Bratislavský veľký piatok alebo, ako ju väčšinou poznáme, Sviečková manifestácia sa uskutočnila 25. marca 1988. „Táto udalosť je v histórii Slovenska zásadná hlavne preto, že išlo o prvý verejný protest proti normalizačnému režimu v Československu od augusta 1969,“ vysvetlil historik Ústavu pamäti národa Peter Jašek. Ozrejmil, že išlo o žiadosti náboženskej povahy a tiež dodržiavanie ľudských práv.

Komunistický režim v Československu po okupácii vojskami krajín Varšavskej zmluvy zlomil odpor občianskej spoločnosti v auguste 1969. Uzavreli nepísanú dohodu. Jej podstata spočívala v tom, že režim zabezpečí občanom zvyšovanie životnej úrovne. Výmenou za to malo byť, že sa občania nebudú angažovať do vecí verejných a do politiky.

Drvivá väčšina spoločnosti to často nedobrovoľne dodržiavala. „Verejné priestranstvo sa stalo doménou komunistickej strany. Túto nepísanú dohodu ukončila až Sviečková manifestácia,“ priblížil Jašek. Občania prvýkrát po 20-tich rokoch vyšli do ulíc a demonštrovali za požiadavky, ktoré boli proti zásade komunistického režimu.

Pád komunizmu bol proces

Zhromaždenie sa uskutočnilo v čase, kedy ľudia verejne neprejavovali svoj odpor voči totalite. Avšak, určité skupiny disentu, napríklad skrytá cirkev, organizovali rôzne púte. „V rámci kontextu doby treba podotknúť, že bolo iné ísť na púť náboženského charakteru a zúčastniť sa na zhromaždení verejného rázu s jasne stanovenými požiadavkami,“ povedal Jašek.

Nežná revolúcia prišla za iných podmienok. V roku 1988 ešte fungovala Železná opona s Československom ako pevnou súčasťou východného bloku. V novembri 1989 bola situácia iná. „Poľsko a Maďarsko už boli polodemokratické štáty. Taktiež padol Berlínsky múr, čiže geopolitický kontext bol odlišný,“ vysvetlil historik ÚPN.

Podľa jeho slov Sviečková manifestácia bola od začiatku dimenzovaná ako jednorázové podujatie. V súvislosti s dejinami a históriou väčšinou hovoríme o Nežnej revolúcií, ale udalosti nemôžeme vnímať izolovane, pretože sú súčasťou určitých procesov. Ján Čarnogurský, predstaviteľ kresťanského disentu, v knihe Sviečková manifestácia I. napísal: „Sviečková manifestácia bola vyvrcholením odporu voči komunizmu.“

Pri pohľade na pád komunistického režimu ako na priebeh viacerých udalostí je, samozrejme, najviditeľnejším momentom Nežná revolúcia. Ide však o proces, ktorý sa začal oveľa skôr. Práve Sviečková manifestácia je jeho zásadnou integrálnou súčasťou. „Keď sa pozrieme na dejiny skôr dynamicky ako na súhrn alebo tok udalostí, tak by sa dalo tvrdiť, že sú to dve udalosti v rámci jedného veľmi dôležitého procesu,“ podotkol Jašek.

Proti zhromaždeniu nasadili Angeliku

Komunisti sa o prípravách manifestácie dozvedeli oveľa skôr. S veľkou pravdepodobnosťou o nej vedeli už na začiatku roka 1988. Definitívne to bolo až vtedy, keď František Mikloško verejne oznámil, že chce zvolať tichú a pokojnú manifestáciu za náboženské slobody a ľudské práva. Jašek doplnil: „Komunistický režim od začiatku túto požiadavku vyhodnotil ako protištátnu aktivitu.“

Verejný priestor bol pre komunistov doménou, kde sa vyjadrovala lojalita. Odohrávali sa tam prvomájové sprievody, oslavy populistických štátnych sviatkov, skladali sa pionierske sľuby. Z toho dôvodu Sviečkovú manifestáciu hneď od začiatku vnímali negatívne. Uvedomovali si, že na Hviezdoslavovom námestí príde k zásadnému stretu.

Zvolali schôdze, zmobilizovali propagandistický aj bezpečnostný aparát. „Potlačenie Sviečkovej manifestácie už bolo iba vyvrcholením, pretože dni predtým bola nasadená Štátna bezpečnosť,“ uviedol Jašek. Dodal, že hlavných organizátorov a aktivistov skrytej cirkvi komunisti zaistili, aby sa manifestácie nemohli zúčastniť priamo na námestí.

Bratislavu doslova uzavreli, po vlakoch chodili kontroly a v podvečer manifestácie bolo takmer nemožné dostať sa do centra mesta hromadnou dopravou. Všetko odstavili, aby na zhromaždenie prišlo čo najmenej ľudí. Historik vysvetlil: „Komunisti dúfali, že príde málo ľudí a vyhlásia to za svoje víťazstvo, lenže realita bola taká, že každý, kto mohol, sa tam snažil nejakým spôsobom dostať.“

Podľa neho snaha komunistického režimu odlákať ľudí od manifestácie by niekomu mohla prísť smiešna, no na druhej strane nesie veľkú výpovednú hodnotu. Študenti dostali voľno, aby odišli domov a v kinách premietali atraktívny program. „Symbolom celej kampane proti Sviečkovej manifestácií sa stalo mimoriadne zaradenie populárneho filmu Angelika do programu,“ ozrejmil Jašek.

Občiansku odvahu potrebujeme aj dnes

Historik vidí v Sviečkovej manifestácii odkaz aj do súčasnosti. Napriek zastrašovaniu a tomu, že mnohí ľudia mohli za účasť niesť závažné následky, zjednotili sa a odvážne vyšli do ulíc. Nebolo vylúčené, že za prítomnosť na zhromaždení sa ktokoľvek mohol dostať do väzenia. Jašek doplnil: „Poznám ľudí, ktorí dostali rany obuškom a mesiace mali modriny. Mladým ľuďom hrozilo, že ich vyhodia zo školy.“

V časoch komunistického režimu vyžadovalo veľkú nebojácnosť zriecť sa svojho pohodlia. „Občiansku odvahu možno obdivovať aj po 35 rokoch. Snaha prepojiť tak vzácne myšlienky, ako je boj za náboženskú slobodu a ľudské práva, je veľmi silná,“ dodal. Na záver zdôraznil, že Sviečková manifestácia je unikátnym príspevkom Slovákov do zápasu proti komunizmu.

Článok publikujeme v súvislosti s ustanovením 24. júna ako Dňa pamiatky obetí komunistického režimu. Pripomíname si tak 24. jún 1954, keď na súde v Trenčíne počas procesu so Silvestrom Krčmérym zazneli jeho slová: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!”

1. Skutok sa nestal

Najdrastickejším obdobím komunistického režimu boli najmä 50. – 60. roky 20. storočia. Vykonávali sa perzekúcie takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruované súdne procesy. Podľa Ústavu pamäti národa bolo celkovo odsúdených viac ako 71 000 ľudí na viac ako 85 000 rokov väzenia.

Zaujímavé sú aj ďalšie číselné údaje:

• 250 ľudí popravených za tzv. protištátne činy,
• 500 ľudí zahynulo pri úteku na hraniciach,
• 600 ľudí zavraždili vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch,
• 8 000 väzňov režimu zahynulo v baniach, väzniciach alebo lágroch (pracovných táboroch),
• 400 000 ľudí buď ušlo, alebo bolo vyhnaných z republiky.

Mnohé obete režimu boli väznené v pracovných táboroch, v pomocných technických práporoch (PTP) a ich rodinným príslušníkom bol znemožnený prístup k vzdelaniu a spoločenskému uplatneniu.

V súvislosti s politickými procesmi sa spomína najmä Milada Horáková, česká politička a obeť justičnej vraždy. Bola obvinená za vlastizradu a na príkaz Gottwalda bola na dvore pankráckej väznice obesená. Ako jediná popravená žena počas týchto procesov sa stala symbolom odboru voči komunistickej strane.

2. Čo je moje, je aj tvoje a čo je naše, to je štátne

Kolektivizácia postihla za komunizmu zrejme najväčšiu skupinu obyvateľov. Sedliaci a roľníci boli nútení vzdať sa svojej pôdy, dobytka a strojov v prospech vznikajúcich roľníckych družstiev (JRD).

Funkcionári KSČ boli hlavnými agitátormi a členmi komisií národných výborov. Ľudom najskôr sľubovali za vstup do JDR rôzne výhody, no ak to roľníci odmietli, začali sa vyhrážky v podobe vylúčenia ich detí zo stredných a vysokých škôl.

Nepriamou formou nátlaku voči samostatne hospodáriacim roľníkom boli tzv. kontingenty (istú časť úrody, napr. mäsa atď., museli odviesť štátu). Príslušníci štátnej polície už počas žatvy strážili a odoberali vymlátené obilie. Veľakrát sa stalo, že roľník musel štátu odovzdať oveľa viac žatvy, ako vypestoval.

Proti samostatne hospodáriacim roľníkom bola v roku 1951 zameraná akcia ŠTB s názvom Akcia K (kulak) (kulak – dedinský boháč, pozn. red.). Týmto termínom označila roľníkov, ktorí vlastnili viac ako 15 hektárov pôdy (neskôr 2-5 ha) alebo odmietli vstúpiť do JRD.

3. Lacné potraviny: fakt alebo mýtus?

Podľa portálu investujeme.sk pocity mnohých, že za socializmu bolo všetko lacnejšie, vyvracajú čísla. Ceny boli síce nižšie, ale nižšie boli aj mzdy a dostupnosť tovaru.

Analytický tím Poštovej banky porovnáva bežný nákup v potravinách v roku 1989 a 2015, obsahujúci 1 chlieb, 1 maslo, 20 dkg salámy, 20 dkg eidamu, 10 vajec, 2 litre polotučného mlieka, 0,5 kg bravčového bôčiku, 1 kg zemiakov, 0,5 kg jabĺk a 4 pivá. V roku 1989 sme za tento nákup museli zaplatiť 67 Kčs a odpracovať naň 216 minút. Dnes nás takýto nákup vyjde 13,5 eur a priemerne zarábajúci Slovák musí kvôli nemu stráviť v práci 151 minút, teda o vyše hodinu kratší čas ako v roku 1989.

4. Každý mal robotu

„Vojenskou službou a prácou v PTP boli prevychované a ľudovodemokratickému zriadeniu vrátené tisíce robotníkov, maloroľníkov a príslušníkov stredných vrstiev zvedených buržoáziou,“ znela oficiálna správa o potrebe udržania si pomocných technických práporov.

Za komunizmu boli teda pracovné technické prápory pracovné útvary Československej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954. Prešlo nimi približne 60 000 ľudí, ktorí boli takpovediac politicky nespoľahliví. V táboroch ich využívali na ťažké a nebezpečné práce.

Iniciátorom vzniku práporov bolo vojenské obranné spravodajstvo (OBZ), čo bola vlastne tajná vojenská služba.

Pri banských prácach často dochádzalo k úrazom, mnoho z nich bolo aj smrteľných. Po večernom nástupe vo veliteľskom rozkaze bolo čítané: „Zahynul pri výkone vojenských povinností. Odpísať zo stavu stravovaných.“

Výber brancov bol chaotický. Narukovať museli aj študenti, ktorých vylúčili z vysokých škôl pri politických čistkách, ale aj občania, ktorí sa stali obeťami vybavovania si účtov (napr. gazdovia, ktorí odmietali kolektivizáciu majetku).

5. Dobré čísla, zlé následky

Nominálna mzda priemerne zarábajúceho občana v roku 1989 bola v prepočte 118 €. Nominálna mzda priemerne zarábajúceho občana v súčasnosti je 1 086 €. (K tomuto je nutné dodať, že niečo vyše 100 000 Slovákov zarába len súčasnú výšku minimálnej mzdy alebo menej).

Súčasná miera nezamestnanosti je podľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny za mesiac október 2020 7,35 %.

Počas komunizmu to oficiálne bolo 0 %, nakoľko byť nezamestnaný sa považovalo za tretný čin hodný odňatia slobody. Ľudia boli umelo dosadzovaní na nútené pracovné pozície, a tak sa vytvárala umelá nezamestnanosť.

6. Vodné delá tu už raz boli

Sviečková manifestácia bola jedným z najvýznamnejších verejných prejavov odporu voči komunistickému režimu. Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa 25. marca 1988 zhromaždilo približne 2 000 ľudí.

Ďalšie tisíce boli v priľahlých uličkách. Počas manifestácie neodzneli žiadne prejavy. Protestujúci vyjadrili svoj odpor modlitbami a sviečkami, na čo Štátna polícia reagovala násilím. Proti protestujúcim použili obušky a vodné delá. Desiatky ľudí vrátane tých, ktorí sa na mieste vyskytli náhodou, zatkli a vypočúvali.

Správu o surovom zákroku polície odvysielal aj Hlas Ameriky, BBC, Slobodná Európa či Vatikánsky rozhlas.

Hlavných organizátorov Jána Čarnogurského, Vladimíra Jukla a ďalších zadržali predstavitelia štátnej moci, aby im znemožnili zúčastniť sa na zhromaždení. Františka Mikloška prepustili až po 48 hodinách.

„Ašpiráciou komunizmu bolo ovládnuť celý svet. Ovládnuť ho nielen mocensky, ale aj duchovne. V tomto smere bola práve zrážka s cirkvou najsilnejšia. Komunisti si od začiatku dávali za úlohu číslo jeden vysporiadať sa s týmto protivníkom,“ uviedol František Mikloško pre Denník SME.

7. Za hranice nevidím: príbeh železnej opony

Medzi zločiny komunizmu nepochybne patrí aj fakt nemožnosti vycestovať za hranice štátu. Ľudia pokúšajúci sa o útek pred komunistickým režimom boli na hraniciach usmrtení zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom nástražných mín alebo im boli roztrhané služobné pasy príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže.

Nedovolené prekročenie hranice sa považovalo za trestný čin. Na hranici neboli usmrcovaní len občania ČSR/ČSSR, ale aj občania Poľska, NDR a Maďarska, ktorí sa v tom čase pokúšali uniknúť cez územie ČSR/ČSSR.

Nadácia pre súčasné slovenské výtvarné umenie v spolupráci s Mestskou časťou Bratislava Devín a Nadáciou SPP pod záštitou primátora Bratislavy Matúša Valla pri príležitosti 31. výročia pádu železnej opony a Medzinárodného dňa ochrany ľudských práv slávnostne odhalí novú pamätnú tabuľu na pamätníku Srdce Európy vo štvrtok 10. decembra 2020 o 14:00 hod.

https://www.instagram.com/p/B1ML-ECix4m/

Pamätník v tvare srdca, ktorý sa nachádza pod hradom Devín na Slovanskom nábreží, vytvoril umelec Daniel Brunovský na počesť podujatia Ahoj, Európa! organizovaného Verejnosťou proti násiliu 10. decembra 1989.

O zločinoch železnej opony vypovedá aj príbeh Juraja Anoškina, ktorého spolu so sestrou odsúdili za velezradu, pretože povedal kamarátovi, na ktorom úseku by sa mohol pokúsiť utiecť cez hranicu.