Národná rada Slovenskej republiky schválila 26. septembra návrh ústavného zákona, ktorý vyvolal búrlivé reakcie. Niekto schválenie novely oslavoval s jedným poldeci, a niekto riešil zradu v poslaneckom klube. Za novelu hlasovali aj poslanci opozície. Okrem viacerých hlasov z Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) sa počítalo s jedným hlasom aj z klubu Hnutia Slovensko. Preto bolo prekvapením, keď návrh okrem Richarda Vašečku podporili aj Marek Krajčí a Rastislav Krátky.

Po schválení návrhu parlamentom bol potrebný ešte podpis hlavy štátu. Pre niektorých bol tento krok poslednou nádejou jej zastavenia. Podľa prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý novelu podpísal, „nastala v parlamente široká zhoda naprieč politickým spektrom“. Deväťdesiat poslancov však môžeme považovať skôr za tesnú ústavnú väčšinu než za širokú zhodu. Novela ústavy vstúpila do platnosti 1. novembra.

Čo zmenila novela ústavy:

• Ustanovila, že Slovensko si zachováva zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach.
• Obmedzila osvojenie dieťaťa len na manželov, alebo jedeného z manželov, ak žije s rodičom dieťaťa. V prípade úmrtia, dieťa môže adoptovať aj pozostalý z manželstva. Výnimočne môže dieťa osvojiť aj osamelý človek. O adopcii vždy rozhoduje súd
• Zrovnoprávnila mužov a ženy pri odmeňovaní za prácu.
• Zaviedla potrebu súhlasu rodičov na sexuálnu výchovu v školách, ak zachádza mimo štandardného vzdelávacieho programu.
• Zakázal dohody na „porodenie dieťaťa pre iného“, teda surogátne materstvá.
• Slovensko po novom uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.

Tisíce detí v detských domovoch

Táto zmena má podľa podporovateľov ochrániť tradičné hodnoty a tradičnú rodinu. Zákon od novembra povoľuje adopciu dieťaťa prednostne manželským párom. Dieťa si môže osvojiť aj jeden z manželov, ktorý žije v manželstve s rodičom dieťaťa. Rovnako môže dieťa adoptovať aj pozostalý manžel po rodičovi, alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Vo výnimočných prípadoch adopciu umožnia aj jednotlivcom. O každej adopcii však rozhodne súd.

Na Slovensku pritom vyrastá mimo svojej rodiny približne 5-tisíc detí, v Centrách pre deti a rodiny až 3 500. Títo maloletí každý deň túžia po láske a mieste, ktoré môžu volať domovom. Podľa poslancov tento pocit nedokáže dieťaťu poskytnúť jeden rodič. Alternatívou je jeden vychovávateľ v detskom domove, ktorý má niekedy na starosti aj desať detí.

Je to systém, ktorý funguje, keď máte desiatky detí, ale zároveň v ňom zaniká individualita.

Detstvo v inštitúcii strávil aj Peter Jozefík, ktorý sa do domova dostal ako 12-ročný. Okrem straty všetkého známeho ho oddelili aj od jeho sestry, ktorú umiestnili do zariadenia vzdialeného asi sto kilometrov. Život v inštitúcii opisuje presne stanoveným režimom: „Je to systém, ktorý funguje, keď máte desiatky detí, ale zároveň v ňom zaniká individualita.“

„Mali sme zabezpečené základné potreby, ale chýbalo nám niečo, čo je pre vývin dieťaťa kľúčové: osobný záujem, blízkosť a podpora, ktorá by vás nasmerovala a povzbudila v tom, v čom ste dobrý,“ pokračuje Jozefík. Zároveň vysvetľuje, že vyrastanie v detskom domove mládež naučí veľa o sile, prispôsobivosti a o tom, ako veľmi záleží na ľudskosti a blízkosti druhých.

Novela nebola prijatá v záujme detí

Má teda táto zmena skutočne slúžiť najvyššiemu záujmu dieťaťa, ako tvrdia poslanci, alebo ide len o záujem ochrany takzvanej tradičnej rodiny? Jozefík sa s prvou možnosťou nestotožňuje. „Z úrovne zákona sa tým prenesie do ústavnej roviny ideologická predstava o takzvanej ideálnej rodine, ktorá však nereflektuje realitu — deti vyrastajú v rôznych typoch rodín a vzťahov.“ Systém sa podľa neho tak stáva menej flexibilným a bude ťažšie reagovať na životné situácie, ktoré si vyžadujú ľudský, nie formalistický prístup.

Jozefík zdôrazňuje, že realita je však iná: „Rodina je základný pilier spoločnosti, je to faktický stav, nie právny. V roku 2025 to neznamená len ‚otec, mama, deti. Rodinou môže byť aj osamelý rodič s dieťaťom, dve mamy, ktoré spolu vychovávajú dieťa, pár, ktorý prijme dieťa, ktoré nikto iný nechcel, alebo jednotlivec, ktorý tiež dá domov opustenému dieťaťu.“ Štát by mal každému maloletému dopriať lásku, oporu a bezpečie – bez ohľadu na to, v akej rodinnej zostave môže vyrastať.

Zmena ústavy verzus rôznorodosť

Zmena v ústave neskomplikovala len adopcie detí, ale aj život ľudom, ktorý to na Slovensku nikdy nemali ľahké. Ukotvenie dvoch pohlaví – muža a ženy – na základe biologických kritérií sa dotkne najmä LGBTQ+ komunity. Podľa štúdie GLOBSEC z marca 2023 si 63 % Slovákov neželá rovnaké práva pre queer ľudí.

Tento prieskum len ukazuje, že akceptácia LGBTQ+ komunity je na Slovensku stále nízka a spoločnosť zostáva v tejto téme rozdelená. Do horiacej vatry nenávisti a predsudkov prihadzujú politici ukotvenie dvoch pohlaví. Novela taktiež ignoruje existenciu intersex (pozn. red. ľudia narodený s pohlavnými znakmi oboch pohlaví) a nebinárnych ľudí.

Toto rozhodnutie vníma aj Róbert Furiel, zakladateľ a riaditeľ občianskeho združenia Saplinq. „Ide o veľmi nebezpečný politický signál, ktorý priamo útočí na transrodových, intersex, nebinárnych a iných rodovo nekonformných ľudí, ktorým sa 90 poslancov a poslankýň snaží povedať, že neexistujú, že ich životy nie sú hodné ochrany a uznania.“

Riaditeľ najväčšej LGBTI+ organizácie na Slovensku, ktorá každoročne organizuje PRIDE Košice, sa obáva zhoršenia už aj tak nízkej úrovne diskusie o transrodových ľuďoch na Slovensku. Dodáva, že slová plné nenávisti a nepochopenia majú tendenciu zhmotniť sa v nenávistné činy.

Najväčšie otázniky vznikajú pri praktických dôsledkoch, ktoré táto ústavná zmena môže mať na život transrodových ľudí – napríklad pri zmene mena, prístupe k zdravotnej starostlivosti či právnej identite. Furiel vyjadruje neistotu: „Momentálne nevieme povedať, ale podrobne sledujeme, čo sa deje a ako na túto zmenu zareagujú orgány štátnej správy.“

Dodáva, že táto zmena sama o sebe nemení nič podstatné pre transrodových a intersex ľudí, hoci v symbolickej rovine predstavuje jasný odkaz odmietnutia a dešpektu. Situáciu naďalej pozorne sledujú, nakoľko pri tvorbe a prijímaní novely zazneli informácie, že má ísť o prvý krok k znemožneniu právnej zmeny rodu.

Slovenské a žiadne iné

V ústave sa zdôrazní zvrchovanosť Slovenska v základných kultúrno-etických otázkach, pokiaľ ide o ochranu života a ľudskej dôstojnosti, súkromný a rodinný život, manželstvo, rodičovstvo a rodinu, kultúru a jazyk. V realite prinesie možné rozpory. Slovenská republika sa vstupom do Európskej únie vzdala časti suverenity v prospech medzinárodnej organizácie. Členské štáty musia rešpektovať prednosť práva EÚ pred vnútroštátnym právom, a to aj pred ústavou.

Nerešpektovanie európskeho práva by mohlo oslabiť dôveru ostatných členských štátov voči Slovensku.. Podľa politológa Michala Cirnera je najlepším príkladom už prvý krok zo severu Európy. „Holandský parlament prijal uznesenie, ktorým vyzýva holandskú vládu, aby zvážila žalobu voči Slovensku na Súdnom dvore EÚ kvôli ústavným zmenám.“ Tento krok ukazuje, že ostatné členské štáty sledujú zmeny v slovenskej ústave a sú pripravené zasiahnuť.

Novela sa postarala o ešte väčšie rozdelenie slovenskej občianskej spoločnosti. Cirner túto éru výstižne nazýva jedným slovom – polarizácia. „Pre liberálnu časť občianskej spoločnosti pribudol ďalší bojový front, kde musia zvádzať zápas a pokúšať sa podľa nich o nápravu alebo zmenu. Konzervatívna verejnosť sa bude snažiť zmeny ochrániť, prehĺbiť a podporiť.“ Slovensko sa tým dostáva do ďalšej kapitoly rozdielov, ktoré rozdeľujú namiesto toho, aby spájali.

ČO JE ÚSTAVA?

Je to najvyšší zákon štátu, návod, podľa ktorého má fungovať celý systém. Určuje, kto má aké právomoci, ako sa tvoria zákony a aké práva máme my.

Menovanie novej vlády prebehlo 25. októbra. Odvtedy už niektorí poslanci stihli spraviť množstvo rozhodnutí alebo krokov, ktoré média zaznamenali a komentovali. O niektorých zas píšu, že nerobia nič a svoje sľuby nedodržali.

Ktoré mená a témy najviac rezonujú? Toto je sedmička tých, ktorých slovenské médiá najčastejšie spomínajú. Odsledovali sme osem médií (Aktuality.sk, SME, Denník N, Pravda, Nový Čas, Hospodárske noviny, Pluska, Postoj) a dva dezinformačné weby (Infovojna a Zem a Vek) v rozmedzí 25. októbra až 13. novembra.

7. Milan Majerský

Pre média bol v priebehu 20 dní najmenej zaujímavým opozičný predseda Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Milan Majerský. Z desiatich médií sa v titulkoch vyskytol len 19-krát, z toho najčastejšie o ňom písali v Novom Čase.

Najčastejšie témy boli zväčša tie bulvárne. Písalo sa o tom, ako mu zmizli veci alebo o jeho výlete do prírody. Nechýbali však ani dôležitejšie témy, napr. o možnej zmene predsedu hnutia či kritike koalície.

6. Richard Sulík

Na predposlednom mieste sa umiestnil predseda strany Sloboda a Solidarita (SaS) Richard Sulík. Ocitol sa na titulkách 46-krát, z toho najčastejšie v Pluske.

Články sa najčastejšie týkali ukončenia jeho postu ako šéfa strany SaS, no prevládala aj téma ohľadom jeho kontroverzného syna Filipa Sulíka.

Ten sa totiž netajil tým, že je rád, že voľby vyhral Smer, a okrem iného sa snaží dokázať, že influencerka Ráchel Karnížová klame o sexuálnom zneužívaní.

5. Michal Šimečka

Progresívne Slovensko (PS) si síce z volieb odnieslo druhý najväčší počet hlasov, no z opozície ich hlas zatiaľ veľmi nepočuť.

Svedčí o tom aj fakt, že predseda strany Michal Šimečka sa ocitol v titulkách za 20 dní len 54-krát. Na rozdiel od Milana Majerského a Richarda Sulíka sa o ňom píše viac v serióznych médiách.

Tie o ňom však nepísali najpozitívnejšie. Kritizovali jeho aj jeho stranu, že ich z opozície málo počuť. Po týchto článkoch sa zvýšili počty ich kritiky voči vládnej koalícii a do popredia sa začali dostávať ich vyjadrenia a taktiež aj záznamy z politických debát.

4. Igor Matovič

V počte titulkov sa z opozície najvyššie ocitol Igor Matovič, a to s počtom zmienok 71. Podobne ako Richard Sulík sa najčastejšie vyskytoval hlavne v bulvárnom médiu, v Pluske.

Zo začiatku sa o ňom písalo kriticky, keďže svoje sľuby o päťsto eurách pre každého, kto príde voliť, nedodržal. Taktiež bola témou aj zmena názvu jeho strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽANO) na hnutie SLOVENSKO.

3. Peter Pellegrini

Okrem tretieho miesta vo voľbách si predseda strany Hlas Peter Pellegrini odniesol aj tretie miesto počtu jeho mena v titulkoch. Ocitol sa na nich až 261-krát.

Články sa najviac zaoberali témou prezidentských volieb. Hovorí sa o ňom totiž ako o možnom víťazovi prezidentských volieb, čo potvrdzuje aj prieskum agentúry Ipsos pre Denník N.

2. Andrej Danko

Slovenská národná strana (SNS) sa síce do parlamentu dostala z posledného miesta, no miesto v koalícii si miesto našla. Predsedu strany Andreja Danka spomenuli vybrané médiá v titulkoch 280-krát za posledných dvadsať dní.

Zároveň ho hneď po Robertovi Ficovi spomenuli najčastejšie aj konšpiračné weby Zem a Vek spolu s Infovojnou. Zatiaľ čo iné mienkotvorné médiá kritizujú jeho poslancov v parlamente alebo jeho niektoré nápady, ako napríklad národné menu, tie konšpiračné si tieto témy pomerne pochvaľujú.

1. Robert Fico

Okrem prvého miesta vo voľbách obsadil predseda strany SMER – slovenská sociálna demokracia (SMER – SSD) prvé miesto aj v počte zmienok v titulkoch desiatich médií. Jeho meno sa v nich objavilo až 696-krát, čo je viac ako dvojnásobok počtu u Andreja Danka, ktorý sa umiestnil hneď pod ním.

Tomuto vysokému počtu vďačí najme jeho kontroverzným krokom. Za posledných 20 dní totiž vzniklo množstvo politických komentárov od rôznych novinárov. Vysoko medializované sa stali aj jeho čistky v polícii, stráženie štátnych hraníc pred utečencami, ale aj nesplnené sľuby ako trináste dôchodky či zastavenie pomoci Ukrajine.

Jeho miesto v rebríčku sa však môže zmeniť. Premiér totiž oznámil, že dá preveriť akreditácie na vstup do úradu vlády pre Aktuality, Denník N, SME aj Markízu. Zároveň ich označil za „nepriateľské“ médiá.

Keď bola tehotná, poslanec Štefan Kuffa sa ju pri parlamentnej diskusii o interrupciách snažil použiť ako vizuálnu pomôcku. Marcinkovej sa pýtal: „To, čo nosíte pod srdcom, čo to je? Povedzte, čo vy porodíte?“ Neprestal, ani keď jasne vyjadrila, že si to neželá. Podobné útoky nie sú ojedinelé a podľa Marcinkovej je to len jeden z dôvodov, prečo máme na Slovensku tak málo žien v politike.

Dobrovoľne ste sa stali jednou z mála političiek v našej krajine. Prečo?

Politika bola mojou cestou oveľa skôr než som si to sama uvedomila. Už na základnej škole, aj keď to možno znie smiešne, som bola predsedníčkou triedy, neskôr na gymnáziu predsedníčkou študentov na celej škole a na univerzite ma zvolili do študentského parlamentu.

Tieto role mi prirodzene prischli, lebo som sa zaujímala o problémy mladých. Snažila som sa, aby školské prostredie, ktoré som milovala, vyhovovalo všetkým. Som jedináčik a škola mi nahrádzala kolektív. Bola som ten otravný typ spolužiačky, ktorá vyklopkáva na dvere zborovne s nápadmi na zlepšenie života študentov.

Prirodzene ste teda pokračovali aj do väčšieho politického sveta. Je to mužský svet?

Áno.

Potvrdzujú to aj čísla, keďže v našom 150 člennom parlamente sedí takmer 80 percent mužov. Prečo máme tak málo političiek?

Z niekoľkých dôvodov. Ako matka vnímam, že naše politické prostredie je takmer nezlúčiteľné so zdravým rodinným životom. Ak je pre vás rodina vysokou hodnotou, máte čo robiť, aby ste to zladili s fungovaním parlamentu. Navyše obraz súkromného života, ktorý prezentujú mnohí poprední predstavitelia štátu, nie je ideálnym vzorom. Asi je jasné, na koho narážam.

Ešte v prezidentskom tíme Andreja Kisku som mala možnosť vidieť systémy iných vlád a parlamentov. Keď sme rokovali napríklad v škandinávskych krajinách, bolo úplne prirodzené, že sa s nami niektorí ministri nemohli stretnúť kvôli rodinným povinnostiam. Vtedajší dánsky minister kultúry nemal čas, lebo bol na rodičovskej dovolenke. Minister, ktorý mal rovnako ako naši štvorročné funkčné obdobie, sa pol roka staral o dieťa. Najprv bola šesť mesiacov na rodičovskej dovolenke jeho manželka a následne sa prirodzene vystriedali.

Na Slovensku sa to asi nedeje.

Nikdy som o tom nepočula. Dokonca ani o žene ministerke, ktorá by čerpala rodičovskú alebo materskú dovolenku. Týmto spôsobom vylučujeme pomerne veľkú časť ľudí z funkcií iba preto, lebo túžia aj po rodinnom zázemí. V iných európskych štruktúrach majú dobre upravené podmienky pre rodičovstvo. U nás je aj debata o zmene veľmi ťažká.

Aj vy ste stáli pred rozhodnutím, či ísť na materskú dovolenku alebo naplno pracovať popri starostlivosti o dcéru. Zvolili ste si druhú možnosť, keďže náš systém je nastavený tak, že na materskej dovolenke by ste prišli o právo hlasovať a parlament by mal na istý čas prakticky len 149 poslancov. V diskusii týždenníka .týždeň ste povedali, že aj jeden hlas môže byť rozhodujúci, čo sa neskôr pri hlasovaní o zmene interrupčného zákona potvrdilo.

Vidíme narastajúcu hrubosť v politických dialógoch, ženy potom nemajú dôveru v politiku. Navyše sú prekážkou samotné politické strany, ktoré nevytvárajú jednotný systém v podávaní prihlášok či postupoch prijatia. Mladí ľudia, ktorí by sa k nim chceli pridať, nevedia, ako urobiť prvý krok a čo ich vlastne čaká.

Nakoniec musím namieriť kritiku aj do vlastných radov. Ženy si prejavujú veľmi málo solidarity. Pri zlyhaniach mužov dokážeme prižmúriť oko, ale navzájom sme na seba neprimerane kritické a prísne. Máme pomerne veľkú účasť vo voľbách, preto je škoda, že nespájame sily a nekoncentrujeme pozornosť na ženy, ktoré chcú presadzovať naše práva.

Ak by sme tak urobili, ako by sa to prejavilo v politike?

Myslím, že výrazne. Vidíme množstvo kampaní, kde muži rozprávajú o rodinnej politike. Za zatvorenými dverami, kde je čas reálne prinášať problémy a riešiť ich, to robia len zriedka. Političky by mohli témy žien, matiek a rodín pretaviť do verejnej diskusie.

Načrtli ste niekoľko spôsobov, ktorými by sa mohli ženy vo väčšej miere a ľahšie dostať do politiky. Okrem nich sa hovorí aj o kvótach. Ak by sme ich zaviedli, znamenalo by to stanovenie minimálneho počtu žien, ktoré musia obsadiť parlamentné kreslá. Je to dobrý nástroj?

Kvóty sú téma, ktorá rozdeľuje. Ja ich však nevnímam negatívne. Viem si predstaviť diskusiu o nich nielen v parlamente, ale aj v spoločnosti. Ak nie sme schopní prirodzeným vývojom vyrovnať mužské a ženské sily na vedúcich pozíciách verejného života, potom sú kvóty legitímnym nástrojom, ako to docieliť.

Aj právnička Pavla Špondrová sa v rozhovore pre denník SME stotožnila s týmto postojom. Ako príklad uvádza Škandináviu, kde už v 70. a 80. rokoch zaviedli kvóty, čo výrazne pomohlo k postupnému prirodzenému zvyšovaniu počtu žien v politike. U nás namiesto toho znášajú ženy posmešky a nepríjemné narážky. Aj vy ste priznali, že vás kolega nazval krkavčou matkou len preto, že popri starostlivosti o dieťa aj riadne pracujete. Spomenuli ste tiež, že v podobných situáciách sa vám ťažko samej bráni a ocenili by ste pomoc kolegov. Stretli ste sa už s podporou v parlamente?

Podporujú ma najmä kolegovia s nášho poslaneckého klubu. Narážky a nevyžiadané rady stále pokračujú. Stačí, že sa s niekým stretnem vo výťahu a bez toho, aby som túto tému začala, si vypočujem, či mi parlament naozaj stojí za to, že nie som so svojím dieťaťom. Vrúcne milujem svoju rodinu a každú chvíľu by som najradšej trávila s dcérou, preto ma podobné poznámky rania.

Ja totiž nestojím pred rozhodnutím, či si vybrať prácu alebo rodinu. Zvolenie do funkcie vnímam ako zodpovednosť a keby som sa vzdala svojho mandátu, politická mapa by vyzerala inak. Predstavujem a zastávam isté hodnoty. Vážim si ľudské práva, ktoré sa v celom rozsahu snažím brániť v parlamente. Som presvedčená, že ak by som nebola jeho členkou, viaceré hlasovania by dopadli inak.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Vladimira Marcinkova (Ledecka) (@vladimira.marcinko)

Nevyžiadané rady sú len jednou časťou nepríjemností. V rozhovore pre Denník N ste povedali, že ste museli presviedčať kolegov o tom, že zvládnete úlohu matky aj pozíciu predsedníčky Výboru pre európske záležitosti. Aj ostatní poslanci, otcovia, musia presviedčať kolegov, že zvládnu svoje funkcie?

Aj ja si túto otázku často kladiem. Spomínané debaty vo výťahu zvyknú začínať paradoxne otcovia, ktorí majú doma štyri malé deti. Nikdy sa nepozerajú do zrkadla s tým, či to nie sú oni, kto by mal tráviť viac času doma. Tento patriarchálny vzorec, podľa ktorého premýšľajú mnohí kolegovia v parlamente aj veľká časť spoločnosti, je škodlivý. Napríklad kvóty sú jedným z nástrojov na zmenu pohľadu na ženy. Teraz ich vnímame ako tie, ktoré sú zodpovedné za výchovu. Mužov vynechávame.

Keď sme pri otcoch, podľa vašich prieskumov sa mladé ženy, ktoré volili v posledných parlamentných voľbách, rozhodovali najmä medzi vami a Borisom Kollárom. Čo to hovorí o našej spoločnosti?.

Keď som si robila prieskumy, výsledky ukázali, že sa s Borisom Kollárom naozaj delíme o podobnú skupinu voličiek. Šokovalo ma to, lebo moje hodnoty a hodnoty pána Kollára sú diametrálne vzdialené. Nevedela som si to vysvetliť.

Postupne sa ukazuje, že mladé ženy zažívajú dilemu, ktorá pravdepodobne súvisí s tlakom sociálnych sietí a bezstarostným obrazom života, ktorý nám ponúkajú. Používateľky majú pocit, že cez rôzne skratky sa dá dostať k pohodliu a zdá sa, že práve vidinu takého života ponúka Boris Kollár.

Ak však dokážu favorizovať človeka, ktorého osobný život sa nestretáva s úctou k ženám, je to problém. Nejdem zachádzať do otázky monogamie, stačí si uvedomiť, že to, akých politikov si vyberáme, je odrazom našich hodnôt. Ak má žena úctu sama k sebe, chce aj pre ostatné ženy dôstojné postavenie, rovnosť príležitostí a čo najširší priestor pre uplatňovanie svojich talentov. To Boris Kollár nepredstavuje.

V iných spoločnostiach, napríklad fínskej alebo novozélandskej, kde sú politickými líderkami aj ženy, dokonca zvládali pandémiu relatívne dobre. Vyhrala racionalita nad emocionalitou?

Neviem. Pre mňa má byť politika vyváženým spojením rozumu a emocionality, nie ich oddeľovaním. Veľmi fandím napríklad fínskej premiérke Sanne Marin. Obdivujem jej prácu, ale aj emóciu, ktorá sa viaže k jej životnému príbehu.

K čomu konkrétne?

Od 19 rokov sa angažovala v mládežníckych organizáciách. Skúšala sa dostať do komunálnej politiky, najprv niekoľkokrát neúspešne. Sama si postupne vyšliapávala politickú cestu, ktorá nebola jednoduchá aj kvôli pomerom, z ktorých pochádza.

Jej otec bol alkoholik a tyran. Mama ho opustila a neskôr priznala svoju homosexuálnu orientáciu. Sanna Marin napokon vyrastala s dvoma matkami a sama o sebe hovorí ako o dieťati z dúhovej rodiny. Vymyká sa mainstreamu a tým vnáša do spoločnosti viac tolerancie a pochopenia. Nikto proti nej navyše nepoužil jej pôvod ako hrubý argument v politických diskusiách. Spoločnosť to nepovažovala za hendikep, ale za výhodu, vďaka ktorej vnáša do politiky citlivosť.

Kedy na Slovensku dospejeme k takej miere tolerancie?

Veľmi by som si želala, aby to bolo skoro. Po druhej svetovej vojne, kedy bola potlačená dôstojnosť ľudí pre ich náboženstvo, sexuálnu orientáciu či farbu pleti, nás tieto veci nesmú rozdeľovať. Bohužiaľ, stále sú medzi nami skupiny ľudí, ktoré o svoje základné práva musia bojovať. Aj na Slovensku.

V konečnom dôsledku, aj my ženy sa práve rozprávame o diskriminácii. Ak by sme tieto témy mali vyriešené, na pozícii politikov by mohlo pôsobiť zopár špičkových manažérov, ktorí by dokázali rozumne hýbať financiami. Vtedy by som v politike nemala čo robiť a venovala by som sa niečomu inému. Za svoj talent totiž považujem neúnavnosť v boji za zraniteľné skupiny.

Uviedli ste pre vás inšpiratívnu političku zo zahraničia. V spomínanom rozhovore pre Denník N ste medzi nich spomedzi sloveniek zaradili aj Ivetu Radičovú. Čím vás inšpirovala?

Precíznosťou a presadením sa v mužskom kolektíve. Stotožňujem sa s ňou v portfóliu tém, ktorým sa venovala. Nemala to ľahké, keďže sa stala premiérkou, no nebola predsedníčkou strany. Viem si predstaviť, akému obrovskému tlaku musela čeliť.

Svoju funkciu však zvládla dôstojne a vedela, kedy má z politiky odísť. To mnohí terajší politici nedokážu. Radšej ale hovorím o zahraničných političkách. Mojou najsilnejšou inšpiráciou je Angela Merkel, aj keď je v porovnaní so mnou veľmi rozdielna.

V krajinách V4 nie je okrem Zuzany Čaputovej žiadna premiérka ani prezidentka. Môže zmeniť pohľad Slovákov na ženy v politike to, že sme si zvolili prezidentku?

Som o tom presvedčená. je to úžasná správa pre dievčatá a ženy. Medzi kamarátkami dokonca vidím, že sa ich dcérky hrajú na prezidentku. Zuzana Čaputová ma dobrý imidž a poznajú ju už deti. Dievčatká si odrazu dokážu predstaviť, že aj oni raz môžu byť prezidentkou, nie prezidentom.

Rodičia dávajú za príklad deťom političku, čo je v našom prostredí úplná rarita. Pozitívne vzory potrebujeme dostávať medzi mladých ľudí už od útleho veku, aby naozaj verili, že neexistujú mužské a ženské povolania, dva rozdielne svety, ale len jeden, o ktorý sa musíme spravodlivo deliť.

Od pozitívnych príkladov sa ešte presuniem k menej príjemným veciam. Máte napriek množstvu negatívnych skúseností stále chuť ostať v politike?

Áno mám, ale vlastne to u mňa nie je o chuti. Som často znechutená. Keby som mala počúvať len to, čo cítim, zabalila by som to, lebo parlament ma nedobíja nijakými pozitívnymi zážitkami. Skôr naopak. Ide o dôveru ľudí, ktorú cítim na pleciach a tú neviem striasť. Nehovorím, že som nad koncom nikdy neuvažovala, v niektorých hraničných momentoch som hľadala cestu preč. Hlasy tisícok voličov však boli silnejšie.

VLADIMÍRA MARCINKOVÁ

Pochádza zo Spišského Hrhova, na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach vyštudovala právo. V prezidentských voľbách 2014 spolupracovala na kampani Andreja Kisku, neskôr sa v prezidentskom tíme venovala regionálnej politike. V posledných parlamentných voľbách sa do Národnej rady dostala ako poslankyňa strany Za ľudí a aktuálne pôsobí aj ako predsedníčka Výboru pre európske záležitosti.

Poslanci Európskeho parlamentu schválili návrh opatrení, ktoré pomôžu novinárom, mimovládnym organizáciám a občianskym spoločnostiam proti strategickým žalobám.

Veľké množstvo novinárov čelí vo svojej práci šikanóznym žalobám. Pomôcť by mal Európsky parlament so sériou opatrení. Podľa odborníkov sú tieto žaloby veľakrát neopodstatnené, zveličené a zakladajúce sa na nepravdivých tvrdeniach. Cieľom je zastrašiť či poškodiť dobré meno, prípadne vydieraním donútiť k mlčaniu.

Novinári musia do prípadov v otázke žalôb investovať aj svoj čas, čo marí ich novinársku činnosť. Za zneužívanie žalôb by podľa nového zákona mal byť žalobca potrestaný. Novinárom môže pomôcť aj fond na finančnú podporu. „Toto uznesenie by malo slúžiť ako koncepcia ochrany novinárov s cieľom chrániť tých, ktorí hľadajú pravdu, brániť slobodu prejavu a hájiť právo na informácie,” vyhlásila Roberta Metsolová, maltská europoslankyňa.

V Európskej únií neexistuje žiaden zákon na ochranu novinárov

Zatiaľ žiaden členský štát EÚ neprijal zákon proti strategickým žalobám na zabezpečenie ochrany pre nezávislú žurnalistiku. Napriek tomu, že Ministerstvo kultúry Slovenskej Republiky pripravuje zákon na ochranu novinárov, nezaoberá sa touto problematikou, ale sústreďuje pozornosť na ich zaradenie medzi chránené osoby.

Komisia preto cíti potrebu prijať opatrenia na úrovni EÚ a zákonom zabezpečiť ochranu nezávislým médiám. Komisia spustila verejnú diskusiu k pripravovanému európskemu zákonu, ktorý by mali prijať v roku 2022.

Európsky parlament dlhodobo tlačí, aby mali novinári priestor na slobodný a nezávislý prejav a svoju prácu mohli robiť poctivo, a pritom sa nebáť o svoje ďalšie pôsobenie. ,,Niektoré žaloby na ochranu osobnosti sú od začiatku zjavne neodôvodnené a sú podávané preto, aby novinárov šikanovali a odrádzali – zdržiavali ich v práci a vystavovali ich finančnej neistote cez riziko finančných postihov,” hovorí slovenský europoslanec Vladimír Bilčík, ktorý návrh opatrení podporil.

Cieľom zákona nie je obmedziť právo ľudí hájiť sa proti ohováraniu, ale to, aby sa žaloby v prípade neopodstatnenosti okamžite zamietli. Tým by sa zabránilo zbytočným výdavkom a ťahaniciam po súdoch. ,,Malo by to odradiť mocných ľudí od zahlcovania súdov zjavne neopodstatnenými žalobami,” dodáva europoslanec.

Naše vydavateľstvo N Press čelí niekoľkým desiatkam žalôb.

Novinári sú zastrašovaní po celom svete

Posledné roky sa poukazuje na veľké množstvo prípadov, kedy sú novinári zastrašovaní a vydieraní. Vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice otriasla celou spoločnosť, v EÚ však nejde o ojedinelý prípad. Na maltskú novinárku Daphne Caruanovú Galiziaovú bol spáchaný atentát a rodina po nej zdedila až 47 žalôb, ktoré sa týkali jej práce. Ďalšie vraždy sa udiali aj v Grécku a Holandsku.

Europoslanec upozorňuje, že tieto praktiky sa zneužívajú po celej EÚ a Slovensko nie je výnimkou. ,,U nás poznáme početné žaloby Penty na Denník N, žaloby Štefana Harabina na novinára a komentátora Mariána Leška, súdny spor pána Lukáša Milana a nebohého Pavla Pašku,” hovorí Vladimír Bilčík a zároveň dodáva, že všetky prípady žalujúce strany prehrali, avšak pre novinárov predstavovali veľké nepríjemnosti.

Neopodstatneným žalobám čelia novinári aj na Slovensk

,,Naše vydavateľstvo čelí niekoľkým desiatkam žalôb. Žalujúcimi sú obvykle podnikateľské subjekty, ktoré obchodujú s verejným sektorom, alebo sa objavujú v rôznych kauzách, ako napríklad Penta či Eurobuilding”, hovorí Lukáš Fila, riaditeľ vydavateľstva Denníka N. Napriek tomu, že doteraz všetky súdy vyhrali, niektoré konania sa ťahali aj niekoľko rokov.

Lukáš Fila spomína aj na praktiky, kedy žalobcovia komplikovali konanie tým, že podávali dve neopodstatnené žaloby proti novinárom v totožnej veci. ,,Ťažko povedať, do akej miery v tom bol zámer znepríjemňovať nám život, ale nikomu to nepomohlo. Súdy mali tendenciu tieto veci spájať, prípadne najskôr čakať s rozhodnutím v jednej veci, aby následne rozhodli v oboch veciach rovnako,” dopĺňa.

Niektoré väčšie vydavateľstvá ako N Press, pod ktoré patrí Denník N, dokážu svojim novinárom poskytnúť právnu pomoc a celú agendu zrealizovať pomocou právneho zástupcu. Navyše dokážu niesť aj finančné výdavky počas prebiehajúceho súdneho procesu.

,,Viem si predstaviť, že pre menšie vydavateľstvá alebo jednotlivcov bez inštitucionálneho zázemia to môže byť problém. Rovnako sú z minulosti známe prípady sporov, v ktorých žalobcovia dostali prisúdené neadekvátne sumy,” uzatvára riaditeľ vydavateľstva N Press.