Práve vstupujete na nočnú službu, čo vás čaká?

Jáj, nočná služba. Začínam obhliadkou a kontrolou objektu, treba pozatvárať okná, povypínať techniku, svetlá a skontrolovať, či sú zamknuté dvere a podobne. Ide o bežné záležitosti, ktoré sa týkajú budovy a ľudí, či je všetko zabezpečené a v poriadku. Potom nakŕmim mačku, aj seba a už mi zostáva len vydržať do rána. (smiech)

Ako sa to líši od iného typu smeny?

Počas dennej je tu, samozrejme, viac ľudí. Robím denné aj nočné a práve denné smeny nemajú taký útlm ako nočné. Cez deň je tu rušnejšie. Denná je dynamickejšia, deje sa tu viac vecí, keďže všetky problémy a nedostatky smerujú na vrátnika, ktorý ich musí riešiť.

Čím ďalším si zvyknete vypĺňať čas počas pracovnej doby, napríklad keď všetko spravíte počas nočnej smeny?

Čítam knihy, prezerám internet a niekedy pozerám televízor, aby som nezaspal. Najviac času strávim asi na internete, kde čítam noviny alebo počúvam poviedky na YouTube, respektíve muziku.

Čo vás viedlo práve na vrátnicu?

Kiežby som to vedel. To nemôžem ani detaily povedať, ako som sa k tomu dostal. A čo ma viedlo na vrátnicu? Sám neviem, určite to nebol môj detský sen. Ale bolo to akurát obdobie, kedy pracovných príležitostí bolo pomenej, tak som nastúpil na túto pozíciu. Bral som to ako prestupnú stanicu, ale nakoniec som tu zostal.

Dá sa teda povedať, že vás táto práca baví?

Ako kedy. Nie je to zlá ani náročná práca. Na staré kolená už preferujem pokoj, a tu ho viac-menej mám. Navyše som tu stretol a stále stretávam mnoho príjemných ľudí, mám dobrých kolegov. V tomto smere mi to tu vyhovuje. A vzhľadom na to, že robím na smeny, mám dostotatok voľného času pre seba a svoje aktivity.

A čo na nej máte najradšej?

Ťažko povedať… Už som tu dosť dlho, takže sa to pomaly mení na stereotyp. Nie je to o nejakej láske k práci. Beriem to ako obživu a ako normálne zamestnanie.

Pri práci vrátnika prichádzate do kontaktu s rôznymi ľuďmi. Ako sa vám darí riešiť konflikty?

Konflikty? Ani si nepamätám, že by tu bol nejaký vážny konflikt. Sú tu rôzni, ale väčšinou sa správajú normálne. Keď niekto prekročí hranice slušného správania, stačí mu dohovoriť. Aj to je vlastne práca vrátnika, aby upozornil dotyčného, keď sa deje niečo, čo by sa nemalo.

Je milé, že popri svojich starostiach dokážu prejaviť nemalú empatiu a pomáhať aj zvieratku.

Viete povedať aj konkrétnu situáciu?

Sú to také bežné veci, že ľudia by mali napríklad zatvárať za sebou dvere, udržiavať poriadok, zbytočne nevyrušovať ostatných a správať sa slušne.

Čo chceli študenti prepašovať, či už von alebo dnu?

No slona.

Slona?

Nie, srandujem. Aj keby pašovali, nemám šancu to zistiť, síce slona by som si hádam všimol. (smiech)

Viete niečo prezradiť na pedagógov?

Myslím si, že s nimi mám korektné vzťahy, mnohých poznám dlhé roky. Človek sa tu určite dozvie veľa vecí, ale tieto informácie ďalej nešírim. Ešte tu chcem chvíľu vydržať. (smiech)

Ako vám naša fakultná mačka spríjemňuje vašu prácu?

Spríjemňuje ju už len tým, že tu je. Zvieratko predsa dodá miestu lepšiu energiu a vylepší náladu. Taktiež vidím, že veľa ľudí sa z nej teší, čiže mačka tu už má aj svoj fanklub.  

Počula som, že sa o ňu staráte. Koľko vás to asi stojí?

Fúha, dosť. Náklady sú určite podobné, ako na každé iné zviera. Je zaštepená, sterilizovaná a nemá parazitov. Ďalej k tomu pripočítajte financie potrebné na kúpu krmiva. Za tie dva roky, čo je tu, sú to už stovky eur. Ale teraz vznikla nadácia mačka, čiže zbierajú pre ňu dobrovoľné príspevky, aby mala všetko, čo potrebuje. Študenti a vyučujúci nám nosia aj krmivo, za čo som im veľmi vďačný. Je milé, že popri svojich starostiach dokážu prejaviť nemalú empatiu a pomáhať aj zvieratku.

Už sa aj niečo vyzbieralo?

Počul som, že vyše 50 eur. Celkom slušné. Na dva dni má krmivo. (smiech)

Áno, mačky sa niekedy nevedia krotiť.

Naša si obzvlášť dopraje a začína to na nej byť aj vidieť. Asi jej najmeme kondičného trénera.

Tiež máme doma mačku, je na tom podobne.

My máme kocúra a ako hovorí klasik, je už akoby člen rodiny. Stále by sa kŕmil, chytá všetko okolo domu, momentálne sa špecializuje na muchy. (smiech)

Ulovila už niečo aj naša, fakultná mačka?

Hej, býva vonku v areáli školy a udržuje tam rovnováhu v prírode. Teraz trochu zlenivela, často leží a spí. Kým bola menšia, bavilo ju to viac. Predsa, už má svoje roky, ale niekedy to na ňu príde a potom lieta po dvore a skáče po stromoch. Dosť často pozoruje, čo by ulovila. Väčšinou ju však ulovia študenti. (smiech) Je priateľská k ľuďom, veľmi vďačná, dá sa s ňou pohrať a najmä škrabkanie, to ju baví.

Niekedy zbehnem cvičiť do mesta. Naivne verím, že to bude na mne aj vidieť.

Má aj nejaké meno?

Ja ju volám Mica. Mačke je to v zásade jedno. Na povely veľmi nereaguje, príde keď je hladná a…

Hlavne keď chce.

Ona je šéfka. Keď niečo potrebuje, vymňauká si to.

Občas sme vás mohli vidieť, ako si brnkáte na gitare. Patrí to k vašim hobby?

Baví ma to. Gitara je dobrý vynález, odbúrava stres podobne ako mačka. Doma hrávam na gitare. Teraz sa dá naučiť veľa melódií z internetu. Tuto je tiež gitara, len jej chýbajú struny takže…

Treba dokúpiť.

Už rozmýšľam pár mesiacov, že objednám struny. V Trnave bol taký obchod, ale už je zrušený. Čiže chcem ich objednať cez internet a potom si budem brnkať aj v robote… Na nervy.

Akú hudbu teda počúvate?

Jój, to asi nepoznáte. Kapela sa volá Iron Maiden.

Jasné, že poznám.

Áno? Ale čo? Takých dinosaurov? Tí majú 70 rokov pomaly. Takže v podstate heavy metal.

Vyzeráte na to. (smiech)

No, díky. Nemám problém ani s inými hudobnými štýlmi, pokojne si vypočujem aj vážnu hudbu, ale v hlave mi zostala hlavne muzika z 80. a 90. rokov minulého tisícročia. Preferujem hlavne starinky, na nové veci už veľmi nie som. Teraz nie je niečo pre mňa muzikálne také výrazné, že by ma to vyslovene ohúrilo. To isté platí v podstate aj pri filmoch a seriáloch, aj keď sem-tam natrafím aj na dobrý súčasný film, alebo seriál.

Aké máte ďalšie hobby?

Medzi ďalšie hobby patrí už len šport, väčšinou pasívne. Hokej asi najviac, futbal nejako už nie. Ten som hrával kedysi, aj tenis, len telo už nevládze. Aktívne som začal cvičiť, mám doma malé fitko. Niekedy zbehnem cvičiť do mesta. Naivne verím, že to bude na mne aj vidieť. Ale aspoň pôjdem do dôchodku vyšportovaný. Dosť času mi vypĺňa počítač. S tým dokáže človek premrhať celý deň, často na hlúposti. Baví ma aj práca okolo domu, je to síce drina, ale rád driem. (smiech)

Čo vám minie najviac času?

Zrejme hry.

Aká je vaša obľúbená?

Asi poker. Našťastie dom ešte mám. Potom Angry Birds, nič zložité na rozmýšľanie. To je čisto len relax, na vypnutie hlavy. V pokri nehrám o reálne peniaze, vyhrávajú sa tam len fiktívne peniaze. Do reálneho hazardu by som určite nešiel… A ani si to nemôžem dovoliť.

Práca vrátnika nedovoľuje?

No tak tá veru nie. (smiech)

Niekto by si možno povedal, že práve práca vrátnika je pomerne nudná. Ako to vnímate?

Nuda je hlavne, keď sú prázdniny a prestanú chodiť ľudia. Vtedy počujeme ako lietajú muchy, extrovert by tu asi zošalel. Ale keď je nával, veľa vyučovania a veľa študentov, tak tu nuda určite nie je. Vtedy to tu neprekričí ani Iron Maiden. Je to v podstate aj o tom, na aký deň vyjde služba. Keď ju mám v nedeľu, tak je to ozaj nuda, lebo tu 12 hodín sedíte a nič sa tu nedeje.

Nikdy som nemal ambíciu živiť sa ako politológ, politika ma rozčuľuje a teraz obzvlášť.

Ktoré vlastnosti sú podľa vás dôležité pre úspešného vrátnika?

Asi tolerancia a ľudský prístup. Ten v podstate zahŕňa všetky normálne veci, ako napríklad, že sa k ostatným budete správať ústretovo a zároveň budete zodpovedný.

Prečo si myslíte, že ste taký populárny medzi študentmi?

Populárny?

No, áno.

Počujem to prvý raz. Neviem, asi to bude tým, že na sebe tvrdo pracujem, aby som bol topka medzi vrátnikmi v celej galaxii. (smiech)

Ale veď to už ste. Minimálne na Skladovej. (smiech)

Tak to som rád, vážim si to a ďakujem všetkým, ktorí si to o mne myslia. Ešte by to chcelo nejaký diplom, nech to mám, ako hovorí iný klasik, biele na čiernom.

Za najlepšieho vrátnika?

Na čestné miesto.

Možno aj to bude. (smiech)

Super. A zbierka na vrátnika, keď už je aj na mačku… (smiech)

Ako dlho tu už pracujete?

Od roku 2009, takže už to tu ťahám 15 rokov.

Kedže ste tu už tak dlho, vidíte niečo, čo by sa tu ešte zišlo alebo by trebalo zmeniť?

Vždy sa dajú veci zlepšovať. Ja, ako vrátnik mám malý dosah na nejaké zásadné zmeny. To je všetko o financiách a ľuďoch, ktorí o tom rozhodujú a majú na to kompetencie. Tí musia mať víziu rozvoja a zlepšovania kvality života na škole, najlepšie v spolupráci so študentmi. Dosť vecí sa tu zmenilo k lepšiemu, ale to je aj prirodzený vývoj. Ak chce škola napredovať, musí sa prispôsobovať dobe. Z môjho pohľadu by sa tu zišla určite klimatizácia, teším sa nočné smeny v lete, keď v budove bude krásnych 30 stupňov.

Čo by ste teda poradili niekomu, kto by sa chcel stať vrátnikom?

Fúha, žeby až takto ľudia po tom túžili? To mi nevychádza. (smiech)

Neviem, možno niekto po tom túži.

Neviem si predstaviť, že by niekto mal vysnívanú pozíciu vrátnika. Ak áno, určite nie mladí ľudia. Tí majú bezpochyby iné možnosti.

Čo od vás študenti najviac žiadajú?

Však len kľúče, nie?

Len kľúče?

Taktiež aj informácie, napríklad kde je mačka, alebo konkrétny pedagóg, čiže musím mať dokonalý prehľad. (smiech) Veľa ľudí sa príde len tak porozprávať, je to fajn.

Zlepší vám to aspoň trošku deň?

No jasné, komunikácia je základ a zároveň mi prejde čas.

Máte vyštudovanú politológiu a verejnú správu, nechceli ste sa tomu ďalej venovať?

Nie, to bola pre mňa len taká malá odbočka v živote. Nikdy som nemal ambíciu živiť sa ako politológ, politika ma rozčuľuje a teraz obzvlášť. Išiel som to študovať len tak popri práci na vrátnici, či na to mám, alebo nie. Bola to dobrá skúsenosť. Naučil som sa niečo nové a zaujímavé. Okrem toho som našiel nových priateľov. Čo sa týka FMK, páči sa mi, že pedagógovia vedú študentov k praktickým znalostiam, tie majú zmysel do života.

Anton Šándor

Na vysokú školu nastúpil v tridsiatich siedmich rokoch. Na Univerzite sv. Cyrila a Metoda má dokončené bakalárske štúdium z politológie a magisterské štúdium z verejnej správy. Na Skladovej robí vrátnika už 15 rokov.

Je niečo krátko po štrnástej hodine a práve prichádzam vlakom do Trnavy. Na železničnej stanici sa to hemží ľuďmi. Každý sa niekam náhli. Oproti ich rýchlemu kroku si pripadám ako postavička v spomalenom filme. Viem, že do príchodu autobusu mám ešte 20 minút. Prišla som v predstihu, pretože pred redakčnou poradou sa chcem zastaviť v školskej knižnici.

Pri východe zo stanice ma prefacká silný studený vietor. Hoci slnko ostro svieti, pocitová teplota sa blíži k nule. Dokonalý začiatok jari. Čas mi zbehne rýchlo a autobus prichádza s dvojminútovým predstihom. Zázrak, hovorím si v duchu.

V ruke zvieram ISIC a 5 eur. Vodiča sa pre istotu opýtam, či ide smerom k poliklinike. Neraz sa mi totiž stalo, že som na tejto zastávke nastúpila na spoj, ktorý išiel opačným smerom. Šofér na mňa hľadí spopod slnečných okuliarov neprítomným pohľadom. Pochopím, že ma nevnímal, a tak otázku zopakujem.

„Áno,“ preniká spoza skla odpoveď. „Poprosím dobiť kartu,“ zahlásim a popod sklenenú tabuľu posúvam zožmolenú päťeurovku. Vodič niečo naťuká do stroja, ktorý vzápätí ohlási robotickým hlasom: „Priložte kartu.“ Počúvnem rozkaz a prenikavý zvuk zahlási, že operácia bola úspešne dokončená.

Prestup môj každodenný

Autobus je prekvapivo poloprázdny, a tak si sadám na voľné miesto hneď za vodičom. Premávka je plynulá, vďaka čomu sa na moju cieľovú zastávku dostávam načas. Po vystúpení smerujem rovno do knižnice v Jame. Rýchlo vybavím, čo treba a frčím na Skladovú. Aplikácia však hlási, že pri prestupe si počkám trištvrte hodinu. Nehorázna strata času, ale čo už. Nastupujem na autobus číslo 3, ktorým sa dostávam opäť na železničnú stanicu, kde si počkám na spoj číslo 16.

Vzduchom sa ozýva dunenie silného vetra. Naráža do mňa a pohráva sa mi s vlasmi. Schovám sa teda do vestibulu železničnej stanice. Prsty na rukách mi skrehli na kameň. Vietor si razí cestu dnu cez automatické dvere, ktoré sa každú chvíľu otvárajú.

Túto príležitosť využije holub, ktorý pricupká dovnútra. Rozprestrie krídla, preletí cez vestibul a pristane priamo nad hodinami, ktoré upútajú moju pozornosť. Autobus by mal prísť o päť minút, idem teda na zastávku.

Aleluja!

Pri pohľade na prichádzajúci autobus ma zalieva nevýslovný pocit radosti, že sa konečne aspoň trochu zohrejem. Márne. Nie je to spoj, na ktorý čakám. Za ním sa na zastávke vystrieda ďalší, ktorý taktiež ide iným smerom. Môj spoj nakoniec prichádza s päťminútovým meškaním a utrpenie sa po takmer hodine čakania, chvalabohu, končí.

Svitá autobusovej doprave na lepšie časy?

Slabá frekvencia spojov či preplnené autobusy. Práve tieto faktory študentom na mestskej autobusovej doprave prekážajú najviac. Po optimalizácii MHD by sa to ale mohlo zmeniť. „V súčasnosti sa koná jedna z posledných fáz k danej optimalizácii, a to zapracovanie pripomienok zo strán mestských poslancov a odboru dopravy mesta Trnava,“ hovorí Thomas Štefák z odboru dopravy mesta Trnava.

Mesto si od tohto kroku sľubuje, že sa problém nízkej frekvencie premávania spojov vyrieši. „Vďaka optimalizácii mestskej autobusovej dopravy príde k lepšiemu využitiu vozidlového parku, ako aj vodičov, vďaka čomu budú autobusy chodiť častejšie a v lepších časových intervaloch,“ dopĺňa Štefák.

Priameho spoja z Jamy na Skladovú sa študenti nedočkajú

Problém, s ktorým zápasí mnoho študentov FMK, ostáva však neriešený. Mesto v súčasnosti neuvažuje o zriadení priameho spoja medzi zastávkami V. Clementisa Poliklinika a Trstínska Skladová. Thomas Štefák to odôvodňuje tým, že na tejto trase sú už dostatočne zastúpené ostatné autobusové linky.

Na Skladovú tak budú študenti naďalej cestovať s prestupom. Štefák však dopĺňa, že optimalizáciou by sa mohli aspoň zlepšiť prestupné väzby liniek 4 a 16. „Väčšinu dňa bude cesta medzi zastávkou V. Clementisa Poliklinika a zastávkou Trstínska Skladová trvať 31 minút,“ dodáva.

Problém nie je len dostať sa na Skladovú, ale aj odtiaľ. Vyučovanie praktických predmetov sa niekedy končí o 19:30 a najbližší autobus ide až po desiatej hodine. „Zo Skladovej ulice žiaden spoj v uvedenom čase nepremáva, keďže podľa štatistík v tomto čase na uvedených zástavkách takmer nikto nenastupuje. Avšak spoj ide zo susednej zastávky Trstínska Cukrová, a to o 20:15,“ uzatvára Štefák s tým, že možnosť pridania večerných spojov v tomto úseku môžu navrhnúť spracúvateľom optimalizácie MHD.

Študenti FMK: Autobusová doprava je lacná, no nedá sa na ňu spoliehať

Zaujímal nás aj pohľad študentov. Hoci uprednostňujú cestovanie autobusmi, priznávajú, že to má aj svoje negatíva. Pýtali sme sa ich nasledovné otázky:

1. Aký druh dopravy v Trnave preferuješ a prečo?
2. Ako často využívaš MHD?
3. Vieš sa spojmi MHD dostať všade, kam potrebuješ?
4. Aký druh dopravy ti najviac vyhovuje, keď ideš na Skladovú?
5. Je podľa teba cena cestovného lístka primeraná?
6. Aké zlepšenia v rámci MHD by si privítal/a?
7. Keby sa zvýšila frekvencia spojov, chodil/a by si autobusom častejšie?

Jaroslav, 1. Bc. KOMU

1. Kým bolo ešte teplejšie počasie, tak to boli kolobežky, najmä kvôli flexibilite a pohodliu. Keď sa však ochladilo a kolobežky z ulíc zmizli, nemal som na výber a musel som siahnuť po autobuse.
2. Najčastejšie pri preprave na Skladovú, kde to však nie je ideálne s prestupmi, alebo aj na stanicu. Dalo by sa povedať, 2-3 razy do týždňa.
3. Zväčša áno, problémy však nastávajú pri preprave na Skladovú, kde teda, aspoň mne, priame spoje z internátu nechodia.
4. Ideálnym spôsobom by bol taxík alebo auto, ako študent si to však nemôžem úplne dovoliť každý týždeň a musím preto zvoliť autobusy.
5. Pochádzam z Košíc, kde sa cena lístkov na MHD pohybuje o trochu vyššie. Preto mi pripadajú sumy v Trnave adekvátne.
6. Okrem vylepšenia spojov, čo sa týka prestupov, by to bola určite ich frekvencia. Autobusy chodia raz za hodinu a niektoré spoje dokonca iba raz za deň. Taktiež by bolo príjemnou zmenou aj pridanie terminálu do zadných dverí, čo by urýchlilo nastupovanie.
7. Pravdepodobne áno. Aj keď ich používam pomerne často, ak raz zmeškám spoj, musím čakať aj hodinu, čo ma často prinúti objednať si taxík. To sa však týka väčšinou iba vzdialenejších miest. V Trnave sa podľa mňa dá na väčšinu miest rýchlo prepraviť aj pešo.

Klára, 2. Bc. KOMU

1. Preferujem autobusy, a to z dôvodu nízkych nákladov na cestovné. Niekedy musím využiť aj taxi služby alebo zdieľané kolobežky.
2. Autobusom cestujem najčastejšie, ako sa dá. V Trnave sa zdržiavam prevažne kvôli škole, takže vždy, keď idem do školy, z nej alebo keď sa presúvam medzi budovami (Skladová – Jama), využívam MHD.
3. Ak by boli spoje viac frekventované, tak áno. Momentálne sa, bohužiaľ, často nedostanem načas, kam potrebujem a musím využiť iný spôsob dopravy.
4. MHD, medzimestská autobusová doprava alebo osobný vlak. V najhorších prípadoch taxi alebo Bolt kolobežky.
5. Myslím, že pre študenta je cena lístka primeraná.
6. Určite by som privítala častejšiu frekvenciu spojov.
7. Keďže toto je môj jediný problém, určite veľmi rada.

Tomáš, 3. Bc. KOMU

1. Minulý rok by som povedal, že služba Bolt je najlepšia voľba, ktorú si môžem zvoliť, ale opak bol pravdou. Akonáhle som začal cestovať autobusmi, môj život sa zmenil a tento výber sa stal pre mňa najlepším. Hlavne oproti Boltu ušetrím.
2. MHD spoje využívam každý deň. Školu mám od pondelka do stredy a vždy idem spojom do školy aj z nej. Je to pre mňa praktické, pretože si môžem všetko naplánovať, nemusím sa stresovať a hlavne zastávky mám hneď pri internáte.
3. Doteraz som nemal žiadny problém so spojmi. Všetky linky autobusovej dopravy majú podľa mňa skvelé prepojenia a veľkým plusom sú prestupy, ktorými sa človek dostane naozaj všade. Ak si to porovnáme s predošlými rokmi, pribudlo viac spojov.
4. Bývam na Internáte Miloša Uhra, od ktorého ide priama linka č. 16 každú hodinu. Bezpochyby ide o ideálne riešenie v rámci cestovania. Ešte sa mi nestalo, že by som nestihol nejakú prednášku alebo seminár na Skladovej.
5. Cena cestovného lístka mi vyhovuje. Podľa potreby si dobijem kredit na môj ISIC, bez ktorého by som si nevedel predstaviť cestovanie. Tých 25 centov po priložení čipovej karty ma nezruinuje a v iných mestách som sa stretol s drahšími cestovnými lístkami.
6. Osobne by som posilnil ranné spoje č. 3 a č. 6. Tieto linky sú v ranných hodinách veľmi preplnené a nie vždy sa tam cítim komfortne. Zároveň by som pridal ešte priame spoje už na spomínanú Skladovú, pretože tam má vyučovanie veľa študentov z našej školy.
7. Určite áno. Pochvaľoval by som si to ja, ale aj ostatní študenti. Viem si to predstaviť najmä zo železničnej stanice, z ktorej každý deň prichádza na naše fakulty mnoho ľudí. Taxíky a ďalšie prepravné služby sú cenovo nevýhodné a týmto krokom by sa vyriešilo veľa problémov.

Diana, 2. Mgr. KOMU

1. Môj spôsob prepravy v Trnave závisí od toho, kam sa potrebujem dostať. Ak je zlé počasie, využívam autobus. Ak nejde žiaden spoj, využívam Bolt. Keďže Trnava nie je až tak veľké mesto, nemám problém sa prejsť aj peši.
2. Prvé roky štúdia som využívala MHD každý deň. Dnes už nie som v Trnave často, takže ju využívam sporadicky.
3. Spoje, ktoré som zvykla využívať, ma vždy dostali tam, kam som potrebovala. Väčšinou som chodievala rovnakými trasami.
4. Na Skladovú už, chvalabohu, nemusím chodiť približne dva roky. Síce vlani som tam musela ísť kvôli skúške, išla som autobusom a naspäť na stanicu som zvolila taxík. Vždy záleží na tom, kedy autobus ide, keďže v tomto úseku nepremáva často.
5. Myslím, že 25 centov za lístok nie je zlá cena.
6. Veľakrát sa mi v autobuse stalo, že bol preplnený. Nebol tam žiadny vzduch, človek sa nemal poriadne kam postaviť a niektorí drzí vodiči zatvárali dvere skôr, ako ľudia stihli nastúpiť.
7. Bolo by vhodné posilniť spoje. Často ľudia idú peši, lebo vedia, že autobus je plný alebo sa dostanú na určité miesto skôr ako autobus. Keby premávali spoje častejšie, napríklad aj na Skladovú, študenti by ušetrili peniaze, ktoré inak míňajú na taxi službu.

Michal, 2. Mgr. KOMU

1. Najviac preferujem chôdzu. Všetko je v blízkosti do cca 20 minút rýchlejším krokom. Keď nestíham, idem autobusom, prípadne taxíkom. Občas, najmä v letných mesiacoch, využívam Bolt kolobežky.
2. MHD využívam iba keď sa nestíham dostať tam, kam potrebujem, čiže asi jedenkrát alebo dvakrát mesačne.
3. Spojmi sa dostanem všade, avšak autobusy chodia raz za čas, a tie, čo najviac potrebujem, chodia raz za hodinu.
4. Na Skladovú chodím pešo zo stanice. Trvá to 25 minút.
5. Áno, cena je nižšia, ako napríklad v Martine, kde stojí študentský lístok 70 centov, a myslím, že je aj lacnejšia ako v Bratislave.
6. Privítal by som, keby spoje chodili častejšie, ale vzhľadom na počet ľudí využívajúcich MHD, by to bolo zrejme stratové.
7. Asi áno, najmä v zimných mesiacoch. Inak vždy uprednostňujem chôdzu.

Adriana, 1. Mgr. KOMU

1. Keďže som študentka, asi najviac vyhovujúcou formou dopravy je pre mňa mestská hromadná doprava. Keďže je MHD v Trnave, podľa môjho názoru, nedostačujúca, ak je príjemné počasie, preferujem chodenie peši. Okrem toho uprednostňujem dopravu autom alebo Boltom.
2. MHD sa snažím využívať v čo najväčšej miere. Väčšinou to však predstavuje problém, keďže dopravu autobusmi, ktoré chodia pomerne málo, je náročné zosúladiť s časmi prednášok. V priemere využívam MHD dvakrát týždenne.
3. Áno. Autobusom chodím len do školy, takže aktuálne sa viem dostať všade, kam potrebujem.
4. Vzhľadom na polohu je doprava na Skladovú celkom komplikovaná. Autobus chodí veľmi zriedka a peši to nie je vždy možné kvôli času a vzdialenosti. Preto najčastejšie využívam, a zároveň mi aj najviac vyhovuje, dopravu autom alebo Boltom.
5. Myslím si, že pokiaľ ide o študentské lístky, cena je primeraná.
6. Jednoznačne by pomohlo zvýšenie frekvencie určitých spojov, a to najmä počas najväčšej špičky v ranných a poobedných hodinách. Efektívne by mohlo byť aj aspoň čiastočné prispôsobenie odchodov autobusov zo železničnej stanice s príchodom vlakov.
7. Určite áno. Pre mnohých by to bolo prijateľnejšie nielen kvôli časovému hľadisku, ale aj kvôli pohodliu, ak by autobusy vďaka zvýšenej frekvencii nechodievali preplnené.

Na našej škole pôsobíte ako pedagóg, ale taktiež patríte k jej absolventom. Prečo ste sa pred rokmi rozhodli práve pre FMK?

Najúprimnejšie povedané, zmeškal som talentové skúšky na všetky ostatné školy. (smiech) Nakoniec to však bolo pre dobrú vec, aj keď to tak spočiatku vôbec nevyzeralo. Našiel som si na škole nejaké predmety záujmu, ktoré dali môjmu štúdiu zmysel. Medzi ne patril vo veľkej miere práve Atteliér.

V čom bol v porovnaní s dneškom Atteliér iný?

Prišiel som do redakcie asi pred 10-timi rokmi. Bolo to akurát obdobie, kedy sme prechádzali z polofarebného formátu na farebný. Dovtedy to bolo tak, že sme mali iba farebnú titulku a zvyšok bol čiernobiely. Naskytal sa teda priestor pre profesionálnejší vzhľad časopisu a bol to určitý druh výzvy. Čo sa týka redakcie, stretávali sme sa v oveľa menšom počte. Na redakčnej porade tu sedelo asi 6 až 8 ľudí, ktorí prichádzali s témami a živo o nich diskutovali.

Ako ste zvládali zalamovanie a celkovú grafickú stránku časopisu v takom malom počte?

Grafiku sme v podstate po odchode pôvodnej redakcie riešili iba dvaja. Bolo to úplne iné ako dnes, keď je nastavený určitý systém a každý sčasti vie, čo má robiť. My sme dostali dvojhodinový úvod do zalamovania a prvý deadline. Časopis sme si rozdelili na polovicu a skladali sme ho po nociach. V konečnom dôsledku to bolo fajn a ten pocit, keď sme to konečne poslali do tlače je neopísateľný. Postupne sa redakcia začala rozširovať a aktuálne má grafikov viac než v niektorých celoštátnych printoch. Verím ale, že šéfgrafici, ktorí to celé dávajú dokopy, ten pocit prežívajú stále veľmi podobne.

Počas vašich študentských čias ste mali zaujímavých spolužiakov. Dvaja z nich dokonca založili značku Life is Porno. Ako vnímate kvalitu študentov na našej škole vtedy a dnes?

Na rozdiel od niektorých mojich kolegov si myslím, že ich kvalita sa výrazne nezmenila. Aj vtedy tu bolo dosť flákačov a tí sú tu aj dnes. Takisto tu boli aj výrazné osobnosti, no tie tu neabsentujú ani dnes. Narástol teda ich počet, ale nie pomer. Paradoxne, keby si sa spýtal vtedy pedagógov, čo hovoria napríklad na spomenutých úspešných chalanov, mnohí by povedali, že to boli práve tí flákači. Oni však len vedeli, čo chcú a čo im táto škola môže ponúknuť. To si zobrali, a preto sú dnes tam, kde sú. Potenciál konkrétneho človeka ťažko odhadnúť z prístupu ku konkrétnemu predmetu. Ja som tiež v mnohých smeroch nebol práve vzorný študent, ale v škole som často trávil viac času než vrátnici.

Približne pred rokom vznikol na škole internetový študentský magazín Gaudeo. Boli ste aj pri jeho vzniku. Viete nám popísať, ako funguje a kto do neho prispieva?

Na slovensku študentská tlač funguje pomerne dobre, no mladá online žurnalistika výrazne zaostáva. Skupina pedagógov a študentov FMK pod redakčným vedním bývalej šéfredaktorky Atteliéru Magdy Švecovej preto pred rokom spustila portál, ktorý by mal vytvárať priestor pre publikovanie študentskej žurnalistiky aj mimo našej školy. Je to však beh na dlhé trate, lebo obzvlášť u mladých je dnes ťažké nájsť kompromis medzi “klikateľnosťou” a kvalitou obsahu.

Aká je teda vaša pozícia v tomto médiu?

Občas tam niečo publikujem, ak nechcem, aby sa to stratilo v tone vecí, čo zdieľam na Facebooku, ale v podstate som tam hlavne ako webdeveloper. To bola vlastne moja hlavná úloha aj keď som začínal v Atteliéri. Ich web dovtedy spravoval môj spolužiak Tomáš Tokarčík. Ten sa však začal viac venovať svojmu projektu medialne.sk, a tak som sa prvýkrát dostal k webom, o ktorých tvorbe som dovtedy nič nevedel. Inak menej známym faktom je, že FMK už v minulosti mala webový projekt s názvom Monokel, ktorý robili ľudia, čo neskôr založili Atteliér. Jeho dnešní redaktori však dnes primárne píšu pre print a webový obsah vyžaduje celkom iný prístup.

O Monokli počujem prvýkrát.

Bolo to vôbec prvé médium na tejto škole. Vtedy ešte len začínali weby a tento magazín určite patril k jedným z prvých, ktoré existovali na celom Slovensku. Písali tam ako študenti ešte Peter Murár, Júlia Kováčová alebo nebohý Marián Matyáš. Vyzeral ako dnešné blogy, akurát články sa nepridávali priebežne, ale vo forme vydaní, v rámci ktorých periodicky pribúdali texty do jednotlivých rubrík.

Sú na škole aj iné projekty ako Gaudeo?
Máme tu zopár začínajúcich pokusov, ako napríklad TEDI Games, čo je v podstate malé herné štúdio. Slúži ako médium pre tých, ktorí sa sem prišli zaoberať hrami. Pravdepodobne v budúcnosti vznikne aj niečo ako „online video“. S prestávkami sa tomu venujú rôzne skupinky a jednotlivci, ale formálne nič také zatiaľ nevyučujeme. Ten čas však čoskoro príde, pretože je to opäť v mnohom iné ako televízna či filmová tvorba.

V budúcnosti by malo všetko fungovať ako fakultné médium?

Ideálne áno. Ukazuje sa, že najlepšie fungujú tie veci, ktoré vytvoria a spravujú samí študenti.

Na škole učíte rôzne predmety, od typografie po informatiku. Ku ktorému máte najbližšie?

Jedným z motívov, pre ktoré som zostal na škole, je môj záujem o nové médiá. Zrejme raz príde obdobie, v ktorom prestanem sledovať trendy a začnem učiť dejepis, ale zatiaľ je v nedohľadne. Škola mi dovolila v rámci mimokatedrovej štruktúry vytvoriť kabinet nových médií, kde realizujeme rôzne projekty. Tie mi pomáhajú identifikovať študentov, ktorým sa oplatí venovať aj nad rámec povinností, pretože sa s nimi môžem naďalej učiť nové veci. Keď som na škole začínal, bol tou novou vecou internet, potom sociálne médiá a najnovšie digitálne hry, ktoré postupne redefinujú mediálny priestor. Herné mechaniky sa čím ďalej tým viac stávaju neoddeliteľnou súčasťou bežného života ľudí, ktorí by sa neoznačili za hráčov.

Čo máte na mysli?

Napríklad taký Facebook je celkom úspešná hra. Ľudia naň jednoducho chodia zbierať lajky. O ničom inom to nie je. Rovnako značná časť marketingu v mnohom ťaží z ľudskej súťaživosti. Keďže postupne ubúda úloh nevyhnutných k prežitiu v spoločnosti, hľadajú ľudia iné veci, ktoré ich budú napĺňať. Hry sú v tomto smere ideálne, lebo poskytujú individuálne a interaktívne zážitky, ktoré sú v mnohom odlišné od kníh, filmov či televízie.

Kedy vzišiel nápad na vznik tohto študijného odboru zameraného na hry?

Pokiaľ viem, tá myšlienka sa zrodila vďaka našim vedeckým konferenciám a ich hosťom, ktorí sa hrám intenzívnejšie venovali v rámci už existujúcich odborov. V zahraničí už dlhšie existujú tzv. digital humanities, ktoré sa podobným oblastiam systematicky venujú. U nás stále prežíva model delenia akadémie na technické a humanitné smery, ktorý vylučuje ich prepojenie v jednom programe. Na technických fakultách sú hry stále vnímané viac-menej ako zábava a ak sa im študenti venujú, tak prevažne vo voľnom čase. Táto zábava však priťahuje značný kapitál, z ktorého len veľmi nepatrná časť súvisí priamo s technologickými procesmi. Zvyšok, podobne ako predtým v športe, súvisí s médiami a marketingom, ktoré tvoria základ nášho zamerania. Bolo teda logickým krokom pokúsiť sa akreditovať odbor špecificky zameraný na túto oblasť, aj keď to napokon nebolo také jednoduché.

V akom zmysle?

Študijný program v odbore mediálnych štúdií musí byť primárne humanitne zameraný. Pôvodne sme navrhovali program pomenovaný Vývoj digitálnych hier. To nám stopli s tým, že čo my chceme vyvíjať, keď sme humanitný odbor a nie technický. Takže sme museli časť programu „poľudštiť“. Išlo však prevažne o kozmetické úpravy v názvoch, čiže vo výsledku sa akreditoval ako Teória digitálnych hier (TEDI), ktorý zapadá medzi ostatné v tom, že tam „nie je matika“. Je to možno v konečnom dôsledku aj dobré, pretože značná časť pozícií, na ktoré študentov odbor pripravuje, ju priamo nevyžaduje, a tak máme možnosť vzdelávať aj ľudí, ktorí by inak neprešli sitom, aké nastavujú technické smery.

Čo je teda jeho náplňou a čo budú robiť jeho absolventi?

Základ programu je nastavený humanitne. Je to premýšľanie o tom, ako hry fungujú, ako ľudia ovplyvňujú ich vývoj a ako spätne hry ovplyvňujú ich život. Snažíme sa však vkladať tie technické veci v takej miere, do akej nám to študenti umožňujú. Ak sem prídu ľudia, ktorí majú nejaké technické zázemie alebo znesú istú mieru matematiky, tak im vieme dávať aj viacej z toho praktického technického smeru. Okrem toho, odbor ponúka prierez vedomostí a zručností z mediálnej a marketingovej oblasti, ktoré s hrami úzko súvisia. Čo presne budú robiť absolventi si netrúfam povedať, veľa závisí na miere ich záujmu aj vývoji technológie. Pre lepšiu predstavu, keď ma prijali na FMK, Facebook ešte existoval len v USA a značná časť mojich spolužiakov dnes robí fulltime na sociálnych sieťach. Rovnako dnes, keď už je možné sa uživiť hraním alebo komentovaním hier, je ťažké predvídať, aké ďalšie pozície tu budú o päť rokov. Verím ale, že pre uplatnenie bude mať aj priemerný študent kvalitný základ a sieť kontaktov v sfére, ktorá má lepšie vyhliadky než väčšina ostatných.

Mimo akademickej pôdy vás občas vidno ako organizátora rôznych eventov pre študentov.

Áno, ale to je skôr hobby než práca. K celej tejto veci som sa dostal tak, že som robil plagáty na rôzne udalosti ešte ako študent. Občas sa mi stalo, že som si spravil len tak plagát na akciu, ktorú nikto neorganizoval. Oslovil som všetky mená, ktoré som tam dal a oni súhlasili. Tak sme cez môjho strýka oslovili klub, kde hrával a našli sme dátum. Na koncerte som síce prerobil, ale bol to začiatok dlhodobejšej spolupráce a desiatok viac či menej úspešných eventov. Dodnes ma baví robiť pre verejnosť aj inú zábavu, ako tú v zafajčených priestoroch s najlacnejšími drinkami a ťahať do Trnavy interpretov, ktorí nie sú pre promotérov zaujímaví. Finančne sú to často mínusové aktivity, ale pocitovo má v určitom smere napĺňajú, takže to beriem ako svoje hobby, ktoré proste niečo stojí.

Existujú podniky, s ktorými spolupracujete častejšie?

Samozrejme, niektoré sú pre typ podujatí, ktoré ma zaujímajú vhodnejšie, iné menej. Tiež veľmi závisí na majiteľoch a ich cieľoch. Nie je to však nič systematické, skôr náhodné impulzy. Prednedávnom som napríklad začal spolupracovať s jedným klubom, vďaka ich nápojovému lístku, ktorý bol hrozne spracovaný, napriek tomu, že samotný priestor je na Trnavu nadštandardný. Nedalo mi to a opýtal som sa, či nechcú pomôcť s vizuálom. Chvíľu sme sa rozprávali a zistil som, že dvaja z troch ľudí, ktorí stoja za týmto priestorom sú vlastne tiež #fmkpeople, a tak im momentálne pomáham nielen s vizuálom, ale aj s programom. V ideálnom prípade im časom prihrám šikovného študenta, ktorý ma nahradí a ja budem mať čas na ďalšie projekty.

Ste organizátorom herného festivalu UniCon. Ako vznikla myšlienka niečo také zorganizovať?

Vďaka tomu, že vznikol herný program a prestúpil som na hernú katedru, začal som citlivejšie vnímať, o ktorých hrách sa študenti rozprávajú a aké hry hrajú. Niekde v tomto procese ma oslovil jeden zo študentov, že by chceli využiť priestory školy na organizáciu LAN party. Začal som premýšľať, čo sa asi zmenilo od dôb, keď sme podobným spôsobom zavretí v pivnici trávili čas a povedal som, že zistím, či je to možné. Na vedení sa myšlienky zorganizovať študentský event chytili a ja som v priebehu pár dní v prvotnom nadšení vyskladal okolo nočného turnaja dvojdňový program. Každému som o ňom rozprával a rýchlo sa našli ďalší študenti a pedagógovia, ochotní pomôcť s jeho realizáciou.

Čo na tomto festivale môže človek vidieť?

Celý koncept v zásade kopíruje západné cony. Na nich sa stretávajú ľudia z tzv. „geek culture“, ktorí nejakým spôsobom súvisia s fantasy hrami a žánrami, ktoré sú tomu blízke. Náš festival je však primárne zameraný na hry, hráčov a hranie. Pretože to sú akoby všetky elementy, ktoré to zahŕňa. Každá jedna vec, ktorú tam stretneš sa dotýka digitálnych a offline hier alebo v prenesenom význame hrania v podobe cosplayu.

V čom je pre školu UniCon zaujímavý?

To, prečo to celé robíme by som prirovnal k fakultným médiám na škole. Máme časopis, rozhlas a televíziu, aby sme si v nich vyskúšali, čo je dnes aktuálne a spoznávali nové trendy. Pre TEDI sme takto vytvorili takú praktickú konferenciu, kde sa možno menej prednáša, ale prišli sem ľudia, ktorí nám ukazovali, čo je dnes in. Snažili sme sa tam byť prítomní aj ako pedagógovia a aj ako študenti, lebo niektoré aspekty nových médií sa dajú momentálne študovať len tým, že sa do nich ponárame. Na to, aby sme o nich písali dejepisné knihy je ešte priskoro.

Bolo ťažké získať budovu v Jame pre tento festival?

Ťažké to bolo takým klasickým byrokratickým spôsobom. Ako keby nikto nebol proti, ale každý mal potrebu k tomu niečo povedať. Takže sme najprv museli pochodiť tých, čo k tomu mali čo povedať, a to niekoľkokrát, keďže sa na seba radi odvolávajú. V zásade však nikto nepovedal nie. Nastali drobné veci, ktoré sme museli istým spôsobom prispôsobiť, aby to bolo v poriadku s pravidlami, ktoré sú na akademickej pôde, ale nikto sa nevyjadril spôsobom, že toto tu nechceme, lebo je to škola a nie herňa.

Nastali nejaké problémy počas minuloročného UniConu?

Prekvapivo, boli iba prevádzkové problémy, ako napríklad problém s internetom. Niečo sme podcenili, niečo precenili, ale žeby sa niekomu niečo stalo alebo žeby niekto spravil čo by nemal, tak to nie. Obavy samozrejme boli, pretože na podobných akciách sa niečo nepríjemné vždy prihodí, no my sme sa tomu tentokrát vyhli. Do budúcnosti však chystáme opatrenia, aby sa akékoľvek nepríjemnosti na festivale neodohrali.

Z redakcie Atteliéru je možné vidieť, že sa intenzívne pracuje na rozšírení priestoru v suteréne, smerom k bunkru. Čo sa tam chystá?

Odkedy som na škole, bunker sa stal takou mojou malou životnou odyseou. Občas som tam vždy zavítal a fantazíroval o tom, čo by sa v ňom dalo urobiť. Čakal som však aj na impulz od študentov, lebo jediné priestory, kde to naozaj žije prirodzeným záujmom sú tie, ktoré si sami vytvoria.

Ten impulz teda nakoniec prišiel?

Konečne môžem povedať, že áno. Cez leto sme so Slážom Selassiem v jednej z miestností vytvorili youtuberské miništúdio, a to bol prvý krok k tomu, aby sa zrekonštruoval aj zvyšok. Každé študentské médium na škole má svoj priestor, ktorý si na začiatku uchytili a zveľaďovali. Vyzerá to tak, že bunker bude priestorom pre nový herný program. Konkrétne sa tam usídli improvizované herné štúdio s názvom TEDI Games, ktoré sme založili, aby sme mohli združovať študentov, ktorí majú záujem hry nielen hrať a skúmať, ale aj vytvárať. Budú tam virtuálne reality, pre ktoré je to ideálny priestor, pretože tam sa dá naozaj odrezať od skutočnej reality. Nie je tam žiadny hluk, nepresvitá tam svetlo a nikoho tam človek neohrozuje.

V akom časovom horizonte by bunker mohol vyzerať tak, ako si ho predstavujete?

Túto otázku som si zodpovedal už niekoľkokrát a nie vždy to bola pravda. Teraz to však už naozaj vyzerá tak, že do konca roka by mal byť akýsi čistiaci proces hotový. To znamená, že sa odtiaľ vyniesol všetok odpad, odvlhčili sa priestory, opravilo sa kúrenie, vymaľovali sme a je to tam už ako-tak „obývateľné”. Navyše máme sľúbené od jednej firmy, ktorej sme pomohli v rámci kabinetu nových médií redizajnovať web, že nám „zlegalizujú„ osvetlenie, kabeláž a vzduchotechniku. Toto by sa malo uskutočniť počas januára, aby vo februári, keď študenti nastúpia do nového semestra, mohli zísť dole schodami s pocitom, že sa už odtiaľ nevrátia. (smiech)

Vyzerá to tak, že v novom semestri sa máme na Skladovej na čo tešiť.

V to dúfam. Už dlhšiu dobu sa to posúva k takému môjmu pracovnému názvu Ateliéry Skladová. A teda, že tá ako keby „jednosmerná“ výučba sa presunie do centra pre ľudí, ktorí nie sú ochotní dávať škole nejakú energiu navyše. A zase tí, ktorí prídu až sem, budú mať priestor, kde sa môžu uchýliť a normálne tvorivo pracovať. Tak ako je to aj na iných školách, ktoré majú prednáškové sály a potom špecializované pracoviská.

Baví vás vaša práca alebo máte pocit, že by ste sa chceli posunúť niekam ďalej?

Samozrejme, pravidelne prehodnocujem svoj život a jeho aktuálny stav. Na Slovensku existuje taký všeobecne zdieľaný pocit, že školstvo nie je finálna destinácia na to, aby si človek zakladal rodinu alebo považoval svoj život za úspešný. Keby som chcel viac peňazí, tak by som mohol a vedel robiť niečo iné. Avšak, keď vidím tých, ktorí si zvolili túto cestu, tak nemám potrebu s nimi za každú cenu meniť. Keby sa ma niekto spýtal, kde sa vidím o 10 rokov, nemal by som problém povedať, že tu.

To, že sa môžete na škole realizovať je práve to, čo vás istým spôsobom priťahuje?

Svojim spôsobom mám rád obmedzenia a mám rád, keď veci nefungujú ako by mohli, pretože vtedy viem byť kreatívny a viem nájsť najoptimálnejšie riešenie. Oveľa väčší stres pociťujem z toho, keď mám neobmedzené možnosti. Ale je to viac vecí, čo ma tu drží. Možno aj strach zo starnutia, pretože predsa len, medzi mladými ľuďmi to ide akosi pomalšie.

Takže ste spokojný s tým, kde ste?

Ale áno. Vždy keď stretnem svojich rovesníkov, ktorí išli hneď po strednej robiť alebo mali deti, tak nadobúdam pocit, že sú stále tam, kde boli. Odvtedy proste nemali čas spoznať niečo iné a žijú si takým zabehnutým, viac či menej naplneným životom bez zbytočných otázok. Možno sú v konečnom dôsledku šťastnejší a niekedy im možno aj závidím, ale už nie je cesty späť. Nedá sa vrátiť o 15 rokov a spraviť to všetko inak.

Michal Kabát (32) 
Vyštudoval FMK UCM v Trnave vo všetkých troch stupňoch vysokoškolského vzdelania. V súčasnosti pôsobí na našej škole ako odborný asistent a vyučuje predmety súvisiace s digitálnymi médiami, a tiež praktický predmet typografia a dizajn. Zároveň je vedúcim kabinetu nových médií, ktorý technicky zabezpečuje väčšinu online projektov fakulty.

Autor: Jakub Vážan
Foto: Marika Vencelová, Soňa Kabátová

Predstava dňa, kedy vstanete takmer pred obedom, urobíte video, hodíte ho na internet a až do večera máte voľno, je určite lákavá pre mnohých z nás. Znie to tak jednoducho a pohodlne, že veľa ľudí neváha a vyskúša to. Nie je to pre každého. No ak ste skutočne dobrí a vtipní, môžete patriť k zopár jedincom, ktorých táto “zábavka“ aj uživí. Jedným z nich je aj Matej Slažanský, známejší pod pseudonymom Selassie. Tento usmievavý chalan s charakteristickými dredmi neváhal a súhlasil s rozhovorom pre náš školský časopis.

K tvorbe videí sa dostal náhodou

„Úplne náhodne som na strednej škole začal sledovať PewDiePie (švédsky youtuber), pretože mi stále vyskakovali jeho videá, ako hrá rôzne hororové hry, pri ktorých sa bál. No a mne to prišlo veľmi vtipné,“ začal s úsmevom rozprávanie o svojich začiatkoch Selassie. „Keďže ja som vždy rád hral hry a takisto rád som aj pracoval s kamerou, povedal som si, že to spojím.“ Prvé videá však neboli práve najkvalitnejšie a on sám nechápe, ako to mohol niekto pozerať. „Tie prvé videá boli hrozné, nakoniec to ale tak vystrelilo, že som pri tom zostal.“

Bežný deň v práci pre youtubera nie je taký ľahký, ako to na prvý pohľad vyzerá. Selassie pridáva videá pravidelne v pondelok, stredu a v piatok. „Pondelkové video väčšinou nakrúcam v pondelok, ale na stredu a piatok si robím prípravu deň vopred.“ Priemerné video si vyžaduje 6 až 7 hodín práce. „Ono v podstate môj deň vyzerá tak, že nakrútim video, zostrihám, uploadnem a večer sa venujem frajerke.“ Inšpiráciu na tvorbu videí naberá hlavne u zahraničných youtuberov. „Som dosť inšpirovaný Casey Neistatom alebo Fun For Louis. Celkovo som si však zobral niečo od každého youtubera, ktorého som sledoval.“

S rastúcim počtom videní a sledovateľov rastie aj určitá zodpovednosť voči publiku. A preto v konečnom dôsledku to, ako video vyzerá, rieši Selassie asi najviac. „Či už technicky alebo aj obsahovo sa snažím robiť taký content, ktorý by zaujal aj starších divákov. Samozrejme, mám série, ktoré sú určené pre mladších, ako napríklad Games Week, kde hrám hry. Avšak robím aj tematické videá alebo nejaké vlogy či sketche, ktoré sú cielené pre staršie publikum.“ Momentálne má rozbehnutú kampaň s názvom Výlety naslepo, ktorá podľa vlastných slov bude založená na zbúraní predsudkov voči ľuďom. Celkovo plánuje odvysielať tri diely. „Je to dosť ťažká téma a nebude to ani vtipné, takže som zvedavý, ako na to ľudia zareagujú.“

Kampaň pre Slovenskú sporiteľňu

Ak ste na Slovensku mladý a známy, je pochopiteľné, že sa vám začnú ozývať aj zvučné spoločnosti. Do konca októbra prebieha kampaň pre Slovenskú sporiteľňu, v ktorej môžeme vidieť vystupovať práve Selassieho. Pritom nejde o prvú kampaň Slovenskej sporiteľne v spolupráci s youtuberom. „V zahraničí sú podobné spolupráce na celkom inej úrovni. Tam si dobre uvedomujú, že práve my máme najväčší dosah na ich cieľovú skupinu.“ Minulý rok so Slovenskou sporiteľňou spolupracoval Gogo, no ten ponuku pre tento rok neprijal. „Takže sa obrátili na mňa a keďže ich kreditnú kartu používam asi od pätnástich rokov, ponuku som prijal,“ nadšene opisuje situáciu Matej a jedným dychom s úsmevom na perách dodáva: „Banky sú dobrí partneri na spolupráce.“

Na FMK si chce rozšíriť obzory

Matej sa dva roky po sebe snažil dostať na vysokú školu. Najprv to bola VŠMÚ v Bratislave a následne UTB v Brne, kde ho ale nezobrali. „Po neúspešných pokusoch dostať sa na vysokú školu som si povedal, že budem robiť youtube, pretože akurát vtedy to začalo akosi rásť.“ O FMK sa dozvedel z rozprávania svojej priateľky a chcel našu vysokú školu skúsiť. „Sú tu veľmi dobré priestory a snáď na škole naberiem aj nové kontakty.“ Nakrúcanie a strihanie videí mu evidentne nerobí problém, a tak prišiel na školu s inými ambíciami. „Očakávam, že sa tu naučím niečo viac o masmédiách, filme a fotografii.“

Vlastné štúdio na Skladovej

Málokto vie, že počas letných mesiacov sa vo vojenskom bunkri na Skladovej konali rekonštrukčné práce. Konkrétne sa zariaďovala malá miestnosť pre Selassieho, ktorú momentálne využíva. „Rozmýšľal som už dlhšie o tom, že by som chcel nejaký priestor, kde by som si mohol spraviť menšie štúdio. Oslovil som pána Kabáta, ktorý nemal žiadny problém s tým, aby tam niečo také vzniklo.“ A tak sa spoločne pustili do práce, ktorá trvala bezmála mesiac. Podľa vlastných slov by to trvalo aj menej, ale nedostatok času mu tam nedovoľoval pracovať každý deň. „Celú miestnosť sme odkáblovali, maľovali, sádrovali a dokonca som kúpil aj nový nábytok. Nie je to úplne stopercentné, ale stačí to.“ Celý priebeh rekonštrukcie poctivo zaznamenával na svoj vedľajší kanál.

Miestnosť má približne dva a pol metra štvorcového, ale na rozdiel od zvyšku bunkru pôsobí veľmi útulne. Selassie v nej nakrúca sériu Testovinky inšpirovanú Unbox Therapy, ktorý vo videách otvára rôzne technické veci ako napríklad mobilné telefóny či notebooky. „Takéto veci ma bavia, a tak som si povedal, že druhú sériu urobím serióznejšie aj vďaka tomuto štúdiu. Prvú sériu som totiž nakrúcal v kuchyni a robil som si z toho iba srandu,“ sebakriticky priznáva Selassie.  Nová časť série Testovinky však už dlhšie neuzrela svetlo sveta. „Natáčanie nie je vôbec pravidelné, vždy ide o to, či mi prídu alebo či si sám nájdem rôzne zaujímavé produkty.“ Problém je však momentálne skôr technický. „Áno, pokazila sa mi hlavná kamera, keďže tu používam dve. Takže aj napriek tomu, že nejaké produkty mám pripravené, nemôžem nakrúcať.“

To, či bude Selassie využívať štúdio aj na iné projekty, ešte nevie. „Zatiaľ to vyzerá tak, že tu budem nakrúcať iba jednu sériu. Som za tento priestor rád a pri jeho budovaní som strávil dosť času. Dúfam, že to, čo tu robím, bude ľudí baviť.“ Nie je však vylúčené, že v budúcnosti si zo štúdia na Skladovej neurobí akúsi kanceláriu, kde bude chodiť strihať videá.

Ako youtuber to chce potiahnuť čo najdlhšie

„Rozhodne chcem robiť to, čo robím, pokiaľ to bude baviť ľudí, ale hlavne, pokiaľ to bude baviť mňa. Čím dlhšie, tým lepšie.“ Podľa Selassieho sa dá vždy vymyslieť niečo nové, čo dokáže publikum zabaviť. „Myslím si, že youtube je naozaj silné médium, ktoré bude čoskoro sledovať úplne každý.“ Na záver Matej dodáva, že v budúcnosti by chcel pokračovať s prácou v mediálnej oblasti, a preto verí, že si vybral správnu vysokú školu.

 Profil: Matej Slažanský (21)

 Známy pod prezývkou Selassie alebo Slážo. Študoval dizajn na Škole úžitkového výtvarníctva  Jozefa Vydru v Bratislave. Pochádza z Bratislavy, ale už rok žije v Trnave. S tvorením videí  na youtube začal na strednej škole a dnes sa tomu venuje už 4 roky.

Autor: Jakub Vážan

Foto: Matej Bruchala

Autor: Pavel Bielik

Samo Trnka je redaktor servera zabava.sme.sk a príležitostný fotograf pre SME Online. Podnes píše aj na svoj blog Samoser Solutions. Je zakladajúcim členom Združenia nič netušiacich, kde zastáva funkciu Rádytel zemegule.
V SME taktiež robí na projektoch ako:

• http://gulas.sme.sk/
• Trnkova chvíľa poézie
• Nová vlastiveda
• Úplne vážne

A ak ste fanúšikmi internetových mémov, tak odporúčame zhliadnuť aj Samovu prednášku z TEDxBratislava: Samo Trnka o internetových mémoch. Sledovať všetky novinky o Evente a svoju účasť môžete potvrdiť na Facebooku!