Prišla k babke a sadla si za stôl. Veštila jej z tureckej kávy, respektíve z toho, čo zostalo na dne šálky. Volala ma „Emmka Kremka“. Nemala som tú prezývku rada. Dnes sa na nej už pousmejem. Ona sama niesla prezývku, ktorá bola horšia: „Hanča cigánka.“ Vtedy som ešte nechápala, že to nie je len prezývka.

Dieťa, ktoré sa snaží pochopiť svet, si neuvedomuje, že niektorí ľudia majú osud napísaný už pri narodení. Vyrastala som obklopená predsudkami o rómskej komunite. Neboli výnimočné, ale bežné. A práve to je problém. „To sa nerobí, to robia len cigáni,“ zneli zaužívané frázy, „ak nebudeš poslúchať, nechám ťa u cigánov.“

Aj ja som tie slová používala. Nie preto, že by som rozumela, ale preto, že som ich počúvala. Predsudky sa učíme nenápadne, ticho, ako vzorec, ktorý sa vpíše do očí, do držania tela, do hlasu. Učia nás, kto je menejcenný, koho sa báť, koho obchádzať. Nie je to pravda, iba naučený pohľad.

Čím staršia som bola, tým viac som si uvedomovala, aké nefér to je. Pred dvoma rokmi kolovalo po Facebooku video, na ktorom v neďalekej Dobrej vôli robotníci v oranžových vestách pílili strom. Keď spadol na zem, masa ľudí sa rozutekala po drevo. Priznám sa, sama som sa pri ňom najprv pousmiala. Až neskôr som si v duchu položila otázku: ,,Kde to, žijem? Ľudia sa musia naháňať za drevom aby si zakúrili alebo to použili na dostavania chatrče.”

Empatiu som musela objaviť nanovo

Zlom prišiel neskôr. Začala som vnímať realitu, že nie každý začína na rovnakej štartovacej čiare. Ísť do školy pripravený znamená niečo úplne iné, keď máte doma teplo, vodu, jedlo, a niečo úplne iné, keď si vodu musíte priniesť z potoka, prevariť ju a až potom môžete myslieť na školské úlohy.

Dve slová, ktoré som tu ešte nespomenula, iba opisovala. Generačná chudoba. Na celom svete vyzerá tak isto. Vyše polovica rómskych domácností žije bez sprchy alebo úplne bez kúpeľne. Neuvedomujeme si, že dieťa, ktoré sa narodí do chudoby, má takmer nulovú šancu žiť iný život ako jeho rodičia. Ak sa narodíte v osade, vaše šance sú mizivé.

Nedávno som sa rozprávala so známou, ktorá pracuje ako sociálna pracovníčka. Hovorila mi, aké sú posledné mesiace pre ňu náročné. Detské domovy sú plné, deti sú na čakacích listinách – väčšina z nich sú Rómovia. Nie je to náhoda ani chyba jednotlivcov. Ide o dôsledok prostredia, do ktorého sa narodili, a systému, ktorý im neposkytuje rovnaké možnosti. Spoločnosť rozhodla, kto dostane šancu a kto nie. Riešenia máme, ale neaplikujeme ich do praxe.

Na Slovensku často strácame solidaritu s tými, ktorí sú na okraji. Ak nedosahuješ štandard, povieme si: „Môžeš si za to sám.“ Nevidíme začiatok cesty, okolnosti, ktoré formovali život, ani systém, ktorý ho predurčil. Nie je všetko otázka snaženia, nie je všetko otázka viny. Empatiu som sa musela naučiť nanovo. Pochopiť, že jazyk, ktorý som používala ako dieťa, nebol nevinný.

Na jednom kopci je majorita. Na druhom minorita. V Krompachoch stačí prejsť za kopec smerom na železničnú stanicu a uvidíte rozdiel. Nie je to len fyzická vzdialenosť, ale aj vzdialenosť vo vnímaní. Otázka je, či dokážeme túto vzdialenosť prekonať. ,,Andre savore manuša hin vareso, so lendar šaj sikhľos,” znie rómske príslovie, ktoré by sme preložili následovne, „v každom človeku na svete je niečo, čo sa od neho môžeš naučiť.”

Zahraniční študenti príliš nekomunikujú na verejnosti cudzím jazykom, už boli obeťami nadávok a útokov. O živote v našom hlavnom meste hovorí študent Bruno Costa, pochádzajúci z exotického ostrova Svätý Tomáš a Princov ostrov.

Bolo ťažké nájsť si prácu v Bratislave kvôli tomu, že si cudzinec?

Moje zameranie v štúdiu je IT. Bakalárky stupeň som vyštudoval v Portugalsku, kde som popri štúdiu aj praxoval v odbore. Chcel som získať iné skúsenosti, preto som sa rozhodol študovať druhý stupeň na Slovensku a hľadal som si prácu popri štúdiu. Bolo to náročné najmä preto, že ľudia sú uzavretí, boja sa zamestnať ľudí iných kultúr a, samozrejme, problémom bola aj jazyková bariéra. Predpokladal som, že v profesijnej oblasti, akou je IT, nebude slovenčina až taká podstatná.

Mýlil som sa. Keby som si hľadal zamestnanie v oblasti gastronómie či upratovania, bolo by to ľahšie. Mám pocit, že Slováci a celkovo ľudia z východných krajín nechcú dať dobrú prácu osobám, akou som ja. Keď som praxoval v Portugalsku pre IT spoločnosť, na vianočnom večierku, kde bolo 400 ľudí, som bol jediným černochom. Často sa stáva, že menšiny neobsadzujú lepšie pracovné pozície.

V škole a v zamestnaní komunikuješ po anglicky, alebo si sa musel začať učiť po slovensky?

Komunikujem po anglicky, ale určite by bol život v hlavnom meste jednoduchší, keby som ovládal slovenský jazyk. V škole sa nezúčastňujem na vyučovaní pravidelne, pretože to prebieha po slovensky. Na základe dohody sa stretávam s vyučujúcimi iné dni, kde konzultujeme zadania. Posielajú mi taktiež veľa literatúry, ktorú si musím naštudovať, aby som sa pripravil na skúšku. Ak som na hodine prítomný, vždy si niečo zapamätám a učenie je jednoduchšie.

Takto je to komplikovanejšie. Pracujem v medzinárodnej firme. S klientmi komunikujeme po anglicky. Nevýhodou je komunikácia medzi kolegami, ktorí pochádzajú zo Slovenska a nekomunikujú medzi sebou po anglicky. Prihlásil som sa na jazykový kurz a učím sa základy slovenčiny, ale je to mimoriadne náročné.

Mal si nejaké nepríjemné skúsenosti s profesormi, ostatnými študentmi či s kolegami v práci?

V škole len minimálne. Mal som len jednu negatívnu skúsenosť s nemenovaným profesorom. Po prezentácii zadania, ktoré nám určil, som bol vždy frustrovaný. Moja práca nebola pre neho nikdy dostatočne dobrá. Vždy uvádzal, podľa môjho názoru, nezmyselné komentáre k mojej práci. Čo sa týka spolužiakov, mal som šťastie. Boli vždy ochotní mi pomôcť. Z práce zatiaľ nemám žiadnu negatívnu skúsenosť. Tie mám skôr vtedy, keď som na verejných miestach – autobuse, klube alebo nákupnom centre.

V obchode sa ma staršia pani spýtala, či sa môže dotknúť mojich vlasov, pretože také kučeravé v živote nevidela.

Mentalita ľudí je odlišná. Ako by si porovnal život ľudí v domovskej krajine a na Slovensku?

Najväčším rozdielom je teplo. Verím aj v to, že pekné slnečné počasie pozitívne ovplyvňuje energiu ľudí. Na Slovensku mám z ľudí zmiešané pocity. Polovica mi dáva pocítiť, že som iný. Pozerajú sa na mňa inak, občas zazerajú. Druhá polovica je priateľská. Stretol som ľudí, ktorých keď som na ulici poprosil o pomoc, otočili sa mi  chrbtom, ale aj takých, ktorí mi pomohli s úsmevom na tvári. Občas ma ľudia zastavia v klube alebo pri bežnom nákupe a chcú sa so mnou odfotografovať. Cítim sa ako známy futbalista.

Negatívnu skúsenosť so Slovákmi mám predovšetkým z klubov. Nočný život v hlavnom meste je zábavný, ale musím byť stále v strehu. Viackrát sa mi stalo, že sa na mňa zamerali a naschvál do mňa drgali alebo dokonca vyliali minerálku. Aj fakt, že som ja ten, ktorý musí nakoniec odísť z klubu, a nie útočník, je nepríjemný.

Povedal si, že ľudia sa na teba v negatívnom zmysle zameriavajú. Majú Slováci podľa teba silné rasistické predsudky?

S rasistickými názormi úzko súvisia predsudky, ktoré sú hlboko zakorenené v mysliach ľudí. Myslím, že je to problém nielen Slovenska, ale aj iných východných krajín Európy. Na jednej strane si myslím, že sčasti je to preto, že nie ste na ľudí tmavšej farby pleti zvyknutí a neprichádzate s nimi do každodenného kontaktu. Z tohto dôvodu ľahko ľudia prepadajú predsudkom a stereotypom, čo u niektorých vedie k rasizmu.

Na druhej strane sú niektorí ľudia jednoducho zlí, neakceptujú rôznorodosť a ani ju akceptovať nechcú. Ľudia majú a vždy budú mať predsudky, a tie sa týkajú ako černochov, tak aj homosexuálov či imigrantov. Som toho názoru, že tolerancia k rôznorodosti je nedostatočná a mala by sa učiť v škole odmalička. Keby ste navštívili moju krajinu, nehovorím, že sa nič zlé nemôže stať, ale je tu veľmi malá pravdepodobnosť. Žijem s rodinou v hlavnom meste a my vítame cudzincov s otvorenou náručou. Môžem dokonca tvrdiť, že sa k nim dokážeme správať lepšie ako k sebe samým.

Myslíš si, že váš postoj k ľuďom bielej farby pleti je ovplyvnený históriou z dôvodu okupácie a zotročovania belochmi?

Určite áno. Otroctvo neskončilo tak dávno, dokonca ešte aj moja generácia si v sebe nesie následky. Ostrov Svätý Tomáš bol portugalskou kolóniou. Boli naň dovážaní otroci z Angoly kvôli práci na plantážach cukrovej trstiny. Takmer 400 rokov sme boli základňou pre lode otrokárov na ceste do Brazílie a pre obchodné lode na ceste z Portugalska do Indie. Portugalci prišli na naše územie a zobrali nám všetko, čo sme mali. Patrili sme im.  V roku 1869 bolo oficiálne zrušené otroctvo, ale fakticky ešte existovalo do roku 1875. Nezávislosť sme získali v roku 1975.

Keď som bol dieťa, starý otec mi hovoril, aby som len sklonil hlavu a s pokorou sa prispôsobil. To isté hovorili jemu, keď bol dieťaťom. Snažili sme sa vám veľmi podobať. Napríklad dievčatá si kupovali parochne, aby mali rovné vlasy ako Európanky. Dúfam, že toto myslenie sa s nástupom ďalšej generácie vymaže. Chcem, aby si všetci uvedomili, že sme si skutočne rovní. Ľudia chcú byť rovnocenní, ale mnohí z nich si myslia, že si to nezaslúžia, pretože ich pleť je tmavá.

Ako reaguješ na aktuálne kauzy v Bratislave, pri ktorých boli zahraniční študenti napadnutí a dokonca aj zabití?

Registrujem tieto správy o útokoch. Vyvoláva to vo mne pocit strachu. Nikdy si nemôžete byť istý, že sa niečo zlé nestane, aj ak ste vo vlastnej krajine. Ale keď ste v zahraničí, ten pocit nebezpečia sa znásobuje. Snažím sa nechodiť v noci po ulici sám a vyhýbam sa konfliktom. Často sa stretávam so zahraničnými študentmi, ktorí sú tu na výmennom pobyte. Aj keď sú bielej farby pleti, taktiež majú strach. Snažia sa nekomunikovať na verejnosti cudzím jazykom, pretože už boli obeťami nadávok či útokov. Tieto kauzy určite vrhajú zlé svetlo na Slovensko ako demokratickú krajinu pre život cudzincov.

Stávajú sa podobné kauzy na ostrove Svätého Tomáša cudzincom?

Informácie o podobných útokoch z mojej krajiny nemám. Vlastne si ani nespomínam, že by sa niečo podobné stalo. Moji známi, ktorí sú Slováci, neustále riešia negatívne správy z diania na Slovensku. Život v mojej krajine je úplne iný. Tam nepočúvaš v spravách, že ľudia urobili niečo také zlé. My sme veľmi pokojní a mierumilovní.

Keď som bol dieťa, starý otec mi hovoril, aby som len sklonil hlavu a s pokorou sa prispôsobil.

Vieš si predstaviť dlhodobý život na Slovensku alebo preferuješ žiť v inej krajine?

Dlhodobo nie. Nikdy a nikde nie si v bezpečí, ale na Slovensku pociťujem podvedomý strach, ktorý je predovšetkým psychicky náročný.

Život v hlavnom meste by mal byť pre cudzincov priaznivejší ako v iných regiónoch Slovenska z dôvodu väčšieho počtu ľudí zo zahraničia. Navštívil si aj iné časti Slovenska? Ako sa ľudia k tebe správali?

Áno, mal som viacero možností. Najlepšie spomienky mám na Oravu. Samozrejme, ľudia sa na mňa pozerali, ale bolo to iné ako v Bratislave. Boli len zvedaví. Napríklad v obchode sa ma staršia pani spýtala, či sa môže dotknúť mojich vlasov, pretože také kučeravé v živote nevidela. Na dedinských trhoch ma ponúkali rôznymi tradičnými špecialitami, aby som mal skúsenosť a krásne spomienky. Cítil som sa tam v bezpečí. Najviac negatívnych skúsenosti mám z mesta Trnava. Bežne na mňa útočia predovšetkým mladí muži. Z Bratislavy mám zmiešané pocity. Niekedy mám pocit, že sa ľudia ku mne správajú podľa toho, ako sa zobudia.

Čo tvoji najbližší priatelia a komunita, máš viac slovenských alebo zahraničných priateľov?

Pohybujem sa v komunite zahraničných študentov, ktorí prichádzajú na výmenné pobyty. Tým, že máme rovnaké problémy, zdieľame ich, rozprávame sa o svojich skúsenostiach a podporujeme sa navzájom. Samozrejme, za ten čas, čo som tu, som si vytvoril vzťahy aj so Slovákmi, ale je ich len zopár. Povedal by som, že najväčším problémom je jazyková bariéra. Veľa Slovákov má blok, boja sa hovoriť po anglicky.

Kríza súvisiaca s pandémiou koronavírusu má okrem zdravotných dopadov aj dopady ekonomické. Väčšina krajín sveta vyzýva obyvateľov, aby zostali doma. Zároveň zatvára niektoré obchodné prevádzky a štátne inštitúcie. Trpí svetová aj slovenská ekonomika.

Prvý prípad koronavírusu bol na Slovensku zaznamenaný 6. marca. O tri dni neskôr zrušila vláda Petra Pellegriniho všetky verejné podujatia – spočiatku na dva týždne, neskôr bol tento zákaz rozšírený a platí doteraz. Prevádzku obmedzili úrady, zatvorili sa školy a dotklo sa to aj podnikateľov.

V polovici marca museli zavrieť svoje prevádzky, výnimkou boli potraviny, lekárne, drogérie, čerpacie stanice, novinové stánky, predajne so sortimentom pre zvieratá, veterinárne ambulancie, prevádzky telekomunikačných operátorov či e-shopy. Podmienky sa postupne sprísňovali, zatvorené boli aj reštaurácie a pohostinstvá. Momentálne dostali niektoré typy prevádzok výnimku, väčšina však do odvolania neotvorí.

Marek, majiteľ menšej siete reštaurácií, tvrdí: „Koronakríza jednoznačne ovplyvnila moje podnikanie. Zisky poklesli o 100 %. Som teda na nule,“ a dodáva, „odhlásil som 20 zo 40 dohodárov. Dvoch ľudí z 12, ktorí u mňa pracovali na trvalý pracovný pomer, som musel prepustiť.“

Okrem toho, že znížil počty ľudí, úplne zatvoril aj jednu prevádzku v centre Bratislavy. Dodáva, že začiatok mesiaca bol vynikajúci, teraz si však musel vziať úver na to, aby zvládol vykryť všetky straty.

Koronavírus spôsobuje nulové tržby

Nulu v tržbách hlási aj Adam, majiteľ kaviarne v centre jedného z krajských miest. Keďže všetky takéto prevádzky sú dnes zatvorené, ťažká situácia ho ovplyvnila v maximálnej možnej miere. „Čo sa týka šetrenia, ešte som vo fáze premýšľania, no zrejme budem musieť pracovať viac ja a menej moji brigádnici,“ prezrádza Adam nepopulárnu možnosť, ktorou možno ušetrí po tom, čo kríza prehrmí.

Podobne sú na tom aj iné oblasti života. O svoje príjmy prišli aj samostatne zárobkovo činné osoby v špecifickejších segmentoch trhu, ktorí sa musia postarať len o seba. „Prišiel som o príjmy úplne. Zo dňa na deň sa zastavilo a zrušilo všetko,“ prezrádza Kamil, ktorý sa okrem písania textov živí aj občasným moderovaním.

Mal viacero ponúk na najbližšie mesiace, napokon je však bez nových zákaziek. Aj on, tak ako mnohí živnostníci v podobnej situácii, musí platiť odvody aj napriek tomu, že jeho zárobky sa rovnajú nule.

Príspevky nepomôžu všetkým podnikateľom

Koncom marca predstavila vláda niekoľko krokov, ktoré majú podporiť podnikateľov, firmy, SZČO a zamestnancov. Práve pri výpadku príjmov by mohla pomoc vlády podnikateľom zabrániť krachu tých, ktorí museli zavrieť svoje prevádzky.

Štát preplatí 80 % platu zamestnancom firmám, ktorých prevádzky sú povinne uzavreté. „Preplatenie 80 % využijem, ale odvody za zamestnancov musím platiť aj tak,“ hovorí Marek, majiteľ siete reštaurácií. Aktuálne opatrenia aspoň sčasti využije aj Adam, ktorý vlastní kaviareň: „Určite využijem už schválenú možnosť odkladu odvodov pre živnostníkov a ak sa naskytne v budúcnosti možnosť čerpať nejaký príspevok, určite sa prihlásim.“

O čosi komplikovanejšie to majú živnostníci, ktorí si platia odvody sami za seba, no ich príjmy sú z mesiaca na mesiac rôzne. Niektorí sa sťažujú na zložité podmienky. „Nevyužijem to. Tie podmienky nie sú dobre nastavené. Aby to mohol človek využiť, nesmie prestať podnikať, nemôže mať dlhy na odvodoch. Navyše, pri „umelcoch“ je ťažké dokazovať, že človek prišiel o príjmy,“ hovorí Kamil.

Bývalý minister financií kritizuje opatrenia vlády

Jedným z problémov opatrení môže byť absencia možnosti kontroly ich čerpania, a to, že prídu neskoro. Kritizuje ich aj bývalý minister financií Ivan Mikloš: „Minister Krajniak odhadol počet podpôr na 800-tisíc u zamestnancov a 200-tisíc u SZČO. Pôjde o nepredstaviteľný nárast objemu žiadostí, a teda sa dá predpokladať, že prvé peniaze sa k mnohým dostanú až koncom apríla, respektíve v priebehu mája a možno aj neskôr.“

https://www.facebook.com/miklos.ivan/posts/2972113896161122

Mikloš na svojom Facebooku  ešte dodal: „To pre mnohých živnostníkov a malých podnikateľov, ktorí nemajú vytvorené rezervy, ako aj pre ľudí, ktorí žijú z ruky do úst, môže byť neskoro.“ Kvôli vysokému počtu žiadostí sa navyše obáva nedôslednej kontroly a nízkej miery objektivity pri ich posudzovaní. „Výsledkom nebude vyššia objektívnosť a adresnosť, ale len dlhé prieťahy,“ píše bývalý minister.

Podobne je na tom aj Marek, ktorého prevádzky sídlia v nákupných centrách: „U jedného z majiteľov som sa stretol s ústretovosťou, dohodli sme sa na znížení nájmu o 80 až 90 %. Dvaja sa k mojej žiadosti ešte nevyjadrili.“

Na takéto kroky sa však nemôžu spoľahnúť všetci. Nádejou pre ostatných môžu byť ďalšie plánované opatrenia. Otázkou je, kedy prídu a komu presne pomôžu. Zatiaľ nie je jasné, o čo pôjde, keďže tieto opatrenia sú predmetom pripravovaných rokovaní.

Organizácia a realizácia tejto myšlienky bola celkom jednoduchá. Sprevádzal ma priateľ, ktorý pochádza z jednej zo slovenských dedín v Srbsku. Keďže som tu ešte nikdy nebola, mala som utvorené predstavy len z jeho rozprávania. ,,Krajina sarmy, pljeskavíc, výborného piva a rakije,“ takto mi ju opísal. Chcela som sa o tomto, ale aj o mnohých iných veciach presvedčiť sama a tak som sa na sedemhodinovú cestu vybrala spolu s ním. Cesta a aj samotný prechod cez hranice prebehli pokojne a pomerne rýchlo. Žiadni vyčíňajúci imigranti. Jediné čo nás znepokojovalo bol kamarát, ktorý išiel v aute pred nami a viedol nás. Trasu poznal lepšie, ale jeho rýchlosť 160 km/h bola počas sedemhodinovej cesty celkom únavná a stresujúca. Našťastie som za ním neuháňala ja, ale priateľ. Párkrát sa nám vytratil z dohľadu. Začínali sme si myslieť, že ho stretneme až v cieli. V rámci zachovania bezpečnosti som

Rýchlosť 160 km/h bola počas sedemhodinovej cesty celkom únavná a stresujúca.

nešoférovala vôbec, a tak som sedem hodín uprene pozorovala cestu a brzdila v tejto rýchlosti iba silou mysle.

Nečakané privítanie

Keď sme dorazili do slovenskej dediny Pivnica, čakali nás veľmi milí ľudia. Pohostinní, pozorní a láskaví. Rodina, susedia, všetci boli ako jedna veľká rodina. Na zahriatie som hneď po tejto ceste dostala pohárik domácej pálenej rakije. Nebolo mi všetko jedno. Unavená z dlhšej cesty a nevyspatá som vyskúšala tento domáci liek, ktorý bol síce dobrý, ale na mňa príliš silný. Nasledujúce dni prebiehalo zoznamovanie s celou rodinou a známymi. Čo mi ale najviac utkvelo v hlave, bol pokoj, ktorý z nich vyžaroval, radosť zo života a priateľskosť. To, že sa v dedine všetci poznali a boli skutočne veľmi kamarátski, bolo pre mňa niečo nové, keďže som z Trnavy. V meste nie je celkom možné udržať takéto vzťahy.

Ako spoznať krajinu za 4 dni

Ako to už býva u mňa zvykom, chcela som spoznať celé okolie, a tak sme sa vybrali do Nového Sadu, ktorý je vzdialený od Pivnice 50 km. Toto mesto je veľmi pútavé viacerými historickými budovami, ale asi najdôležitejšie je spomenúť Petrovaradínsku pevnosť, ktorá sa rozprestiera nad Dunajom. Kedysi tam stál hrad, ale z pôvodných stavieb sa zachovali iba podzemné chodby a hradby, ktoré slúžili ako obranné valy v bitkách proti Turkom. Sprístupnených je celkom 20 km dlhých podzemných chodieb. Údajne vedú až popod Dunaj, ale to sa zatiaľ nepodarilo potvrdiť. Keďže som tu bola iba na krátkej návšteve, nestihla som si ich obhliadnuť. Okrem pôvodných hradieb a podzemných chodieb je tu možné vidieť aj novšie stavby, v ktorých sa nachádzajú ateliéry, či už sochárov alebo maliarov.

Čo mi ale najviac utkvelo v hlave, bol pokoj, ktorý z nich vyžaroval, radosť zo života a priateľskosť.

Známu Petrovaradínsku pevnosť navrhol rakúsky princ. Jej výstavba trvala 88 rokov. Ukončená bola v roku 1780. Celá pevnosť, spolu s tunelmi, zaberá plochu 112 hektárov. Od roku 1951 je stavba chránenou kultúrnou pamiatkou. Zaujímavosťou je, že dnes sa na Petrovaradínskej pevnosti každoročne koná hudobný festival elektronickej hudby Exit. Patrí medzi 10 najznámejších hudobných festivalov na svete. Najdrahšia VIP vstupenka stojí 350 eur.

Komplikácie na cestách

Spiatočná cesta z Nového Sadu bola už o niečo menej príjemná než samotná obhliadka tohto mesta. Jedna vec, ktorá ma zarazila počas návštevy Srbska, bola doprava. Veľmi chaotická a podľa mňa aj dosť nebezpečná. Pruhy na cestách a semafory boli trocha nejednoznačné a miatli zrejme aj šoférov, keďže som trúbenie auta počula asi štyrikrát za minútu. Bolo mi jasné, že táto krajina sa po vojne dodnes s ekonomikou pasuje sama, a tak som to brala ako dostatočné odôvodnenie tejto situácie. Sama by som sa však každodenne v takejto doprave nechcela ocitať.

Pátranie po histórii Slovákov v Srbsku

Po návšteve Nového Sadu som sa rozhodla lepšie spoznať aj starých rodičov môjho priateľa. Tí mi spolu s jeho rodičmi dokázali najlepšie priblížiť históriu slovenských dedín v Srbsku. Ako mi bolo povedané, Slováci začali obývať Srbsko asi pred 270 rokmi. Hlavným dôvodom bolo vytláčanie evanjelikov zo Slovenska, ktorí boli donútení sa presúvať niekde, kde ich viera nebude potláčaná. V Srbsku sa nachádza cez desať slovenských dedín. Všetky sú na severe v autonómnej oblasti Vojvodina. Slováci sú treťou najpočetnejšou národnosťou v tejto oblasti. Najviac Slovákov žije v Petrovci a v Kovačici. Medzi väčšie a známejšie slovenské dediny patrí tiež Nova Pazova. Sto kilometrov od nej leží aj spomínaná Pivnica.

Tradície dolnozemských Slovákov

Prví Slováci začali do Pivnice prichádzať z Myjavy. V súčasnosti býva v Pivnici asi 3337 Slovákov. Každý, koho som tu mala možnosť spoznať, ma presvedčil o tom, že Slováci v Srbsku dokázali zachovať slovenské tradície lepšie ako my sami. Každý rok sa tu koná súťaž v ľudovom speve s názvom Festival v Pivnickom Poli. Ak si myslíte, že spievajú srbské ľudové piesne, tak sa mýlite. Miestni obyvatelia poznajú všetky slovenské ľudové piesne naspamäť. Ďalšia známa súťaž, konajúca sa v susednej slovenskej dedine Hložany, je súťaž v ľudových tancoch Tancuj, tancuj. Mladší, starší, všetci sa snažia zachovať naše tradície. Verím tomu, že takmer v každej rodine by sa našiel minimálne jeden tradičný slovenský kroj. Pohostinnosť a rodinná atmosféra týchto dedín tu dodnes panuje asi preto, že ľudia sú vďační za to, že majú okolo seba aj nejakých Slovákov s rovnakými tradíciami a zvykmi. To ich robí dostatočne súdržnými. Majú väčšiu radosť z maličkostí ako my.

Najväčšie a najdôležitejšie odvetvia súčasnej výroby vo Vojvodine

Jedna z vecí, ktorá je pre ľudí v Srbsku (či už Slovákov alebo Srbov) dôležitá je ich pôda. Momentálne je poľnohospodárstvo jedným z ich najdôležitejších odvetví, ktoré pomáha

Hoci nie som milovníčkou mäsa, nedalo mi neochutnať pljeskavice.

zlepšiť ekonomickú situáciu. V okolí Pivnice je tiež veľa úrodnej pôdy. Takmer každý tu vlastní nejakú pôdu, o ktorú sa stará spolu so svojou rodinou. Obdivuhodná je schopnosť týchto rodín vypestovať a vyrobiť veľké množstvo domácich potravín, ktorými sú zásobované miestne obchody. Syry, zelenina, sója, pivo, mäso, všetko bolo veľmi chutné a vyrobené tam. Hoci nie som milovníčkou mäsa, nedalo mi neochutnať pljeskavice. Placky z mletého bravčového mäsa sú vynikajúce. Každý, kto navštívi Srbsko, ich musí povinne ochutnať. Zalizovala som sa ešte dlho potom.   

Keď prišiel čas na odchod   

Celá moja návšteva Srbska bola síce krátkym, ale veľmi príjemným pobytom. Dokonca sa mi ani domov nechcelo ísť. Atmosféra dedinky vytvárala dostatočný priestor na oddych. Pravdou bolo, že hoci som bola v cudzine, cítila som sa takmer ako na Slovensku. Ako som mala možnosť vidieť na vlastné oči, ľudia sa so všetkými problémami, ktorým v minulosti čelili, vysporiadali veľmi dobre. Teraz mi už nezostalo nič iné ako dúfať, že sa mi podarí spoznať toto miesto v budúcnosti ešte lepšie. Štyri dni mi určite na všetko nestačili.

Tradičné kroje pivnických Slovákov.

Zachovalé hradby a podzemné chodby Petrovaradinskej tvrdjavi sú zaujímavým miestom pre turistov.

Zachovalé hradby a podzemné chodby Petrovaradinskej tvrdjavi sú zaujímavým miestom pre turistov.

Srbský národný hudobný nástroj gusle.

Na rybolov lákajú obyvateľov z Vojvodiny pivničské jazerá.

Rímskokatolícky dóm na Námestí slobody.

Text a foto: Monika Dimitrovičová