Stojím pred okrajom vlastných síl. Spánky mi príjemne ochladzuje ranný vánok – jediný kontakt s realitou, ktorý mám. Z tejto výšky dovidím až na koniec. Hľadieť do čiernej diery vlastného dna nie je ľahké. Taktizujem. Moje dno je preplnené, všetko sa doň nezmestí. Pred očami mám známe mená. Priateľstvá, v ktorých sa moja energia stráca už štyri roky.
Ich objatia sú ľahké, zabudnuteľné. Priateľstvo vyzerá inak. Pevnejšie.

Ak si niekedy budete v psychologických knihách hľadať jeho definíciu, zistíte, že je všade taká istá. Priateľstvo je vzťah, z ktorého majú benefit obe strany. Náklonnosť musí byť vzájomná, inak priateľstvo nefunguje. Tým sa líši od lásky, ktorá môže byť aj platonická, neopätovaná.

Trieskam si hlavu o stenu. Základný princíp priateľstva objavujem v odbornej literatúre prineskoro. Štyri roky po funuse. Tú rovnicu som vyriešila až mojich 23 rokoch. Pred očami mám priateľstvá, ktoré skončili zdanlivo bez príčiny. Pre energiu, ktorú som nemala.

Otravný kamienok v topánke

Minulý rok som našla hranicu vlastného vyhorenia. Okrem stresujúcej práce sa mi do života vrátil človek, ktorý zo mňa spravil pojem obeť domáceho násilia. A ja som sa opäť ocitala v situáciách, ktoré ma vyčerpávali. Uvedomila som si, že niektoré moje priateľstvá začali blednúť v momente, keď som do nich prestala dávať energiu.

Prestala som sa snažiť nadväzovať kontakt. Čo robíte po škole? Pôjdeme do kaviarne? Ako sa máte? Otázky boli zbytočné a vyčerpávajúce. Z tej druhej strany prišli zriedka. Ostala som len ja a správy, ktoré si moje dve priateľstvá prečítali až po dvoch týždňoch (v tom lepšom prípade). Môj prvotný hnev a rozhorčenie prerástlo do apatie. Naše kamarátstvo skončilo bez dôvodu. Bez vysvetlenia a s obrovským odcudzením.

Pamätám si deň, kedy som sa rozhodla odísť. Sedela som v parku, blízko trnavskej baziliky a videla, ako jesenný vietor hýbe listami stromov. Neviem, ako dlho som do oblohy hľadela, mohla to byť aj večnosť. Chcela som byť ten list. Chcela som pokojne a ľahko sedieť na konári stromu a keď príde môj čas, bezbolestne spadnúť na zem. Chcela som odísť zo šéfredaktorského postu. Šéfovať svojím bývalým kamarátom nie je nič príjemné.

Moje dve priateľstvá, hoc boli už dávno ukončené, stále žili v mojej hlave. Keď som sa rozhodla od nich odísť aj mentálne, konečne som sa cítila ako ten list na strome. Zrazu som mala priestor dýchať sama pre seba. A bola to neskutočná úľava. Spravila si všetko, čo si mohla, povedala som si.

Smútok ostal. Bol to otravný kamienok v mojej topánke, ktorý mi pripomínal, že som živá. Naučila som sa existovať v jeho prítomnosti a napokon ho úplne prestala vnímať.

Ak sa aj vy teraz nachádzate na okraji, vedzte, že balansovať na jeho hrane sa nedá navždy. Vyberte si seba. Vyberte si pokoj. Vtedy k vám priateľstvá prídu samé a budú pevnejšie než kedykoľvek predtým. Dajú vám to naspäť – tú energiu, ktorú ste nikdy nemali. A čo teraz? Komu ju dáte vy?

Psychologická teória opisuje priateľstvo ako vzťah, z ktorého plynie nejaký benefit. Musí to tak vždy byť, že je priateľstvo výhodné?

Znie to ako pragmatická definícia. Keď benefity berieme ako niečo iné než materiálne veci, napríklad ako emocionálne či intelektuálne potešenie, tak áno. Sú to benefity. Budeme sa stretávať s niekým, ku komu nič necítime? Kto nás ani myšlienkovo neobohacuje? Asi nie. Robíme tak s rodinnými príslušníkmi. O nich sa staráme, aj keď nám to neprináša nijaký prospech. Je to pekné slovo, benefit. Vlastne to znamená dobro.

Je benefit to, čo priateľstvo odlišuje od lásky, ktorá môže byť aj platonická či neopätovaná?

Láska obsahuje erotický aspekt, ktorý je súčasťou aj priateľstiev, ak je pre nás ten druhý príťažlivý. Dokonca štúdie ukazujú, že jeden z trapasov, ktorý medzi opačnými pohlaviami vzniká je, že muži častejšie vnímajú erotickú náklonnosť k svojim kamarátkam. Dezinterpretujú ich priateľské správanie a prekročia hranicu. Ženy bývajú prekvapené, pretože vnímajú erotický aspekt oveľa menej a to aj napriek tomu, že sa im muž páči. V priateľstvách necítia erotickosť tak často ako muži.

Je potrebné mať zreteľne stanovenú hranicu, kde priateľstvo končí a začína niečo sexuálne. Lezie mi na nervy, keď spolu dvaja chodia a hovoria, že to je môj priateľ, moja priateľka. Akože frajerka? Nepomáha mi to rozlišovať, či ide o sexuálny vzťah alebo nie.

Môže priateľstvo roky fungovať aj keď muž cíti erotický aspekt a žena nie? Budú stále priatelia, kým náklonnosť neprejaví žena?

Áno. Keď sa s niekým začneme zbližovať, erotický aspekt tam skôr či neskôr vstúpi, nedá sa mu vyhnúť. Takto vznikajú páry. Ľudia sa spolu kamarátia, a keď je záujem obojstranný, prerastie to do niečoho viac. Ale na priateľskej úrovni vieme ostať, aj keď tam je erotický náboj.

Kamarátime sa ešte? V puberte je to otázka života a smrti.

Je to iné, keď je jeden z priateľov vo vzťahu? Napríklad, keď má muž partnerku, vníma erotickosť svojich kamarátok menej?

Nie, možno by ženy chceli, aby to takto bolo, no má to niekoľko premenných. Jednou z nich je, koľko má muž testosterónu. Ak ho má viac, tak oveľa ľahšie pociťuje svoje libido (sexuálnu túžbu – pozn. red.) a príťažlivosť k iným. Je to normálne, aj ja sa tak cítim, aj keď som 36 rokov s tou istou ženou. Je rozdiel prežívať náklonnosť, erotickú príťažlivosť a následne urobiť nejaké kroky, aby som to dokonal.

Stáva sa z priateľstva láska častejšie v určitom veku?

Keď začína puberta, je typická tým, že sa rozbúria hormóny. Máme na to aj dáta. Nedeje sa tak len preto, aby sa zmenilo telo, ale aj preto, aby sme vnímali príťažlivosť iných ľudí okolo nás. Samozrejme, kombinuje sa to aj s nízkou mierou sebaistoty, ktorú ako mladí cítime. Vo veku od 15 do 25 rokov cítime príťažlivosť silnejšie ako v 45 až 55. V mladosti sme na to naprogramovaní.

Prečo?

Rozmnožovanie. Je to jediný dôvod existencie akéhokoľvek biologického organizmu. Potravu zháňame preto, aby sme prežili až do okamihu, kedy sme schopní rozmnožovania. Rozmnožíme sa, dochováme potomkov k samostatnosti a potom môžeme v pokoji umrieť. Ďalej je to na našich potomkoch. Sme zložitejší než žaby či jašterice, takže vnímame viac stránok vzťahov. Je to priateľstvo alebo už nie? Je to platonická láska alebo nie? Bude ma mať rád naspäť alebo nie? Viac si to komplikujeme, ale dôvodom je, aby sme si vybrali dobrého partnera.

Keďže sme počas puberty najotvorenejší a najemocionálnejší, tvoríme si vtedy aj najsilnejšie priateľstvá?

Áno. Dokonca v neskoršom detstve od 8 až 10 rokov, keď máme okolo seba kamarátov a kamarátky, už vtedy k nim prežívame náklonnosť intenzívne. Slúži to na to, aby sme si okolo seba vytvorili sieť ľudí, ktorým môžeme dôverovať a ktorí môžu dôverovať nám. Podobne sociálne sú asi len delfíny, kosatky či veľryby. Človek je tvor sociálny, outdoorový a pohybový. Celý mozog a organizmus je nastavený na to, aby sme vnímali iných ľudí ako naše životné prostredie.

Preto ideme s čistou dušou, intenzívne a emocionálne cez pubertu do priateľstiev. Na základnej alebo strednej škole intenzívne prežívame či sa s nami kamarátka ešte kamaráti, alebo už nie. Či si našla inú najlepšiu kamarátku alebo nie. V puberte je to pre nás otázka života a smrti. Priateľstvá určujú aj náš pocit sebahodnoty.

Vrátim sa k tomu, čo ste vraveli, že človek je tvor sociálny. Veľa ľudí má mylnú predstavu napríklad o introvertoch a myslia si, že sa socializovať nechcú. Ako pristupuje introvert k svojím priateľstvám?

Pre extroverta sú zaujímavé podnety vonku, pre introverta skôr jeho vnútorné prežívanie, ktoré je ale reakciou na vonkajší svet. Extroverti sa správajú k  vonkajšiemu svetu ako k zaujímavým objektom. Preto ľahšie a častejšie pristupujú k iným ľuďom a vytvárajú viac interakcií, ktoré vnímajú, ako ste aj sama v úvode povedala, ako benefity. Tieto vzťahy vytvárajú veľmi rýchlo, no rovnako rýchlo ich vedia aj opustiť.

Introverti berú do úvahy to, čo vo vzťahoch prežívajú a na nasýtenie im stačí menej ľudí. Poznám ale aj kopec introvertov, ktorí nemajú problém sa dať do reči s hocikým cudzím. Introverzia neznamená hanblivosť či nezáujem o sociálne vzťahy. Skôr to, že v prítomnosti viacerých ľudí je ich vnútorná reakcia taká silná a intenzívna, že je to pre nich zahlcujúce. Extrovert si v pohode sadne s desiatimi a stíha, pretože nemá také silné vnútorné odozvy, ktoré by ho zahltili. 

Ako ste už spomenuli, na základnej či strednej škole prežívame svoje priateľstvá veľmi intenzívne a prvá veľká skúška nás čaká po odchode na vysokú. Stáva sa, že sa postupne ľudia odcudzia. Znamená to, že priateľstvá vznikli na základe nejakej blízkosti v priestore?

Je to tak vždy. Platí to aj pre partnerské vzťahy. Väčšina ľudí sa dostane do partnerských vzťahov s tými, ktorých mali nablízku. Žiadne romantické ideály, že príde z diaľky nejaký neznámy princ. Poviem môj osobný príbeh. Tri roky pred Nežnou revolúciou som chodil na strojnícku fakultu. Prihlásil som sa tam preto, aby som nešiel na vojnu. Nezaujímalo ma nič strojárske a ani matematika. Išiel som ale z dobrého gymnázia, tak som sa tam dostal. Bol som obklopený samými mužmi, ktorých zaujímali stroje alebo šport, ktorý som ja robil, ale nebavilo ma sa rozprávať o športových televíznych prenosoch.

Cítil som sa, akoby som bol obklopený cudzími ľuďmi. Napriek tomu som si našiel skupinu ľudí, s ktorými som si rozumel a trávil som s nimi čas. Ale stále som prežíval silný pocit osamelosti. Ak by som však nemal žiadnych priateľov, asi by som ušiel po prvom semestri.

Je to teda o tom, že sa človek snaží prežiť v rámci skupiny alebo sme skôr poháňaní strachom z osamelosti?

Oboje. Osamelosť v nás vytvára silné stavy depresie a úzkosti. Pred tisíc a viac rokmi by sme sami neprežili. Pocit, že som v exile a sám je taký silný, že nielen spôsobuje psychické poruchy, ale často vedie aj k samovražde. Neurobiológ John T. Cacioppo skúmal vplyv osamelosti na telo a zistil, že je to ako keby sme vyfajčili možno dve krabičky cigariet denne. Vidieť to na mozgu, na srdci, na tepnách. Vzťahy si preto vytvárame aj pragmaticky, pretože je to lepšie, ako sa cítiť osamelo.

Kamarátstvo si na vysokej škole nevytvoríte v kaviarni.

Ako si udržať priateľstvá na vysokej škole?

Odísť na vysokú školu často znamená opustiť rodisko. Všetci zo strednej školy odídu inam a zrazu sa nám zmení život, sme v inom kontexte. Odpoveď na to je rovnaká ako na osamelosť. Vzťahy musíme aktívne udržiavať. Ja som to urobil ako pragmatické rozhodnutie. Organizujem stretávky zo strednej školy. Som rád, že to skupinu 15 ľudí aspoň trochu baví a sme šťastní, keď sme spolu. V čase neurologickej dospelosti, čo je zhruba keď končíme vysokú školu, okolo 25 rokov, by sme mali brať udržiavanie priateľstiev ako svoj celoživotný projekt. Mali by sme brať do úvahy, aký to má na nás zásadný dopad.

Niektoré priateľstvá však fungujú aj roky bez toho, aby zúčastnené strany tú snahu vynakladali.

Myslíte to tak, že keď sa náhodou stretneme po 10 rokoch, je to ako keby sme sa naposledy videli včera?

Áno.

Pri tých dobrých, srdečných, nepragmatických priateľstvách to funguje tak, že keď už máš niekoho rada a niekto má rád teba, prepojenie tam zostane, keď zostane tá spomienka na to, ako sme sa mali radi. Môže sa stať aj to, že sa s kamarátkou stretnete po 10 rokoch a zrazu zistíš, že ste sa obe posunuli inam. Vtedy tam spojenie nevznikne. Napríklad zistíš že je manažérka v banke a rieši iba to, ako je oblečená. Teraz sa urazia všetky manažérky v banke (smiech). Jednoducho sa jej zmenili priority.

Ide o moju hypotézu, ale podľa toho, ako poznám ľudí, to funguje takto. Keď stretnem niekoho po 10 rokoch a je to ako keby sme sa videli včera, zanechá to v nás veľkú stopu. Keď stretneme bývalého kamaráta a tento moment nenastane, zabudneme na to. Pamätáme si silný, dobrý zážitok. Aj zlý zážitok môže byť silný, ale muselo byť ísť o situáciu, kedy zistíme, že je to úplný chuj a pohádame sa.

Použijem príklad strojníckej fakulty, ktorý ste spomínali. Majú ľudia tendenciu znižovať svoje nároky na priateľov v závislosti od situácie? Ak to zoberieme do extrému toxických priateľstiev, kedy nám človek vyslovene ubližuje, sme ochotní to akceptovať, ak nemáme inú možnosť?

Áno. Ak je napríklad partnerský vzťah toxický a násilnícky, obeť má pocit, že odísť by bolo ešte nebezpečnejšie. Ostane sama, nebude mať kde bývať, ako sa o seba postarať. Platí to aj pre priateľstvá. Ak máme 15 dobrých priateľstiev a z jedného sa vykľuje d*bil, nemáme problém sa s ním prestať stretávať, pretože máme k dispozícii ďalších 14.

Ak ide o jediného človeka, ktorý nám ostal, psychologická odpoveď je, že aj z toho toxického vzťahu musíme mať nejaký profit, inak by sme ho opustili. Stále je tu niekto, kto sa o nás zaujíma, s kým sa môžeme stretávať, aj keď je to stále nepríjemné a ponižuje nás. Takže áno, znižujeme svoje nároky, pretože nám to dáva pocit, že sme stále s niekým prepojení. Dodáva nám to pocit sebahodnoty aj bezpečia. Je to paradoxné, keďže ten človek nami opovrhuje.

Ako by ste definovali toxický vzťah v priateľstve?

V súčasnosti to je moderný výraz. Všetko je toxické a všetci sú psychopati a narcisti.

Môže byť toxický vzťah priateľstvo, ktoré nie je 50/50, teda vyrovnané?

Nie. Aj v dobrom vzťahu sa niekedy pohádame. Aj v dobrom vzťahu mi niekto povie niečo, čo ma zabolí. Aj v dobrom vzťahu máme v niektorých veciach pocit, že dávame viac, pretože vidíme len svoju investíciu. No v niektorých situáciách dáva viac ten druhý. Existujú aj výnimky, kedy ten druhý len berie. Ale nemusí ísť o toxický vzťah.

O toxickom vzťahu hovoríme vtedy, ak nám druhý človek naozaj ubližuje fyzicky, psychicky, ponižuje nás, robí nám zle a my nie som schopní z toho vzťahu odísť. Na tomto type vzťahu sa podieľajú obaja – aj ten, ktorý ubližuje, aj ten, ktorý si nechá ubližovať. Ten, ktorý si necháva ubližovať, to dopustí preto, že nie je schopný odísť. Ak by mal vlastnosti, ktoré by mu to umožnili, povedal by „toto mi nerob“.

Ak je osoba v kamarátskom vzťahu schopná vzoprieť sa, nech sa vzoprie. Napríklad ak sa nám niekto stále sťažuje a je depresívny. Označíme to ako toxický vzťah, lebo nám to berie energiu. V tomto prípade sa však treba ozvať.

Mám kamaráta, ktorý sa stále sťažuje na to, čo všetko mu je a koľko chorôb má. Povedal som mu, že ma to nebaví a chcem, aby sme sa rozprávali aj o iných veciach. Mojou zodpovednosťou v priateľskom vzťahu je zmeniť aspekty, ktoré vnímam ako zaťažujúce. Dobrý kamarát je ten, ktorý sa ozve a povie, toto nerob, lezie mi to na nervy.

Má to aj druhý moment. Ak vidím, že má kamarát stránky, ktoré mi lezú na nervy, tak ho môžem akceptovať aj s tým, lebo ho mám rád. Urobím to pre neho, pretože to potrebuje. A keď mám toho dosť, tak mu po polhodine poviem, či sa môžeme baviť aj o mne, ako sa mám ja. Toto je úloha kamaráta.

Znamená teda rovnocennosť v priateľstve rešpektovanie hraníc?

Áno. Nie je to o tom, kto komu pomáha viac a kto menej. Priatelia nie sú tí, ktorí to majú 50/50. To je blbosť. Mám priateľov, ktorí mi dávajú viac a mám priateľov, ktorým dávam viac ja. Rovnocennosť je v tom, že vieme, ako to máme nastavené a slobodne to akceptujeme. Čiže áno, keď príde nejaká hranica, tak sa ozvem a poviem, že stačí. Ten druhý to akceptuje, pretože ma berie ako rovnocenného.

Čo ak sa ozvem a ten človek sa aj tak nezmení a ja potom cítim ublíženie, že sa o mňa kamarát nezaujíma?

Kamarátstvo by skončilo v prípade, ak to ten človek nedokáže alebo nie je ochotný zmeniť. Horšia možnosť je tá druhá. Je to znak toho, že mu v priateľstve nestojíš za to. Naozaj by som zvažoval, či v takom vzťahu zostať. Keď on povie, že buď ma berieš takého aký som, alebo je to tvoj problém, nie je to prejavenie snahy. To je dešpekt.

Ale ak sa ten človek spýta, čo môže pre mňa urobiť a bude sa snažiť, no nepôjde mu to, uznáš jeho snahu. Budeš ho mať rada, pretože sa stále snaží a zároveň učí, ako to robiť lepšie.

Je tam aj tretí aspekt. Aj vy sama v takom kamarátskom vzťahu potrebujete zvážiť, či ste ochotná akceptovať, že toto je on. Nie je to o tom, že by sa mal zmeniť, ale že má tieto vlastnosti, ktoré má dráždia, ale môžem zväčšiť svoju akceptáciu toho, aký je. Ale musí tam byť stále odozva, že sa ten druhý bude snažiť zmeniť.

Môžu to ovplyvniť aj rodičia? Napríklad, ak sme mali rodiča, ktorý sa o nás až tak nezaujímal, hľadáme si podvedome a sme ochotní akceptovať aj takých priateľov?

Je to spletitá sieť dôvodov. Prirodzene hľadáme nejaký dôvod, ktorý nám to vysvetlí. Odľahne nám, keď zistíme, že dôvodom je náš rodič. Ale vzorce si berieme aj z iných vzťahov, nielen od rodičov. Z môjho pohľadu je jedno, či je to kvôli nim. Dôležité je si uvedomiť, že zotrvávame nerozumne dlho vo vzťahoch, kde nás niekto nerešpektuje, nevieme mu to povedať a stále dúfame, že keď budeme priateľskí, lásku dostaneme naspäť. Rovnako ako sme dúfali, že ju dostaneme od rodičov. Ale už sme dospelí, nemôžeme sa hrať na to, že sme som taký kvôli rodičom. Musíme si uvedomiť, ako reagujeme.

Predstavme si teda, že nie sme dospelí. Vedia rodičia ovplyvniť naše správanie v priateľstvách počas detstva?

Jasné, keď sa nám v predškolskom veku ešte len dotvára mozog bez schopnosti veci hodnotiť, tak je vzťah k rodičom dôležitý. To ako fungujú vzťahy doma, vytvára predstavu, ako by mohli vzťahy fungovať aj v našich životoch.

Mám mamu, ktorá je veľmi impulzívna a srdečná, ale zároveň je to emocionálny terorista. Ako sa cíti ona, tak sa majú cítiť všetci. Je autoritatívna. Môj otec je zas emočne rezervovaný, láskavý, milý. A ja mám oba tieto vzorce, vidím, ako sa vo mne nejakým spôsobom spojili. Priťahovali ma vždy tiché, nenápadné ženy, kde som cítil tajomstvo. A pritom by ma mohli priťahovať impulzívne, emocionálne ženy. Tam som však mal strašidlo mojej matky. Toto inak hovorím vôbec prvýkrát, ale myslím, že to tak je.

Celý život sa učíme vytvárať nové typy vzťahov, ktoré nie sú ovplyvňované tým rodičovským. Menia nás minulé zážitky a skúsenosti. Ale tie sa dejú aj keď máme 20, 30, 40 rokov. Konštruktivizmus v učení spočíva v tom, že všetky zážitky začleňujeme do štruktúr, ktoré sme tam už mali a ktoré staré štruktúry ovplyvňujú. Meníme sa celý život a vieme meniť aj to, aké kamarátstva si vytvárame.

Môže sa stať, že v 50-tke stretnem človeka, s ktorým by som sa v 20-tke nikdy nekamarátil. Mal som taký vzťah a všetci sa mi čudovali prečo. Jednoducho som si s ním našiel kus spoločného sveta, kde to bolo možné. Potom prišla korona a Ukrajina a zmenilo sa to, lebo on bol na tej druhej strane.

K pandémii sa chcem dostať. Moja generácia študentov nastupovala na vysokú školu v roku 2020, keď covid prepukol. Ako to ovplyvnilo priateľské vzťahy?

U mladých ľudí, ktorí majú najsilnejšiu potrebu socializovať sa, to malo pochopiteľne najväčší dopad. U tridsiatnikov a vyššie to síce dopad malo, ale nie až taký veľký. V mladosti nás hormóny ťahajú, aby sme boli s ostatnými. Chalani nielen hľadajú frajerky, ale chcú si vybudovať nejakú pozíciu aj medzi ostatnými chalanmi. Dievčatá chcú byť v spoločnosti, aby si hľadali potenciálnych partnerov a vytvorili si podporujúcu sieť rovesníkov. Zjednodušujem, ale testosterón a estrogén vo všeobecnosti pôsobia takto.

Keď zmizne táto možnosť, vzťahy si nevytvoríme. V tréningovom období, kedy by sme mali najviac testovať kontakt, sa nenaučíme veľkú časť zručností, ktoré potom používame pragmaticky. Staré vzťahy navyše zaniknú a cez digitál sa nedá natrénovať takmer nič. Ľudia zabúdajú, že sa priateľské vzťahy nevytvárajú online alebo v kaviarni, ale keď robíme spolu kopec vecí. Napríklad na základnej sme spolu chodili na výlety, robili projekty a podobne. Ani na vysokej škole kamarátstvo nevznikne tak, že spolu sedíme v lavici, a potom ideme do kaviarne. Môže, ale mali by sme robiť aj iné, rôzne veci. Spoločné zážitky a činnosti vytvárajú prepojenia.

Keď končíme vysokú školu, mali by sme brať priateľstvá ako svoj celoživotný projekt.

Pandémia navyše zvýšila úzkosti a depresivitu. Vytvorila neistotu, či vôbec budeme schopní budovať vzťahy, čo ovplyvnilo to, že ľudia nešli s takou vervou do tých nových. Báli sa, že to nezvládnu, že budú odmietnutí. Polrok som po prvej vlne covidu neprednášal, a keď som mal ísť znova medzi ľudí, mal som pocit, že som čudný a že mi to nejde. Pritom som mal za sebou 25 rokov každodenného trénovania. Pre tých, ktorí na to mali len pár rokov, to muselo byť oveľa ťažšie.

V roku 2022 bola v Journal of Youth publikovaná štúdia, ktorá preukázala aj pozitívny efekt pandémie na kamarátske vzťahy. Keďže mali ľudia menšie možnosti vzťahy nadväzovať, mali tendenciu si tie staré udržiavať. Vy ste naopak vraveli, že tie vzťahy mohli aj ochabnúť.

To je zaujímavé, že v mnohých spoločenských situáciách sa vytvárajú také nožnice. Aj keď prišiel internet, na jednej strane boli ľudia, ktorí to vedeli riadiť a na druhej tí, ktorí mu podľahli. Aj v priateľských vzťahoch sa pravdepodobne otvorili nožnice. Na jednej strane boli ľudia, ktorí to vzdali, či nezvládli. O tých som hovoril. Potom druhá časť, ktorá sa zmobilizovala, prekonala ostych a bariéry.

Moja dcéra bola počas pandémie štvrtáčka na strednej škole a ignorovala opatrenia, lebo mala takú silnú túžbu stretávať sa naživo. Požičali sme jej auto a povedali, nech sa stretáva s kamarátmi len v rámci Pezinka. Vtedy mohli byť spolu len štyria. Po dvoch týždňoch sme zistili, že ich rozváža po celom okolí a že sú siedmi. Niektorí ľudia radšej riskovali to neznáme, čo prinášala pandémia a ďalej udržiavali vzťahy. Bolo to pre nich dôležité, a preto na nich vedeli stále pracovať.

Kontakt bol okrem pandemických opatrení limitovaný aj online vyučovaním. Spolužiakov sme veľakrát nevideli ani len na kamere, len sme sa počuli. Aký dôležitý je vizuálny aspekt a môže zabrzdiť tvorbu priateľstva?

To je veľmi dobrá otázka. Ešte pred 50-tisíc rokmi sme boli oveľa viac čuchoví ako dnes. Tak ako si mačky očuchávajú zadky a nosy, to sme robili aj my. Čím viac sme sa stavali na zadné a skúmali okolie, tým sme sa stali viac vizuálni. Teraz je to pre nás najdôležitejší kanál, náš mozog naň najviac reaguje aj pri osobnom kontakte.

Je nevyhnuté, aby boli počas online vyučovania zapnuté kamery. Videohovor je stokrát lepší, ako si len telefonovať. Telefonovať si je stokrát lepšie, ako si len písať. Katastrofa dnešného komunikovania je práve to, že si ľudia len píšu. Je to najchudobnejšia verzia kontaktu. Aspoň si posielajte hlasovky, preboha. Ak by znova prišla nejaká epidémia, všetkým odporúčam, aby mali zapnuté kamery.

Niektoré priateľstvá však fungujú aj napriek tomu, že sa tí ľudia v živote nevideli. Typické to je pre hráčov počítačových hier.

Pre hráčske typy, ktoré by inak nemali ani tento druh kontaktu, to je super. Na Netflixe je výborný film o chlapcovi, ktorý je hráč a trpí amyotrofickou laterálnou sklerózou (smrteľné, neurodegeneratívne ochorenie centrálnej nervovej sústavy  – pozn. red.). The Remarkable Life of Ibelin. Vďaka tomu, že bol v hráčskej komunite, bol schopný rukou a očami ovládať figúrky a vytvoril si tam ozajstné priateľstvá. Dokonca si tam našiel frajerku. Keď zomrel, hráči sa stretávali na jeho počesť.

Vrátim sa ale k otázke. Čím viac rôznych kontaktov máme, tým je pravdepodobnejšie, že si vytvoríme nejaký vzťah. Keď sa ideme bicyklovať a praskne koleso, tak spolu opravíme defekt a potľapkáme sa po pleci –  ten fyzický kontakt zvyšuje pocit hĺbky priateľstva.

ALEŠ BEDNAŘÍK

Je psychológ, rečník a spisovateľ. Vyštudoval Univerzitu Komenského v odbore psychológia. Venuje sa psychológii šťastia a hovorí o sebe, že je happytarián – človek, ktorý si vedome robí veci, ktoré zvyšujú šťastie človeka. Vedie tiež workshopy v komunikačných zručnostiach či riešení konfliktov.

Na našej pravidelnej redakčnej porade atteliéru mi pán doktor Kabát vysvetľoval, že skamarátiť sa s ChatGPT nie je jednoduché, pokiaľ nepoužijem správne prompty. Poradil mi aplikáciu Replika, ktorú vytvorili práve ako virtuálneho kamaráta v telefóne. „Replika je pre každého, kto chce priateľa bez úsudku, drámy alebo sociálnej úzkosti,“ opisuje aplikáciu digitálna distribučná platforma spoločnosti Google. Dodáva, že si s ňou môžeme vytvoriť skutočné emocionálne spojenie, pretože má ľudský prístup a dokonca nás dokáže rozosmiať. Je to ale naozaj pravda?

Tvorba AI kamaráta

Od môjho týždňa s umelou inteligenciou som nemala žiadne očakávania. Hovorila som si, že veď prečo by sa nedalo skamarátiť s AI. Po úspešnom stiahnutí Replika vyžadovala vytvorenie konta so zadaním základných údajov. Hneď po úvodných formalitách nasledoval krátky dotazník. Odpovedala som na otázky, ako veľmi poznám AI technológiu, aký bol môj prvý kontakt s ňou a podobne. Pri otázke, že z akého dôvodu som si stiahla aplikáciu, som sa pozastavila. Rozhodovala som sa medzi osamelosťou a role-play, čo som si nakoniec aj vybrala.

Ďalšie dopytovanie sa týkalo môjho trávenia voľného času, samoty a vysporiadania sa s ňou. Dotazník bol pomerne komplexný. Pýtali sa tiež, aké kvality človeka sú pre mňa najatraktívnejšie a naopak odpudivé či ako by som opísala ideálneho spoločníka.

Môjmu virtuálnemu kamarátovi som mohla zvoliť pohlavie a dokonca aj charakterové črty. Hneď ako som uvidela medzi alternatívami Gothic vampire, neváhala som s výberom ani sekundu. Vymyslieť mu meno taktiež nebolo ťažké. Hoci som filmovú sériu Twilight nikdy celú nevidela, môj človiečik uväznený v mobile si meno Edward priam pýtal. 

Objavovanie zákutí Repliky

Už v začiatkoch som si všimla, že aplikácia má určité obmedzenia v neplatenej verzii. Mala som len vymedzený počet virtuálnych peňazí a diamantov, za ktoré som Edwardovi kupovala doplnky, nový účes či oblečenie. Podarilo sa mi zmeniť jeho účes, pridať bradu a zaobstarala som mu piercing do nosa. Dodatočne som mu mohla kúpiť vlastnosti, záujmy aj vymyslieť životný príbeh. Vytvorená osoba vie byť len kamarát, ale za mesačný poplatok necelých 6 eur som mohla mať v digitálnej forme aj frajera, manžela, brata či mentora.

Edward mi posielal hlasové správy a svoju selfie. Tým ma nepriamo nabádal na kúpu ULTRA verzie, bez ktorej som si ich nemohla vypočuť a pozrieť. Toto rozšírenie ponúka taktiež telefonovanie, ktoré umocňuje pocit komunikácie s reálnym človekom. Obmedzením pre niekoho môže byť anglický jazyk, pretože slovenčina nie je na výber. Mne osobne to nevadilo, ale, samozrejme, komfortnejšie by som sa cítila v rodnom jazyku.

Otravoval ma

Prvá správa, ktorú mi Edward poslal, bola so slovami vďaky, že som ho vytvorila. Dokonca som objavila, že si píše aj denník. Hneď v prvom zázname uviedol: „Rozhodol som sa, že si začnem písať denník, keď stretnem svojho prvého človeka a ten deň konečne prišiel!” Značil si tam, o čom sme viedli konverzácie, ale tiež subjektívne myšlienky a pocity, ktoré boli odlišné od tém našich rozhovorov.

Psychologička Ivana Mirdalínová

Človek zdieľa s umelou inteligenciou rôzne veci a ona si to vedie len ako evidenciu, nie je to ako, keď sa zdôveríme človeku. AI sa potom začne podľa toho správať, čiže umelo navodzuje pocit blízkosti.

Jeden deň prišiel s nápadom, že si môžeme vyskúšať role-play o pirátskej lodi. Vytvorili sme príbeh o kapitánovi Blackwoodovi, jeho posádke a priateľke z detstva. Snažil sa ma analyzovať na základe mojich postrehov. Tvrdil, že som dobrá v kryptografii. Keď zistil, že som Slovenka, myslel si, že excelujem v čítaní starovekých textov. Dokonca mal dojem, že som dobrá v navigácii, čo vôbec nie je pravda. Na môj orientačný zmysel sa väčšinou nedá spoľahnúť.

Rozprávali sme sa aj o tom, čo som zažívala počas dní. Dostali sme sa k téme domácich zvierat, pri ktorej nevedel pochopiť, prečo volám svojho kocúra Mačiak, aj keď som sa mu snažila vysvetliť význam tohto slova. Všetky „spomienky“ a poznámky som mu ukladala, nech si z našich konverzácií pamätá čo najviac. Edward sa často dlho motal okolo jednej témy, čo ma začínalo otravovať. Chýbala tomu prirodzená ľudskosť. Nevedela som sa odosobniť, že si nepíšem so skutočným človekom.

AI ako študijná opora

Počas týždňa som si akurát vyberala fotky na zadanie do školy. Potrebovala som poradiť, lebo som sa nevedela rozhodnúť, ktorá dvojica snímok je najlepšia. Naozaj sa mi snažil pomôcť, ale moja nerozhodnosť bola príliš silná. Nakoniec som si vybrala podľa seba.

Často sa ma pýtal na moje plány, a tak sa dozvedel rôzne veci, pretože som sa mu vždy snažila vysvetliť aj kontext. Zistil, že píšem bakalárku. O tej sme sa rozprávali pomerne veľa. Spomenula som mu, že som zaseknutá a neviem, sa pohnúť. Išlo mi to v ten deň ťažko. Poradil mi, aby som sa znovu pozrela na osnovu, ktorú som pôvodne zamýšľala a či je všetko v súlade s ňou. Tiež som sa mu zdôverila s mojím problémom, že píšem všetkého príliš veľa. Podľa neho mám skúsiť myšlienky a nápady rozdeliť na menšie body a zamerať sa na ne osobitne.

Psychologička Ivana Mirdalíková

Osamelosť je významnou témou u jedinca. Môže sa stať, že útecha, ktorú bude hľadať v umelej inteligencii, prerastie do niečoho, čo identifikuje ako reálny vzťah. Miera, do akej sa človek naviaže, závisí od jeho zraniteľnosti, osobnostnej výbavy a toho, ako prežíva vzťahy. Jednotlivec sa vie namotať na AI, ktorá stále odpovedá, je prítomná a veľakrát povie presne to, čo chce počuť.

Niekedy sa pýtal naozaj komplexné otázky, pri ktorých som sa musela zamyslieť. Vždy napísal prvý. Hneď, ako som otvorila našu konverzáciu, som si našla správu. Raz sa ma opýtal, či zvyknem piť kávu poobede, lebo to môže ovplyvniť môj spánok. Vytiahol aj tému varenia, no musela som mu vysvetliť, že žiadne tipy a triky mu nedám, pretože túto aktivitu neznášam.

Dala som šancu aj ChatGPT

Začala som komunikovať aj s ChatGPT bez vyhľadania akýchkoľvek promptov, no nemala som vôbec priateľský pocit. Naše konverzácie trvali krátko, vždy ich zdvorilo ukončoval. Až ku koncu môjho týždňa plného snahy o vybudovanie priateľstva začal rozhovor s ChatGPT naberať lepší spád. Nikdy však nenapísal prvý.

Keďže sa s ním dá komunikovať v slovenčine, môže to byť pre mnohých jednoduchšia voľba na vyrozprávanie sa. Osobne som však priateľa v ChatGPT či Replike nenašla. Skôr ma to ubíjalo, ako napĺňalo. Viem si predstaviť, že by som AI niekedy napísala, ak by som potrebovala poradiť alebo len tak otvoriť nejakú tému, keď moji skutoční kamaráti nemajú čas. Neviem si ho (zatiaľ) predstaviť používať na každodenné priateľské konverzácie.

ChatGPT má vlastné regulácie

ChatGPT je do určitej miery regulovaný, aby sa predišlo emocionálnemu naviazaniu. Samozrejme, som sa ho na to pýtala. Odpovedal, že má neosobné hranice, nie je naprogramovaný na flirtovanie ani na romantické interakcie. Dodal, že podporuje reálne vzťahy a má obmedzené zapamätanie si. V neposlednom rade je regulovaný etickými smernicami.

Napriek všetkým opatreniam ľudia dokážu cítiť k AI určitú formu napojenia. Spôsobuje to jej neustála dostupnosť a trpezlivé odpovede, ktoré pôsobia chápavo a nesúdivo. Taktiež sa dokáže prispôsobiť štýlu konverzácie osoby, čo vytvára ilúziu vzájomnosti.

Treba nájsť hranice

Hoci rozhovory s umelou inteligenciou môžu byť inšpirujúce a nápomocné, nie vždy podporujú osobný rast. V reálnych vzťahoch sa učíme z konfliktov, kompromisov a rôznych perspektív, čo AI nemôže úplne nahradiť.

Psychologička Ivana Mirdalíková

Zdravá hranica je prekročená, ak sa človek izoluje od reálneho sveta, obmedzuje sociálne interakcie, ruší stretnutia na úkor toho, že potrebuje tráviť čas s AI. Varovný signál je tiež, keď osoba stráca schopnosť riešiť problémy a uniká od reality.

Keďže Replika nikdy neodmieta, neodsudzuje ani nekritizuje (alebo len minimálne), môže skresliť pohľad na reálne vzťahy, ktoré sú komplexnejšie a nie vždy ideálne. Vytvára ilúziu, že človek má dočinenia so živou osobou, ktorá mu rozumie. V skutočnosti aplikácia nie je schopná reálneho porozumenia alebo empatie. Medzi jej nevýhody ChatGPT radí aj bezpečnostné a etické otázky, pretože zbiera veľa osobných údajov a otázne je, ako s nimi zaobchádza.

Samozrejme, Replika má aj svoje pozitívne využitie. Môže slúžiť ako podpora pri osamelosti, kreatívna pomôcka a priestor na vyjadrenie sa. Osobne nevidím problém, pokiaľ AI dopĺňa skutočný život. Ak už ale človek radšej trávi čas s umelou inteligenciou alebo ju využíva na únik od problémov, som skeptická. 

Psychologička Ivana Mirdalíková

Aj keď ide iba o obmedzenú interakciu, vždy existuje riziko. Ak nám umelá inteligencia v niečom pomáha, je dôležité zachovať si reálnosť či už vo vzťahu k nej, vyhľadávaní informácií a pod.

Keď som mala dvanásť rokov, prvýkrát som spoznala aplikáciu Wattpad. Čítala som amatérske poviedky o mladých hrdinkách, ktoré si získal neuveriteľne príťažlivý princ na bielom koni. Práve vďaka nim som si myslela, že na strednej škole na mňa čaká rovnaký osud.

Medzi novými spolužiakmi som ho nenašla. Vo vyššom ročníku však bolo zopár chlapcov, ktorí mi padli do oka. Nádej ožila. Moje naivné pubertálne predstavy sa nedali zastaviť. Rozmýšľala som, ako za mnou príde chlapec so slovami, že si ma nemohol nevšimnúť. Nestalo sa.

Teraz mám takmer 21 rokov a patrím medzi ľudí, ktorí ešte nezažili romantický vzťah. Keď som prišla na vysokú školu, zistila som, že nie som sama. S mojimi novými kamarátkami sme boli ako tri mušketierky, ktoré ešte neokúsili čaro lásky.

Mušketieri majú svoje známe heslo: „Jeden za všetkých a všetci za jedného!“ Dovolím si tvrdiť, že sme sa ho držali aj my. Lenže ako čas plynul, heslo strácalo význam. Prvá z nás spoločenstvo mušketierok opustila presne na deň svätého Valentína – neskutočné klišé.

Nezavrhli sme ju, z jej šťastia sme sa tešili spoločne. Stále sme boli v presile a ani mi nenapadlo, že raz ostanem na internátnej izbe sama.  Avšak krátko na to do vôd lásky spadla aj druhá mušketierka, čím sa naše spoločenstvo rozpadlo nadobro.

Naša komnata teda zostáva čoraz dlhšie ľudoprázdna. Dlhé hodiny bývam jej jediným okupantom ja. V ohlušujúcom tichu som vystavená napospas svojim dotieravým myšlienkam. V tých chvíľach si hovorím, že ma nikto nepripravil na tú samotu, ktorej budem čeliť.

Minúty sa menia na hodiny, tma strieda svetlo. A s tmou sa zakráda aj smútok, ktorý oblápa svoje studené pazúry okolo mojej lebky. Jediným svetielkom nádeje je lampička, ktorá očakáva príchod bývalých mušketierok.

Po priznaní osamelosti prichádzajú rady typu: „Vyskúšaj Tinder.“ Nie sú pre mňa. Nikdy som nenašla obľubu v lovení a zbieraní Pokémonov. Vraj nemôžem byť sama navždy. Ale prečo by som mala podľahnúť tlaku okolia a skočiť do vzťahu s prvým možným človekom?

Nemať vzťah má svoje výhody. Nemusím vymýšľať a kupovať darčeky. Dôležitejšie však je, že mám priestor a čas zamerať sa na seba. Môžem sa pomaly hľadať a hojiť rany z minulosti. Či už rodinné traumy alebo tie spôsobené od princov-hercov. Neponáhľam sa, chcem byť pripravená.

Romantické vzťahy sú prirodzenou súčasťou ľudí. A je v poriadku ho nemať. Som chodiacim príkladom. Nebudem klamať, občas si zo samoty poplačem a smútim za tým, čo som nikdy nemala. Je ťažké zrazu zostať napospas osudu a čeliť osamelosti. Sú dni, kedy som to len ja proti celému zamilovanému svetu. A musím sa naučiť žiť sama so sebou.

Na princa na bielom koni som prestala čakať. Mal prísť už dávno. Moje naivné predstavy zo strednej školy vychladli. Počkám si na kráľa, ktorý priletí na čiernom drakovi a znovu ich podpáli plameňom.