Po dlhom a stresujúcom dni sa dostanú k svojej obľúbenej digitálnej hre, pričom hľadajú únik z reality a aspoň chvíľu oddychu. Namiesto toho však často vypínajú svoje herné systémy ešte viac frustrované a vyčerpané. Nie pre samotnú hru, ale pre iných hráčov a ich nenávistnú komunikáciu.

Obdobnú skúsenosť mala aj študentka odboru Teória digitálnych hier Tereza. „Pred istým časom som si dala dlhšiu pauzu od lolka (League of Legends pozn. red.) pre celkovú frustráciu z hry, ktorá nastala pre ľudí v našom tíme,“ ozrejmila a dodala, že ju správanie spoluhráčov demotivuje pokračovať v hraní.

Nechcem hrať so ženou, prehráme.

Hádky, urážky, provokácie či iné toxické správanie je však pri onlinových kompetitívných hrách bežné. Aj to môže spôsobiť, že časť hernej komunity stratí o ne jednoducho záujem. Tereza už uvažovala nad tým, že sa ich vzdá nadobro. Nateraz, rovnako ako množstvo ďalších hráčok, ešte tak neurobila.

Nevhodné správanie hráčov voči svojmu ženskému protipólu má dlhú históriu. Už úplne prvé hry učarovali predovšetkým mladým chlapcom, a preto odjakživa tvorili majoritu. Herný trh sa však postupne otváral rôznym typom ľudí, čo vyústilo do jednej z najväčších nenávistných kampaní na internete.

Muži, ktorí nenávidia ženy

Kauza GamerGate, štvavá internetová kampaň voči ženám v hernom priemysle, odštartovala vo februári 2013 vydaním bezplatnej hry Depression Quest. Za jej vydaním stojí nezávislá herná dizajnérka Zoe Quinnová, scenárista Patrick Lindsey a skladateľ Isaac Schankler, pričom dodnes je dostupná v prehliadači.

Na dnešné pomery ide o zastaralý titul, keďže sa radí do žánru textová adventúra. Hráčovi postupne vyrozpráva príbeh mladej dospelej postavy, ktorá trpí depresiou. Hoci spočiatku zožala úspech medzi hernými kritikmi, prekričala ich hlučná minorita, ktorá ju nepovažuje za hru v pravom zmysle slova.

„Ide o voľný textový zážitok, pri ktorom len klikáte na hypertextové odkazy ako na webovej stránke. Nemôžem to nazvať hrou, pretože si nemyslím, že ide o zábavu,“ napísal jeden z hráčov v recenzii na digitálnom obchode s hrami Steam. Iní hráči jej vytkli nedostatočnú interaktivitu, ktorú videli v zjednodušenej predstave o depresii.

Zlomový bod kauzy však nastal až v polovici augusta rovnakého roku. Bývalý priateľ dizajnérky Quinnovej vtedy zverejnil sériu blogov, v ktorých opisuje ich spoločný vzťah a obvinil ju z nevery. Údajne ho mala podviesť s niekoľkými mužmi z herného priemyslu, aby sa posunula v kariére.

Medzi vplyvnými osobami, s ktorými údajne mala mať styk, mal byť aj Nathan Grayson, redaktor portálu Kotaku. Pôvodné blogy, uverejnené na stránkach Penny Arcade a Something Awful, neskôr odstránili samotné platformy. Ich obsah však prezdielali používatelia na sociálne médiá, najmä na diskusné fórum 4chan.

Prekročili hranice online sveta

Na prvý pohľad ide o bežné fórum, na ktorom používatelia diskutujú o pop kultúrnych témach. Lenže ako každé iné, aj 4chan má svoje temné zákutia. Na týchto kanáloch medzi sebou používatelia šíria rasistický, antisemitský, protisystémový a násilný obsah, ktorý by na mainstreamových sociálnych médiách neobstál.

Práve tu sa mal zradikalizovať aj mladý muž, ktorý zastrelil dvoch návštevníkov bratislavského podniku Tepláreň. Podľa ním zverejneného manifestu sa mal inšpirovať inými strelcami, ktorí tu svoje činy zdieľali. Po streľbe, ktorá zatriasla slovenskou spoločnosťou, tak urobil aj on, o čom informoval Techbox.

Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Keďže platforma poskytuje používateľom anonymitu, obľúbila si ju krajná pravica, ktorá zohrala úlohu nielen pri radikalizácii strelcov, ale aj hráčov pri kampani GamerGate. Akonáhle sa stali súčasťou masy, zmizli aj ich zábrany a okrem verbálnych útokov sa zmohli aj na vyhrážky.

Už spomínaná herná dizajnérka Zoe Quinnová sa stala obeťou doxingu, čiže zverejnenia súkromných alebo identifikačných informácií o konkrétnej osobe na internete. Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Ani zďaleka však nejde o jedinú obeť štvavej kampane. Obdobné hrozby dostala aj herná vývojárka Brianna Wu. „Práve prišla polícia. S manželom ideme na bezpečné miesto,“ napísala na platforme X a zverejnila obdržané násilné správy. Dodala sarkastickú poznámku: „Nezabudnite, že #gamergate nie je o útokoch na ženy.“

Krajne pravicoví hráči nakreslili terč aj na Anitu Sarkeesianovú, feministku a akademickú kritičku médií pre sériu videí Tropes vs. Women in Video Games. Sarkeesianová v nich skúma a kritizuje objektivizáciu žien v hrách a stereotypy, ktorými sú ženské postavy v hrách zobrazované.

Aj v tomto prípade boli zverejnené jej súkromné informácie. V októbri 2014 musela Utah State University dokonca zrušiť jej prednášku na akademickej pôde. Univerzita obdržala list, v ktorom sa autor chválil, že má viacero strelných zbraní, ktoré použije na vykonanie masakra, ak bude Sarkeesianová prednášať.

Nepomohla ani uplynulá dekáda

Napätá situácia v hernom priemysle sa postupne rozplynula. O kauze sa prestálo rozprávať, jej aktéri sa stiahli a obete sa nedomohli spravodlivosti.  Problém však nikdy nezmizol, pretože radikálne posolstvá sa dostali medzi široké zastúpenie hráčov a nemalá časť z nich im verí dodnes.

Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.

Zatiaľ čo pred desiatimi rokmi sa časť hráčov postavila takzvaným bojovníkom za sociálnu spravodlivosť, v súčasnosti bojujú proti DEI (diversity, equity, and inclusion). Ide o skratku pre anglický termín, ktorý do slovenčiny možno preložiť ako rozmanitosť, rovnosť a začlenenie.

Tentokrát však nepriateľa nenašli v jednotlivých osobách herného priemyslu, ale v konzultačnej spoločnosti Sweet Baby Inc. Herné štúdiá môžu využiť ich služby, aby získali spätnú väzbu a poradenstvo. Kritizovaná firma si pritom dáva za cieľ spraviť ich hry zmysluplnejšie, zábavnejšie a inkluzívnejšie.

Lenže zradikalizovaná časť hráčov sa domnieva, že priamo zasahuje do vývoja. Napríklad pri hororovej hre Alan Wake 2 (2023) hovorili, že hlavná hrdinka Saga Andersonová by bez zásahov konzultačnej firmy nemala afroamerický pôvod. Túto konšpiračnú teóriu musel vyvrátiť samotný režisér hry Kyle Rowley.

Reprezentáciu rasových, sexuálnych a iných menšín v digitálnych hrách považuje väčšina hráčov za novodobý trend, pričom na ich označenie používa termín woke. Jeden z nich dokonca vytvoril zoznam hier, ktoré posudzuje podľa výskytu týchto prvkov. Zhodnotil už vyše 1 400 titulov, pričom drvivú väčšinu neodporúča.

Za dobrý príklad označili radikálni hráči tohtoročný titul Stellar Blade, pretože im nevnucuje spomínané prvky a nebojí sa ukázať ženskú krásu. Neskôr však uviedli, že hra prešla cenzúrou, keďže niektoré outfity pre hlavnú ženskú hrdinku neboli natoľko obnažujúce a vyzývavé, ako boli pôvodne odprezentované.

Mikrofón radšej nepoužívajú

Podľa minuloročného prieskumu Global Gamer Study sa viac ako tretina žien považuje za hráčky. Napriek tomu sa s nimi pri online hrách stretnete zriedkavo. Neznamená to, že by sa týmto hrám vyhýbali. Svoju identitu totiž pred spoluhráčmi často skrývajú, aby sa vyhli diskriminácii a sexistickým poznámkam.

Negatívnu skúsenosť so správaním ostatných hráčov majú aj študentky TEDI. Tereza, ktorú sme spomínali v úvode, uviedla dva konkrétne momenty. Počas hrania League of Legends jej spoluhráč napísal, že ženy nepatria na „top“. Myslel tým jednu z piatich pozícií, ktorú môožno počas hrania zastávať.

V inej hre výnimočne použila možnosť hlasovej komunikácie. Namiesto dôležitých informácií o ďalšom postupe, ako kompetitívnu hru vyhrať, si vypočula nepríjemnú poznámku na jej identitu. „Nechcem hrať so ženou, prehráme,“ replikovala spoluhráčovu reakciu na jej ženský hlas.

Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu.

Situáciu z opačného súdka zažila Natália pri kompetitívnej strieľačke Valorant: „Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.“ Okrem toho sa dožadovali, aby pre nich mňaukala. Dodala, že išlo o jej prvú skúsenosť, kedy po odmietnutí na ňu nezačali útočiť.

Z tohto dôvodu preferujú v hrách textovú komunikáciu, keďže pri nej nemusí byť ostatným okamžite jasné, že hrajú so ženou. „Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu,“ vysvetľuje Tereza a myslí si, že najjednoduchšie je vybiť si frustráciu na žene.

Lea o vulgárnej komunikácií hráčov vedela ešte predtým, ako v decembri minulého roku začala hrať League of Legends. Napriek tomu sa voči nej nedokázala obrniť. Keď sa jej nedarilo a spoluhráč jej začal nadávať, rozplakala sa. V súčasnosti už nevyberavý slovník spoluhráčov ignoruje.

Tvrdí, že hrania online hier sa nechce vzdať, pričom rovnaký názor má aj Natália. Tereza, ako už naznačila na začiatku, si po negatívnej skúsenosti zvykne dať pauzu. Vtedy prechádza k hrám pre jedného hráča. Toxicita hráčov ich však nezlomila, vďaka čomu si vydobyli svoje miesto v prevažne mužskom prostredí.

Podobné turnaje si študenti mohli užiť už počas minulých semestrov, pričom ani tentokrát nebude chýbať špeciálny mix&match formát skladania tímov.

Ten spočíva v tom, že na začiatku sa určia kapitáni, ktorí si následne budú voliť čísla, pod ktorým budú ukrytí rôzni hráči. Registrovať a zapojiť sa môžu študenti všetkých fakúlt UCM. Rank v hre nehrá rolu, hlavnou úlohou je zabaviť sa.

Turnaj v League of Legends bude prebiehať v sobotu 16.12. a CS2 v nedeľu 17.12.2023. Plánovaný začiatok je od 15:00, hrať sa bude cez platformu Challengermode. Pre víťazov sú pripravené ceny od Nutrendu a Red Bullu. Registrovať sa môžete prostredníctvom formulára.

Ak by ste mali nejaké ďalšie otázky, môžete napísať priamo na fanpage UCM TEDI Bears, prípadne na Discord v sekcii UniCupu.

Matúš Jakubčík je profesionálny hráč hry League of Legends, ktorého fanúšikovia môžu poznať pod prezývkou Neon. Po skončení gymnázia rovno nastúpil do zahraničného klubu, aby sa neskôr stal prvým a zároveň jediným Slovákom pôsobiacim v najvyššej Európskej lige s názvom LEC.

Počas svojho pôsobenia vystriedal mnoho zahraničných klubov a na domácej scéne vyhral v roku 2016 Majstrovstvá Českej republiky za tím Fraternitas. Donedávna obliekal dres tímu Schalke 04 Esports, ktorý je známy hlavne vďaka svojmu futbalovému klubu.

Ubehlo len pár týždňov od skončenia svetového šampionátu známeho aj ako Worlds. Víťazom sa stal tím EDG, ktorý porazil favoritov a zároveň minuloročných šampiónov DWG. Ako hodnotíš toto finále a celkovo priebeh turnaja?

Z finále som bol celkom prekvapený, nakoľko tím Damwon Gaming bol oveľa väčší favorit ako Edward Gaming. Čo sa týka celého turnaju, tak prekvapený nie som, pretože Ázia oproti zvyšku sveta vždy napredovala a aj bude.

Prečo to tak je?

V Ázii je e-šport mainstream a ostatné športy sú v úzadí. Oni to majú ako súčasť kultúry, taktiež je tam aj oveľa väčší počet hráčov a tým narastá aj súťaživosť. V priemere tých veľmi dobrých hráčov je v Ázii oveľa viac v porovnaní napríklad s Európou, preto aj kvalita tímov je tam vyššia.

Je niekto v našich končinách, kto dosahuje takúto úroveň?

Máme zopár hráčov, ktorí im dokážu konkurovať. Avšak väčšinou je to tak, že tí hráči nie sú v jednom tíme. Naposledy sme mali taký tím dva roky dozadu s G2.

Pred pár mesiacmi ti skončila sezóna. Ako vyzerajú odvtedy tvoje bežné dni? Trénuješ stále alebo si skôr užívaš voľno?

Ľudia majú predstavu, že keď skončí sezóna, čo je väčšinou niekedy v auguste, tak máme do januára voľno. Nie je to úplne tak. Tá hra sa stále vyvíja a nikto nechce zostať pozadu, čiže je to o vlastnom záujme zostať vo forme.

Ak by sme sa na to chceli pozrieť chronologicky, kedy začal malý Matúš z Trnavy uvažovať, že chce byť profesionálnym e-športovcom?

Nikdy som za tým nešiel, že odteraz chcem byť profesionálny hráč, i keď som vnímal, že je to „cool“. Ono to prišlo skôr za mnou. Keď som v pätnástich išiel prvýkrát na LAN party, tak aj napriek tomu, že to bol úplný debakel, zapáčila sa mi atmosféra súťaženia. Odvtedy som si začal hľadať amatérske tímy a viac chodiť na súťaže.

Takým prelomovým bodom pre mňa bolo, keď ma po dvoch rokoch hrania v amatérskych ligách popri štúdiu odporučil kamarát do tímu ako náhradu za neho. Tam som hral asi dva mesiace, potom mi prišli ponuky do semi-profesionálnych tímov, kde to bolo platené. Vtedy som si povedal, že to vyskúšam a keď sa podarí, tak v tom ostanem. Skúsil som a vyšlo to.

Byť profesionálnym hráčom je z dlhodobého hľadiska veľmi náročné.

Spomenieš si kedy sa to celé udialo?

Už v prvom ročníku na gymnáziu som hrával za amatérske tímy. V treťom ročníku som to mal už ako prácu na plný úväzok na diaľku a zarábal som celkom pekné peniaze. Štvrtý ročník na gymnáziu som už len dotiahol maturitu, aby som to nemusel dokončovať neskôr. Už vtedy som mal dohodu v zopár tímoch, že keď skončím školu, rovno ku nim nastupujem.

Ako reagovali na takéto rozhodnutie rodičia?

Prvých pár rokov bolo ťažších, pretože som bol ako dieťa dosť závislý od počítača. Mali k tomu odstup. Keď však prišli prvé úspechy a uvideli, že sa s tým dá slušne zarobiť, začali to brať vážne a teraz to úplne akceptujú.

Ak by si mal zhodnotiť úroveň e-športu v Českej a Slovenskej republike, vnímaš, že sa niekde posunula?

Podľa mňa je to u nás stále chabé, pretože máme veľmi malý trh a je tu len malá komunita hráčov, ktorí sa tomu venujú dlhodobo. Bohužiaľ, myslím si, že to tak určitý čas ešte bude. Šanca, že sa e-šport dostane v takýchto malých krajinách do popredia, je totiž malá.

A čo vravíš na to, že v Česku sa založili prvé profesionálne tímy, v ktorých hráči dostávajú regulárnu výplatu? Vnímaš to ako posun vpred?

Určite to týmto spôsobom napreduje. Ja by som už napríklad profesionálny hráč nebol, ak by za to nebol taký honorár, aký je, pretože iba vtedy sa to oplatí.

Vie byť e-šport pre ľudí životná záležitosť?

Určite áno, ale byť profesionálnym hráčom je z dlhodobého hľadiska veľmi náročné. Nikto nevie, kam sa budú e-športy ďalej vyvíjať. Mladé talenty nahrádzajú starších hráčov a neskôr to úsilie, ktoré musí človek vynaložiť na to, aby bol stále najlepší, je vyčerpávajúce. Aj tí hráči, ktorí dosiahli svoj vrchol kariéry, boli najlepší len chvíľu, pretože už nedokázali ísť ďalej. Bolo to tak náročné, že sa im to ani neoplatilo. Je lepšie mať normálnu kariéru, ktorá má víziu na niekoľko rokov, ako byť profesionálnym hráčom, pretože nikdy nevieš, čo sa stane.

Dosiahol si podľa teba svoj vrchol kariéry alebo ešte stále cítiš, že je priestor niekam sa posunúť?

Ťažko povedať. Myslím si, že ten vrchol som ešte nedosiahol, pretože každým rokom som lepší a lepší a v najbližšej dobe cítim, že sa budem stále zlepšovať. Mojím plánom je hrať dovtedy, pokiaľ si budem myslieť, že na to mám. Až potom uvidím, či v oblasti e-športu nezvážim nejaké iné pozície.

Máš nejakú víziu kam by si sa chcel po kariére profesionálneho hráča vybrať?

Ak by sa to týkalo iba League of Legends, tak by som vedel byť napríklad content-creator alebo streamer na platforme Twitch.tv. Osobne by som sa však najradšej stal trénerom nejakého tímu.

Ak zažiješ syndróm vyhorenia, vieš, že už to nie je hra pre teba.

Raz som zaregistroval, že e-športové tímy mávajú svoj vlastný dom, kde hráči počas sezóny spolu bývajú a trénujú. Mali ste aj vy niečo podobné?

V súčasnosti je to už na vyššej úrovni. Štandard je, že každý hráč má svoj apartmán, v ktorom má počítač. Taktiež máme kanceláriu, kde sa stretávame a hráme spolu.

Ako vyzerá tvoj obyčajný deň počas sezóny?

Závisí od toho, ako ráno vstanem. Väčšinou nám o druhej poobede začína tréning. Vždy minimálne hodinu predtým by sme sa mali stretnúť v kancelárii a dať si jednu hru na rozohrávku. Dovtedy si inak môžem robiť čo chcem, ja si zväčša ešte zahrám. Od druhej do siedmej trénujeme, potom máme pár hodinový oddych a potom zasa pokračujeme s tréningom do noci. Po ňom nasleduje spánok. Takto sa nám to opakuje každý deň.

Ako dlho trvá sezóna?

Od decembra začíname trénovať a končí sa väčšinou v auguste. Závisí taktiež od toho, ako ďaleko sa tímy dostanú. Ak sa im podarí kvalifikovať na Worlds, trénujú dlhšie. Finalisti končia s tréningom niekedy na prelome októbra a novembra.

Tento režim musí byť pre človeka veľmi náročný. Zažil si niekedy nechuť v hraní pokračovať alebo pocit vyhorenia?

Párkrát sa mi stalo, že som cítil nechuť ísť hrať. Po pár dňoch to prešlo. Inak je normálne, že hráči zažívajú syndróm vyhorenia. Veľa z nich kvôli tomu aj skončilo s kariérou. Ak chceš byť v hre dobrý, musíš jej venovať veľmi veľa času. Preto, ak zažiješ syndróm vyhorenia, vieš, že už to nie je hra pre teba.

A pokiaľ ide o fyzické problémy?

Najčastejšie fyzické problémy mávajú hráči s rukami, zrakom a chrbticou. Konkrétne karpálne tunely sú asi najväčším problémom.

Snažia sa kluby predchádzať týmto problémom?

Niektoré tímy na to dbajú a majú svojho terapeuta. Bohužiaľ, môžeš mať v klube aj fyzioterapeuta a postihne ťa to tak či tak. Každý človek je totiž iný a keď celý deň tráviš sedením za počítačom, pozeraním sa do obrazovky, časom tie problémy prídu.

Dá sa popri kariére profesionálneho hráča venovať aj nejakým iným aktivitám?

Dá sa to skombinovať, ale väčšina hráčov to radšej nerobí vrátane mňa. Ak by si chcel mať nejakú vedľajšiu aktivitu popri hraní, tak máš na ňu len pár hodín zo dňa. Tým však nechcem povedať, že nemáme žiaden voľný čas, toho je relatívne dosť. Ak by si však chcel venovať všetok svoj voľný čas nejakej inej aktivite alebo niekomu inému, tak v tej hre nebudeš nikdy najlepší.

V čase nášho rozhovoru reprezentuješ tím Schalke 04 Esports, ktorý možno poznať skôr z futbalovej Bundesligy. Ako vnímaš vstúpenie tradičných športových klubov do sveta e-športu?

Ja som za to veľmi šťastný, pretože čím viac športových klubov a čím viac mainstreamových médií sa venuje e-športu, tým viac ľudí začne tú hru hrať a sledovať. V skratke ‒ čím viac ľudí sa začne e-športom venovať, tým je to lepšie pre toto odvetvie.

Na záver mám takú otázku do súkromia. Podľa dostupných informácii ti o pár dní končí kontrakt s tímom Schalke 04 Esports. Vieš kam budú tvoje kroky ďalej smerovať?

Áno, viem, ale zatiaľ to oznámiť nemôžem. Dobrou správou je, že ostávam v najvyššej lige.