Humor a satira fungujú už od čias totalitného režimu ako zrkadlo spoločnosti. V prelomových časoch 80. a 90. rokov 20. storočia mala televízna a rozhlasová satira v našich končinách často väčší dosah než samotné spravodajstvo. Fungovala ako hlavný spoločenský ventil, ktorý ľuďom pomáhal pomenovať reálnu bolesť doby, zbaviť ich strachu z vládnej moci a aktívne budovať základy slobodného režimu.

Základy moderného slovenského humoru vybudovala nezabudnuteľná dvojica Milan Lasica a Július Satinský. Ich intelektuálna dialógová hravosť zo socialistických časov sa presunula aj na televízne obrazovky. Tento princíp stál na dokonalom kontraste dvoch pováh: chladný, racionálny analytik (Lasica), na druhej strane živelný a hravý rozprávač (Satinský).

Apropo TV a dokonalý Skrúcaný

V 90. rokoch sa na legendárne formáty okolo Apropo TV pozeral doslova celý národ, ktorý čakal pred televíznou obrazovkou alebo rádiom na začiatok novej epizódy. Komik Samuel Trnka spomína na tie časy s nostalgiou.

„Určite šlo o partiu okolo Apropo, nech už sa konkrétny variant volal akokoľvek. Keď to išlo v televízii alebo v rádiu, bol som k tomu prilepený a smial sa ako blázon. Potom sme si to v škole so spolužiakmi prehrávali nanovo a súťažili sme, kto si to lepšie pamätá a kto vie lepšie napodobniť Mečiara,“ ozrejmil.

Nešlo však len o politické paródie. Sila vtedajšej tvorby tkvela v dokonale zvládnutom remesle. Trnka dodáva: „Dodnes mi v hlave leží scénka Nogu a Skrúcaného, ako pečú kura na víne. Nie je to nič politické, len výborne budovaná a zohraná scénka. Hrať opitého patrí k základnej výbave komika a Skrúcaný to dotiahol do dokonalosti.“

Štafetu politickej satiry veľmi dôstojne nesie Kubo Gulík so svojím Ťažkým týždňom a Matej Adámy stand-upovými Správami o stave politiky.

Práve zohranosť a schopnosť vytvoriť živý charakter bez jedinej politickej narážky ukázali, že slovenská satira mala pevnú divadelnú a hereckú základňu, ktorú dvojica Štefan Skrúcaný a Miroslav Noga dokázala pretaviť aj do spájania imitácie politikov, komédie a hudobných paródií.

Majstrovstvo neškodného prostáčika či intelektuálny humor

Zatiaľ čo niektoré formáty stavali na skečoch, politická satira mala v deväťdesiatych rokoch svoju nespornú elitnú kategóriu. V televíznych štúdiách zohrával kľúčovú úlohu Milan Markovič. Ten v časoch najväčšej slávy predstavoval absolútnu špičku politického humoru.

Markovičove relácie totiž priniesli do slovenského mediálneho priestoru dovtedy nevídanú odvahu. Do štúdia si pozýval priamo najmocnejších politikov v tomto štáte a s úsmevom im kládol otázky, do ktorých však zakomponoval ostne (uštipačnú kritiku – pozn.red.), čo vyžadovalo obrovskú mieru statočnosti.

„Prirodzene na seba bral rolu nechápavého, snaživého prostáčika a z tejto ironickej polohy si z politikov, ktorých mal v štúdiu, strieľal ako z dela. Tí natvrdlejší z nich ani nechápali ako,“ hodnotí Samuel Trnka a jedným dychom pridáva zhrnutie k Markovičovmu záveru kariéry: „Večná škoda, že ho napokon dobehli limity vlastného charakteru a dnes je z neho deduško delulu.“

Veľkou kapitolou slovenskej satiry boli tiež rozhlasové formáty. Sobotné predpoludnia na Rádiu Twist s kultovou dvojicou Jaro Filip a Stano Radič patrili k rituálom, ktoré formovali myslenie celej generácie. Radičove legendárne predpovede počasia neboli len o teplotách, ale predovšetkým o brilantnej sociologickej sonde do duše našej spoločnosti. Jaro Filip zase dával reláciám rýchlosť, hudobný zmysel pre rytmus a improvizačnú slobodu, zatiaľ čo Stano Radič prinášal presné politické aforizmy.

Rozhlas však predovšetkým poskytoval tvorcom priestor na slobodné sebavyjadrenie. Divák pri počúvaní relácie tohto ikonického dua zapájal vlastnú fantáziu a spájal si súvislosti.

Vtedy cenzúra, dnes algoritmy

Rytmus a sociologický nadhľad, akým disponovali Jaro Filip a Stano Radič, sa na súčasnej scéne hľadajú len ťažko. Pomyselnú štafetu však napriek tomu má kto potiahnuť. „Štafetu politickej satiry veľmi dôstojne nesie Kubo Gulík so svojím Ťažkým týždňom a Matej Adámy stand-upovými Správami o stave politiky,“ konštatuje Trnka.

Kým v 90. rokoch bojovali tvorcovia s cenzúrou či totalitným tlakom, dnes bojujú s ekonomikou a algoritmami. „Každá doba kladie autorom pod nohy iné polená. Táto doba sa vyznačuje oveľa menšou odvahou televízií. Tá verejnoprávna je závislá od vrtochov vlády, súkromným televíziám sa satira ekonomicky ani reputačne nevypláca. Ostáva internet a javisko,“ vysvetľuje komik.

Nemám veľkú nádej, že vyrastú noví a dobrí koncepční autori.

Zároveň k svojmu hodnoteniu dodáva, že algoritmy internetu odmeňujú kvantitu a nie kvalitu. Javisko sa zase z kapacitných dôvodov nemôže nikdy stať ozajstným celospoločenským fenoménom. Preto ani nedáva veľké nádeje tomu, aby u nás v súčasnosti vznikli úspešné projekty podobné Apropo TV, Dereš alebo Večer Milana Markoviča.

Kto stál na pozadí relácií?

Pri spomienkach na zlatú éru zábavy sa však často zabúda na to, kto stál za samotným zrodom vtipov. Diváci si pamätajú tváre interpretov, no skutočná kreativita spočívala v ľuďoch, ktorí stáli za oponou konkrétneho projektu. „Jaro Filip nebol autor scénok, len ich interpret,“ upozorňuje Samuel Trnka a dopĺňa mená skutočných tvorcov: „Legendy tvorby skečov boli Gurka, Snopko, Luknár, Grexa… Práve Jano Snopko stál za takými klasikami, ako sú Stredoslováci.“

Čo by si teda mala dnešná generácia vziať z tvorby niekdajších legiend? Trnka vyzdvihol najmä intelektuálny rozhľad Stana Radiča. Pri Lasicovi a Satinskom by sme sa zase mali inšpirovať ich schopnosťou spolupracovať a hravosťou, s akou pristupovali k slovám a ich významom. Zároveň však upozorňuje na dnešný trend: „Lenže dnes je dopyt po podenkových štekoch z videí na výšku, a tak ani nemám veľkú nádej, že vyrastú noví a dobrí koncepční autori.“

Práve partia okolo Apropo TV čelila v 90. rokoch cenzúre v Slovenskej televízii, nútenému zrušeniu a presunom na iné stanice, čím sa stala jedným z hlavných opozičných hlasov a významne ovplyvnila aj mladú generáciu voličov v zlomovom roku 1998.

Vracať sa k úspešnému nemusí mať zmysel

Stará generácia komikov stavala na metaforách a čítaní medzi riadkami, k čomu ich do veľkej miery tlačila vtedajšia cenzúra. Podľa Samuela Trnku by však snaha opakovať tento model dnes pôsobila rozpačito.

„Skladať politický vtip dnes tak, ako kedysi, za čias cenzúry, sa mi už javí ako priposratosť a zbabelosť. To však neznamená, že by to nemohlo vyhovovať divákovi, ktorý má na také vtipkovanie pekné spomienky,“ zamyslel sa. Na druhej strane však priznáva, že humor z čias totality sa prekonáva ťažko. „V istom ohľade to bola zlatá éra politického humoru, lebo všetci mali spoločného nepriateľa, ktorým bol totalitný režim.“

Dnes máme spoločnosť oveľa viac fragmentovanú. Kým kedysi ľudí spájalo spoločné tajomstvo a boj proti systému, dnes dokážu publikum rozčúliť aj holé fakty. Humorista už navyše nemusí čeliť väzeniu, maximálne tak nepredĺženiu zmluvy v médiách – tak ako sa to stalo samotnému Trnkovi s kolegami Hudákom a Mikulčíkom pri Skúške sirén v Slovenskom rozhlase.

Dnešných satirikov podľa Trnku najviac limituje samotná povaha politickej reality „Humor vzniká z hyperboly, z predstavy vyšinutejšej, než je realita. A na to už pri takom Trumpovi, Matovičovi, alebo Šimkovičovej môže byť fantázia prikrátka. Dobre sa humor robí zo systematického zla, ale z chaosu, ktorý sa ani neberie vážne, to je oveľa ťažšie,“ pokračuje Trnka.

Na otázku, či sú dnešní diváci urážlivejší, reaguje pragmaticky: „Urážliví boli ľudia vždy, len teraz sa o tom dozvieme prakticky okamžite z komentárov a príspevkov na internete.“ A aké by mala mať satira hranice? „Hranice by satira nemala mať žiadne, ak je trefná. Hranice by mali mať hajzli, ktorých si tá satira nájde.“

Trvalá hodnota smiechu

Satira čias minulých nám zanechala obrovské dedičstvo. Ukázala nám, že smiech nie je len prázdna zábava, ale aj prejav slobody a duševného zdravia národa. Aj keď sa médiá, technológie a vkus publika zmenili, potreba nastavovať zrkadlo mocným zostáva rovnaká. A pokiaľ budú autorské osobnosti naďalej otvorene pomenúvať veci pravými menami v televízii, na internete či v divadle, slovenská satira si vždy nájde cestu k divákovi.

Nadčasový jazykový humor minulosti staval na pomalom budovaní koncepcie, dnešná rýchla online satira zápasí o pozornosť diváka v prvých sekundách. Dedičstvo legiend však dokazuje, že poctivé humoristické remeslo má zmysel v každej dobe.