Krátko po rozchode v mojom živote započal nový románik. Všetko vyzeralo idylicky. Večery plné dobrého sexu, túlenia a sladkých rečí. Rozhovory trvali do noci, humor aj blízkosť prichádzali prirodzene. V hlave mi svietila nádej, že z toho možno vyrastie niečo viac.

Tvrdý zlom prišiel vtedy, keď zaznelo, že „momentálne nehľadá vzťah“. V duchu vznikla otázka: „Čo potom doteraz spolu robíme?“  Premohol ma pocit hlúposti. Hovoriť o sklamaní mi prišlo príliš náročné, a tak prišla rýchla maska, že všetko je v pohode. Nahovárala som si, že mladý vek vraj znamená nulové záväzky a len bezstarostné užívanie. Bola som však úplne „delulu“ (verila som veciam, ktoré neboli pravdivé – pozn. red.).

„Povedal si, že „nie sme spolu“. A tak keď ma teraz bozkávaš, chytajú ma z toho nervy,“ spieva Chappell Roan, ktorá presne popisuje moju realitu. Vo vnútri ma to škrie, no strach z opustenia je silnejší. Keď nemôžem mať lásku v celku, chcem z nej aspoň zlomky.

Fenomén moderného randenia

Podobné „skorovzťahy“ rieši aj moja kamarátka a stovky žien, ktoré o tom otvorene hovoria online. Situationship je fenomén moderného randenia, kde časť z nás záväzky nechce, no túži po blízkosti. V škole nás učia o masovej spoločnosti a ja premýšľam, či jej znakom nie je aj to, že sa z lásky niekedy stáva spotrebný tovar. Situationship je potom ako tričko zo Sheinu – lacné, pekné, no po pár praniach sa rozpadá. 

„Skorovzťah“ podľa psychologičky môže fungovať, pokiaľ to tak obidve strany cítia rovnako. V opačnom prípade zamilovanosť nestačí. Potrebujeme prejsť sebareflexiou, zistiť, čo skutočne hľadáme a dokázať hovoriť o svojich emóciách. A tu som ja zlyhala. Mlčanie sa zdalo bezpečnejšie, než riskovať stratu aj toho mála, čo mám.

Nakoniec došlo k nepríjemnému rozhovoru – s ním, no predovšetkým sama so sebou. Ak nedokážeme byť úprimní k sebe, možno sa nachádzame v toxickom situationshipe aj vo vlastnom vnútri. Prišli aj známe slzy so smútkom, ale aj zvláštnym pocitom slobody.

Bol to teda koniec?

Moja hrdosť by vám rada tvrdila, že áno. No po niekoľkých týždňoch mi na mobile pípla spočiatku celkom nevinná správa od bývalého „skoropriateľa“ a ja som neodolala. Do starých koľají som sa vrátila kvôli nude aj túžbe po známej blízkosti.

„Prečo si stále vyberám toho nesprávneho?“ kladiem si otázku. Moja ďalšia kamarátka hovorí, že sa stále sabotujem, no nerozumie prečo. Možno za to môže tichý hlas v hlave, ktorý šepká, že toto mi stačí a viac si nezaslúžim. Viem, že to nie je pravda, no ten hlások tam stále je. 

Postupom času mi náš „skorovzťah“ prišiel čoraz viac povrchný. Niekedy som mala pocit, že mi píše už len vtedy, keď má chuť na sex. Na inak strávene spoločné chvíle už akosi neostal čas. Nakoniec prišlo rozhodnutie, že pre nás oboch bude lepšie prestať sa stretávať. (Chvalabohu!)

Zostala som sama, ale už neplačem. Namiesto toho sa učím, ako si určovať vlastné hranice, hovoriť ľuďom nie a že „čiastočná láska“ nestačí. A možno práve v tejto samote konečne nachádzam úplnú lásku – k sebe samej. 

Keď som mala dvanásť rokov, prvýkrát som spoznala aplikáciu Wattpad. Čítala som amatérske poviedky o mladých hrdinkách, ktoré si získal neuveriteľne príťažlivý princ na bielom koni. Práve vďaka nim som si myslela, že na strednej škole na mňa čaká rovnaký osud.

Medzi novými spolužiakmi som ho nenašla. Vo vyššom ročníku však bolo zopár chlapcov, ktorí mi padli do oka. Nádej ožila. Moje naivné pubertálne predstavy sa nedali zastaviť. Rozmýšľala som, ako za mnou príde chlapec so slovami, že si ma nemohol nevšimnúť. Nestalo sa.

Teraz mám takmer 21 rokov a patrím medzi ľudí, ktorí ešte nezažili romantický vzťah. Keď som prišla na vysokú školu, zistila som, že nie som sama. S mojimi novými kamarátkami sme boli ako tri mušketierky, ktoré ešte neokúsili čaro lásky.

Mušketieri majú svoje známe heslo: „Jeden za všetkých a všetci za jedného!“ Dovolím si tvrdiť, že sme sa ho držali aj my. Lenže ako čas plynul, heslo strácalo význam. Prvá z nás spoločenstvo mušketierok opustila presne na deň svätého Valentína – neskutočné klišé.

Nezavrhli sme ju, z jej šťastia sme sa tešili spoločne. Stále sme boli v presile a ani mi nenapadlo, že raz ostanem na internátnej izbe sama.  Avšak krátko na to do vôd lásky spadla aj druhá mušketierka, čím sa naše spoločenstvo rozpadlo nadobro.

Naša komnata teda zostáva čoraz dlhšie ľudoprázdna. Dlhé hodiny bývam jej jediným okupantom ja. V ohlušujúcom tichu som vystavená napospas svojim dotieravým myšlienkam. V tých chvíľach si hovorím, že ma nikto nepripravil na tú samotu, ktorej budem čeliť.

Minúty sa menia na hodiny, tma strieda svetlo. A s tmou sa zakráda aj smútok, ktorý oblápa svoje studené pazúry okolo mojej lebky. Jediným svetielkom nádeje je lampička, ktorá očakáva príchod bývalých mušketierok.

Po priznaní osamelosti prichádzajú rady typu: „Vyskúšaj Tinder.“ Nie sú pre mňa. Nikdy som nenašla obľubu v lovení a zbieraní Pokémonov. Vraj nemôžem byť sama navždy. Ale prečo by som mala podľahnúť tlaku okolia a skočiť do vzťahu s prvým možným človekom?

Nemať vzťah má svoje výhody. Nemusím vymýšľať a kupovať darčeky. Dôležitejšie však je, že mám priestor a čas zamerať sa na seba. Môžem sa pomaly hľadať a hojiť rany z minulosti. Či už rodinné traumy alebo tie spôsobené od princov-hercov. Neponáhľam sa, chcem byť pripravená.

Romantické vzťahy sú prirodzenou súčasťou ľudí. A je v poriadku ho nemať. Som chodiacim príkladom. Nebudem klamať, občas si zo samoty poplačem a smútim za tým, čo som nikdy nemala. Je ťažké zrazu zostať napospas osudu a čeliť osamelosti. Sú dni, kedy som to len ja proti celému zamilovanému svetu. A musím sa naučiť žiť sama so sebou.

Na princa na bielom koni som prestala čakať. Mal prísť už dávno. Moje naivné predstavy zo strednej školy vychladli. Počkám si na kráľa, ktorý priletí na čiernom drakovi a znovu ich podpáli plameňom.

Spoločné chvíle vo vzťahu sa dajú kvalitne stráviť aj hraním hier vo dvojici. Takáto aktivita môže mať niekoľko pozitívnych vplyvov na väzby medzi partnermi. V prvom rade základ tvorí komunikácia, ktorá hrá kľúčovú rolu nielen vo virtuálnom svete. Hry pre dvoch, ktoré vám chceme ukázať ponúkajú viac ako zábavu. Nájdete v nich všetko od dobrodružstva až po vzájomnú spoluprácu.

Vie vzťahu aj „zavariť“

Overcooked! 2 je skvelou voľbou pre páry, ale aj skupiny do štyroch ľudí. Pedagóg Miroslav Macák ju s partnerkou hrávajú ako relax v období, keď majú veľa povinností. Táto kulinárska zábava môže vyzerať milo a nevinne. Ste kuchármi v reštaurácii, kde pripravujete pokrmy, odovzdávate ich podľa objednávok a umývate taniere. Ovládanie je ľahko pochopiteľné, preto ho zvládnu aj tí, ktorí nehrávajú pravidelne.

Ak ale chcete levely splniť na maximálny počet štyroch hviezdičiek, musíte sa pritom naozaj sústrediť. Dokázať to v rámci časového limitu nie je jednoduché a hráči spolu musia efektívne komunikovať. „Bežné hranie teda vyzerá tak, že ani jeden z nás nežmurká a diskusia sa obmedzí na výroky ako ,krájam kapustu, hoď mi mäso, umývam taniere, padol som, vydaj ten tanier, prosím‘,“ dodáva Macák.

Prekonať manželskú krízu dá zabrať

It Takes Two sa problematike vzťahov dokonca venuje aj v príbehu. Hra je určená priamo pre dvoch hráčov, ktorí ovládajú postavy manželov počas krízy. V priebehu hry si k sebe manželia Cody a May opäť hľadajú cestu, učia sa spolupracovať a spolu s nimi aj vy. Snažia sa vyrovnať s problémami, ktoré sa vo vzťahu po rokoch objavili a hľadajú riešenia.

Spoločným prechádzaním levelov tak prekonávate aj náročné úlohy, ktoré si často vyžadujú niekoľko opakovaných pokusov. Odmena vo forme zdolania prekážok však pôsobí motivačne a hra tak nefrustruje ani v náročných kolách. Pútavý príbeh vás tiež podnecuje pokračovať a nevzdávať sa. Zároveň v priebehu núti hráčov zamyslieť sa a inšpiruje k spoločnému hľadaniu riešení na problémy vo vzťahu.

Jeden bez druhého to nezvládnete

Spoločný herný večer vo dvojici dokáže oživiť Rayman Legends, ktorý odporúča aj pedagóg Zdenko Mago. Táto vizuálne atraktívna „skákačka“ vyniká kooperáciou. Počas hry pocítite dôležitosť prítomnosti toho druhého, keď sa navzájom zachránite, ak skok nevyjde podľa predstáv. Hru dokážu hrať deti aj dospelí vďaka vyváženej náročnosti.

Prepojení vlaknom

V hre Unravel 2 sa tiež kvalitne zabavíte vo dvojici. Či ste hráči a hráčky so skúsenosťami, alebo len začiatočníci, hru si užijete. Mago ju napríklad hráva aj so svojou dcérou. Mechaniky v hre tiež prispievajú k pochopeniu dôležitosti spolupráce. Postavičky z priadze sú navzájom prepojené vláknom, ktorým si pomáhajú prekonávať prekážky.

Spoločne sa dajú hrať aj tituly určené pre jedného používateľa. Macák takto odporúča hru Catherine: „Pokiaľ o sebe chce pár zistiť viac popri hraní, Catherine je na to ideálna.“ Počas vzťahu sa môžu vyskytnúť rôzne morálne otázky. Hra vás mnohé z nich núti preberať a upevňovať tak väzby. Ak vám je japonská mediálna tvorba blízka, alebo len máte chuť venovať sa skutočne dospeláckym témam vo vzťahu, rozhodne by ste ju mali vyskúšať.