Počas minulého roka sa v letnom semestri vysokoškoláci mohli zúčastniť prieskumu Hodnoť.to. Jeho cieľom bolo zmapovať ich spokojnosť so štúdiom na slovenských vysokých školách na základe toho, ako v rámci nich prebieha výučba, či aké podmienky študentom ponúkajú. Podľa informácií Centra vedecko-technických informácií Slovenskej republiky sa prieskumu zúčastnilo 6 504 respondentov z celkovej vzorky 87-tisíc.

Štátny tajomník rezortu školstva Róbert Zsembera uviedol na tlačovej besede, že všetky zúčastnené školy dostanú spätnú väzbu. Zároveň dodal, že sú pripravení s nimi konzultovať, aby došlo k zlepšeniu nedostatkov v ich vnútornom prostredí.

Prvé miesto obsadila Žilinská univerzita. Dobré hodnotenie získala aj Trnavská univerzita, ktorej sa ušlo siedme miesto. Naša univerzita získala nie príliš lichotivú priečku, a to 17. miesto z celkového počtu 20.

Najspokojnejšou fakultou Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave sa stala Fakulta sociálnych vied. Hneď po nej sa umiestnila Fakulta prírodných vied. Naopak, najhoršie v rebríčku obstáli zdravotnícke vedy. V akých oblastiach študenti vyjadrili svoju nespokojnosť?

Kvalita výučby ako silná stránka, internacionalizácia však zaostáva

Ako vyplýva z prieskumu, kvalita výučby a prístup vyučujúcich patrí k značne silným stránkam našej univerzity. Horšie na tom je oblasť internacionalizácie či osobnej podpory. V súvislosti s tým sme oslovili niekoľko študentov, ktorí sa s nami podelili so svojimi skúsenosťami.

Ema je študentkou angličtiny na Filozofickej fakulte. Na UCM prestúpila z inej vysokej školy a práve osobnú podporu v rámci univerzity vníma veľmi pozitívne. „Keď som potrebovala riešiť prestup, tak mi všetci pomohli a bolo to veľmi jednoduché. Oproti mojej bývalej škole, kde bolo pre mňa náročné dostať sa k nejakej informácii, sú tu všetci veľmi dobre informovaní a vedia poradiť.“

Adrián, študent učiteľstva histórie a výchovy k občianstvu na Filozofickej fakulte, má na to iný názor. Počas výberu pobytu v rámci vzdelávacieho programu Erasmus+ sa stretol s nepríjemnou skúsenosťou.

“Chcel som ísť na Erasmus, avšak v rámci destinácií som dostal ponuku len pre Prahu, Brno a Atény. Atény pre mňa boli automaticky na prvom mieste. Študoval by som tam však filozofiu, takže by som mal v ďalšom semestri veľmi veľa skúšok. Zbytočne,” vysvetľuje. Podľa jeho slov ponuka výmenných pobytov na UCM nie je veľmi dobre premyslená.

Na to, či univerzita plánuje nové opatrenia, ktoré by pomohli zlepšiť spoluprácu so zahraničnými univerzitami, sme sa spýtali prorektora pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou Andreja Brníka.”Rektorka UCM už od svojho zvolenia túto agendu posilnila aj vytvorením miesta prorektorky pre medzinárodné vzťahy. Boli sme úspešní vo viacerých projektoch, medzi inými aj v projekte na propagáciu univerzity v zahraničí. Pracujeme aj na zlepšovaní infraštruktúry pre zahraničných študentov.“

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave poskytuje aj širokú ponuku študijných odborov. Mnohé z nich je možné absolvovať v anglickom, ruskom, francúzskom alebo nemeckom jazyku. Práve to môže byť skvelá príležitosť pre zahraničných študentov, ktorí majú záujem tu študovať.

Spolužiaci, ktorí museli ísť na druhé a tretie opravné termíny skúšok mi hovorili, že pedagógovia mali snahu im pomôcť a naviesť ich k správnej odpovedi.

Stále však existuje riziko veľkej jazykovej bariéry, ktoré im môže sťažovať ich štúdium. Aj napriek tomu, že pedagógovia majú snahu nahliadať na danú skutočnosť, niektorí týchto študentov zrovnávajú s výraznou väčšinou ich slovensky hovoriacich spolužiakov.

Problémové sú aj rozvrhy

Prieskum poukázal aj na isté nedostatky v oblasti podpory pri štúdiu, prehľadnosti študijného plánu či férového hodnotenia. K téme férového hodnotenia na UCM sa vyjadrila Renáta, študentka Fakulty sociálnych vied: “Spolužiaci, ktorí museli ísť na druhé a tretie opravné termíny skúšok mi hovorili, že pedagógovia mali snahu im pomôcť a naviesť ich k správnej odpovedi.”

Iná študentka, naopak, spomína na skúsenosť s nereálnymi očakávaniami istej vyučujúcej. Priznáva však, že škola postupne eliminuje podobné prípady a pracuje na zlepšení hodnotiaceho systému.

Ema, ktorú sme spomínali v úvode, odhadovala umiestnenie našej univerzity v rebríčku spokojnosti na dvanástom mieste. Skutočné výsledky ju veľmi prekvapili. Spýtali sme sa jej, či študijný plán považuje za dostatočne prehľadný. „Toto je podľa mňa veľmi individuálne. Ja s orientáciou v Aise, na stránke a aj v Sharepointe problém nemám a informácie o predmetoch považujem za prehľadné,“ odpovedala.

Myslím si, že na našej škole máme možnosť vyjadriť svoje názory. Mám však pocit, že veľa študentov sa bojí, že budú mať potom problém.

Ak by však mohla niečo zmeniť, je to harmonogram hodín. Problém s rozvrhom spomenula vo svojej odpovedi aj študentka Fakulty masmediálnej komunikácie Simona. „Neviem si predstaviť študenta, ktorý cestuje, má prácu, partnera a iné povinnosti, ako to všetko popri takomto rozkúskovanom rozvrhu stíha,“ poznamenala.

Problémom je aj to, že študenti majú často strach presadiť svoje návrhy a názory vedeniu školy. Prameniť z toho môžu obavy, že nebudú vypočutí alebo sa stretnú s negatívnou reakciou zo strany pedagógov či vedenia. “Myslím si, že na našej škole máme možnosť vyjadriť svoje názory. Mám však pocit, že veľa študentov sa bojí, že budú mať potom problém,” dodala k danej problematike Simona.

Spätná väzba študentov týkajúca sa či už výmenných pobytov alebo rozvrhov by škole, naopak, mohla priniesť cenné podnety. Pomôžu k tomu interné prieskumy spokojnosti, ktoré má univerzita v pláne realizovať. „Od budúceho roka posilňujeme tím ľudí, ktorí budú tieto dáta zbierať,” prezradil prorektor Brník.

Anonymné prieskumy by tak mohli pomôcť študentom odbúrať strach z prejavenia nespokojnosti. Poskytnú im bezpečný priestor na vyjadrenie názorov bez obavy z negatívnej odozvy.

Namiesto teoretických predmetov chcú viac praxe

Stredoškoláci si zvyknú vyberať vysokú školu na základe ponúkanej praxe. Fakulta masmediálnej komunikácie študentom ponúka možnosť otestovať si teoretické poznatky v praxi. Nápomocné sú k tomu rôzne ateliéry, či už časopisu, rádia, fotografie alebo televízie. Podieľať sa môžu aj na organizovaní zaujímavých eventov alebo zlepšovaní svojich komunikačných vlastností na hodinách argumentácie. Ako sú na tom ale ostatné fakulty?

“Našou jedinou praxou sú náčuvy v treťom ročníku letného semestra. Nemôžeme si ani vybrať školu, v ktorej ich budeme absolvovať, a až v prvom magisterskom ročníku máme “naozajstnú” prax, kedy ideme učiť. Bolo by lepšie, keby si môžeme už v nižších ročníkoch vyskúšať naše poznatky z pedagogiky v praxi,” približuje spôsob výučby Adrián z Filozofickej fakulty.

Potrebu skvalitnenia a zvýšenia praxe vyjadrila aj Alena, ktorá na Filozofickej fakulte študuje už štvrtý rok ruský jazyk. Prijala by viac praktických predmetov, ale aj teórie. Prax je totiž jednou zo zásadných oblastí, ktorá ovplyvňuje výber vysokej školy nielen u slovenských, ale aj zahraničných študentov.

Čaká nás zlepšenie?

V súvislosti s výsledkami prieskumu a vyjadreniami študentov nás zaujímalo, aké kroky plánuje UCM spraviť, aby sa zlepšili jej výsledky v spomínaných oblastiach.

“Máme nastavený ambiciózny dlhodobý zámer univerzity, prijaté rôzne politiky a procesy, aby sme sa posúvali vpred. Okrem niekoľkomiliónovej investície do infraštruktúry budov sme investovali aj do zjednodušenia informácií pre študentov, kde sme všetko podstatné zverejnili v SharePointe pre všetky fakulty. Zároveň sa snažíme digitalizovať procesy pre študentov, ale aj pedagógov,“ hovorí prorektor Brník.

Zároveň zdôrazňuje, že všetky tieto kroky si vyžadovali dlhú prípravu, hľadanie financií a ich následnú realizáciu. „Nové vedenie univerzity sa naozaj snaží dostať našu UCM medzi TOP 5 slovenských vysokých škôl,“ dodáva. Na spoluprácu vyzýva aj samotných študentov, vďaka ktorým môže univerzita lepšie identifikovať jej slabé miesta a pracovať na ich odstránení.

Prieskum verejnej mienky uverejnený koncom septembra minulého roka ukázal, že až 60 % obyvateľov USA neverí médiám. O výsledkoch informovala známa analytická spoločnosť Gallup. Nízke čísla dôvery v mediálne inštitúcie však možno zaznamenať celosvetovo, pričom percentuálny prepad vykazuje taktiež dôvera na Slovensku.

Koncentrácia vlastníctva médií dôvere nepomáha

Politickým dianím rozdelená americká spoločnosť sa odzrkadlila aj v odlišnom pohľade na dôveryhodnosť. Z prieskumu vyplýva, že novinárskej práci nedôveruje 58 % republikánov, 35 % nezávislých a 6 % demokratov. V porovnaní s predchádzajúcim rokom viera republikánov prudko klesla, a naopak, pri demokratoch mierne vzrástla.

Vzhľadom na to, že bývalý republikánsky prezident Donald Trump opakovane útočí na novinárov a označuje články z dielne serióznych médií za fake news, tieto čísla nie sú prekvapujúce. Za nedôveru voči médiám však nemôže výlučne Trump, keďže voliči Republikánskej strany im neveria dlhodobo. Koniec koncov, činnosť novinárov spochybňoval už v sedemdesiatych rokoch iný republikán – prezident Nixon.

Pre médiá boli nepriaznivé výsledky prieskumu okomentované aj v časopise Forbes. Autorka článku Patricia Barnesová sa v súvislosti s klesajúcou dôverou pýta, čo sa stane, keď médiá budú presadzovať vlastné záujmy na úkor zodpovednej kontroly vlády. Spomína pritom koncentráciu vlastníctva médií do rúk malej skupiny ľudí, čo považuje za možnú príčinu nedôvery k médiám.

Ako príklad uvádza mexického miliardára Carlosa Slim Helúa, ktorý sa v roku 2015 stal väčšinovým akcionárom v New York Times, a šéfa Amazonu Jeffa Bezosa, ktorý od roku 2013 vlastní Washington Post. Barnesová preto dáva do pozornosti otázku, či by niekoho prekvapilo, ak by Bezos nebol priaznivcom Trumpovej obchodnej vojny s Čínou a presadenia protimonopolného zákona v USA. Rovnako sa pýta v prípade Slim Helúa, tentoraz však upriamuje pozornosť na Trumpovo poškodzovanie vzťahov s jeho rodným Mexikom.

Kritika obľúbených politikov ľudí neteší

Viac svetla do problematiky vnáša austrálsky výskum, ktorým vedci zisťovali, čo konkrétne dôveryhodnosť ovplyvňuje. Medzi faktory prehlbujúce nedôveru v spravodajský obsah patrili nepresne podané príbehy v minulosti, zaujatí novinári, netransparentnosť, senzáciechtivosť a pretláčanie vlastnej agendy. Výskum zároveň odhalil, čo pomáha budovať dôveru v médiá. Čitatelia považujú za kľúčové faktory rozsah pokrytia informácií, otvorenosť voči spätnej väzbe či reputáciu spravodajstva a novinárov.

Získať dôveru tých, ktorí sú už voči správam skeptickí, je náročnou úlohou. Ľudia, ktorí médiám dôverujú, prejavili nadšenie a záujem pri príležitosti podieľať sa na zlepšení aktuálneho postavenia médií. Naopak tí, ktorí médiám nedôverujú vo všeobecnosti ani nehľadali možnosti, ako súčasnú situáciu zlepšiť.

Viac ako štvrtina Američanov nechápe rozdiel medzi spravodajským a redakčným obsahom.

Sociológ Michael Schudson rozoberá v časopise pre profesionálnych novinárov Columbia Journalism Review ďalšie príčiny možnej nedôvery v mediálny obsah. Keďže analytické žánre – s priestorom pre vlastnú interpretáciu autora – začali v žurnalistike postupne dominovať, význam objektívneho spravodajstva, ktoré odpovedá na základné spravodajské otázky, sa zmenšil. Vinou toho ostalo na čitateľoch, aby sami rozpoznali rozdiel medzi faktickými informáciami a informáciami vychádzajúcimi z úsudku novinára. Význam tohto tvrdenia zvýrazňuje fakt, že viac ako štvrtina Američanov nechápe rozdiel medzi spravodajským a redakčným obsahom.

Na tieto skutočnosti nadväzuje Schudson s tým, že možno nastal čas, kedy by mali novinári uznať, že nepíšu len z nezainteresovaného úsilia o pravdu. Keďže celé roky popierajú, že by ich osobné hodnoty mali niečo spoločné s tým, ako pristupujú k informovaniu verejnosti, nebude to jednoduché. Dokladá to myšlienkou, ktorá hovorí o tom, že novinári sa držia svojich profesionálnych hodnôt rovnako pevne ako lekári Hippokratovej prísahy.

Aj keď sú médiá vo vytváraní obsahu čoraz viac zodpovednejšie a presnejšie, politikou polarizovaná spoločnosť im prestáva dôverovať. Novinári totiž podrobujú priamej či nepriamej kritike ich obľúbených politikov alebo politické strany, s ktorými sú stotožnení. Veľa ľudí preto nebude veriť médiám aj naďalej. Nezáleží pritom na relevantnosti jednotlivých údajov, ktoré sú v článku predložené. Namiesto zaujatia kritického pohľadu nad vážnymi informáciami je podľa amerického sociológa ľudskejšie obviňovať posla danej správy.

Najdôveryhodnejšia je RTVS, najmenej bulvárne médiá

Údaje, ktoré prezrádzajú viac o dôveryhodnosti médií na Slovensku priniesol oxfordský inštitút Reuters pre štúdium žurnalistiky v tohtoročnej štúdii Digital News Report. V nej je uvedené, že slovenské mediálne prostredie sa vyznačuje populárnymi súkromnými televíznymi stanicami, dôveryhodným verejnoprávnym vysielateľom a silnými onlinovými médiami. Aj napriek tomu dôvera v médiá klesá nadol a v súčasnosti sa nachádza na 28 %. V porovnaní s minuloročnými výsledkami ide o päťpercentný prepad.

Slováci považujú za najdôveryhodnejšie médium verejnoprávneho vysielateľa RTVS (67 %), ktoré predbehlo spravodajskú televíziu TA3 len o jedno percento. Spomedzi denníkov sú na tom najlepšie Hospodárske noviny (58 %). Naopak, v rámci online médií veria čitatelia najviac portálu Aktuality.sk (58 %), ktorý je zároveň na vrchole rebríčka top onlinových médií. Medzi tradičnými médiami obsadila prvé miesto televízia Markíza. Najväčšiu nedôveru vzbudzuje u respondentov bulvárny denník Nový Čas (36 %) nasledovaný portálom topky.sk a Plus 7 dní (oba 31 %).

Hoci dôvera v prácu novinárov každoročne klesá, potešujúce môže byť aspoň zistenie o vyššom počte predplatiteľov digitálnych médií. Vlani platilo za obsah na internete o štyri percentá menej čitateľov ako je tomu tento rok (12 %).

Koronakríza zvýšila dopyt po serióznom spravodajstve

Na druhej strane koronakríza spôsobila, že ľudia opäť začali viac konzumovať obsah produkovaný dôveryhodnými médiami, a tak mnohé z nich prekonávali rekordy v návštevnosti. Potvrdzujú to viaceré výskumy realizované v prvej polovici minulého roka.

Analýzu slovenského facebookového prostredia uskutočnil Denník N, ktorý pozoroval celkovo 30 účtov. Zastúpenie mali po desať stránok bulvárne, seriózne a problematické médiá. Cieľom bolo zistiť počet interakcií od používateľov na jednotlivých stránkach.

Z údajov vieme vyhodnotiť, že dôveryhodné médiá dosahovali v marcových meraniach, kedy sa u nás objavili prvé prípady koronavírusu, väčší počet interakcií než v období parlamentných volieb. Záujem mali čitatelia aj o bulvárne správy. Stagnáciu alebo len minimálny rast však zaznamenali problematické médiá. Aj napriek tomu, že analýza odhalila zvýšený záujem o seriózny obsah, dezinformácie stále oslovujú veľké množstvo ľudí a ich popularita dlhodobo stúpa.

Počas koronakrízy stúpla sledovanosť aj televízii. Svedčia o tom výsledky merania adMeter. Zatiaľ čo pred zavedením opatrení proti koronavírusu sa priemerný strávený čas s médiami pohyboval okolo šesť a pol hodiny, neskôr vzrástol na viac ako sedem hodín denne. Za nárastom do významnej miery stojí sledovanosť televíznych staníc. Ľudí zaujímali predovšetkým spravodajské kanály, čo pocítila najmä TA3, ktorej sledovanosť sa v porovnaní s predchádzajúcim víkendom zvýšila vtedy o 400 %.

Facebook hodnotí kvalitu médií

Výraznejší záujem o spravodajský obsah sa neprejavil len v našom internetovom priestore. Pred dvomi rokmi prepracoval Facebook funkciu News Feed tak, aby na úkor správ zobrazovala viac obsahu od priateľov. Táto zmena ale poškodila spravodajským stránkam, ktorých návštevníci prichádzali primárne z Facebooku. Viaceré médiá sa preto rozhodli hľadať návštevníkov inde. Dôsledkom toho začala sociálna sieť strácať svoje dominantné postavenie spravodajského centra.

Podľa denníku New York Times však verejný dopyt po informáciách o koronavíruse zabezpečil médiám znovu obrovský prílev návštevníkov z Facebooku. Denník Washington Post získal za dva týždne o 119 % viac kliknutí ako za rovnaké obdobie v predchádzajúcom mesiaci. Podobný trend, dokonca aj vyšší, evidovali tiež ďalšie médiá ako The Times či NBC News. Vysvetlenie možno hľadať aj v tom, že sociálna sieť zmenila svoje algoritmy v prospech kvalitných vydavateľov.

Prostredníctvom mediálneho skóre kvality NEQ (news ecosystem quality) spustila hodnotenie 100 najlepších vydavateľov. Tento nástroj sa tak stal ďalším faktorom, ktorý určuje, ktoré správy zobrazuje News Feed používateľom. Skóre kvality daného médiá znižuje napríklad používanie clickbait nadpisov či zdieľanie dezinformácií.

Po tom, ako vypukla pandémia, hľadali používatelia informácie prevažne u vydavateľov s vyššou hodnotou NEQ. Medzi spravodajské organizácie, ktoré boli na tom najlepšie patrili CNN, The Times či Washington Post. Tento fakt bol však zlou správou pre médiá s nižším skóre ako britský bulvárny denník Daily Mirror, ktorý prišiel o 28 % návštev, informuje ďalej denník New York Times.

Kedysi tieto aktivity súhrnné pomenovanie nemali. Dnes je z ich milovníkov zjednotená komunita pod populárnym pojmom. Urban exploration, skrátene Urbex, je súkromný prieskum opustených, neprístupných, nadzemných i podzemných objektov. Zväčša ide o budovy v mestách. „Odmalička ma bavilo túlanie sa po opustených domoch na sídlisku, a to som ani netušil, že to raz budeme nazývať Urbex,“ povedal autor instagramového profilu urbx_departer.

Fascinujúca a nebezpečná aktivita láka aj ženy. Dôkazom je napríklad Katarína: „Baví ma preskúmavanie a objavovanie miest, ktoré boli plné života a teraz zívajú prázdnotou. Urbex je jednou z mojich záľub. Považujem ho za príjemný relax, spojený s fotografovaním, prípadne natáčaním videí. Samozrejme, pokiaľ práve nevidíte prichádzať policajné auto. Vtedy je to adrenalín.“

Aj keď verejnosť môže túto činnosť vnímať ako vandalizmus, opak je pravdou. Komunita urban explorerov, nazývajú sa aj urbexeri, má k stavbám úctu a drží sa svojich zásad. Z objektov neodnášajú nič okrem fotografií a nezanechávajú v nich nič, len stopy topánok.

Pri prieskumoch opustených stavieb sa držím trestného zákona, aby ma nezavreli.

„Mojim základným pravidlom je rešpektovanie budov. Určite nič nepoškodzujem a neberiem, nesprejujem ani nezanechávam žiadne iné odkazy. Jediné, čo si vezmeme, sú fotky,“ potvrdila Katarína. Človek, ktorý budovy alebo ich vybavenie znehodnocuje, je pre toto spoločenstvo hanbou.

Prezrádzanie lokalít niektorí netolerujú

Vandalizmus môžeme v spojitosti s Urbexom vnímať iba v jednom prípade. Časť prieskumníkov uverejňuje lokality opustených objektov. Akonáhle sa dostanú do nesprávnych rúk, osud budov je neistý. Ich stav sa zvyčajne zhoršuje rýchlejšie a intenzívnejšie. „Podporovať devastovanie týmto spôsobom sa mi zdá nezodpovedné,“ dodala explorerka.

Ráznejší postoj zastáva tvorca profilu Wide-Angle URBEX. „Neexistuje väčší prostriedok skazy opustených miest ako je zverejnenie lokality na internete. Niektorí samozvaní ,urbexeri‘ majú toľko drzosti, že pod svoje video alebo fotografiu priložia rovno aj súradnice. Urbexové skupiny sledujú asociáli či zlodeji, ktorí čakajú práve na takýto tip,“ tvrdí. Na druhej strane, vymieňanie lokalít v rámci komunity mu neprekáža. Väčšina prieskumníkov polohu objektov uchováva pred verejnosťou v tajnosti.

Ivan Donoval, na Slovensku najsledovanejší tvorca videí z opustených miest, má na problematiku iný názor: „Raz prezradím, druhýkrát nie, ale je to viac v mojom záujme. Nebol by som rád, keby si majiteľ myslel, že za zničenie nepoužívanej budovy mohlo zverejnenie videa. Pri prieskumoch opustených stavieb sa držím trestného zákona, aby ma nezavreli.“

Explorerom záleží predovšetkým na budovách a zachovaní ich najlepšieho stavu. „Pre stúpajúcu popularitu Ivana Donovala narastala aj komunita vandalov, ktorí nemali problém nájsť si lokality z jeho videí, rozkradnúť ich, poškodiť či sprejovať nezmyselnými grafitmi,“ napísal Wide-Angle URBEX. Toto správanie je, podľa jeho slov, medzi explorermi neprípustné. Je si však vedomý aj pozitívnych zásluh známeho youtubera: „Jeho tvorba bola na Slovensku skutočne jedna z prvých, ktorá dostala pojem ,urbex‘ do povedomia širokej verejnosti.“

Niektoré médiá označujú Ivana Donovala za najznámejšieho urban explorera. Našej redakcii potvrdil, že sa za člena danej skupiny nepovažuje. „Venujem sa tvorbe videí. Nie prieskumu opustených objektov,“ vysvetlil.

Hrozí urbexerom pokuta?

Exploreri dodržujú svoje pravidlá, no legislatívu porušujú. Ich prieskumy opustených objektov sú nelegálne, keďže vstup do cudzích nehnuteľnosti zákon nedovoľuje. Navštevované stavby zväčša patria súkromným vlastníkom.

„Nejde o žiadny z prípadov povoleného vstupu na pozemok. Tie sú upravené v Občianskom zákonníku (a tiež v osobitných zákonoch), pričom ide napríklad o odvrátenie hroziacej škody, neoprávneného zásahu do práva, stav núdze alebo o naliehavý verejný záujem,“ objasňuje nám advokátka. Exploreri by si preto mali od majiteľa pozemku vypýtať súhlas na vstup do nehnuteľností. Vlastníctvo si môžu overiť v katastri.

Urbexeri sa pre svoje aktivity obávajú pokút. Avšak v prípade, že nič nepoškodzujú, polícia im ich za neoprávnený vstup na pozemok nemôže dať. Keby majiteľ preukázal svoje vlastníctvo, policajti maximálne zabezpečia odchod prieskumníkov z miesta.

Vlastník ale nemá zviazané ruky. Potvrdzuje to aj advokátka: „Ak má záujem, aby mu do nehnuteľnosti nikto nevstupoval, mal by tomu vytvoriť faktické podmienky – oplotiť či uzamknúť objekt, dať upozornenie, že ide o súkromný pozemok. V opačnom prípade sa môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka, a teda, môže žiadať súd napríklad o to, aby uložil zákaz vstupu na pozemok.“

V skutočnosti majiteľ o situácii často ani nevie. Niekedy sa o nej dozvie až z uverejnených fotografií alebo videí urbexera, ktorý sa tak z protiprávneho konania usvedčuje sám. Majiteľ by ho následne mohol požiadať o zdržanie sa danej činnosti. „Potom môže ísť prípadne na súd (podať zdržovaciu žalobu), ale efektívnejšie je, keď si to oplotí a uzamkne,“ radí oslovená advokátka. V niektorých objektoch sťažujú i znemožňujú vstup na pozemok kamery alebo bezpečnostná služba.

Prieskumy môžu skončiť smrťou

Rizikom Urbexu nie je len pristihnutie pri nelegálnej činnosti, ale ide aj o ohrozenie vlastného života. Prechádzaním starých budov môže dôjsť k úrazu. Prepadnuté a rozmočené stropy aj schodiská, spráchnivené podlahy či dosky, schody bez zábradlia alebo nezakryté hlboké šachty nie sú v opustených objektoch ničím nezvyčajným.

Pokiaľ si prieskumník nedá pozor, ľahko sa zamotá v spleti chodieb, ktoré sa na seba podobajú.

Žiadny odvážlivec by preto nemal chodiť sám. To platí dvojnásobne, ak plánuje navštíviť štôlne. Telefónny signál v nich nenájdete a nepríjemnostiam sa pravdepodobne nevyhnete. Neskúsení návštevníci podzemných priestorov si ich častokrát neuvedomujú.

Nebezpečné môže byť už samotné hľadanie štôlne. „V oblastiach, kde prebiehala banská činnosť, sa ukrýva veľké množstvo prepadlísk a vetracích šácht hlbokých aj niekoľko desiatok metrov. Viaceré z nich môžu byť zakryté konármi a lístím,“ tvrdí Martin Gallo, dlhoročný a skúsený prieskumník štôlní.

V objekte by mali návštevníci rátať i so závalmi. Aj malá neopatrnosť môže spôsobiť masívny zásyp v podobe kamenného bloku, ktorý znemožní cestu von. Ide väčšinou o priestory, ktoré pracovníci vytvárali výbušninami a vrtákmi. Prieskum starších, ručne razených štôlní je pre ich lepšiu stabilitu bezpečnejší.

Kameňom úrazu je aj orientácia. „Stratiť sa v labyrinte, ktorý má niekoľko stoviek kilometrov a desiatky poschodí, je veľmi jednoduché. Pokiaľ si prieskumník nedá pozor, ľahko sa zamotá v spleti chodieb, ktoré sa na seba podobajú,“ približuje Martin.

V štôlňach je častým problémom i vzduch. V zle vetraných chodbách môžu byť škodlivé plyny, ako oxid siričitý, sírovodík či najčastejší oxid uhličitý. Upozorňuje naň aj prieskumík Gallo: „Je veľmi zradný. Nezapácha, a tak ani pri jeho vysokej koncentrácii človek nespozná, že sa niečo deje a náhle stratí vedomie.“ Súčasťou výbavy je preto detektor tohto plynu. Urbexeri si musia dávať pozor aj na šachty. Môžu byť hlboké stovky metrov a pád do nich by spôsobil ťažké zranenia či smrť.

Vniknutie do budov si vyžaduje prípravu

Komunita urbexerov zväčša nič nenecháva na náhodu. „V ruksaku mám vždy viaceré zariadenia, ktoré musia byť nabité. Nutná je dobrá obuv, aby ju hocičo neprepichlo. Na tieto miesta si netreba dávať nové oblečenie. Zároveň sa snažím, aby aspoň niekto vedel, kde som. Navyše, vždy preskúmam aj okolie objektu,” zhrnul urbx_departer.

Podobne postupuje aj autor profilu urbex_slovakia_: „Budovu si najskôr obhliadnem. Pozriem sa, či sa v areáli alebo na budove nenachádza kamera, senzor alebo SBS.” Dodis_urbex pracuje aj s dostupnými zdrojmi: „Najskôr zistím na internete dostupné informácie, poprípade nájdem video iného explorera. Niekedy však idem len tak skúsiť šťastie.”

https://www.instagram.com/p/CIooJEjA5Tf/?utm_source=ig_web_copy_link

Prieskumníci chátrajúcich objektov si so sebou berú rukavice, svetlo, lekárničku, mobil, doklady, ochranu dýchacích ciest a do podzemných objektov často aj prilby. U niekorých sú samozrejmosťou tiež obranné prostriedky, zvyčajne slzný plyn. Nevedia totiž, koho v opustenej budove stretnú.

Či už ide o nemocnice, kaštiele, kryty civilnej ochrany, kostoly, továrne, hotely, alebo napríklad krypty, prieskumy tejto komunity sú nepredvídateľné a riskantné vždy.