V rozhovore sa dočítate:

• Čo všetko sexuálna výchova obsahuje
• Ktoré témy najčastejšie zaujímajú študentov na workshopoch
• Či platí, že rozhovory o sexe podnecujú deti k jeho vyhľadávaniu  
• Pre koho je kniha „Rozumne zmyselne“ určená
• Aké kroky je potrebné spraviť, aby nebola sexuálna výchova tabu
• Prečo by rodičia nemali deťom zakazovať vzdelávať sa v oblasti sexuálnej výchovy

Mnohí vás poznajú ako človeka, ktorí otvorene hovorí o sexe, telesnosti a vzťahoch. Kedy ste sa rozhodli, že sa chcete venovať tejto téme?

Pravdepodobne v tretom ročníku na vysokej škole. Bol to čas kedy som zistil, že v iných krajinách chodia študenti medicíny vzdelávať žiakov z iných škôl sexuálnu výchovu. V západných krajinách je to pomerne bežné, no u nás nebolo. Práve vďaka tomu som zistil, že by sme s týmto vzdelávaním mali začať aj my na Slovensku.

Čo vlastne je sexuálna výchova? Čo všetko tento pojem zahŕňa?

Sexuálna výchova nie je len o sexe. Sex z angličtiny prekladáme aj ako pohlavie. Sexuálna výchova tak v prvom rade vznikla ako výchova proti šíreniu sexuálne prenosných infekcií. Postupne sa obohatila o viacero prvkov. Obsahuje aj témy ohľadom násilia a jeho prevencie, vzdelávania o inakosti, informuje o antikoncepcii, vzťahoch a tak ďalej. V úplných základoch ale vypovedá o tele, a to nie len aby ľudia poznali iba svoje, ale aj iné typy tiel.

Na Slovensku sa ale tento pojem stal istým „strašiakom“. Prečo myslíte, že tomu tak je?

Asi preto, lebo sa to nazýva sexuálna výchova. Ľudia, ktorí proti nej bojujú, nemajú vždy prehľad o tom, čo všetko sexuálna výchova zahŕňa a aké môžu byť jej pozitíva.

Aké boli vaše prvé workshopy? Stretávali ste sa aj s predsudkami zo strany rodičov či priamo od škôl, kde ste chceli workshopy realizovať?

Samozrejme. Mnohé školy nám na ponuku urobiť workshop ani neodpísali a čo sa týka rodičov, tí dostávali ohľadom týchto workshopov informovaný súhlas. Boli aj prípady, v ktorých rodičia nesúhlasili, aby sa ich dieťa takého workshopu zúčastnilo. Väčšina ale s nimi súhlasila, keďže sme im v listinách presne vysvetľovali, aké témy sa budú preberať a ako môže sexuálna výchova pomôcť ich deťom.

Do akej miery do toho môžu zasahovať rodičia?

S odstupom času si myslím, že informačné listiny pre rodičov bol celkom dobrý prístup. Na druhú stranu by to, čo sa preberá v škole by malo byť objektívne. Nemyslím si, že je úplne fér, aby rodičia rozhodovali o tom, či ich deti dostanú vekovo primerané informácie.

Sexuálna výchova sa môže začať už v úplnom detstve, akurát sa nerozpráva o sexe.

Práve preto si ale myslím, že je dôležité s tými rodičmi komunikovať a pracovať. To sme sa snažili dokázať aj s tou listinou. V konečnom dôsledku by ale rodičia nemali mať rozhodovacie právo. Od určitého veku, si dieťa nemôžu „nárokovať“ ako ľudskú bytosť. Deti majú právo na vzdelanie.

Kedy by sa s dieťaťom malo začať rozprávať o sexe a intimite?

Sexuálna výchova sa môže začať už v úplnom detstve, akurát sa nerozpráva o sexe. Rozpráva sa napríklad o tom, že dieťa by nemalo ukazovať niektoré častí tela na verejnosti. Toto je svojím spôsobom tiež sexuálna výchova pre malé dieťa, len to tak nenazveme. V takomto zmysle sa s tými deťmi dá vekovo primerane začať pracovať už odmala a veci sexuality sa pridávajú neskôr.

Ktoré témy najčastejšie zaujímajú žiakov na workshopoch?

Téma antikoncepcie je pre nich vždy aktuálna. Zaujíma ich napríklad, aké sú jej možnosti a či sa s ňou dá mať potešujúci sex. Samozrejme, že sa dá. Rovnako je pre nich zaujímavá aj téma queerness (LGBTI+ identita – pozn. red.) a v neposlednom rade aj problematika násilia.

Nie vždy si ale uvedomovali, aké hlboké témy tu dokážeme rozoberať. Záujem o ne prišiel väčšinou až neskôr, keď sa začalo ísť do hĺbky. Predtým si napríklad neuvedomovali, aké rozšírené môže byť násilie a že aj oni môžu byť v partnerskom vzťahu jeho obeťami, alebo aké sú tie tzv. „red flags“ (varovné signály – pozn. red.), na ktoré si majú dávať pozor.

Prečo je vlastne dôležité rozprávať o témach, ako je sex či prevencia? Obzvlášť v dnešnej dobe, kedy sa všetko dá dohľadať na internete.

Myslím si, že určitá vzdelávacia norma by v sexuálnej výchove mala byť. Internet neposkytuje všetko. Z veľkej miery záleží aj na tom, kde sa preklikneme a aké informácie si vyhľadávame sami. Sexuálna výchova by mala informácie adresovať objektívne a postaviť sa k nim s ohľadom na rôznorodosť ľudí.

„Sexuálna výchova, ako ju odporúča WHO, nie je nič iné, len navádzanie na to, ako si užívať sexualitu“. To tvrdila zosnulá poslankyňa Anna Záborská v rozhovore pre Refresher z roku 2021. Je to podľa vás pravda?

Nie, nie je to pravda. Sexuálna výchova hovorí, že je dôležité mať sex, ak ho človek chce, no zároveň ho mať nemusí, pokiaľ nechce. Ak sa napríklad niekto rozhodne pre sex až v manželstve, je úplne v poriadku, ak zostane verný svojim hodnotám. Aj toto sexuálna výchova zahŕňa – možnosť voľby. A ak je pre teba dôležitý príjemný sex, tak ho môžeš mať príjemne. Určite však nehovorí, že každý má mať sex s hocikým.

Čiže asi neplatí, že keď budeme s deťmi rozprávať o sexe, tak budú toho sexu chcieť viac.

Nie, neplatí to a máme na to aj výskumy. Keď sa totiž so sexuálnou výchovou v minulom storočí, v Amerike začínalo, tak sa k tomu jednotlivé krajiny postavili rôzne. Keď bolo úsilie zastaviť epidémiu AIDS, republikánske krajiny priniesli vzdelávanie na báze náboženstva a upriamili svoju pozornosť na to, aby mladí nemali sex. Viac otvorené krajiny naopak priniesli komplexnú vzťahovú a sexuálnu výchovu. No a hádajte, v ktorých krajinách tínedžeri mali potom menej sexu.

Súhlas je ako šálka čaju. Ani čaj nenútite nikoho piť a nenalievate mu ho do krku.

Bolo to v tých otvorenejších krajinách, kde tínedžeri rozumeli tomu, že sex môže byť príjemný, ale je lepšie ho mať bezpečnejšie, a dá sa prechádzať aj sexuálne prenosným infekciám aj neželenému tehotenstvu. Neskôr sa v týchto krajinách znížil počet tínedžerských tehotenstiev a klesol podiel prenosu sexuálne prenosných infekcií. A práve v tých krajinách, ktoré sexom „strašili“, tieto čísla rástli.

Často hovoríte aj o súhlase a rešpekte. Ako by ste vysvetlili pojem súhlas alebo konsent niekomu, kto ho stále vníma iba ako formalitu?

Ja si pri vysvetľovaní dopomáham videom, ktoré hovorí o tom, že súhlas je ako šálka čaju. Ani čaj nenútite nikoho piť a nenalievate mu ho do krku. Samozrejme, súhlas môže mať rôzne formy a sex dokáže dokonca aj zlepšiť. Väčšinou sa snažím vysvetľovať to tak, že to nemusí byť nič formálne. Je to proste jednoduché „páčilo by sa ti toto?“, a „viac by sa mi páčilo toto“.

V dobe keď ste boli tínedžerom vás zastihla aj rakovina semenníkov. Ako sa podľa vás dá o tejto téme hovoriť s mladými ľuďmi tak, aby pre nich téma sexuálneho zdravia a prevencie nebola trápna?

Ja som napríklad na workshopoch nikdy nehovoril, že ma toto ochorenie postihlo. Skôr som vzdelával v zmysle „ak máš semenníky, tak si ich raz za miesiac prehmataj“. Ak tam je niečo podozrivé, je dobré ísť k lekárovi. Na tom nie je žiadna hanba. A tvoje budúce ja sa ti možno poďakuje, že to bolo zastihnuté skôr.

Počas tohto roka vám vyšla kniha s názvom Rozumne zmyselne, kde ste pozberali vaše poznatky z workshopov. Je kniha vhodná aj pre vysokoškolákov?

Myslím si, že áno. Ak si vysokoškoláci tú knihu kupujú, je to možno preto, že ide o veci, ktoré im predtým neboli dopriate. Napriek tomu, že moja kniha úplne nenahradí sexuálnu výchovu, lebo je to kontinuálne vzdelávanie, ktoré sa má začať od určitého veku, vie určite predať cenné informácie aj starším. Takže si ju môžu samozrejme čítať nielen vysokoškoláci, ale aj dospelí.

Čo vás k tvorbe vašej knihy inšpirovalo?

Najviac ma inšpirovala letná stáž v treťom ročníku, ktorá sa konala v Portugalsku. Až tam som zistil, ako dokáže byť sexuálna výchova obšírna a akým spôsobom dokáže formovať myslenie ľudí. A to nie iba tých mladých.

Plánujete ďalšie pokračovanie?

Čo sa týka ďalších kníh, uvidíme. Každá jedna kapitola z knihy by dokázala existovať ako samostatná kniha. No kto vie? Možno budem písať beletriu, možno sa vrátim k populárno-náučnému žánru. Sám neviem povedať.

Je niečo, v čom majú aj dospelí v oblasti sexuálnej výchovy stále medzery?

Určite áno. V dospelej populácii veľmi chýba napríklad pochopenie queer identity. To je tiež dôsledok toho, že sexuálna výchova a pochopenie queerness tu nikdy neboli. Absentuje pochopenie rozdielu medzi sexuálnou orientáciou a rodovou identitou, ako aj povedomie o tom, že inakosť je okej.

Aký máte pohľad na budúcnosť sexuálnej výchovy a zodpovednému pristupovaniu k tejto téme? Vidíte už teraz pokroky oproti tomu, ako keď ste s workshopmi začínali?

Toto je vec, ktorú nedokážem globálne zhodnotiť. No myslím si, že sa toho toľko nezmenilo, nakoľko na Slovensku nemáme žiadne vzdelávacie štandardy sexuálnej výchovy. No ak sú nejakí učitelia alebo učiteľky, ktorí to chcú vyučovať tak, ako sa to vyučovať má, tak im veľmi tlieskam a podporujem ich. A možno aj im by mohla moja kniha pomôcť, ak chcú študentov nasmerovať a spoločne sa o týchto témach rozprávať.

V rozhovore pre Denník N ste spomínali, že čím viac ste pri písaní knihy sledovali slovenskú realitu, tým depresívnejšie to pre vás bolo. Aké systematické kroky by podľa vás malo Slovensko zaviesť, aby sa sexuálna výchova prestala vnímať ako tabu?

Určite je potrebné vytvoriť jasné vzdelávacie štandardy, zaviesť ich do škôl a zároveň dôsledne komunikovať verejnosti, že takéto vzdelávanie vzniká. Zároveň by bolo dobré ľudí informovať o bežných mýtoch týkajúcich sa sexuálnej výchovy a oboznámiť ich s tým, čo môže priniesť a ako bude realizovaná.

Richard Ančic

Je všeobecný lekár, ktorý sa počas svojho štúdia na vysokej škole venoval tvorbe workshopov o sexuálnej výchove. Workshopy prednášal najmä pre študentov stredných škôl, no aj pre širokú verejnosť. V septembri mu vyšla kniha s názvom Rozumne zmyselne, o tele, sexe a vzťahoch. Jeho kniha je pomôckou pre učiteľov a rodičov, ktorí sa so svojimi deťmi chcú rozprávať o témach sexuality.

Na konci novembra 2021 rezort práce zverejnil akčný plán boja proti násiliu na ženách. Ministerstvu školstva sa nepáči, že sa do neho opäť nedostala žiadna zmienka o sexuálnej výchove na školách. Pridávajú sa lektorky zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, podľa ktorých by predmet výrazne pomohol v prevencii násilia.

Mikšík a Bendíkovia vysvetľujú, že slabé vzdelávanie v oblasti sexuality doslova ohrozuje ľudské zdravie. „Nechceme sexuálnu výchovu, lebo vraj ide o témy, ktoré majú ostať doma, no čítame bulvár o súkromí cudzích ľudí, ktorí si to často neželajú,“ kritizujú spoločenský paradox.

Mýty o tom, čo sa učí na sexuálnej výchove, ste už vyvrátili vo viacerých rozhovoroch. Stále sa však stretávame so skreslený názormi. Vy dokonca preferujete názov vzťahová a sexuálna výchova. V oboch prípadoch je dôležité, že pomenovanie vzniklo zo slova sexualita, nie zo slova sex.

Tento názov nepreferujeme len v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ale zhodujú sa na ňom aj zahraniční odborníci. Oveľa lepšie vystihuje obsah predmetu.

Sex totiž pomenúva iba rôzne druhy aktivít, no sexualita je komplexné prežívanie človeka. Zahŕňa vývin jedinca, prežívanie vzťahu so svojím telom a inými ľuďmi, ale aj kultúrne normy.

Sexuálna výchova je teda z veľkej časti o interakciách. Čo charakterizuje zdravý partnerský vzťah? 

V prvom rade rovnosť. Netýka sa iba primeraného vekového a inteligenčného rozdielu partnerov. Ide najmä o rozdelenie moci a povinností. Dôležitá otázka je, či sa vo vzťahu dejú kompromisy.

Výstražným prstom nerovného vzťahu je zvyšovanie kontroly jedného partnera nad druhým. Zdravý vzťah zároveň charakterizuje aj rešpekt, bezpečie, podpora či priestor na vyjadrenie emócií a súhlasu. 

Odkiaľ mám vedieť, že práve takto má vyzerať správny vzťah?

Mala by to byť úloha vzťahovej a sexuálnej výchovy. Je potrebné, aby sa už žiaci a žiačky učili pracovať najmä so svojimi emóciami. Tie sú prvotným a najdôležitejším znakom toho, či nám niečo je alebo nie je príjemné. V spoločnosti sa však to, čo cítime, stále dostatočne nerieši. 

Niektoré skupiny ľudí argumentujú tým, že o vzťahoch a sexualite by sme sa mali naučiť v rodine. Doma však nemusíme mať dobrý príklad. V školských osnovách je momentálne predmet výchova k manželstvu a rodičovstvu. Stačí to?

Ide o prierezový predmet. To znamená, že je v rôznej miere rozložený do súvisiacich predmetov ako biológia, občianska náuka či etika. Osnovy však neobsahujú všetky témy sexualnej výchovy, sú zastarané a mladým ľuďom neposkytujú dostatočné informácie.

Tento predmet navyše už v názve doslova diskriminuje viaceré skupiny ľudí, ktorí nemôžu mať deti alebo na Slovensku nesmú uzavrieť manželstvo. Automaticky určuje hodnoty, ktoré by mal človek zdieľať. Aj tí, ktorí sa nechcú stať rodičmi, predsa môžu viesť plnohodnotný život. To by sa mali mladí ľudia naučiť na pravidelnej vzťahovej a sexuálnej výchove.

Národná linka pre ženy zažívajúce násilie evidovala 49 percentný nárast hovorov v roku 2020 v porovnaní s rokom 2019. Čísla súvisia s pandémiou, ale aj s dlhodobo zlou situáciou u nás. Na konci novembra 2021 rezort práce zverejnil akčný plán boja proti násiliu na ženách. Ministerstvo školstva kritizuje, že sa do neho nedostala žiadna zmienka o sexuálnej výchove na školách. Mohla by pomôcť v prevencii rodovo podmieneného násilia?

Určite. Vedie totiž k rešpektujúcemu prístupu a zdraviu. Jednou z najdôležitejších tém, ktorým sa venuje, je súhlas. Rozoberá, čo je áno a čo nie. Primerane k veku dieťaťa učí, kto rozhoduje o našom tele, čo je to telesná integrita, ako vyjadriť, ktoré dotyky nám sú príjemné alebo nepríjemné, aj čo je legálne a nelegálne. Infromuje tiež o možnostiach podpory a pomoci.

Dôležité teda nie je iba naučiť sa vyjadriť súhlas či nesúhlas, ale tiež chápať, kedy hovorí iná osoba nie.

Ak niekto tvrdí, že žena, ktorá vraví áno, myslí nie a naopak, bude na základe toho konať aj pri sexuálnych aktivitách. Môžu za to rodové stereotypy, z ktorých pramení násilie.

To isté platí pri mylnom tvrdení, že muži, ktorí nezarábajú viac ako ženy, nie sú poriadni chlapi. Pre stereotyp sú potom ponižovaní. Možno sa to zdá ako maličkosť, no mnohí podobným nepravdám veria a ešte viac ľudí pre nich trpí. V tomto by sme sa ako spoločnosť mali konečne pohnúť vpred. 

Ktorý rodový stereotyp vám najviac lezie na nervy?

Všetky, ktoré vnímame ako normy, no zároveň ľudí ohrozujú. Najviac však výroky, ktoré neopodstatnene zhadzujú vedomosti alebo schopnosti druhých. „Čo ty môžeš vedieť o výchove detí?“ „Ako už len ty môžeš vypočítať HDP?“ Podobné poznámky majú jediný cieľ – ponížiť iného človeka.

Pre portál Občas nečas ste vysvetlili, že ak je porno pre niekoho jediným zdrojom informácií o sexe, môže sa veľmi ľahko stať, že tomuto človeku pri reálnej sexuálnej aktivite ani nenapadne pýtať si súhlas. V tom prípade ide o znásilnenie.

Áno.

Nedostatočné vzdelávanie však neodstráni potrebu mladých ľudí získavať informácie. Ak ich navyše nedostanú ani doma, začnú googliť.

Porno preto býva hlavným zdrojom ich vedomostí v tejto oblasti. Nepociťujú potrebu komunikovať pred sexuálnou aktivitou. Samozrejme, súhlas sa dá vyjadriť aj neverbálne a ak to urobia obe strany, je to v poriadku.

Dobré je, že čoraz viac mladých sa popri surfovaní na internete dostáva k zahraničným zdrojom či k rôznym účtom na sociálnych sieťach, ktoré propagujú koncept súhlasu. Podobne informujeme na Instagrame aj my.

Problém nastáva, keď sa z porna naučia, ako má vyzerať žena a ako muž. Prieskumy ukazujú, že aj profily na sociálnych sieťach, ktoré prezentujú iba vyšportované polonahé telá, negatívne vplývajú na sebavnímanie používateľov. Autentické fotografie zobrazujúce bežné nedokonalosti, ako celulitídu či jazvy, majú naopak pozitívny vplyv.

Na workshopoch učíte, ktoré fakty si v súvislosti s pornom treba uvedomovať. Čo je najpodstatnejšie? 

Porno je film. Mládeži vysvetľujeme, že pri nakrúcaní sa využíva technika a umelé nasvietenie. Vo videách vystupujú herci, ktorí prezentujú nerealistické situácie. Často vidno polohy, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú príjemné, no na kamere vyzerajú dobre.

Mladí sa navyše kvôli nedostatku overených infromácií zvyknú spoliehať aj na ďalšie nedôveryhodne zdroje, ako filmy, seriály či príspevky na sociálnych sieťach, ktoré netvoria odborníci.

Okrem spomínaného súhlasu tiež zdôrazňujeme komunikáciu o antikoncepcii. Podstatou je, že naše telá majú rôzne tvary, farby, veľkosti či ochlpenie a je to úplne v poriadku. 

Rozobrali sme niekoľko zásadných problémov, ktorým by sa pravdepodobne dalo vyhnúť, ak by sme mali viac informácií. Predpokladám, že nikto nechce, aby jeho deti alebo žiaci prišli do nepríjemných situácií ohrozujúcich ich zdravie. Prečo tu potom stále máme toľko odporcov sexuálnej výchovy?

Je to kombinácia viacerých faktorov. Jedným je kultúrno-spoločenský kontext krajiny, ktorá je pomerne konzervatívna. Okrem toho okolo sexuálnej výchovy kolujú mýty a zapríčiňujú strach z nepoznaného.

Stále máme len dve predstavy jej výučby a obe sú nesprávne. Buď chceme zakazovať a viesť mladých k úplnej absencii alebo od začiatku hovoriť o všetkých detailoch. Sú to dva extrémy bez stredného prúdu. Napriek tomu, že stred máme definovaný, zatiaľ ho neprebrali silné politické hlasy, ktoré by ho dokázali spopularizovať.

Spomínaný stred navyše nie je niečo, čo ste si vymysleli v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. 

Sú to vedecky podložené informácie, ktoré vychádzajú z medzinárodných ustanovení ľudskoprávnych organizácií. My sa riadime štandardmi UNESCO. Tie reflektujú právo na zdravý psycho-sexuálny vývin každého človeka.

Okrem spomenutých benefitov sa sexuálna výchova navyše venuje aj prevencii pohlavných chorôb a rakoviny prsníkov či semenníkov. Ide o veľmi rozšírené zdravotné problémy aj na Slovensku.

Skreslené názory sa vyskytujú aj medzi politikmi v parlamente. V októbrovej reportáži televízie Markíza poslanec Martin Pašek (OľaNO) povedal: „Sexuálna výchova patrí do rodiny, v žiadnom prípade nebudeme deti navádzať k tomuto.“ Ide o učebnicový príklad prístupu, ktorý jednoznačne vyvracia aj Svetová zdravotnícka organizácia. Vydala smernice na vyučovanie, ktorých sa však Slovensko zatiaľ nedrží. V ktorých krajinách je to inak? 

Vzormi sú Holandsko a Belgicko. Tieto krajiny formovali medzinárodné štandardy.  Majú skvelý vlajkový systém, ktorý pomáha pedagógom a pracovníkom s mládežou naučiť sa základné informácie o zdravom psycho-sexuálnom vývine človeka.

Na základe toho vedia, aké správanie je adekvátne pre danú vekovú kategóriu mladých ľudí a dokážu reagovať. Každý, kto príde do zamestnania v tejto oblasti absolvuje potrebné vzdelávanie.

Nepopierame, že sexuálna výchova patrí aj do rodiny. Patrí kamkoľvek, keďže zdravé vzťahy potrebujú prežívať všetci, bez ohľadu na farbu pleti či vierovyznanie. Základom by však malo byť systematické a kontinuálne vzdelávanie. 

Ako by malo vyzerať?

Sexuálna výchova by sa mala primeraným spôsobom vyskytovať už v predškolských osnovách. Štvorročné deti nebudeme učiť o antikoncepcii, ale jednoduchým spôsobom priblížime témy rešpektu a súkromia.

Napríklad sa naučia, že keď ide rodič na toaletu, netreba otvárať dvere, lebo je to jeho súkromie. So stúpajúcim vekom témy prispôsobujeme. Samé robíme workshopy pre žiakov druhého stupňa základných škôl. Pripravujeme tiež metodiky a pracovné zošity pre prvý stupeň a stredné školy.

Je potrebné vyškoliť špeciálnych lektorov alebo stačí pracovať s pedagógmi, ktorí už v školách vyučujú? 

Ideálne by bolo, aby mali budúci učitelia už na vysokoškej škole predmet o vzťahovej a sexuálnej výchove cielený na vekovú skupinu detí, s ktorou budú následne pracovať.

Boli by pripravení na to, že bude súčasťou ich profesie. Na univerzitách v Bratislave, Trnave a Košiciach podobné voliteľné predmety existujú, no na zabezpečenie kvalitného vzdelávania by mali byť povinné.

Kedy sa toho na Slovensku dočkáme?

Nevieme. Trochu naivne dúfame, že zmenu by mohla priniesť pripravovaná kurikulárna reforma základného vzdelávania.

Nebola by prekážkou náboženská výchova, ktorá je pravidelnou súčasťou vyučovania? Tam sú žiaci jednoznačne vedení k manželstvu a rodičovstvu, výchovu pod týmto názvom ste však označili za diskriminačnú.

Právo na zdravý vývin a kompletné informácie má každý bez ohľadu na vieru. Práve na vzťahovej a sexálnej výchove by sa mali ukázať spoločenské rozdiely. Pointou je vysvetliť, že je v poriadku, že jedna skupina ľudí žije iným spôsobom ako druhá. 

Naďalej však treba rešpektovať, že sexuálny život a naša intimita môže ostať súkromnou vecou do tej miery, do akej sami chceme. Tu vidno paradox našej spoločnosti. Nechceme sexuálnu výchovu, lebo vraj ide o témy, ktoré majú ostať doma, no čítame bulvár o hlbokom súkromí cudzích ľudí, ktorí si to často neželajú.

RADKA MIKŠÍK A ZUZANA BENDÍKOVÁ

Zuzana študovala Európske štúdiá v Česku, Nemecku a Dánsku, vo Viedni absolvovala sexuálnu pedagogiku. Radka vyštudovala rozhlasovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku v Brne, neskôr stážovala vo výbore pre rodovú rovnosť, kde sa venovala rodovej diskriminácii v učebniciach základných škôl. Obe absolvovali program Teach for Slovakia. V súčasnosti sú členkami Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, vedú workshopy, vytvárajú metodiky a edukačné materiály na výučbu vzťahovej a sexuálnej výchovy.