiť skúsenosť z predchádzajúcej revolúcie?

Ja osobne chodím na každý z protestov. Som iba jeden z davu, no len spolu môžeme niečo zmeniť. Je však pravda, že starší ľudia prišli o ideály, sú cynickejší, ničomu neveria. To sa stáva. Taká generácia bola aj za predchádzajúceho režimu. Keby to bolo na strednej generácii, doteraz tu máme komunizmus. Mladí to vidia inak. Tí dnešní vyrastali v slobode, uvažujú slobodne, vidia ju ako samozrejmosť. Idú protestovať, ak vidia neprávosť.

Vo svojej knihe ste tiež spomínali, že ako krajina sme si po revolúcií neurčili smer, ktorým by sme sa chceli uberať. Nemáme spoločný cieľ.

Podobné je to aj v Poľsku či v Maďarsku, všade riešia spoločenské témy. Poľská vláda napríklad ide sama proti sebe. Po revolúcii u nás nikto nevedel, ktorým smerom ísť. Vlastne, doteraz to úplne nevieme. Štát preto nedokáže naplniť princípy, na ktorých je demokracia postavená. Najskôr si to musíme ujasniť a očistiť justíciu.

 

Martin Milan Šimečka sa narodil 3. novembra 1957 v Bratislave. Pred rokom 1989 pracoval v robotníckych zamestnaniach. Ako spisovateľ vytvoril niekoľko diel, za ktoré dostal významné ocenenia, napríklad Cenu Dominika Tatarku alebo Los Angeles Time. Pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Domino-fórum, denníka SME, bol šéfredaktorom a neskôr editorom českého časopisu Respekt. Od vzniku Denníka N bol šéfom jeho redakčnej rady a pôsobí v ňom dodnes.