Lívia Garčalová sa po svojom skončení v Kulturblogu rozhodla založiť Youtube kanál. Do svojho pravidelného formátu, na čaji s Livkou, pozvala aj Adama Nemečka, ktorý vystupuje pod pseudonymom Slaytiiina. Ten so svojim svojským výzorom a správaním žne úspech na sociálnych sieťach nielen u LGBT komunity. Lívia sa rozhodla zistiť, prečo je to tak. Aspoň to tvrdila. Pravdou je, že celé video sa nieslo v duchu podpichovania zo strany Lívie. Naopak, Adam na jej tvrdenia dokázal rozumne argumentovať a často ju priviedol do úzkych.

Podobné video vzniklo aj na kanály Slaytiiiny. Zaujímavé je, že pod oboma videami prevládal v komentároch rovnaký názor v prospech kontroverznej Slaytiiiny. Tá Líviu podľa nich prevalcovala argumentami v jej vlastnom podcaste.

Buď čím chceš, len nech to nevidím

Často sa môžeme stretnúť s názorom, že ľuďom nevadí odlišná orientácia ako taká, ale nechcú sa na ňu pozerať. Pri pároch rovnakého pohlavia odsudzujú prejavy lásky na verejnosti a neraz im darujú znechutený pohľad. Skutočne takíto ľudia prehlasujú, že sú voči LGBT komunite tolerantní?

Lívina otázka, či je potrebné patriť do komunity, preto nie je absolútne na mieste „Veď predsa môžeš byť homosexuál, ale nemusíš byť členom komunity.“ Ja sa pýtam, ako inak majú zmeniť ich vnímanie zo strany spoločnosti?

Až 43 percent ľudí z LGBT komunity sa cíti diskriminovaných. Nie je v poriadku, aby sa v slobodnom štáte, v ktorom majú mať všetci rovnaké práva, cítil niekto diskriminovaný kvôli svojej orientácií. Rovnosť a nediskriminácia sú predsa základnými hodnotami Európskej únie.

Ďalší prieskum ukázal, že viac ako polovica respondentov sa domnieva, že miera prijatia LGBT komunity je malá. To je dôvod prečo do nej chcú patriť. Je to jediný spôsob, ako poukázať na túto problematiku.

Ak by mali rovnaké práva a necítili sa utláčaní, protesty ako Pride by sa nikdy konať nemuseli. Základným znakom protestu je nesúhlas a nespokojnosť. To, že ľudia z LGBT komunity vystúpia z radu a prídu prejaviť nesúhlas je veľký pokrok. V minulosti by sa báli a žili by nešťastný a nenaplnený život. Je mimoriadne dôležité podporovať myšlienku rovnosti pre všetkých. A o to pri Pride pochodoch a podpore LGBT komunity ide.

Si populárny, musíš ísť príkladom

Lívia stavia Adama (Slaytiiinu) do pozície zástupcu LGBT komunity. Mal by vraj ísť príkladom a správať sa zodpovedne. Lívia si ale neuvedomila, že týmto tvrdením na seba použila dvojsečnú zbraň. Na to, že sa považuje za konzervatívnu, tehotenstvo v maturitnom ročníku bez sobáša takisto môžeme považovať za nezodpovedné. Ani ona nie je tým pádom dobrým príkladom jej sledovateľkám, ktoré k nej môžu vzhliadať.

Určitú dávku spoločenskej zodpovednosti by mali mať obe strany. Obsah na sociálnych sieťach je voľne šíriteľný a každý môže tvoriť to, čo uzná za vhodné. Je na každom jedincovi, čo si z obsahu vezme. To, že to môžu vidieť mladšie deti, ktoré nerozoznajú čo je správne a čo nie, nie je ich problém. Tu by mali zohrávať úlohu rodičia a výchova.

Nenormálny spôsob, akým dať najavo svoj názor

Pride je nazývaný aj oslavou inakosti. Lívia ju však považuje za nenormálnosť. “LGBT komunita by sa mala vyjadriť umiernenejším spôsobom. Normálne. V normálnom oblečení.” Tu sa stretávame s typickým problémom slovenskej spoločnosti. Stereotypy. Považovať  LGBT komunitu za nenormálnu len preto, ako sa obliekajú niektorí jedinci, ktorí do komunity patria, je detinské. V celoslovenskom prieskume z roku 2017 až 81,9 percent respondentov a respondentiek uviedlo ako najväčší problém práve predsudky, stereotypy, nepochopenie a ignoráciu LGBT ľudí.

Spoločnosť by sa mala čím skôr vzdať stereotypov, že oblečenie súvisí s orientáciou. Verte mi, že väčšinu homosexuálov na ulici nerozoznáte od heterosexuálov. Naopak, aj medzi heterosexuálnymi ľuďmi nájdeme veľa takých, ktorí sú istým spôsobom iní a vystupujú z radu. To však neznamená, že nie sú normálni. Len nezapadajú do noriem nastavených spoločnosťou.

Ostať ticho nie je riešenie

Jedným z argumentov Lívie je, že Slaytiiina môže svojim výzorom znechutiť iných členov komunity. Netvrdím, že Slaytiiina šíri posolstvo ideálnym spôsobom. Práve prílišná inakosť môže na niekoho pôsobiť negatívne a odradí ho napríklad od účasti na pridoch. Na druhej strane,  veľa mladým ľuďom to môže pomôcť, aby sa nebáli vyjadriť samých seba. Akýkoľvek legálny a voči spoločnosti umiernený spôsob šírenia posolstva rovnosti pre všetkých je lepší ako nerobiť nič a čakať, že sa niečo zmení. Jediný kľúč je v ľuďoch.

O problematike LGBT by sa malo začať hovoriť už na školách. Tu však narážame na problém. Hoci je sexuálna výchova povinná zo zákona v prevažnej časti Európskej únie, jej náplň sa medzi školami líši. Žiaci sú zasvätení do fungovania ľudského tela a reprodukcie. Naopak, otázky sexuality, sexuálneho správania, práv a porozumenia pohlavia, nie sú na školách témou. Potom sa nemôžeme čudovať, že postoj k LGBT komunite je na Slovensku taký, aký je.

Prečo nemôžeš byť normálny?

Viackrát rozhovor skĺzol do roviny typu, prečo nemôžeš byť normálny? Prečo sa neobliekaš normálne? Ak máš taký vplyv na internete, nebolo by to predsa len lepšie? Ja sa pýtam, čo je normálne? Každý má svoj štýl, spôsob obliekania, vystupovania…To čo jeden považuje za normálne, iný nemusí. Každopádne, každý má právo byť sám sebou.

Z výskumu FRA vyplýva, že LGBT osoby v dnešnej spoločnosti EÚ pravidelne trpia, pretože nemôžu byť sami sebou. Mnohí tak skrývajú svoju identitu a žijú v izolácii a v strachu. Iní zažívajú diskrimináciu, či dokonca násilie, keď sú sami sebou.

Tu narážame opäť na stereotypy zo strany spoločnosti. Ružová farba či sukne sú automaticky prisudzované ženám. Pritom v minulosti bola situácia presne opačná. Ružová bola farba mužov, ktorá symbolizovala bojovnosť. Taktiež sukne môžeme vidieť v historických filmoch práve na mužoch. V niektorých krajinách aj dodnes, napríklad v Škótsku s ich typickými kiltmi. Podobne je to aj so  silonkami, ktoré boli vymyslené pre mužov a dnes je to už typická ženská záležitosť.

Neexistuje ženské a mužské oblečenie. Existujú len zaužívané normy spoločnosti, ktoré je len ťažko prekročiť bez toho, aby to bolo akceptované.

https://www.youtube.com/watch?v=AMNvHvuv48c&t=1049s&ab_channel=LIVIA

Urážlivé komentáre priamo od moderátorky?

Ako krajina sme v zmýšľaní o LGBT komunite značne pozadu. Pritom nemusíme ísť ďaleko, aby sme videli, že sa to dá aj inak. V susednom Česku sú registrované partnerstvá povolené od roku 2006. Zatiaľ čo slovenské homosexuálne páry musia čeliť nenávistným komentárom a narážkam spoločnosti. Jednu nepríjemnú si neodpustila ani Lívia.

Na výrok Slaytiiiny, že jej je zima, poznamenala: „Zaujímavé, že zrovna tebe je zima. Že zrovna tebe.“
Podobne nevhodný bol úvod, kedy sa Lívia Adama opýtala, či to, čo robí, nie je určitá forma schizofrénie. Je to urážka nie len pre LGBT komunitu, ale aj pre ľudí, ktorí týmto závažným ochorením trpia.

Svoje zážitky spojené s urážkami opisuje aj v rozhovore, kedy na škole prišiel do konfliktu len preto, že mal výrazné farebné topánky. To sú spomínane stereotypy. Ľudia si často spájajú určitý typ oblečenia a štýlu s orientáciou, čo je nie v poriadku.

Istejšie prostredie pre deti

Spolupráce Slaytiiiny a Lívie sú celkom dve. V druhom videu, ktoré je uverejnené na kanály Slaytiiiny sa taktiež venujú LGBT komunite a jej právam na Slovensku. Aj tu je vidno naivný pohľad Lívie, ktorá je presvedčená o tom, že klasická rodina je pre dieťa to najlepšie. Nazvala ju istejším prostredím. Pravdou je, že zo štatistiky z roku 2012, ktorú zrealizovali matričné úrady, je rozvodovosť homosexuálnych párov o polovicu menšia ako u heterosexuálnych.

Rozvod rodičov rozhodne neposkytuje deťom istotu, skôr naopak. Na mieste je teda otázka, prečo nemajú homosexuálne páry právo na adopciu, keď dokážu deťom poskytnúť väčšiu istotu? Napriek tomu sa o tejto problematike veľmi nehovorí a stále žijeme v spoločnosti, ktorá za každú cenu presadzuje model klasickej rodiny. Pričom nie sú vôbec nezvyčajné prípady domáceho násilia, ktoré je páchané najmä mužmi na ženách. Je to preto, že ženy sú vnímané ako slabšie pohlavie.

Lívia argumentuje aj tým, že deti homosexuálnych párov sa musia potýkať už od mladého veku s problémami a otázkami, ohľadne odlišného prostredia, v ktorom vyrastajú. To pôsobí na ich emócie a celkovú kvalitu života. Z výskumu však vyplynulo, že deti, ktoré vychovávajú lesby, netrpia žiadnym deficitom, čo sa týka správania, zdravia, alebo emocionálneho prežívania.

https://www.youtube.com/watch?v=-uHF2wAX0vw&ab_channel=SLAYTIIINA

Zlý príklad homosexuálnych párov

Veľmi zaužívaný mýtus, ktorý koluje slovenskou spoločnosťou je, že homosexuálny pár určite vychová homosexuálne dieťa. Pretože mu ide príkladom, vidí to doma a nevedomky takéto správanie opakuje. Túto domnienku síce nemôžeme vyvrátiť žiadnym relevantným výskumom, pretože dát z tejto oblasti nie je dostatok, avšak zamyslime sa. Prečo máme na svete ľudí s inou orientáciou, keď sa to „dá vlastne naučiť?“ Ak by orientácia závisela od toho, v akej rodine dieťa vyrastá, existovali by len heterosexuáli.

Problémom nie je zlá výchova či príklad homosexuálnych párov. Problémom je opäť spoločnosť, ktorá vníma jedinca, ktorý bol vychovaný párom rovnakého pohlavia inak a dáva mu to značne najavo. Podľa prieskumov zo Spojených štátov až 42 percent respondentov uviedlo, že má skúsenosti so stigmatizáciou za to, že ich vychováva pár rovnakého pohlavia. Domnievame sa, že na Slovensku by boli čísla značne vyššie. Takýto postoj negatívne ovplyvňuje duševné zdravie a v skúmanej oblasti aj brzdí prípadný posun k lepšiemu.

V rozhovore s Ondrejom Prostredníkom sa dozviete:

• prečo majú rodičia viesť deti k tomu, aby kládli otázky,
• ako môže covid-19 ovplyvniť vieru mladých ľudí,
• prečo po pápežových vyjadreniach ostalo ticho,
• prečo má cirkev dosah na vzdelávanie na verejných školách,
• čo znamená veta: Boh je láska.

Ako evanjelický teológ a bývalý dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK ste sa s mladými ľuďmi a ich vierou stretávali pomerne často. Pre svetovú pandémiu ostáva mnoho kostolov naďalej zavretých alebo je do nich obmedzený vstup. Myslíte si, že covid-19 by mohol podlomiť nohy viere mladých ľudí?

Korona je určite rozhodujúcim faktorom v pôsobení cirkvi. To môžeme vidieť aj v pomerne čulej diskusii okolo toho, či kostoly majú, alebo nemajú byť otvorené.

Max Weber, známy sociológ, ktorý sa venoval aj otázkam náboženstva, povedal, že bez spoločenstva vlastne nie je odovzdávanie viery možné. Viera ako taká je odkázaná na osobný kontakt, aby bolo možné jej hodnoty odovzdávať aj ďalším generáciám. Fakt, že pandémia znemožňuje osobné stretávanie, má veľmi vážne dopady na všetky oblasti ľudského života. Týka sa to, samozrejme, aj viery.

Na druhej strane pandémia donútila všetky spoločenstvá, aby hľadali alternatívne spôsoby komunikácie. Mladí ľudia už dávno pred pandémiou mali zručnosti vo využívaní technológií. Je to len otázka toho, či tá druhá strana, odovzdávajúca vieru, je schopná využiť tieto technológie a pochopiť, že aj toto je jedna z ciest.

Aké to bolo vo vašom prípade? Spochybňovali ste niekedy svoju vieru?

Určite áno. Viera je vlastne pre mňa ustavičný proces otázok, pochybovania a hľadania odpovedí. Pre mňa je vzácne to, že sa so svojimi otázkami môžem obracať na ľudí okolo seba, ktorí sú alebo boli pre mňa istým vzorom, autoritou v otázkach viery. Alebo môžem (a tomu vďačím predovšetkým štúdiu teológie) kriticky uvažovať nad svojimi otázkami.

To býva pri štúdiu teológie najväčšou výhodou. Postupne sa teológ v procese štúdia stretáva s ťažšími otázkami, s rôznymi typmi odpovedí. Práve štúdiom teológie býva viera vážne spochybňovaná a otrasená.

Ale zároveň tento proces kritického postoja k viere, k odpovediam, v ktorých veriaci žije, umožňuje upevnenie viery a posunutie do ďalšieho štádia, kde sa človek už neuspokojí s nejakými jednoduchými odpoveďami, ale je ochotný byť v dialógu so svedkami viery.

Ako hovoríte, mali ste možnosť sa zaoberať rôznymi otázkami viery a hľadať na ne ako teológ odpovede. Máte pocit, že teológia posilnila, alebo skôr oslabila vašu vieru?

Povedal by som to skôr tak, že teológia transformovala moju vieru a posunula ju z tej nekritickej viery ku viere, ktorá nezaniká tým, že má otázky alebo tým, že sa stretávala s inými veriacimi, ktorí majú tiež otázky. Procesom hľadania odpovedí moja viera nezanikla.

Zásady viery sú pre mňa stále rozhodujúcimi piliermi môjho osobného života, ale sú posilnené práve procesom kritického myslenia.

Slová nedeľa a kostol sú pre niektoré deti výstražným znamením. Staré mamy nás s dobrým úmyslom nútili chodiť do kostola, ísť na prvé sväté prijímanie či birmovku. Je možné ukázať deťom vieru bez toho, aby sme ich nútili, ale zároveň ich k viere priviedli?

Na začiatku som spomínal, že viera je odkázaná na odovzdávanie. A teda záleží na spôsobe, akým vieru odovzdávame. Spôsob, ktorý ste spomenuli, je jeden z tých jednoduchších.

Väčšina ľudí si myslí, že dedenie a odovzdávanie viery, to, čo voláme „tradícia“, sa akosi automaticky stane tým, že tie ďalšie generácie budú zapojené do procesu kultu rituálov a budú to považovať za prirodzenú súčasť života. Do istej miery to je pravda, na toto je viera odkázaná.

Ale ak v tom procese narazíme na to, že tie rituály nám nič nehovoria, tak to je prvá kritická otázka. Keď mladí ľudia začnú premýšľať nad obsahom, ktorý im prostredie cirkvi ponúka, tak sa dostávajú do krízy. Veľký problém je, ak ich kritické otázky prostredie neregistruje.

Rodičia by si teda mali dať veľký pozor, keď nútia deti sa zúčastňovať na rituáloch cirkvi, aby ich nenútili do niečoho, čo im nič nedáva a neodpovedá na ich otázky.

Keď môj vzťah lásky nadobudne podobu sexuálneho vzťahu, tak je dôležité, aby to bol vzťah verný a exkluzívny.

Nadviažem na to, čo ste spomínali. Keď dieťa príde do bodu kritického uvažovania, ako konkrétne by mal rodič v tomto prípade zasiahnuť?

Tým najprirodzenejším spôsobom je potvrdiť oprávnenosť takýchto otázok. Jednoducho povedať: ,,Také otázky som si kládol aj ja.“ To je podľa mňa to najdôležitejšie.

Povzbudiť vlastné deti v schopnosti klásť otázky a nehrať sa na toho, kto má všetky odpovede. Treba stáť pred tou otázkou spolu s tým dieťaťom. A je to napokon tak, že dobrí rodičia sú tí rodičia, ktorí zostávajú v úžase z otázok svojich detí.

Čo tým presne myslíte?

Ak my ako rodičia v deťoch zabijeme ochotu klásť otázky prístupom „teraz mi daj pokoj“ alebo „nemám na to čas“, alebo im dáme nejakú povrchnú odpoveď, tak sa nám to neskôr vypomstí a zamotáme sa vo vlastných odpovediach.

Možno, ak nevieme uvažovať nad takými otázkami, bolo by dobré vytvoriť také prostredie, kde nad tým môže uvažovať viac ľudí. Aj keď to, samozrejme, nie je jednoduché, nakoľko v kontexte viery je to vždy vzťah blízkosti, intimity, a teda ak by sme tie otázky našich detí reflektovali pred niekým cudzím, tak to nemusí fungovať.

Mnoho rodičov má takúto skúsenosť. Keď sa radi chvália otázkami detí, tak tie deti by o tom nemali vedieť. Pretože, keď sa to dozvedia, sú zahanbené a berú to ako zradu dôvery.

Minulý mesiac sa uskutočnila Medzinárodná online konferencia Medzinárodnej federácie pre slobodu voľby terapie a sprevádzania. Jej podtitul znie: Poradenstvo pre mužov a ženy, ktorí prežívajú neželané sexuálne príťažlivosti a rodovú neistotu. Ku konferencii ste už zaujali postoj na vašom Facebooku, no i napriek tomu by ma zaujímalo, či považujete tento počin za istú formu spiatočníctva zo strany cirkvi. Ako majú toto posolstvo vnímať napríklad mladí ľudia, ktorí zápasia so sebaurčením alebo coming outom?

Áno, tá konferencia bola nesmierne problematická. Nielen pre mňa, ale aj pre mnohých ďalších ľudí. Je to tak, že organizovanie týchto konferencií podľa mňa súvisí s tým, že veľa rozhodujúcich ľudí v cirkvách na Slovensku (či už je to rímskokatolícka cirkev, protestantská, evanjelická alebo iné malé cirkvi) sa stále neposunulo vo svojom rozmýšľaní nad sexualitou do tej fázy, ktorú dnes ponúka výskum o ľudskej sexualite.

Odborne tomu hovorím, že je to otázka antropológie, učenia o človeku, toho, čo sa na človeku dá a čo nedá zmeniť. Väčšina zodpovedných ľudí v cirkvách na Slovensku žije v tom presvedčení, že homosexualita je niečo, čo sa dá zmeniť, a preto organizujú takéto konferencie. A to sa potom prenáša aj na ľudí v cirkvi.

Neprenáša sa potom táto metóda “liečenia sexuality” aj na rodičov, ktorí sa následne snažia postupovať podľa odporúčaní cirkvi?

Ja som mal niekoľko rozhovorov, kde rodičia vedia, že ich deti majú nebinárnu sexualitu. Hľadajú radu, ale nie sú ochotní prijať to, že ich deti túto sexualitu nemôžu zmeniť. Veľa rodičov s týmto stereotypným myslením sa na mňa obracalo so slovami: „Pomôžte mi, aby moje dieťa bolo normálne.“

Existuje aj určitý cirkevný dopyt po takýchto „odborníkoch”, ktorí niečo podobné ponúkajú. Myslím si, že toto je hlavne veľká nezodpovednosť a vina cirkevných lídrov, ktorí by mali pochopiť, že sexuálna orientácia je vec, s ktorou sa máme stotožniť, a nie ju „znormálniť“. Veľa odborníkov vraví, že práve týmto neprijímaním ich skutočnej sexuality týchto ľudí zraňujeme.

Dvadsiateho prvého októbra sa v médiách objavila správa, že pápež František podporil registrované partnerstvá v dokumentárnom filme, ktorý režíroval Evgeny Afinnevsky. Predstavitelia cirkvi sa k tomuto signálu stavajú rôzne. Mohli by pápežove slová rozdeliť cirkev na dve vetvy: za a proti registrovaným partnerstvám?

Pápež v tejto otázke už nemusí cirkev rozdeľovať. Ona už do istej miery rozdelená je. Síce nie v zmysle organizačnom, aj keď to sa tiež deje (mnohé protestantské cirkvi sa na tejto otázke už rozdelili).

To pápežove vyjadrenie zostalo takpovediac „visieť vo vzduchu“, lebo pápež sa k tomu ďalej už vôbec nevyjadroval. A diskusia k tomuto výroku naplno odhalila, ako je rozdelená či už katolícka cirkev, alebo vôbec ľudia, ktorí nad touto témou uvažujú.

Ako si vysvetľujete pápežov postoj?

Je dôležité povedať, že ten výrok bol odložený v archíve. Teda je to autentický výrok, ktorý režisér objavil pri hľadaní materiálu pre svoj film. Pápež výrok povedal v jednom dávnejšom rozhovore pre mexickú televíziu, ale nejakým činom sa to do oficiálnej podoby rozhovoru nedostalo.

Nikto sa nevyjadril k tomu, prečo ten výrok v pôvodnom rozhovore neodznel. Býva to tak, že rozhovory sa autorizujú; ktovie, ako to je v prípade pápeža… Faktom je, že výrok bol z nejakého dôvodu cenzurovaný a nedostal sa do pôvodnej podoby rozhovoru.

Tým, že ho tento režisér zverejnil, už predpokladáme, že zase niekto (asi to bol samotný pápež) súhlasil, že sa táto veta objaví v spomínanom rozhovore. Pápež sa proti tomuto výroku nepostavil, nevyvrátil ho. Vnímam toto jeho rozhodnutie ako opatrný spôsob otvárania diskusie v tejto otázke.

Po vašom vystúpení na Pride vám biskupi Evanjelickej cirkvi odobrali povolenie učiť teológiu. Nie je to tak dávno čo sa biskupi ohradili aj voči vyjadreniu farárky Anny Polckovej, ktorá povedala: „Keby sa Kristus vrátil, mohol by prísť ako gay či rómska žena a opäť by sme ho odsúdili.” Teológ Michal Havran v rozhovore pre denník SME uviedol, že by sa biskupi nemali starať do sexuality iných ľudí. Súhlasíte s jeho tvrdením?

Je to tak, že sexualita je silnou a dôležitou súčasťou každého spoločenstva. Cirkev od nepamäti regulovala sexuálnu morálku vo svojich spoločenstvách. Faktom ale je, že najneskôr od polovice minulého storočia toto už nie je možné a spoločnosť sa v tomto smere posunula.

Preto si myslím, že tá otázka praktizovania sexuálneho života je výsostne otázkou súkromnou. Otázkou, ktorá by mala byť riešená odbornou, dôkladnou a včasnou sexuálnou výchovou.

Ak Michal Havran hovorí, že by sa biskupi nemali pozerať do spální ľudí, ja dodávam, že niekto by mal tých ľudí pripraviť na to, čo sa v tej spálni deje. Ale rozhodne by to nemali byť biskupi. Mali by to byť odborníci z oblasti výchovy, medicíny, psychológie, ktorí včasnou sexuálnou výchovou pripravia mladých ľudí na sexuálny život.

Kde je teda problém?

Je tu paradox: cirkvi si ako keby uzurpovali právo na sexuálnu výchovu. Na jednej strane veľmi rezolútne protestujú proti rozšíreniu a prehĺbeniu sexuálnej výchovy na školách a na druhej strane oni sami chcú hovoriť svojim ľuďom, čo je a čo nie je správna prax sexuálneho života.

Toto je podľa mňa veľmi nebezpečné. Ak majú ľudia v cirkvi otázky v oblasti sexuálneho života a myslia si, že ich vedia položiť len svojim duchovným – okej, v poriadku. Ale duchovní by mali byť naozaj opatrní a nemali by na tieto otázky odpovedať v zmysle nejakého dogmatizmu.

https://www.facebook.com/prostrednik/photos/1388586988009011

Ako by ste bežnému človeku vysvetlili, čo sa vám stalo? Ako je možné, že cirkev má takéto privilégium a zasahuje do fungovania verejnej vysokej školy?

Je to možné preto, lebo Slovenská republika na to pristúpila v usporiadaní svojho vzťahu, jednak s katolíckou cirkvou prostredníctvom Vatikánskych zmlúv, a potom následne aj s niekoľkými registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami okrem katolíckej cirkvi.

Táto zmluva umožňuje cirkvi zasahovať do záležitostí teológie na vysokých školách. Ide o pozostatok vo vzťahu medzi cirkvami a štátom, kde opäť cirkvi veľmi úzkostlivým spôsobom strážia to, čo je obsahom východy a vzdelávania.

Napríklad dnes je to aj na cirkevných školách tak, že obsah nenáboženských predmetov je naplno v jurisdikcii spoločnosti a cirkvi nemôžu, povedzme, na matematike vyučovať svoj obsah. Ale pokiaľ ide o vyučovanie náboženstva, tak tento obsah je naplno v rukách cirkvi aj na verejných školách. Väčšinu spoločnosti to nevyrušuje a štát napokon preberá aj finančnú zodpovednosť za podávanie tohto obsahu.

A čo vysoké školy? 

Na úrovni vysokoškolského vzdelávania je ale situácia iná. Tam je v podstate spor, že väčšina cirkví a politikov si myslí, že to, čo sa učí na teologických fakultách, je len nejaký vyšší stupeň vyučovania náboženstva.

Lenže to nie je celkom tak, pretože teológia v univerzitnom prostredí je veda. Veda má svoje určité zásady a jednou z podmienok na praktizovanie vedy je akademická sloboda. Akademické slobody sa v univerzitnom prostredí veľmi prísne chránia, vo všetkých odboroch. Každý odbor si dáva veľký pozor na to, aby im nikto z vonka nehovoril: „No ale toto nemôžeš skúmať, lebo toto sa nám nepáči“.

Univerzitné vzdelanie by sa v tomto bode skončilo, ak by sme niečo také pripustili. A teraz, čuduj sa svete, má slovenský vysokoškolský zákon práve v ustanoveniach o akademickej slobode výnimky pre teologické fakulty. Toto je veľký problém.

Sexuálna orientácia je vec, s ktorou sa máme stotožniť, a nie ju „znormálniť“.

Biskup Eľko tvrdí, že Boh je láska, ale láska nie je Boh, de facto lásku nemožno absolutizovať. Toto svoje tvrdenie vysvetľuje na príklade, že ak sa muž zamiluje do milenky, táto láska nie je Boh a to isté platí aj pre lásku medzi homosexuálnymi partnermi. Čo je teda podľa vás láska? A máte pocit, že ju ako spoločnosť absolutizujeme?

Otázkou, ktorú asi biskup Eľko myslí, je, či môj láskavý vzťah má aj rozmer sexuálneho vzťahu. Ak to tam takto vyjadroval, zrejme myslel na toto… Aj keď to asi nechcel priamo povedať.

Podľa mňa keď môj vzťah lásky nadobudne podobu sexuálneho vzťahu, tak je dôležité, aby to bol vzťah verný a exkluzívny. Preto si myslím, že je to taký opäť zvláštny paradox, ak (a na tomto je zrejme aj zhoda s konzervatívnymi kolegami v cirkvi) praktizovanie sexuálneho vzťahu patrí do verného exkluzívneho vzťahu dvoch ľudí, tak ja nerozumiem, prečo im vlastne vadí, že ide o vzťah dvoch osôb rovnakého pohlavia.

Argumentujú náboženskými textami, ktoré sa vyjadrujú k tejto praxi sexuálneho vzťahu dvoch osôb rovnakého pohlavia. Tie texty vlastne vychádzajú z antropológie, z človeka ako z výlučne heterosexuálnej bytosti. Nemali poznanie o ľudskej sexualite, ktoré máme dnes my, a preto je prirodzené, že sa týmto spôsobom vyjadrujú.

Je tento postoj cirkvi a jej predstaviteľov správny?

Ak cirkev má záujem o to, aby sa veriaci ľudia, ktorí majú homosexuálnu orientáciu, cítili v cirkvi prijatí, tak jediná cesta je prijať toto ľudské poznanie o ľudskej sexualite a nenútiť týchto ľudí k praktizovaniu sexuálnej zdržanlivosti.

Ak by som teda mohol doplniť môjho kolegu, priateľa a spolužiaka Ivana Eľka, tak by som povedal, že áno: Boh je láska – pretože prijíma týchto ľudí takých, akí sú a akceptuje aj ich sexuálny život, pokiaľ svojím sexuálnym životom nezraňujú, nezrádzajú iný vzťah.

https://www.instagram.com/p/B9GdvRonMex/?utm_source=ig_web_copy_link

Na slovenskej politickej scéne je liberálny politik takmer raritou a liberálny teológ skutočne ojedinelým úkazom. Sťažila vám táto skutočnosť pôsobenie a presadenie sa v prevažne konzervatívnej politickej klíme?

Ja si myslím, že moje vyjadrenia a postoje sú pre mnohých ľudí akoby „čerstvým vánkom“.

Áno, súhlasím, že to je v našich podmienkach neobvyklé. Ale ja cítim, že odpovedám svojimi postojmi a vyjadreniami na otázky mnohých ľudí. Takže v tomto zmysle to nechápem ako sťaženie. Na druhej strane však moje postoje a vyjadrenia provokujú iných ľudí. Myslia si, že to je nezlučiteľné, že viera zo svojej podstaty musí byť konzervatívna. Chápu to ako nejakú vyšinutosť, keď ako veriaci človek zaujímam liberálne postoje.

Ja sa ani nesnažím týchto ľudí presvedčiť. Svoje poslanie chápem skôr ako poslanie pre ľudí, ktorí sú zraňovaní neschopnosťou cirkvi odpovedať na ťažké, aktuálne otázky a odchádzajú z nej.

Veľa politikov si svoje PR robí aj na téme interrupcií. Zákon z dielne pani Záborskej neprešiel len o hlas, na čo následne avizovala, že plánuje návrh podať znova, pretože chce ženám pomôcť. Myslíte si, že môžeme v tejto súvislosti hovoriť o pomoci, alebo ide skôr o či už vedomé, alebo nevedomé presadzovanie náboženskej ideológie?

Určite je to snaha presadiť istý náboženský postoj v otázke interrupcií. Sociálne riešenia, ktoré to sprevádzajú – to je len taktika. Myslím si, že predkladatelia sa týmto ani netaja, že im ide o sťaženie prístupu k interrupciám.

Som rád, že na Slovensku (aj keď to bolo len o hlas) je ešte stále dostatok ľudí, ktorí chápu, že interrupcia je veľmi ťažká vec pre každú ženu, ktorá o nej uvažuje alebo ju podstupuje. Napokon by som povedal, že to, čo skúsila pani Záborská teraz, je dobré v istom zmysle.

Pretože ak sa v budúcnosti objaví v parlamente zákon, ktorý akýmkoľvek spôsobom bude chcieť obmedziť prístup k interrupciám, tak zákonodarcovia budú bdelí a budú rozmýšľať, či za tým pekným obalom, ktorý sa snažila pani Záborská predať, nie je skutočný zákaz interrupcií.

https://www.facebook.com/www.zaborska.sk/photos/a.664781556879447/3646634188694154/

Podľa prvej hlavy ústavy, článku jeden sa Slovenská republika neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. A teda, aj v súvislosti s interrupciami či faktom, že Evanjelická cirkev na Slovensku má právo zasahovať do vecí verejnej vysokej školy, dokonca aj RTVS musí zo zákona vysielať náboženské programy, je Slovenská republika skutočne nezávislá od náboženstva alebo ideológie?

Ja používam pojem náboženská neutralita a myslím si, že Slovenská republika nie je nábožensky neutrálny štát. Príkladom je zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ktorý kladie nesplniteľné podmienky. Napríklad požaduje nesplniteľný prah 50 000 členov.

Pretrváva tu istý sentiment, že Slovensko je väčšinovo kresťanské, a preto cirkvi majú ako keby právo hovoriť do viacerých oblastí verejného života, lebo zastupujú nejaký veľký počet ľudí. Toto je veľmi tenký ľad.

Mnohí politici pri robení verejných politík úzkostlivo pozerajú na to, čo na ich návrhy hovorí prostredie cirkvi. Vedia, že majú dočinenia s vplyvným partnerom a myslím si, že toto je veľmi zlý prvok v slovenskom verejnom živote.

Ak je to tak, ako vravíte, ako je možné, že táto téma nie je v spoločnosti viac diskutovaná?

Cirkvi vlastne to zasahovanie do verejného života robia veľmi sofistikovane. Dávajú si pozor, aby ich nebolo možné prichytiť pri miešaní politických kariet. Na druhej strane vždy sa im podarí nejaký prešľap. Napríklad pri prezidentských voľbách boli zrejmé vyjadrenia proti niektorým kandidátom, teda kadidátke, ktorá bola aj neskôr zvolená. Boli tam jasné náznaky podpory Maroša Šefčoviča.

To nie je dobrý postoj. Bytostne sa dotýka ostatných skupín obyvateľstva. My tu máme napríklad veľmi silnú rastúcu skupinu ľudí, ktorí sa nehlásia ku žiadnej viere. A keď oni sledujú, ako tie štátne politiky vychádzajú v ústrety veriacim, tak logicky sa tým cítia byť dotknutí.

Alebo tu máme malé skupiny ľudí, ktoré sa hlásia k nejakému inému vierovyznaniu a na nich tiež ako keby ten verejný diskurz nemyslel, ako keby neexistovali. Z hľadiská ľudských práv je tento postoj problematický, preto má byť štát nábožensky neutrálny a nemá sa viazať na žiadne náboženstvo ani ideológiu.

1) Na Slovensku je takmer 50% rozvodov a tretina detí je nemanželských.. Čo chcú vlastne náboženské skupiny podporovať, keď je tradičných rodín u nás je v podstate menej ako polovica?

Oni tvrdia, že ak sa im podarí dosiahnuť povznesenie tejto ideálnej formy na ústavnú a zabránia všetkým ostatným formám, tak tým dosiahnu pozitívnu zmenu v ľuďoch, aby inklinovali k ideálu. Pritom vedia, že je to blbosť, a že je to založené čisto na nenávisti voči iným sexuálnym orientáciám a rodovej identite. Veľmi dobre poznajú všetky štatistiky, len celý problém je v tom, že na Slovensku neexistuje dostatočne hlboká diskusia na túto tému. Hlboká natoľko, že by mala svoje publikum a ľudí, ktorých by to do hĺbky zaujímalo, a preto to vždy kĺže po povrchu. V hodinovom priestore, ktorý ti médiá dajú, môžeš povedať tisíc vecí a cirkev presne vie, čo má robiť. Má svojich päť bodíkov a týchto päť bodíkov opakuje stále dookola. A tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Poznajú všetky argumenty aj protiargumenty, lebo to majú všetko naštudované. Ale strategicky vedia, že musia hovoriť stále dookola to, čo hovoria. Pri slovenskom obyvateľstve, ktoré kupovalo Mečiara a teraz kupuje Fica, je to výhodná stratégia.

… zdá sa, že cieľ povzniesť manželstvo ako ideálnu formu na ústavnú a zabrániť tak ostatným formám + dosiahnutie zmeny v ľuďoch, nevyšiel. Homosexuáli sa nepreorientovali na heterosexuálov a nezmenili svoje myslenie a tiež aj tradičnú rodinu trápia stále tie isté problémy ako alkoholizmus, gamblerstvo, drogy, domáce násilie, rozvody.. nepokračujem.

2) Aj keby boli homosexuálne partnerstvá uzákonené, tak cirkev má množstvo možností na to, aby vykonávala medzi svojimi istú prevenciu minimálne cez kázne a výchovu. Kresťanstvo je predsa o slobodnej vôli, tak prečo si nemôžeme vybrať?

Ale oni toto všetko vedia. Aj to, že v iných štátoch to funguje inak. No im ide o to, že im tu niečo funguje, že majú nejaké vzťahy a legitímne záujmy, ktoré majú aj finančné či ekonomické skupiny.

Čo by to cirkvi ekonomicky dalo, keby sa registrované partnerstvá neschválili?

V prvom rade cirkev vlastní veľmi veľa pozemkov a majetkov, ktoré sú sporné či už boli nadobudnuté počas Slovenského štátu, alebo reštituované v rôznych obdobiach. Druhá vec je, že sa snažia zabrániť odluke cirkvi od štátu, lebo ešte len vtedy by sa ukázalo, kto má najväčšiu motiváciu prispievať cirkvi a toho sa veľmi boja. Zároveň ľudia, ktorí sú hovorcami cirkevných organizácií a občianskych združení, fungujú tak, že dva tri roky budú stále hovoriť tento “hejt“ a zrazu sú na kandidátkach do eurovolieb, politických strán. Pre nich je to preliv do verejnej sféry a k moci, a to sa im oplatí. Pokiaľ im ľudia tieto témy žerú a neodchádzajú im z kostolov, aj keď sú vo vnútri možno nasratí, tak nemajú prečo zmeniť rétoriku. Cirkev je proste najstaršia značka, PR agentúra na svete, filozofická či obchodná inštitúcia. Jej dekonštrukcia bude trvať nejaký čas, ale už sa podľa mňa začala.

… hejt sa stále opakuje a skôr či neskôr sa Chromíkovi objavia na kandidátkach do politických strán. Ak, samozrejme, nezaložia vlastnú. Veď na zbieranie podpisov sú experti. Ľudia z kostolov neodchádzajú a cirkevné PR funguje aj naďalej.

3) …“Cirkev si teda uvedomila, že má naozaj veľkú moc a že kostol je fakt dobrá PR agentúra. Pastierske listy boli úplný prelom. Najmä tam nabrali sebavedomie, ktoré teraz ukazujú tak odporným spôsobom, že už neviem, kam ďalej môžu zájsť. Dodali im asertivitu a podvihli klbko tých politických rozhodnutí, a tým pádom si myslia, že sú nepriestrelní, že majú moc. V prvú adventnú nedeľu máš predsa najplnší kostol. Milión ľudí počuje, že sme kultúra smrti a na konci pastierskeho listu ľudia počujú, aby v prezidentských voľbách nevyjadrili podporu žiadnemu z kandidátov, ktorý by podporoval túto kultúru smrti alebo homosexuálov.“…

.. v kostoloch sa opäť budú čítať pastierske listy. Takto ľuďom vtĺkajú do hláv nenávisť a naberajú budúcich voličov.

4) Práva, ktoré dajú iným ľuďom, nenarušia ich vlastné práva..

Áno. Nechcem, aby to vyznelo ako konšpiračná teória, ale máme informácie z iných krajín Európy a zo sveta a vieme, že už asi dva roky je to ich cielená celosvetová iniciatíva. Majú na to veľa peňazí a dobrých školených marketérov. Využívajú na to občianske združenia. Je to pre nich akoby svätý boj, no prehrali ho vo viacerých vyspelých krajinách. Preto ich ideológovia zo západných krajín presúvajú svoje aktivity, peniaze a čas do krajín, kde sa im to môže podariť, lebo ľudia sú tam ešte konzervatívni a politici sú tiež náchylní na konzervativizmus.

…využívajú občianske združenia – Alianciu za rodinu. Prídu sem ľudia (ideológovia) zo zahraničia ako Željka Markič a iní.

Ešte by som dodala, že v rámci riešenia témy tradičná rodina som sa rozprávala aj s dvomi veľmi milými pánmi. Boli z Esénsko-kresťanskej cirkvi. Aby som nebola príliš jednostranná, prikladám článok, ktorý som vtedy po rozhovore s nimi a s pánom Nikolovom napísala.

Hriech alebo strach z nepoznaného?

Pre kresťanov sú homosexuáli hriešnici. Ako tvrdí Nikolov, hriech sa vytvára medzi homosexuálmi a navzájom si ním ubližujú, čím sa vzďaľujú od Boha. Robia tak niečo, čo je proti tomu, ako ich stvoril. No napriek všetkému miluje Boh každého bez rozdielu. S tým sa zhodujú aj kardinál Anton Kuruc a arcibiskup Richard Gräczer z Essénsko-kresťanskej cirkvi (CEK). Tvrdia však, že veci ako hriech či trest neexistujú a skôr sú výplodom ľudskej mysle, nepoznania a strachu. Pojem hriech sa podľa nich vymyslel na niečo, čo človek spraví nesprávne alebo inak, ako je očakávané. CEK je prvá interreligiózna cirkev sveta. Jej členovia vnímajú rôznorodosť cirkví a vierovyznaní ako mnohorakosť Boha. Čo sa týka rodiny, neodvolávajú sa na tradíciu, ako je to v prípade RKC. Tvrdia, že Boh nikde nehovorí o tom, že iba muž a žena sú preňho dostatočne dobrí ako pár. „Všade sa naopak hovorilo o tom, že láska je tá rozhodujúca. Nikde nie je stanovené, že kto má s kým žiť.“

Hrozba dúhovej vlajky

Ako vraví Nikolov, homosexuáli sa snažia o výnimočné postavanie tým, že chcú zrovnoprávniť ich vzťah so vzťahom, ktorý má uchopenie v legislatíve. Zákon o rodine má hovoriť len o jedinečnom zväzku muža a ženy. Žiadny muž a muž či žena a žena. Takéto vzťahy sú podľa Nikolova hrozbou pre spoločnosť. „Keď dáme rovnakú váhu vzťahu medzi mužom a mužom alebo ženou a ženou, zmeníme paradigmu celej spoločnosti. Kľúčová otázka je potom taká, že keď príde niekto s takouto požiadavkou, čo mu potom zabráni v tom, aby prišiel na nasledujúci deň s tým, že mu to nestačí?“ Registrované partnerstvá sú podľa neho len podaným prstom. Homosexuáli schmatnú celú ruku a budú nasledovať manželstvá, adopcie, nadstavba gender ideológie a zmena pohľadu na rodinu, vzťahy a celkové fungovanie. Malo by dokonca nastať aj prenasledovanie kresťanov. Ako príklad uviedol zrušenie niekoľkých kresťanských organizácii vo Veľkej Británii, ktoré nechceli podporiť adopciu detí homosexuálmi. Odmieta tvrdenie, že práve kresťanská cirkev je tá, ktorá napáda práva homosexuálov napríklad pastierskymi listami. Vyzývajú ľudí, aby nevolili kandidátov, ktorí si osvojujú kultúru smrti tým, že slabo podporujú tradičnú rodinu. „Kultúru smrti šíria LGBTI aktivisti tak, že systematicky a cieľavedome pracujú na tom, aby sa menila verejná mienka, mienka vplyvných ľudí a legislatíva.“ Čítanie pastierskych listov, ktoré si vypočuli tisícky ľudí po celom Slovensku, je však jasným dôkazom, že na tých istých veciach pracuje aj samotná RKC. Výhoda aktivistov je podľa Nikolova tá, že dostávajú v médiách oveľa viac priestoru.

Gay-friendly cirkev

Úplne opačný pohľad na vec má Essénsko-kresťanská cirkev, ktorá súhlasí s registrovanými partnerstvami. „Má veľký zmysel, aby ľudia mohli žiť svoj život plnohodnotne a neboli vyčleňovaní na okraj spoločnosti kvôli tomu, čo cítia. To sa nedá vyliečiť, to nie je choroba, je to len stav človeka.“ Podľa nich nie je úlohou cirkvi hovoriť niekomu do jeho života. Klasické manželstvá pre nich nie sú ničím výnimočné oproti homosexuálnym. „Podvádzajú sa? Veľmi. Rozvádzajú sa? Veľmi. Majú nemanželské deti? Hojne. Preto to nie je zárukou vôbec ničoho.“ Sami sa zamýšľajú nad tým, prečo práve rímskokatolícki kňazi, ktorí sa nemôžu ženiť a žijú v celibáte, rozprávajú o tradičnej rodine. Síce ju zažili ako deti, ale ako dospelým im chýbajú skúsenosti. „Ak chce človek vo svojom živote zažiť a cítiť, aká je láska k opačnému či rovnakému pohlaviu a bude to preňho prirodzené, tak potláčanie je úplne nezmyselné. Vidíme jasný príklad v rímskokatolíckej cirkvi, čo robia s deťmi či miništrantami. To je dôsledok toho všetkého.“ Možno keby sa zrušil celibát, nemusel by biskupský úrad RKC prispievať kňazom až na tretie nemanželské dieťa..

Láska ako hlavný atribút

Pre Essénov sú základnými atribútmi láska, sloboda, a zodpovednosť za svoj život. Preto sa každý môže rozhodnúť či chce žiť sám, v celibáte, alebo v akomkoľvek zväzku. Takisto nerozhodujú či spolu majú byť muž a žena, muž s mužom, alebo žena so ženou. CEK robí dokonca požehnania aj pre homosexuálne páry. Nenazývajú ich svadbami z toho dôvodu, že by to mohlo byť ľahko napadnuteľné tým, že nespĺňajú funkciu manželstva. „Hoci nie sú právoplatné, pred Bohom sú funkčné a deje sa to, čo sa má.“ Láska je pre nich oveľa väčšia a širšia ako sa ju človek snaží zadefinovať.