Sedím pred obrazovkou počítača. Oči mi lietajú zhora nadol. Medzi stovkami hier v mojej digitálnej knižnici narazím na niečo, čo ma zaujme a stláčam tlačidlo spustiť. Už onedlho však hru vypínam so slovami, že zajtra sa k nej vrátim. Opakujem to ešte ďalšie dva týždne, až kým ju nezahodím do koša.

Mal som to urobiť už skôr. Zatiaľ čo si večery krátim malou, no nesmierne zábavnou hrou, pätinu disku mi okupuje gigant. Naletel som lesklému pozlátku, pod ktorým sa schováva priemerná poľská čokoláda. Chuť na sladké síce zaženie, ale nie preto že by bola dobrá – skôr úplne stratíte apetít.

Digitálne hry vytvorené veľkými štúdiami často trpia kvôli biznisovým záujmom ľudí, ktorí by svojmu dieťaťu kúpili hru na Xbox, hoci vlastní PlayStation. Nerozumejú im. Ak programátori vidia svet v jednotkách a nulách, „oblekári” zdolávajú vrcholy grafov a dúfajú, že cesta nenaberie smer do doliny.

Veľké štúdia preto zanevreli na originalitu. Namiesto toho tvoria hry podľa šablóny, ktoré budú finančne úspešné. Z umenia sa stal konzumný produkt bez duše. Avšak nájdu sa aj výnimky. Keď píšem tieto riadky, po večeroch bojujem s inváziou démonov na Marse. Možno tí ukradli dušu veľkým hrám.

Peniaze nie sú jedinou príčinou úpadku mainstreamových hier. Na ich tvorbe sa podieľajú stovky ľudí, ktorí majú rozdielne kreatívne pohľady. Niet divu, že sa zhodnú len na základných črtách a ničom viac. Tento scenár je pre nás dobre známy, veď aj náš parlament sa zhodne len na nevyhnutných veciach.

Indie hry víťazia svojou originalitou

Herný priemysel nie je výnimočný oproti trhom iných médií. Aj tu prevládajú mainstreamové štúdia a v úzadí nájdete nezávislé tímy či jednotlivcov. Zárodky významných spoločností sa nekrčia v kúte. Dá sa povedať, že ide o súboj Dávida a Goliáša, i keď nezávislé štúdiá konkurenčný boj nikdy nevyhrajú.

Lenže v dobe, keď sa „oblekári” snažia normalizovať 80-eurovú cenovku, indie hry to môžu využiť vo svoj prospech a vďaka nižším cenám ukázať hráčom, že vývoj kvalitnej hry nemusí stáť miliardy eur.

Keď prácu na detektívnej hre financuje obrovský vydavateľ, je zasadená do 40. rokov 20. storočia v Los Angeles. Naozaj nič výnimočné od tvorcov L.A. Noire. No keď sa o to isté pokúsi štúdio, ktoré si hru vydá samo, výsledkom je Disco Elysium s detektívom, ktorý namiesto riešenia vraždy pije alkohol a berie drogy.

Jeho rodeo sa však skončí v momente, keď sa zobudí na dlážke hotelovej izby, kravata prevísa zo stropného ventilátora a on si nepamätá ani vlastné meno. Práve v tejto chvíli sa ho chopí hráč, ktorý je zo situácie rovnako zmätený ako herná postava. A navyše nevedia, že za hotelom visí muž, ktorý je v značnom rozklade.

Rozdiel medzi týmito hrami je obrovský. Môže za to kreatívna sloboda nezávislých tvorcov, ktorú by ste vo veľkých štúdiách hľadali len ťažko. Ešte dôležitejšia je však viera. Nie v Boha, ktorú mal Dávid pri súboji s Goliášom, no vo vlastné schopnosti a svoj projekt. A čo vy, veríte, že vás indie hra chytí a nepustí?

Ako vzniklo vydavateľstvo Absynt?

Spolu s mojím kamarátom Jurajom Koudelom sme sami pre seba hľadali zaujímavé prostredie a prácu, ktorá by nás tešila. Veľa sme sa spolu rozprávali, porovnávali a zistili sme, že reportážna literatúra ako žáner na Slovensku prakticky neexistuje, pričom hneď v susednom Poľsku je veľmi populárna. Poliaci a Slováci sú viac-menej podobní, a tak sme si povedali, že keď reportáže čítajú Poliaci, prečo by ich nemohli čítať aj Slováci. Stávalo sa nám totiž, že sme si prečítali dobrú reportážnu knihu po poľsky a chceli sme ju odporučiť svojim známym – nemohli si ju však prečítať, pretože nečítajú po poľsky. Vtedy sme si povedali, že by bolo dobré, keby sme im ju mohli preložiť.

Vlajkovou loďou vydavateľstva Absynt je edícia „Prekliati reportéri”. Mimo reportážneho žánru doteraz vyšli len Moruša od Iboji Wandall-Holm a mailový rozhovor Fedora Gála s národným socialistom Matejom s názvom Cez ploty. Prečo práve reportážna literatúra?

Nápad založiť podobné vydavateľstvo mal viacero príčin. Najdôležitejšie z nich sa mi zdajú dve. Prvá, skôr racionálna a obchodná, je spojená s fenoménom reportážnej literatúry v Poľsku a ďalších európskych štátoch. Aj keď na Slovensku reportáže vychádzali knižne už predtým, chýbalo tu vydavateľstvo, ktoré by sa im venovalo programovo a popri tom by propagovalo aj tento trošku zabudnutý žáner. Keďže sami veľmi radi čítame reportážnu literatúru, rozhodli sme sa do toho pustiť. Druhá príčina, spojená skôr s vášňou a emóciami, súvisí s tým, že obaja s Jurajom už roky čítame reportáže a máme ich veľmi radi.

Na počiatku vychádzali prevažne knihy poľských autorov ako Paweł Smoleński, Lidia Ostałowska či Wojciech Tochman. Legendárna skupina reportérov z 90. rokov denníka  Gazeta Wyborcza. V čom bola špecifická táto generácia?

Ťažko povedať, či je celá táto skupina špecifická niečím konkrétnym. Bola to veľmi silná generácia talentovaných autorov, ktorí začínali v čase, keď padol komunizmus, otvárali sa nové možnosti, menil sa systém a prebiehali veľké spoločenské zmeny, ktoré sa rozhodli popisovať. A nielen, že sa rozhodli, oni to aj vedeli. Zdá sa mi však, že oveľa presnejšie je hovoriť o fenoméne poľskej reportážnej školy – naprieč generáciami. V Poľsku má reportážna literatúra dlhoročnú tradíciu. Venovali sa jej aj spisovatelia, napríklad laureáti Nobelovej ceny za literatúru Henryk Sienkiewicz či Władysław Reymont. Znamená to, že išlo o texty, ktoré spĺňali aj kritériá literatúry. Neskôr, ešte počas totality, prišla silná generácia novinárov ako Ryszard Kapuściński, Hana Krall a ešte zopár ďalších, ktorí zas vychovávali novú generáciu reportérov – Tochmana, Smoleńského a ďalších. Oni sa k ich dedičstvu otvorene hlásia. Napríklad Tochman najmä k minimalistickému štýlu Hany Krall. A na nich už dnes nadväzuje generácia ďalších mladých novinárov a reportérov, ktorí sa narodili v 80. rokoch. Sú veľmi talentovaní, používajú nové médiá a keď píšu, už od začiatku premýšľajú o tom, že robia knihu. Preto je teda potrebné rozprávať o akejsi „poľskej škole reportáže”. Tento fenomén spočíva najmä v kontinuite.

Vy sám ste Poliak, žijete v Krakove. Prečo ste sa rozhodli vydávať knihy na Slovensku?

A prečo nie? Je to výsledok života v otvorenej Európe. Mám manželku zo Slovenska a veľa slovenských kamarátov, najmä Juraja, s ktorým sme Absynt založili.

V Poľsku má reportážna literatúra svoju tradíciu a je známa po celom svete. Na Slovensku to tak nie je. Sú však aj na Slovensku autori, ktorí môžu mať prívlastok „prekliati” a uvažujete nad ich zaradením do edičného plánu?

Na Slovensku určite boli a sú silní autori, ktorí by mohli mať prívlastok „prekliati”. Ja zatiaľ ešte stále objavujem veci, ktoré sú pre človeka vyrastajúceho a žijúceho v slovenskej kultúre a reáliách úplne samozrejmé. Páči sa mi napríklad štýl Eugena Gindla, ktorého ako budúci novinári určite poznáte. Pri čítaní jeho reportážnych textov mám pocit, akoby som čítal výbornú poviedku. Určite musím spomenúť aj Irenu Brežnú, ktorej sme vydali knihu reportáží z rusko-čečenskej vojny Vlčice so Sernovodska. Okrem toho som mal už možnosť stretnúť aj veľmi veľa mladých ľudí, ktorí majú dobrý štýl, chcú pracovať, skončili štúdiá a inšpirujú sa tým, čo sa deje vo svete. Som presvedčený o tom, že skôr či neskôr prídu mladí reportéri, ktorí budú schopní napísať silnú reportážnu knihu.

Akí sú podľa vás slovenskí čitatelia?

Môžem povedať iba o čitateľoch Absyntu, lebo sa stretávam prakticky len s nimi. Sú inteligentní, zvedaví, majú záujem o svet, neboja sa ťažkých tém a pravdy. Komunikujú s nami cez Facebook, posielajú nám návrhy. Zároveň vytvárajú komunitu, kde si navzájom odporúčajú knihy, vymieňajú názory a pocity. Máme pocit, že mnohí nám úprimne fandia. Táto zázračná skupina ľudí je asi naším najväčším úspechom.

Ryszard Kapuściński bol bezpochyby najznámejším poľským reportérom s nevšedným talentom a štýlom. Na obálke jednej z jeho kníh ho britský spisovateľ John le Carré dokonca prirovnáva k Márquezovi: „Ako je Márquez veľkým černokňažníkom súčasného románu, tak je Kapuściński neobyčajným čarodejníkom reportáže.” V čom tkvie kúzlo Ryszarda Kapuścińského?

Ryszard Kapuściński je otec reportážnej literatúry v Poľsku a zároveň majster žánru. Hovoria o ňom, že bol reportérom s citlivosťou básnika a poéziu dokonca aj písal. Hovoril, že reportér musí byť v prvom rade humanistom, musí mať rád ľudí, vážiť si ich. To by mohol byť jeden z pilierov tohto jeho černokňažníckeho kúzla. Druhým pilierom je určite ťažká práca, poctivá rešerš a neustále štúdium. Hovoril, že na jednu napísanú stranu reportáže potrebuje prečítať sto strán.  

Medzi autormi z edície Prekliati reportéri je aj laureátka Nobelovej ceny za literatúru, Bieloruska Svetlana Alexijevič. Získala ju v roku 2015, kedy v Absynte vyšla jej prvá kniha – Vojna nemá ženskú tvár. Aký je to pocit pre vydavateľa?

Je to skvelý pocit. Jej tvorbu sme sa rozhodli vydať ešte predtým, než dostala Nobelovu cenu za literatúru. Knihu Vojna nemá ženskú tvár sme vydali hneď na začiatku, v prvom roku fungovania Absyntu. Samozrejme, ako začínajúci vydavatelia sme mali veľa pochybností. Nobelovka pre Svetlanu nám veľmi pomohla aj v celkovej propagácii reportážneho žánru, vďaka čomu sa nám o čosi ľahšie upozorňuje novinárov i čitateľov aj na ďalšie knihy. Veľmi nám to pomohlo a utvrdilo nás v tom, že rozmýšľame správne.

Mňa osobne zaujala aj kniha o masovej emigrácii z územia Haliče, ktorá opisuje osudy aj mnohých Slovákov. Kniha sa volá Americký cisár a napísal ju Martin Pollack. Zarážajúce je, ako detailne dokázal autor písať o osudoch ľudí z obdobia Rakúsko-Uhorska bez fikcie, len z historických prameňov. Plánujete aj ďalšie jeho knihy? Napríklad o jeho biologickom otcovi?

Áno, plánujeme vydať ďalšie knihy Martina Pollacka. Už na jeseň to bude jeho kniha Mŕtvy v bunkri, ktorá rozpráva o jeho biologickom otcovi, ktorý bol príslušníkom SS, operujúcim (rozumej: vraždiacim) aj na území Slovenska. V knihe sa však venuje aj nacistickej histórii celej svojej rodiny i celého Rakúska. Úprimne obdivujem prácu Martina Pollacka, pretože si určite vyžaduje veľkú odvahu čeliť takejto téme. Neviem, či je historická reportáž akousi rakúskou špecialitou, ale hneď v prvej polovici roka vydáme knihu Roztratení Nemci od Karla Markusa Gaussa. Tretina knihy je o nemeckej menšine v minulosti i dnes žijúcej na Spiši. Pri takýchto knihách sa ukazuje výhoda reportáže oproti klasickým dejepisným knihám. Historické fakty sa dozvedáme cez pútavo napísané príbehy konkrétnych ľudí a bez toho, aby nám bol vnucovaný jednoznačný názor autora. Ten si musíme utvoriť my sami. V tom je najväčšia sila tohto žánru.

Zaujímavým dielom je aj 584 stranová sonda do duše masového vraha Andersa Breivika – Jeden z nás, z pera nórskej autorky Åsne Seierstad. Má na Slovensku odbyt aj takáto náročná literatúra?

Podľa mňa Jeden s nás nie je veľmi náročná literatúra. Od prvej strany sa číta ako najlepšia detektívka, až na to, že tu nenájdeme ani stopu fikcie. Okrem toho, ako už napovedá samotný názov knihy Jeden z nás: Príbeh o Nórsku, je to kniha o nórskej spoločnosti, prisťahovalectve a imigračnej politike, a najmä o vážnych zlyhaniach kriminálnej polície, vďaka čomu si môžeme uvedomiť, že tragédia nemusela mať až taký hrozný dopad, keby príslušné inštitúcie konali rýchlo a správne.

Knihy, ktoré vydávate, väčšinou nepatria k oddychovým, ale svojou horkosťou pripomínajú práve absint. Neuvažovali ste aj o emočne menej náročných tituloch?

Názov Absynt mal odzrkadľovať drsnosť reportážnej literatúry, ale skutočne nie všetky reportážne knihy sú také. My sme na začiatku síce vybrali knihy, ktoré sú ťažké, ale napríklad Kapuściński nepíše len o krutostiach, píše inak, píše príbehovo a mimoriadne pútavo. Jeho knihy sú v podstate skvelými románmi. Na druhej strane svet nie je práve najsladší… A pred tým si nesmieme zatvárať oči.

Filip Ostrowski je spoluzakladateľ Vydavateľstva Absynt. Stará sa o komunikáciu s agentmi a vydavateľmi, no zodpovedá i za reklamu a marketing. Reportážna literatúra mu zachutila kedysi dávno na dovolenke pri Baltskom mori. Bola to Futbalová vojna Ryszarda Kapuścińského, ktorú potajomky vytiahol rodičom z kufra. Žije v Krakove.

Autor: Michal Haviar
Foto: www.absynt.sk, Petra Adamková