V partii na chate sme s manželským párom s dvoma malými deťmi. Ľudia približne v mojom veku. Aj keď mali deti dvaja rodičia, starostlivosť o ne väčšinou padala na matku. Keď chcela na pár hodín odísť, musela sa manžela spýtať, či deti na chvíľu nepostráži. S veľkou neochotou a strachom, či to zvládne (otec ich detí!), napokon súhlasil. Keď naňho ostalo usádzanie uplakaného dieťaťa k jedlu, nervózne prehlásil: „Ja za to nemôžem, že tvoja mama sa niekde fláka.“ Pretože toto bola podľa neho očividne jej dieťa. Jej práca.

Z dynamiky tohto vzťahu som bola zhrozená. Myslela som si, že obraz matky v domácnosti a otca, ktorý na tieto veci nemá čas, pretože je živiteľ rodiny, patrí do minulosti. Že nás mladých ľudí sa týka len vo výnimočných prípadoch.

No zrejme som sa mýlila. Podľa nového celosvetového prieskumu si tretina mladých mužov myslí, že žena by mala poslúchať svojho manžela. Generácia Z je podľa výsledkov najkonzervatívnejšia v otázke rodovej rovnosti. Preskočili sme aj generáciu našich starých rodičov. Je tak možné, že sa názorovo vraciame späť do minulosti alebo ide len o súčasný trend? Pevne dúfam, že to je tá druhá možnosť.

Ako ďaleko môže zájsť manosféra?

Je známe, že pribúdajúce sexistické názory súvisia s obsahom, ktorý sa šíri na internete – s takzvanou manosférou. Tá ponúka jednoduché odpovede na zložité otázky: problémom sú vraj ženy a riešením návrat k „starému poriadku“. Aj u nás máme slovenskú verziu Andrewa Tatea – Filipa Sulíka. Vo svojom videu navrhol, aby sme ženám zakázali chodiť na vysokú školu, pokiaľ neporodia aspoň jedno dieťa. To je podľa neho skvelé riešenie na nízku pôrodnosť. A nie, nemyslel to ako žart.

Pripomína mi to scenár z knihy Príbeh služobníčky – sveta, kde sú ženy edukované na rodenie detí a nemajú takmer žiadne práva. Nejde však o čistú fikciu. Autorka Margaret Atwoodová totiž vychádzala z reality: napríklad Rumunsko nútilo ženy rodiť zákazom interrupcií, v Iráne po revolúcii ženy prišli o prácu a museli sa podriadiť prísnym pravidlám obliekania. O to znepokojivejšie pre mňa je, keď sa podobné myšlienky objavujú aj dnes.

Frigidná feministka vs. nahnevaný mizogýn

Sulíkovo video má popis: „Z tohto feministky zošalejú.“ Mladí ľudia sa v téme rodovej rovnosti čoraz viac vyhraňujú. Muži nemajú radi feministky. Ženy nemajú radi mizogýnov. Každý si vytvára vlastnú bublinu, v ktorej ten druhý vyzerá ako karikatúra – buď ako frigidná aktivistka, alebo nahnevaný chlap z internetu.

Možno by preto stálo za to prizvať do debaty o rovnoprávnosti viac mužov. Nie ako protivníkov, ale ako partnerov. Feminizmus totiž nikdy nemal byť vojnou proti mužom. Nie je len o tom, aby ženy nemuseli niesť všetku starostlivosť o domácnosť a deti, ale aj o tom, aby muži nemuseli celý život hrať rolu nezraniteľného živiteľa, ktorý musí mať posledné slovo.

Prieskum o narastajúcom sexizme nám pripomína, že nestačí len krútiť hlavou alebo sa zatvoriť do vlastnej bubliny. Mrzí ma, že sme sa na chate s tým chalanom o jeho postojoch nerozprávali. Možno práve to je kľúč – viac sa rozprávať a nebáť sa konfrontovať sexizmus, keď ho vidíme. Lebo nerovnosť sa nerozširuje len veľkými zákonmi, ale aj v malými momentami, ktoré často prehliadame.

Príbeh spolužiačky Julky začína preventívnou prehliadkou u pediatra. Mala na sebe rifľovú sukňu po kolená s gombíkmi vpredu po celej dĺžke. Počas vyšetrenia, kedy ležala na chrbte a lekár jej prehmatával brucho, si všimol aj sukňu.

„Chlapci majú také radi, lebo ich vedia rýchlo rozopnúť,“ prehlásil. Sestrička v druhej miestnosti si nahlas povzdychla. Pediater odvrkol, že ho Julka predsa pozná od malička. „Nemyslím si, že to ospravedlňuje jeho vyjadrovanie,“ hovorí mi Julka. Predstava, že by mi niekto, kto ma vídal ako malú, povedal takúto sexuálnu poznámku, vo mne vyvolala nevoľnosť.

Julkina skúsenosť však nie je ojedinelá. Podľa prieskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny viac než 54 % žien aj mužov na Slovensku zažilo verbálne sexuálne obťažovanie vrátane vtipov. Najčastejšie ho zažívajú ženy do 34 rokov. Každá druhá sa s obťažovaním stretla aj na pracovisku, často opakovane, no väčšina z nich situáciu nenahlásila.

Ženy okrem sexizmu narážajú na prekážky „mužského sveta“ aj v odbornom prostredí, kde by sa mali cítiť bezpečne, napríklad v zdravotníctve alebo na univerzite.

Medicína má medzery v ženskom tele

Predstavte si, že máte 25 rokov a začnete pociťovať neznámu bolesť brucha. Neskôr sa objaví aj krv v stolici. Vyhľadáte lekára, no ten vaše symptómy zľahčuje – vraj je to len stres. Keď problémy neustupujú, objednáte sa na kolonoskopiu. Tam počujete, že na vážnu diagnózu ste „príliš mladá a krásna“. Výsledky napokon ukážu rakovinu hrubého čreva.

Takúto skúsenosť opisuje novinárka platformy Page Not Found Adéla Svadba. Systém, ktorý ju mal chrániť, jej namiesto toho kládol prekážky. Ide však o širší problém – tzv. gender data gap – čiže priepasť v poznatkoch o ženskom tele. Historický výskum sa sústredil najmä na mužské organizmy a ich výsledky považoval za univerzálne. Ženské telo však funguje odlišne, aj kvôli hormonálnym rozdielom.

Chybné diagnózy sa preto stávajú častejšími. Typický príznak infarktu u mužov je silná bolesť na hrudi, u žien sa môže prejaviť extrémnou únavou alebo slabosťou. ADHD sa u dievčat často neprejavuje hyperaktivitou, alebo problémami so sústredením či emóciami. Predstavy, že ženy sú „len precitlivené“ problém ešte viac zhoršujú.

Následky sú závažné. Podľa Svetového ekonomického fóra ženy žijú síce dlhšie, no pre chýbajúce poznatky väčšiu časť života prežijú v horšom zdraví. Nerovnosť sa prejavuje aj vo financovaní výskumu. Americké startupy zamerané na erektilnú dysfunkciu získali medzi rokmi 2019 a 2023 približne 1,24 miliardy dolárov, no projekty venované  endometrióze (ochorenie, pri ktorom tkanivo rastie mimo maternice – pozn. red.)  len 44 miliónov. A to napriek tomu, že ženy tvoria polovicu populácie.

Chýbajú ženy na vrcholových pozíciách

Podceňovanie žien sa však nekončí v ambulanciách. Klaudia, ktorá študovala v Čechách na veterinárnej fakulte, mala nepríjemnú skúsenosť s vyučujúcim: „Na skúške ma neoslovil menom, ale volal ma „kočičko”. K chalanom bol naopak slušný a mal na nich nižšie nároky.“

Na cvičeniach rád ponižoval dievčatá a opakovane hovoril poznámky typu „ženy nikdy nemôžu byť tak dobré veterinárky ako muži“ alebo že „veda nie je pre ženy, mali by radšej zostať doma v kuchyni“.

Prekvapilo ma, prečo s tým na univerzite nikto nič nerobil. Klaudia mi však povedala, že spomínaný učiteľ sa údajne kamarátil s rektorom. Bol preto v podstate „nedotknuteľný“, aj keď na neho už prišlo viacero sťažností. Tento príbeh poukazuje aj na to, že žijeme vo svete, kde väčšinu vrcholových pozícií zastávajú muži. Ak sú autority prevažne mužské, sexistické správanie môže zostať bez následkov.

Polovica mužov cíti tlak, aby sa správali „mužne“.

Hoci ženy tvoria veľkú časť študentstva, do vyšších pozícií sa dostáva len menšina. Slovensko patrí podľa Eurostatu ku krajinám s nižším podielom vedkýň v EÚ. Je ich len približne tretina. Výrazné rozdiely vidno najmä v STEM odboroch (veda, technika, inžinierstvo a matematika – pozn. red.), kde ženy dlhodobo tvoria len okolo 20 %.

Dôvodom sú najmä stereotypy, ktoré dievčatám od mala hovoria, že „nie sú technické typy“, hoci výsledky nenasvedčujú tomu, že by technike rozumeli menej ako muži. Prieskum ministerstva školstva ukázal, že štyri respondentky odmietli študovať technické odbory, pretože ich vnímali ako mužské a obávali sa, že sa ťažko presadia. Ďalšími dôvodmi boli chýbajúce ženské vzory a pocit, že „na to nemajú“ alebo že „je to len pre géniov“.

„Šablónu muža“ používajú na všetko

Problémy žien v „mužskom svete“ nemusia súvisieť len s konkrétnymi mužmi. Často sú zakódované aj vo veciach, ktoré denne používame. Presvedčil ma o tom aj môj zážitok. Pred niekoľkými rokmi sme s rodinou zažili autonehodu. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo. Ostalo mi len porezanie na krku, paradoxne od bezpečnostného pásu.

Vtedy som tomu neprikladala veľký význam. Až pri písaní tohto článku čítam štatistiku: ženy pri autonehodách majú o 71 % vyššiu pravdepodobnosť stredne ťažkého zranenia a o 47 % vážneho zranenia. Súvisí to s tým, že pri nárazových testoch sa dlhé roky používali figuríny „priemerného muža“.

Ten sa stal akýmsi univerzálnym modelom, podľa ktorého sa navrhovali autá, bez zohľadnenia rozdielov ženského tela. Napríklad sedadlá sú pre ženy príliš tvrdé, vrhajú ich viac dopredu a šanca na zranenie tak rastie. Spätne som rada, že naša autonehoda neskončila horšie. Zároveň rozmýšľam, či by som sa zaobišla aj bez porezania, keby bol pás viac prispôsobený môjmu telu.

Podobne aj urbanistické rozhodnutia môžu zvýhodňovať mužov. V švédskom meste Karlskoga bežne odhŕňali najskôr cesty a až potom chodníky. Až rodová analýza ukázala, že takýto postup viac vyhovuje mužom, ktorí častejšie jazdia autom, zatiaľ čo ženy, deti či starší ľudia sa pohybujú skôr pešo. Po zmene poradia sa znížil počet úrazov a tým aj náklady na zdravotnú starostlivosť.

Tento prípad opisuje aj autorka knihy Neviditeľné ženy – Caroline Criadová Perezová. Poukazuje napríklad na to, že smartfóny sú často príliš veľké pre menšie ženské ruky a klimatizácie v kanceláriách fungujú podľa metabolizmu mužského tela, čo spôsobuje, že ženy častejšie pociťujú chlad.

Problémy žien vnímajú aj muži

Zaujímalo ma, ako tieto rozdiely vnímajú muži. „Keď som vonku po tme, rozmýšľam, či žena radšej zvolí osvetlenú ulicu a či nenosí slzný sprej. Ja mám slúchadlá na ušiach a neriešim,“ opisuje môj kamarát Filip.

Všíma si aj praktické veci. Ženy majú menej toaliet než muži, ktorí môžu využívať aj pisoáre. Na dámskych toaletách navyše často chýbajú menštruačné potreby či priestor na prebalenie dieťaťa. „Ani chodníky nie sú veľakrát prispôsobené pre mamy s kočíkom, vstupy do MHD a niektoré budovy nemajú bezbariérový prístup,“ dopĺňa.

„Mužský svet“ škodí nám všetkým

Aj keď na prvý pohľad vyzerá, že súčasná spoločnosť prináša negatíva hlavne ženám, nemusí to platiť vo všeobecnosti. Mužský svet často vytvára pre mužov štandard toxickej maskulinity – očakávanie, že majú byť silní a nemôžu prejaviť zraniteľnosť.

Podľa prieskumu švédskej spoločnosti LELO cíti polovica mužov tlak, aby sa správali „mužne“ – napríklad aby vedeli opraviť veci v domácnosti, boli svalnatí či dominantní pri sexe. Takmer tretina mužov priznáva, že by chcela viac prejaviť svoju „ženskú stránku“. A týka sa to aj financií. Slovenský prieskum 365.bank ukazuje, že šesť z desiatich mužov pociťuje tlak vyplývajúci z potreby zabezpečiť rodinu.

Výskumy zároveň dokazujú, že očakávania spojené s toxickou maskulinitou môžu mať vážne dôsledky. Muži kvôli tomu výrazne častejšie než ženy zomierajú samovraždou a menej vyhľadávajú odbornú pomoc pri psychických problémoch. Častejšie sa tiež ocitajú v sociálnej izolácii .

Nie všetci muži však tento tlak vnímajú rovnako. Filip hovorí, že sa s očakávaním „byť viac mužný“ vo svojom okolí takmer nestretol. „O pocitoch sme sa doma vedeli rozprávať otvorene,“ opisuje svoju skúsenosť. Ukazuje to, že prostredie, v ktorom človek vyrastá a pohybuje sa, zohráva pri tejto problematike významnú úlohu.

Patriarchálny svet neprospieva nikomu. Ženy v ňom často čelia až život ohrozujúcim prekážkam a muži sú neporozumení a uväznení vo vlastných očakávaniach. Odstránenie týchto bariér by prinieslo výhody celej spoločnosti. Budúcnosť by tak mala patriť svetu navrhnutému pre potreby všetkých, nie len mužov či žien.

Zázrakov modernej doby je nespočetne veľa. Ako ľudstvo sme dokázali pristáť na Mesiaci, vyliečiť celú škálu chorôb či vytvoriť 3D tlač. Stále sa však držíme viery, že ženy sú menejcenné. Áno, žijeme v 21. storočí, a predsa máme problém s vyjadrením túžob a názorov bez opovrhnutia nad naším nežným pohlavím. Veď ženy nemajú byť priebojné, ale počúvať poslušne ako sivé myšky. Boj o rovnosť pohlaví je už veľmi dlho diskutovanou témou. Bohužiaľ, v živote ženy je sexizmus stále každodennou súčasťou.

Kríž si nesieme od detstva

Problém však nastáva už vo veľmi skorom veku každého z nás. Možno nevedomá výchova alebo len zaužívané frázy, ktoré sú zakotvené v spoločnosti už od nepamäti. „Nebuď ako dievča.“ Známa veta, ktorú zvykne societa vštepovať do hláv malých chlapcov, keď prejavia svoje emócie alebo im vybehne slza. Tvárme sa aj naďalej, že je úplne normálne zakoreňovať myšlienku, že byť ženou je slabosť a niečo, za čo sa treba hanbiť.

Výchova nie je jediným zasadeným semienkom s odrodou sexizmus. Keď sa deti prvýkrát stretnú v škole so sexuálnou edukáciou, „učia sa“ o sexuálnom a reprodukčnom zdraví v oddelených skupinkách podľa pohlavia. Téma menštruačného cyklu sa predsa týka len žien, nie?! Hlavne že sa na párhodinovej „výuke“ stihne spropagovať daná značka vložiek, antikoncepcie či kondómu. Reálnu debatu s mladými ľuďmi by sme ale hľadali len márne. Chichot a rozpačité pohľady medzi žiakmi sú len dôkazom toho, aké je tabu rozprávať o intimite, ktorá je bežnou súčasťou života.

Navyše, pri problematike rodových stereotypov sa zrazu polovica populácie tvári, že je slepá či hluchá. Veď keď sa ma to netýka, tak načo sa tomu budem venovať v školskej výchove alebo dokonca vo vzdelávaní dospelých. Nech si naivné dievčatká aj naďalej myslia, že milovanie je len o uspokojení opačného pohlavia. Nestačí, že ony samy často nevnímajú seba a svoju sexualitu ako rovnocennú chlapcom. Jednoducho naďalej predstierajme, že nevidíme, ako spoločnosť potláča a zamlčiava práva žien.

21. storočie a stále je tabu

Menzes, menštruácia, krámy. I v dnešnej modernej dobe už len pri vyslovení týchto slov nahlas padá tieň hanby. Dievčatá či ostrieľané ženy, v škole či v práci, v určitý čas v mesiaci sa plížia nepozorovane na toalety s vložkou/tampónom vo vrecku, topánke alebo rukáve. Nedajbože by ich niekto videl, začal si z nich uťahovať a neodpustil si sexistickú poznámku. Veď má svoje dni, preto je taká nepríjemná. Naozaj si ale muži myslia, že jediné, čo ženy trápi a spôsobuje zlú náladu, je menštruácia?

V roku 2017 britská značka Bodyform započala kampaň na odtabuizovanie menzesu tým, že ako prvá vo svojich reklamách zobrazuje reálne vyobrazenia menštruácie. Neuveriteľné, ale dovolili si taký výstrelok, že namiesto modrej tekutiny použili červenú. Dovtedy si zjavne všetci mysleli, že ženy majú kráľovskú krv. A to, že táto téma sa dotýka aj života muža, demonštrovali na chlapcovi, ktorý ide kúpiť do obchodu vložky svojej priateľke.

Menštruácia je prirodzená súčasť života, ale aj napriek tomu zostáva zrejme nedostatočne diskutovanou. Priemerná žena v živote krváca takmer 6 rokov. Aj vysokú školu by už doštudovala a ešte stále by rok krvácala. Dosť dlhé obdobie na to, aby sme sa za menštruáciu ako prirodzený biologický proces prestali hanbiť a začali o nej otvorene hovoriť.

Stále tie isté zraňujúce otázky

Spoločnosť sa vyžíva, keď si môže rypnúť a strkať nos do osobného života ženy. Fenomén v podobe uštipačných otázok, ktorým ženy musia čeliť, ich prenasleduje v ktorejkoľvek fáze životného obdobia. Si single, tak si priprav odpoveď na otázku, kedy a či už konečne niekoho máš. Už niekoho máš? Neteš sa, byť zadaná znamená, že už by si mala pomaly plánovať svadbu. Akonáhle je po svadbe, príde otázka na prvé dieťa, veď biologické hodiny už tikajú. Ak je prvé, budú sa pýtať na druhé, tretie.

A čo ak niektorá žena nechce dieťa? Jednoducho po ňom netúži. Byť chodiacim inkubátorom na pár mesiacov je síce pre ženu biologicky možné, no neznamená to, že sa ním aj musí stať. Funkcia ženy na tomto svete je jasne daná – rodiť a vychovávať deti. Ak sa niektorá náhodou rozhodne svoj život smerovať inam, automaticky je pokazená, zlá a sebecká.

Či už sú to environmentálne alebo morálne dôvody, je to veľmi vážne rozhodnutie, o ktorom musí rozmýšľať každý sám za seba. Nemôžeme niekoho nútiť alebo obviňovať za jeho vlastné presvedčenie. A dokonca sa ani vyjadrovať k tomu, či by dieťa mal, alebo nemal mať. Na splodení dieťaťa nie je vlastne nič ušľachtilé. Je to ale vzácne vtedy, keď máme úmysel a odhodlanie ho aj správne vychovať.

Si žena, tak musíš

Krása je vraj kvalita, ktorú ženy musia chcieť stelesňovať. Ostatné vlastnosti a schopnosti sú oproti telesnej kráse menej významné. Veď silní muži bojujú o krásne ženy.

Naša kultúra spája prirodzenú vec, akou je ochlpenie, so všetkým nepríťažlivým, s nedostatkom hygieny a starostlivosti o seba. Kedy sme stihli uveriť tomu, že všetko hodvábne hebučké je oveľa pôvabnejšie? Až do 20. storočia bolo úplne bežné, ak mala žena ochlpenie pod pazuchami aj na nohách. Jednoducho nemalo zmysel holiť sa kvôli nejakým estetickým dôvodom. No s meniacou sa módou sa z holenia stala akási kultúrna norma. Chcete si kúpiť krátke šortky či sukňu? Potom posolstvo, ktoré si k tomu vypočujete, je: choď a kúp si k tomu rovno aj žiletku.

Averzia voči chĺpkom na ženskom tele je skutočne nedávnym výdobytkom. Nikdy to nebolo tým, že by ochlpenie bolo zlé samo osebe. Strašiak v podobe ochlpenia vtĺkli do hláv jednotlivcov, ako inak, rôzne záludné kampane, ktoré spolu s módnymi trendmi diktujú ideál krásy.

Smútok pri pohľade na každodenné konfrontovanie ľudí len za to, že sa narodili v ženskom tele. Neopodstatnene je ešte aj v 21. storočí ženám diktované, ako sa majú správať či vyzerať. Každý z nás, muž či žena, máme právo sa rozhodovať o svojom živote a snažiť sa zariadiť si ho podľa svojich predstáv, nezávisle od názorov okolia, rodiny a od toho, či máme alebo nemáme chromozóm Y. Ženy a muži len spoločne dokážu pretrhnúť cieľovú pásku rovnocennosti a boja proti sexizmu.