Deň pred inváziou plánoval Yehor Zhukov návrat do Trnavy. Keď sa prebudil na druhý deň, všetko už bolo inak. Prinášame vám príbeh študenta našej univerzity, ktorý pochádza z Ukrajiny.
Je deväť hodín ráno 24. februára. Yehor sa práve prebúdza v byte svojich rodičov v Kyjeve. Ticho izby preruší cinknutie správy na telefóne. Dvadsaťročný Yehor schytí mobil, ktorý je zaplavený množstvom správ. Prvá, ktorú otvorí je od jeho kamarátky z Ruska: „Čo sa deje u vás na Ukrajine? Si v poriadku?“ píše znepokojene. Čas sa na moment zastaví a minúta trvá ako rok.
Yehor začne horúčkovito prechádzať správy od svojich blízkych a nemôže uveriť, čo vidí. „Keď som v predošlých dňoch čítal správy o tom, že Rusko môže napadnúť Ukrajinu, uvedomil som si, že je to reálne. Nič vás však na také niečo nepripraví,“ hovorí mi do telefónu.
„Bolo to ako nočná mora, čas šiel veľmi pomaly.“
Yehor sa pozbiera z postele a zamieri do obývačky, kde už sedia jeho rodiča. Z televízie sa ozývajú správy o začiatku ruskej invázie. Postupne mu začne dochádzať, že sa prebudil do iného sveta. Do sveta neistoty. „V prvom momente som začal panikáriť. Zisťoval som, či sú moji priatelia v poriadku. Bolo to ako nočná mora, čas šiel veľmi pomaly,“ popisuje prvé pocity po tom, čo sa dozvedel o útoku na jeho rodnú krajinu.
O šiestej večer jeho rodičia rozhodnú, že sa presunú na západ do Ľvova, kde už na nich čakajú príbuzní. Pred sebou majú dlhú cestu, ktorá by za normálnych okolností trvala osem hodín. „Cestovali sme dva dni. Keď sme dorazili, začali sme pomáhať ako sa dalo,“ spomína.
Prvá noc bola najťažšia
Keď začala invázia, málokto veril, že Ukrajina odolá ruským útokom tak dlho. Samotný Yehor ani na minútu nemyslí na možnosť, že by Ukrajina mohla svoj boj prehrať. „Môžeme len vyhrať a je to iba otázka času. Putin nemá také schopné jednotky, ako tvrdí. Jeho vojaci nemajú ani jedlo. Čakal, že nás porazí za jeden deň,“ hovorí a jeho viera ma fascinuje. Ukrajinci majú nezlomného ducha, ktorý sa nevidí len tak. „Cítime podporu a nedá sa vyjadriť, ako sme za to vďační. Je to veľmi dôležité. Jediné čo si želáme je mier,“ hovorí.
„Keď sme prekonali prvú noc uvedomili sme si, že môžeme situáciu určitým spôsobom kontrolovať,“ približuje. V prvý deň útoku prevládala medzi ľuďmi panika, no Ukrajincov celá situácia ešte väčšmi posilnila. Podľa Yehora sú viac zjednotení. Nielen medzi sebou navzájom, ale s celým svetom. „Keď sme cestovali do Ľvova, ľudia vyšli z domov, zobrali vodu, jedlo a dávali ich matkám a deťom. Otvorili dvere svojich domovov a ponúkali nocľah,“ opisuje situáciu.
„Cítime podporu a nedá sa vyjadriť, ako sme za to vďační. Je to veľmi dôležité. Jediné čo si želáme je mier.“
Yehor spomína na majdan, ktorému predchádzal prvý konflikt s Ruskom. Mal vtedy len dvanásť rokov, no rozpráva o ňom s istotou, akoby stál na námestiach. „Vtedy Ukrajinci cítili jednotu medzi sebou navzájom. Teraz cítime podporu celého sveta aj Slovenska,“ porovnáva situáciu spred ôsmich rokov.
Odvtedy Ukrajina podľa neho nepremrhala ani jeden deň a posilnila svoju armádu, ktorá Rusov neprivítala s kvetmi, ako prezentovala Putinova propaganda. „Čakal, že budeme mávať ruskými vlajkami a tešiť sa zo slobody, ktorú prinesie,“ hovorí a neveriacky krúti hlavou.
Rusi sa musia postaviť voči Putinovi
Yehor verí, že keby bol hlavný Putinov oponent Alexej Navaľnyj na slobode, dokázal by Rusko viesť k demokracii. Nateraz to však vyzerá ako utópia, keďže krajina deň čo deň smeruje k tvrdej totalite. Režim Kremľu zatvára ľudí za vyslovenie nesúhlasu s vojnou a umlčuje novinárov. Zneužíva všetky dostupné prostriedky na šírenie vlastnej propagandy.
Yehor si však nenahovára, že by malo veľký význam komunikovať o tom, čo sa na Ukrajine deje s Rusmi, ktorí sú ovplyvnení Putinovou propagandou. „Neexistujú slová, ktoré by ich dokázali presvedčiť,“ hovorí. „Potrebujeme obrátiť pozornosť na ľudí, ktorí rozumejú, čo sa deje a rozprávať sa s nimi. Musia ísť pred Putina a povedať mu, že nechcú vojnu. Presne tak, ako sme to urobili my počas majdanu alebo ako Bielorusi, keď vyšli na námestia a jasne povedali, že nechcú Lukašenka za prezidenta.“ dopĺňa.
Vie, že to by pre nich znamenalo, že môžu skončiť vo väzení. „Nemôžu zatknúť všetkých. Keď budú Rusi ticho, naše ženy, deti a vojaci budú zomierať,“ hovorí s roztraseným hlasom a v jeho očiach sa zračí prvá slza.
Pripravený bojovať
Yehorove predstavy o návrate do školy sa rozptýlili s prvým zvukom sirén, ktoré už niekoľko dní znejú Ukrajinou. Keď sa zmieril s vedomím, že sa na Slovensko nevráti chcel zostať v Kyjeve a pomôcť brániť mesto pred útokom ruských jednotiek. Jeho mama o tom však nechcela čo i len počuť. Hoci má 20 rokov pre svoju matku bude navždy dieťaťom.
„Som pripravený bojovať. Ak tým ochránim svoju rodinu, neváham.“
Vo Ľvove bola situácia v čase nášho rozhovoru pokojná aj napriek tomu sa rozhodol ponúknuť svoju pomoc armáde. „Pýtal som sa na správe mesta, či môžem nejako pomôcť. Odbili ma s tým, že práve teraz ma nepotrebujú. Ak sa situácia zmení, zavolajú ma,“ hovorí s plnou vážnosťou a odhodlaním. „Som pripravený bojovať. Ak tým ochránim svoju rodinu, neváham,“ uzatvára.
Deň po našom telefonáte sa Yehor rozhodol vrátiť do Kyjeva. Nemohol dlhšie zniesť strach o svojich blízkych, ktorí tam ostali. Teraz pomáha ako dobrovoľník a dúfa, že táto nočná mora nepotrvá dlho: „modlíme sa a veríme, že toto šialenstvo čoskoro skončí.“
