Na fakulte sme sa ich opýtali:

• Čo pre teba znamená sloboda?
• Myslíš, že sme dnes máme väčšiu slobodu než naši rodičia alebo starí rodičia kedysi?
• Zažil si niekedy obmedzenie slobody a myslíš si, že sa história môže opakovať?

Michal, MARK

Sloboda pre mňa znamená slobodu príležitostí a slobodu rozhodovania o sebe samom. Zároveň si však myslím, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. Nevnímam ju ako možnosť hovoriť či robiť čokoľvek bez hraníc. Skôr ide o to, aby som dokázal vyvážiť svoju slobodu s rešpektom k slobode iných. Pre mňa je teda sloboda niečo veľmi citlivé, čo si vyžaduje vedomý prístup. A ak by som si mal vybrať medzi časom a peniazmi, určite by som si zvolil čas. Práve ten mi dáva možnosť rozhodovať o sebe slobodnejšie

Myslím, že to vnímanie je vždy do istej miery subjektívne. Nie každý si počas minulého režimu uvedomoval, že sloboda bola obmedzená. Dnes je jej miera jednoznačne väčšia. Zároveň je to pre nás aj výzva robiť všetko preto, aby sme si ju nielen udržali, ale aj ďalej rozvíjali.

V osobnom živote som našťastie nezažil situáciu, keď by niekto obmedzoval moju slobodu. Skôr vnímam snahy o jej obmedzovanie na spoločenskej úrovni.

Myslím si, že história sa určite môže opakovať  a práve preto je dôležité uvedomiť si, že sloboda a aj demokracia nie je niečo, čo si raz vybojujeme a máme ju navždy. Ide o neustály proces a my by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si ju zachovali a odovzdali aj generáciám po nás.

Michaela, MARK

Pre mňa sloboda znamená možnosť rozhodovať sa podľa seba, no s rešpektom k druhým. Je to rovnováha medzi mnou a svetom okolo. 

Nemám na to úplne názor, ale myslím si, že slobodu dnes berieme ako samozrejmosť, zatiaľ čo kedysi bola vzácnosťou.

Osobne som sa s tým nestretla, no verím, že história sa môže opakovať, ak si nebudeme vážiť to, čo máme.

Nikola, VZME

Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť sa bez strachu z hodnotenia či odsúdenia. Je to aj prístup k informáciám, ktoré nie sú kontrolované alebo ovplyvňované štátom či korporáciami.

Dobu komunizmu som nezažila, ale podľa rozprávania mojej mamy a starej mamy bolo všetko výrazne obmedzenejšie. Dnes máme obrovské možnosti, ktoré predtým neexistovali, napríklad slobodu cestovať. Ja osobne som využila možnosť ísť na Erasmus a považujem to za jednu z najväčších výhod dnešnej slobody. Otvára nám to dvere nielen k novým kultúram, ale aj k osobnostnému rastu a lepším pracovným príležitostiam.

Pocítila som to pri zisťovaní, ako ku konečnému spotrebiteľovi prúdia informácie a správy. Napríklad na internete máme idylický pocit, že vyhľadávače nám ponúkajú neutrálne výsledky, no v skutočnosti sú veľmi prefiltrované. To znamená, že už niekto za nás rozhoduje, čo vidíme. Myslím si, že história sa opakuje, no v inom šate.

Dnes sa sloboda môže ohroziť aj prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá zhromažďuje naše osobné údaje.Ľudia často zdieľajú viac, než by mali, a tieto informácie sa tak stávajú ľahko dostupnými pre veľké spoločnosti či dokonca pre štát. Možno príde čas, keď za svoje dáta budeme platiť slobodou.

Sofia, MARK

Pre mňa je sloboda slova a prejavu základným ľudským právom. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale je to niečo, čo tvorí podstatu nášho bytia. 

Keď počúvam starkých, ktorí žili počas komunizmu, vnímam, aké obmedzenia mali. Nemohli cestovať kamkoľvek, mali množstvo zákazov. Dnes máme neporovnateľne viac možností  od cestovania až po slobodu vo vyjadrovaní sa. 

Ja osobne som obmedzenie nezažila, mám asi šťastie na ľudí okolo seba. Ale verím, že história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, a aby sme zabránili jej opakovaniu sa.

Patrik, TEDI

Sloboda je pre mňa voľnosť kreatívne sa prejaviť — v škole aj mimo nej. Je to možnosť robiť projekty, ktoré ma bavia, a slobodne nakladať so svojím časom. Práve preto je pre mňa čas tou najväčšou formou slobody.

Určite jej máme viac než naši rodičia či starí rodičia. Možno si to však dostatočne nevážime, lebo sme nezažili, aké to je, keď slobodu nemáme.

Nepamätám si, že by ma niekedy niekto obmedzil v mojej slobode. Samozrejme, viem, že v reálnom svete sa to deje — nemôžeme mať dokonalú, absolútnu slobodu. História sa, podľa mňa, určite môže opakovať. Možno sa v niektorých veciach už opakuje. Práve preto by sme mali byť obozretní a v istom zmysle sa toho aj obávať, aby sa nestalo, že by nám niekto znova začal obmedzovať slobodu.

Martina, KOMU

Sloboda pre mňa znamená slobodu prejavu, aj slobodu vyzerať tak, ako chcem. Niečo, čo sa často považuje za samozrejmosť, ale nie je to tak. 

Dnes je jej určite viac. Za socializmu bolo všetko obmedzené, ľudia nemohli hovoriť svoje názory otvorene, ani byť sami sebou.

Zažila som to na strednej škole. Chodila som na hotelovú akadémiu, kde nás veľmi prísne kontrolovali — napríklad za to, ako vyzeráme. Vtedy som sa cítila neslobodne. A úprimne, myslím si, že opakovanie nie je vylúčené — pri súčasnej vláde sa to môže stať.

Martin, KOMU

Sloboda pre mňa znamená, že si môžem robiť, čo chcem a čo ma baví. Je to možnosť žiť podľa seba, bez obmedzení zvonka. 

Myslím si, že máme rovnakú, možno dokonca väčšiu slobodu, než mali naši rodičia. A práve preto, že jej máme viac, si ju často ani neuvedomujeme a nevážime si ju tak, ako si ju vážili oni, ktorí poznali aj jej obmedzenia.

Nepamätám si, že by som niekedy zažil obmedzenie slobody, ale určite sa to môže stať znova. História sa môže opakovať napríklad príchodom nového režimu, nariadeniami či inými formami obmedzenia, ktoré by nám znova zasiahli do života.

Foto: Ema Cígerová

V uliciach Trnavy sme sa pýtali:

• Ako ste prežívali Nežnú revolúciu na Slovensku?
• Čo je podľa vás sloboda a demokracia?
• Vidíte v dnešnej spoločnosti paraboly s komunistickým režimom?

Eva, 71

O revolúcií som sa dozvedela z televízie. Najprv sa búrili v Prahe a potom v Bratislave. Neskôr sa to posúvalo po všetkým mestách. My sme sa na protestoch zúčastnili na trnavskom námestí. Dobre sme tam mrzli.

Nemohli sme chodiť do Juhoslávie a museli sme žiadať o víza. Rakúsko a Amerika ma nijako neoslovili. Za socializmu boli taktiež niektorí veľmi zaujatí, aby druhým robili zle. Ale o čo je dneska lepšie?

Mladí už majú, bohužiaľ, iné zmýšľanie. My sme si vedeli uctiť starších, čo oni teraz nevedia. V autobuse sa nepostavia, vo vlaku vám nikto nepomôže s kufrom, drzí sú, sotia do vás. Čo sme revolúciou získali? Nič. Ja tu už dožijem, ale ľutujem svoje deti a vnúčatá. Mali sme auto, mali sme byt, mali sme prácu, mali sme istotu. A čo je teraz?

Miriam, 52

Ako prváčka na vysokej škole som sa zúčastnila Nežnej revolúcie. Dozvedela som sa o nej na internáte Mladá garda od spolužiakov. Ako 18-ročné prváčky sme prišli do Bratislavy a nevedeli sme, čo to je tá revolúcia. Prvých pár dní sme netušili, čo sa deje. Povedali nám, že nemáme ísť do školy, ale na námestia. Stretli sme sa v študentskom parlamente, kde sme sa dozvedeli, o čom to je a prečo sa to deje.

Tešili sme sa, že bude nejaká zmena, ale rozčuľovalo nás, že v Bratislave o tom všetci vedia a keď som sa vrátila domov do Zvolena, ľudia nič netušili. Noviny Smena, ktoré vychádzali v ten istý deň, mali úplne iné články v Bratislave a vo Zvolene. Doteraz ich mám odložené. Propaganda bola taká silná, že ľudia na celom Slovensku o tom nemali informácie. Prvé dva-tri dni to nepustili ani do televíznych správ, ani do rádia.

V prvom rade sa dovtedy nedalo cestovať do zahraničia. V podnikoch a firmách boli mladí a šikovní zamestnanci, no vo vedení boli 40/50 rokov ľudia, ktorým nešlo o to, aby sa niečo inovovalo, ale aby mali teplé miestečka. Už po revolúcií som sa dostala do rakúskej firmy, kde som robila vedúcu pobočky. Bez ohľadu na vek som zastávala funkciu. Doba oveľa viac pokročila tým, že sa mladí ľudia dostali do vedenia firiem

Počas revolúcie som si myslela, že za 10 rokov sa všetko zmení a bude lepšie. Nedávno sme mali po 30 rokoch stretnutie z vysokej školy a veľmi málo veci sa zmenilo – niektoré k horšiemu a niektoré k lepšiemu. Teraz je to na slobodnej voľbe človeka. Každý si môže vybrať cestu, akú chce. Vtedy sme mali všetko nalinkované, čo a ako musíme robiť. Mnohým to vyhovovalo, lebo chceli, aby ich niekto viedol. Stále to vidím v spoločnosti. Po revolúcií nasledovali Mečiara. Dnes idú za Ficom a za osobami, ktoré majú víziu a dokážu presvedčiť. Ľudia sa nevedia sami rozhodovať a chcú, aby im niekto diktoval, čo majú robiť.

Ľubomír, 65

O začiatku Nežnej revolúcie som sa dozvedel z televízie. Aj som sa na nej zúčastnil. Mal som nádej, že bude lepšie. Asi to moc nevyšlo.

Sloboda a demokracia pre mňa znamenajú, že si človek môže povedať, čo chce. Môže ísť kam chce.

Úplatky sa dávali aj vtedy a dávajú sa aj teraz. Zdravotníctvo stálo za veľké, viete čo, a stojí aj teraz. A to je asi celá podobnosť medzi komunizmom a súčasnosťou. Veľa sa nezmenilo, len človek sa viac dozvie o zákulisnej politike než vtedy. V tom období sa nehovorilo nič, skrátka sa zdvihli ruky a hotovo. Kto nezdvihol ruku, mal problém. Napríklad pri voľbách neexistovalo, že niekoho zakrúžkujete či vyškrtnete. Dostali ste lístok, hodili ste ho do urny a to bolo všetko. Prezident sa volil jednoducho – jeden kandidát a je to.

manželský pár Miroslav, 67 a Jana, 62

Nežnú revolúciu sme zaregistrovali v televíznych novinách a rádiu. Už pred ňou sa v spoločnosti kryštalizovalo, že niečo asi príde, ale nevedeli sme kedy. A potom, keď to prišlo, sme netušili, čo od toho očakávať. Postupne sme pochopili, že ide o boj, aby sa zrušil socializmus a zaviedla demokracia. Na Trojičnom námestí sme sa zúčastňovali protestov. Bola strašná zima. Mrzlo.

Sloboda je v prvom rade cestovanie. Vy, mladí, nechápete, že sme nemohli nikam cestovať. Z hľadiska demokracie to je teraz voľnejšie. Keď chodili chuligáni po Trnave, policajti ich hneď spacifikovali. Uvoľnilo sa všetko a v niektorých prípadoch až veľmi. Ľudia si povedia, že je demokracia, tak si to môžem dovoliť. Keď niekto za socializmu niečo povedal, hneď bol perzekuovaný.

Každá spoločnosť mala aj niečo dobré, aj niečo zlé. Nedá sa povedať, že všetko bolo vtedy len zlé a že teraz je všetko len dobré. V tom čase ste mali istotu, že stále bola práca a nikto nikoho nevyhadzoval. Sociálne istoty boli lepšie, ale na úkor toho, že človek musel doslova držať hubu. Dnes je situácia voľnejšia, ale zamestnaný človek nemá istotu, že sa firma zo dňa na deň nezruší alebo neskrachuje.

Eva, 80

Prišla som ráno do práce, kde sa ma pýtali, či som počula, čo sa robí v Prahe. Sviečkovú manifestáciu, ktorá sa konala predtým, som neregistrovala. Mala som manžela a dcéru, ktorí pracovali v Sovietskom zväze a volali mi, že čo sa deje doma. V Trnave nebolo zatiaľ nič. Keď sa vrátili domov, dievčatá išli protestovať do Prahy. Boli mladé a mali o tridsať rokov menej ako ja.

Ja som sa na protestoch nezúčastňovala, no nie preto, že by som z toho mala strašné pocity. Horšie som sa cítila v šesťdesiatom ôsmom, pretože som mala dve malinké deti. Počas Nežnej revolúcie som sa o nich nebála, pretože boli dospelé, veľmi samostatné, už boli v cudzine a vedeli sa o seba postarať.

Keby sme sa chceli rozprávať o demokracii, museli by sme vrátiť ešte do čias Masaryka. Myslím si, že ani zďaleka sa vývoj v Československu neponášal na demokraciu. Narodila som sa počas vojny. Jedného starého otca udali a druhého ako podnikateľa zobrali do väznice. Keď sa vrátili, zmierili sa s tým, čo sa dialo. Vždy hovorili, že dúfajú, aby ich deti a vnúčatá nemuseli zažívať to, čo oni cez vojnu.

Mladí ľudia sa v minulosti nemuseli zadlžovať na pôžičky, aby dostali byty. Tie sú pre nich najväčší základ. Každý mal prácu. Idem akurát z Prednádražia, kde po revolúcií postavili dva bytové domy. Všetko ostatné bolo postavené za minulého režimu. Neviem, či to bolo správne alebo nesprávne, ale pre obyčajných ľudí to bolo dobré. Dubček mal plány, že socializmus bude mať ľudskú tvár. Má súčasný režim ľudskú tvár? Myslím si, že nie.

Mira Žbirku a pieseň Biely kvet určite poznáte. Pôvodne mala skladba niesť názov Čierny kvet, ktorý predstavitelia štátnej kontroly prepísali kvôli jeho možnému pesimistickému vnímaniu. Socialistickému režimu v piesňach nevyhovovala ani náboženská symbolika. Rovnako bol v Mekyho Atlantíde pôvodný verš „Ženie na brehy kríže vĺn“ zmenený na „stĺpy vĺn“.

Takéto zásahy do autorských diel neboli príjemné asi žiadnemu autorovi, no len pár z nich sa režimu skutočne postavilo. Privilégium umelcov cestovať do zahraničia na koncerty alebo dovolenky využili niektorí na emigráciu. Socializmus vlastizradu neodpúšťal a takýchto tvorcov sa pokúsil doslova vymazať.

Waldemar Matuška, slávny takmer ako Gott

Waldemar Matuška bol vo svojej dobe populárnym spevákom a hercom. Svojou profesiou žil, čo sa odrazilo aj na jeho obľúbenosti a množstve fanúšikov a fanúšičiek v bývalom Československu. V priestoroch pražského divadla Semafor nielen hrával, ale dokonca aj prespával.

Jeho kolegovia spomínajú na to, ako ho ľudia na ulici spoznávali a pozývali. Nikto nechcel, aby platil, no aj napriek tomu si zachoval tvár skromného človeka, ktorý sa nikdy nevnucoval. Básnik Jan Schneider si pamätá aj na úsmevný prípad, kedy fanúšičky vtrhli do Waldemarovej šatne pred vystúpením a odstrihli mu kravatu.

Časom si vytvoril povesť rebela, i keď to pravdepodobne nebolo jeho zámerom. Zodpovedal tomu aj jeho výzor s netradičným účesom a výraznou bradou, ktoré v tej dobe nespĺňali spoločenské konvencie. Ľudia ho síce milovali, no štátny aparát už taký nadšený nebol. Keď sa to navyše spojilo s tým, že Matuška niekde niečo skritizoval, prišli aj varovania a tresty.

Túžba po slobode

Bol zaslúžilým umelcom, no nebol ochotný dlho tolerovať rôzne vymyslené zákazy a obmedzenia. František Hacker, s ktorým Matuška hral v kapele Kamarádi táborových ohňů (KTO), v dokumente Příběhy slavných spomína ako museli vynechať pesničku Už koníček pádí na podujatí v Pardubiciach. V nej sa okrem iného spieva „a ceny jsou stálý…“, čo bol problém, nakoľko sa v tom období práve zdražovalo.

Manželka Oľga Matušková spomína, že ho trikrát vypočúvali kvôli tomu, čo povedal na predstavení. V roku 1986 toho mal Waldemar Matuška už zrejme dosť, a tak sa rozhodol zostať na Floride, kde boli s manželkou a synom na dovolenke. Doma v Československu mal skoro všetko – peniaze, slávu. Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Socialistické zriadenie potrebovalo umelcov, ktorých tvorba aj život boli v súlade s ich ideológiou. Takí mali výhody, napríklad vo forme možnosti cestovať a vystupovať na západe. Aby ich však pustili koncertovať aj do USA, potrebovali absolvovať aj podujatia v Sovietskom zväze.

Aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne.

V Československu bolo viacero tvorcov, ktorým cenzúra nevyhovovala. Snažili sa často vyhýbať príliš politickým témam, ktoré by mohli pre nich predstavovať problém. Matuška sa vydal ťažšou cestou. Bez znalosti jazyka sa rozhodol požiadať o politický azyl v USA, len aby mohol svojho syna vychovávať v slobodnej krajine. V Spojených štátoch hneď nahral album a jazdil na turné. Po 20-tich koncertoch si s Oľgou kúpili dom.

Odňatie titulu zaslúžilý umelec

V Československu sa už jeho meno po emigrácii nespájalo s ničím pozitívnym. V novinách sa začali objavovať krátke správy o tom, ako sa Waldemar Matuška „rozišiel s vlasťou a spreneveril sa poslaniu umelca.“ Režim ho chcel vymazať. Symbolicky mu bol odňatý titul zaslúžilého umelca. Z výkladov zmizli jeho platne, z rádií jeho piesne a z titulkov jeho meno. V seriáli Chalupári dokonca odstránili jeho hlas z úvodnej skladby.

Matuškovi to bolo ľúto, no neprekvapilo ho to. Vedel, kto v krajine vládne, a prečo z nej odišiel.  „Je predsa strašné žiť v krajine, kde sa vládcovia boja aj pesničky,“ po rokoch manželka cituje pre portál blesk.cz Waldemara Matušku.

Karel Kryl ako národný bard

Keď v roku 1968 vtrhli vojská varšavskej zmluvy do Československa, rozhlas vyzýval všetkých občanov republiky „aby zachovali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor.“ Ešte v tú noc len 24-ročný Karel Kryl napísal pieseň, kvôli ktorej musel neskôr opustiť krajinu. Skladba je aj o polstoročie neskôr v súvislosti s vojnou na Ukrajine stále aktuálna.

Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Už v mladosti si jeho rodina zažila krivdu a nespravodlivosť. Nastupujúci socializmus v roku 1950 im znárodnil rodinnú tlačiareň, ktorú im rozbili a odviezli do šrotu. Hudobný príbeh básnika odštartoval v 60. rokoch minulého storočia. Písal texty, ktoré boli najmä politické a kritické voči režimu v Československu.

Jeho hudba sa do rozhlasu dostávala postupne od roku 1966, avšak skutočný úspech mala až pieseň Bratříčku zavírej vrátka. Tú Kryl zložil spontánne v noci ako reakciu na inváziu vojsk.

Aktuálne aj dnes

Pieseň Bratříčku zavírej vrátka bola natoľko úspešná v spoločnosti, že ju museli zakázať. Kritizovala totiž vpád vojska, ktorým začala normalizácia. Toto násilné potlačenie reforemného hnutia, známeho ako Pražská jar, obnovilo cenzúry a ukončilo jeho snahy o postupnú demokratizáciu a uvoľnenie režimu.

So zákazom tejto piesne prišlo aj zrušenie rádiovej hitparády Houpačka, ktorú uvádzal Jiří Černý so svojou ženou Miroslavou. Previnili sa tým, že aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne. Okrem tejto skladby si dovolili púšťať ďalší protestsong s názvom Běž domů, Ivane od Jaromíra Vomáčky.

Tanky ťahané traktorom, ktoré Kryl v klipe kreslí na tabuľu, metaforicky zobrazujú časti textu, kde spieva o „hranatých železných maringotkách“. Maringotky boli v tom období často obytné prívesy, ktoré väčšinou ťahali práve traktory. Obrázok na tabuli dnes môže evokovať situáciu zo začiatku vojny na Ukrajine, kedy ukrajinský farmári za pomoci traktorov odťahovali ruské tanky.

Život v exile

V roku 1969 sa rozhodol požiadať o politický azyl v Západnom Nemecku, kam odišiel na hudobný festival. Aj v exile písal a vystupoval. Vzťah k jeho rodnej krajine bol silný, a preto ho trápilo, že nemôže spievať doma. V Mníchove pracoval v rádiu Slobodná Európa, ktoré vysielalo správy zo sveta aj do krajín, kde boli slobodné médiá zakázané.

V tomto období obiehali Československo rôzne správy o tom, že je spevák po smrti. On však vždy našiel spôsob ako napísať blízkym, že stále žije aj napriek všetkým krivým svedectvám. V exile však nebol šťastný. Stále sa cítil ako Čech a aj po odchode pokračoval v skladaní kritických diel.

Smutný návrat

Naspäť do Československa sa vrátil až po 20 rokoch v období Nežnej revolúcie. Neprišiel však oslavovať blížiaci sa pád totalitného režimu, ktorý už bol v tom čase rozbehnutý. Koncom novembra 1989 Karel Kryl prišiel domov na pohreb svojej matky. Po návrate stále skladal piesne, ktoré oslavovali slobodu, ale aj kritizovali aktuálne dianie v krajine.

Jeho kamaráti a známi spomínajú v dokumente Občan Karel Kryl, že básnik s gitarou bol rovnaký aj po prevrate – stále rovnako radikálny. Sloboda a demokracia mu síce radosť robili, no nebol stotožnený s tým, kam sa Československo po revolúcii vyvíjalo.

Po roku 1990 naspieval niekoľko kritických piesní ako reakciu na aktuálne dianie v krajine. Bol jeden z mála, ktorý sa otvorene a nahlas kriticky vyjadroval o rozdelení republík. V roku 1994 náhle zomrel na infarkt. Skladby Karela Kryla aj v dnešnej dobe dokazujú talent a zmysel pre spoločenské cítenie, aké mal pri skladaní textov a piesní.

Vedeli ste napríklad, že pojem „Nežná revolúcia“ neoznačuje iba samotný 17. november? Nežná revolúcia je časové obdobie od 16. novembra 1989, kedy sa v Bratislave konal prvý študentský protest, až do 29. decembra 1989, kedy bol za prvého demokratického prezidenta ČSR vyhlásený Václav Havel.

Mali pod dohľadom každý krok

Komunisti boli u nás pri moci od Pražského puču vo februári 1948. Aj napriek tomu, že v oficiálnych voľbách v roku 1946 na Slovensku právoplatne vyhrala Demokratická strana a nie komunistická (KSČ), nestačilo to. Na túto situáciu sa KSČ pripravovala dlhé roky už počas vojny. Odvtedy hovoríme o politickom systéme vo vtedajšej Československej socialistickej republike ako o vláde jednej strany. Žiadne ďalšie totiž oficiálne povolené neboli.

Ľudia, ktorí mali odlišné názory a nebáli sa ich verejne prejavovať, boli označení ako disidenti a ocitli sa na čiernej listine. Štátna bezpečnosť, vtedajšia alternatíva dnešnej Slovenskej informačnej služby, mala pod dohľadom každý ich krok. Hrozili im rôzne druhy perzekúcií od vyhodenia z práce či školy až po zatknutie.

V tomto období zohrávala tiež silnú úlohu cenzúra – všetko, čo bolo štátom označené ako prejavujúce negatívny postoj voči socializmu, bolo zakázané. Mať toto všetko pod kontrolou bolo jednoduché, pretože krajina fungovala formou nomenklatúry. Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany. Vláda tak mala svoje oči a uši všade.

(NE)sloboda

Samotný komunizmus je režim, ktorý si vysníval nemecký filozof Karl Marx a opísal ho v diele Komunistický manifest. Tvrdí v ňom, že cirkev je iba nástrojom na manipulovanie más. Vedenie štátu sa preto usilovalo viesť ľudí k ateizmu. Navštevovanie cirkví síce nebolo oficiálne zakázané, ale často z toho plynuli pre obyčajných občanov neblahé dôsledky, čo bolo dôvodom vzniku Tajnej cirkvi. Fungovala veľmi organizovane, mnohým poskytovala veľkú podporu a zároveň napomáhala aj šíreniu „samizdatov“, tzv. zakázanej literatúry.

Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň. Niektorí sa vrátili, o iných už nikto nikdy nepočul.

Cestovať bolo možné iba do štátom povolených krajín a za štátom stanovených podmienok. Povolenie sa udeľovalo len „dôveryhodným“, teda ľuďom, o ktorých predpokladali, že sa zo svojej cesty vrátia späť do ČSSR a neujdú na Západ. Okrem toho museli splniť aj tzv. Devízový prísľub. Skladal sa z dvoch častí: prísľubu od banky, že danej osobe vydá valuty v mene, akú používa štát, do ktorého sa osoba chystá vycestovať a tiež potvrdenie od Štátnej bezpečnosti o tom, že daná osoba je na základe vyjadrení zamestnávateľa alebo orgánov KSČ na cestu vhodná. Povolené bolo cestovať do krajín Sovietskeho zväzu či Juhoslávie, pričom získať pas tiež nebolo jednoduché.

Vyjadriť svoj názor, ktorý bol v rozpore s vtedajšími pomermi nastavenými štátom, nebolo bezpečné. Všetko bolo odpočúvané a množstvo ľudí pracovalo ako agent či spolupracovník ŠtB. Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň. Niektorí sa vrátili, o iných už nikto nikdy nepočul.

Tuzex, bony a podpultový predaj

A čo móda, potraviny či iný tovar? Trh v našej krajine bol značne uzavretý. Mali sme len to, čo sme si sami vyrobili alebo dopestovali, takže tropické ovocie ako banány alebo pomaranče sa tu objavilo iba zriedka. Veľmi populárnym pojmom sa stal „podpultový predaj“, pretože aj v obchode ste museli mať pre lepší nákup známosti. Oblečenie sa nosilo poväčšine rovnaké. Zaujímavejšie a špeciálnejšie kúsky bolo možné kúpiť iba v Tuzexe, čo opäť nebolo také jednoduché, pretože sa tam neplatilo obyčajnými peniazmi, ale „bonami“. Tie sa dostávali v obmedzenom množstve na prídel.

Čo nám z komunistických čias chýba?

Je mnoho vecí, ktoré vraj vtedy fungovali lepšie a jednoduchšie. Jednou z najväčších nostalgií je, že každý mal prácu. No čo sa skrýva za touto skutočnosťou, sa už väčšinou hlbšie nerozoberá. Pracovať bolo zákonom prikázané a ak vás náhodou vo vašom pracovnom čase pristihli na pive alebo len tak na prechádzke, mohli ste si za odmenu oddýchnuť vo väzení.

A aká práca sa vlastne ponúkala? Akákoľvek, ak ste však nemali správnych ľudí na správnych miestach, pravdepodobne ste nerobili to, čo ste sami chceli, ale to, čo vám pridelil úrad. Bolo normálne vidieť vysokoškolsky vzdelaných ľudí v továrňach či skladoch. Teplé prominentné miesta pripadli buď ľuďom, ktorí sa zaslúžili o rozvoj štátu, alebo tým s dobrými známosťami.

Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany. Vláda tak mala svoje oči a uši všade.

Všetko bolo lacné. Hoci stál chlieb či mlieko zopár korún, musíme brať do úvahy aj výšku vtedajšej mzdy. Nebola veľmi vysoká a obyčajný ľud si väčšinou mohol dovoliť iba základné potraviny. Chlieb a mlieko.
Sociálny systém vníma veľa ľudí ako jednu z veľkých výhod minulého režimu. Každý mal kde bývať, neboli bezdomovci, pretože každý musel pracovať, a keď nepracoval, tak šiel do väzenia.

Ľuďom sa žilo lepšie. V 70. a 80. rokoch poskytoval štát na stavbu domov príspevok alebo pôžičku. Niektorí, naopak, dostali sociálny byt. Potom tu boli tiež ľudia, ktorých bezdôvodne vysťahovali z ich vlastných bytov „v štátnom záujme“. Väčšinou boli presunutí do iných bytov a neporovnateľne horších pomerov.

Komunistický režim mal veľa pozitív, ale aj negatív. Život bol jednoduchší. Stačilo počúvať to, čo bolo povedané, napĺňať kvóty, dodržiavať pravidlá a veľmi nevyskakovať. Na oplátku ste mali zaručené istoty – domov, prácu, stravu, bezpečie. Skutočná otázka však znie, či toto všetko stačí. Môže byť človek dokonale šťastný bez slobody? Bez slobody povedať to, čo si skutočne myslí, slobody prejaviť svoju vieru, robiť prácu, po ktorej túži či zvoliť si politické zastúpenie, ktoré naozaj zastupuje jeho záujmy? Bez slobody písať básne, maľovať obrazy alebo točiť filmy? Bez slobody rozhodovať sám za seba?

Študenti hýbu dejinami

Viete, kto začal celý tento demokratizačný proces pred 30 rokmi? Boli to práve študenti, ktorí sa 16. novembra 1989 rozhodli zorganizovať protestnú demonštráciu v Bratislave. Zúčastnilo sa na nej asi 300 študentov, čo nebolo síce veľa, no stačilo to na vzbudenie pozornosti. Žiadali zmenu totalitných pomerov, chceli slobodné školstvo a demokraciu. Reakcia prišla rýchlo. Ešte na daný protest prišiel vtedajší minister školstva Gejza Šlapka a ponúkol im dialóg za zatvorenými dverami. Ten študenti rázne odmietli a žiadali verejný dialóg. Demonštráciu následne obkľúčila polícia, k násilnostiam ale nedošlo. Študentov nechali pokojne odísť.

Na druhý deň nastal väčší organizovaný protest v Prahe – opäť na podnet študentov pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom. Na tento protest prišlo asi 15-tisíc ľudí, prevažne študentov. Žiadali zmenu vtedajších pomerov, odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov a začatie dialógu s nezávislými iniciatívami. Niesli vlajky, spievali hymnu a skandovali heslá. Polícia však študentov obkľúčila a ich protest sa zmenil na jednu veľkú bitku a zatýkanie.

Už to nebolo len o študentoch

Udalosti týchto dní prebudili širokú verejnosť. Nasledujúce dni sa k študentom pridali umelci, akademici aj aktivisti. Vyhlásili sa štrajky a opozičné sily sa začali mobilizovať. Od 20. novembra sa každý deň konali protesty v Prahe, Bratislave, Brne a Žiline. Nasledujúce dni sa pridávali aj ďalšie mestá. Toto všetko spôsobovalo rozruch v komunistickej strane i jej orgánoch. Postupne im začínalo byť jasné, že nastáva ich koniec.

Vo štvrtok 30. novembra urobila vláda Slovenskej národnej rady prvé ústavné zmeny na čele so svojím novým predsedom Rudolfom Šusterom. Celý vývoj vyvrcholil 10. decembra, keď zasadla nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Bola to vláda, ktorá sa dnes označuje ako Vláda národného porozumenia.

Študenti opäť pohli dejinami vlani na jar po smrti Jána a Martiny, keď zburcovali verejnosť a ukázali, že sa už nebudú nečinne prizerať dianiu „za oponou“. Po 29 rokoch znovu prebudili Slovákov a vyzvali ich zaujímať sa o verejné dianie a politickú situáciu. Milí spolužiaci, sme to my, kto určuje kroky našej krajiny, jej vývoj a smer, ktorým sa bude uberať. Nezabúdajme na našu históriu a vážme si našu slobodu. Hovorme nahlas, čo si myslíme a konajme. Neseďme len pri pive, komentujúc to, čo sa deje na obrazovkách našich televízorov. Chyťme život do vlastných rúk. Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?

Autorka: Monika Kmeťová