V článku sa dočítate:

• prečo Slováci za všetkým hľadajú konšpirácie,
• ako sa Samuel Kováčik dostal k vede,
• ktoré z periodík ponúka kvalitne spracované vedecké články,
• ako vníma jeho výmenu názorov s Majkom Spiritom.

Začiatkom apríla ste na Instagrame pridali video ohľadne slintačky a krívačky, v ktorom ste sa snažili vysvetliť, ako správne reagovať na šíriace sa dezinformácie. Prečo Slováci neveria pravde a za všetkým hľadajú konšpirácie?

Ťažko povedať – a myslím, že to nie je problém len Slovenska. Vidíme to naprieč celým západným svetom. Úspešní politici dnes často otvorene klamú, a ľudia už toho ani nie sú šokovaní. Zdá sa, že sme sa dostali do bodu, kedy si ktokoľvek môže povedať hocičo, bez ohľadu na to, či je to pravda. Jediným kritériom je, či to vzbudí požadovanú reakciu u publika.

Do veľkej miery za to môžeme aj my sami ako publikum. Nie sme dostatočne kritickí, málo premýšľame nad tým, čo počúvame. Keď sa dozvieme, že niekto klamal, často len mávneme rukou a povieme si: „Veď všetci klamú.“ Rovnako ako sa kedysi hovorilo, že všetci kradnú. Nerozlišujeme medzi tým, keď sa niekto pomýli, a tým, keď niekto klame zámerne, systematicky a cynicky.

Každý z nás sa môže niekedy mýliť, to je prirodzené. No je to iné, keď niekto vedome šíri nepravdy a robí to opakovane. A tento rozdiel sme akoby prestali vnímať. A vďaka tomu vzniká priestor, v ktorom sa klamstvo stáva normou – a politici to, samozrejme, radi využívajú.

Prečo teda ľudia radšej uveria klamstvu než by hľadali pravdu?

Mnohí sú na toto veľmi citliví a naopak časť spoločnosti si dáva extrémny pozor na to, či nepodlieha rôznym kognitívnym pudom. Postupne si začneme viac uvedomovať, že tým, ktorí dokážu rozoznať pravdu od nepravdy, sa bude v živote dariť lepšie než tým, ktorí veria klamstvám. A potom sa ľudia začnú pýtať, čo môžem urobiť, aby som sa tiež stal úspešným?

Keď sa človek necíti v živote spokojný, potrebuje identifikovať vinníka. Jednoduchšie prijmeme predstavu, že za naše problémy môže niekto iný, než by sme si pripustili, že si za ne môžeme do istej miery aj sami. A práve vtedy nastupujú politici či rôzni „záchrancovia“, ktorí ponúknu jednoduché vysvetlenia a vinníka.

Obzvlášť v náročných časoch, ako bola pandémia alebo v súčasnosti stále je vojna na Ukrajine, sa týmto odpovediam ľahšie verí, aj keď hlboko vo vnútri možno cítime, že nie sú pravdivé. Ale klamstvo, ktoré nás upokojí, sa niekedy prijíma ľahšie než pravda, ktorá nás núti konať.

Aký to má dopad na spoločnosť, keď nedokážeme veriť nielen opatreniam vlády, ale ani odborníkom?

Týmto situáciu len zhoršujeme. Povedzme, že mám zvýšenú teplotu, doktor mi povie, čo s tým mám robiť a ja namiesto toho využijem radu náhodného človeka na internete. Nielenže zvyšujem riziko, že zvýšenú teplotu nepotlačím, dokonca ju môžem zhoršiť. A to platí o každej situácii, pretože ani odborníci nemajú garanciou pravdy. Často hovoria: „Na základe aktuálnych poznatkov sa javí ako najlepšie riešenie toto…“ To však neznamená, že majú stopercentnú istotu.

Mohli sme to vidieť počas pandémie Covidu-19, kedy sa situácia rýchlo menila. Dobrý odborník dáva rady, ktoré vychádzajú z maximálneho získaného množstva poznatkov. Keď sa jej budeme držať, optimalizujeme svoju budúcu prognózu. No keď dáme na menej kvalifikovanú radu, prípadne si žiadnu nevyžiadame, v priemere sa nám bude v budúcnosti menej dariť. Budeme dlhšie chorí, budeme mať viacej kusov dobytka nakazených slintačkou a krívačkou.

Samozrejme vždy tu je možnosť, že aj keď odborníci zhodnotia najlepšie vstupné dáta, tak kvôli nevhodne zvolenej vzorke majú skreslený úsudok. Je to úplne legitímna možnosť. Z ilúzie stopercentnej pravdy je dobré vytriezvieť ideálne ešte v mladom veku, lebo nič nevieme na sto percent. Vždy je 0,001-percentná pravdepodobnosť, že žijeme v simulácii, alebo že sa nám to celé sníva. 

Súčasná vláda počas covidu (vtedy v opozícií) šírila dezinformácie ohľadom ochorenia. Teraz premiér Fico vyzýva opozíciu, aby vážila slova a nezneužívala krízu na politické účely. Prečo nastal obrat v jeho rétorike?

To, čo hovorí, nemá nič spoločné s tým, čo je naozaj dobré pre blaho krajiny, občanov alebo dokonca zvierat. Všetko, čo tvrdí, je z pohľadu jeho vlastného záujmu alebo záujmov jeho strany. Keď bol v opozícii, bolo pre neho výhodné presviedčať ľudí, teraz však očakáva od občanov poslušnosť voči vládnym opatreniam. Zaujíma ho len to, čo je prospešné pre jeho pozíciu, nie to, čo je prospešné pre celú krajinu.

Napriek tomu sa dezinformácie ohľadom choroby ďalej šíria. V už spomínanom videu ste vysvetľovali, ako reagovať na komentáre politikov, ktorí nemajú dôkazy pre svoje tvrdenia. Vašim riešením je pýtať sa ich, odkiaľ to majú. Vidíte v tom zmysel?

Áno, lebo ľudia často nie sú dobrí v posudzovaní dôveryhodnosti iných. Dôveryhodnejšie vnímame vysokých ľudí alebo ľudí s hlbokým hlasom. Politici sa naučili identifikovať, aké veci vzbudzujú dôveryhodnosť a začali to napodobňovať. Veľmi sebavedomo rozprávajú o veciach, o ktorých vedia veľmi málo.

Šikovní moderátori dokážu tieto nedostatky odhaliť, keď ich pozvú na rozhovor. Špeciálne keď ide o „menších“ politikov, ktorí nemajú veľký tím. Títo moderátori ich tlačia k tomu, aby vysvetlili, prečo tvrdia to, čo tvrdia. Chceme počuť odôvodnenie, ale často sa stáva, že politici si svoje tvrdenia vymyslia alebo ich majú z neoverených zdrojov typu „jedna baba povedala“.

Chýba nám kontakt s vedou, nevieme ako ju hľadať a ako jej porozumieť.

Preto musíme aktívne rozlišovať medzi skutočnými expertmi, ktorí si našu dôveru zaslúžia, a tými, ktorí len simulujú sebavedomie. Je škoda, že miesto kompetentných politikov dostávajú priestor tí, ktorí si veci vymýšľajú a zakladajú ich len na tom, čo sa im práve zdá zaujímavé.

Nedávame im väčšiu pozornosť, ako si „zaslúžia“?

Každý si zaslúži istú pozornosť. Na Slovensku je niekoľko politikov, ktorí sa dostali do bodu, kedy im už nikto nič neverí. Klamali toľkokrát, že im možno zostala len mala skupina verných. Postupne by sme ich mali začať ignorovať. Politici, ktorých sme už demaskovali ako klamárov a nekompetentných, si nezaslúžia pozornosť. Problém je, že niektorí stále vzbudzujú dojem legitímnosti, čo ovplyvňuje veľkú časť spoločnosti.

Takže problém je v tom, že ich ľudia ešte „neodhalili“?

Áno. Musíme prispieť k tomu, aby politikov-klamárov odhalili. Poznám niekoľkých politikov, ktorí keď dostanú otázku, vedia svoje odpovede podložiť dátami, hovoria, že ich rozhodnutia sú na základe porovnania s inými krajinami, odporúčaní expertov, alebo diskusií s ľuďmi. Takto by to malo fungovať.

Ak politik opakovane klame, ľudia by si mali položiť otázku, či mu ešte dôverovať a či má zmysel ho naďalej počúvať. Prečo si myslíte, že niektorí ľudia, najmä staršie generácie, to stále nedokážu?

Nie sú zvyknutí rozlišovať medzi klamstvom a pravdou. Vedecký prístup nás naučil, že keď dostaneme novú informáciu, hneď ju neakceptujeme. Pýtame sa, ako ju získali, aké metódy použili a akými nástrojmi ju merali. Chceme poznať pozadie vzniku informácie. Mnohí ľudia však na to nie sú zvyknutí, a preto aj keď politik klame, nevedia to rozpoznať. Pre nich to jednoducho znie ako pravda. Je to niečo, čo sa treba naučiť. Podľa mňa je veľmi dôležité pýtať sa, odkiaľ informácie prichádzajú, a ako ich môžeme overiť. To je dobrý začiatok, ako sa naučiť rozlišovať medzi pravdou a klamstvom.

Kedy ste si uvedomili, že práve veda je smer, ktorým sa chcete uberať?

Najskôr som sa rozhodol ísť študovať fyziku len preto, že ma to fascinovalo. Čítal som knihy o čiernych dierach a kvantovej fyzike, pričom som mal pocit, že mi z toho vybuchne hlava. Povedal som si, že to aspoň skúsim, kým ma nevyhodia. Necítil som sa ako génius, takže som ani nepredpokladal, že by som tam mohol vydržať. Vôbec by mi nenapadlo, že obyčajný človek môže pochopiť tieto veci, a dokonca občas prísť na niečo nové.

Až keď som sa do vedy naozaj pustil, uvedomil som si, čo vlastne znamená byť vedcom. Predtým som si to ani nevedel predstaviť, pretože som s vedou nemal osobný kontakt. Nepoznal som nikoho, kto by sa jej venoval – až kým som raz v relácii Pod lampou nevidel Martina Mojžiša.

Neskôr mi s ním jeden známy dohodol stretnutie. Dovtedy som vnímal vedcov len cez knihy a články. Chýbala mi osobná skúsenosť. Teraz, keď už som súčasťou vedeckej komunity, sa snažím ľuďom túto skúsenosť sprostredkovať. Ukázať im, ako reálne vyzerá vedecký život a práca. Chcem zbúrať mýtus, že veda je len pre géniov – to neznamená, že vedcom môže byť úplne každý, ale tie kritériá sú iné, než si väčšina ľudí myslí.

V rozhovore pre SLSP ste spomínali, že ste si chceli overiť, ako funguje veda v zahraničí, ako pracujú vedecké kolektívy a aké majú postupy. Aké sú podľa vás najväčšie rozdiely medzi tým, ako je veda vnímaná na Slovensku a v zahraničí? 

Ťažko sa mi na to odpovedá, pretože neviem presne, ako ľudia vnímajú vedu v zahraničí. Keď som tam pôsobil, pracoval som na výskumnom inštitúte, kde som bol obklopený ľuďmi z vedeckého prostredia. Nešlo teda o úplne typickú vzorku spoločnosti. Vnímanie vedy však ovplyvňuje viacero faktorov. Jeden z nich je, ako veľmi vedci hovoria o svojej práci na verejnosti. Teda či vedia svoju prácu popularizovať a priblížiť ju ľuďom.

Druhým je, ako sa o vede hovorí v spoločnosti. Teda ako ju prezentujú médiá, politici či iné verejné autority. Na Slovensku máme aj pozitívne, aj negatívne príklady. Medzi tie pozitívne patrí projekt ESET Science Award, ktorý oceňuje prácu slovenských vedcov a vedkýň a pomáha zviditeľňovať ich prínos.

Na druhej strane, počas pandémie sme boli svedkami negatívneho javu, keď niektorí politici nezvládali krízovú situáciu a namiesto toho, aby niesli zodpovednosť za svoje rozhodnutia, presúvali vinu na vedcov a využívali ich ako obetných baránkov.

A práve preto by sme sa mali usilovať o to, aby tých negatívnych bolo čo najmenej. Veda totiž nie je len o teóriách, ale má reálny dopad na náš život. Je jedným z mála nástrojov, ktoré nám umožňujú rýchlo reagovať na nové krízy. Keby nebolo vakcín, je možné, že by sme sa s covidom trápili dodnes.

Kto alebo čo môže za to, že Slováci častejšie nedôverujú vede a odborníkom? Je to problém vzdelávacieho systému, mediálnej prezentácie vedy alebo niečo úplne iného?

Za nízku dôveru vo vedu nemôžu primárne médiá. Je pravda, že napríklad v Česku je vedecké spravodajstvo kvalitnejšie, ale nie preto, že by tam boli šikovnejší ľudia. Rozdiel je najmä v rozpočtoch. Na Slovensku máme šikovných ľudí, ktorí by vedeli robiť výborný obsah, ale robia to s minimálnymi financiami. Za problém môžeme považovať aj nízky záujem divákov a čitateľov o túto tému v porovnaní so zahraničím. No nejde o jediný faktor.

Sú tu aj historické dôvody. Ide napríklad o prirodzenú nedôveru voči autoritám, ktorú máme na Slovensku silno zakorenenú. Ďalší problém je vzdelávanie. Mnohí ľudia vôbec nerozumejú tomu, aký význam má vedecká práca a čo nám veda priniesla. Keď sa aj medzi lekármi nájdu takí, ktorí nedokážu jasne vysvetliť prínos vakcín a šíria odporúčania v rozpore s vedeckými poznatkami, znamená to, že ani odborníci nie sú dostatočne napojení na vedecké poznanie. Chýba nám kontakt s vedou, nevieme ako ju hľadať a ako jej porozumieť.

Nemali by sme sa báť povedať niečo, čo sa neskôr môže ukázať ako nesprávne.

A potom je tu špecifický slovenský problém – keby sme si napríklad pred 100 rokmi vymenili geografickú polohu s Portugalskom, možno by sme dnes boli v úplne inej situácii. Namiesto toho sme boli za železnou oponou a vznikla tu silná nedôvera voči autoritám.

Okrem toho sa Slovensko často vníma ako slabé ohnivko (pozn. red. – najslabší článok, zraniteľné miesto v systéme) Európy – aj kvôli našej polohe sme cieľom zahraničných dezinformačných kampaní, tipujem, že najmä z Ruska, ktoré sa snažia narušiť našu vnútornú súdržnosť. A to všetko má vplyv aj na dôveru vo vedu.

Aké konkrétne kroky by mohli pomôcť zlepšiť vnímanie vedy na Slovensku?

Jedným zo spôsobov, ako zlepšiť vnímanie vedy, je približovať ju ľuďom jednoduchou a zrozumiteľnou formou. Presne o to sa snažíme aj vo Vedátorovi – organizujeme verejné prednášky, kde si ľudia môžu sadnúť napríklad na pivo a popritom si vypočuť genetičku alebo astrofyzika, ktorí rozprávajú o svojej práci. Tieto prednášky sú na laickej úrovni, takže im rozumie každý.

Dôležité je aj využívať rôzne kanály – sociálne siete, rozhlas, noviny – aby sa veda dostala k čo najširšiemu publiku prirodzeným spôsobom. Snažím sa využiť každé médium, ktoré existuje, aby si veda našla cestu prirodzeným spôsobom úplne ku každému. 

Informujú médiá správne a v dostatočnej miere o vedeckých témach a objavoch?

Hlavným cieľom médií je zarobiť na svoje fungovanie. Niektoré to robia prostredníctvom clickbaitov, pričom buď vytrhnú správy z kontextu alebo opakujú staršie vedecké informácie bez poriadneho rešeršu. Takto sa často šíria aj nesprávne informácie, čo je charakteristické najmä pre bulvárne médiá. Seriózne médiá namiesto „lajtového“ potešenia ponúkajú „hodno-vedný“ obsah.

Na internete môžete naraziť na článok, ktorý je zlým prekladom zlého zahraničného článku. Runako tam však môžete nájsť detailné analýzy vážnych problémov a objavov, v ktorých sa vyjadrujú odborníci. Príkladom médiá, ktoré pravidelne prináša kvalitne spracované hĺbkové články o týchto témach je Denník N.

Kvalitné analýzy však majú oveľa menšiu čítanosť než clickbaitové články, ktoré obsahujú pár riadkov textu a obrázky. Za tento trend však môžu čitatelia, ktorí uprednostňujú rýchle a povrchné informácie. Médiá sa preto prispôsobujú a produkujú obsah na mieru čitateľom. Tvorba kvalitného obsahu stojí na nás, čitateľoch. Namiesto desaťminútového scrollovania krátkych videí si môžeme prečítať dlhý a podrobný článok.

Týmto spôsobom môžeme vytvárať tlak na médiá, ktorým určíme podobu ďalších obsahov. Bohužiaľ, najmä mladšia generácia si odvykla čítať dlhšie texty a často má problém pozerať film bez toho, aby sa popritom pozerali na mobile.

Robia vedci dostatok, aby svoje objavy dostali do médií a priblížili ich verejnosti?

Nie vždy je potrebné, aby vedci priamo komunikovali svoje objavy s médiami. Veľké vedecké inštitúcie a univerzity mávajú svoje PR oddelenia, ktoré sa postarajú o mediálnu komunikáciu. Tieto dostanú od vedcov informácie o novej publikácii alebo zaujímavej téme, a potom pošlú niekoho, kto sa s vedcami porozpráva, zjednoduší obsah a zabezpečí mediálnu publicitu.

To si však vyžaduje financie, a na Slovensku nie vždy existujú dostatočné prostriedky. Mnohé univerzity sa snažia robiť PR aj vo vlastnej réžii. Keď si zoberieme netrénovaného vedca ktorý začne verejnosti rozprávať o vedeckých témach , bude to veľmi zložité, suché, ťažkopádne a asi to nevzbudí veľký záujem.

Na druhej strane, pre niektorých vedcov to môže byť príjemné a zaujímavé. Napríklad astrofyzik Norby Werner, keď občas nahrávame rozhovory, hovorí, že aj keď celý týždeň rieši náročné vedecké otázky a riadi veľkú kolaboráciu pri výstavbe teleskopu, rozhovory o vesmíre sú preňho zábavné a teší sa z nich. Pre niektorých vedcov je komunikácia s verejnosťou príjemným a hodnotným aspektom ich práce.

V rámci vášho podcastu máte aj rubriku „FAQ dobré otázky“. Aké témy ľudí zaujímajú najviac?

Často sa opakuje záujem o fungovanie mysle a kritické myslenie, ale aj o vesmír. Ten ponúka širokú škálu otázok, či už ide o čierne diery, vznik vesmíru, hľadanie mimozemského života alebo fungovanie hviezd. Populárne sú aj témy o zaujímavých osobnostiach, ktoré ukazujú, že veda nie je priamočiara, objavy prichádzajú cez krivolaké cesty a opakovaný neúspech. Veľa sa pýtajú aj na fyziku bežných vecí, napríklad prečo je more slané, prečo vtáky lietajú vo formácii písmena V, ale rozoberali sme aj fyziku pukancov.

Veľa mladých ľudí čerpá informácie primárne zo sociálnych sietí. Ako ich vieme naučiť rozlišovať kvalitný obsah od dezinformácií?

Problém s typickým vzdelávaním spočíva v tom, že sa počas neho prezentuje iba príbeh o tom, ako niečo funguje. Málokedy sa však poukáže na alternatívy, ktoré nefungovali. Takto získame dojem, že akékoľvek vysvetlenie, ktoré počujeme, je správne. Chýba nám kritické myslenie, ktoré by nás priviedlo k otázke: „Možno to môže byť inak?“

Školy sa snažia pokryť veľké množstvo informácií, a preto sa nemôžu venovať zlyhaniam. Ak by sme ukázali všetky možnosti, ako niečo môže zlyhať, študenti by si uvedomili, že každý informácia je len jedna z mnohých a že väčšinou môže byť aj nesprávna.

Mali by sme sa zamerať na širší prístup. Ukázať rôzne pohľady na problém, ako sa naše poznanie mení a prečo sa niekedy mýlime. Je dôležité ukázať nielen príklady, kedy veci fungujú, ale aj tie, kedy naopak nefungujú. Takto si ľudia zvyknú pýtať sa, či to čo im práve hovoria je v naozaj pravda.

Nedávno ste upozornil na dezinformácie o fosílnych emisiách, ktoré vo svojom podcaste šíril Majk Spirit. Ako vnímate zodpovednosť verejne známych osobností a influencerov pri šírení informácií na sociálnych sieťach? Ako by sa dalo predísť šíreniu podobných dezinformácií?

Po rozhovore s Majkom Spiritom som pochopil, že niektoré jeho vyjadrenia boli nepochopené. On sám ich napokon povedal inak ako pôvodne chcel. Je dôležité byť citlivý na to, ako komunikujeme, aby naše slová nemohli byť nesprávne pochopené. Mne sa to tiež občas stane, no dávam si na to veľký pozor.

Je dôležité testovať svoje vlastné porozumenie tým, že sa pokúsime vysvetliť veci od základu, napríklad: Čo to vlastne je? Ako to funguje? Čo je to uhlíkový cyklus? V čom je spaľovanie fosílnych palív iné ako spaľovanie dreva? Keď sa pokúsim vysvetliť veci jednoducho, zistím, či im naozaj rozumiem.

Nemali by sme sa báť povedať niečo, čo sa neskôr môže ukázať ako nesprávne. Skôr by sme mali byť otvorení diskusii a byť pripravení reagovať, ak zistíme, že niečo nebolo úplne správne. Samozrejme, problém je, že dezinformácie sa šíria rýchlejšie ako pravda. 

Naša výmena názorov s Majkom ma veľmi potešila. Pokúsil som sa mu slušne vysvetliť, čo mi nesedelo, a on mi odpovedal rovnako slušne, že ďakuje za doplnenie, aj keď s niektorými kritikami nesúhlasí. Takto by mala vyzerať normálna diskusia alebo výmena názorov. Toto treba normalizovať. 

Samuel Kováčik

Na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského si urobil doktorát. Následne pôsobil na Dublinskom Inštitúte Pokročilých štúdií. V roku 2016 založil projekt Vedátor, pre ktorý tvorí väčšinu textového, obrazového a zvukového obsahu.

Lekárky Mária Rečková a Denisa Marčišová spolu s vedkyňou Ľubomírou Tóthovou približujú každodennosť svojich povolaní. V rozhovore sa vyjadrujú aj k témam ako preventívne prehliadky, interrupcie alebo rovnosť žien.

MÁRIA REČKOVÁ

Vyštudovala medicínu na Karlovej Univerzite v Prahe. Počas štúdia absolvovala klinickú prax na Lekárskej Univerzite v Glasgowe. V roku 2003 začala výskum v oblasti solídnych malignít (zhubné nádory, pozn. red.), ktorému sa venuje dodnes. Od roku 2006 pracuje v onkologickej ambulancii v Poprade. Súčasne vedie Národný onkologický inštitút v Bratislave. Dvakrát získala ocenenie UICC ICRETT Fellowship. (program na výmenu informácií ohľadom výskumu rakoviny a jej prevencie, pozn. red.).

Titul PhD. ste získali za výskum onkologických ochorení v rómskej populácii na Slovensku. K akému záveru ste prišli na konci výskumu?

Sú to len hypotézy. Cieľom výskumu bolo zistiť, či existujú rozdiely v merateľných biologických parametroch rakoviny prsníka medzi rómskymi a nerómskymi ženami. Z pozorovania vyšlo, že rómske pacientky mali častejšie prítomné nádory prsníka, ktoré sú považované za biologicky agresívnejšie. Tiež boli diagnostikované v mladšom veku.

Výsledkom výskumu bolo aj porovnanie výskytu onkologických ochorení medzi rómskou a nerómskou populáciou na jednom ambulantnom pracovisku. V našom súbore sa o mnoho viac vyskytovali nádory pľúc u mužov a nádory obličiek u žien. Rómski pacienti mali nádory diagnostikované v neskoršom štádiu.

Vo všeobecnosti platí, že viac onkologických pacientov tvoria muži.

Avšak najväčším problémom bola identifikácia rómskeho etnika, vzhľadom na to, že táto informácia nie je evidovaná. Myslím si, že obavy z diskriminácie pri zisťovaní etnickej príslušnosti vedú ešte k väčšej diskriminácii.

Spomenuli ste, že nádory pľúc sa vyskytovali častejšie u mužov. Prečo? Je vyšší počet onkologických ochorení u mužov alebo u žien?

Vo všeobecnosti platí, že väčší počet onkologických pacientov tvoria muži. V porovnaní so ženami majú horšiu prognózu. Predpokladalo sa, že vyšší výskyt nádorových ochorení súvisí s väčšou expozíciou mužov k fajčeniu či rakovinotvorným látkam v pracovnom prostredí. Avšak rozdiely môžeme pozorovať už aj u detí, napríklad v prípade leukémie.

Predpokladá sa, že na vzniku ochorení sa podieľa menší počet tumor-supresorových génov (bránia vzniku nádorových ochorení, pozn. red.), pretože muži majú iba jeden chromozóm X. Príčinou pravdepodobne budú aj rozdiely v hormonálnom pôsobení, metabolizme a imunite.

Výskum stále prebieha a rozdiely medzi pohlaviami by nám mohli pomôcť identifikovať niektoré faktory podieľajúce sa na vzniku onkologických ochorení.

Ako by ste spoločnosti vysvetlili dôležitosť preventívnych prehliadok?

Preventívne prehliadky majú veľký potenciál najmä čo sa týka zistenia predispozície k určitému ochoreniu alebo jeho vyhľadanie. Celoplošný skríning pre určitú cieľovú skupinu odporúčame v prípade rakoviny prsníka, krčka maternice, hrubého čreva a konečníka.

Okrem prehliadok má veľký význam primárna prevencia, ktorá zahŕňa aktivity vedúce k znižovaniu vplyvu rizikových faktorov ochorenia. Za najrizikovejšie faktory považujeme fajčenie, obezitu, nízku fyzickú aktivitu, ale aj alkohol či karcinogény v prostredí.

Ako je na tom slovenské zdravotníctvo, ak ide o onkológiu?

V médiách často rezonuje nedostatočná dostupnosť inovatívnej onkologickej liečby pre slovenských pacientov. V poslednom viac ako desaťročí sa postupne zväčšuje rozdiel medzi tým, čo patrí do onkologickej liečby a tým, čo je štandardne dostupné.

Treba vnímať celý systém poskytovania starostlivosti. Nemáme bežne dostupných psychológov alebo nutričných terapeutov. Počas klinických skúšaní, ktoré sú jednou z možností ako poskytnúť inovácie slovenským pacientom, nie sú bežnou súčasťou pracoviska.

Taktiež sa málo investuje aj do oblasti paliatívnej medicíny a klinického výskumu. Okrem systémových zmien sa málo myslí a investuje do prevencie, ktorá je kľúčom k zlepšeniu zdravia populácie.

V súčasnosti vediete Národný onkologický inštitút v Bratislave. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Väčšinou sa môj deň skladá z osobných stretnutí. V súčasnej dobe sa realizujú aj formou telekonferencií. Venujem sa aj príprave rôznych podkladov v rámci agendy Národného onkologického inštitútu. Stále mám úväzok aj na onkologickej ambulancii v Poprade. Prakticky každý deň riešim i situácie, ktoré súvisia s ambulantnou prácou.

Existuje podľa vás rovnosť medzi lekármi a lekárkami na Slovensku?

Z hľadiska prístupu k vzdelaniu, možnosti zamestnať sa a pracovať – áno. Rovnosť existuje.

Čo považujete za silné a slabé stránky vášho povolania?

Za silnú stránku považujem, že je to poslanie s obrovskými možnosťami práce. Má potenciál byť napĺňajúce a umožňuje dotýkať sa hĺbok života a smrti.

Slabou stránkou je, že práca s takýmto poslaním prináša na naše osobné životy značné nároky. Najmä na psychiku a čas.

ĽUBOMÍRA TOTHOVÁ

Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu na Katedre molekulárnej biológie Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2010 pôsobí ako vedecko-výskumná pracovníčka v Ústave molekulárnej biomedicíny Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa najmä obličkovým ochoreniam, neinvazívnej diagnostike a infekciám močových ciest.

Aktuálne sa venujete výskumu slín. Aký má prínos pre spoločnosť?

S výskumom slín sa v našom ústave začalo už dávno. Keď som prišla na pracovisko, oslovila ma táto problematika a začala som sa jej hlbšie venovať spolu s ostatnými kolegami. Osobne sa zaoberám výskumom slín viac ako desať rokov.

Momentálne sa venujem možnostiam neinvazívnej diagnostiky obličkových chorôb. Prínos spočíva predovšetkým v jednoduchosti a bezbolestnosti odberu. Na Slovensku máme problém nalákať ľudí na preventívne prehliadky, slinné testy by znamenali veľký prínos.

Máte v blízkej budúcnosti v pláne aj iné výskumy?

Každý vedec má v princípe jednu, možno dve veľké témy, ktorým sa snaží počas kariéry venovať. Ak chce na niečo prísť, musí rozumieť danej problematike do najmenších detailov z každého hľadiska. Preto sa výskumu slín budem venovať aj v najbližšej budúcnosti.

Skúmame aj to, či vybrané markery môžeme stanoviť v moči. Podobne ako slina sa dokáže ľahko a opakovane odoberať. Na druhej strane, v Ústave molekulárnej biomedicíny sa zaoberáme aj iným výskumami ako napríklad úlohou neutrofilov (najpočetnejšia skupina bielych krviniek, pozn. red.), či extracelulárnej DNA (vyskytuje sa mimo bunky, pozn. red.) pri rôznych chorobách.

Prečo ste sa rozhodli pre molekulárnu biológiu? Je mnoho záujemcov o toto odvetvie?

Lákala ma práca v laboratóriu a v tom čase mi prišli molekulárna biológia a biotechnológie ako správny smer. Posledné roky vidíme extrémny pokrok v molekulárno-biologických metódach, ktoré prispievajú k novým objavom vo vede. Následkom pokroku je zvyšujúci sa záujem o ich štúdium.

V molekulárnej biológii nejde len o jeden vedný odbor. Vznikla pri rozširujúcich sa poznatkoch iných odborov ako genetika, biochémia či biológia. Každý, kto sa primárne zaoberá danými oblasťami musí čiastočne niečo vedieť aj z molekulárnej biológie. To platí aj naopak.

Zaostáva slovenská veda v porovnaním so zahraničím? V čom by sme sa mohli zlepšiť a v čom naopak napredujeme?

Máme veľmi šikovných ľudí, ktorí robia kvalitnú vedu. Tiež máme dobré prístrojové vybavenie, porovnateľné so zahraničím.

Najväčšou slabinou je obrovská byrokratická záťaž. Inými slovami, veľa času venujeme vypisovaniu formulárov alebo správ. Objednanie potrebného materiálu a prístrojov pre výskum považujeme tiež za nesmierne náročné. Na Slovensku nefungujú efektívne spolupráce, ktoré naopak v zahraničí fungujú na vysokej úrovni. Multidisciplinárny prístup, ktorý takéto spolupráce prinášajú posúva výskum a jednotlivých vedcov ďalej.

Viazne aj podpora mladých vedcov. Musíme vynaložiť snahu na vytváranie motivačných podmienok pre mladých, aby zostali robiť dobrú vedu doma.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Pracovný deň vedca vie byť pestrý. Sú dni, kedy som celé dni v operačnej miestnosti, vo zverinci či priamo v laboratóriu, kde meriam a vyhodnocujem výsledky.

Tiež sú dni, kedy potrebujem spracovať výsledky na počítači, napísať grant alebo pripraviť prednášku pre študentov.

Chýbajúce jasle alebo škôlky neprispievajú k motivácii vrátiť sa do vedy.

Majú to ženy vo vede ťažšie? Existuje rovnosť medzi vedcami a vedkyňami?

Vo vede ako takej na pohlaví určite nezáleží. Za mnoho objavov vďačíme práve vedkyniam. Ženy prichádzajú s inými spôsobmi riešenia výskumných úloh, čím vedu obohacujú.

Žiaľ, s ohľadom na kariéru si myslím, že na Slovensku to majú ťažšie. Najvýraznejšou limitáciou je asi materstvo. Málo flexibilné možnosti zamestnania ako i rigidita (nekompromisnosť, pozn. red.) vedeckých inštitúcií, ktorá neumožňuje prekrytie materstva s prácou. Chýbajúce jasle alebo škôlky neprispievajú k motivácií vrátiť sa do vedy.

Čo považujete za silné a slabé stránky vášho povolania?

Práca vedca je náročná na čas. Okrem samotnej práce v laboratóriu a realizácie experimentov, či analýz potrebujete veľa čítať, prediskutovať získané výsledky s ostatnými vedcami, učiť sa nové metódy alebo absolvovať zahraničné stáže.

Na druhej strane, ak sa človek pre tento „životný štýl“ rozhodne, veda mu poskytne odpovede na všetky otázky, ktoré ho zaujímajú. Ako vedec môžete prispieť k novému poznaniu a ste v neustálom kontakte so študentami. Mladý kolektív prináša pozitívnu energiu a množstvo nových nápadov.

DENISA MARCIŠOVÁ

Vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2011 pôsobila na gynekologicko-pôrodníckom oddelení v Bratislave. V roku 2018 sa presťahovala do Švédska, kde pracuje na Ženskej klinike ako gynekologička a pôrodníčka.

Od roku 2018 pôsobíte vo Švédsku. Čo bolo vašim hlavným podnetom vycestovať do zahraničia?

Mojim hlavným dôvodom vycestovať bolo žiť v spoločnosti, ktorá je zrelšia ako na Slovensku. Švédsko je vo všeobecnosti liberálne a ateistické, otvorené voči menšinám a ľuďom, ktorí nespĺňajú všetky normy. Ľudia tu menej súdia a viac rešpektujú.

Viete si predstaviť, že by ste v budúcnosti pôsobili na Slovensku?

Dúfam, že si to nebudem musieť predstaviť. Úroveň medicíny sa kvalitatívne odlišuje. Samozrejme, stať sa môže čokoľvek. Moja rodina zostala na Slovensku a vrátila by som sa jedine, ak by ma potrebovali. Moje ambície, či už osobné alebo profesionálne, nemajú šancu byť na Slovensku naplnené.

Na Instagrame máte pomerne veľa sledovateľov. V popise svojho profilu máte, že neposkytujete osobné medicínske rady. Píšu vám ľudia o ne?

Samozrejme, preto som aj s instagramovým účtom prestala. Každý deň prišlo viacero správ a niekedy mi prišli nafotené celé nálezy. Robiť medicínu cez Instagram je nezodpovedné a neetické.

Navyše som niekedy nechápala, čo všetko sa môže robiť zle. Preliečovanie zápalov pošvy perorálnymi antibiotikami (na vnútorné použitie, pozn. red.), magnézium na všetko a stanovenie pokojového režimu na zabránenie predčasného pôrodu sú jedny z príkladov zlej medicínskej praxe.

Ministerstvo zdravotníctva nedávno schválilo zákon o vakcíne proti HPV. Bude zdarma pre deti do dvanásť rokov. Ako by ste spoločnosti vysvetlili potrebu očkovania? Kedy je najvhodnejšie sa dať zaočkovať?

HPV je karcinogénny vírus. (rakovinotvorný, pozn. red.) Môže spôsobiť rakovinu krčka maternice, vulvy, vagíny, penisu, análu či hrdla. Na to, aby bol prenesený, nemusí dôjsť k penetrácii. Stretne sa s ním osemdesiat percent populácie. (prenáša sa pri pohlavnom styku, pozn. red.)

Pokiaľ človek nežije v celibáte, nedá sa mu vyhnúť. Očkovanie je výborný spôsob ako zabrániť utrpeniu mnohých ľudí. Najvhodnejšie je očkovanie oboch pohlaví pred začatím pohlavného života.

Robiť medicínu cez Instagram je nezodpovedné a neetické.

Prečo mnoho ľudí v 21. storočí nemá dostatočné informácie o sexuálnej výchove? Respektíve, niektoré témy spoločnosť stále považuje za veľké tabu. Ste za zavedenie sexuálnej výchovy na školách?

Sexuálnu výchovu organizuje štát. Bohužiaľ, na Slovensku máme silné prokresťanské názory. Z toho vyplývajú aj mnohé problémy, ktoré ľudia majú. Úlohu štátu v tomto supluje tretí sektor, napríklad Spoločnosť pre plánované rodičovstvo.

Pri poslednom hlasovaní o sprísnení interrupcií návrh Anny Záborskej neprešiel len o jeden hlas. Aký na to máte názor? Čaká nás poľský scenár?

V Poľsku umierajú ženy. V 21. storočí, v krajine Európskej únie, kvôli chorému presvedčeniu niektorých, že plod má väčšie práva než samotná matka. Pokiaľ to dovolíme, aj na Slovensku bude rovnaké mizogýnne (sexistické, pozn. red.) peklo.

Existuje vo vašej profesii rivalita medzi mužským a ženským pohlavím?

Vo Švédsku nie. Pohlavie nemá nič s tým, kto je aký lekár.

Čo považujete za silné a slabé stránky vášho povolania?

Gynekológia a pôrodníctvo je veľmi akútny odbor. Chce to celého človeka. Nikto nemôže očakávať, že každý deň budem chodiť domov na čas. Ide o veľmi zaujímavú a napĺňajúcu prácu.

Zdroj: health.gov, pravda.sk, dennikn.sk

Keď vojdete do priestorov Jazykového ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ), poviete si jediné: „Presne takto som si to tu predstavoval/a.“ Navôkol vonia história a knihy. V budove je slabé osvetlenie, pôvodné steny a teplo. Všetci pracujú vo svojej malej útulnej kancelárii obklopení organizovaným neporiadkom.

Nám pozorovateľom príde fascinujúce sledovať, ako si každý člen ústavu žije vo svojom vedecko-pracovnom svete a sústredí sa na jednu vec. Steny lemujú dlhé dvadsaťmetrové skrine zvané kartotéky. V nich ležia zažltnuté papiere a na nich slovíčka, ktorých význam už viacerí z nás ani nepoznajú. Sú prehľadne zatriedené podľa abecedy, napísané rukou alebo na písacom stroji. Tí, ktorí milujú slovenský jazyk, jeho gramatiku či jazykovú kultúru, by si tu určite prišli na svoje. 

Podobné pocity nás neminuli ani v Ústave materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS), ktorý sme navštívili po JÚĽŠ. Ocitli sme sa vo svete výkonných strojov, techniky, čistých línií a presvetlených priestorov. Nechýbalo ani moderné vybavenie a pokojná hudba v kancelárii riaditeľa.

Paradoxom tohto čistého priestoru bola pracovná dielňa s hliníkovým práškom, preplnenými škatuľami a plastovými nádobami. Pracovníci v nej majú možnosť vyrábať experimentálne zariadenie. „Časť našich strojov sme kúpili, časť sme si vyrábali sami. Najväčšiu cenu má pre nás podomácky vyrobené zariadenie,“ uviedol inžinier Peter Krížik. 

Deň vedca

Prídete na neznáme miesto a vôbec nemáte pocit, že ste tu prvýkrát. Ľudia naokolo prívetivo odpovedajú na každú otázku z nášho zoznamu, od ktorého sme aj tak po chvíli upustili. Nevynechali sme jazykovú poradňu, ktorá denne odpovedá na otázky verejnosti ohľadom slovenčiny, ani ľudí, ktorí sa venujú nárečiam.

Rovnako aj v ÚMMS nám ochotná vedecká tajomníčka Alena Opálková Šišková poukazovala zákutia vedeckého ústavu. Ten vznikol v roku 1973 spojením Ústavu kovových materiálov a Ústavu mechaniky strojov. Pre ďalšie informácie sme zašli k riaditeľovi inžinierovi Martinovi Noskovi. Nahliadli sme do oddelenia mikroskopie a aj do dielne, kde aktuálne prebieha prášková metalurgia.

Ak chcú študenti prísť s vlastným nápadom, majú dvere otvorené.

Ako vo väčšine zamestnaní, pracovníci ústavov prídu do práce ráno. Teda vlastne len fyzicky, pretože pracujú takmer nonstop, aj keď sú práve doma. Podľa nich to ani nijak inak nejde. „Tu v Jazykovednom ústave stačí počítač, internet a prístup do databáz. Nepotrebujeme žiadne laboratóriá, iba kartotéku, z ktorej čerpáme. Tá jediná sa nedá priniesť domov a pracovať formou ,home-office‘. Cez pandémiu to pre nás znamenalo, že ak sme si potrebovali niečo zistiť z kartotéky, mohli sme si zobrať určitý počet kartotečných lístkov domov, ale, samozrejme, nedalo sa to so všetkými. Museli sme prísť fyzicky do práce a overiť si to. Počas lockdownu to bolo naozaj ťažké, “ porozprával nám vedecký pracovník doktor Chochol o tom, ako fungujú v ústave najmä teraz cez pandémiu.

Okolo týchto ľudí sa stále niečo deje. Ide o terénne výskumy a ich následné spracovanie, dopĺňanie informácií z prameňov, zadania od firiem či vlastná motivácia. „Každý deň pracujeme na niečom novom. Tie najnaliehavejšie úlohy urobíme čo najskôr. Odskakuje sa od práve rozrobenej práce a potom sa k nej vraciame späť,“ objasnila nám vedúca oddelenia nárečí, filozofka Adriana Ferenčíková.

Časť výskumov je priemyselne orientovaná, tak fungujú v Ústave materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS). Zákazky od firiem si na začiatku týždňa rozdelia a na jeho konci spisujú vyhodnotenie výsledkov. „Robíme zákazky pre firmy, ktoré chcú vyvinúť nový materiál. Napríklad taký, ktorý slúži na uskladnenie jadrového paliva. Máme vymedzený čas a jasný harmonogram,“ porozprával o svojej každodennej práci Peter Krížik, vedecký pracovník SAV.

Chcú pomáhať

Na oboch ústavoch sa našlo niečo, čo nám vyrazilo dych. Napríklad výskum v oblasti medicíny, ktorý môže priniesť obrovský pokrok. Biodegradovateľné kovy sú materiály, ktorými lekári dávajú „dohromady“ chrbtice alebo iné časti tela po nehodách, zlomeninách a neskôr ich vyberajú.

„Naším cieľom je vytvoriť materiál, ktorý sa v tele rozpustí kontrolovateľne. Najprv splní účel a potom sa rozpustí. Je to výzva, pretože korózia kovov prebieha nekontrolovateľne, veľmi pomaly alebo vôbec,“ predstavil nám víziu ústavu Peter Krížik. Spomeňte si na hodiny biológie a na optické mikroskopy, ktoré dokázali zväčšiť objekt 200-krát.

Tie na mikroskopickom oddelení Ústavu materiálov a mechaniky strojov to vedia až 100-tisíckrát. „Pri transmisnom mikroskope hovoríme o zväčšení na úrovni atómov. Každý materiál má iné zloženie atómov a podľa toho vieme identifikovať, o aký materiál a farbu ide,“ objasnili vedeckí pracovníci. Tí sa dostávajú k vzorkám od archeológov, k biologickým prototypom či ku vzorkám z ústavu polymérov.

„Musia mať rozhľad a musia zabrdnúť do viacerých období, aj odborov. Napríklad z náleziska v Spišskom Štvrtku majú vedci zistiť, či existovala zlievareň už tritisíc rokov pred našim letopočtom. Všetko vedie k tomu, že áno,“ objasnil multidisciplinaritu tohto oddelenia riaditeľ ústavu Nosko.

Ak ste si mysleli, že tri strany dotazníkov, ktoré sme občas dostávali v škole, je veľa, mali by ste vidieť tie, čo pripravujú pracovníci Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Sú vo forme celej knihy. „Týchto tritisíc štyristo otázok sa skúmalo vo všetkých lokalitách, ktoré sa vyskytujú v atlase. Nazýva sa to aj terénny výskum a niečo takéto zostavujeme aj desať rokov,“ prezradil Martin Chochol.

Neskôr ho použijú ako odrazový mostík k tvorbe Atlasu nárečí. Mimochodom, prvý vyšiel v roku 1958 a podieľala sa na ňom aj Adriana Ferenčíková, ktorá nás okamžite vedela podľa intonácie a prízvuku zaradiť do konkrétnej oblasti Slovenska k nárečiu.

Ceny patentov sú vysoké

Prišla reč na patenty. Jediné, čo sme kedy o nich zachytili, bolo, že patent na žiarovku nemali pripísať Edisonovi, ale hodinárovi, ktorý nemal peniaze na zaregistrovanie objavu. A potom nám došlo prečo. V prvom rade treba prísť na niečo, čo má zmysel patentovať.

Stále sme tí, ktorí sa každý deň učia. Reflektujeme svet, ktorý je okolo nás.

„Na ÚMMS sme 10 rokov skúmali jemnozrnné hliníkové prášky. Hliník stráca mechanické vlastnosti už pri 200 stupňoch, no tieto prášky sú stabilné do teploty 500 stupňov,“ prezradil o ich výskume riaditeľ. Ohlásiť patentovú prihlášku je pomerne lacné a ráta sa v desiatkach eur. No to, čo nasleduje potom, nie je lacný špás.

Validácia patentov sa v európskych krajinách pohybuje v desiatkach tisíc eur. Najideálnejší patent je taký, ktorý si nájde nejaká firma a investuje do neho. „Keď vidíme, že nie je záujem zo strany firiem, tak si len zaplatíme patentovú prihlášku a máme čiarku, že máme patent, ale neposúvame ho ďalej,“ doplnila naša sprievodkyňa Šišková.

Jazyková poradňa praskala vo švíkoch

Vchádzame do jazykovej poradne a za stolom pri počítači sedí pani, ktorá má pred sebou telefón. Keď jej od 9:00 do 11:00 zazvoní, odpovedá volajúcim na otázky o slovenskom jazyku. Denne do poradne prichádza množstvo otázok. Odpovedajú, samozrejme, len na tie slušné. Pracujú aj z domu, ale počas home office komunikujú len mailom.

Keď v marci prepukla pandémia, v jazykovej poradni zvonil telefón neustále. Neistí učitelia a rodičia, ktorí sa začali učiť so svojimi ratolesťami, či samotní študenti denne vyzváňali na linku poradne s prosbou o pomoc. „Každý deň odpovedáme približne na 10 otázok telefonicky. Počas pandémie nastal enormný nárast. Prichádzalo ich v priemere 60 denne,“ spomína pracovníčka oddelenia jazykovej kultúry.

Aktuálne vyšiel v JÚĽŠ tretí zväzok Slovníka slovenských nárečí od písmena P po R. Pramene, z ktorých jazykovedci čerpajú, prinášajú stále nové slovíčka, no slovník sa tak často neaktualizuje, pretože jeho príprava je časovo náročná. „Uchovávať nárečové bohatstvo je dôležité, nakoľko v súčasnosti nárečia ustupujú,“ hovorí riaditeľka JÚĽŠ, docentka Gabriela Múcsková. 

Nahliadli sme aj do zákulisia tvorby najmladšieho oddelenia, do Slovenského národného Korpusu, o ktorom sme dovtedy veľa nevedeli. Neznámy názov skrýva databázu textov v rôznych štýloch a žánroch, ktorý sa skladá z publicistiky, odborných textov a beletrie.

V jednoduchosti to môžeme opísať ako obrovský digitálny súbor, ktorý obsahuje veľa menších súborov. „Na základe toho môžeme vytvárať špecializované korpusy, napríklad Špecializovaný korpus ekonomických textov. Aj široká verejnosť môže používať Korpus pri práci s výskumom,“ ozrejmuje jeho funkciu odborná pracovníčka, doktorka Gajdošová.

„Teraz vyrábame Slovník slovenského jazyka, na ktorom primárne pracujú všetci z oddelenia,“ objasňuje Chocholová. Paralelne vždy pracujú na dvoch zväzkoch. Keďže teraz dokončili štvrtý zväzok, už majú urobenú približne polovicu z piateho. Jazykovedci tiež musia evidovať svoju publikačnú činnosť výsledkov, vedecké články, štúdie či projektové činnosti. 

Mladí môžu prísť

„Dostávame sa do uzavretého kruhu. Spolupráce s firmami vyriešime, ale tie myšlienky by sme mohli ďalej rozvíjať a na to nemáme kapacitu. Tu vidíme výborný priestor na bakalárky, diplomovky, ale chýbajú študenti,“ povedal nám o nedostatku mladých ľudí vo vedeckých ústavoch riaditeľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov Nosko.

Odkazujú, že ak študenti chcú prísť s vlastným nápadom, majú dvere otvorené. Do budúcna potrebuje robiť ďalšie výskumy aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. Mali by skúmať výskyt syntaxu či syntaktických rozdielov v nárečiach. „Roboty je veľa, ale pripravených, šikovných a dobrých ľudí je málo,“ hovorí doktorka Ferenčíková.

Našťastie, o chvíľu stretávame mladú doktorandku, ktorá hľadá atlas a s vydýchnutím si pomyslíme, že predsa len niekto zachová našu minulosť v slovníkoch. Poväčšine robia študenti na témach, ktoré im vypíšu vedúci na oddeleniach. „Ak sa chce niekto zapojiť, môže tak urobiť aj formou letných stáží. Vytvoríme mu prostredie a určíme, s kým môže pracovať,“ uvádza Alena Šišková.

Spolu s riaditeľom dopĺňajú, že ústav organizuje aj vzdelávacie aktivity pre deti základných škôl: „Deti z jednej školy chodia každý rok na deň nahliadnuť do vedeckého sveta, aby sme ich dostali bližšie k vede. Každý rok sa venujeme niečomu inému. Teraz robíme aj letnú školu mladých vedcov. Deti si sami napíšu tému, ktorej sa chcú venovať a my to potom zariadime.“ 

Letná škola ale spadá pod občianske združenie, ktoré spolu s viacerými vedcami z rôznych ústavov založili. Tieto deti potom celý týždeň pracujú s nejakým vedcom. Deti si robia o práci reálny obraz a získajú poznatky priamo z praxe. „Teraz pripravujeme komplexný projekt na vzdelávanie, ktorý by mal slúžiť na vytvorenie súboru pokusov interaktívnej vedeckej výchovy, aby to bolo možné implementovať do osnov,“ uvádza ďalej Nosko.

Ako vyplynulo z rozprávania, deti veda baví. Problémom však je, že im chýba prax v skúšaní vedeckých pokusov v škole. Preto často neinklinujú k vede a nemajú motiváciu vymyslieť niečo vlastné. Riaditeľ ÚMMS inžinier Nosko dovysvetľuje: „Pre mladých vedcov je dôležité, aby čítali, boli rozhľadení, čerpali informácie z novín, zákonov, reforiem. Musia denne počúvať, zbierať podnety, konfrontovať sa s inými odborníkmi a prísť na nové nápady na konferenciách, ktoré sa uskutočňujú v zahraničí.“ 

SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED

Vedecké inštitúcie na území Slovenska začali písať svoj príbeh v 16. a 17. storočí, kedy sa rodila moderná veda aj v ostatných krajinách.
Vyvrcholením dlhoročnej snahy bolo zriadenie Slovenskej akadémie vied v roku 1942. Odvtedy prešla viacerými zmenami, hlavne počas Nežnej revolúcie.

Nová ekologická náhrada za plastové sáčky

Poľská firma MakeGrowLab prišla s revolučnými ekologickými obalmi. Sú vyrobené výlučne z rastlinného odpadu a tým pádom sú stopercentne rozložiteľné v prírode. Výroba obalov, ktoré dostali názov „SCOBY”, prebieha procesom fermentácie. Na to, že ide o materiál vyrobený len z rastlinného odpadu, je pevný, vode odolný a neprievzdušný. Trvanlivosť obalov samozrejme zavisí od toho, čo sa v nich uskladňuje, ale ako náhrada za plastové sáčky, má tento nápad veľkú perspektívu do budúcnosti.

https://www.instagram.com/p/BumU6dZhQCz/

Oblečenie z kokosu

Áno, počujete dobre. V Austrálií totiž vynašli metódu, ako z kokosového odpadu vyrobiť vkusné módne doplnky. Spoločnosť Nanollose, pomocou baktérií rozkladá kokosový odpad v tekutom náleve na celulózu. Tá sa ďalšími výrobnými procesmi mení na vlákno, z ktorého sa vyrábajú už finálne výrobky. Na rozdiel od niekoľkých mesiacov celkovej výroby v bavlnárskom priemysle, výrobný proces výrobkov Nanollose netrvá dlhšie ako pár týždňov. Okrem krátkej doby spracovania si austrálska firma zakladá hlavne na ekologickom prístupe k prírode.  V porovnaní s odevným priemyslom na výrobu viskózových vlákien, pri ktorom sa vyrúbu ročne desiatky miliónov ton dreva, Nanollose nezotne ani jeden.

Ako premeniť plastovú fľašku na vodu

Presne to dokázali dve študentky z Wharton School at the University of Pennsylvania. Jeanny Yao a Miranda Wang dokážu pomocou geneticky modifikovaných baktérií premeniť plastové polyméry na organické zložky ako voda a oxid uhličitý. Technológia Biocellection v prvom kroku rozkladá plasty a v druhom ich mení na iné chemické zlúčeniny, ktoré by sa dali znovu použiť. Študentky by radi tieto nové základné chemické prvky využili v textilnom priemysle.

Wi-fi signál, ako zdroj elektrickej energie

Vedci z Massachusetts Institute of Technology vynašli anténu, ktorá zachytáva striedavé elektronické vlny zo vzduchu a mení ich na jednosmerný prúd. Rectenna, ako vedci nazvali toto zariadenie, využíva dvojrozmerný polovodičový materiál MoS2 (molybdén dysulfid), ktorý je hrubý len niekoľko atómov. Ako uvádza Techspot, Prototyp zatiaľ vyprodukoval približne 40 mikrowattov energie pri pôsobení klasického wi-fi signálu, ktorý má asi 150 mikrowattov. Nenabije to síce náš mobil, ale na rozsvietenie LED žiarovky alebo nabíjanie inteligentného náramku to postačí. Odborníci z MIT však stále pracujú na efektivite zariadenia, a časom si možno budeme môcť pomocou wi-fi poháňať celú domácnosť.

Umelý orgán, ktorý pomôže pri liečbe rakoviny

Za zdrojom tohoto veľkého pokroku v medicíne nemusíme chodiť ďaleko. Podarilo sa to totiž českým vedcom z Technickej univerzite v Liberci. V spolupráci s centrom pre výskum rakoviny v USA vyvinuli umelý orgán týmus, ktorý môže vrátiť imunitu ľuďom s AIDS alebo leukémiou. Jakub Erben pod vedením Jiřího Chvojky, vedúceho katedry netkaných textílií a nanovláknitých materiálov, vyvinuli unikátny kompozit z mikrovlákien. Svojou štruktúrou zodpovedá prírodnej medzibunkovej hmote. Tieto tkanivové nosiče, ktoré pomenovali Scaffoldy, posielajú newyorskému pracovisku.  Na scaffoldoch potom americkí vedci pestujú kmeňové bunky do podoby zjednodušeného ľudského týmusu. Erben za tento nápad získal aj prestížne medzinárodné ocenenie Théophila Legranda, pre mladé vedecké talenty v oblasti textilu.

Vakcína proti alergii na mačky

Aj vy milujete mačiatka, ale nemôžete sa k nim kvôli alergií ani priblížiť? Nezúfajte, tým odborníkov v spolupráci so spoločnosťou Hypo Pet pracujú na vakcíne, s ktorou sa skončia otravné alergické reakcie. Táto vakcína je určená priamo pre mačky a potláča jednu z piatich alergénnych látok, ktoré produkujú. Proteín, nazývaný Fel d 1, je podľa štúdie publikovanej v The Journal of Allergy and Clinical Immunology, najčastejšou príčinou vzniku alergických reakcií u ľudí. A čo je najdôležitejšie, na zvieratách nezanecháva žiadne nežiadúce účinky. Možno budeme v krátkej budúcnosti môcť pohladkať svojho štvornohého miláčika bez nepríjemného kýchania a smrkania.

Koniec zubným plombám

Síce je zubná sklovina najtvrdším materiálom v našom tele, nie je však schopná regenerovať sa. Zubári sa nám ju snažia nahrádzať rôznymi výplňami z iných materiálov, ktoré sa časom aj tak uvoľnia a zničia. Tým okolo doktora Zhaoming Liua z Univerzity Zhejiang v Číne prišiel s nápadom „vypestovať” zubnú sklovinu. Metóda pozostáva z produkovania drobných vrstiev z fosforečnanu vápenatého, ktorý je aj hlavnou zložkou prirodzenej zubnej skloviny. Ako uvádza štúdia na ScienceAdvances, kombináciou látok ako trietylamín či kryštalický hydroxyapatit vzniká vrstva, ktorá sa v priebehu času transformuje a stáva sa kryštalickou. Tým dokáže rozširovať svoju štruktúru. Vedci tento materiál aplikovali na poškodené ľudské zuby kyselinou. V priebehu 48 hodín vznikla vrstva v hrúbke približne 2,7 mikrometra, so štruktúrou skutočnej skloviny. V porovnaní s potrebnou hrubkou 0,5 až 2 milimetre je to stále málo, ale za pár rokov výskumu sa nám bude možno zubná sklovina obnovovať aj sama.

Nový minerál

V roku 1951 dopadol neďaleko Austrálskeho mestečka Wedderburn meteorit. Dlhé desiatky rokov ho vedci skúmali a odhaľovali jeho tajomstvá. Ale len nedávno vedci potvrdili, že okrem železa, zlata a minerálov ako amacit, schreibersit, taenit a troilit, sa v asteroide nachádza aj vzácna zmes železa a karbidu. Ako sa uvádza v sciencealert, bol tento minerál pomenovaný podľa experta na meteority Edwarda Sotta, edskotit. Túto zlúčeninu sme doposiaľ vedeli získať len ako vedľajší produkt v hutníckom priemysle. Tento objav však potvrdzuje, že sa edskotit nachádza v prírode prirodzene. Od tohto roku má preto čestné miesto v zozname prírodných minerálov.

Krídlo meniace svoj tvar

Predstavte si, že letíte na dovolenku a pri pohľade cez okienko na krídlo lietadla uvidíte ako sa automaticky prispôsobuje kvôli lepším aerodynamickým podmienkam. Inžinieri a odborníci z MIT a NASA vytvorili systém, ktorý namiesto pohyblivých krídelok regulujúcich stúpanie a klesanie, umožní automaticky deformovať celé krídlo. Podľa MIT News, je štruktúra tvorená z tisícok rôzne tuhých a pružných polymérových častí.  Veľkosťou nepresahujú zápalku a vo viacerých vrstvách sú kombinované s pružným aerogélom. Takto upravené krídlo je oveľa ľahšie ako bežné krídla a svojou deformáciou sa dokáže prispôsobiť každej fáze letu.

Prvá snímka čiernej diery

Dlhé roky astronómovia a experti z vesmírnych programov prichádzali s teóriami a simuláciami čiernych dier. Dnes však máme k dispozícií historicky prvú  snímku čiernej diery, teda presnejšie povedané jej tieň. Postarali sa o to vedci z projektu EHT (Event Horizon Telescop). Ide o virtuálny teleskop, ktorý tvorí sieť deviatich rádioteleskopov na rôznych kontinentoch po celej Zemi, ktoré pozorujú vesmír. Spomínaná čierna diera by sa mala nachádzať v 55 miliónov svetelných rokov vzdialenej galaxií M87,  v súhvezdí Panny. Jej hmotnosť by mala byť o 6,5 miliárdkrát väčšia ako slnko.