Faciliátor Dušan Ondrušek založil a vedie organizáciu Partners for Democratic Change Slovakia zaoberajúcou sa alternatívnymi riešeniami konfliktov. Spolu s lektorom v Akadémii kritického myslenia Martinom Poliačikom nám vysvetlil rozdiel medzi argumentáciou a ostrou hádkou. Obaja taktiež priblížili pojmy ako manipulácia, efektívna komunikácia alebo kritické myslenie.

V čom spočíva argumentácia?

Cieľom argumentácie je logické zdôvodnenie efektívnosti konkrétneho návrhu. Podľa faciliátora Dušana Ondrušeka sa s ňou v súčasnosti môžeme stretnúť aj ako s interdisciplinárnym študijným odborom. Takýto odbor predovšetkým vychádza z logiky, dialektiky a rétoriky. Pri argumentácii sa nemôžeme opierať len o naše osobné názory. Pokiaľ by niekto chcel napríklad v parlamente schváliť nejaký návrh, dôležitosť sa kladie na to, aby argumentáciu podložil aj konkrétnym výskumom alebo pozitívnou skúsenosťou.

Lektor Martin Poliačik odporúča širokej verejnosti knihu The Enigma of Reason, ktorej autormi sú kognitívni vedci Hugo Mercier a Dan Sperber. Argumentáciu vysvetľuje ako spôsob, ktorým dávame druhej strane dôvod niečo si myslieť alebo urobiť. Význam tohto celého má základy už v evolúcii, počas ktorej sa náš mozog vyvíjal tak, aby sme dokázali prežiť medzi inými ľuďmi vzhľadom na to, že iný človek je naším najväčším ohrozením. „Argumentáciu môžeme chápať aj ako kombináciu uplatňovania formálnej logiky a rôznych presvedčovacích techník. Jej cieľom je, aby na konci druhá strana minimálne pochopila, ako sme sa k našim tvrdeniam dostali,“ pokračuje vo vysvetľovaní lektor Poliačik.

Pri výmene názorov by sme mali dať druhej strane najavo, že ju počúvame a vnímame ju ako plnohodnotnú bytosť.

V minulosti sme mohli nájsť sofistikovanú argumentáciu uzavretú v akademických kruhoch. Išlo najmä o intelektuálne debaty, ktorých cieľom bolo zistiť, čo chce počuť druhá strana a naservírovať informácie takým spôsobom, aby konkrétny človek dokázal dosahovať svoje ciele.

Rozdiel so súčasnosťou spočíva v tom, že v dnešnej dobe začína byť argumentácia dôležitá nielen kvôli schopnosti presvedčiť, ale aj kvôli osvojeniu štruktúry argumentu, čo nám pomáha upratať si vo vlastnej hlave. Mali by sme vedieť dokázať, prečo považujeme nejakú informáciu za relevantnú a na základe čoho si spájame rôzne dáta do zmysluplných súvislostí. Pri výmene názorov by sme mali dať druhej strane najavo, že ju počúvame a vnímame ju ako plnohodnotnú bytosť.

Konštruktívna hádka ako riešenie

Spoločnosť si argumentáciu často mýli s neriadenou výmenou výpadov v spore, aj keď medzi argumentáciou a bežnou hádkou je značný rozdiel. Faciliátor Ondrušek to svojsky popísal ako rozdiel medzi obhadzovaním sa blatom a šachovou partiou. „Argumentácia pripomína šachovú partiu, v ktorej dvaja šachisti bez veľkých rečí poťahujú figúrky na šachovnici,“ vysvetľuje. Hádku tiež môžeme považovať v niektorých prípadoch za užitočnú, ale stojí nás omnoho viac energie.

V mnohých prípadoch sa v ostrej hádke nedopracujeme ani k rozumným riešeniam. Aj z tohto dôvodu približne pred päťdesiatimi rokmi psychoterapeut Stanislav Kratochvíl uplatňoval pri manželských pároch konštruktívnu hádku. Hoci sa jeho klienti hádavali veľmi hlasno a dlho, terapie mali úspešný koniec. Princípy konštruktívnej hádky sa využívajú aj v súčasnosti pri riešení manželských alebo pracovných sporov.

Argumentácia pripomína šachovú partiu, v ktorej dvaja šachisti bez veľkých rečí poťahujú figúrky na šachovnici.

Manipulatívny postoj a jeho rozpoznanie

Kým v bežnom rozhovore vidíme partnera ako rovnocenného, pri manipulácii sa aktér snaží preniesť vinu na ďalšieho účastníka konverzácie. Manipulátor odmieta prevziať zodpovednosť za vlastné správanie a snaží sa ovplyvniť myslenie druhej osoby nenápadným podsúvaním svojich záujmov. Koná opatrne, aby obeť mala pocit, že dané aspekty plynú z jej vlastnej vôle.

Je dôležité, aby sme manipuláciu vedeli rozoznať. Pokiaľ sa v rozhovore otvorene snažíme získať partnera pre nejakú myšlienku, ide o presvedčenie. O manipuláciu ide v tom prípade, ak druhú stranu balamutíme a podsúvame jej niečo, čo jej nevyhovuje. Taktiež môže mať aj podobu naznačovania a selektívneho zabúdania. Taktiku naznačovania môžeme chápať ako postupné presvedčenie obete o tom, že si niečo zle vyložila a to, čo sa stalo, je jej chyba. Pri selektívnom zabúdaní manipulátor prekrúca všetky dohody, ktoré zazneli.

Pokiaľ dôjde ku eskalácii konfliktu, aktér môže začať predvádzať svoju nezávislosť na obeti. Dáva jej napríklad najavo, že obeť nepotrebuje a má niekoho iného, kto mu pomôže. „Ak na takéhoto človeka narazíme v partnerskom, či v pracovnom vzťahu a jeho manipulácia sa prejavuje opakovane a systematicky, je lepšie z takého kontaktu vycúvať,“ hovorí Ondrušek.

Rôznorodosť názorov v spoločnosti

Od detstva sa snažíme akceptovať rozličnosť stanovísk na rôzne problematiky. To, čo my považujeme za nesprávne, niekto môže vidieť v inom svetle. „Život v pluralitnej spoločnosti znamená, že ľudia majú právo na rozličné názory. Tým sa práve odlišujeme od autoritatívnych spoločností, kde jednotný názor diktuje najvyššia autorita,“ vysvetľuje Ondrušek. V tom prípade je v poriadku, ak sa naše názory nezhodujú s názormi našich blízkych. Podstata tejto rozdielnosti sa ukrýva v rešpekte, ktorý nepríde hneď.

Rešpekt sa získava pomaly takisto ako dôvera. Dokážeme sa k nemu dopracovať dialógom, prispôsobením sa, aj keď v mnohých prípadoch sa stáva, že ani jedna strana konverzácie sa nepresadí. Pokiaľ dôjde k takejto situácii, prichádzajú k spoločnému riešeniu, ktoré sa líši od tých pôvodných.

Ondrušek je toho názoru, že najnáročnejšie situácie vznikajú, ak konflikt vychádza z odlišných základných hodnôt, ktoré budujú našu identitu. Ide o ťažšie spoločenské témy, ktoré spoločnosť doposiaľ nedokázala zjednotiť. Je naozaj ťažké nájsť kompromis napríklad medzi ľuďmi akceptujúcimi a neakceptujúcimi partnerstvá medzi rovnakými pohlaviami, čo môžeme vidieť aj na rôznych pochodoch zaoberajúcich sa právami LGBTI.

Kľúč k efektívnemu riešeniu konfliktov

„Správne argumentovanie je pri riešení konfliktov jedným z mnohých možných nástrojov,“ hovorí Ondrušek. Užitočné je najmä pri konfliktoch obsahového rozporu, aj keď s týmto typom konfliktov sa stretávame zriedkavo. Najväčší význam argumentácie spočíva najmä pri sporoch medzi vedcami alebo expertami určitého odvetvia. Avšak aj my ju vieme využiť pri presadzovaní nejakej koncepcie, ktorá stojí na dátach a dokážeme logicky porovnávať odlišné stanoviská.

Podľa faciliátora Ondrušeka sa efektívna komunikácia dosahuje predovšetkým kompromisom a nielen argumentáciou. V bežných konfliktoch, ktoré sa dejú okolo nás racionalita nie je prioritná. Ich základ tvoria predovšetkým emócie a vzťahy. Kľúčová je aj práca so spoločenskou dynamikou. Pri riešení týchto konfliktov sa dôraz kladie najmä na empatiu a schopnosť počúvať. Pokiaľ sa nedokážeme vcítiť do ďalšieho účastníka konverzácie a nevieme urobiť ústupok, riešenie daného sporu je neefektívne.

Život v pluralitnej spoločnosti znamená, že ľudia majú právo na odlišné názory.

Problémom ľudí je, že nevedia dostatočne pracovať s emóciami. Pokiaľ sa na ne pozrieme ako na relevantný a legitímny zdroj nejakého typu informácií a zaradíme ho k ostatným typom informácií, zistíme, že nám naozaj pomáhajú. Ich prijatie nám môže pomôcť vyriešiť viacero problémov, či už nás ovplyvňujú negatívnejším alebo pozitívnejším dojmom. Jedným zo základných cieľov je pracovať na sebapoznaní, ktorého súčasťou je aj práca s vlastnými emóciami.

Pri výmene názorov by sme mali ešte pred vyjadrením nášho názoru oceniť, že sme sa naučili niečo nové. Poliačik je toho názoru, že ak sa dostaneme do konfliktu s niekým blízkym, je dôležité si dať otázku, či nám stojí za to riziko, že sa s nami prestane rozprávať. Efektívnym riešením je technika láskavej kritiky, ktorej cieľom je nepreskakovať vytváranie vzťahov s ľuďmi, pokiaľ ich chceme kritizovať.

Prečo máme pocit, že nevieme argumentovať?

Podľa slov Poliačika sa dnešná doba vyznačuje najnižšou mierou dôvery, čo sa týka mienkotvorných autorít. To, čo máme považovať za základ vlastného svetonázoru si musíme v mnohých prípadoch vytvárať sami uprostred rôznych typov sociálnych skupín a komunít, ktoré sú viac alebo menej uzavreté pred vonkajším svetom. Názor si vytvárame na sociálnych sieťach, no desať minút na záchode nenahradí doktorát z virológie. V momente stretnutia s inou skupinou potom začíname mať pocit, že zlyhávame v argumentácii.

Rozdiel sa nachádza len v tom, že spoločné porozumenie svetu bolo väčšie a nebolo problematizované, kým dnes má každá komunita a skupina vlastnú pravdu. Dôležité je, aby sme jedincov z týchto komunít dokázali posunúť do miernejších stredových pozícií a tým sme vytvorili takzvanú zlatú strednú cestu.

Podľa Poliačika by sa nemalo preceňovať vzdelávanie na niektorých slovenských vysokých školách v porovnaní so zahraničím. Jedným z dôvodov tejto situácie je, že ľudia v mnohých prípadoch neformulujú argumenty, aby presvedčili o nejakej pravde alebo ju hľadali. Ich cieľom je obhájiť pomocou argumentácie svoje postavenie v spoločnosti. Z toho vyplýva, že šírenie konšpirácií vzdelanými ľuďmi vzniká najmä kvôli obhajobe ich spoločenského postavenia.

Problémom ľudí je, že nevedia dostatočne pracovať s emóciami.

Kritické myslenie na Slovensku

Poliačik uviedol, že sme jedným z najnáchylnejších štátov v Európskej únii, ktoré veria konšpiráciám. Negatívny dopad spočíva predovšetkým v absolútnej neprítomnosti systematického vzdelávania kritického myslenia vo vzdelávacom systéme Slovenska. Ďalším faktorom je zlyhanie formovania strategickej komunikácie štátu vzhľadom na to, že Slovensko nemá témy, ktoré by boli mimo politického diskurzu.

Čo sa ale týka spoločenských tém ako sú napríklad interrupcie alebo klimatické zmeny, ide o legitímne témy, o ktorých by sa malo rozhodnúť pomocou politického dialógu. V súčasnosti už neexistujú nejaké záväzné civilizačné štandardy pre ľudí v pozíciách moci ohľadom tém, ktoré by nemali otvárať. Ideálna cesta spočíva v osvojení daných štandardov na základe rozvoja kultúry štátu a hľadaní spôsobov, ako si dané informácie spoločnosť môže overiť.

Kritické myslenie spoločnosti môžeme zlepšiť tým, že ľuďom, ktorí sú síce aj nepriamou súčasťou internetových diskusií vzbudzujúcich dezinformácie, ponúkneme iný pohľad na vec. Dôležitým faktorom je, aby sa týmto krokom nespustila silná polarizovaná diskusia. Ďalšou formou jeho vylepšenia je súčasť vzdelávania v podobe prierezovej témy spájajúcej spôsoby učenia sa.

Čo ale deti? Aký vplyv to necháva na nich, a ako veľmi ubližuje ich bytiu to, že v nich od mala nepestujeme kritické myslenie? Alebo to, že sa od detstva stretávajú s názormi pomýlených influencerov, ktoré im do izby metie metla menom Instagram? Nielen čo sa týka aktuálnej nezmyselnej skládky názorov ohľadom Covid-19, ale i bežných vecí v živote, ktorými sú komunikácia, ideály krásy či dokonca posielanie nudes.

Dokonalá krása na internete a zničené sebavedomie mladých ľudí

Väčšina detí dnes drží v rukách telefón skôr, ako sa naučia bicyklovať. Od útleho veku vnímajú všetko, čo sa na nich valí z Facebooku, Instagramu alebo Youtube, vrátane odpadu, ktorý sa hrá na dokonalý príspevok. Technológie môžu byť skvelou súčasťou zdravého detstva, pokiaľ sa táto výsada nezneužíva. Vidieť nepravdivý obraz o živote slávnych celebrít vyvoláva v mladých ľuďoch depresiu a závisť.

Namiesto toho, aby ukazovali reálny svet či naozajstné telo, sa správajú ako deti na preliezačke zápasiace o pozornosť rodiča.

Dokonalé telá plné silikónu a plastík, dokonalé dovolenky do exotiky, často gýčové oblečenie za tisíce eur a názor hodný škôlkara. Nehovoriac o slovníku chlapov z krčmy. Reklama za reklamou a manipulatívny proces páchaný aj na našich deťom, bez štipky sebareflexie. Lebo však všetci ma môžete viete čo. Naučené pózy na najlepší výzor, kačacie pery či napnutá tvár zo sťahovania brucha nie sú výnimkou. Nuž, ale obvykle prehlasujú: „Ak chceš hejtovať, tak ma nesleduj.“ Možno vám to aj niekoho pripomenulo. Dokážu deti rozlíšiť, či niečo takéto vôbec majú alebo nemajú sledovať, keď nevedia, že to je zlé? 

Samozrejme, ľudia na sociálnych sieťach nedokážu ovplyvniť, kto a za akým účelom ich sleduje. Vieme však jedno. Bez podpory ostatných by nelietali až tak v oblakoch. Namiesto toho, aby ukazovali reálny svet či naozajstné telo, sa správajú ako deti na preliezačke zápasiace o pozornosť rodiča. Za tento výkon by si nejeden akože influencer zaslúžil Oscara za najlepší herecký výkon v kategórii faloš a umelá identita. Mladí ľudia to vidia a dennodenne sledujú. Myslia si, že ak nebudú vyzerať tak, ako to prezentuje ich nafúkaný idol, tak klesnú. Chudnú, žobrú od rodičov peniaze na nové nepotrebné oblečenie a čítajú názory, ktoré sú hodné maximálne tabule hanby. 

Je to chyba rodičov alebo nastavenie spoločnosti? Ukazujme deťom prirodzenosť a nedovoľme, aby sledovali ľudí, ktorých správanie sa vymyká zdravým zásadám. Je v poriadku mať pár kíl navyše alebo chodiť von v bežnom oblečení bez výrazných značiek. Sebaláska je kľúčom k životu bez komplexov, a nie pozorovanie perfektných bezproblémových účtov na sociálnych sieťach. Prvým krokom k zlepšeniu kritického myslenia by bolo donútiť dieťa či mladistvého zamyslieť sa nad tým, či to, čo mu ukazuje slečna alebo pán na Instagrame je naozaj skutočnosť, alebo len úbohá fikcia a snaha zaujať. 

Tento zvláštny trend vyvracajú napríklad insgramové profily ako @celestebarber – bezprostredná žena, ktorá ukazuje svoju nedokonalosť a pripomína ľuďom, že nie všetko, čo na Instagrame vidíme, je pravda. Ale aj @womenirl, ktorý ukazuje skutočnú tvár žien v bežných situáciách a momentoch.

Prirodzená a vynútená odlišnosť je obrovský rozdiel

To, že sa niektorí ľudia silou-mocou chcú vymykať normálu, je bežné. Je to ich štýl, ich vizitka a ich vnútorné rozpoloženie prenesené do spôsobu obliekania či štýlu vyjadrovania. Ale pokiaľ v živom vysielaní takmer ukáže svoje ochlpenie na intímnych miestach a užíva si na videu s mackom, je to dosť kontroverzné. Alebo čože kontroverzné. Je to maximálne nechutná a neúctivá prezentácia svojej identity. Že to o niečom svedčí, je jasné už na prvý pohľad a na prvé (preafektovené) počutie.

Táto krikľavá pani asi zabúda, že nie všetko je vhodné pre detské oči. Sama však tvrdí opak. Áno, nahota je prirodzená, ale prečo by teraz naše deti mali behať po uliciach v tangá nohavičkách či farebných parochniach ako šašovia a hovoriť celému Slovensku, že ich láka pohlavný styk s koňom? Keby ste na ulici videli obnaženú Alex, pravdepodobne by ste dieťatu a najradšej aj sebe zakryli oči pred týmito plytkými maniermi. Byť odlišný a búrať stereotypy nie je zlé, práve naopak. V tomto prípade sa však skôr bavíme o dehonestácii vlastného bytia jedinca kvôli popularite. 

https://www.instagram.com/p/CLUdXd6rpIE/?utm_source=ig_web_copy_link

Neodborný názor skrývajúci sa za údajnú pomoc naberá na obrátkach

Keď už máte pocit, že to je len zlý sen, a že horšie to už byť nemôže, prebudíte sa do krajiny hoaxov a zavádzajúcich informácií, ktoré si žijú vlastný život na Alexinom instagramovom profile. To, že jej chýba čo i len štipka kritického myslenia, dokázala najnovšie aj tým, že sa zo samozvaného sexuálneho guru preorientovala na epidemiológa, snažiac sa svojimi prihlúplymi názormi prehlušiť trebárs aj hlavného hygienika.

Každý má právo na slobodný prejav, ale nemýľme si podložené informácie, zmysluplné debaty a obstojné argumenty s klamlivými údajmi a plytkými názormi násilne volajúcimi o aspoň 15 minút slávy. Korona vonkoncom nie je o názoroch. Influencerka medzičasom vyzýva ľudí, aby nedodržiavali opatrenia a kritizuje ich plnenie, čo sa dá patrične spozorovať na množstve obhajujúcich faktov, ktoré celé hodiny hľadá na „spoľahlivých” weboch.

Dokážu deti rozlíšiť, či niečo takéto vôbec majú alebo nemajú sledovať, keď nevedia, že to je zlé? 

Dôsledné vysvetľovanie overovania faktov by sme deťom mali odmala pripomínať. Ani my, ani ony nesmú za žiadnu cenu uveriť neovereným a skresľujúcim informáciám. Obzvlásť tým, ktoré majú vplyv na ich zdravotný stav, nielen tých, čo sa týkajú Covid-19. Chybné – podľa spomínanej slečny skôr revolučné – počiny sú to, na čo sa deti a mladí ľudia pozerajú. Nevhodným spôsobom chce vštepiť do ich predstáv, že to, čo robí, je normálne a nemá žiadne hranice. Ale práve ona, s takým veľkým vplyvom, by ich mať mala. Alebo by osvetu mohla šíriť iným, menej vulgárnym a neúctivým spôsobom. A po novom aj neklamlivým. 

Zničená budúcnosť alebo posielanie nahých fotiek nedôveryhodným ľuďom

Pred časom Zuzana Hanzelová vo svoj IGTV videu opisovala príbeh, ktorý sa objavil v českom podcaste Deníka N. Rozprávali príbeh o mladej Američanke, ktorá poslala svojmu kamarátovi obnažené video, kde je vidieť jej nahé telo aj odhalenú tvár. Ten to rozposlal tretím stranám a niekto zavesil toto citlivé video, ktoré malo ostať medzi nimi dvomi, na internet.

Video bolo síce neskôr stiahnuté, ale ako sa vraví, čo sa raz dostane na internet, ostane tam už navždy. Tak to bolo aj v prípade neplnoletej americkej študentky. Video si stiahlo medzitým pár ľudí a zdieľali si ho. Celá táto kauza, alebo nazvime to akt mladíckej nerozvážnosti, sa s ňou ťahá dodnes, bez ohľadu na miesto bydliska či aktuálneho pobytu. Dievča už je dospelé, ale stále jej to ľudia v okolí vyhadzujú na oči a súdia ju podľa tohto činu. Otázkou je, kde sa stala chyba a prečo mladé slečny a mladí chlapci vôbec neuvažujú nad dôsledkami svojho skutku? 

To vedie k zisteniu, že naše deti sú v súčasnosti len veľmi málo oboznámené s nástrahami internetu a aj s tým, že musia rozmýšľať do budúcna. Je jasné, že dieťa netuší, či bude v budúcnosti viesť krajinu alebo bude stáť na serióznom poste, kde by ho toto zistenie mohlo potopiť. Môžeme to však zvrátiť a vysvetliť im, aby si chránili svoje súkromie a nenaleteli sľubom o tom, že sa ich nahé telo nedostane ďalej, ako by skutočne chceli. 

Učiť deti správne vnímať svoje telo a vzhľad je jedna vec. Tou druhou je jeho neželané zdieľanie. Musíme k tomu všetkému pridať učenie o ostražitosti a aj to, že netreba v každej situácii všetkým veriť. Edukatívny podcast sexuálna výchova otvorene rozpáva o posielaní nahých fotiek, o tom, že ak aj niečo také poslať chcú nech zvolia vhodný spôsob a akokoľvek znížia riziko, že ich na danej fotografii ľudia budú spoznávať. Pretože nikdy nevieme, ako sa situácia vyvinie. Pre zaujímavosť, oraginzácia  IUVENTA -Slovenský inštitút mládeže sa podieľala na výskume sextingu u mladých ľudí na Slovensku.

Správne posudzovanie nie je len negatívna kritika

Na slovenských školách chýba kreovanie kritického myslenia detí. Chýba vysvetlenie, ako správne posudzovať situácie a overovať si fakty. Chýbajú aktivity, kde by deti zistili, čo je pre nich prospešné a čo, naopak, škodlivé. Chýba schopnosť správne odsúdiť akýkoľvek pokus o neetické správanie a správne posúdiť či vyhodnotiť situáciu, ktorá sa ich týka. V spoločnosti chýba využívanie kritiky ako nástroja na lepší a kvalitnejší život.

Nemôžeme uveriť všetkému, čo dáva zmysel nášmu spôsobu uvažovania. Jakub Filo na svojom Instagrame zverejnil príspevok s názvom „Kurz kritického myslenia s Alex Wortex“, avšak netýka sa to len tejto slečny. Týka sa to každej situácie, ktorá nás obklopuje a ktorá znižuje ukážky chýb myslenia. 

Ľudia vo veciach prestávajú vidieť hlbšie súvislosti a stáva sa, že skĺznu k jednoduchému rozmýšľaniu o veciach, ktoré jednoduché určite nie sú. Deti sú na takýto spôsob myslenia oveľa náchylnejšie. To, čo vidia v spoločnosti, na internete či v televízii, považujú za pravdivé a vytvárajú si obraz o tom, ako môžu žiť. Ale nie je to vždy pravda.

Nesprávne myslenie je prirodzené, ale vedomé ignorovanie pravdy, faktov a podložených informácií je nebezpečné. Práve preto je dôležité vzdelávať deti o nástrahách a zavádzať do ich života zmysluplné informácie, a nie ich nechávať napospas chybným názorom a predstavám.