V rozhovore sa dočítate:

• Prečo si myslí, že protesty na zmenu nestačia
• Ako sa snaží znižovať mieru polarizácie spoločnosti 
• Prečo minulý rok odmietal pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch 
• Že namiesto strachu o budúcnosť Slovenska, cíti zodpovednosť 
• Prečo sa vrátil zo štúdia v zahraničí na Slovensko 
• Čo mladí ľudia musia robiť, aby ich staršie generácie vypočuli

Ubehol rok od novelizácie trestného zákona, kedy si sa stal pre niektorých vládnych predstaviteľov a časť spoločnosti kontroverznou osobou. Ako vnímaš toto obdobie s odstupom času?

Keď sa spätne pozerám na to obdobie, nič by som neurobil inak, ani keby som mal hodnotiť všetky naše kroky študentskej iniciatívy – od napísania listu až po neskôršie výstupy v médiách. Možno sa vtedy zdalo, že sme vyvolali vlnu kontroverzie, ale neurobili sme nič neslušné ani nerešpektujúce.

Napríklad to, že som neprijal pozvánku na politicky organizované protesty, vnímam ako dobrý krok, rovnako ako to, že som verejne nevyjadril svoj názor na celú tému. Ostali sme neutrálni, nadstranícki a v strede, vďaka čomu sme neskôr mohli zorganizovať už dve diskusie.

Po roku od prvej diskusie sa uskutočnila v marci druhá o dopade zmien trestného zákona a trestného poriadku. Keďže prvá diskusia vyvolala vlnu negatívnych reakcií, nebál si sa, aká bude odozva politikov alebo verejnosti tentoraz?

Určite nie. Prvotné reakcie vychádzali skôr z misinterpretovania našej snahy. Ktokoľvek si pozrel moje výroky komunikované v médiách, prečítal si list alebo akýkoľvek prvotný zdroj, ktorý prišiel od nás, musel vidieť, že nie sme ďalšia politická sila, ale mladí ľudia, ktorým záleží na tom, čo sa deje v oblasti práva, konkrétne trestného. Preto sme sa nebáli zorganizovať diskusiu. Celú iniciatívu sme spustili, pretože diskusia bola prisľúbená aj mediálne, aj verejne.

Prisľúbil ju aj dekan Právnickej fakulty Burda, keď sa skončia politické protesty, no nakoniec sa tak nestalo (zaštítil ju rektor Univerzity Komenského v priestoroch Filozofickej fakulty – pozn. red.). Ani pri jednej z diskusií sme nechceli robiť rebéliu a vystupovať proti fakulte. Naopak, bolo niečo sľúbené a my študenti sme chceli apelovať na to, aby sa to naozaj uskutočnilo. Nemyslím si, že tam bol prítomný strach. Bola to správna vec a stále si za tým stojíme. 

Reagovali tentoraz na diskusiu politici? 

Nie, a sme radi, že nás nechali robiť si prácu, ktorú sme na začiatku chceli robiť, teda hodnotenie dopadov novely v praktickom živote. Naším cieľom nebolo vyvolať vlnu kontroverzie v médiách akéhokoľvek druhu, ale seriózne a akademicky diskutovať. Problémom bolo, že niektorým sa nepáčilo dať na stôl vecné argumenty, fakty a čísla. 

Aj oni už asi spätne pochopili, že pokiaľ nebudú upozorňovať na to, že akademici, profesionáli a ľudia z praxe ukazujú praktické dopady ich zlej novelizácie zákona, negatívne dopady sa k ľuďom nedostanú v takejto miere.

Pri dohadovaní rozhovoru si mi písal, že sa už nechceš venovať urážkam politikov, vyhrážkam a podobne. Si už unavený z takýchto rozhovorov?

Nemyslím si, že som unavený, skôr to nechcem príliš zdieľať. Mladých ľudí to môže odrádzať od toho, aby boli aktívni vo verejnom živote. Do môjho života to nezasahuje tak výrazne, ako sa môže zdať. Urážok a vyhrážok dostávam veľa, ale neodradia ma od toho, aby som bol aktívny. Nechcem o tom príliš rozprávať, pretože som to už viackrát pomenoval. Vieme sa venovať iným témam, ktoré možno mladých povzbudia a ukážu im, že to má zmysel.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe.

Tejto negatívnej časti netreba venovať veľkú pozornosť. Prakticky sme to videli, keď Daniel Bombic z Anglicka zdieľal moje telefónne číslo a iné osobné informácie. Tým, že sme mu dávali pozornosť a upozorňovali naňho, sa stal slávnym, namiesto toho, aby sme tieto veci ignorovali a nezaoberali sa nimi. Samozrejme, riešim to trestno-právnou cestou, ale nemá veľký prínos o tom donekonečna hovoriť. 

Aj v prípade došlo k nejakému posunu?

Momentálne sme na Ústavnom súde. Prípadu je pridelený senát a už pár mesiacov čakáme, ako sa k tomu súd postaví.

Rušenie špeciálnej prokuratúry spustilo na Slovensku taktiež aj vlnu protestov, ktoré pokračujú doteraz. Vidíš v nich stále zmysel?

Určite áno. To, že človek dokáže prísť na námestie a v prvom rade slušne a vecne vyjadriť svoj názor, je vždy fajn. Avšak je to len jeden z krokov, ktorý nie je všeliekom na túto situáciu. Často som na protestoch vnímal, že nie sú dostatočné, a že by sme sa z námestia mali presunúť možno do akcie v regiónoch a organizovať skôr diskusie s ľuďmi s rôznymi názormi.

Zdieľať si navzájom informácie o tom, ako sa vieme rozprávať s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, a ako vieme zmierniť rozdelenosť spoločnosti a polarizáciu namiesto toho, aby sme ju zväčšovali. Samozrejme, vnímam na protestoch aj veci, ktoré by sa im dali objektívne a kriticky vytknúť, ale nedovolím si kritizovať nikoho, kto na ne chodí. Ja osobne na ne chodím tiež, keď sa mi dá. Organizujeme ich aj tu v Bruseli (Marek je momentálne na v Bruseli na stáži v Európskom parlamente – pozn. red.), akurát dnes budem moderovať protest slovenských občanov.

Ale sú tam určité veci, ktoré možno nestačia. Ak by dnes boli voľby, vládna koalícia, respektíve parlament, by vyzeral žiaľ podobne ako teraz. V tomto prípade je zvláštne požadovať zbúranie niečoho, keď je veľmi možné, že by sa to postavilo znova a presne tým istým spôsobom. 

Aká je potom tvoja motivácia občiansky sa angažovať, keď si spomenul, že ak by sa dnes konali voľby, zloženie parlamentu by sa v podstate nezmenilo?

Konkrétne v Bruseli je to dôležité, nakoľko sa tu do veľkej miery formuje európska a zahraničná politika. Aj počas môjho pôsobenia a stáže sa stretávam s mnohými medzinárodnými aktérmi, ktorí sa na Slovensko pozerajú ako na štát kolaborujúci s Ruskom. Niektorí možno trochu miernejšie, ako na zvláštnu entitu v rámci Európskej únie, ktorá tam úplne nechce patriť. 

Musíme ukázať ľuďom v Bruseli, že premiér Slovenskej republiky nezastupuje názor všetkých Slovákov, ale možno len menšiny, pokiaľ ide o cestu do Moskvy a tak ďalej. Tento nesúhlas je potrebné ukazovať aj v regiónoch, kde som tiež vystúpil na rôznych miestach. Dôležité je stretnúť sa, zoznámiť a hľadať ďalšie spolupráce, ako by sa v daných regiónoch dali meniť konkrétne veci. Na druhej strane netreba veľmi tlačiť na pílu s veľkými požiadavkami a očakávať zmenu len tým, že budeme na proteste. Nestačí to, zmena si vyžaduje oveľa väčšiu akciu.

Slovensko je v súčasnosti rozdelené na dva tábory – my a oni. Nevieme sa medzi sebou rozprávať?

To je v podstate celá idea, s ktorou sme ako študenti na začiatku prišli. Pokiaľ sa v tejto krajine prijíma tak zásadná zmena trestného práva, verejnoprávnych médií alebo mnohých ďalších vecí, má prebehnúť seriózna, pluralitná, vecná, odborná a slušná diskusia. Ale neprebieha, bohužiaľ, často ani v našej bubline. Preto sa snažím byť kritický v rámci mojej vlastnej bubliny, či už na Facebooku alebo v osobnom živote. 

Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni.

Myslím si, že sa ešte vieme rozprávať, ale hlavne musíme vedieť, ako sa rozprávať. Musíme sa zhodnúť na základných veciach týkajúcich sa smerovania našej krajiny. Nehovorím, že sa máme zhodnúť na každej kultúrno-etnickej téme alebo každej názorovej a ideologickej otázke, ale skôr na tom, že smerovanie na západ, transparentné vládnutie a neútočenie ad hominem (obmedzovanie útokov na osoby s iným názorom – pozn. red.) je v záujme Slovenskej republiky. 

Dôvod, prečo som minulý rok odmietol pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch, bolo presne to, že mojím cieľom je primárne hovoriť s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako ja, približovať im ten môj, počúvať ich, aby som ich lepšie pochopil a prípadne aj argumentoval. 

Čo by sme mali robiť, aby sme stierali rozdiely medzi nami?

Ja osobne rád diskutujem s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Predtým, keď som sa rozprával s niekým s odlišným názorom na akúkoľvek tému, mal som tendenciu ho poučovať, podkladať tvrdenia argumentmi a rôznymi dátami. Neskôr som zistil, že aj keď som debatu vyhral podľa debatných pravidiel, človeka som postavil do defenzívnej pozície. Preto začal skôr útočiť a mal pocit, že sa na neho vyvyšujem.

S postupom času som pochopil, že oveľa lepšia stratégia je pýtať sa otázky. Nie z nejakého umelého záujmu, ale aby som seriózne pochopil, v čo daný človek naozaj verí. Väčšinou ide o hlbšiu vieru v niečo, čomu my neveríme. Na základe smerovania mojich otázok sám príde na to, že podľahol dezinformáciám. Možno na konci dňa na to prídem ja. Táto stratégia mi najviac pomohla neargumentovať ako v Slovenskej debatnej asociácii, ale pýtať sa otázky. Taká je najlepšia cesta k spoznaniu pravdy.

Témou aktuálneho čísla atteliéru je strach z budúcnosti. Čoho sa ty osobne obávaš?

Neviem, či z niečoho vyslovene cítim strach. Nechcem, aby to znelo, že som nejaký hrdina. Každá oblasť, v ktorej sa my mladí cítime neisto alebo ktorá predstavuje výzvu, je pre mňa príťažlivá, pretože v nej môžeme zohrávať dôležitú úlohu. Napríklad vojna na Ukrajine, o ktorej vieme šíriť povedomie alebo humanitárne pomáhať tam či utečencom tu. Vieme robiť potrebné zmeny, a preto to vo mne nevyvoláva strach, ale skôr pocit zodpovednosti.

Chcem žiť v našej krajine a stráviť tu niekoľko desiatok rokov, teda dúfam. (smiech) Budem sa musieť pozrieť svojim deťom do očí a odpovedať na otázky: Čo som robil pre ochranu planéty? Ako som prispel v oblasti medzinárodného práva, keď Rusko napadlo Ukrajinu? A čo som robil v čase, keď Robert Fico ničil právny štát a médiá na Slovensku? Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni. Jedinou hranicou sme my sami, naše odhodlanie a to, koľko sme ochotní obetovať.

Takže namiesto strachu o budúcnosť Slovenska cítiš skôr zodpovednosť?

Áno. Strach by som cítil, keby som vedel, že nič nemôžem ovplyvniť a že Slovensko je pevne v rukách jedného muža, ktorý ovláda úplne všetko, ako v Rusku. To však nie je náš prípad a verím, že ani v najbližších rokoch nebude, aj keď k tomu určitým spôsobom smerujeme.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe. Keď sa pozrieme na akékoľvek náročné obdobie na Slovensku či vo svete, pozitívny prístup pomáhal. Najväčším nepriateľom komunizmu a podobných režimov bol práve humor. Lasica a Satinský svojou pozitívnou energiou búrali režim. Aj toto mi pomáha necítiť strach a vyrovnať sa s realitou. 

Takisto je pre mňa osobne dôležitá viera v Boha, pre niekoho iného môže ísť o vieru v iné hodnoty. Neúspech ani externé okolnosti ma tým pádom do veľkej miery nedokážu vykoľajiť.

Strach z budúcnosti si zažil aj počas svojich zahraničných ciest, najvýraznejšie pravdepodobne na Ukrajine. Ako sa s ním vyrovnávali miestni obyvatelia?

Na Ukrajine som paradoxne nezažil najväčší strach z budúcnosti. Ľudia tam ho berú do vlastných rúk a snažia sa z neho urobiť konkrétne činy. Nie sú len schovaní v pivniciach a nečakajú, kým sa vojna skončí. Sú veľmi aktívni, napríklad v rôznych občianskych združeniach, startupoch či pomoci vojakom, civilistom a deťom. 

Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia.

Najväčšiu obavu o budúcnosť som zažil pri ľuďoch v Iraku, pretože ich budúcnosť je objektívne nijaká. Pôsobil som tam na projektoch budovania studní, čo je pre nich existenčný problém. V jednom obkľúčenom utečeneckom tábore žije etno-náboženská skupina Jezídov, na ktorej Islamský štát spáchal genocídu. Tam som cítil najväčšiu bezmocnosť toho, že nevedia nijakým spôsobom pomôcť ani sebe, ani rodine, ani krajine.

Ako sa ľudia v konfliktných zónach vyrovnávajú so strachom v porovnaní s ľuďmi na Slovensku?

Stretávam sa s ľuďmi s neuveriteľnými príbehmi, ktorí pracujú 24/7, aby ich krajina mala budúcnosť. Strach z budúcnosti ich zväzuje najmenej. Možno aj to ma motivuje zamerať sa skôr na zodpovednosť ako na obavy. Na Slovensku nás zväzuje strach z budúcnosti oveľa viac, hoci objektívne nie je až taký veľký. 

Myslím si, že existujú len tri možnosti. Buď ťa strach zlomí, spôsobí ti psychické problémy a nedokážeš sa pohnúť v osobnom alebo verejnom živote. Alebo ťa strach spraví pasívnym, vytesníš ho za svojho života a budeš žiť bez toho, aby si reflektoval na krajinu – to sú tí, ktorí nevolia a riešia si len svoje veci. 

Treťou možnosťou je, že ťa strach motivuje k tomu, aby si prevzal zodpovednosť za nejakú oblasť a snažil sa ju zlepšiť. Nehovorím o veľkých projektoch, ale o svojej dedine, okruhu kamarátov, krúžku, ročníku a tam urobiť zmenu. Ja som si vybral tretiu cestu, ktorá mi najviac vyhovuje. 

Väčšinou hovoríš o cestovaní a štúdiu v zahraničí v pozitívnom zmysle. Máš aj nejaké negatívne skúsenosti z ciest mimo Slovenska?

Už som bol v približne 46 krajinách, tým pádom viem porovnávať rôzne veci. V mnohých z nich som strávil určitý čas, buď rok, alebo niekoľko mesiacov, teda neporovnávam ich iba z pohľadu turistu.

Určite viem pomenovať negatívne stránky každej z týchto krajín, ale to je taká naša slovenská vlastnosť. Zameriavame sa na negatívne aspekty, na to, čo by sa dalo skritizovať a čo nefunguje. Aj toto nás Slovákov drží, aby sme sa posúvali dopredu.

Študoval som v USA na strednej škole, mnohé veci som v porovnaní so Slovenskom nechápal a prišli mi nezmyselné, vrátane nastavenia a vnímania niektorých hodnôt, napríklad peňazí. Ale na konci dňa som sa snažil odniesť si odtiaľ niečo pozitívne pre našu krajinu.

Čím by sme sa teda mohli konkrétne Amerikou inšpirovať?

Najväčšia vec, ktorú by sme si od nich mohli zobrať, je hrdosť na to, že som Slovák, v ich prípade Američan, aj keď s mnohými vecami nesúhlasím. S tým súvisí aj to, že keď rozprávam o Slovensku, nebudem vždy spomínať len negatívne veci. 

Keď sa stretávam so Slovákmi v zahraničí, majú tendenciu hovoriť, že „toto je u nás zlé a vy tu máte toto dobré“ a podobne. Realita je pritom úplne iná. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo mladí odchádzajú do zahraničia. Nevieme predať to, čo doma máme, pritom mnohokrát to funguje aj lepšie.

V čom sa môžeme inšpirovať zo zahraničia v oblasti školstva?  

Rozprával som sa s ministrom školstva Fínska, ktorého školský model je celosvetovo uznávaný, možno až považovaný za najlepší. Počas rozhovoru som vnímal, že je dôležité, koľko informácií dostanete v škole, no najdôležitejšie je, akú osobu z vás škola vychová.

Na Slovensku som zažil veľa úžasných vyučujúcich, či už na strednej, alebo vysokej škole, ktorí svojím prínosom môžu pôsobiť v najlepších svetových školách. Dali mi oveľa viac, ako keď som študoval napríklad vo Francúzsku. Snažili sa študentom odovzdať viac než len informácie, čo je pozitívne. 

Pre študentov vracajúcich sa zo zahraničia si v minulosti organizoval školenia, kde ste riešili otázky „Prečo zostať?“ a „Prečo sa vrátiť?“. Aké argumenty si im ponúkal?

Dva roky som robil v programe, ktorý pripravuje aj školenia pre ľudí vracajúcich sa z USA. Téma nie je vyslovene zameraná na to, aby ostali na Slovensku. Nemám všeliek, aby neodchádzali. Rozumiem, prečo chcú odísť, ale skôr sa ich pýtam, či sa chcú vrátiť a ako by mohli zmeniť negatívne veci, ktoré pomenovali, či už vo svojej dedine, alebo krajine. Často tam cítim rezignáciu na veci verejné a neochotu realizovať sa v krajine. 

Mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať.

Nesnažím sa im vysvetľovať, prečo by mali zostať, ale pýtam sa na praktické veci, ktoré môžu zmeniť. Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia. Možno chce nabrať nové hodnoty a pohľady, ktoré nie sú také toxické. Snažím sa ich motivovať, aby sa so svojimi hodnotami a skúsenosťami vrátili späť na Slovensko a zmenili veci, ktoré tu nefungujú. Je to ale náročné, obzvlášť po minulom roku. Študenti povedia, že chcú zostať na Slovensku, no potom položíš otázku a premiér ťa za to zosmiešni na Facebooku.

Prečo si sa ty osobne rozhodol vrátiť na Slovensko? 

V našej krajine je mnoho problémov, ktoré môžem zmeniť. My mladí sme zaseknutí v tom, že vnímame veľa svetových problémov, od klimatickej krízy, cez vojnu až po geopolitickú situáciu. Zdieľame veci na sociálnych médiách, ale reálne sa nesnažíme založiť občiansku iniciatívu, ktorá by s tým niečo robila. Sme malá krajina, v ktorej vieme veci naozaj meniť.

Samozrejme, mám Slovensko veľmi rád. Z krajín, ktoré som navštívil, sa mi na život objektívne páči najviac – z hľadiska prírody, počasia, ľudí a celkového prostredia. Tieto dôvody sú základné, ale je ich viac, prečo som sa vrátil.

V podcaste V redakcii denníka N si povedal: „Začína sa rozprávať o tom, že mladí nie sú budúcnosť, ale prítomnosť. Potrebujeme ich počúvať.“ Prečo je dôležité počúvať mladých?

Podobnú otázku sa V redakcii pýtali aj Igora Matoviča – ako by chcel motivovať mladých. On im vtedy kuriózne a vtipne odpovedal, že mladí by mali motivovať jeho a mal sčasti pravdu – máme čo ponúknuť, keď nám je ten priestor poskytnutý. 

V tom podcaste som hovoril o tom, že treba počúvať mladých, vo vašom študentskom časopise môžem zase apelovať na to, že aj mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať. Nie je to len jednostranná vec, že spoločnosť nám dá priestor, ale potrebujeme prichádzať s konkrétnymi riešeniami. 

Ak chceme zmeniť staré štruktúry, musíme prísť s novým hlasom, ktorý v nich nie je tak zarytý. Mladí to musia dokázať tým, že budú prítomní a aktívni vo veciach verejného života. Nemyslím tým veľkú politiku, ale napríklad aj voľby v dedine. Nemusí ísť o protesty alebo veľké rozhovory, ale diskusie v rámci školy. Nech mladí nečakajú, že ich niekto pozve ku stolu a zrazu budú mať slovo. Musia sami dokazovať starším, že sú súčasťou a nečakať na pozvanie. 

MAREK JANIGA

Študuje právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas stredoškolského štúdia absolvoval pobyt v americkom Detroite. Po návrate sa zapojil do humanitárnej pomoci na Ukrajine. Neskôr založil neziskovú organizáciu Spolu pomáhať – United for Help, ktorá poskytuje podporu v Iraku a na Ukrajine.

Keď sme sa na základnej škole učili o druhej svetovej vojne, ani mi len nenapadlo, že o desaťročie nám takýto konflikt bude dýchať na strachom posiatu kožu z takej blízkosti. Ak by som v tom čase niečo také povedala, považovali by ma za blázna. Alebo v tom lepšom scenári by si mysleli, že mám horúčku. Z budúcnosti.

24. február 2022 zasial do ľudí žijúcich v Európe zrnko neistoty. Síce boje vo vzdialených krajinách prebiehali aj predtým, vojna na Ukrajine preprogramovala naše mysle. Zrodil sa v nás náhle súcit alebo ide len o obavy o naše pohodlné životy?

V to ráno som mala pocit, že som sa zobudila do doposiaľ neznámeho sveta. Zatvorila som sa do kúpeľne a očami, v ktorých sa tvorilo slané more sĺz, som doslovne hltala spravodajstvo. Cítila som krivdu. Takú ako starý Šebek v Pelíškoch, keď územie vtedajšieho Československa začali okupovať vojská Varšavskej zmluvy.

Emócie časom zoslabli. Zostali však vo mne hlboko zakorenené ako generačná trauma a po troch rokoch opäť zavítali ako nezvaný hosť. Zosilneli. Keď sa v noci začnú vynárať spod postele, sužujú ma do špiku kostí. Spoznávate to?

Keď vidíte, ktorým smerom sa vyvíja fungovanie sveta, cítite sa ako malý hráč medzi veľkými pánmi, ktorým nerobí problém pre ich neprestajnú nenásytnosť hazardovať s tým najcennejším – s ľudským životom. Fakty a predikcie, že Európa slabne, „sfašiznieva“ a tretia svetová vojna je na dosah, vám zoberú aj tú poslednú nádej, že len láska môže zvíťaziť. A možno práve aj ten ľúbostný cit v nás plodí ešte väčší strach.

Ako spieva Billy Barman v jednej piesni – „už viem, čo znamená, o niekoho sa veľmi báť“. Ako náhle vám na niekom záleží, pocity úzkosti sa ešte viac znásobujú. Napríklad vtedy, keď sa bojíte, že budúcnosť s milovaným mužom sa rozplynie vo výstreloch. Neuniesla by som to. Smrť zobrala už moju prvú lásku.

Strach z budúcnosti sa rodí v etapách

Okrem geopolitiky mi však robí vrásky aj situácia na Slovensku. Možno aj preto si kupujem predraženú masku na tvár s kolagénom (alebo sa snažím daným argumentom len zakryť moje nerozvážne finančné rozhodnutia). Na strednej boli mojím najväčším problémom náckovia v oblekoch na volebnej listine. Dnes nám tu okrem postupne hnijúcich morálnych hodnôt kolabuje zdravotníctvo, školstvo a v neposlednom rade kultúra.

V našej krajine však panuje bezvetrie. Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Dá sa to reflektovať aj na občanov. Zrejme im stačí minimum v podobe základných potravín, nízkej mzdy a predraženého bývania. V obchode sa cítim ako v sci-fi filme. Zdá sa len mne, že ceny sú každým mesiacom vyššie?

Podobne ako Berlin Manson som si šetrila slzy na niečo lepšie a nie na to, že nemáme čo jesť a kde bývať. Síce sme si s priateľom našli náš vytúžený byt, drieme vo mne semienko strachu. Čo ak sa nový prenajímateľ nebude správať dobre? Čo ak sa nám s príchodom nového roka rapídne zvýši nájom? Uvedomujem si, že ide o veci, ktoré nedokážem ovplyvniť. Prenasledujú ma však ako najväčšie nočné mory.

Vízia vlastnej nehnuteľnosti je v nedohľadne. A to aj s hypotékou. Stojím pred zrkadlom a pýtam sa seba samej, či chcem vôbec do tohto sveta priniesť deti. Síce túžim po svojej miniverzii, obávam sa, ako to tu bude vyzerať o niekoľko rokov. Spolarizovaná spoločnosť a nefungujúci systém sa raz budú musieť zoceliť. Nateraz sa však nechávam unášať skepticizmom, či sa to vôbec dá dosiahnuť.

„Ako si predstavujete svoj život o 10 rokov?“ nadhodí pri posedení kamarátka Saška. Otázka nás zaskočí. Takéto témy väčšinou nerozoberáme. Po chvíli však začnú padať odpovede, ako dokončiť školu, nájsť si prácu, bývať vo vlastnom, niektorí spomenú aj rodinu. Keď príde rad na mňa, neviem, čo povedať. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac obáv sa mi vynára v hlave. Bojím sa, že si vysnívam ideálnu budúcnosť, ktorá nakoniec vôbec nedopadne podľa mojich predstáv.

Nie som však zďaleka jediná, ktorá sa bojí. Odborná poradkyňa Zuzana Juráneková z občianskeho združenia IPčko mi rozpráva, že v Krízovej linke pomoci IPčko sa stretávajú s mladými ľuďmi, ktorí často čelia mnohým obavám o svoju budúcnosť. Tieto pocity podľa nej zosilňujú neistota v spoločnosti a rýchle zmeny v oblasti technológií, politiky a ekonomiky.

Sen o vlastnom bývaní sa vzďaľuje

Keď sa pýtam svojich kamarátov o ich strachoch z budúcnosti, Klaudia sa mi zdôverí: „Asi ma najviac desí situácia s bývaním, hlavne keď nechcem celý život stráviť v malej garsónke.“ Vlastné bývanie sa aj v mojich očiach stáva skôr nedosiahnuteľným cieľom ako samozrejmá súčasť dospievania. V Bratislave, kde by som sa po škole chcela usadiť, sa postupne stavajú čoraz menšie byty. O tie veľké už nie je taký záujem, lebo si ich málokto môže dovoliť. Desí ma myšlienka, či si vôbec niekedy budem môcť zaobstarať vysnívaný rodinný domček.

Otázky o budúcnosti smerujem aj na mojich spolužiakov. Katka vidí svoj strach skôr v kariére. Počas štúdia sa jej otvorilo viacero možností a nie je si istá, ktorým smerom sa vydať. Rada by tiež rozbehla vlastné podnikanie, no obáva sa, či sa jej to podarí. Prevláda v nej stále strach začať niečo vlastné.

Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania.

Napriek súčasnej ekonomickej neistote Katka nepociťuje stres z financií ani z pokrytia nákladov na život. Obaja sa s partnerom venujú najmä freelance práci, vďaka čomu nie sú viazaní tabuľkovým platom a dokážu si zarobiť výrazne viac ako v bežnom korporátnom zamestnaní. Navyše vie, že v krízových situáciách sa môže obrátiť na rodičov, ktorí jej vedia poskytnúť finančnú alebo sociálnu podporu.

Skončí život s deťmi?

Sedieť na svadbe bývalej spolužiačky zo strednej školy je sladko-trpký zážitok, ktorý mi pripomína, že už nie sme tí bezstarostní tínedžeri. Založenie rodiny mi pripadá ako vzdialený scenár, na ktorý sa zatiaľ necítim pripravená. Naopak, Katka už plánuje spoločnú budúcnosť so svojím dlhoročným priateľom. Štatistiky o vysokých rozvodoch ju síce znepokojujú, no podobnú myšlienku si vo svojom živote ani len nepripúšťa. Poradkyňa vysvetľuje, že mladej generácii na vzťahoch naozaj záleží: „Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania a že tie vzťahy nie sú úplne isté. Majú strach z toho, či budú schopní vytvárať pevné a bezpečné vzťahy.“

S partnerstvom prirodzene prichádza aj otázka detí. „Rátam s tým, že dieťa úplne zmení môj život. Preto sa predtým potrebujem finančne zabezpečiť, mať vhodnú partnerku a musím byť spokojný, aby dieťa netrpelo,“ hovorí o svojich požiadavkách spolužiak Patrik. Klaudia by raz chcela mať bábätko, no desí ju, aké zmeny by to prinieslo. Bojí sa, že s deťmi jej život skončí, všetko sa bude točiť iba okolo nich a s partnerom si na seba nenájdu čas ako predtým. Katka sa tohto neobáva. Verí, že jej pomôže sledovanie obsahu zameraného na úskalia rodičovstva a partnerstva. Úzkosti má skôr z následkov tehotenstva a pôrodu na jej tele.

Politika nám nie je ľahostajná

„Naša generácia je veľmi uvedomelá“ hovorí Klaudia, „chápeme, že musíme niečo zmeniť z klimatického, geopolitického aj spoločenského hľadiska. Viac nám záleží a zaujímame sa aj o politickú situáciu.“ Dodáva, že má nádej, že svet môže byť lepším miestom. Juráneková vysvetľuje, že mladá generácia vníma život v širšom kontexte: „Nepozeráte sa len na to, ako ja budem žiť, či budem mať veľkú rodinu a prácu, ale aj ako moje pôsobenie na tejto planéte ovplyvňuje klímu, vzťahy či hodnoty demokracie.“

Patrik dúfa, že spoločnosť nebude v budúcnosti tak polarizovaná ako dnes. Nechce, aby v takomto rozdelenom svete vyrastali jeho deti. Verí, že terajšiu vládu nahradí nová, ktorá napraví zahraničnú reputáciu Slovenska. Obáva sa ale, čo by mohlo nastať, ak by rovnaká strana opäť vyhrala voľby. Ja sama si uvedomujem, že čím viac sledujem kroky súčasnej vlády, tým väčší hnev pociťujem. Mám obavy, v akom stave bude naša krajina v budúcnosti. Aj keď situáciu vnímam skôr pesimisticky, stále dúfam v lepší vývoj.

Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale naozaj sa zamýšľať nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie.

Klaudiu znepokojuje radikalizácia spoločnosti. Pozoruje, že stále viac ľudí podporuje extrémistických lídrov, vrátane konzervatívnych až pravicových extrémistov. „Nemyslím si, že keď Trump alebo Putin odídu, niečo sa zmení. Ľudia si ich z veľkej časti volia sami,“ hovorí. Patrik si všíma, že extrémistické skupiny sa snažia osloviť mladšiu generáciu. Myslí si, že ak sa im podarí presvedčiť väčšinu, svet sa neuberie dobrým smerom.

Juráneková upozorňuje, že emócia strachu sa využíva aj v politických kampaniach: „Niekto nás vystraší a zároveň ponúkne riešenie ako to zvládnuť.“ Extrémistické hnutia často ponúkajú radikálne a zdanlivo jednoduché riešenia na komplikovaný problém.

V zápale klimatickej úzkosti

Možno ešte viac ako politický vývoj ma desí klimatická kríza. Stále častejšie zažívame aj v našich končinách extrémne výkyvy teplôt a prírodné katastrofy, ako sú povodne a tornáda. Vo chvíľach klimatickej úzkosti sa zamýšľam, ako bude vyzerať svet po roku 2050, a či sa vôbec dožijem staroby, alebo skôr či sa toho dožijú generácie po nás.

Ekológia trápi aj Sašku, ktorá má k problému optimistickejší prístup. Myslí si, že my ako jednotlivci môžeme zmeniť veľa. Síce si uvedomuje, že ako študentka nemá vždy možnosť byť bezchybne ekologická, snaží sa aspoň o malé kroky, ako nakupovanie bez igelitových vreciek. V budúcnosti, keď bude mať viac finančných prostriedkov, chce nakupovať v bezobalových obchodoch, žiť v energeticky pasívnom dome a jazdiť elektrickým autom.

O podobné maličkosti sa snažím aj ja. Neubránim sa však niekedy previnilému pocitu, že nie som „dosť ekologická“ a prispievam k zhoršeniu stavu planéty. „Základom je, že si to uvedomuješ. Existuje veľa ľudí, ktorí sa nad tým ani nezamyslia a je im to úplne fuk. Už len to, že premýšľaš nad tým, je veľmi veľa,“ povzbudí ma Klaudia.

Získanie kontroly naspäť

Každý z nás sa so situáciami, ktoré vyvolávajú úzkosť, vyrovnáva inak. Juráneková opisuje, že pri vypuknutí vojny na Ukrajine reagovali ľudia rôzne. Niekto prejavil hnev, iný bol zaskočený a nechápal, čo sa deje, a ďalší sa zaktivizovali a začali pomáhať ako dobrovoľníci. „Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale zamýšľať sa nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie. Kľúčové je objavovať a rozvíjať svoje zdroje a stratégie na zvládanie stresu a náročných situácií,“ hovorí poradkyňa.

Pri vyrovnávaní sa s neistotou ohľadom budúcnosti treba prijať, že nikdy nebudeme mať kontrolu nad všetkým a že život je nepredvídateľný. Dôležité je situáciu racionalizovať a zamerať sa na to, čo mám vo svojich rukách. „Nevieme ovplyvniť to, či firma, v ktorej pracujeme, skrachuje, ale vieme ovplyvniť to, ako sa pripravíme na moment, kedy sa to môže stať,“ vysvetľuje Juráneková. Môžeme si napríklad začať vytvárať finančnú rezervu alebo začať hľadať iné zamestnanie.