Keď u nás v redakcii padla otázka „kto by bol ochotný byť niekoľko dní offline?“, moja ruka vyletela hore skôr zo zvedavosti ako z potreby dať si digitálnu pauzu. Čakala som však, že zdvihnutých rúk bude viac, no bola som jediná. Rozmýšľala som: „Čo na tom môže byť také ťažké?”

Najskôr som si stanovila pravidlá. Pre prácu sa nemôžem tváriť, že WhatsApp či Gmail neexistujú. Rovnako som počas troch dní používala Google či Outlook, ktoré potrebujem pri písaní mojej diplomovej práce. Moja offline zóna spočívala najmä v sociálnych médiách ako sú Facebook, Instagram, YouTube, Tik-Tok či Pinterest. Rovnako som sa vyhýbala Spotify, či iným aplikáciám, ktoré vyžadujú internetové pripojenie.

Problémy hneď na začiatku

Moja výzva začína v sobotu. Hneď po zobudení som do ruky vzala mobil, vypla budík a zo zvyku otvorila Instagram, ktorý som promptne opäť vypla. „Storky“ kamošiek s ranným hráškovým lattéčkom teda musia počkať, ja chytím druhý dych a začnem sa chystať do práce.

Keď som vyšla z internátnej izby, prvýkrát som si uvedomila vážnosť situácie. Po ceste si vždy rada púšťam Sabrinu Carpenter, ktorá mi dodá energiu potrebnú na zvládnutie zákazníckeho servisu. Tentokrát som šla bez nej, slúchadlá som nechala v taške a počúvala som zvuky rannej Trnavy. Načerpať pozitívne vibrácie skrz trúbenie aut a ľudí pokrikujúcich po sebe niečo o paradajkách v akcii je oveľa náročnejšie ako skladbou „Manchild“.

Po príchode do práce musím svoju dochádzku „odkliknúť“ pomocou appky. Môj online detox teda naruší zapnutie dát a príchod správ od mamy, školskej skupiny a upozornení z Instagramu. Dáta rýchlo vypnem a mobil zamykám do skrinky. Byť offline je o čosi jednoduchšie, keď je mobil mimo môj dohľad. Nie nadarmo sa vraví „zíde z očí, zíde z mysle“.

Naspäť na internáte si zalejem kávu, ku ktorej si bežne zapnem Pinterest. Inšpirácie na ranné outfity a motivačné citáty o zmysle života tentokrát „skippnem“ ( z angl. „preskočím“ – pozn. red.). Keďže však nemám čo robiť, začínam písať svoju diplomovú prácu.

Psychologička Ivana Vyskočová z Psychologickej poradne UCM

Opis autorky pomerne jasne ukazuje znaky závislého alebo škodlivého používania technológií. Po ich náhlom vysadení prichádza moment „čo teraz?“ Akoby chýbal vnútorný plán, čím vyplniť čas. Naznačuje to, že veľkú časť dňa bola predtým zaplnená online aktivitami. Technológie tu pravdepodobne slúžia na reguláciu emócií: zaháňanie nudy, nepohodlia alebo nepríjemných myšlienok.

Offline ako „slayáda” produktivity

Písanie mi ide celkom od ruky, keďže okolo seba nemám žiadne rušivé vnemy. Mobil je v režime „nerušiť“ a tok mojich myšlienok sa odráža na zapísanej strane vo Worde. Problém nastane zhruba po dvoch hodinách intenzívneho sústredenia – chcelo by to krátku pauzu. Zrazu však neviem, čo mám robiť. Nechcem sa ísť prejsť, lebo to by mi zabralo dlhší čas, a knihu sa mi tiež neoplatí načínať.

Idem si teda ľahnúť a pozerať do blba. Počas tejto krátkej pauzy som si namiesto Tik-Tokov prehrávala všetky scenáre, ktoré môžu nastať, keby nestihnem napísať diplomovú prácu. Prestávkam som sa napokon radšej vyhýbala. Pozitívnou správou bolo, že veci, na ktorých som pracovala, boli hotové dvakrát rýchlejšie, než za normálnych okolností (teda keď scrollujem na mobile a smejem sa na príspevkoch Zomri).

Psychologička Ivana Vyskočová

Výrok „nebudem čítať alebo sa prechádzať, lebo stratím čas“ je veľmi výstižný. Ukazuje, ako máme niekedy prehodené hodnoty – aktivity, ktoré nás v skutočnosti obohacujú, vnímame ako stratu času. Naopak, hodiny strávené na sociálnych sieťach si často ani neuvedomíme. Digitálny obsah ponúka rýchlu a ľahkú odmenu, ktorá nás „vtiahne“, ale dlhodobo nás veľmi neobohatí. Činnosti ako čítanie či prechádzka sú náročnejšie, no prinášajú hlbší pocit spokojnosti.

Euforický stav môjho premotivovaného alter-ega však opäť netrval dlho. Nastal večer a moja chuť sedieť na zadku s analýzou správ STVR sa vyparila skôr ako šunkové žemle v Jame. V bežné dni by mi moja lenivosť signalizovala, že je čas pustiť si na YouTube ASMR, prípadne by mi večer spríjemnil @jacksepticeye s novou „hororovkou“, pri ktorej by som si zapla aj mobil s Pinterestom. Kto písal o tom, že Gen Z (ľudia narodení v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) má problém s pozornosťou?

Pocit samoty ako dôverný priateľ

Dnes si otváram denník a píšem o svojich pocitoch. Denník som napriek svojej potrebe vypísať sa neotvorila už veľmi dlho. Niežeby som nechcela, no večerná pohodička strávená za počítačom sa mi pozdáva trochu viac.

Počas tohto času som si veľakrát uvedomila, aké nevyhnutné je dnes online pripojenie – pri dochádzke v práci, či keď som potrebovala navigáciu alebo platiť pri pokladni. Keďže Klarna (platobná a nákupná služba – pozn. red.) vyžaduje internet, aj môj pistáciový Termix stál bez Kaufland karty o 40 centov naviac. Nevýhodou bolo aj to, že som nemohla komunikovať s kamarátmi z Erasmu.

Celkovo som sa cítila viac osamelo. Sociálne médiá pre mňa predstavujú sieť, v ktorej sme chytení všetci, ale spolu. Je to priestor, cez ktorý sa dokážem spojiť s okolitým svetom, nadväzovať kontakty či hľadať inšpiráciu. Priestor, v ktorom mám pocit, že na tom čo prežívam, záleží.

Veta „čo nie je na Instagrame akoby sa nestalo“ ma zrazu zasiahla ako trnavský vietor uprostred slnečného dňa. Odrazu som mala pocit, že som pre okolitý svet akási nezaujímavá. O pozornosť kamošiek som bojovala so smartfónmi, v húfe ľudí som bola jednou z mála, ktorej do tváre nesvietilo modré svetlo a moje latté s ovseným mliekom nevidel nik okrem baristu.

Psychologička Ivana Vyskočová

Zaujímavé je, že autorka sa úplne odstrihla od všetkého, aj od užitočných vecí (napr. Klarna). „Všetko alebo nič“ nastavenie je síce pochopiteľné, ale dlhodobo neudržateľné. Oveľa užitočnejšie je hľadať rovnováhu – čo mi reálne pomáha a čo mi skôr škodí. Môže ísť napríklad o vypnutie zbytočných notifikácií, vedomé používanie technológií na konkrétny účel, rozlíšenie medzi „užitočným nástrojom“ a „automatickým scrollovaním“. Nie všetko digitálne je problém. Ide skôr o to, ako a prečo to používame.

Čo mi digitálna pauza priniesla?

Môj digitálny detox nebol iba nudný a náročný. Naopak, bol presne to čo som potrebovala – aby som aspoň na chvíľu otvorila oči. Počas troch dní, keď som bola prítomná viac vo svete ako na mobile, som zistila, že nedostatok voľného času je prevažne iba mojou výhovorkou. Voľna som totiž odrazu mala omnoho viac ako kedykoľvek predtým, a to napriek tomu, že som strávila 30 % času v práci a ďalších 70 % nad mojou diplomovkou.

Tomu, čo som mala aktuálne na „to-do liste“, som venovala všetku svoju pozornosť a moja produktivita dosiahla pomyselného vrcholu. Aj napriek váhe kopiacich sa povinností, som sa cítila akási ľahšia.

Dopamín som dobíjala inde. Večery som trávila „junk-journaling-om“ (tvorba denníka zloženého z výstrižkov, poznámok a spomienok – pozn. red.). Častejšie som sa prechádzala, vyhľadávala rozhovory tvárou v tvár či počúvala zvuky spievajúcich vtákov. O svete teraz síce nič neviem, no to ani svet o mne. Občas je predsa len fajn, trochu sa vypariť. Niekedy je to možno jednoduchšie ako si myslíme. Stačí jeden klik na ikonu s názvom „Wi-Fi“.

O čo som (ne)prišla?

Napriek všetkým benefitom môjho offline vyčíňania som však v pondelok čakala do polnoci. Akonáhle mi časomiera vysvietila samé nuly, začala som otvárať jednu aplikáciu za druhou. Z toho čo som videla, som však nebola prekvapená. Na druhom brehu mojej zvedavosti na mňa nečakalo nič. Nikto ma nezháňal, Pinterest bol stále rovnaký a na Facebooku boli asi tri statusy s politickým podtónom naviac.

O čo som tak počas mojich troch dní offline prišla? Opičiak Punch našiel svoju spriaznenú dušu a že vyjadrenia Timothéeho Chalameta o balete ho pravdepodobne stáli Oscara. O čom som však prišla naozaj? Hodiny strávené sledovaním cudzích životov a pár „storiek“, ktoré prezentujú nereálnu idylku. A to ma vôbec nemrzí.

Psychologička Ivana Vyskočová

Silná je reflexia toho, ako veľmi sú technológie prepojené s bežnými aktivitami ako sú chôdza, jedenie, oddych. To vedie k otázke: Potrebujeme to naozaj stále? Alebo sme si len zvykli nebyť sami so sebou? Keď máme neustále niečo v pozadí (hudbu, videá, sociálne médiá), strácame kontakt s jednoduchým prežívaním prítomného momentu. Pre niekoho môže byť ticho alebo „ničnerobenie“ nepríjemné a práve preto po ňom automaticky siaha po telefóne. Digitálny detox ukazuje, že tento kontakt so sebou sa dá znovu objaviť, len to chvíľu trvá.

Predstavte si, že by ste sa zobudili do sveta, v ktorom by každému zmizli telefóny. Trochu sci-fi, no nie úplne nereálne. Existuje napríklad jav slnečnej búrky, ktorá by v extrémnom prípade dokázala vyradiť satelity aj komunikačné siete a náš online svet by sa na chvíľu jednoducho vypol. Telefóny by nám teda fyzicky nezmizli, ale zostali by úplne nepoužiteľné. Zrazu by sme sa ocitli bez končatiny, bez technológie ako extenzie zmyslov. Viem si to predstaviť? Skúsim.

Mobil kontrolujem takmer ihneď po zobudení, online som neustále – okrem času, kedy spím. Vždy, keď počujem zavibrovanie mobilu, cítim sa ako pes v Pavlovom experimente, ktorý započul zvonček. Len namiesto slín prichádza okamžité nutkanie skontrolovať mobil. Čo ak je to niečo dôležité z práce? Z rodiny? Zo školy? Od kamarátov?

Musím reagovať ihneď

Nesmie mi svietiť ani jedno upozornenie. Hoci ak to je aj nepodstatné upozornenie, správa, ktorá sa ma priamo netýka, musím ju obsesívne pozrieť, aby mi ju ďalej neukazovalo a mala som priestor na nové. Veď aspoň sa mi tak nič dôležité nestratí.

Technológie nám mali predsa pomáhať, no namiesto toho nás zahlcujú a okupujú myseľ. Z každej strany sa na nás rútia informácie, v ktorých sa pomaly topíme. A ja neviem plávať. Takisto však ani neviem nebyť online. Od februára mám rozčítanú knihu. Je začiatok apríla a nie som ešte ani v polovici. Prečo? Lebo po celom dni v práci nemám chuť si namáhať mozog, a tak radšej prepadnem doomscrollingu (nadmerné pozeranie krátkeho obsahu na sociálnych médiách – pozn. red.) v posteli. Pretože neviem nebyť online.

Ak by mi však zmizol mobil, asi by som si na chvíľu vydýchla. Zmizol by ten ťaživý tlak povinností a neustáleho diania. Dokonca si myslím, že aj moje FOMO (fear of missing out; strach, že niečo zmeškám – pozn. red.) by bolo menšie. Lenže zrazu by som nemala tú magickú krabičku, ktorá mi dokáže vyprázdniť myseľ a musela by som čeliť svojim myšlienkam osamote. Čo mi teda stojí v ceste? Asi len ja sama. Bojím sa byť sama so sebou. So svojou hlavou. Presvedčila som sa, že musím byť vždy k dispozícii. Je to vyčerpávajúce.

Moja starká zvykne hovoriť, že pokiaľ nejde o život, nejde o nič. A práve väčšina tých notifikácií, čo mi denne pípne, nie sú životne dôležité. No aj keď to viem, skontrolujem ten mobil, dokonca aj vtedy, keď mi nepríde žiadne upozornenie. Viem, že nemusím. Robím to automaticky. Čo by sa stalo, ak by som to neurobila? Pravdepodobne nič. Maximálne by sa osoby v mojom telefóne dočkali odpovede neskôr. Ľudia s naozaj urgentnými problémami v konečnom dôsledku zavolajú.

Prežili by sme teda bez telefónov?

Pravdepodobne áno. Zvykli by sme si na život bez nich. Ako by sme však reagovali na to ticho a samotu? Svet by sa nezrútil, zostal by stáť ako doteraz, skôr by sa otriasli naše individuálne bubliny. A ja sa veľmi bojím samoty. Možno práve preto sa držím online sveta tak pevne. Tvári sa, že človek nikdy nie je sám. Paradoxne, práve vtedy sme najosamelejší.

Mnoho študentov a odborníkov sa zamýšľa nad tým, či online vzdelávanie môže nahradiť tradičné školy a univerzity. Odborníčka na vzdelávanie Antónia Mošková v rozhovore hovorí, aké sú výhody a nevýhody oboch prístupov. Aj to, aký vplyv majú nové technológie a umelá inteligencia na proces učenia. 

Môže online vzdelávanie nahradiť v budúcnosti tradičné školy a univerzity?

Určite to má veľký potenciál, ale je nepravdepodobné, že by úplne nahradilo tradičné školy a univerzity. Najreálnejším smerom vývoja môže byť hybridný model vzdelávania. 

Čo je to znamená? 

Hybridné vzdelávanie kombinuje osobné vyučovanie v triede s online učením. To znamená, že niektorí študenti sú v škole a iní sa učia z domu, pričom učitelia vyučujú obidve skupiny naraz cez digitálne technológie. Bolo to veľmi populárne najmä počas pandémie, keď museli školy rýchlo prejsť na dištančné vzdelávanie. Ponúka to flexibilitu a prispôsobuje sa rôznym potrebám študentov. V podstate ide o spôsob, ako spojiť to najlepšie z oboch svetov – z osobného aj online učenia sa.  

Aké typy študentov môžu mať najväčší úžitok z online učenia a naopak? 

Online učenie je ideálne pre študentov, ktorí preferujú flexibilitu a samostatnosť. Sú typy študentov, ktorí sa učia len z nahrávok prednášok alebo prezentácií. Na druhej strane, tradičné učenie najviac vyhovuje tým, ktorí preferujú osobný kontakt s učiteľmi a spolužiakmi. Študenti môžu ťažiť z priameho vedenia a štruktúrovaného prostredia. Taktiež tí, ktorí sa učia najlepšie počúvaním, môžu mať z tradičného vyučovania úžitok vďaka priamej interakcii s učiteľom. 

O online učení ale stále kolujú mýty, pre ktoré mnohí nedôverujú, že môže byť dostatočne kvalitné.

To je pravda. Ľudia si napríklad myslia, že online učenie je oveľa jednoduchšie, ale v skutočnosti si vyžaduje veľa sebadisciplíny a dobré organizovanie času.

Jeden z najväčších mýtov je, že online vzdelávanie neumožňuje interakciu medzi študentmi a učiteľmi. To však nie je pravda, pretože dnes máme rôzne možnosti, ako sa spojiť, napríklad cez videokonferencie a diskusné fóra. A potom tu je mylná predstava, že online kurzy sú nekvalitné. Väčšina z nich sú akreditované a vyučujú ich odborníci, takže kvalita môže byť naozaj vysoká. 

Môže online vzdelávanie ovplyvňovať sociálne zručnosti študentov? 

Z niektorých hľadísk áno.

Ktoré sú to?

Menej osobnej interakcie znamená, že sa mnohí študenti cítia osamelo a chýba im spoločné učenie v triede. Taktiež nemajú takú rýchlu podporu od učiteľov, čo sťažuje porozumenie učivu. A keďže sú viac závislí na technológii, môže to ovplyvniť ich schopnosť komunikovať a nadväzovať vzťahy v reálnom svete. Niektorí študenti môžu mať tiež problémy s motiváciou a sebadisciplínou, čo vedie k ukončeniu kurzov.

Sú náklady na štúdium a dostupnosť štipendií v prípade online vzdelávania lacnejšie v porovnaní s tradičným? 

Online vzdelávanie býva často lacnejšie. Mnoho online kurzov je dostupných za nižšie poplatky alebo dokonca zadarmo. Pokiaľ ide o štipendiá, online programy môžu ponúkať rôzne možnosti, ale nie vždy v rovnakom rozsahu ako tradičné inštitúcie.

Niektoré univerzity majú štipendiá špecificky určené pre online študentov, avšak počet takýchto možností je dosť obmedzený. Na Slovensku majú študenti do určitého veku právo na bezplatné tradičné vysokoškolské vzdelanie, čo je veľká výhoda. Ak majú záujem o štúdium pracujúci ľudia najvýhodnejšia finančná možnosť je online vzdelávanie.  

Čo by ste označili za najzaujímavejší trend v online vzdelávaní, ktorý by mohol ovplyvniť budúcnosť učenia? 

Veľkým trendom je, samozrejme, umelá inteligencia, ktorá sa čoraz viac využíva medzi študentmi. Dnes už využíva AI 50 percent študentov na Slovensku a pomaly sa k tomu dostávajú aj pedagógovia. Ale určite by som medzi trendy zaradila aj gamifikáciu. 

Ako vyzerá gamifikácia vo vzdelávaní? 

Osvedčilo sa niekoľko herných prvkov. Napríklad body, ktoré študenti získavajú za splnenie úloh, ich motivujú k aktívnej účasti. Odznaky sú ďalším skvelým prvkom – sú to vizuálne odmeny za dosiahnutie určitých míľnikov, čo posilňuje pocit úspechu. Rebríčky vytvárajú súťaživosť a povzbudzujú študentov, aby sa snažili dosiahnuť lepšie výsledky.

Úrovne, na ktorých študenti postupujú po splnení úloh, im dávajú pocit pokroku. A samozrejme, okamžitá spätná väzba po dokončení úloh im pomáha rýchlo sa zorientovať v tom, čo robia dobre a kde sa môžu zlepšiť. 

Vieme teda, že má AI veľký dosah na vzdelanie. Myslíte si, že môže, napríklad v online prostredí, nahradiť učiteľov? 

Umelá inteligencia a technológie majú obrovský potenciál ovplyvniť online vzdelávanie, ale podľa mňa kvalitne nahradiť učiteľov nedokážu. AI môže zlepšiť a zefektívniť učenie, no učitelia prinášajú do vzdelávania empatiu a motiváciu, čo AI nevie. Takže v budúcnosti bude AI skôr doplnkom pre učiteľov.

Ďalšou častou otázkou je, či online titul môže mať rovnakú hodnotu ako titul z vysokej školy. 

Zahŕňa to niekoľko faktorov. Prvým je akreditácia. Ak je online program akreditovaný, to znamená, že spĺňa určité štandardy kvality, môžeme ho považovať za rovnako hodnotný ako ten z klasickej školy. Takže vždy je dobré si skontrolovať, či má škola potrebné akreditácie.

Ďalším faktorom je reputácia inštitúcie. Napríklad titul z renomovanej univerzity, či už online, alebo tradičnej, môže mať väčšiu váhu na trhu práce. Potom sú tu ale praktické zručnosti. Niektoré odvetvia preferujú praktické skúsenosti, ktoré sa získajú v tradičnom prostredí. 

Nakoniec, zamestnávatelia sa čoraz viac zameriavajú na zručnosti a kompetencie uchádzačov, nielen na tituly. Bez ohľadu na to, či sa vzdelávate online alebo tradične, praktická skúsenosť, ako sú stáže alebo prax je nevyhnutná. Tieto skúsenosti nielenže obohacujú vzdelanie, ale tiež výrazne zvyšujú hodnotu životopisu a zlepšujú šance na zamestnanie.  

Ako reagujú zamestnávatelia na uchádzačov, ktorí majú online titul?  

Zamestnávatelia vo všeobecnosti reagujú na uchádzačov s online vzdelaním pozitívne, aj keď ich názor môže závisieť od niekoľkých faktorov. Mnohé firmy dnes považujú online vzdelávanie za rovnocenné tradičnému, najmä ak pochádza z akreditovaných inštitúcií.

Podľa prieskumov Seduo až 87 percent firiem uznáva online kurzy ako platné a relevantné pre zamestnanie. Ako som už spomínala, je dôležité, aby uchádzači mali aj praktické skúsenosti a zručnosti. Takže ak máte online vzdelanie, potrebujete ho doplniť o praktické skúsenosti a dobre prezentovať svoje schopnosti. 

Ľudia si často mýlia pojem online vzdelávanie a digitálne vzdelávanie. V čom je rozdiel? 

Online vzdelávanie sa poskytuje cez internet. Sústreďuje sa najmä na online platformy. Dá sa povedať, že sú to virtuálne učebne. Je to vlastne spôsob, ako sa učiť na diaľku s pomocou digitálnych technológií.

Na druhej strane digitálne vzdelávanie zohľadňuje všetko, čo sa dá robiť s digitálnymi nástrojmi, teda offline aktivity, ako vzdelávacie hry, simulácie alebo mobilné učenie. V podstate ide o využívanie technológie na zlepšenie toho, ako sa vyučuje. A čo je zaujímavé, hranice medzi nimi sa často prekrývajú, pretože online vzdelávanie zvyčajne využíva rôzne digitálne zdroje na zlepšenie učenia.