Sedíme spolu doma. V jednej miestnosti a v tom istom čase. Avšak každý trochu inde. Moje oči sú prilepené k mobilnej obrazovke, mama má v ruke knihu a otec pozerá televíziu. Je to úplne obyčajná situácia, ktorá sa vyskytuje v mnohých rodinách naprieč Slovenskom. A možno práve preto je zaujímavá.

Naša generácia si často neuvedomuje, ako veľmi sa obrazovka stala kulisou každodennosti. Je pri raňajkách, v autobuse, v čakárni, pri pive či trápnom tichu. Mobil je výplňou času aj únikom z reality. Svet mojich rodičov však dlho fungoval bez neho. Neprirovnávajú ho k skanzenu, ako by to možno urobili mladí, ale hovoria o ňom ako o normálnom živote.

Najprv povinnosti, potom zábava

Keď som sa ich spýtala, čo bolo v ich detstve úplne bežné, no nám by to dnes prišlo zvláštne, paradoxne nehovorili o absencii internetu. Spomenuli si na povinnosti a na to, ako deti boli prirodzenou súčasťou chodu domácnosti. Cez prázdniny pomáhali doma, v záhrade či pri zvieratách. Voľný čas prišiel až po povinnostiach.

Nemali ho menej, ale svet sa riadil inou logikou. Psychológovia hovoria o odloženej odmene. Ide o princíp, pri ktorom jednotlivec odolá okamžitému malému uspokojeniu, pričom neskôr získa väčšiu odmenu. Asi aj preto zábavu vnímali intenzívnejšie. A keďže voľný čas nebol samozrejmosťou, možno práve preto si ho pamätajú dodnes.

Keď nebolo iná možnosť, pozerali sa okolo seba. Vraj aj len tak sa dalo byť.

Keď o ňom začali rozprávať, mala som pocit, akoby sa otvorila nejaká kolektívna pamäť leta. Knižnica, guma, panák, vybíjaná, kúpalisko, jazero, futbal, les, táboráky, gitara a historky do noci. Zaznelo aj slovo „čundre“. Dnes už síce znie ako historizmus, ale kedysi znamenalo obyčajné dobrodružstvo mimo domu.

Podľa rodičov sa vonku vždy dialo niečo nové, aj keď to navonok vyzeralo stále rovnako. Otec mal so svojou partiou zaužívané miesta stretnutia – futbalové ihrisko, park alebo kultúrny dom. Ak niekto meškal, musel premýšľať, kde ostatných nájde. „Nemali sme mobily, ale vždy sa našiel spôsob ako sa nájsť,“ vysvetlil.

Stretneme sa vonku

Dnes sa nevieme dohodnúť na posedenie pri káve bez toho, aby sme si nevymenili niekoľko správ. Niekedy sa nimi dokonca uisťujeme, že plány platia. U nich to fungovalo inak. Stačilo povedať miesto a čas. Mama spomínala, že niekedy mali aj „spojku“. Niekoho, kto obehol ostatných s odkazom o najbližšom stretnutí.

Vtedy to bol zväčša mladší súrodenec, ktorý nemal veľmi na výber. Dnes na to máme skupinový chat na Messengeri či WhatsAppe. Technológie nám dnes uľahčili logistiku, ale zároveň nás trochu odnaučili plánovať a myslieť dopredu. Telefón nám pomáha, no zároveň odkláňa cestu k vlastnej vynaliezavosti.

Okrem už spomínaných hier a činností veľkú časť ich detstva tvorilo zberateľstvo. Zbierky plagátov, plechoviek, „céčiek“ či kartičiek vznikali celé roky. Veci podľa nich mali hodnotu, lebo sa k ním nedalo dostať tak jednoducho. Keď mama dostala knihu alebo pyžamo, bol to darček, ktorý mal skutočnú váhu.

Okrem časov stretnutí si spomenuli aj na presne daný čas návratu. „Keď sa povedalo, že o piatej máme byť doma, tak sme boli doma. Bez vyjednávania cez telefón s frázou ‚ešte chvíľu‘,“ zhodnotili. Na dedinách fungovali aj takzvané „klakanice“. Išlo o večerné zvonenie zvona, ktoré symbolizovalo koniec dňa a nutnosť ísť domov.

Nuda bola bežnou súčasťou života

Významnú časť ich života tvorilo čakanie. Ten zvláštny medzipriestor, ktorý dnes takmer okamžite vypĺňame siahnutím po mobile. Rodičia však opísali iný zvyk – ľudia sa viac rozprávali. Keď vedeli, že budú dlho čakať, zobrali si so sebou knihu, časopis alebo krížovky. Keď nebolo iná možnosť, pozerali sa okolo seba. Vraj aj len tak sa dalo byť.

Všetko sa počítalo z hlavy. Aj preto, aby si ten mozog vedela používať.

„Nemali sme čím zabiť čas, tak sme ho museli prežiť,“ objasnili. Zdanlivo jednoduchá poznámka rodičov presne vystihuje rozdiel medzi dobami. V psychológii sa hovorí o nízko podnetnom prostredí. Mozog v ňom nie je zahltený stimulmi, a práve v takých chvíľach vzniká nuda. Dnes ju často ani nestihneme zažiť, keďže telefón ju preventívne zruší.

Digitálna doba je komfortná, ale pohodlie má svoju psychologickú cenu. Rýchle informácie a neustále podnety skracujú pozornosť a znižujú trpezlivosť. Mozog si zvykne, že všetko je hneď. To nás robí menej sústredených a viac uponáhľaných ľudí. Rodičia skutočne trafili citlivé miesto. Scrollovanie je zvláštny druh čakania bez čakania. Človek stále niečo robí, a pritom nič poriadne.

Učitelia ako umelé inteligencie

Rozdiel medzi dobami bolo cítiť aj v školstve. Neučili sa toho menej, ale spôsob získavania informácií bol iný. Keď som sa rodičov spýtala, kde hľadali odpovede na otázky, odpoveď bola prekvapivo jednoduchá: „Pýtali sme sa múdrejších a starších. Učiteľa a rodičia boli naše umelé inteligencie – len odpovedali zo života, nie z databázy.”

Keď robili projekty, strihali články z novín, opisovali texty, kreslili obrázky, písali rukou. Nútilo ich to viac rozmýšľať. Keď chceli niečo vedieť, informácie museli pracne hľadať Dnes sa dá veľa vecí nájsť za pár sekúnd. Vtedy to znamenalo čas, námahu a často aj improvizáciu. Otec si pamätá, že na základnej škole neexistovalo, že by niekto používal kalkulačku. “Všetko sa počítalo z hlavy. Aj preto, aby si ten mozog vedela používať,” zdôvodňuje.

„Naša doba nás nútila viac nad informáciami rozmýšľať. Dnešná ich vie veľmi rýchlo podať, ale nie vždy vás naučí, čo s nimi robiť,“ pokračuje. Časť premýšľania dnes nechávame na technológie, pretože je to pohodlné. Nazýva sa to kognitívny outsourcing. Hoci to môže odľahčiť našu mentálnu záťaž, postupne môžeme prísť o vlastné schopnosti.

Aj z môjho detstva si pamätám tréningy premýšľania. Každé sobotňajšie ráno som čítala z novín a následne som rodičom mala povedať, o čom bol daný článok. Nie len prečítať, ale vlastnými slovami ho vysvetliť. Vtedy som pochopila, že čítať a rozumieť nie je to isté. A dvojnásobne to platí pri internete a moderných technológiách.

Čo je to emotikon?

Rodičia o internete dodnes hovoria s rešpektom. Podľa otca je ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán. Pomáha pri zadaniach do školy či práce, uľahčuje vybavenie administratívne záležitosti. Zároveň však dokáže byť zlodejom času a niekedy aj pozornosti.

Mama si spomína na jej začiatky na Facebooku, kedy zo sociálneho média mala strach. „Ty si mi to musela ukazovať. Pre nás to bolo nové. Človek mal rešpekt, aby niečo nepokazil,” spomína. Dodnes sa vyhýba používaniu internet bankingu. Nie preto, že by ho nechcela používať, ale skôr kvôli tomu, že mu stále úplne neverí.

Generačný rozdiel sa ukázal aj v maličkostiach. Keď som sa otca spýtala na emotikony, odpovedal úplne vážne: „Ja ani neviem, čo to je emotikon.” O digitálnej komunikácii starších generácií tým vystihol viac než dlhé úvahy.

Viac prepojení, menej spolu

„Digitálna doba berie ľuďom obyčajný osobný kontakt, pochopenie a vzájomnú empatiu,” hovoria. Opätovne pripomenuli, že kedysi sa ľudia viac rozprávali, a to so susedmi, s kamarátmi alebo s rodinou. Nemali viac času, len nemali kam „újsť“, čo už dnes neplatí. Stačí odomknúť mobil a preniesť sa do „krajiny“ neobmedzených možností.

Namiesto otvorených dvorov si okolo seba staviame veľké kamenné múry a každý sedí vo svojej bubline s malou krabičkou istoty vo vrecku. V nej je zábava, správy, názory aj pocit spojenia. A pritom často sedíme vedľa seba a mlčíme.

Zatiaľ čo oni sa museli prispôsobiť zrýchľujúcemu sa svetu, my sa musíme naučiť spomaliť.

Mama to zhodnotila jasne: „Kedysi sme sa viac stretávali. Teraz si viac píše online.” Pohľadnice nahradili hromadné správy, rozhovor pri káve často prerušuje zvuk notifikácii a aj pri pive sa stane, že polovica stola pozerá do obrazovky. Psychológia má pre to výraz paradox konektivity – čím viac sme spojení technicky, tým menej sa niekedy cítime spojení ľudsky.

Adaptácia je potrebná, rozmýšľanie tiež

Dnešná doba podľa nich nie je zlá, len je iná – rýchlejšia, pohodlnejšia a menej trpezlivá. „My sme zažili obidve doby, preto to vieme porovnať,” vysvetľuje otec. Internet im neprekáža skôr, no znepokojuje ich, ako rýchlo mu ľudia začali veriť. Hovoria, že kedysi sa tiež verilo väčšine veciam, ktoré boli niekde napísané.

Priznávajú, že nebolo to vždy správne. Zároveň však tvrdia, že nebolo ani toľko podvodov, anonymných názorov a ľudí, ktorí sa schovávajú za cudzie mená. Dnes môže ktokoľvek napísať čokoľvek. A čím je toho viac, tým ťažšie sa rozlišuje, čo je pravda. Preto podľa nich nestačí naučiť sa používať technológie. Treba sa naučiť aj rozmýšľať nad tým, čo vidíme.

Rozlišovanie dobrého od zlého sa nezačína v mobile ani v škole. Začína sa doma. Nie tým, že dieťaťu mobil zakážeme, ale tým, že ho naučíme, že telefón nie je celý svet. Všetko je o výchove – o tom, kedy dieťaťu kúpite prvý mobil, koľko času mu na ňom dovolíte stráviť, ale aj o tom, aby ste ho viedli k iným aktivitám – čítaniu kníh či športovaniu.

Zvládli by sme život bez mobilov?

Zaujímalo ma aj to, či si myslia, že by dnešná generácia dokázala žiť bez mobilov. Odpoveď nebola dramatická. „Chvíľu by to bolelo, ale zvykli by ste si,“ povedal úsmevne otec. Prirovnal to k autu. Keď ho nemáte, prvé dni máte pocit, že nič nestíhate. A potom zistíte, že sa to dá aj bez neho.

Možno práve v tom je najväčší rozdiel medzi mojou a ich generáciou. Zatiaľ čo oni sa museli prispôsobiť zrýchľujúcemu sa svetu, my sa musíme naučiť spomaliť. Byť online dnes vieme automaticky. Byť offline je čoraz viac vedomé rozhodnutie. Digitál zmenil tempo sveta. A my sa ešte stále učíme, ako v ňom nestratiť samých seba.

S psychológom Marošom Satinom z Centra poradenstva a prevencie (CPP) v Senici sme sa rozprávali o detských traumách, vplyve prostredia či sociálnych sieti na mladistvých. Zo slovenského výskumu vyplýva, že až 41 % dospelých zažilo v detstve istý typ traumy. Satin hovorí, že dospelí často bojujú s nespracovanými traumami, a preto sa vzorce správania môžu prenášať z generácie na generáciu.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Čo predstavuje pojem vnútorné dieťa
• Z čoho vzniká detská trauma a ako sa neskôr prejavuje
• Ako na nás vplývajú mužské a ženské stereotypy pri výchove
• Kedy už zvážiť terapiu
• Ako súvisí odpustenie s vyrovnaním sa s traumou
• Či sa dá trauma úplne spracovať a aký je kľúč k uzdraveniu

Ako vyzerá u vás bežný pracovný deň v CPP?

Ráno si dáme s kolegyňami kávu a potom začíname pracovať s deťmi. Dnes som mal na vyšetrení šesťročného chlapca, ktorý nastupuje do školy. Testoval som zručnosti, vnímanie a pozornosť. Následne som poskytoval poradenstvo jeho mame. Jedno takéto vyšetrenie trvá zhruba dve hodiny. Množstvo času investujeme do písania správ z diagnostiky.

Popoludní prichádzajú napríklad deti s autizmom. Hravou formou sa snažíme rozvíjať ich sociálne zručnosti. Práca s deťmi a rodičmi ma baví a dáva mi zmysel. V tomto povolaní nie je veľa mužov. Často ku mne chodia chlapci, ktorí nemajú otca alebo s ním majú komplikovaný vzťah. Priťahuje ich to k rozhovoru s mužským vzorom. Je to dlhodobý proces, niekto sa posunie až po sedemdesiatke, no to je v poriadku.

Čo rozumiete pod pojmom „vnútorné dieťa“?

Predstavuje to, ako sme sa cítili a čo sme prežívali, keď sme boli malí. Dieťa nevníma svet ako dospelý človek, prežíva ho viac intenzívne a má bohatú fantáziu. Tieto zážitky a pocity v nás zostávajú aj po tom, čo dospejeme. Vnútorné dieťa sa v nás môže prejavovať spontánnosťou a voľnosťou. Tvorivosť v dospelosti často pochádza z energie vnútorného dieťaťa.

Súvisí s tým aj narastajúca popularita kreatívnych hobby, ako napríklad maľovanie podľa čísiel alebo vyrábanie?

Zjavne áno. Detstvo je kľúčová etapa života, ktorú máme v sebe zabudovanú. Dieťa sa v nás môže prebudiť napríklad v situácii s nadriadeným v práci, keď si vyberáme, či budeme poslušní a povieme: „Áno, pán šéf, všetko urobím,“ alebo sa zachováme ako rebeli. Ak o tomto procese vieme, môžeme s ním vedome pracovať.

Traumu väčšinou vnímame ako extrémne udalosti, napríklad úmrtie v rodine, nehoda či zneužívanie. Kde sa nachádza hranica, kedy sa aj bežná situácia mení na traumu?

Trauma nie je čiernobiela záležitosť. Neexistuje len zdravý a traumatizovaný človek. Ide o kombináciu rôznych faktorov. Ja definujem traumu podľa miery stresu, ktorá na nás pôsobí a podľa schopnosti, či ju dokážeme spracovať.

Podobne to vníma lekár Gabor Maté, ktorý tvrdí, že dieťa nasáva stres od rodičov, čo ďalej ovplyvňuje vývin mozgu. Súhlasíte s ním?

V zásade áno. Ak dieťaťu niečo vezmete a ono sa vyplače, frustrácia sa uvoľní a dieťa pokračuje bez traumy. Problém nastáva, keď je stres až príliš silný alebo chronický. Pokiaľ žijeme v patologickom vzťahu (dlhodobo nefunkčný vzťah plný negatívnych emócií – pozn. red.), kde je stres prítomný každý deň, postupne nás to traumatizuje.

Záleží aj na predispozícii daného človeka?

Nazval by som to našimi vnútornými zdrojmi. Súvisí to s prostredím, z ktorého pochádzame, ale aj s tým, či a ako rýchlo dokážeme emócie spracovať. Ak na vás niekto nakričí a zostane to vo vás nespracované, tak sa to usádza. Hovoríme, že „hádžeme starosti za hlavu“, ale tie starosti tam ostávajú.

Často počúvame o psychosomatike. To, čo sa deje v psychickej a emocionálnej rovine, sa potom prejaví aj v tele. Stres a trauma zostávajú v tele a na človeku to vidno – v postoji, napríklad či je zhrbený, alebo v tvári a očiach. Stresový hormón kortizol je s tým úzko prepojený.

Človek prežije naozaj veľa. Otázne je, s akými následkami.

Život nie je ľahký a ani by nemal byť len príjemný. Stres je pre nás prirodzený a naše telo je prispôsobené na to, aby mu čelilo. Každý z nás má určitý osud, máme sa niekým stať a byť užitočný pre spoločnosť. Tieto záťaže nás v tom vedia nesmierne spomaľovať, a preto nedosiahneme potenciál, ktorý v sebe máme.

Pozorujete zmeny u dospievajúcich, ktorí už vyrastali v ére internetu a sociálnych sietí?

U nás v CPP máme veľký problém s tým, že mnohým deťom správne nefungujú kognitívne schopnosti – vnímanie, zraková a sluchová pozornosť. Často je to spôsobené tým, že sú neustále na smartfónoch. Dnes má mobil každé dieťa, dokonca aj v marginalizovaných rodinách. Sú online, scrollujú a neustále dostávajú svetelné i zvukové podnety. Toto v minulosti nebolo.

Okrem rodičov, ktorí porovnávajú deti so súrodencami alebo spolužiakmi, k tomu negatívne prispievajú aj sociálne siete. Idú hlboko do podvedomia a vytvárajú deťom ich realitu. Keď tínedžeri trávia na sieťach veľa času, porovnávajú sa so zdanlivo dokonalými životmi iných, čo útočí na ich sebavedomie. Buď sa cítia ako nuly, alebo majú potrebu byť za každú cenu najlepší, čo je tiež nezdravé.

Z vlastnej skúsenosti viem a verím, že sa s ňou stotožnia viacerí čitatelia, že vety typu: „…lebo som povedal,“ alebo, „Nepapuľuj!“ boli bežnou súčasťou výchovy. Akú rolu zohráva prostredie, v ktorom dieťa vyrastá?

Významnú úlohu má reziliencia, teda individuálna kapacita človeka zvládať stres. Predstavme si to ako pohár trpezlivosti, ktorý máme každý inak veľký. Niekto dostane malý pohárik a niekto krčah, no oba v určitom bode pretečú. Rezilienciu si formujeme v detstve. Deti nemajú tak rozvinuté schopnosti, aby prežili bez pomoci dospelých. Buď tie potreby pochopia, teda že ich bábätko potrebuje prebaliť, napapať, pohojdať, alebo nie.

Človek prežije naozaj veľa. Aj deti z veľmi ťažkých podmienok, napríklad od drogovo závislých rodičov prežijú. Otázne je, s akými následkami. Takíto ľudia často celý život nesú následky – nezvládajú stres a zaplavujú ich traumatické spomienky. Často potom siahajú po rozličných látkach, ako drogy alebo alkohol. Ľudia ho často nazývajú „tekutá matka“ alebo „objatie na zavolanie“, a preto je obľúbeným riešením.

Prostredie v nás buduje rezilienciu a ukazuje nám vzory. Príbehy ľudí, ktorí sa z nuly dostali ďaleko, sú skôr výnimočné. Väčšinou je to s malým pohárom reziliencie veľmi náročné.

Aké sú možné riešenia pre niekoho s malým pohárom rezilencie a z náročného prostredia?

Je to ťažké. No neformálne povedané: niekedy nás k zmene donúti láska, ktorá je veľkým motivátorom k osobnému rastu a zmene. Chceme byť lepším rodičom pre svoje dieťa, alebo keď sme zaľúbení, tak zrazu všetko funguje. Dnes veľa počúvame o láske k sebe samému. Jedna z možností je, že začneme byť k sebe dobrosrdečný, pretože nám v detstve nikto neprejavoval rešpekt a pozornosť.

Ďalej sa musíme konfrontovať s tým, čo máme potlačené vo svojom podvedomí. Ja sám som si myslel, že som úplne v poriadku. Až počas štúdia psychológie sa mi postupne odkryli viaceré problémy. Nemusíte ale hneď vyhľadať psychoterapeuta alebo navštíviť ambulanciu klinickej psychológie.

Ak otca v detstve ponižovali a tvrdili mu, že z neho nič nebude, tak bude mať tendenciu hovoriť to isté svojmu synovi.

Mladým ľuďom by som odporučil hľadať vo svojom okolí tzv. zdrojových ľudí. Vyznačujú sa empatiou, nemanipulujú nami a cítime sa pri nich prijatí presne takí, akí sme. Môže to byť babka, otec, bratranec či kamarátka. Pomôcť môže aj cudzí charizmatický človek, ktorý nás vypočuje a porozumie nám.

Kedy je správny čas vyhľadať odborníka alebo začať uvažovať nad terapiou?

Závisí to od toho, aké vážne to je. Ak nám veľa ľudí hovorí, že je to s nami zlé, tak by sme mali ísť. Každý máme životnú cestu, počas ktorej dozrievame. Odborníci nám v tom môžu veľmi pomôcť. Potrebujeme rásť a stať sa tým, kým sa máme stať. K tomu musíme spoznať svoje bloky a tiene, aby nás nebrzdili vo svojom potenciáli. Ak niekto všetko zvláda, ale večer potrebuje fľašu vína, tak ho to v živote brzdí, lebo je závislý.

Navyše je to o miere utrpenia a bolesti, ktorú zažívame. Najmä pokiaľ ide o ľudí, ktorí prežili vojnovú bolesť alebo ťažkú depresiu. Ak pociťujeme silnú bolesť, ktorá nám bráni v raste, je čas vyhľadať pomoc. Rovnako ju treba vyhľadať, keď niekto trpí dlhodobo a cíti, že niečo nefunguje.

Psychoterapia by bola prospešná pre každého. V dnešnej dobe nie je problém nájsť terapeuta cez internet a vyskúšať zopár sedení. Dokonca máte možnosť vyplniť dotazník a vybrať si odborníka, ktorý vám vyhovuje. V súkromnej sfére to stojí okolo 50 eur na hodinu, ale existujú aj bezplatné alternatívy, ako je IPčko, kde mladí ľudia môžu dostať pomoc anonymne.

Ktoré detské zážitky najčastejšie vedú k psychickým ochoreniam?

Všeobecne platí, že témou sú vždy rodičia. Samozrejme, rodič nikdy nemôže byť 100 % prítomný pre dieťa tak, ako by to potrebovalo. Zdôrazňujem, že to je v poriadku, avšak kvalita rodiča určuje, aké bude dieťa. Pokiaľ si rodičia nesú vlastné traumy, ktoré ešte nemajú spracované, nedokážu tam byť pre dieťa.

Ak otca v detstve ponižovali a tvrdili mu, že z neho nič nebude, tento vzorec sa v ňom zapíše. Bude mať tendenciu hovoriť to isté svojmu synovi, pretože ho zaťažuje minulosť. Tieto slová majú na malého chlapca toxický a devastačný vplyv. Kvalitný rodič je konzistentný a dostupný. Keď dieťa vyšle signál, rodič ho má počuť.

Ako spoznať, že si nesieme následky nevyriešenej traumy, ktoré ovplyvňujú naše reakcie?

Nie je úplne ľahké to spoznať. Niekedy to sami cítime vo vnútri, že nás niečo blokuje. Pociťujeme strach a nevieme prečo, alebo si naše okolie všimne istý problém. Čím viac ľudí nám to povie, tým presnejší obraz dostávame. Jasným signálom je, keď nás ťažkosti zaťažujú natoľko, že sa prejavia úzkosťou alebo tetanickým záchvatom (stav, ktorý sa prejavuje kŕčmi, tŕpnutím a súvisí so stresom a vyčerpaním – pozn. red.).

Dokážeme traumu úplne spracovať, alebo sa s ňou iba učíme žiť?

Verím, že sa dá spracovať. Ak s tým nič nerobíme, trauma zostane ako guľa na nohe a bude nás v živote brzdiť. Mnohé terapeutické prístupy sa zhodujú, že pomáha vrátiť sa k energii traumy. Inými slovami sa máme vrátiť v čase do momentu, kedy sa stalo niečo, čo nás traumatizovalo. Následne to máme emocionálne prežiť a vyjadriť.

Emócia, po anglicky emotion, sa spája s myšlienkou pohybu a s vnútorným prežívaním, ktoré sa prejavuje navonok. Keď sa uvoľní kŕč a napätie, staneme sa viac sami sebou.

Centrum spoločenských a psychologických vied SAV vydalo odbornú publikáciu, v ktorej sa okrem prejavov traumatizácie v dospelosti venujú aj odpúšťaniu a jeho vplyvu na duševné zdravie. Súvisí podľa vás odpustenie so spracovaním traumy?

Určite áno, ale jedná sa skôr o duchovnú tému. Musíme nájsť bolestivé miesto a to nie je jednoduché. Keď si ho vybavíme, tak môžeme danej osobe, alebo samým sebe, odpustiť. Poznáme techniku, kedy sa už ako dospelí postaráme o svoje vnútorné dieťa –  to, ktoré nikoho nemalo a cítilo sa zle. Teraz, ako dospelý človek, mu môžeme povedať: „Ja ťa chápem, rozumiem, ako sa cítiš a som tu s tebou.“

Ak teda dokážeme traumu spracovať, čo nám pomôže vzdať sa naučených vzorcov a vybudovať si nové?

Pri mladých vnímam úzky súvis so sebavedomím. Ak na nás v detstve niekto zvýšil hlas, cítili sme sa v tej chvíli rešpektovaní? Máme zdravé sebavedomie? Také, ktoré nám umožňuje byť skromnými, no zároveň sa nebojíme niečo vyskúšať? Mnoho dospievajúcich je hlboko presvedčených, že sú menejcenní a všetci ostatní sú lepší.

Pocit menejcennosti je niekedy taký silný, že ich úplne zožiera. Rodičia to na dieťa často prenášajú nevedome. V takom prípade je veľmi vzácne mať v okolí niekoho, kto vás príjme takých, akí ste a bez potreby čohokoľvek dokazovať. Pri takom človeku sa cítite prijatí, nemusíte podávať žiaden výkon. Stačí, že ste.

Čo majú mladí robiť s pocitmi menejcennosti?

Chce to čas. Mladých vo veku od 13 do 20 rokov to veľmi trápi. Často to vyústi do sebapoškodzovania. Je to pre nich spôsob, ako sa vyrovnať s obrovskou psychickou bolesťou. Tínedžeri to majú najťažšie, pretože sú veľmi krehkí. Niekedy stačí jeden dobrý človek v okolí, ktorý ich naštartuje a pomôže im dostať sa z bludného kruhu.

Keď im viacerí ľudia začnú hovoriť, že sú v niečom dobrí, časom si to uvedomia. Vtedy začnú napĺňať svoj potenciál. Ešte sa mi nepodarilo nikoho okamžite presvedčiť slovami: „Ty si v pohode!“ Je to proces.

V podcaste sa Otcovia v plienkach rozprávali s odborníčkou o stereotypoch pri výchove. Spomínali, že muži často vyrastajú na vete „chlapi neplačú,“ a musia sa sústrediť na výkon. Čo sa deje v ich psychike?

Existuje maskulínna a feminínna energia a každý ich máme v sebe v rôznej miere. Maskulínna energia je orientovaná na cieľ, výkon a stratégiu. Muži sú spokojní, keď spravia svoju prácu, ktorá je potom prijatá. Tam nie je veľa priestoru na plač. Súčasťou feminínnej energie je však citlivosť a zraniteľnosť. Byť úprimný a emocionálny znamená priznať si svoju zraniteľnosť. Chlapi často plač potláčajú.

Ako s tým pracujú v dospelosti?

Sám som prvýkrát naozaj plakal až v terapii. Pre mužov je cesta sebavedomia aj o tom, že sa dostanú k svojej zraniteľnosti. Veľmi v tom pomáhajú ženy, ktoré túto energiu prirodzene ukazujú a my ju od nich vieme odčítať. Vtedy sa chlap možno prizná, že niečo bolo preňho v detstve ťažké a zranilo ho to. Maskulinitu niekedy až príliš zdôrazňujeme, ale feminínna časť je pre nás liečivá. Prirodzene ju máme potlačenú.

Na druhej strane, dievčatá vedieme k väčšej submisivite, majú byť zdvorilé a starať sa o druhých. Obmedzuje tento stereotyp dospievajúce ženy?

Ak je žena v tejto energii ukotvená, je to prirodzené. Problém vidím skôr v tom, že dnešná spoločnosť tlačí ženy do maskulínnych rolí. Žena musí byť výkonná a kompetentná. Nie každej to vyhovuje. Mnohé povolania, ako je učiteľstvo alebo psychológia, si vyžadujú kombináciu asertivity, citlivosti, ale aj racionálnosti.

Maskulinita a feminita je daná každému človeku v rôznom pomere. Žena nemusí byť výhradne feminínna. Každý by si to mal nastaviť tak, aby bol autentický, pretože sa často na niečo hráme a nie sme sami sebou.

Témy psychického zdravia sa dotýka aj animovaná rozprávka V hlave, ktorá znázorňuje potlačované emócie v sklenenej fľaše. Čo sa stane v reálnom živote, keď táto pomyselná fľaša praskne?

Keď emócie vybuchnú, človek ich už nevie kontrolovať a stráca kontakt s realitou. Je to stav šoku. Poznáme mechanizmy – boj, útek alebo stuhnutie. Pozorujeme to napríklad pri autonehode, po ktorej ľudia začnú bezcieľne utekať alebo sú agresívni, prípadne len nehybne stoja a nevnímajú okolie. Vtedy sú odpojení od svojho tela. Keď sa potlačené emócie vyplavia, okolie vidí, že daný človek je mimo a potrebuje pomoc.

Osveta v oblasti duševného zdravia je nesmierne dôležitá, no aktuálne je téma veľmi popularizovaná. Prikladáme neprimeraný význam javom, ktoré sú prirodzenou súčasťou života?

S opatrnosťou vravím, že to nie je na škodu. Dnes máme toľko možností kúpiť si rôzne zbytočnosti, tak prečo by sme nemali mať možnosť postarať sa o svoje vnútro? Odborníkov je veľa, sú certifikovaní a každý si môže nájsť niekoho, kto mu sadne. V tejto profesii sa experti nesnažia manipulatívne vnucovať svoje služby, na rozdiel od marketingu na produkty z Číny. Neviem, či sa všetci uživíme, ale ak si tento segment nájde svoju novú klientelu, ktorej to pomôže, tak je to skvelé.

Maroš Satin

Vyštudoval psychológiu na Trnavskej univerzite a momentálne pracuje v Centre poradenstva a prevencie v Senici. Ide o štátne zariadenie, ktoré spolupracuje so školami v regióne. V CPP sa venujú poradenstvu a diagnostike. Ich cieľom je, aby deti v škole prosperovali. Stretávajú s klientami vo veku od 3 do 20 rokov.

More bolo v ten deň divokrásne. Unášalo ma ďalej a ďalej od brehu. Nechala som ho. Nebránila som sa – aj keby som chcela, nevedela som plávať. Voda mi pomaly zaliezala dole hrdlom a oči som mala plné mora. Sĺz. Bola som už príliš ďaleko na to, aby som zmenila situáciu, v ktorej som. Nečakala som, že v ten deň zradí moju detskú nevinnosť práve On. Lúče slnka mi zahmlievali pohľad na okolie. Ak by som sa vlnám vzoprela, nemohla by som sa nadýchnuť. Vtiahli by ma hlbšie k sebe a utopila by som sa. Zmohla som sa len na výkriky o pomoc.

Odrazu som ucítila jemný dotyk. Zachránila ma cudzinka. Nie On, na ktorého som čakala. Pamätám si, že bola jemne opálená, mala hnedé oči. Spočiatku som na jej tvári zazrela iba strach. Neskôr som si všimla aj jej milý úsmev. Hnevá ma len jedno – neviem jej meno. Poďakovala som sa jej lámavou angličtinou, ešte stále lapajúc po dychu. Jej pohľad na mňa bol len strach a preľaknutie. Nakoniec doplával aj ten, ktorý tam mal už dávno byť. Asi pár minút po tom, čo si ma more už pripravovalo na večeru.

Zdržal sa na brehu. Povedal, že fúkal silný vietor a musel sa ,,postarať“ o plážovú osušku a obložiť ju kameňmi. Prečo to bolo dôležitejšie ako fakt, že som sa ja, jeho dcéra, topila? Prečo si skôr nevšimol, že mi dochádza dych? Že som tak ďaleko od neho? Myslela som si, že sa budem báť znova vojsť do vody, že sa nikdy nenaučím plávať.

Ale ironicky, je to práve On, s ktorým som sa nikdy nenaučila plávať v našom vzťahu. Môj otec. Ocko. Tatko. Biologický otec. Nech použijem akékoľvek slovo, zdá sa mi vzdialené. V ten deň na pláži v Chorvátsku som vedela, že sa niečo navždy zmenilo. Nebolo to len o vode alebo panike. Bol to moment, kedy som stratila poslednú kvapku dôvery.

Nočné mory som mala dlhé roky. Zbavila som sa ich tento rok. Práve pred piatimi mesiacmi to bola posledná noc, čo ma tento deň prenasledoval aj v snoch. Bolo to vtedy, keď som tento text dopísala. Prebúdzala som sa uprostred noci, spotená, trasúca sa a so slzami v očiach.

Nebála som sa utopenia vo vode, ale v spomienkach. Plávala vo vine, v tichu, vo všetkom, čo sa v ten deň nepovedalo. Približne každé tri mesiace som to prežívala znova. Tá istá scéna. Tá istá bezmocnosť. Tá istá otázka: ,,Prečo neprišiel skôr?” Cudzinka ma vytrhla nielen z mora, ale aj z viery, ktorú som roky nosila v sebe, že ma ochráni.

Mala som iba štyri roky, no nebola som hlúpa. Videla som, čo urobil a čo neurobil. Jeho meškanie bola voľba, a tá sa vo mne stále ozýva. Táto osoba hlboko ovplyvnila to, kým som teraz. Chýba mi. Nebudem klamať. No dal mi jednu superschopnosť. Pomohol mi pochopiť, že nie každý, kto ťa má podmienečne milovať, vie ako. Naučila som sa počúvať svoje inštinkty, viac si vážiť prítomnosť ako sľuby a nikdy nečakať na niekoho, kto váha, keď na tom najviac záleží. Napriek tomu sa k moru vraciam, lebo ono ma nesklamalo. On áno.

Pamätám si zmes strachu a hrdosti, ktorá ma sprevádzala pri jednom z najväčších životných míľnikov – odchode na vysokú školu a internát. Postupne som si počas štúdia začala budovať svoj dospelý život, našla som si prácu, pustila som sa do šetrenia a presťahovala som sa do podnájmu. Vždy sa ale snažím nájsť si čas aspoň raz do mesiaca na návštevu starých rodičov, ktorí ma odmalička vychovávali.

Keď sa však vrátim domov, akoby som sa strojom času vrátila do svojich tínedžerských rokov. Prichádza rodičovský výsluch s množstvom otázok – Ako sa mi darí v škole? Mám dosť jedla? Ako som na tom s financiami? Niekedy ma až prekvapí, akým otráveným tónom odpovedám, ako keby som sa sama menila na svoju mrzutú tínedžerskú verziu. Všetko sa to deje popri tom, ako mi „mama hotel“ starostlivo pripravuje obedové menu. Niežeby som sa nepokúšala pomôcť a niečo sama uvariť, no dostanem len nevyžiadané rady a napomenutia. Raz treba pridať viac oleja, inokedy lepšie premiešať a nakoniec sa aj tak toho chytia sami a spravia to radšej za mňa.

Predstavy o mojej nezávislosti sa rázom rozplynú, keď sa ku mne starí rodičia správajú prehnane starostlivo ako k dieťaťu, ktoré stále potrebuje opateru. Zdá sa mi, že nevidia, že už dávno nemám 15 rokov. Domov pre mňa znamená aj stretnutie s kamarátmi z detstva, no pri chystaní von sa nevyhnem ďalšej vlne otázok – S kým ideš? Kde idete? Kedy prídeš domov? Nebude ti v tom zima? Nepotrebuješ vreckové? Napriek uisteniu, že s peniazmi problém nemám, je predo mnou nastrčená ruka s dvadsiatimi eurami.

Opičia láska bráni nášmu rastu

Neberte ma zle. Vážim si svojich rodičov, ich podporu a starostlivosť. Chcem ale, aby ma rešpektovali ako samostatného dospelého človeka. Miestami rozmýšľam, kedy sa naučím napríklad finančnej zodpovednosti, keď ma budú neustále chrániť. Minule som čítala jeden rozhovor so psychologičkou, kde ma zaujala pasáž o opičej láske. Opísala ju ako prehnanú starostlivosť, ktorá môže škodiť. Pripodobnila to k rastline, ktorú neustále hnojíme a polievame, no nedáme jej priestor, aby rástla sama. Podobne sa cítim vždy po návrate domov aj ja.

Odporúčanie psychológov znie jednoducho – otvorene sa s rodičmi porozprávať o probléme a láskavo, ale rázne im vysvetliť potrebu seberovného vzťahu. Z rozhovoru s rodičmi o tejto téme som mala strach a niekoľkokrát som ho odsúvala. Bála som sa, že ich urazím alebo iným spôsobom raním.

Ostala som ale príjemne prekvapená. Prvá reakcia starého otca bola otázka, že prečo sa cítim ako dieťa, keď som už vlastne dospelá. Po chvíli však priznal, že občas sú na mňa príliš naviazaní a ochranárski. Uvedomujú si to a postupne sa snažia zmeniť prístup a dávať mi viac voľnosti. Dodal, že keby mi čokoľvek prekáža, sú otvorení ma vypočuť a urobiť zmenu.

Viem, že moje sťažnosti na rodičov sú len malichernosti, no bežne sa s nimi stretávame viacerí. Dôležité je vedieť si empaticky stanoviť hranice už pri menších problémoch. Dospelosť predsa neznamená za každú cenu odmietať rodičovskú starostlivosť, ale vedieť o nej hovoriť – otvorene, s rešpektom a porozumením na oboch stranách.