Pamätám si, ako k nám raz prišli klopať susedy a ja som sa skrývala na chodbe, neschopná otvoriť im dvere, hovorí Ivana Kozmálová. Na svojom instagramovom profile, kde má už takmer 12-tisíc sledovateľov, píše o svojich strachoch aj liečbe generalizovanej úzkostnej poruchy (GAD).
Prvý príspevok na profile @moj.zivot.nanovo, opisujúci svoju GAD, pridala Ivana na Instagram v roku 2020. Odvtedy prešli 4 roky, počas ktorých otvorene rozpráva o živote s úzkosťami a strachom z každodenných udalostí. Zároveň však svojich sledovateľov informuje aj o procese liečby, sedeniach na terapii a o vplyve výchovy dieťaťa na jeho budúci život.
V rozhovore sa dočítate napríklad o tom:
- kto jej vnukol nápad „vypísať sa“ zo svojich pocitov,
- že jej úzkosti majú pôvod v detstve,
- aké fyzické prejavy GAD mala Ivana,
- či a ako jej chorobu zmenilo narodenie dcéry
- a mnoho iného.
V súvislosti s touto témou pripomíname študentom a zamestnancom UCM aj možnosť využiť bezplatné psychologické poradenstvo v Psychologickom centre pri UCM. Písali sme o ňom aj v tomto článku.
Čo je pre teba úzkosť a ako ju vo svojom živote vnímaš?
Nad toto otázkou som vlastne nikdy nerozmýšľala. Dlho bola prekážkou. To, že ide o úzkosť, som zistila až psychodiagnostikou. Dovtedy to bolo nejaké vzduchoprázdno, problém, ktorý nebol pomenovaný. Teraz úzkosť vnímam tak, že je so mnou každý deň a vždy ju musím nejako zvládať. Už ale viem, ako na ňu.
Napriek tomu, že téma mentálneho zdravia už nie je také tabu, ľudia sa stále hanbia vyhľadať odbornú pomoc. Ty však ukazuješ pravý opak a svoju liečbu, rovnako ako aj jej prežívanie, zdieľaš na Instagrame. Ako si sa dostala k tomu, že o svojich problémoch a liečení hovoríš takto verejne? Určite to nie je jednoduché.
Nebolo to z mojej hlavy. Bol to nápad mužovej sesternice, ktorá je rehoľnou sestrou. Chcela mi pomôcť a tak sa ma opýtala, či by mi nepomáhalo, keby som si tie svoje pocity niekde zapisovala. To bolo asi po roku psychoterapie.
Vtedy mi tak napadlo, že si založím Instagram. Bola to platforma, kde sa mi viac hodilo písať o takýchto veciach a zároveň som mala pocit, že je tam menej „hejtu“. Dovtedy som však mala Instagram iba súkromný, aj to v tom čase iba pár dní. Ani som teda poriadne nevedela, ako s ním mám pracovať. Napriek tomu som začala písať príspevky, v ktorých som podrobnejšie popísala všetko, čo sa dialo.
Kedy sa u teba úzkosť začala prejavovať prvýkrát?
Myslím si, že som úzkosti mala už v detstve. Pamätám si napríklad strach z krvi alebo z toho, že sa niečím nakazím. Viem, že takáto myšlienka vo mne vznikla už naozaj dávno. Spomínam si aj na to, ako som hodiny po telefonáte alebo obyčajnom rozhovore s niekým známym rozmýšľala, či som niekoho neurazila alebo nepovedala niečo zlé. Niekedy to boli až bludy. Toto sú úzkosti, ktoré si z ranej mladosti pamätám najviac.
Neskôr sme na terapii prišli na to, čím boli moje úzkosti spôsobené. Hlavnú úlohu zohrával rozvod mojich rodičov, keď som mala päť rokov. Bol to dosť ťažký rozvod. K nemu sa pridali všelijaké iné veci a ja som si to ako dieťa zobrala všetko za vinu. Vtedy mi to ako malej nebolo vysvetlené. Takéto veci sa neriešili. Bralo sa to tak, že dieťa si takéto veci nepamätá. Tento pocit sa vo mne zakonzervoval ako v nejakom pohári s uhorkami. A on kvasil a kvasil, pričom som ho odsúvala do úzadia, kde mi neskôr začal spúšťať úzkosti. Tie mi teraz vie vyvolať napríklad aj vôňa, ktorá mi pripomína nejakú vec z detstva, pričom ma občas vie aj úplne sparalyzovať. Už ale aspoň viem, ako na to a ako si takéto veci odsledovať.
Práve v tom mi pomohla psychoterapia. Predtým som tieto pocity vôbec nevedela spracovať. Iba sa to postupne nabaľovalo, až večer to vyústilo do úplného záchvatu, kedy som dve hodiny iba plakala. Prešlo to až únavou, keď som bola z plakania úplne vyčerpaná. Ale strach a pocit úzkosti sa nevyriešil. Na druhý deň znovu pokračoval.
Na Instagrame píšeš aj o tom, ako sa tvoje úzkosti po pôrode zhoršili. Prišlo veľa nových podnetov, a to najmä materstvo, starostlivosť o dieťa a novonadobudnuté strachy. Ako si sa s úzkosťou vypriadavala pred samotnou terapiou?
Nezvládali sme to. Ja a muž sme z toho boli úplne zrútení. Môj muž sa ma v tom čase aj snažil prehovoriť, aby som na terapiu šla, ale ja som mu povedala, že v žiadnom prípade nejdem. Myslela som si, že to nejako dám. Stále som dúfala, že to nejako prejde. Naša malá Sofi mala odvtedy zlý spánok, takže som sa nevyspala ani ja. Myslela som si, že keď sa vyspím, možno mi to pomôže. Zároveň som sa bála najmä toho, že keď pôjdem na psychoterapiu, tak ma niekto nahlási a mne Sofiu zoberie sociálka.
V takýchto stavoch sme boli takmer trištvrte roka. Môj život ovládal strach zo strachu a ja som sa hanbila o tom niekomu povedať. Nikto nevedel, čo sa nám deje. Bála som sa ešte aj návštev, lebo som nevedela, čo by sme od nich mohli chytiť a čo by nám mohli doniesť domov. Pamätám si aj to, ako k nám raz prišli klopať susedy, a ja som sa skrývala na chodbe, neschopná otvoriť im dvere. Mala som strach pustiť ich dnu. Dokonca som si vtedy myslela, že mi to urobili naschvál.
Na to všetko si ale nebola sama. Často píšeš o tom, že tvoj manžel ti bol veľkou oporou. Ako ovplyvnila vaše manželstvo a výchovu dcéry tvoja generalizovaná úzkostná porucha?
Musel ma mnohokrát zastúpiť. Často som mu aj volala do práce, aby prišiel domov, lebo som mala z niečoho taký strach, že som to nezvládala. Bolo to strašné. Dvakrát bol za mňa dokonca aj na terapii.
A ako neskôr reagovali ľudia v tvojom okolí na to, že chodíš na terapiu?
Po roku terapie som začala o tom, čo sa mi deje, písať, no dovtedy sme o tom nikomu nehovorili. Neskôr mi už bolo jedno, kto sa o tom dozvie, lebo som terapiu považovala za super vec, vďaka ktorej som dokázala normálne fungovať. Zmenilo mi to život. Ten strach z toho, čo sa môže stať, pominul a nahradila ho chuť pomáhať.
Pamätám sa totiž, ako sme s mojím mužom počúvali jednu babu, ktorá tiež chodila na terapiu, no vravela, že to nemá význam a že jej to vôbec nepomohlo. Bolo to predtým, než som mala ísť na terapiu prvýkrát aj ja. Po tom, čo sme počuli, sme sedeli v aute a hovorili si: „Panebože, čo ak to ani nám vôbec nepomôže?“ Keď som si na to spomenula, povedala som si, že ak to, čo píšem, pomôže aspoň jednej osobe, má to význam a budem v mojom písaní pokračovať.
Prejavovala sa tvoja úzkosť aj fyzicky? Napríklad bolesti brucha, triaška…
Áno, mala som najmä tŕpnutie rúk. Občas aj takú celkovú paralýzu, pri ktorej nevieš nič urobiť. Najmä v kŕči a plači, kedy sa ti nahromadí ten strach.
Často a otvorene hovoríš na Instagrame aj o konkrétnych strachoch (napríklad tvoj strach z azbestu) alebo o myšlienkach, ktoré ťa trápia. Ako sa s takým niečím pracuje na terapii?
Začalo sa to na prvom sedení. Tam sme rozoberali v podstate iba detstvo a pôvod všetkých tých konkrétnych strachov. Mala som silnú potrebu zistiť, z čoho tie strachy mám.
No generalizovaná úzkostná porucha je vyvolaná kadečím. Stačí, že niečo zacítiš alebo o tom počuješ v televízii, napríklad ako ja o tom azbeste. A ten strach prejde na všetky oblasti tvojho života. To je na tom najhoršie. No terapia ti takéto strachy dokáže rozbiť. Tým, že ti psychológ kladie tie správne otázky, si to v sebe racionalizuješ, čím sa tvoj strach akoby zrazí. Dnes viem, že aj keď je na streche azbest, tak mi odtiaľ neublíži. Predtým som sa ale bála ísť okolo neho aj autom. Teraz si to viem zracionalizovať.
Dnes už si dokážu ľudia nájsť povzbudenie aj na sociálnych sieťach. Sledujú psychológov, profily zameriavajúce sa na mentálne zdravie, prípadne sú v rôznych podporných skupinách. Aké sú podľa teba pozitíva a negatíva takýchto profilov?
Určite vnímam skôr tú pozitívnu stránku. Takéto profily a podporné skupiny vedia človeka povzbudiť, prípadne mu ostatní ľudia vedia poradiť s tým, čo môže robiť alebo kde hľadať odbornú pomoc.
Kým som sa dostala k môjmu psychológovi, tak to bolo chaotické. Nikto nám nevedel poradiť, čo robiť. Teraz už viem napísať na Instagram nejakému odbornému profilu, ktorý ma môže navigovať. Musím sa však obracať naozaj iba na odborníkov, ktorí na to majú špecializáciu.
A čo naviac dokáže človeku poskytnúť terapia oproti sociálnym sieťam?
Práve položenie tých správnych otázok. Psychológ by o tebe mal vedieť všetko. Ak mu povieš všetko otvorene, on je o dva kroky pred tebou. Môj doktor už na mne vidí napríklad aj podľa toho, ako sa posadím, že som nesvoja a na základe toho podstupuje potrebné kroky – pýta sa ma, čo sa deje, prípadne mi pridáva terapie a podobne. Ten psychológ ťa v takej „face to face“ konverzácii už pozná a vie, čo by si mohla potrebovať.
Žiadajú ťa aj tvoji sledovatelia o pomoc?
Áno, občas mi nejakí sledovatelia s prosbou o pomoc napíšu.
A ako im na takéto správy odpovedáš? Cítiš sa kompetentná na to, aby si im dávala nejaké rady?
Vždy im odporučím, aby sa obrátili na odborníka, lebo ja nie som odborník. Som pacient, ktorý stále chodí na terapie. Nedovolím si niekomu radiť, čo má robiť.
Buď ich navediem k môjmu doktorovi, lebo jedine jeho viem zo svojej skúsenosti odporučiť, alebo k iným odborníkom, za ktorých by som sa vedela zaručiť. Prípadne viem aj o facebookovej skupine s názvom „Hľadám psychológa, psychoterapeuta“, aj tú väčšinou odporúčam. Tam radia aj odborníci, ktorí ťa podľa tvojej požiadavky navigujú ďalej.
O svojom živote s úzkosťami píšeš už od roku 2020. Začala si písať s tým, že sa potrebuješ vypísať zo svojich pocitov. Dnes máš takmer 12-tisíc sledujúcich. V uplynulom roku si bola dokonca aj jednou z finalistiek súťaže Mama roka v kategórii Mama influencerka. Ako to vnímaš?
Stále to beriem tak, že je potrebné o tom hovoriť. Ľudia sa za vyhľadávanie odbornej pomoci stále hanbia a boja. Práve preto je dôležité, aby sa o tom rozprávalo.
