Keď sa Petra vydala, nič nenasvedčovalo tomu, že o pár rokov bude hľadať útočisko v bezpečnom ženskom domove. Zmenilo sa to po narodení ich dieťaťa. Najskôr nenápadne – poznámkami, že nie je dosť dobrá matka. Potom zákazmi a kontrolou. Prvýkrát ju udrel v kuchyni.

Ani vtedy ešte neodišla. O pomoc sa rozhodla požiadať až vo chvíli, keď sa jej syn začal od strachu pomočovať. Do bezpečného domu prišla vystrašená a nevedela, čo bude robiť. Vonku ju čakali náročné prekážky: nízky príjem počas materskej aj chýbajúca opora blízkych. Keď ju partner presviedčal, že sa zmení, vrátila sa. Prvé týždne boli pokojné. Potom sa všetko začalo odznova.

Príbeh Petry je fiktívny, no zložený zo skúseností viacerých žien, ktoré vyhľadali pomoc v bezpečnom ženskom domove Brána do života. Vznikol na základe rozhovorov s riaditeľkou a sociálnou pracovníčkou. S prípadmi, keď žena opúšťa násilného partnera opakovane, sa tu stretávajú bežne.

Prvý kontakt neprichádza len od žien

Pred bezpečnostnými bránami domova na sídlisku v bratislavskej mestskej časti Petržalka teraz stojím aj ja. Budova je nenápadná, šedivá, miestami ju oživuje farebná mozaika. Až neskôr zisťujem, že ide o bývalú materskú školu, ktorej priestory si občianske združenie Brána do života prenajíma. Aj preto ich nemôžu úplne prispôsobiť potrebám zariadenia.

Ticho náhle preruší otváranie dverí. Vychádzajú z nich mamy s deťmi. Jeden chlapec nenápadne vystrčí hlavu, usmeje sa na mňa. Keď mu úsmev opätujem, hanblivo sa schová späť dovnútra.

Bezpečný ženský domov Brána do života patrí medzi jedno z mála zariadení, ktoré ženám a ich deťom poskytujú nielen ubytovanie, ale aj odbornú pomoc. Sociálne pracovníčky, psychologičky či advokátky tu sprevádzajú ženy v rôznych fázach odchodu od násilného partnera.

O pomoc pritom nežiadajú vždy len samotné ženy. „Mali sme klientky, ktoré prišli po tom, čo ich susedia privolali políciu, pretože počuli buchot, vulgárne nadávky a plač detí,“ hovorí mi počas rozhovoru riaditeľka domova Judita Majerová.

Niektoré ženy sa ozývajú vo chvíli, kedy už sú rozhodnuté odísť. Iné najskôr hľadajú informácie a uisťujú sa, aké majú možnosti. „Príbehy sú rôzne. Niekedy musíme žene pomôcť nastaviť bezpečnostný plán – naplánovať jednotlivé kroky tak, aby mohla bezpečne odísť,“ opisuje sociálna pracovníčka Klaudia Schneidrová. Súčasťou krízovej pomoci môže byť aj podanie trestného oznámenia či komunikácia s partnerom o tom, kde sa žena s deťmi nachádza.

Žijú ako na internáte

Vo vnútri ma riaditeľka Majerová privedie do spoločenskej miestnosti. Vyzerá ako bežná, moderne zariadená obývačka spojená s malou kuchynkou. Na chvíľu mám pocit, akoby som prišla na návštevu, nie do zariadenia pre ženy utekajúce pred násilím. Moju pozornosť upúta bledo ružový semišový gauč. Celý interiér je ladený do „ženského“ štýlu.

Násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom, môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.

Riaditeľka vysvetľuje, že dokážu ubytovať 15 žien a 19 detí. Väčšina izieb ponúka súkromie len čiastočne. Kúpeľne a toalety zdieľajú, rovnako ako spoločné priestory. Žijú teda podobne ako študenti na internáte. Pracovníčka Schneidrová s trpkým úsmevom poznamená, že takéto komunitné bývanie prináša svoje radosti aj strasti, najmä keď ide o deti.

„Sme neustále vyťažení. V ideálnom stave by sme mali mať stále voľnú aspoň jednu izbu pre krízové prijatie,“ dodáva. Rozšírenie kapacít ani prestavbu na samostatné garsónky si pre nedostatok financií a stavanú budovu nemôžu dovoliť.

Návraty k násilníkovi sú bežné

Počas prehliadky mi riaditeľka ukazuje terapeutickú miestnosť – priestranná s veľkými oknami do záhrady, kde stoja detské preliezky. Pohodlné stoličky sú zvyčajne rozostavené do kruhu, na papierovej nástenke vzadu visia interné pravidlá domova. V rohu ležia aj karimatky, ženy sem chodia aj cvičiť jógu. „Teraz už aj s deťmi,“ dodáva s úsmevom, „inak sme nevedeli, čo s nimi. Boli neposedné, keď mali vydržať samy.“

Po tom, čo sa klientka zoznámi s prostredím domova, spolu s odborníčkami si nastavujú konkrétny plán, napríklad hľadanie práce, bývania či riešenie financií. Nie všetko však ide podľa plánu. Často sa v domove stretávajú s tým, že sa klientka rozhodne vrátiť k násilnému partnerovi.

Riaditeľka Majerová to vysvetľuje na príklade: „Žena odíde od násilného partnera, no nemá prístup k majetku ani bývaniu, skončí v krízovom zariadení. Partner zostáva v byte, dieťa si získa darčekmi a ono často ostane pri ňom. Žena si potom vyberá medzi bezpečím bez dieťaťa a návratom k násiliu, aby s ním mohla byť. V takom momente sa dá jej rozhodnutie pochopiť.“

Schneidrová dopĺňa, že pre matku samoživiteľku prichádza tvrdý stret s realitou: „Uvedomia si, že aha, toto ma teraz celý život čaká, keď z toho vzťahu odídem – budem mať problém udržať si zamestnanie a zaplatiť podnájom, ak vôbec nejaký zoženiem.“

Otras mozgu, ďalšia nevera či agresívne dieťa

Pracovníčky ženu pred odchodom varujú o možných rizikách a že po tzv. „medových týždňoch“, kedy sa muž správa vzorne, sa násilie zväčša opakuje. Rešpektujú však jej akékoľvek dôvody: praktické, ako strecha nad hlavou, či emočné, keď násilný partner je ich jediným blízkym človekom. V domove majú dvere vždy otvorené.

Približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie.

Schneidrová spomína aj na pozitívny príbeh, kedy sa klientka do domova vrátila trikrát. Po treťom raze partnera už definitívne opustila. Nakoniec sa jej podarilo udržať zamestnanie a osamostatniť sa. Dnes žije úspešný život a obdobie v bezpečnom ženskom domove je pre ňu len spomienka.

Pýtam sa, čo býva zväčša tou poslednou kvapkou, po ktorej sa žena rozhodne odísť. „Niekedy je to otras mozgu, inokedy už 45. nevera manžela či ďalšie dlhy pre opakujúce sa správanie partnera,“ odpovedá Schneidrová. „Ženy často hovoria, že sú to deti. Napríklad keď vidia, že sa k nim začínajú správať rovnako násilne ako otec,“ dodáva Majerová.  

Vzdelané ženy sa často potykajú s manipuláciou

Ešte pred rozhovorom som na chodbe videla dve klientky s deťmi. Mohli mať okolo tridsať rokov, no nič viac ich nespájalo. V jednej chvíli jedna z nich zavolala na druhú, že jej prišlo nevoľno a potrebuje postrážiť dieťa. Tá jej bez váhania pribehla na pomoc. Komunitné bývanie tu zrejme prináša aj momenty vzájomnej podpory. Premýšľam nad tým, že na ulici by som nikdy nespoznala, čím si tieto ženy prešli.

Majerová mi hovorí, že najčastejšie pracujú so ženami v zlej sociálnej situácii, ktoré potrebujú aj ubytovanie. Keď však fungovali len ako poradenské centrum, stretávali sa aj so ženami s vysokoškolským vzdelaním či na vysokých pozíciách. Násilie je v takých prípadoch často menej viditeľné a viac „sofistikované“.

„Po odchode sa mení jeho forma. Partneri sa snažia ženy démonizovať pred deťmi, obviňujú ich napríklad z psychických problémov a pokračujú v manipulácii. Navonok pritom pôsobia šarmantne, čo ženám ešte viac sťažuje, aby im okolie uverilo,“ opisuje Schneidrová. Riaditeľka Majerová uzatvára, že násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom: „Je dôsledkom nerovnomerne rozloženej moci medzi mužmi a ženami a môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.“

Problémom nie je len násilie

Podľa Indexu rodovej rovnosti za rok 2024 približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie. Nejde teda o okrajový problém. Majerová a Schneidrová zdôrazňujú, že násilie na ženách je dôsledkom širších spoločenských nerovností.

Sociálna pracovníčka upozorňuje, že ženám zažívajúcim násilie mnohokrát chýbajú tie isté veci ako mnohým iným: dostupné bývanie či flexibilná práca. Problémom zostáva aj vymožiteľnosť práva: „Často sa stretávame s tým, že trestné oznámenia nie sú úspešné – pre nedostatok dôkazov sa konania zastavia alebo páchatelia odídu len s podmienkou. Nie všetky formy násilia sú totiž viditeľné.“ Riaditeľka by uvítala väčší dôraz na prevenciu a vzdelávanie v oblasti rodovej rovnosti. Kvalitná sexuálna výchova na školách je podľa nej základ.

Pri odchode mi obe podávajú ruku a s úsmevom sa ospravedlňujú, ak hovorili priveľa. „Keď máme priestor hovoriť o tejto téme, snažíme sa povedať čo najviac,“ vysvetľujú. Vonku je sychravo, no z domovu odchádzam s príjemným pocitom, že tieto príbehy nezostávajú nevypočuté.

Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – 0800 212 212 alebo linkaprezeny@ivpr.gov.sk

Pokiaľ zažívate násilie (domáce, sexuálne, stalking a iné) neváhajte kontaktovať túto nonstop linku pomoci. Poradkyne poskytujú krízovú intervenciu, psychologickú podporu a právne informácie.

V texte sa vyskytujú opisy fyzického, psychického a sexuálneho násilia, a preto nie je určený pre osoby mladšie ako 18 rokov alebo s citlivejšou povahou.

„Bola to láska.“ Veta, ktorá na začiatku vzťahu vyjde z úst takmer každej ženy či dospievajúceho dievčaťa. Veríme jej, lebo v našom „princovi na bielom koni“ vidíme dobro. No pravda je jednoduchá – nemôžeš niekoho ľúbiť a zároveň mu ubližovať.

Moja skúsenosť sa začala na prahu strednej školy. Tešila som sa na nový začiatok, no ten sa rýchlo zmenil na pascu bez únikového východu. Vety ako: „Môj život bez teba nemá zmysel!“ alebo „Nedokážem bez teba žiť!“ mi v tom čase zneli ako vrchol oddanosti a lásky. Dnes viem, že to boli prvé varovné signály. Každý človek by si mal svoj život budovať sám, bez chorobnej závislosti od partnera.

Násilie na ženách je plazivý proces. U mňa sa začalo nenápadnou slovnou žiarlivosťou, ktorá postupne gradovala do fyzických útokov. Manipulácia bola taká silná, že som uverila jeho verzii, že to, čo robí, je správne, a ja som tá, ktorá ho k agresii vyprovokovala. Napríklad len tým, že sa za mnou na ulici otočil iný muž.

Ticho „mŕtvého chrobáka“

Kontrola sa však nezastavila pri slovách. Prešla až k môjmu telu formou sexuálneho zneužívania. Mnohokrát som súhlasila s pohlavným stykom bez skutočného súhlasu, len aby som sa vyhla ďalšiemu konfliktu. Hrala som mŕtveho chrobáka, bola som paralyzovaná strachom.

Nechcela som sa s ním stretávať, a preto som hľadala výhovorky, prečo nemôžem prísť. Vyvíjal na mňa tlak, ktorý bol psychicky nezvládnuteľný. Keď som raz chcela ísť s kamarátkou na kávu, spravil scénu a kričal, že mi na ňom nezáleží. Ignorovala som to a odišla som, no náš ďalší kontakt sa skončil fackou a nútenou súložou.

Plakala som a prosila ho, aby prestal. Hovorila som mu, že ma to bolí. Neprestal. Bola to len jedna z mnohých situácií, ktoré mali rovnaký koniec.

Hranica medzi psychickým a fyzickým týraním je veľmi tenká. Nemohla som nikoho požiadať o pomoc. Mal prístup ku všetkým mojim sociálnym médiám, kontroloval, s kým sa stretávam, a keď som sa mu postavila, skončila som s modrinami a nálepkou „tá najhoršia“.

Svet sa mi zdal príliš veľký a ja príliš malá. Cítila som sa ako niekto, kto kričí, no nikto ho nepočuje. Odišla som až v momente, keď na mňa vytiahol nôž. Až vtedy pud sebazáchovy porazil ochromujúci strach, no trauma na duši ostala dodnes.

Systém chráni agresora

Násilie na ženách na Slovensku legislatívne ukotvuje Trestný zákon, najmä v ustanoveniach o týraní blízkej osoby a znásilnení. Napriek tomu sú policajné štatistiky alarmujúce – každý mesiac v našej krajine zomrie jedna žena rukou svojho partnera. Poukazuje na to aj kniha Bola to láska od autorky Rie Gehrerovej.

Problémom nie sú len paragrafy, ale aj spoločenský naratív. Médiá často tragédie bagetelizujú titulkami o „skrate“ alebo o tom, že páchateľovi „jednoducho preplo“. V mnohých prípadoch ide o žiarlivosť alebo neschopnosť vyrovnať sa s rozchodom.

Príkladom je situácia, ktorá sa odohrala na jar 2023 na východnom Slovensku. V okrese Michalovce 63-ročný muž dobodal a následne zapálil telo svojej bývalej partnerky. Podľa informácií televízie JOJ motívom vraždy bola zrejme žiarlivosť muža v kombinácii s ukončením vzťahu zo strany jeho partnerky.

Násilie nie je náhly skrat, je to vedomé uplatňovanie moci. Mnohé ženy sa obracajú na políciu, no páchateľ často odchádza len s podmienkou. Ak budeme mlčať a legitimizovať „skraty“, zostaneme väzňami systému, ktorý vinu hľadá v obeti, nie násilníkovi.

Na Slovensku existujú viaceré organizácie, ktoré poskytujú pomoc ľuďom zažívajúcim násilie. Ak sa cítite ohrozene vo vzťahu, môžete kontaktovať Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie na bezplatnom čísle 0800 212 212. Dostupná je anonymne a poradkyne vám môžu poskytnúť podporu, informácie a usmernenie, kam sa obrátiť pre ďalšiu pomoc. Pomoc existuje a nie sme na to samy.

To, že obeť musí páchateľa k násiliu vyprovokovať, je mýtus, rovnako ako predstava, že najlepšie je od násilníka okamžite utiecť. Burajová vysvetľuje, prečo pandémia obetiam výrazne ublížila či ako prebieha hovor na linke pomoci.

Prečo sú ženy tak často obeťami domáceho násilia?

Pre rodovú nerovnosť. Rozdelenie moci medzi mužmi a ženami, a to v osobnom i pracovnom živote, nie je rovnomerné na Slovensku ani vo svete. Ženy vnímame ako tie, ktorých hlavnou úlohou je starostlivosť a želanými vlastnosťami empatia a prispôsobivosť.

Prisudzujeme im menšiu schopnosť samostatne sa rozhodovať a zastávať verejné funkcie. Pre mzdové rozdiely medzi mužmi a ženami a prerušovanie práce pri starostlivosti o deti  majú tiež menej vlastných finančných prostriedkov. Prehlbuje sa ich závislosť na partneroch a ak zažívajú násilie, obmedzuje to ich možnosti situáciu riešiť.

Podľa analýzy Inštitútu pre výskum práce a rodiny bolo v roku 2020 súdených za domáce násilie, teda páchané na partnerovi alebo partnerke, 1022 mužov a 36 žien. O koľko vyššie sú reálne čísla?

Podľa relevantných európskych výskumov aj na základe slovenského výskumu o domácom násilí z roku 2016 je skutočný počet žien zažívajúcich násilie určite vyšší. Približne 25 percent žien starších ako 15 rokov je počas svojho života obeťou nejakej formy násilia. Práve z toho vznikol známy „headline“, že každá štvrtá žena zažíva násilie.

Výskumy, ktoré merali, koľko žien bolo vystavených násiliu za posledných 12 mesiacov, opakovane ukazujú štyri percentá. Čísla v štatistikách kriminality sú teda len špičkou ľadovca, väčšina prípadov zostáva skrytá.

Mnohí ľudia sa s násilím stretávajú aj nepriamo. V susednom byte počujeme krik, niekedy sa dokonca všeobecne vie, že sa tam pácha násilie. Čo by sme mali v takom prípade urobiť?

Odporúčam rozlišovať dve situácie. Ak počujeme znaky výrazného násilia, ako krik či volanie o pomoc, je potrebné zavolať políciu. Druhá situácia nastáva, ak nie sme priamo konfrontovaní s ohrozením ľudského života a zdravia, ale pozorujeme iné znaky – vidíme zmeny správania, napríklad utiahnutosť, alebo zbadáme fyzické známky násilia, modriny, odreniny či iné zranenia.

Vtedy je vhodné veľmi citlivo sa prihovoriť osobe, o ktorej si myslíme, že je ohrozená. Môžeme sa opýtať, či je v jej živote všetko v poriadku, či nemá problémy. Netreba priamo vysloviť podozrenie, ale radšej ponúknuť priestor na zdôverenie sa. Ďalším spôsobom je tiež všeobecne otvárať tému násilia a hovoriť o možnostiach pomoci obetiam. Nikdy to však nerobme v prítomnosti násilníka.

Vrátim sa k prvej situácii, ktorú ste opísali. Stretávam sa s názormi, že ľudia nechcú privolať policajtov, lebo si myslia, že násilníka len napomenú a po ich odchode na to žena doplatí ešte viac. Čo môže polícia urobiť priamo na mieste?

Ak policajti zistia, že násilník spáchal trestný čin, môžu ho okamžite zadržať. Začnú trestné stíhanie a od jeho priebehu bude závisieť, čo sa stane ďalej.

Je pravda, že policajti prvého kontaktu v niektorých prípadoch iba skontrolujú domácnosť a dohovoria aktérom. Nemali by tak konať, ak vidia, že je ohrozený život a zdravie. Vtedy majú právo vykázať násilnú osobu zo spoločného obydlia.

Páchateľ potom musí opustiť domácnosť na 14 dní, odovzdať kľúče a je mu uložený zákaz priblíženia sa. Počas tejto doby má obeť možnosť kontaktovať pomáhajúcu organizáciu. V súčasnosti by sa každej ohrozenej osobe malo po vykázaní násilníka ozvať intervenčné centrum s ponukou bezplatnej pomoci. Ak by sa to nestalo, obeť ho môže požiadať o pomoc aj sama. Centrá sa nachádzajú v každom slovenskom kraji a ich zoznam je na webe Ministerstva spravodlivosti.

Čo ak 14 dní nestačí? Dá sa zákaz vykázania a priblíženia predĺžiť?

Áno, podaním návrhu na vydanie neodkladného opatrenia na okresný súd. S jeho vypracovaním pomôže intervenčné centrum. Poradenstvo či krízové ubytovanie pre ženy zažívajúce násilie navyše poskytujú aj ďalšie organizácie.

Povedzme, že sa v lepšom prípade obeť rozhodne ísť na políciu. Čo môže čakať? Bude sa s ňou rozprávať špecializovaný pracovník alebo je to príliš ideálna predstava?

Je to ideálna predstava. Náš prieskum medzi vyšetrovateľmi trestných činov ukázal istú neformálnu špecializáciu na prípady domáceho násilia. Nemôžeme ju však čakať pri každom kontakte s policajtom, pri výjazde hliadky alebo pri podávaní trestného oznámenia na obvodnom oddelení.

Aj keď obeť podá trestné oznámenie, ešte to neznamená, že začne trestné stíhanie. Preto sa k vyšetrovateľom vôbec nemusí dostať. V praxi sa ženy najprv stretnú s policajtom prvého kontaktu, ktorý privolá ďalšieho. Môže nasledovať výsluch alebo spísanie záznamu o podaní trestného oznámenia. Nie je teda stanovený jednotný postup a podmienky na obvodných oddeleniach sa významne líšia.

Preto majú obete aj negatívne skúsenosti. Hovoria o tom, že už na vrátnici chcel policajt počuť detaily násilia, ktoré zažívali, iné čakali neprimerane dlho na podanie trestného oznámenia.

Veľkým problémom je tiež, keď sa obetiam neverí. Poslankyňa Hatráková pre denník SME povedala, že pri násilí na deťoch v rodinách a v intímnom vzťahu sa nedá hovoriť o striktnom rozdelení obete a páchateľa. Vy ste na to v rozhovore reagovali, že to, že obeť musí páchateľa vyprovokovať, je rozšírený mýtus. Prečo máme tendenciu spochybňovať výpovede obetí?

Mnohí ľudia nechcú uznať, že násilie vo vzťahoch sa týka veľkého počtu žien a detí a závažne ich poškodzuje. Odborná literatúra poukazuje na náš vlastný obranný mechanizmus. Bránime sa prijať fakt, že domov nie je bezpečných miestom pre všetkých a aj v našich intímnych vzťahoch môžeme byť ohrození.

Stretávam sa tiež s výhradami, že téma násilia je umelo pretlačovaná a problém sa nafukuje. Nie je to pravda. V minulosti spoločnosť považovala násilie v domácnosti za striktne súkromnú vec, o ktorej sa nerozpráva, dnes to už nie je tabu. Narástol aj počet jednotlivcov aj organizácií, ktoré hovoria o potrebe ochrany obetí.

Je nejaký spôsob, ako môže obeť preukázať, že je na nej alebo na jej deťoch páchané násilie, ak nemá modriny ani svedkov?

Dôležité je uvedomiť si, že partnerské násilie je vždy kontinuálne. Nikdy nejde o ojedinelý čin páchateľa. Zneužíva svoju zdanlivú moc s cieľom ovládnuť a kontrolovať život obete. Nejde o fyzické, ale aj psychické ubližovanie, napríklad zastrašovaním, ponižovaním, manipuláciou alebo sledovaním na každom kroku. Psychické násilie je prítomné vždy, no dokazuje sa oveľa ťažšie.

Tiež však zanecháva materiálne stopy, napríklad výhražné či obťažujúce SMS správy a emaily. Niektorí páchatelia dokonca obetiam do mobilov inštalujú aplikácie na sledovanie ich pohybu a kontaktov. Aj keď je to prirodzená reakcia obete, nie je dobré stopy mazať.

Ďalším dôkazom sú výpovede obete a svedkov či psychologický posudok. Ak obeť navštívi lekára pre fyzické zranenia, je dobré zdôveriť sa mu, ako vznikli. U dospelých pacientov sa netreba obávať, že by lekár nahlásil násilie bez súhlasu obete. V budúcnosti môže zdravotný záznam pomôcť usvedčiť páchateľa.

V každom prípade odporúčam nájsť si dôvernú osobu, s ktorou sa dá o situácii hovoriť. Nielenže môže svedecky vypovedať, ale poskytne obeti bezpečný priestor na rozhovor.

Máte skúsenosť so situáciou, kedy si osoba naozaj vymyslela, že je obeťou násilia?

Na Slovensku nemáme štatistiky o počte falošných oznámení. Nejaké údaje nám poskytujú zahraničné výskumy, no ich metodológie sú rôzne, preto sa ťažko porovnávajú. Vo väčšine sa však interval vymyslených oznámení pohyboval od troch do ôsmich percent, čo nie je veľa.

V spoločnosti prevažuje mylný názor, že ak páchateľ nie je odsúdený, znamená to, že obeť si násilie vymyslela. To je unáhlený záver. Súd musí jednoznačne preukázať, že konanie páchateľa naplnilo znaky a intenzitu trestného činu. To sa nemusí podariť, aj keď obeť naozaj zažívala násilie.

Ak chýbajú dôkazy, je to tvrdenie proti tvrdeniu.

Áno, najmä v spomínaných prípadoch psychického násilia. Problémové je aj dokazovanie znásilnenia alebo sexuálneho násilia, hlavne ak sa obeť rozhodne skutok nahlásiť až po dlhšom čase. Fyzické stopy a forenzný materiál už neexistujú.

To, že sa nepreukáže vina páchateľa, by však nemalo brániť poskytnúť obeti inú ako trestnoprávnu ochranu a podporu, na ktorú má nárok. Aj preto zákon o obetiach trestných činov zakladá nárok na ich ochranu na prezumpcii statusu obete.

Pandémia situáciu ešte zhoršuje. Domáca karanténa a sociálna izolácia navyše nie sú jediným problémom, ktorý covid spôsobil.

Zhoršenie situácie sme videli už počas druhej vlny. Nesúviselo len so zákazom vychádzania a sociálnou izoláciou. Výrazný dopad malo aj zastavenie prezenčnej výučby v školách. Doma s deťmi zostali prevažne matky. Museli odísť zo zamestnania na pandemickú OČR.

Okrem bežnej starostlivosti o domácnosť im pribudla povinnosť pomáhať deťom s online vzdelávaním. Najmä u mladších žiakov si to vyžadovalo rozsiahlu prípravu aj po skončení vyučovacích hodín. 

Ďalšou skupinou, ktorú pandémia významne zasahuje, sú ženy pracujúce na skrátené úväzky alebo na dohody. Týchto príležitostí výrazne ubudlo. Firmy nepotrebovali pomocné sily, o zamestnanie prišli napríklad brigádničky, ktoré upratovali v obchodoch. Práve podobným typom práce si často zarábajú ženy, ktoré museli pred násilím utiecť z domu a žijú v sociálnych zariadeniach. Pandémia ešte prehĺbila ich riziko chudoby.

Dočítala som sa, že problém bol aj pri využívaní pobytových sociálnych služieb. Prečo sa počas pandémie na celom Slovensku ubytovalo len 23 žien a 32 detí, hoci potreba bola očividne vyššia?

Na túto skupinu žien sa spočiatku zabudlo. Nenastavili sa osobitné podmienky pre služby krízovej intervencie, kam spadajú aj poradne a núdzové bývanie pre ženy zažívajúce domáce násilie. V domovoch sociálnych služieb, v ktorých žijú seniori a zdravotne znevýhodnení ľudia, bol režim hneď upravený.

Krízová intervencia sa na niekoľko týždňov ocitla v prísnom karanténnom režime bez prijímania nových ľudí. Spolu s prevádzkovateľmi týchto služieb sme na problém upozorňovali. Vláda napokon upravila podmienky ubytovania, no pridala povinnosť otestovať sa.

Toto všetko sa dialo ešte pred zavedením celoplošného testovania, dostupnosť preto bola nízka a záujemcovia museli platiť. Ženy, ktoré utekali z domu s niekoľkými deťmi, na to často nemali peniaze. V zariadeniach navyše neexistovali kapacity na vybudovanie karanténnych miestností.

Tieto faktory takmer znemožnili dostupnosť bezpečného núdzového ubytovania. Urobil štát dosť?

Pandémia zastihla všetkých nepripravených. Mám pocit, že beží pred nami a my sa ju opatreniami snažíme dohnať. Áno, na obete domáceho násilia sa najprv nemyslelo, no po našich pripomienkach došlo k istej náprave.

V akom štádiu je situácia dnes? Vidíme napríklad, že Národná linka pre ženy zažívajúce domáce násilie zaznamenáva výrazný nárast hovorov.

Všetky špecializované linky hlásia vysoké čísla. Nie je to však lineárna krivka, ktorá rastie hore, skôr sinusoida. So sprísnením protipandemických opatrení a zákazom vychádzania najprv dochádza k útlmu dopytu po týchto službách.

Ženy zatvorené s násilníkmi si možno najskôr nájdu spôsob, ako v domácnosti fungovať, alebo v situácii ustrnú, a až neskôr vyhľadajú externú pomoc. Vtedy záujem o krízové linky stúpa. Ak sa pozrieme na celkové ročné výsledky v porovnaní s obdobím pred pandémiou, počet žiadostí o pomoc jednoznačne narástol.

Aké rady dostávajú ženy, keď zavolajú na Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie?

Je to veľmi individuálne. Rozhovor musí zodpovedať situácii volajúcej. Hoci má danú štruktúru, špecializované poradkyne ho vedú uvoľnene, aby sa žena cítila komfortne.

Väčšina ľudí si myslí, že hlavným odporúčaním je čo najskôr utiecť od násilníka. V skutočnosti to tak nie je. Obdobie, kedy žena odchádza alebo nad odchodom len rozmýšľa, je extrémne rizikové. Najviac fatálnych prípadov, kedy násilný partner vraždil, sa stalo práve v tomto čase.

Počas poradenského rozhovoru sa najprv identifikuje forma a intenzita násilia. Následne poradkyňa odhadne riziko nebezpečenstva, teda definuje faktory, ktoré môžu vážne ohrozovať zdravie alebo život.

Napríklad zisťuje, či sa násilník správa hrubo aj voči iným osobám, či sú v domácnosti malé deti alebo je žena tehotná. Medzi výrazné rizikové faktory patrí aj vlastnenie zbrane. Výsledkom hovoru by mal byť náčrt bezpečnostného plánu. Podľa neho žena vie, aký najbližší krok môže urobiť. Linka je najmä dôverným priestorom, ktorý ženám poskytuje posilnenia, základné informácie a odporúča im ďalšie služby.

Hovorili sme o možnostiach žien, ktoré sú násiliu už vystavené. Avšak nemalo by k nemu dochádzať vôbec. Čo považujete za účinný spôsob prevencie?

Ak súhlasíme s tým, že násilie je príčinou aj dôsledkom nerovnosti medzi mužmi a ženami, prevenciou je výchova k rodovej rovnosti. Mala by byť zaradená do vzdelávania už v predškolskom veku.

Musíme si osvojiť myšlienku, že napriek našim fyziologickým rozdielom sú rozdiely v príležitostiach žien a mužov neprípustné. Veľmi nepriaznivý je tiež stereotyp, že muži nemôžu prejavovať svoje city. Úzko súvisí s ďalšou oblasťou, ktorú zanedbávame, a to je schopnosť riešiť konflikty otvorene a nenásilne.

Okrem kvalitného informovania a vzdelávania detí či mládeže nechýba aj práca s násilníkmi? Najdôležitejšie je venovať sa obeti, ak však nechceme, aby si násilník našiel ďalšiu, pravdepodobne je potrebné pomôcť aj jemu. Deje sa to na Slovensku?

U nás sú zatiaľ dostupné sociálno-intervenčné programy pre páchateľov násilia najmä vo väzniciach. V niektorých prípadoch uloží súd páchateľovi povinnosť zúčastniť sa poradenstva.

Býva úspešné?

Výskumy o dopade programov majú pomerne skeptické výsledky. Niektoré štúdie hovoria len o 10 percentách účastníkov, ktorí sú následne schopní správať sa nenásilne. Na Slovensku sa ich zúčastňujú prevažne odsúdení páchatelia, mnohí bez vnútornej motivácie pracovať na sebe. Práve tá je však najdôležitejšia. 

Napriek nejednoznačnej účinnosti majú programy aj iný význam. V čase, keď s páchateľom pracujú odborníci, reflektujú jeho správanie k blízkym a okoliu. S ohľadom na potreby obetí ho môžu vhodne moderovať. Obetiam vytvárajú ochranu a priestor na rozhodnutie sa o ďalších krokoch. Aj preto je v zahraničí bežné, že programy pre násilníkov komunikujú s podpornými službami pre ženy a deti. Ich primárnym cieľom je totiž bezpečie obetí.

BARBORA BURAJOVÁ

Je právnička a vedie analytický tím Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách. Centrum od roku 2015 funguje v rámci Inštitútu pre výskum práce a rodiny. V rámci doktorandského štúdia trestného práva skúma postavenie obzvlášť zraniteľných obetí v trestnom konaní.